Na
istú strednú školu nastúpil študent z vidieckeho prostredia. Celá jeho
rodina sa už dlhé roky venovala chovu oviec a prevažnú časť roka prežila
na salaši. Chlapec mal skôr vzťah k fyzickej práci ako k štúdiu. V škole
mu to nešlo, hoci neprepadal, jeho výsledky boli priemerné.
Raz
ho chcel pedagóg pri neúspešnej odpovedi ponížiť, preto mu povedal pred celou
triedou: „Vráť sa radšej k ovciam!“
V istej
diecéze na Slovensku mal biskup vážny rozhovor so svojím kňazom, ktorý chcel zanechať službu. Predstavený sa
ho snažil presvedčiť, aby zostal, a to slovami: „Prosím ťa, vráť sa k ovciam!“
(veriacim)
Vidíme,
aký je v tom rozdiel. V prvom prípade išlo o urážku a poníženie.
V druhom prípade to bolo chápané opačne. Biskup zdôraznil fakt, že „byť s ovcami“,
slúžiť im a komunikovať s nimi je to, prečo by sa niekto mal stať
kňazom a neutekať zo služby. Stádo potrebuje pastiera a pastier stádo.
To je jedna z mnohých dôležitých myšlienok Nedele Dobrého Pastiera. Čo by
sme mali vyprosovať súčasným i budúcim pastierom?
1.) Odvahu
Ide o odvahu z vonkajších dôvodov,
teda z dôvodov nepriazne sveta voči evanjeliu a jeho hlásateľom.
Nejde o novú skutočnosť, lebo už veľmi dávno sv. Pavol napísal do Solúna
toto: „Veď sami viete, bratia, že sme k vám neprišli nadarmo. Ale po
toľkom utrpení a potupovaní, ako viete, vo Filipách, vo svojom Bohu sme
našli odvahu lásať vám Božie evanjelium uprostred mnohých ťažkostí.“ (1Sol 2, 1
– 2)
Jedine
Boh môže dať ohlasovateľovi evanjelia takú odvahu, že napriek nepriaznivej
klíme spoločnosti sa odhodlá odovzdávať Božie pravdy. Evanjelium nerozoznáva
vodnú či nevhodnú atmosféru, lebo ono sa má hlásať „vhod i nevhod“.
Druhým
dôvodom potreby odvahy pri hlásaní evanjelia je vnútorný dôvod. Takto ho
opisuje Kniha Zjavenia sv. Jána: „A hlas, ktorý som počul z neba, znova ku
mne prehovoril: „Choď, vezmi otvorenú knihu z ruky anjela, ktorý stojí na
mori i na zemi.“ Šiel som k anjelovi a povedal som mu, aby mi
dal knižku. On mi odpovedal: „Vezmi si ju a zjedz ju! V žalúdku ti
zhorkne, ale v ústach ti bude sladká ako med.“ (Zjv 10, 8 – 9) Náuka
evanjelia nemá byť záležitosťou chuti alebo nechuti. Ak nechutí, ak zhorkne,
nie je to preto, že by bola zle pripravená, ale preto, že vnútro človeka môže
byť choré pod vplyvom hriechu. Služobník oltára má ohlásiť, že vtedy bude Božie
slovo účinné, ak človek vylieči a odstráni horčinu zo svojej duše. Aj na
to potrebuje odvahu. Sv. Katarína Sienská v diele O Božej prozreteľnosti,
napísala: „Ty si odev, ktorý zakrýva moju nahotu, a nás, hladných, živíš
svojou sladkosťou, lebo si sladký, v tebe niet horkosti, veľká Trojica!“
2.) Ochota k obeti
Súčasťou tohto procesu je schopnosť
prinášať väčšie či menšie obeti a zároveň znášať príkoria. Biblický príbeh
Šavla dôverne poznáme. (Sk 9, 1 – 20) Cestou do Damasku mal zjavenie a padol
na zem. Do mesta utekal, pretože vlastnil poverenie zatýkať kresťanov, no Boh
mu to prekazil. Mal s ním iné plány. Šavol sa plný bezradnosti pýta: „Kto
si, Pane?“ Akoby sa pýtal: „Má zmysel obetovať sa pre teba? Čo mi ponúkaš? Akých
záruk sa môžem od teba dočkať?“ Takéto a podobné otázky sa môžu objaviť v duši
hlásateľa evanjelia, lebo Boh často necháva padnúť do prachu zeme ambície
adeptov kňazstva, aby ich duchovný zrak povzniesol vyššie. Pritom ponúka jedinú
alternatívu – ohlasovať Krista a odmietnuť ponuky tohto sveta. Ide o veľké
životné rozhodnutia, ktoré dokážu zmeniť život jednotlivca o 180 stupňov.
Šavol
je toho typickým príkladom. Šavol vstal zo zeme, otvoril oči, ale nič nevidel.
Šavol je patrónom tých, ktorí uvažujú o kňazstve, ale nevidia na ňom nič
populárne, nič, čo by pozdvihlo ich status v profánnej spoločnosti. Nevidia
veľa možností urobiť kariéru alebo pripojiť sa k spoločenskej smotánke.
Majú
však vidieť iné skutočnosti, napr.: nič tak nenaplní ich dušu ako kňazské
povolanie a nič tak nenasýti duše veriacich ako pokrm, ktorý môžu „zhotoviť“
iba kňazské ruky. Kňaz sýti veriacich Božím pokrmom.
Prednedávnom
som čítal o tom, ako desiatky ľudí v Keni pozomierali na následky
dobrovoľného vyhladovania. Vodca sekty ich presvedčil, že len vtedy uzrú
Ježiša, ak dobrovoľne zomrú od hladu.
Aký
je to rozdiel v ponímaní skutočného poslania kňaza! Kňaz robí opačne –
nabáda a povzbudzuje ľudí k opaku. Motivuje ich, aby sa sýtili tým
pokrmom, ktorý nám zanechal Pán Ježiš. On sám hovorí: „Ja som živý chlieb,
ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.“
(Jn 6, 51)
Cieľom
služby kňaza nie je stádo vyhladovať, ale naopak. Jeho úlohou je odovzdávať
Boží pokrm slova i eucharistie. Má to robiť tak, aby veriaci s odvahou
a nádejou kráčali v ústrety večnosti.
3.) Verný obraz Krista
Do múzea Voskových figurín Madam
Tussaudovej pribudla nedávno nová postava. Kráľovná Kamila, manželka nového
britského kráľa, Karola III. Tvorcovia modelu sa museli s ňou stretnúť a urobiť
množstvo detailných záberov, aby vosková podoba čo najviac súhlasila s originálom.
Duchovný
pastier sa má detailne o Ježiša zaujímať. Viac ako o čokoľvek iné.
Jeho poslaním je, aby detailne Ježiša spoznával, komunikoval s ním a poznatok
presvedčivo odovzdal ďalej. Má odovzdávať čo najvernejší obraz Dobrého
Pastiera, a nie figurínu, živého Krista, nie jeho podobizeň. Je dôležité,
aby ho spoznávanie Krista neunavilo, alebo aby si nezačal myslieť, že poznanie
o Ježišovi už vyčerpal. Ježiš je zdrojom podnetov, ktoré sa nikdy neminú.
Duchovný pastier nie je iba akýmsi dispečerom milostí od Krista, ale má byť
tvorcom vlastného charakteru, ktorý buduje pozorujúc Ježišovo zmýšľanie a konanie.
On buduje seba a zároveň aj iných. Inšpiruje sa Ježišom, aby ho nasledoval
a povzbudzuje okolie, aby zdroj čnosti videlo iba v Ježišovi Kristovi.
Ak
sa kňaz neodcudzí Kristovi, neodcudzí sa ani stádu, ktoré je mu zverené. Táto
axióma platí raz a navždy. Je potrebné, aby sa Cirkev modlila za
duchovných pastierov tak, aby ich osobnosť Dobrého Pastiera nikdy nezunovala a aby
ich nezunovali ani duchovné potreby veriacich. Pre Ježiša je toto najvyššia
priorita, lebo on sám dal život za svoje ovce a nechce, aby im chýbala
primeraná starostlivosť zo strany pastiera.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára