Autorita

 

         V demokracii na úrovni spoločenského života sme zvyknutí na to, že ľudia diskutujú. Ide o diskusie na rôzne témy. Prednášajú svoje názory, pýtajú sa názor iných, a to preto, aby mali vo veciach jasnejšie. Ak sa nájde medzi nimi všeobecne uznávaná osobnosť – autorita – zraky všetkých sa uprú na ňu. Položia otázku: „Čo na to povieš ty?“ Názor a postoj autority býva veľmi cenený a mienkotvorný.

         Sprievod na čele s Pánom Ježišom vstupuje do Jeruzalema. (Mt 21, 1 – 11) Pán tam vstupuje ako autorita. Ľudia si kladú otázky: „Nevieš, kto je ten, čo mu preukazujú takúto úctu?“ Hneď si aj odpovedajú: „Toto je ten prorok, Ježiš z galilejského Nazarete.“

         Ježiš vie, čo ho čaká v Jeruzaleme. Vie, že bude zatknutý a konfrontovaný so židovskými vodcami a Pilátom. Mnohokrát dostane otázku: „Čo povieš na to?“ Táto otázka nevyplýva z úcty židovských pohlavárov k Ježišovi, ale zo snahy usvedčiť ho z najťažšieho zločinu, a to z bohorúhania. Ako vieme, Pán Ježiš obstál v súdnom procese ako oddaný plniteľ Otcovej vôle. Kedy náš život vykazuje známky toho, že sme prijali Ježiša do svojho života ako autoritu?

1.) Keď ho počúvame nielen ušami, ale aj srdcom.

Sám Ježiš o tom hovorí: „Dávajte teda pozor, ako počúvate, lebo kto má, tomu sa pridá, a kto nemá, tomu sa vezme aj to, o čom si myslí, že má.“ (Lk 8, 18) Vždy, keď chceme v slovenčine vyjadriť hĺbku určitej dôležitej činnosti, používame na to predponu za-.

 

a)    Zahľadieť sa

         Predstavme si situáciu, že nám niekto ukazuje fotografie. Nestačí bežný, letmý pohľad v rýchlosti. Potrebujeme taký pohľad, ktorý je hlbší, preto používame výraz: zahľadieť sa, t. j. pozrieť sa viac do hĺbky.

 

b)    Zamyslieť sa

Táto situácia nastáva vtedy, keď nebude stačiť roztržitá úvaha na nejakú tému.

Bude potrebné veci premyslieť dôkladnejšie. Vtedy sa nám odporúča, aby sme sa zamysleli.

 

c)    Započúvať sa

V Slovenskom rozhlase uvádzajú niektoré dramatické diela týmito slovami:

„Započúvajte sa!“ Robia to preto, aby mal poslucháč väčší zážitok. Takto máme správne počúvať Božie slovo. Stane sa to vtedy, keď spojíme tri prvky v jednom, a to: zahľadieť sa, zamyslieť sa a započúvať sa.

2.) Keď prijímame Boží pokrm a uznávame, že Boh je náš Živiteľ

Tu nestačí iba pocit príjemnosti v oblasti chuťových pohárikov ani pocit plného žalúdka. Boží pokrm eucharistie má byť základom nášho života v duchu evanjelia. Sám Boží Syn sa stáva naším Živiteľom. Súčasťou našej stravy, ak neberieme do úvahy vegetariánsky pokrm, je aj to, čo bolo kedysi živé. Teraz už nie je, ale je rozmanitým spôsobom upravované a jedlé.

         Pri sv. omši prijímame skutočného, živého Krista. Tento Boží pokrm netreba nijako upravovať. Práve naopak. Žiada sa, aby sme upravili život podľa toho, koho prijímame.

3.) Keď berieme kríž, prijímame ho a kladieme si ho na plecia

Je dôležité, aby sme túto schému dôkladne zachovali. Celý jej postup a všetky fázy sú dôležité. Prečo? Lebo niekedy niečo berieme do rúk s tým, že už dopredu vieme, že to nechceme. Napríklad nejaký darček. Zo slušnosti ho berieme do rúk, ale v mysli už kombinujeme, komu ho posunieme. Robíme tak preto, lebo nám z nejakého dôvodu nevyhovuje.

         Kristus trvá na tom, aby sme kríž prijali a položili na plecia. Nie ako Šimon z Cyrény, ktorý ho síce zobral do rúk, ale neprijal ho a pri najbližšej príležitosti sa ho zbavil. Ježiš vystúpi v našom živote ako autorita vtedy, ak budeme pomáhať iným s nesením ich kríža. Stane sa to aj vtedy, keď ho sami budeme príkladne niesť.

 

         Aká je reakcia človeka, ktorý sa dozvedel, že ak pôjde na určité miesto, čaká ho niečo zlé? Bude sa snažiť vyhnúť sa nepríjemnej situácii. Pán Ježiš isto vedel, čo ho čaká, keď vstupuje do Jeruzalema. On sa nevyhol krížu, dobrovoľne ho prijal, aby splnil Otcovu vôľu. Preto je lesk jeho autority taký, ktorý nikdy nevybledne. On je pre nás neprekonateľným ideálom, ktorý máme celý život nasledovať.