Počuť a ohlasovať

 

 

         Každý rečník, ktorý vystupuje v pléne s nejakým prejavom, by sa mal patrične aj na to pripraviť. Musí byť pripravený aj na situácie, počas ktorých bude hovoriť hlasnejšie alebo tichšie. Svoj prejav má prispôsobiť tak, aby ho počula väčšina auditória (ak nie všetci). Má dbať na to, aby hovoril zrozumiteľne a aby väčšina (ak nie všetci) porozumela, o čo mu ide a o čom chce poslucháčov presvedčiť. Napokon im musí dopriať čas na to, aby sa slobodne rozhodli, či prijmú jeho ponuku alebo nie.

         Pán Ježiš bol určite znamenitý rečník. Musel mať dobrý hlasový fond, lebo neraz mal pred sebou niekoľkotisícový zástup. Okrem toho sa snažil byť zrozumiteľný, preto hovoril v podobenstvách a názorne. /“Pochopili ste to?“/ (Mt 13, 51) Bol ako Učiteľ, ktorý je ochotný zopakovať matériu aj dvakrát, len aby jej poslucháči porozumeli. Nechával čas na to, aby sa slobodne rozhodli a nerobil ihneď po katechéze deliacu čiaru, aby oddelil tých, ktorí ho prijali od ostatných. Chcel, aby sa jeho slovo šírilo, aby služba ohlasovania nestagnovala. Ktoré momenty ohlasovania treba stále pripomínať?

1.)„Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete

do ucha, rozhlasujte zo striech.“ (Mt 10, 26 – 27)

Pán Ježiš odporúča, aby sme využili každú príležitosť na ohlasovanie Božieho slova. Každý, kto písal diplomovú prácu, musel použiť tzv. zdroje, t. j. materiály, o ktoré sa najviac opieral. Tie majú byť aktuálne, renomované a hodnotné. Pri hlásaní slova čerpáme najmä z vlastnej komunikácie s Bohom a skúmame, či sme v súlade s hlasom Cirkvi. Inšpiratívne znie myšlienka z liturgickej spomienky na pustovníkov – sv. Andreja Svorada a Beňadika: „...aby sme sa uprostred hluku tohto sveta započúvali do Božieho hlasu.“ Akákoľvek katedra (oficiálna i neoficiálna) je vhodná na ohlasovanie Ježišovho slova.

         Istý vysokoškolský pedagóg konštatoval: „Moja katedra je dobre obsadená (učiteľmi).“ Do konca čias nebude dostatočne obsadená katedra pre službu ohlasovania. Sám Ježiš to potvrdzuje: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo.“ (Lk 10, 2) Vždy tam zostane miesto aj pre nás. Biskup, sv. Ambróz, nás povzbudzuje: „Tvoje slovo (Bože) sa neuchováva v hrobe mŕtvych, ale v knihe živých.“ (LH III, s. 479)

2.)V dnešnej dobe sa však vyskytuje problém so schopnosťou počúvať. S ochotou počúvať a zároveň prijať to, čo hovorí Boh.

Pán Ježiš pripomína proroctvo Izaiáša: „Lebo otupelo srdce tohto ľudu: „Ušami ťažko počujú a oči si zavreli, aby očami nevideli a ušami nepočuli...“ (Mt 13, 15) Vieme, že aj samotný Ježiš nebol vždy prijatý svojimi poslucháčmi: „Tvrdá je to reč!“ (Jn 6, 60) Jeho úsilie bolo neúnavné, čo si osvojil aj sv. Pavol: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod...“ (2Tim 4, 2) Každý, kto absolvoval základnú vojenskú službu, držal aspoň chvíľu v rukách samopal. Absolvoval základné streľby. Pred výstrelom treba namieriť a prižmúriť oko, aby výstrel bol čo najpresnejší. V službe slova treba zacieliť presne, a to do centra problému, ktorý sa dotýka človeka. Je to dôležité preto, aby veriaci spresnili svoj život čo najviac podľa vôle samotného Krista. Ide o situáciu, v ktorej nie je žiaduce „prižmurovať oko“ nad matériou Božieho slova a vyberať si z nej témy pohodlnejšie a zároveň odsúvať menej prijateľné či menej citlivé pre náš život. Božie slovo nepreosievajme, aby sme vytiahli na svetlo iba tzv. znesiteľné prehrešky menšieho rozsahu. Nechajme dopadnúť Božie slovo v plnom rozsahu na svoju dušu, aby sme mohli náležite oľutovať hriechy a začať nový život.

3.)Pán Ježiš ohlasoval evanjelium v perspektíve či nádeji budúcnosti.

Ľudia ešte slovo evanjelia nepoznali. Až on ich pripravoval na jeho prijatie a doprial im čas na to, aby ho vstrebali. Dnes je už evanjelium na mnohých miestach prijaté, ale zároveň žiaľ, aj zavrhnuté. Dnes sa mnohí modlia za reštart prijatia Božieho posolstva, najmä na starom kontinente. Je koniec obdobiu ovácií, nastáva čas práce, ktorá je zameraná na znovuzískanie pozície viery. Nemáme veľa dôvodov na skandovanie, už sme odstránili piedestály a už veľmi málo počítame so stavbou tzv. monumentov, t. j. veľkolepých a prepychových kostolov. Nastal čas stavať vieru, ktorú sme zo svojho života vyhostili.

         Architekt Klement Trizuljak hovorí, že dnes už nebudeme stavať kostoly – monumenty. Odôvodňuje to tým, že doba kresťanstva skončila a navštívila nás doba sekulárna. Už sa nemáme zháňať a zameriavať sa na výstavbu exkluzívnych kostolov s mimoriadnymi rozmermi a výzdobou, ale na spoločenstvo, ktoré sa okolo oltára zhromažďuje. Boh nám dopraje čas na to, aby sme sa v nových časoch zorientovali a sústredili sa na budovanie spoločenstva, ktoré teraz neraz pripomína skupiny, ktoré sú zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. (Mt 9, 36)  Monumentov je dosť, kresťansky formovaných charakterov pomenej.

         Je chvályhodné, ak má rečník – ohlasovateľ – dobrý hlasový fond. Je chvályhodné, ak my, pokrstení, využívame svoj fond viery na zvestovanie spásy. Z každého fondu sa majú čerpať prostriedky na dosiahnutie dobrých cieľov. Existuje aj fond viery, ktorý spravuje Cirkev v mene Ježiša Krista. Každý tam má svoje miesto a svoju úlohu. Z neho čerpáme, ale aj odovzdávame do svojho prostredia. Služba ohlasovania Božieho slova je témou dňa. Treba sa zamerať na to, aby Boží hlas k nám prišiel a našiel v nás človeka „dokonalého a pripraveného a každé dobré dielo“. (2Tim 3, 17)