Amnestia

 

         Počas života sa viackrát stretneme so slovom amnestia. Napríklad vtedy, keď hlava štátu, prezident republiky, niekedy udelí nejakým väzňom amnestiu. Po pozornom preskúmaní ich káuz sa dostanú z väzenia na slobodu. Je už potom na nich, ako so svojou slobodou naložia. Niektorí si ju vážia, iní nie.

         V pašiách sa dozvedáme, že na sviatky mohol vladár udeliť amnestiu. Mohol prepustiť jedného väzňa. (Mt 27, 11 – 54) Pilát predložil židovským pohlavárom dve alternatívy – buď prepustí zločinca Barabáša, alebo Ježiša. Na nátlak židov musel prepustiť Barabáša a Ježiša Nazaretského vydal do ich rúk. Aký paradox! Pozemský vladár mohol prepustiť u židov iba jedného väzňa. Na druhej strane iný väzeň – Ježiš z Nazareta – vydobyl svojou smrťou na kríži amnestiu pre všetkých ľudí, lebo všetci sa ocitli vo väzení hriechu. Ako sa majú správať a žiť takí, ktorí sú amnestovaní samotným Božím Synom?

1.)Nad ich životom svieti zvláštne svetlo.

V Knihe Exodus (Ex 10, 21 – 11, 10) sa dozvedáme, že Boh trestal Egypťanov rôznymi ranami dovtedy, kým neprepustili Izraelitov z otroctva. Jedna z nich spočívala v tom, že na Egypťanov dopustil tmu, ale nad Izraelitmi bolo svetlo.

         Nad veriacimi ľuďmi žiari zvláštne svetlo. Je také intenzívne, že zatvrdlivým hriešnikom svieti do svedomia a vyrušuje ich v nezriadenom živote. To svetlo mnohých dráždi, a preto sa dožadujú, aby ho kresťania „stlmili“; aby žili iba pri tlmených svetlách viery. To je však neprijateľné. Prípadne sa snažia presvedčiť kresťanov, že sa dá žiť aj potme, že svetlo životného príkladu možno bez výčitiek zo života vylúčiť. Kresťan, ktorý je amnestovaný Ježišovým vykupiteľským dielom, nesmie na takúto voľbu pristúpiť.

2.)Kresťan sa má rozlúčiť s hriechom definitívne.

Egyptský vládca, faraón, prepustil židov, aby mohli na púšti priniesť obetu. Prepustil ich, ale s podmienkou: „Ovce a dobytok nechajte tu.“ Židovský vodca, Mojžiš, oponoval: „Berieme všetko, nezostane ani kopyto.“ Takto má vyzerať lúčenie sa s hriechom. Nemáme si nechávať nič z hriešneho spôsobu života. Nijakú pamiatku, ktorá by v nás spôsobovala sentimentálne spomienky na hriešne časy, žiadne suveníry z hriešnej minulosti nech nekraľujú v našich dušiach. Rozchod s minulosťou neznáša nijaký relikt ako pamiatku na staré časy.

         Sv. Bazil v Knihe o Duchu Svätom píše: „Ponajprv treba skoncovať s predchádzajúcim spôsobom života. Ale to nemôže dosiahnuť nik, ak sa nenarodí znova, ako  hovorí Pán; ak je totiž znovuzrodenie, ako to aj samo meno hovorí, začiatok iného života. A preto prv, než začneš iný život, treba urobiť koniec predošlému. Ako tí, čo na pretekárskej dráhe dobehli k cieľu a obracajú sa, akoby na chvíľku zastali a oddýchli si pred behom naspäť, tak zrejme aj pri zmene života musí nastať smrť medzi predchádzajúcim a nastávajúcim spôsobom života, ktorá urobí koniec predošlému a dáva počiatok nasledujúcemu.“ (LH, s. 402)

3.) Boh pokoril faraónovu tvrdošijnosť tým, že zahubil všetko živé prvorodené z Egypta, izraeliti zostali nažive.

         Boh teda rozlišuje medzi dobrom a zlom. Nie ako si mnohí myslia, že mu je všetko jedno. Stav tohto sveta nám vsugerúva nesprávnu myšlienku, podľa ktorej sa Boh zmieril s tým, že definitívne akceptuje zlo, a to preto, lebo nereaguje na chorý stav spoločnosti. Kresťan je ten, ktorý svojím životom poukazuje na zvrátenosti doby. Osvojil si totiž Kristovo zmýšľanie, ktoré zavrhuje hriech. Tí, ktorí hriech zavrhnú, zostanú nažive pre Božie kráľovstvo.

         Tí, ktorí iných rozmanitým spôsobom zotročujú, zostávajú v tme a zomierajú vo svojich hriechoch. Zmŕtvychvstanie Pána je dobrou príležitosťou vystúpiť z tmy do svetla života. Ak budeme rozlišovať medzi dobrom a zlom, bude to znamenať, že Zmŕtvychvstalý Pán sa zjavuje tým, ktorí chcú byť nositeľmi nového života.