Hlava

 

         V bežnej praxi života sa stretávame s pojmom  „hlava rodiny“. Ide o niekoho, kto ako vodca reprezentuje určité spoločenstvo. Ide o človeka, ktorý je nositeľom autority a požíva primeranú úctu a dôveru. Problémy týkajúce sa hlavy prechádzajú aj na údy, tzn. na členov spoločenstva.

         Hlavou rodiny, ktorá uverila v Ježiša Krista ako Mesiáša a Božieho Syna, je sám Kristus. Na adresu tejto Hlavy spievame v jednej z pôstnych liturgických piesní toto: „Ó, hlava ubolená, ranami pokrytá...“ (JKS 180)

         Liturgia takýmto dojemným spôsobom vyjadruje súcit a smútok nad umučením Pána Ježiša. Ona bude vždy vyžadovať od tých, ktorí v Krista uverili, príslušnú poklonu. Cenou obety, ktorú priniesla naša Hlava,  je vykúpenie celého ľudského spoločenstva. V súvislosti s touto dôležitou myšlienkou nám prichádzajú na myseľ podnety, ktoré vzťahujeme na hlavu každého jedného z nás.

1.)„Keby som tak mal tvoju hlavu!“

Tento výraz vyjadruje uznanie niekomu, kto je bystrý, šikovný, rozumný a nadaný na mnohé veci. Keby sme mali Ježišovu hlavu, nie v zmysle umučenia, dozvedeli by sme sa, že je plná nekonečnej lásky voči človeku. Táto láska je prítomná v takej miere, že hovoríme s evanjelistom: „Boh je láska.“ Ježišovo umučenie je výrazom Božej lásky, ktorá nemá obdobu.

2.)„Všetko je na mojej hlave.“

Tento výraz zasa hovorí o veľkej zodpovednosti človeka, ktorý nenachádza adekvátnu pomoc vo svojom okolí. Keď nazrieme bližšie do hĺbky Ježišovho zmýšľania, zistíme, že Ježišovu lásku by sme mali čerpať a prijímať. Jej prijatie je len a len na našej hlave. Konkrétna a zhmotnená Ježišova láska sa objavuje na obetnom stole – je to eucharistia. Je na nás, aby sme ju pravidelne prijímali; aby sme viedli taký život, ktorý bude zodpovedať prijatiu Božieho pokrmu.

 

 

3.)V istých situáciách sa používa výraz: mať maslo na hlave.

Myslí sa tým účasť niektorých ľudí na nejakej nespravodlivej činnosti. Pohľad na Ježišovu umučenú tvár nás usvedčuje z toho, že sme v jeho utrpení „namočení“; že naše hriechy spôsobili jeho utrpenie. Tu nemôžeme zostať ako štatisti či ako diváci, ktorí všetko sledujú spoza plota bez toho, aby sa o Ježišov kríž zaujímali. Na mieste je spoločné vyznanie: „Moja vina, moja vina, moja preveľká vina!“ Naše hriechy spôsobili krvavú drámu, ktorá sa odohrala na Kalvárii. Túto našu zodpovednosti si máme pripomínať vždy, keď kľačíme alebo stojíme pri Pánovom kríži.

4.)Sypať si popol na hlavu.

Znamená to priznať si a uznať vinu s tým, že svoje hriechy ľutujeme a chceme ich odčiniť. Stále zostávame dlžníkmi. Ježiš Kristus zmyl naše hriechy, a tak sme jeho celoživotnými dlžníkmi. Splácajme pokáním, často si vzbudzujme úkon kajúcnosti a vyjadrujme ľútosť nad omylmi svojho života. Toto je cesta,  ktorá nás vedie bližšie k Bohu. Jemu sa páči, ak robíme úprimné pokánie. Ním si pripravujeme dobrú východiskovú pozíciu do Božieho kráľovstva. Naša hlava – Ježiš Kristus – nám pripravuje večnú domovinu.