Pohľad
na evanjelium 2. pôstnej nedele nám hovorí, že v centre pozornosti je
Ježišovo premenenie. V tejto súvislosti sa môžeme zaoberať myšlienkou
nášho osobného premenenia, ktoré nastane v okamihu prechodu zo smrti do
života. Pán Ježiš kladie na nás určité nároky ako na kandidátov Božieho
kráľovstva. Kým sa tak stane, musíme sa neustále premieňať na lepších a dokonalejších
ľudí. Pán Ježiš to vyjadril slovami: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať
dobré dary svojim deťom...“ (Mt 7, 11 – 12) Hoci sme zlí, lebo sme hriešnici,
máme mať ambíciu stávať sa lepšími, t. j. máme sa neustále premieňať. Ako sa o to
máme pokúšať v pôstnom čase?
Pomôžme
si biblickým textom z Knihy Exodus (Ex 6, 29 – 7, 25). V texte sa
píše o tom, ako dvaja velikáni izraelských dejín – Mojžiš a Áron,
prichádzajú k faraónovi. Z Božieho poverenia ho žiadajú o to,
aby ich prepustil na slobodu.
1.) Boh ich poslal aj napriek tomu, že
Mojžiš sebakriticky priznal, že má „nemotorné ústa“.
Ide o zvláštny jav,
ktorý sa tiahne dejinami spásy. Nemotorné ústa ohlasujú pravdy večného života.
Už sv. Pavol píše do Korintu: „A bol som u vás slabý, bojazlivý a veľmi
prestrašený. Moja reč a moje ohlasovanie nespočívali v presvedčivých a múdrych
slovách, ale v prejavoch Ducha a moci.“ (1Kor 2, 3 – 4) Cirkev má
podľa vzoru učiteľa národov nemotorné ústa stále. Najmä vtedy, keď to
porovnávame s možnosťami tohto sveta. Svet má neobmedzené materiálne
prostriedky, ktorými nešetrí, aby hlásal svoje pravdy. Svet má k dispozícii
najmodernejšie výdobytky vedy, ktorými denne oslovuje svojich poslucháčov a divákov.
Svet oslovuje a priberá k spolupráci najmocnejších tohto sveta.
Naopak, Cirkev ťahá, čo sa týka týchto možností, za kratší koniec. Jej
charakteristickým rysom zostávajú stále Mojžišove a Pavlove nemotorné ústa
a to preto, lebo slabí a hriešni ľudia boli Bohom povolaní, aby
ohlasovali veľké Božie skutky. Sme svedkami neuveriteľnej skutočnosti:
nemotorné ústa Cirkvi dokážu ľudí privádzať k pokániu a na cestu,
ktorá vedie do večnosti. Toto nemôže byť iné, iba Božie dielo. Boh mení
nemotorné ústa ohlasovateľov na takú reč, ktorej rozumejú všetci ľudia dobrej
vôle.
2.) Boh okrem toho, že nedal Mojžišovi
dar veľkej výrečnosti, oslabil jeho úsilie aj tým, že musel byť konfrontovaný s faraónom.
Sv. písmo hovorí, že
Boh faraónovi „zatvrdil srdce“. Na jednej strane Mojžišove nemotorné ústa a na
druhej strane faraónovo tvrdé srdce – to nebola dobrá kombinácia na to, aby sa
stala Božia vôľa. Stalo sa to, čo nikto nečakal. Boh obmäkčil faraónovo srdce
do takej miery, že sám faraón sa stal nevedomky dôležitým nástrojom v rukách
Božej prozreteľnosti.
Pred časom istému človeku operovali srdce. Keď sa po
niekoľkých týždňoch vrátil k plnohodnotnému životu, žartoval s priateľmi:
„Nové srdce mi nedali. Ponechali mi to staré, len ho trocha zreparovali.“ Boh
chce zmeniť každé tvrdé srdce, chce ho upraviť, chce, aby sa stalo citlivejším
na Božie podnety a menej na výzvy svety. Chce, aby sme krotili svoje
ambície dobývať svet, ale najprv aby sme sa učili dobýjať do centra Božej
lásky. (Klopte, proste, hľadajte) Chce, aby sme viac zahoreli túžbou po Bohu
ako po skutočnostiach, ktoré sú materiálne, a tak sú nestabilné. Svoje srdce
premeníme aj my, a to na základe myšlienky na utrpenie Pána Ježiša. To,
ako vieme, bolo korunované smrťou na kríži na Kalvárii. V priebehu života neberieme do úvahy jednotlivé aspekty Ježišovho utrpenia. Aspoň teraz, v pôstnom
čase, mu venujeme adekvátnu pozornosť!
3.) Mojžiš a Áron predstúpili pred
faraóna.
Ako znamenie
pravdivosti hodil Áron svoju palicu na zem. Tá sa premenila na hada. To isté
však dokázali aj egyptskí zaklínači, zrejme s pomocou diabla. Ale Áronov
had prehltol všetky ostatné.
Svet Cirkvou opovrhuje,
ale nevedomky chce robiť to, čo robí ona. Ak Cirkev hlása lepší život v Kristovi,
tak svet hlása to isté, ale bez Krista. Vytvára zákony, ktoré majú pripraviť
pre človeka lepší život. No nevie si rady s takými skutočnosťami, ako je
utrpenie a životné sklamanie človeka. Bez Krista si s tým nedá rady
nikto. Cirkev ohlasuje princíp, ktorý možno vysvetliť na istej katechetickej
pomôcke. U nás, vo farskom kostole, je kríž, na ktorom sú nalepené
papierové klince. Vedľa na zemi v nádobe sú umiestnené rôznofarebné
papierové srdiečka. Deti majú možnosť urobiť nejaký dobrý skutok, odlepiť
klinec z kríža a namiesto neho umiestniť srdiečko. V konečnej podobe
nebude na kríži ani jeden klinec, iba pestrofarebné srdiečka. Zadanie znie:
Nahraď klinec srdiečkom! Toto zadanie má aj čo povedať dospelým. Nahraď klinec,
ktorým zraňuješ blížneho otvoreným srdcom plným dobra, obety a služby.
Robíme tak podľa vzoru Ježišovho srdca, ktoré sa obetovalo za nás až do
krajnosti. Toto znamenie premeny palice na hada svet nedokáže urobiť. Ježišova
obeta sa nedá nahradiť nijakou alternatívou. Niet lepšieho života bez Krista.
Ježišova obeta triumfuje nad všetkým. Ona pohlcuje všetko zlo tak, ako Áronov
had pohltil tie ostatné, ktoré vytvorili egyptskí zaklínači.
Keď rozprávame dôverne s niekým blízkym, spýtame sa ho:
„Čo si o tom myslíš?“ Predostrieme mu nejakú situáciu a chceme, aby
sa k nej vyjadril a ponúkol nám námet a myšlienku. V pôstnom
období si chceme bližšie prisadnúť k Ježišovi a započúvať sa do jeho
hlasu. Určite nájdeme myšlienku a podnet, na základe ktorých môžeme zmeniť
svoj život. A to nie povrchne, ale so všetkou vážnosťou a s tým,
že hoci sme konfrontovaní s faraónmi zla tohto sveta, nakoniec v nás zvíťazí
Božie dobro. To dobro, ktoré v evanjeliu vyjadril hlas Boha Otca: „Toto je
môj milovaný Syn, počúvajte ho!“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára