Na čom záleží

 

         Pred časom vysielali v televízii reklamu, v ktorej zaznela otázka: „Na čom ti v živote najviac záleží?“ Odpovedali rôzni ľudia, pričom ich odpovede záviseli od veku, pracovného zaradenia, vzdelania, atď. Respondenti najčastejšie uvádzali to, že im záleží na rodine, na vzdelaní, na budúcnosti, na práci, atď.

         Slávili sme sviatky zmŕtvychvstania Pána Ježiša. Ak sme si uvedomili to, čo pre nás urobil Ježiš Kristus, je čas na otázku do vlastného svedomia:
„Na čom ti najviac záleží?“ Okrem iného na drobných veciach, na priateľstve s Ježišom a na neustálom očisťovaní života.

1.)  Drobné veci

Nedávno som sa stal svedkom nasledujúcej udalosti. Istá rodina si kúpila nové auto. Manželia doň nasadli a išli na nákup. Cesta bola dôstojná, pomalá, dôkladná, priam ako cesta pápeža papamobilom pomedzi špaliere veriacich. Zaparkovali na parkovisku pred supermarketom. Vystúpili, zabuchli dvere. Mužovi sa zdalo, že manželkino plesknutie dverami bolo neprimerane hlučné. Pribehol k nej trochu podráždený a názorne ukázal, ako treba dvere nehlučne zatvoriť. Zopakoval to niekoľkokrát, ale nie vždy sa mu to podarilo. Už—už sa chystali vykročiť smerom k obchodu, keď zbadali, že okolo prechádza hlúčik mladých. Muž bez váhania skočil a postavil sa medzi auto a prechádzajúcu mládež. Keď hlúčik prešiel, vydýchol si, lebo mal pocit zadosťučinenia, že svoje auto uchránil pred reálnou hrozbou. Zdalo sa, že všetky „muchy“ sú už vychytané, keď sa na scéne objavili tie skutočné. Muž ich v sekunde zahnal a svoj bystrý zrak uprel na jedno konkrétne miesto na karosérii. Podľa výrazu tváre sa zdalo, že objavil trhlinu. Nešlo o trhlinu, ale o výsev exkrementov,
ktoré v mikroskopickom množstve zanechal hmyz. Muž sa ani tak neubránil teatrálnej reakcii. Rukávom kabáta vyčistil danú oblasť karosérie, ba podstatne ju aj rozšíril nehľadiac pritom na stav rukáva. Až po týchto dramatických udalostiach sa s dobrým pocitom rozbehol za svojou manželkou. Tá medzitým vošla do  obchodu.

         Keby sme sa toho istého muža opýtali o rok, o päť, o desať rokov na jeho auto, iba by mávol rukou a povedal: „Som rád, že na niečom jazdím.“ Kým je naša viera živá, akčná, hlboká, tak sa zaoberá aj detailmi. Keď klesá,
iba mávneme rukou a povieme: „Som rád/som rada, že mi ešte nejaká zostala.“

         Nedávno som sledoval dokumentárny film o službách v britskom kráľovskom paláci. Vo filme vystupovala dáma, ktorá má na starosti prijímanie nových zamestnancov – chyžných, upratovací personál a pod. Hovorila,
že všetkých adeptov najprv preverí. Privedie ich do určitej miestnosti ku kozubu a tam umiestni na rímsu niekoľko uhynutých múch, akože sú tam náhodne. Adeptka, ktorá sama od seba – bez výzvy – si tie muchy všimne a pozbiera ich, je už vopred prijatá. Považuje sa to za vlohu na prijatie do vyššie uvedených služieb. Služobníctvo sa potom učí dôrazu na detaily, teda na také veci,
ktoré bežný človek nepovažuje za dôležité.

         Na dosiahnutie dokonalosti vo viere sú detaily dôležité. Nie nuansy s drobnôstkami, ktoré človeka zotročujú a mätú, ale také detaily, na ktorých je postavená stavba viery. Bez týchto detailov nikto nič veľké nepostaví. Naopak, všetko sa mu rozpadne. Detailne rozlišovať medzi dobrom a zlom znamená získať si priazeň v Božích očiach.

         Po neúspešnom rybolove sa učeníci stretli so zmŕtvychvstalým Ježišom. Iba jeden z nich – Ján – zvolal: „To je Pán!“ (Jn 21, 1 – 14) Osvedčil sa ako ten, ktorý si všíma spásonosné detaily.

2.)  Priateľstvo s Pánom Ježišom

Použijem ešte jednu myšlienku z vyššie uvedeného britského dokumentu. Panovníci a ich rodinní príslušníci sa nezaobídu bez služobníctva. Niektorí z nich sa spriatelia s členmi kráľovskej rodiny. Jeden z personálu konštatoval: „S členmi kráľovskej rodiny môžeš dosiahnuť úroveň priateľskosti, ale nikdy nie priateľstva. Na ich úroveň sa nikdy nedostaneš.“

         Je na našu škodu, keď sa s Pánom Ježišom dostávame iba na úroveň priateľskosti, a nie priateľstva. Medzi týmito dvomi úrovňami je značný rozdiel. Priateľskosť iba budí dojem priateľstva. Priateľskosť je takmer oficiálny, často škrobený postoj istej otvorenosti vo vzťahu, ktorý sa však nikdy nenaplní
do podoby priateľstva.

Vo vzťahu medzi ľuďmi je to v poriadku. Vo vzťahu k Bohu je to málo. Ani Ježiš nie je spokojný, keď ignorujeme príležitosti zblížiť sa s ním. Ísť bližšie do vzťahu s Ježišom predpokladá aktivitu z našej strany. V prvom rade sa to deje tak, že odstránime konkrétnu prekážku, ktorá všetko hatí. Napríklad zbytočné obavy z toho, čo Boh bude zase odo mňa chcieť. Viac nám vyhovuje postoj priateľskosti, ktorý sa nám zdá menej záväzný a má formu odtiaľ - potiaľ. Nezabudnime na apoštola Tomáša! Ten v túžbe po svojom Majstrovi odstránil prekážku dôveryhodnosti tým, že sa dotkol Ježišových rán a zvolal: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 19 – 31)

3.)  Neustále očisťovanie života

Počas minulých mesiacov sme si zvykli na to, že pri vchode do sídla nejakej inštitúcie je postavená nádoba s dezinfekčným prostriedkom. V súčasnosti už vymizli, až na výnimky. Niektoré ešte zostali. Pri snahe o ich aktiváciu zistíme, že niektoré už nie sú naplnené, skôr vystupujú ako relikty nedávnej minulosti. Aj tak si myslím, že ich dôležitosť a význam tak skoro nezaniknú.

         Do chodby pred ambulanciou vstúpili dvaja ľudia. Zápachom, oblečením a celkovou vizážou hneď na seba upozornili. Polodriemajúcich čakateľov
na vyšetrenie to vyrušilo zo spánku. Išlo o ľudí z najnižších sociálnych vrstiev. Chceli však zachovať určité dekórum, preto pristúpili k nádobe, ktorá bola nainštalovaná na stene. Prvý z nich strčil ruku pod nádobu, no nič sa neudialo. Zdvihol druhú ruku, no výsledok bol rovnaký. Potom naraz obe ruky a efekt bol nulový. Vystriedal ho kolega, ktorý použil navlas rovnaký postup. Aj on bol neúspešný. Medzitým sa čakárňou rozšíril tichý, tlmený smiech. Driemajúci pacienti sa totiž zobudili a sledovali nerovný boj nevedomých ľudí s panelom na stene, ktorý neprodukuje dezinfekciu, ale časenky na vstup do ordinácie.

         Človek potrebuje prostriedky na očisťovanie života. Niekedy ich hľadá tam,  kde nie sú. Hoci sa za také vyhlasujú. A nielen to. Mnohé sa tvária,
že očistia dušu človeka, ale ich snahou je odstrániť vieru v Boha. Mnohí,
ktorí im podľahnú, prídu o svoju nie príliš zakorenenú vieru.

         Vložme svoju dušu do rúk toho, ktorý jediný má schopnosť očistiť nás
od hriechu! Majme na pamäti, že takto treba konať celý život. Jednou z prvých udalostí, ktorá je nám pripomínaná veľkonočným Božím slovom, je Ježišovo ustanovenie sviatosti pokánia: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“