O slove

 

          Tesne pred koncom školského roka vychádzali zo školy dvaja spolužiaci. Ohnivo debatovali na tému písomnej práce zo slovenského jazyka. Jeden z nich nedokázal zakryť sklamanie, lebo oznamoval spolužiakovi: „Chýbalo mi jedno jediné slovo.“ Viackrát to opakoval.

          Jedno slovo nám niekedy chýba aj v iných životných súvislostiach. Napríklad vtedy, keď si nemôžeme naň spomenúť a pritom hovoríme: „Chodí mi to po rozume.“ Alebo: „Mám to na konci jazyka.“

          V živote máme to šťastie, že nám slovo nechýba. Ani to ľudské, každodenné na vzájomné dorozumievanie sa a ani slovo Božie. Dokážeme sa dorozumieť vlastným jazykom a dokážeme aj komunikovať s Bohom. Máme neustále ďakovať Bohu za to, že nám poslal vierozvestov, sv. Cyrila a Metoda.

          Ich duchovné a kultúrne dedičstvo sa nedá vyčísliť. V ktorých situáciách je pre nás Božie slovo najdôležitejšie?

1.) Je to slovo, ktoré môže spôsobiť naše uzdravenie.

Sv. Pavol napísal: „Blízko teba je slovo.“ (Rim 10, 8) Keďže je blízko Slovo = Ježiš Kristus, nebude potrebných veľa slov. Stačí nájsť to jediné správne slovo. Evanjelium hovorí o stretnutí stotníka s Ježišom. Stotník prichádza v naliehavej veci. Prosí za zdravie svojho sluhu. (Mt 8, 5 – 17)

          Nabáda Ježiša, aby bol stručný. („Povedz iba slovo.“) Vedel, že Ježišovi stačí povedať iba jedno slovo, aby sa dostavil želateľný účinok. Ale aj stotník bol stručný. („Pane, nie som hoden.“)

          Sú situácie, v ktorých čakáme, že Boh prehovorí a zároveň bude konať v náš prospech. Boh niekedy nekoná, nechce povedať nič, iba mlčí. Chce, aby prehovoril človek a aby povedal tie správne slová. Napríklad, aby zopakoval po stotníkovi pamätnú vetu: „Pane, nie som hoden.“ Pýcha bráni dnešnému človekovi, aby sa takto pokoril a vyznal svoju biedu a slabosť. K takémuto vyznaniu sa treba dopracovať s pomocou milosti zhora. Potom, čo človek z úprimného srdca takto alebo podobne prehovorí, až potom prehovorí Boh, a to liečivým slovom milosti.

2.) Slovo Boh na tému bdelosti.

V Prvej knihe Samuelovej čítame o tom, ako sa vyvíjal konflikt medzi kráľom Saulom a Dávidom. Saul Dávida nenávidel a prenasledoval ho. Raz Saul spal medzi svojimi strážami. Dávid sa k nemu opatrne priblížil, ale neublížil mu, len mu zobral jeho kopiju a džbán na vodu. Chcel naznačiť, že mohol Saulovi ublížiť, no neurobil to. Svätopisec zdôrazňuje: „Všetci spali, nik nič nevidel, nik nič nespozoroval, nik sa neprebudil.“ (1Sam 26, 5 – 25)

          Je to reč o tom, ako je možné stratou koncentrácie prísť o všetko, o všetko dôležité. Lebo pre vojaka starozákonnej doby bola kopija s džbánom nesmierne dôležitá. Keď Saul precitol, zistil, že sa nachádzal v blízkosti smrti.

Keď zaspíme a necháme sa okradnúť o vieru, môžeme sa ocitnúť blízko agónie vyplývajúcej zo straty najväčšieho pokladu – pokladu viery. Pokladajú dnešní ľudia vieru za dar? Chránia si ju? Bdejú nad tým pokladom? Majú ambíciu túto drahocennosť prehlbovať a rozmnožovať? Ak tak nerobia, môžu očakávať, že svet ich o vieru pripraví.

3.) Pri istej príležitosti sa niekoľkí ľudia dôverne rozprávali o majetkových pomeroch.

Jeden z nich konštatoval: „Celé je to postavené iba na dobrom slove.“ Ktosi mu skočil do reči a presviedčal ho: „Dobré slovo nestačí, musíš to dať na papier.“ Niekedy je to tak, že dnes veci postavené na slovnej dohode veľmi nezavážia.

          Sv. písmo pripomína, že ani apoštoli neboli vždy v súlade s Ježišovým slovom: „Keď ho videli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali.“ (Mt 28, 16) Naša spása je postavená na dobrom slove Boha. Lebo slovo evanjelium prekladáme ako dobrá zvesť. Dobré slovo človeka a dobré slovo Boha niektorí spochybňujú. Musíme pracovať na tom, aby sme vrátili dôveryhodnosť ľudskému slovu; aby ľudské slovo si znovu zaslúžilo prívlastok, že je dobré. To sa nám podarí len vtedy, ak sa staneme obrazom Božej prítomnosti.

          Sv. Gregor Nissenský vo svojej homílii píše: „...Pán nenazýva blahoslaveným toho, kto o Bohu niečo vie, ale toho, kto má Boha v sebe.“ (LH III, s. 402) Mať Boha v sebe je predpokladom na to, aby dobré ľudské slovo získalo na vážnosti a aby dobré Božie slovo – evanjelium – bolo prijaté ako cesta spásy.

 

          Niekedy nám, kňazom, chýba u ľudí jediné slovo: „Ľutujem.“ Ide najmä o tie situácie života, v ktorých sa život človeka schyľuje k večnosti. Nech nechýba v našom slovníku práve toto slovo. Nech je súčasťou tej terminológie, ktorú často pestujeme, aby sa nám uľavilo na duši a aby sme si naklonili Boha. Nech nám nechýba slovo vďačnosti za to, že na našom území pôsobili ľudia, ktorí nám slovo spásy ohlasovali.