Prvé kroky

 

 

         Vždy, keď nastupuje do úradu nejaká osobnosť, novinári a verejnosť sa pýtajú na jedno jediné: „Aké budú vaše prvé kroky; čo urobíte ako prvé; koho navštívite najskôr?“

         Ľudia sa zaujímajú o prvé kroky rôznych osobností, lebo takto môžu lepšie určiť ich ďalšie smerovanie, ale aj vyznávanie určitých hodnôt v živote.

         Mnohých zaujíma, aké boli prvé kroky Ježišových učeníkov po tom, čo ich Učiteľ dokonal na kríži a stratil sa im spred očí. Z evanjelia sa dozvedáme, že ani nie tak apoštoli, ale Ježiš bol tým, kto urobil kroky na aktiváciu viery apoštolov. (Jn 20, 19 – 31)

         On musel prísť do ich spoločenstva, aby ich povzbudil a posilnil v službe ohlasovania evanjelia.

1.)  Ježiš prichádza k vystrašeným apoštolom a vysiela ich do sveta slovami: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“

Aký je to paradox! Ježiš posiela vystrašených učeníkov, aby išli do sveta a plnili zámer Božieho kráľovstva. Nejde zo strany Pána Ježiša o nerozvážnosť a veľké riziko? Budú vystrašení učeníci dostatočne silní a odolní v teréne života? Všimnime si, že on ich povzbudil svojou prítomnosťou a darom Ducha Svätého.

V tom momente nastala zmena. Z vystrašených ľudí sa stali odvážni muži, ktorí položili za Krista svoje životy.

Koľkí ľudia sú dnes zbytočne vystrašení, keď majú pred Bohom otvoriť svoju dušu? Koľkí otáľajú s povinnosťou očistiť si ju vo sviatosti pokánia? Robili by všeličo iné, čo je tiež dobré, len nie to základné – vyznať svoje hriechy. Považujú to za prejav istej slabosti.

Keby vedeli, ako sa môže zmeniť ich život pozitívnym spôsobom, dlho by neotáľali. Z vystrašených ľudí by sa čochvíľa stali odvážnejší ľudia, ktorí si najprv dajú do poriadku svoje svedomie.

Zmŕtvychvstalý Pán prichádza aj kvôli nim a prináša do ich duší dar pokoja: „Pokoj vám!“

„Pokoj vám, ktorí máte pohnutý život! Pokoj vám, ktorí zbierate odvahu, aby ste si očistili duše! Pokoj vám, ktorí hľadáte správne životné smerovanie do budúcnosti!“

2.)  „Videli sme Pána.“

Týmito slovami privítali apoštoli absentujúceho Tomáša. Nemáme takú vedomosť, že by mu boli niečo zazlievali či vytýkali. Neznevažovali ho slovami: „Kde si bol, keď sme tu boli všetci? Ty si chýbal...“

         Nevidieť tu ani náznak po povýšenectve typu: „My máme náskok, my vieme viac ako ty, my máme skúsenosť navyše.“ Práve naopak!

         Apoštoli si medzi sebou odovzdali hlavnú pravdu viery: „Videli sme Pána!“ Hovoria tu o stretnutí so Zmŕtvychvstalým Pánom, ktorý urobil v ich živote spásonosné zmeny. Je to veľmi dôležité, aby sme sa v spoločenstve veriacich vzájomne povzbudzovali, aby sme konštatovali, že sme videli Pána v ľuďoch, ktorí ho oslavujú účasťou na sviatostnom živote, ktorí ho oslavujú štýlom života, ktorí sa nehanbia vyznať, že boli účastní na sv. omši, prijali sviatosť zmierenia, že sa zúčastnili púte alebo že sa doma spolu modlili.

         Spoločenstvo veriacich sa má vyznačovať schopnosťou budovať vnútorné základy a stavbu viery. Jeden druhému máme odovzdávať posolstvo spásy.

3.)  „Ak nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“

Tomáš si veľmi cenil dotyk s Ježišovými znakmi umučenia. Možno aj preto, aby neskôr cítil silu v momente, keď bude musieť prejsť métou mučeníctva. Ten dotyk znamená hĺbku spojenia s Ježišom Kristom. Všetci jedenásti apoštoli videli umučenia Pána Ježiša, čím sa s ním ešte viac spojili.

         Sám Ježiš vysvetľuje, prečo: „Vy ste mojimi priateľmi.“ Nestačí pestovať iba priateľskosť, musí ísť o priateľstvo medzi Ježišom a jeho učeníkmi.

         Nedávno som videl britský dokumentárny film zo zákulisia života súčasných britských panovníkov. Bez početného služobníctva by sa nezaobišli ani jediný deň. Jeden zo služobníctva, bývalý komorník Jeho Veličenstva, povedal: „S členmi kráľovského rodu sa môžeš dostať maximálne na úroveň priateľskosti, nie priateľstva.“ Prečo?

         Priateľskosť je stav otvorenosti, ktorý sa nikdy nenaplní, ostane vždy oficiálny, trochu škrobený a rešpektujúci hranicu odtiaľ – potiaľ. Na druhej strane priateľstvo znamená aj prinášanie dobrovoľných obiet a to bez toho, že by niekto za to čakal oficiálne uznanie.

         Priateľskosť vo vzťahu ku Kristovi je málo. Sme pozvaní k tomu, aby sme nastúpili na cestu priateľstva vo vzťahu ku Kristovi. Mnohým ešte stále vyhovuje priateľskosť, t. j. stav otvorenosti, ale zároveň aj nezáväznosti voči Božím požiadavkám a taktiež je to aj vo vzťahu k Cirkvi.

         Priateľskosť znamená neschopnosť urobiť jeden krok voči Ježišovej láske, ktorá sa pre nás otvára dokorán.

         Sv. Ján Pavol II. vo svojej encyklike Dives in misericordia píše: „Ježiš Kristus, Boží Syn, je ten, ktorý ku koncu mesiášskeho poslania – ba v určitom zmysle po ňom – zjavuje seba samého ako nevyčerpateľný prameň milosrdenstva, t. j. lásku, ktorú potom v priebehu dejín spásy v Cirkvi treba považovať za vždy silnejšiu než je sám hriech.“

        

         Mnohí ľudia vlastnia video, na ktorom vidieť ich prvé životné kroky. Neexistuje také video, ktoré by zachytilo prvé kroky, ktoré urobí srdce človeka po tom, čo sa ho zmocní Ježišova láska. Koľko je v nich nadšenia, radosti a duchovnej energie! Každý deň môžeme robiť prvé kroky znovu a znovu, a to potom, keď si očistíme pred Bohom svoju dušu.

         Modlime sa za to, aby naše znovuprvé kroky i tie posledné v živote, sa spojili s Kristovými. Jedine on nám priniesol ako Zmŕtvychvstalý Pán dar nového života.