Tesne pred
koncom školského roka vychádzali zo školy dvaja spolužiaci. Ohnivo debatovali
na tému písomnej práce zo slovenského jazyka. Jeden z nich nedokázal
zakryť sklamanie, lebo oznamoval spolužiakovi: „Chýbalo mi jedno jediné slovo.“
Viackrát to opakoval.
Jedno slovo
nám niekedy chýba aj v iných životných súvislostiach. Napríklad vtedy, keď
si nemôžeme naň spomenúť a pritom hovoríme: „Chodí mi to po rozume.“ Alebo:
„Mám to na konci jazyka.“
V živote máme
to šťastie, že nám slovo nechýba. Ani to ľudské, každodenné na vzájomné
dorozumievanie sa a ani slovo Božie. Dokážeme sa dorozumieť vlastným
jazykom a dokážeme aj komunikovať s Bohom. Máme neustále ďakovať Bohu
za to, že nám poslal vierozvestov, sv. Cyrila a Metoda.
Ich duchovné a kultúrne
dedičstvo sa nedá vyčísliť. V ktorých situáciách je pre nás Božie slovo
najdôležitejšie?
1.) Je to slovo, ktoré môže spôsobiť naše uzdravenie.
Sv. Pavol napísal: „Blízko teba je
slovo.“ (Rim 10, 8) Keďže je blízko Slovo = Ježiš Kristus, nebude potrebných
veľa slov. Stačí nájsť to jediné správne slovo. Evanjelium hovorí o stretnutí
stotníka s Ježišom. Stotník prichádza v naliehavej veci. Prosí za
zdravie svojho sluhu. (Mt 8, 5 – 17)
Nabáda Ježiša,
aby bol stručný. („Povedz iba slovo.“) Vedel, že Ježišovi stačí povedať iba
jedno slovo, aby sa dostavil želateľný účinok. Ale aj stotník bol stručný. („Pane,
nie som hoden.“)
Sú situácie, v ktorých
čakáme, že Boh prehovorí a zároveň bude konať v náš prospech. Boh
niekedy nekoná, nechce povedať nič, iba mlčí. Chce, aby prehovoril človek a aby
povedal tie správne slová. Napríklad, aby zopakoval po stotníkovi pamätnú vetu:
„Pane, nie som hoden.“ Pýcha bráni dnešnému človekovi, aby sa takto pokoril a vyznal
svoju biedu a slabosť. K takémuto vyznaniu sa treba dopracovať s pomocou
milosti zhora. Potom, čo človek z úprimného srdca takto alebo podobne
prehovorí, až potom prehovorí Boh, a to liečivým slovom milosti.
2.) Slovo Boh na tému bdelosti.
V Prvej knihe Samuelovej čítame o tom, ako sa
vyvíjal konflikt medzi kráľom Saulom a Dávidom. Saul Dávida nenávidel a prenasledoval
ho. Raz Saul spal medzi svojimi strážami. Dávid sa k nemu opatrne
priblížil, ale neublížil mu, len mu zobral jeho kopiju a džbán na vodu.
Chcel naznačiť, že mohol Saulovi ublížiť, no neurobil to. Svätopisec
zdôrazňuje: „Všetci spali, nik nič nevidel, nik nič nespozoroval, nik sa
neprebudil.“ (1Sam 26, 5 – 25)
Je to reč o tom,
ako je možné stratou koncentrácie prísť o všetko, o všetko dôležité.
Lebo pre vojaka starozákonnej doby bola kopija s džbánom nesmierne
dôležitá. Keď Saul precitol, zistil, že sa nachádzal v blízkosti smrti.
Keď zaspíme a necháme sa
okradnúť o vieru, môžeme sa ocitnúť blízko agónie vyplývajúcej zo straty
najväčšieho pokladu – pokladu viery. Pokladajú dnešní ľudia vieru za dar?
Chránia si ju? Bdejú nad tým pokladom? Majú ambíciu túto drahocennosť
prehlbovať a rozmnožovať? Ak tak nerobia, môžu očakávať, že svet ich o vieru
pripraví.
3.) Pri istej príležitosti sa niekoľkí ľudia dôverne rozprávali o majetkových
pomeroch.
Jeden z nich konštatoval: „Celé je to postavené iba na dobrom slove.“ Ktosi mu skočil do
reči a presviedčal ho: „Dobré slovo nestačí, musíš to dať na papier.“
Niekedy je to tak, že dnes veci postavené na slovnej dohode veľmi nezavážia.
Sv. písmo
pripomína, že ani apoštoli neboli vždy v súlade s Ježišovým slovom: „Keď
ho videli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali.“ (Mt 28, 16) Naša spása je
postavená na dobrom slove Boha. Lebo slovo evanjelium prekladáme ako dobrá
zvesť. Dobré slovo človeka a dobré slovo Boha niektorí spochybňujú. Musíme
pracovať na tom, aby sme vrátili dôveryhodnosť ľudskému slovu; aby ľudské slovo
si znovu zaslúžilo prívlastok, že je dobré. To sa nám podarí len vtedy, ak sa
staneme obrazom Božej prítomnosti.
Sv. Gregor
Nissenský vo svojej homílii píše: „...Pán nenazýva blahoslaveným toho, kto o Bohu
niečo vie, ale toho, kto má Boha v sebe.“ (LH III, s. 402) Mať Boha v sebe
je predpokladom na to, aby dobré ľudské slovo získalo na vážnosti a aby dobré
Božie slovo – evanjelium – bolo prijaté ako cesta spásy.
Niekedy nám,
kňazom, chýba u ľudí jediné slovo: „Ľutujem.“ Ide najmä o tie situácie
života, v ktorých sa život človeka schyľuje k večnosti. Nech nechýba
v našom slovníku práve toto slovo. Nech je súčasťou tej terminológie, ktorú
často pestujeme, aby sa nám uľavilo na duši a aby sme si naklonili Boha.
Nech nám nechýba slovo vďačnosti za to, že na našom území pôsobili ľudia, ktorí
nám slovo spásy ohlasovali.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára