STRETNUTIE OSOBNOSTÍ

         Kedysi sa mi dostal do rúk program slávnosti, ktorú organizovalo jedno z miest na Slovensku. Jeden bod zaujímavého programu znel: stretnutie s osobnosťami mesta. Účasť na slávnosti prisľúbili ľudia, ktorí sa tam narodili, odišli do sveta a našli si prácu v rôznych oblastiach spoločenského života. Zároveň robia dobré meno svojmu rodisku.

         Veľkonočné obdobie je časom stretnutia sa s osobnosťami Božieho slova, ktoré mali blízko ku Kristovi, ktorý vstal z mŕtvych. Patria tam: Mária Magdaléna, učeníci – Peter a Ján, Tomáš i emauzskí učeníci (sv. Juraj). Tak, ako existuje vianočný stôl, ktorý je charakteristický pre vianočné obdobie, existuje aj nemenej významný, stôl veľkonočný. Máme túžbu sadnúť si k tomu pomyselnému veľkonočnému stolu spolu s vyššie menovanými osobnosťami, ktoré robia dobré meno prostrediu, z ktorého vzišli. Prečo je to tak?

 

1.) Osobnosti nám ukazujú cestu spásy.

Prednedávnom som si prečítal zaujímavú správu. V Bazilike sv. Petra majú vytvoriť tzv. chodník pútnika. Ide o zvláštny vchod pre tých, ktorí sa chcú zúčastniť sv. omše, vyspovedať sa, prípadne adorovať. Tento chodník pútnika je odlišný od ostatných vchodov do baziliky. Tie využívajú najmä tí, ktorí prichádzajú s úmyslom nasýtiť svoje zmysly telesne a rozšíriť vedomosti o tomto vynikajúcom chráme, ktorý mnohých motivuje navštíviť ju.

         Je čas na obdiv, je čas obdivovať veci spásonosné. Nielen také, ktoré uspokoja zmysly. Je čas, aby sme obdivovali skutočnosti, ktoré nasýtia dušu, nielen telo a rozum. Zmŕtvychvstalý Pán umožnil niektorým, aby obdivovali jeho rany, aby obdivovali vrcholný úkon umučenia, ktorý sa konal na kríži a aby obdivovali jeho prítomnosť po tom, čo vstal z mŕtvych.

         Dnes je čas, kedy by sme mali objaviť v sebe schopnosť konať spásne veci. Životný chodník pútnika sa nám veľmi zíde. Znovu začnime obdivovať význam pokánia, sv. omše či modlitby,
lebo bez týchto úkonov budeme veľmi ťažko hľadať cestu spásy.
Aj naďalej obdivujme veci súvisiace s kultúrou a umením,
ale prinajmenšom rovnako, ak nie viac, venujme svoj čas nájdeniu alebo znovunájdeniu toho pomyselného spásonosného chodníka pútnika, ktorý sa nám predstavuje v Bazilike sv. Petra v Ríme.

 

2.) Osobnosti ako vzor zápasu o vieru

Stať z evanjelia nám pripomína zápas emauzských učeníkov o svoju vieru. Sú zmätení, nechápu, sú frustrovaní, prežívajú najväčšie sklamanie svojho života. Sú prázdni, hľadajú zmysel svojho života. Všetko sa točí okolo Ježiša z Nazareta („Bol to prorok mocný v čine, v reči. My sme dúfali, že on vykúpi Izrael.“) (Lk 24, 13 – 35)

         Ich cesta do Emauz mala byť definitívna, no ukázalo sa, že e to iba „polcesta“, že sa musia vrátiť do Jeruzalema, aby všetkým oznámili, že sa stretli so Zmŕtvychvstalým Pánom.

         Ukazujú nám, že cesta zápasu o vieru je veľmi dôležitá a vôbec nie je stratou času. Práve naopak. Ona môže byť cestou nachádzania zmyslu života. Po tom, čo víťazne vybojujeme zápas viery, nás ešte čaká ďaleká cesta ohlasovania toho tajomstva, ktoré v nás kedysi odumrelo.

         Dnes poznáme miesta, kde sa kedysi viedli tuhé boje za slobodu. Svedčia o tom mnohé pamätníky, ktoré sa nachádzajú v duši, lebo tam prebiehajú tuhé boje so životnou otázkou: „Ako ďalej?“ V dnešnej dobe je takýchto zápasov veľa. Nevidíme do ľudských duší. O niektorých ľuďoch by sme ani nepovedali, že v ich vnútri prebieha boj. Niektorí ho vzdali veľmi ľahko, viera v nich nebola zakorenená. Iní stále zápasia, lebo vedia, že jediný, kto „vykúpi Izrael“, je Ježiš Kristus, ktorý je pravý Boh.

 

3.) Osobnosti nám ukazujú, že všetko je prepojené s Bohom

Boh dáva niektorým ľuďom milosť, aby videli širšie súvislosti, aby vnímali prepojenie celého sveta s Bohom. Iní sú vďační za to, že vidia aspoň prepojenie svojho života s Bohom, alebo sa aspoň o to pokúšajú.

                   Všimnime si Pána Ježiša. Pripojil sa k emauzským učeníkom inkognito a hovoril a vysvetľoval im všetky miesta z Písma, ktoré sa naňho vzťahovali. Išlo mu o to, aby obidvaja pochopili, že celé Sv. písmo je prepojené s jeho osobou, že o ňom hovorí, že ho neomylne favorizuje ako Mesiáša, ktorý má prísť. On je centrom celých dejín ľudstva a všetko k nemu smeruje.

         Každý majster – elektrikár, vodár, plynár, atď. chce pri práci vedieť, ako je čo a kde prepojené. Privíta schému, ktorá mu uľahčí  prepojenia, ktoré sa z vonkajšieho pohľadu nedajú určiť.

         Prepojenia nášho života sú pre mnohých akoby neprebádané. Z vonkajšieho pohľadu na životoch niektorých nebadáme väzby na Boha, ale môžeme sa mýliť, lebo nevidíme dovnútra. Platí to aj opačne. Čo sa navonok zdá, ako puto s Ježišom, môže ísť iba o mylnú interpretáciu, ktorá sa so skutočnosťou rozchádza. Prepojenie človeka na Boha je síce tajomnou skutočnosťou, ale platí to biblické: „Po ovocí ich poznáte.“ Pravé prepojenie na Boha sa musí prejaviť v dlhodobej snahe o čnosti podľa vzoru Ježiša Krista, ktorý je naším cieľom.

 

         Naše eucharistické zhromaždenia by mali byť stretnutiami osobností. Neznamená to, že všetci musíme zaujať v spoločnosti vrcholné miesta popularity, ale to, že sme uverili v Ježiša Krista umučeného a zmŕtvychvstalého. Uveriť v toto tajomstvo v dnešnom svete je veľkým prejavom osobného prežívania spoločenstva s Ježišom. Zostaňme takýmito osobnosťami každý v prostredí svojho života. Všade si nosme v duši, ale aj v skutkoch života odkaz na zmŕtvychvstalého Pána. Tak ako apoštolom po zmŕtvychvstaní, aj nám prináša to isté posolstvo: „Pokoj vám, ja som to! Nebojte sa, aleluja!“

Osobnosťou zostáva do konca života ten, kto si vieru uchová, prehĺbi a prinesie až k bránam večnosti.