Nekonvenčný spôsob

 

 

        Občas sa stretneme s takouto výzvou: máme zostaviť alebo poskladať prístroj, ktorý dostaneme v stave demontu. Občas sa ocitneme v situácii, kedy musíme niečo vybaviť, lebo si myslíme, že náš život je v stave demontu. Snažíme sa pritom zachovať postupnosť krokov. Niekedy to vyjde, niekedy nie. V takejto situácii nás môže niekto osloviť a povedať: „To zahoď! Nájdi si vlastný spôsob!“ Ale aj tu platí to isté. Niekedy to vyjde, inokedy nie.

        Žena, ktorá bola podľa evanjelia 12 rokov chorá, našla odvahu a pristúpila k Ježišovi. Na prvý pohľad vidíme, že konala nekonvenčne. Jej spôsob komunikácie s Ježišom bol netypický. (Mk 5, 21 – 43) Prečo tak konala? Dôvod je uvedený v evanjeliu: „...veľa vystála od lekárov...“ A možno aj od ostatných ľudí. Všeobecne povedané, zahodila konvenciu a zvolila si cestu, ktorá sa jej zdala najvýhodnejšia. Ako sa to prejavilo konkrétne?

1.)Žena pri komunikácii s Ježišom ani len neotvorila ústa.

Viedla dialóg iba sama so sebou. Niekto by povedal: „Ani ústa nevie otvoriť...“ Ale ona už vtedy vedela, že mať otvorené ústa a hovoriť, to nie je všetko. Boh netrvá na tom, aby sme pri komunikácii s ním otvárali ústa a veľa hovorili. Skôr preferuje takú prax, podľa ktorej by sme mali otvárať srdcia. On rozumie aj reči srdca. Človek nemusí. Sv. písmo kritizuje reč pier a úst, keď srdce mlčí: „Tento ľud si ma ctí iba perami.“(Mt 15, 8 – 9) A inde: „Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť...“ (Mt 6, 7)

Srdce je silný prostriedok, ktorý by sme mali častejšie používať pri komunikácii s Bohom.

 

2.)Žena sa k Ježišovi priblížila zozadu.

Slušnosť nám odporúča komunikovať s ľuďmi tvárou v tvár. Takýmto štýlom prebiehajú pracovné, rodinné, aj iné rozhovory, lebo sú prejavom úcty medzi ľuďmi. Žena netúžila po tom, aby bola Bohom poznaná. Chcela byť uzdravená. Lenže tak to nejde. Ten, kto má byť uzdravený (nielen telesne), musí byť Bohom poznaný a Bohu predstavený. S Bohom nemôžeme komunikovať ako anonymovia. Presvedčila sa o tom aj žena z evanjelia. Ani svedectvo nášho kresťanského života nemôže byť anonymné. Má byť konkrétne a má vychádzať z pohnútok evanjelia.

 

3.)Žena sa dotkla Ježišovho rúcha.

Zvolila bezkontaktný spôsob komunikácie. Ten je v dnešných časoch preferovaný, a to v rôznych oblastiach. Zvolila spôsob bez slov a hlasu, bez kontaktu očného a fyzického. Ani dotyk so šatami nemusí človek postrehnúť. Ježišovho rúcha sa dotýkala napríklad jeho Matka, Mária (zavinula ho do plienok, čo znamenala, že ho zavinula svojou láskou). Ježišových šiat sa dotýkali žoldnieri, keď ich strhli z jeho tela pred ukrižovaním. Bol to prejav pohŕdania a zneváženia. Nezabúdajme na ženu z evanjelia, ktorá sa dotkla Ježišových šiat preto, aby bola uzdravená.

        Ježišove šaty môžu predstavovať Cirkev. Nie je možné, aby sme sa jej nedotýkali. Ide o to, s akým úmyslom. Je to z dôvodu úcty a vďačnosti, z dôvodu pohŕdania alebo z dôvodu sebectva či z dôvodu získania plnohodnotného zdravia. Život bez kontaktu s Cirkvou sa vyznačuje vyprahnutosťou, prázdnotou a hlavne zoslabením ambícii po spáse. Ježiš a Cirkev patria k sebe. Plachty, ktoré zostali po ňom v hrobe, neboli súčasťou jeho odevu, nie je to jeho rúcho. Jeho rúcho – Cirkev – je plné života, lesku a slávnostnosti. Dotýkajme sa Cirkvi tak, ako keby išlo o Ježišovo rúcho. Nie hocijaké rúcho, ale rúcho, ktoré si Pán s radosťou oblečie na seba.