Skupina dobrovoľníkov sa podujala na rekonštrukciu historického objektu. Nebolo to jednoduché, ale dielo sa podarilo po niekoľkých rokoch dokončiť. Jeden z nich, v hodnotiacej reči povedal:"Podujali sme sa ísť do nemožného". Vždy, keď je pred nami ťažká úloha, napadnú nám aj myšlienky o nemožnosti splniť ju. O to väčšiu radosť máme, keď sa nám to podarí.
Evanjelium hovorí o dvoch ľuďoch, ktorí sa odvážne pustili do nemožného: popredný muž a žena trpiaca na vážnu chorobu/Mt 9,18-26/. Mužovi zomrela dcérka, ale jeho viera bola nad očakávanie. Veril, že Ježiš ju môže vzkriesiť k životu. Možno bol široko-ďaleko jediný, ktorý takto zmýšľal. Žena trpiaca na krvotok mala tiež odvážnu vieru. Verila, že bude stačiť dotyk s Ježišovým odevom a bude uzdravená. Kto by z ľudí takto uvažoval? Málokto. Boh nemohol odmietnuť takéto veľké prejavy viery. Pred nami je otázka:kedy ideme do nemožného vo svojej viere?
1.,Vtedy, keď presviedčame svet o tom, že jediná krvavá obeta vykonaná Ježišom Kristom na kríži na Kalvárii vykúpila celý svet zo zlého .Vtedy, keď veríme, že jediná obeta konaná na oltári nekrvavým spôsobom, môže priniesť spásu mnohým ľuďom. Môže im pomôcť, aby našli správnu cestu v živote, môže trpiacim v očistci otvoriť bránu blaženosti, môže priviesť hriešnikov k pokániu, môže napomôcť k zmiereniu sa človeka s Bohom a s blížnym., môže dať milosť vytrvalosti v dobrom a môže pripraviť dušu na prechod do Božieho kráľovstva. Mať takúto vieru je obdivuhodné a to aj napriek tomu, že svet to považuje za nemožné až absurdné. V tomto zmysle ideme so svojou vierou do nemožného.
2.,Do nemožného sa púšťame vtedy, keď uveríme, že život je možný podľa zásad evanjelia. Svet tento štýl zmýšľania a viery odmieta s tým, že je nad sily človeka. Prečo odmieta život podľa evanjelia? Preto, lebo sa nechce zbaviť hriechu a ten je podstatnou prekážkou života v duchu posolstva Ježiša Krista. Mnohé veci a situácie nás presahujú a nedokážeme nimi pohnúť. Ale, keď sa zbavíme hriechu, vtedy sa mnohé veci posunú dopredu. S takýmto zmýšľaním môžeme urobiť veľa dobrého pre svoju dušu a pre dobro prostredia, v ktorom žijeme. Kto sa v živote o to usiloval, kto ľudí zmieroval a snažil sa nastoliť pokoj za cenu obetí, nemôže prísť o svoju odmenu vo večnosti.
3.,Do nemožného ideme vtedy, keď potvrdzujeme svoju vieru vo večný život. Predstavme si situáciu, kedy sa nachádzame v sídle dôležitej inštitúcie a čakáme na vybavenie svojich záležitostí. Trvá to dlho a ľudia sú nepokojní. Mnohí vtedy utrúsia poznámku:to snáď nemá konca!.
Veríme v život bez konca. Pre mnohých je táto myšlienka utópiou. Naša viera nemôže zostať na prahu rozlúčky s týmto svetom. Musí ísť ďalej. Musí preniknúť do nemožného-musí vstúpiť na pôdu večnosti. Pozemský život je síce realitou, ale krátkodobou. Večný život je realitou, ktorá nikdy nepominie. My sme zvyknutí na fakt, že žijeme vo svete, v ktorom sa všetko pominie. Niekedy to cítime aj vo vzťahoch, nehovoriac o materiálnych skutočnostiach. Niekedy aj na vzťahy pozeráme materiálne a to z hľadiska istých výhod. Ale ak pozeráme na situácie z hľadiska výhodnosti pre večnosť, potom veríme v život bez konca. Ten pozemský sa nám skôr či neskôr pominie, ale ako hovorí sv. Pavol:"Veď vieme, že keď sa tento stánok -náš pozemský dom rozpadne, máme od Boha príbytok nie rukou zhotovený, ale večný dom v nebi"/2 Kor 5,1/. Ak by niekto oponoval, že ide o nemožné, povzbuďme sa slovami evanjelia:"Ľuďom je to nemožné, ale Bohu je všetko možné" /Mt 19.26/.
V živote by sme sa mali usilovať o priebežnú rekonštrukciu svojho života. A ak v rámci nej konštatujeme, že sme si vieru uchovali, tak vedzme, že ide o dobré vysvedčenie pre náš život. Znamená to, že sme išli proti nemožnosti tohto sveta, lebo ten má tendenciu zmiasťnás na ceste k večnosti. Nádeje nášho srdca nemôžu zostať nenaplnené na prahu Božieho kráľovstva, ale musia mať silu túto hranicu preniknúť a dostať sa do Božej blízkosti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára