Lampy hasnú

Z evanjelia o pannách s lampami nás môže o.i. zaujať myšlienka:"...dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú" /Mt 25, 1-13/. Počas Dušičiek navštevujeme cintoríny, zapaľujeme sviece pri hroboch našich blízkych a modlime sa za spásu ich duše. Uvedomujeme si, že pozemský život je pominuteľný a že nech robíme čokoľvek, lampy nášho života pomaly hasnú a aj my sa blížime k večnosti. Prejavuje sa to vtedy, keď naši blízki nás počujú hovoriť nasledujúce vety: už som sa narobil dosť, prenechávam to mladým, už nemienim nikomu nič dokazovať, už to nie je moja priorita, už to nedám, už ma to nenaplňa tak, ako kedysi...atď.

Lampy nášho života hasnú najmä v týchto konkrétnych situáciách:

1.,Ide o situáciu, kedy nám odchádzajú sily, vynecháva zdravie a prichádzajú rôzne choroby. Jednoducho začíname sa presviedčať o tom, že nestačíme životnému tempu a nárokom svojej doby, že sa nám kráti dych a možno začíname skôr zavadzať ako byť úžitočný. 

Ako sa s touto situáciou vyrovnať, lebo vieme, že návrat do starej formy je nemožný? Aký olej pomoci máme k dispozícii pre tieto situácie? 

Kňaz sa počas sv.omše modlí v tichosti takúto modlitbu: Prijmi nás, Pane, v duchu pokorných a v srdci skrúšených, a naša dnešná obeta nech nájde zaľúbenie v tvojich očiach". Každý jeden z nás hľadá pokoru, aby mohol prijať určité situácie života a priniesť ich Bohu ako svoju obetu. Lebo ide o čas, v ktorom sa máme prezentovať vrcholnou obetou, ktorá neraz nadobudne charakter Kalvárie. Všetky svoje slabosti a obmedzenia obetujme denne Pánovi, aby nás posilňoval v čase, keď začíname byť odkázaní  viac na jeho milosť ako na vlastné sily.

2.,Naše lampy hasnú vtedy, keď zistíme, že pozemské istoty vlastne istotami nie sú, hoci svet nás presviedča o opaku. Po ničom tak netúžime ako po istotách: materiálnych, ale i ľudských. V ničom , však, nemôžeme mať tu na zemi istotu. Väčšinou sme konfrontovaní s neistotou. Týka sa politiky, zdravia , materiálnej situácie, ale i zamestnania. 

Aký olej milosti máme k dispozícii  v tomto prípade? Odpovieme biblickým Ježišovým citátom:/Mt 25,13/"...bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny". Jedinou skutočnou istotou je Kristus a jeho príchod, ktorý nás zbaví všetkých neistôt. Čo je viera? Je to vnútorná sila pokrsteného človeka, ktorý všetku svoju nádej vložil do Ježišových rúk. On je nad všetkými istotami istota absolútna. Istota, ktorá nepodlieha nijakej skaze ani módnym trendom ani technickým zázrakom doby. Našou úlohou je presunúť ťažisko života tam, kde môžeme s Bohom komunikovať a tešiť sa s jeho prítomnosti.

3.,Hasnutie lámp v živote vnímame vtedy, keď cítime nástojčive dotieranie hriechu. Možno práve vtedy, keď sa rozhodneme pre štýl života, ktorý je milý Bohu, práve vtedy je pôsobenie hriechu akoby naliehavejšie a drzejšie. Hriech a jeho pôvodca začína intenzívnejšie hľadať  slabé miesta  a napádať našu predispozíciu pre hriech, ktorú si nesieme ako dôsledok dedičného hriechu. Čo v tomto prípade? Máme k dispozícii nejaký olej úľavy? 

Spomeniem ešte jednu krátku modlitbu, ktorú sa kňaz modlí v duchu pri obradnom umývaní rúk: Pane, zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu. Ide o nepretržitý proces, ktorý bude aktuálny až do konca života. Východisko je v neustálom zmierovaní sa s Bohom a ľuďmi, aby sme v duši neprechovávali niečo, čo láka diabla, aby našiel domov v našom srdci a pustošil. Venujme zvýšenú pozornosť pokániu a svojmu svedomiu. Táto činnosťmôže mať aj charakter výstrahy pred nepripravením sa na večnosť, môže mať podobu zjednocovania sa s Bohom ako s jediným skutočným dobrom  a môže vychádzať z túžby človeka nadobúdať pokoj v duši. Motivácia pre pokánie môže mať rôznu podobu. Len, aby nejaká bola.

Naše lampy hasnú a raz vyhasnú definitívne, ale olej milosti ako liek a východisko nám vždy poskytne Kristus vo svojich sviatostiach a v Božom slove. Niečo v nás zaniká a hasne, ale život milosti prekvitá za každých okolností a presviedča nás o tom, že Pán života a smerti nás nikdy neopustí.

 

Prispej

Všetci vieme, že najmä v čase Vianoc ,ale aj inokedy ľudia organizujú rôzne zbierky. Výťažok je určený na pomoc tým, ktorí sú odkazaní na štedrosťa žičlivosť ostatných. Tí, ktorí chodia do terénu pomedzi ľudí a zbierku organizujú, mávajú pripravenú nádobu, škatuľu s nápisom: Prispej!. 

Pri príležitosti sviatku Všetkých svätých tiež prebieha pomyselná zbierka s názvom: Prispej! Tentokrát ani nie materiálne, ale skôr svedectvom života. Ide o zbierku do pokladnice svätosti Cirkvi. Každý pokrstený má povinnosť do nej primeraným spôsobom prispievať. Ako sa to môže udiať?

1.,Daruj tomuto svetu, čo môžeš. Pri istej príležitosti, keď vietor so silným dažďom vážne poškodil dom početnej rodiny, susedia zorganizovali zbierku pomoci. Postupne prichádzali ľudia a pýtali sa ako môžu prispieť. Odpoveď znela: daruj, čo môžeš. 

Každý môže prispieť k dobru tohoto sveta tým, že doň vloží všetko, čo je v ňom dobrého. Svoj poklad svätosti a čnosti chceme odovzdať svetu tak, aby bol stále viac preniknutý Božím Duchom a tak ho viedol k dokonalejšiemu prijatiu evanjelia. Daruj, čo môžeš tak, aby sa svet obohacoval aj tvojim obetným darom.

2.,Skupina chlapcov zo sídliska si pripravila ľadovú plochu. Nebola ideálna, ale stačila na potreby bežného pouličného hokeja. Do akcie  sa zapojili tí starší, ale aj najmenší. Pekné zo strany starších bolo to, že  do hry zapojili aj najmenších, hoci tí sa len tak motali. Povedali im: počítame aj s vami!. 

Práve včera prišla z istého zdroja knižná ponuka na titul o svätosti. Bolo tam veta:Svet počíta aj s tvojou svätosťou. Boh to zariadil tak, aby každý z nás priniesol niečo pozitívne do pozemského života, aby sa doňho viac otlačil Ježišov obraz , ktorý by bol hoden nasledovania. Je to paradoxné, že aj napriek našej slabosti a hriešnosti sa od nás veľa očakáva. Svet akoby sa nám prihovoril slovami: počítame aj s tebou. Daruj, čo môžeš.

3.,Istý človek sa dozvedel svoju diagnózu. Zarmútila ho a aj jeho príbuzných. Postupne prichádzali za ním a podporovali ho slovami: zabojuj a daj do toho zápasu všetko. Aj Boh dá to, čo je potrebné. 

Veľkou hodnotou do pokladnice svätosti sú naše zápasy v náročných situáciach. Počas života zažijeme utrpenia rôzneho druhu. Všetko môžeme položiť na oltár ako svoj obetný dar. Tu ide o vrcholný dar do pokladnice svätosti Cirkvi. Vítaná je každá obeta, ktorá je prinášaná v spojení s Ježišovou. Kým žijeme ,tento zdroj svätosti bude pre nás vždy aktuálny.

 Teda v čom spočíva svätosť? V drobných krokoch: v tom, že si trpezlivý s dieťaťom, ktoré práve rozlialo mlieko po celej podlahe-v úsmeve na človeka, ktorý sa zachoval voči tebe arogantne-v odpustení, ak ťa niekto zranil-v modlitbe, aj keď sa ti nechce- v prijatí vlastnej slabosti. Svätosť spočíva v prijatí Božej lásky a odovzdaní do priestoru svojho života. 

Pane, daj mi všetko

Skupinka žiakov sedela na lavičke v parku. Všetky hlavy a oči boli upriamené na jeden bod.  Uprostred ľudského kĺbka trónil ich spolužiak a predvádzal nový mobil.Cítil sa komfortne, lebo všetci mu viseli na ústach a počúvali prvú recenziu. Najčastejšie opakujúcou frázou bola veta: mám tu všetko! Mal na mysli všetky dostupné funkcie, služby a aplikácie od výmyslu sveta. Bol na to patrične hrdý a imponovalo mu, že spolužiaci takmer so závisťou sledujú jeho výklad. 

Evanjelium hovorí, že Pán Ježiš dal apoštolom veľkú moc /Lk 9,1/. Dal im moc vyháňať zlých duchov a liečiť ľudí z rôznych neduhov. A tak mohli konštatovať, že majú všetko. Čo mohli chcieť ešte viac?! Dostali takú moc, akú nedostal nikto. Napriek tomu prichádzajú pokorne za svojim učiteľom a prosia:"Daj nám väčšiu vieru!" /Lk 17,5/. Zistili, že mať moc nad zlými duchmi a chorobami je síce úžasné, ale pokiaľ ide o schopnosť priviesť ľudské duše na cestu evanjelia, to je zložitejšie. Tam žiadne násilie neplatí. Človeka treba presviedčať, motivovať, modliť sa za neho a stále dookola...Prišli na to, že keď chcú zapaľovať vieru v ľuďoch, musia ju mať najprv oni.

1.,Viera je dôležitá pri čiastočnom neúspechu a pri rozhodnutí začať znova. Neúspechy mnohých odrádzajú a znechucujú. Základom nového úsilia je rozhodnutie , podľa ktorého musia byť apoštoli svojim životom čím bližšie k tajomstvu, ktoré ohlasujú. Ohlasovanie evanjelia nie je divadelným predstavením, po skončení ktorého si herci zoblečú kostými a vrátia sa do bežného života. Ohlasovanie evanjelia nie je inštruktážou ani poučením  ba ani akýmsi cvičením. Je to stretnutie a komunikácia človeka, ktorý už prijal pokrm evanjelia a stotožnil sa s ním, s tými, ktorí hľadajú v živote viac ako iba fyzické potešenie. 

Svojho času som videl americký film o vojnových veteránoch. Išlo o tých, ktorí sa síce vrátili z misie živý, ale počas bojov prišli o zdravie psychické alebo vojna im vzala ruky, nohy, oči a zostali na vozíku. Vzišla iniciatíva vytvoriť z nich skupiny tak, aby sa stretávali a tvorili spoločenstvo. Dlho to nefungovalo, lebo prichádzali lektori, ktorí nemali žiadne postihy z vojny. Veci sa zmenili k lepšiemu až vtedy, keď sa ich ujal ako lektor vojnový veterán s viditeľnými následkami. Vojaci ho prijali a aj celý program, lebo ich viedol ten, ktorý im rozumel a bol jedným z nich. 

Iba človek, ktorého život je kladne ovplyvnený evanjeliom má  šancu ho úspešne podávať ďalej. Človek "postihnutý" milosťou evanjelia sa môže stať presvedčivým svedkom a vodcom tých, ktorí hľadajú. 

2.,Vieru potrebujeme, aby sme uverili, že režisérom diela evanjelia je Boh. On sa o všetko postará, aby toto dielo pokračovalo a nezaniklo. Určitú zodpovednosť vloží aj na naše plecia, aby sme sa stali aktívnymi účastníkmi v diele evanjelia. 

Občas sa nám dostane do pozornosti iniciatíva , podľa ktorej by sme mali vytvoriť reťaz na podporu dobrej myšlienky. Napr.  prejaví sa to tak, že zapálime sviečku a večer dáma do okna. Vznikne zaujímavý obrazec, ktorý si večerný chodec nemôže nevšimnúť. Ba aj ten, kto sviecu zapálil vidí, že to isté urobil aj sused aj človek z bytovky oproti...Mnohí sa pred akciou pýtali, že čo majú robiť. Organizátor im povedal: iba zažni sviečku a postav ju do okna.

Ten, kto prosí o vieru, dostane ju a svojím životom zažne sviecu tak, aby bola viditeľná pre tých, ktorí ešte chodia v tme , ale aj pre tých, ktorých svieca už bola zažatá skôr. Pre odovzdanie viery veľa netreba, iba zažať sviecu a dohliadnuť, aby nezhasla.

3.,Viera je skutočnosť, ktorá sa rodí a zapúšťa korene v srdci, ale ovocie jej prijatia musí ísť vonku, medzi ľudí. 

Na Slovensku je údajne veľa umeleckých diel, o ktorých verejnosť nevie, lebo sú inštalované ako súčasť interiéru v rôznych budovách. Ide napr. o maľby alebo diela sochárskych majstrov. Vznikla iniciatíva, aby sa vyniesli von, aby  aj verejnosť ich mohla obdivovať alebo sprístupniť priestory budovy, v ktorých sa nachádzajú. Načo sú umelecké diela, keď o nich vie málokto?! 

Načo je viera, ak je uzamknutá v človekovi a nemá možnosti realizácie?! Boh koná v duši človeka akoby umelecké dielo , lebo ho vedie k pokániu a náprave života alebo ho podnecuje konať skutky obety. Dielo Božieho génia má ísť vonku, aby inšpirovalo, aby vyvolalo proces nasledovania Krista, aby podnietilo ľudí hľadať zmysel života v Kristovi.

Človek môže byť so sebou spokojný a myslieť si, že má všetko, že nič nepotrebuje. Ale, ak nemá vieru, jeho pozemská výbava života je chatrná. Ak sa k viere pridruží nádej a láska, potom hovorme o úplnosti. Aby sme ju dosiahli, prosme s apoštolmi:daj nám vieru a s ňou nádej i lásku. A to nie preto, aby sme zdolávali vonkajších nepriateľov, ktorí nám stoja v ceste, ale aby sme zdolali v sebe hriech, lebo ten je najväčšou prekážkou pri odovzdávaní evanjelia.

  

Co budem robiť?

Čo budem robiť? Sú situácie v živote, kedy je táto otázka aktuálna. Vyjadruje vnútorný hlas človeka po tom, čo ho stretla nejaká nepriazeň, nebodaj ujma či tragédia. Takto sa pýta človek, ktorý má pred sebou prácu a rozmýšľa čím by začal.   Ale rovnako odzrkadľuje rozpoloženie kohosi, kto má pred sebou deň voľna a rozmýšľa ako ho využije. 

Táto otázka zaznieva aj v Božom slove evanjelia /Lk 16, 1-13/. Kladie si ju istý správca, ktorý spreneveril majetok, ktorý mu nepatril. S nikým sa neradí, ale  otázku si kladie  sám sebe a vzápätí nachádza riešenie, ktoré spočíva v tom, že chce novým podvodom zachrániť svoju reputáciu, ktorú stratil prvým podvodom. 

Z čoho ho usvedčuje otázka: čo budem robiť? Čo o ňom hovorí, ako ho ho charakterizuje?

1.,Podvodný správca myslí iba na seba. Tí, ktorých okradol sú mu ukradnutí. Presne tak, ako ich majetok, ktorý si privlastnil. 

Rozmýšľame niekedy nad tým, že sme možno niekomu v živote ublížili? Naša verzia spytovania svedomia počíta vôbec s takouto možnosťou? Alebo sa nám páči skôr lákavá pozícia falošnej istoty, ktorá nás upokojuje, že toto nie je náš prípad? A ak vieme, že sme niekomu ubližovali, čo sme urobili pre zmiernenie dopadu na jeho život? Existuje viac možností riešenia. Najmä teraz, v Jubilejnom roku, by sme sa mali viac vložiť do  reality nejakého odškodnenia, či už materiálneho alebo duchovného. 

2.,Podvodný správca nerozmýšľa a nehovorí ako kajúci človek, ktorý chce svoje prečiny oľutovať. Jeho vystupovanie je sebavedomé, neprosí o zmilovanie, ale ide cestou vypočítavosti aj do budúcna. Nemáme pocit, že sa chce zmeniť. Za akúkoľvek cenu rieši otázku svojej budúcnosti, pričom uňho absentuje pocit hanby. 

Vidíme, že pokánie je dar. Darom je také svedomie, ktoré vypovie objektívny ortieľ nad skutkami, ktorých sme sa dopustili. Dar je aj to, keď máme úmysel zmeniť život a robíme kroky pre dosiahnutie tohto cieľa. Darom je aj to, keď hľadáme najprv biblické "brvno" vo svojom oku. Ono musí mať v našom živote prioritu a nie "smietka" v oku blížneho. Materíálna hojnosť v živote , pôžitkársky duch a zmyselnosť nám dávajú podnet na to, aby sme odmietali myšlienku dôkladného spytovania svedomia. Ktovie, kedy sme takto do hĺbky svojim svedomím zaoberali...

3.,Nepoctivý správca využíva čas. Nelení a dohovára si budúcnosť s tými, ktorí sú dlžníkmi jeho pána. Oni takúto dohodu neodmietajú, lebo je pre nich výhodná. Ani ich len nenapadne, žeby skúmali, či sú nové podmienka morálne v poriadku. V prípade prepuknutia sprenevery by sa vyhovorili alibisticky na správcu, ktorý ich kontaktoval ako prvý. Nie sú odchodnejší od skrachovaného správcu. 

Morálne nízki ľudia sa dávajú dohromady. Biblicky povedané,slepý vedie slepého. Veď obaja spadnú do jamy, čo sa v tomto prípade aj stalo. Jeden podvodník môže stiahnúť za sebou veľa ľudí. Robí to preto, aby mohol poukázať na to, že nie je sám, kto žije podvodným spôsobom života. Aké je dôležité, aby sme  v rámci priateľstva komunikovali  najmä s takými ľuďmi, ktorí nás budú dvíhať vyššie a nie hrúžiť do svojej biedy. A musíme byť aj duchovne silní, aby sme dokázali pomáhať iným z biedy von. Bez Božej pomoci nedokážeme nič z toho, čo sme teraz načrtli.

Ak sa objaví v našej duši otázka typu, čo mám robiť, urobme tak, ako to ukázal márnotratný syn. Spomenul si na svojho otca a hojnosť v jeho dome. Nebeský Otec má hojný stôl prestretý pre tých, ktorí zblúdili, duchovne vyhladli a hľadajú možnosti nového života. Všetci tento kontakt potrebujeme oživiť, aby sme nestratili cit pre myšlienku Božieho kráľovstva.

O kríži

 

 

          Skupina nadšencov nacvičovala hranú krížovú cestu. Bol čas Veľkého týždňa. V jednej zo scén sa objavil kríž. Riešila sa otázka, kam s ním, ako ho umiestniť, nájsť preň vhodné a dôstojné miesto. Táto dilema patrí aj do života. Máme nájsť pre svoj životný kríž dôstojné miesto. Niekedy to robíme po celý život.

1.)         Ktosi organizoval výstavu krížov z rôznych období.

Boli kovové, pozlátené, strieborné; boli rôznych druhov a veľkostí. Slovo výstava znamená, že ide o exponáty, ktoré budú predložené verejnosti, ale iba na istý čas. Potom výstava môže putovať na iné miesto, kde opäť rozloží svoju históriu.

          Vystaviť kríž je výraz, ktorý v živote používame. Neznamená to, že na istý čas. Kríž je trvalým faktorom v živote človeka. Skôr je lepšie použiť výraz: umiestniť kríž, upevniť alebo inštalovať – napríklad v kostole, na cintoríne. Takto aj slovne získa svoju pevnú, dlhodobú pozíciu.

          Boh nám nedáva kríže na výstavu či na ozdobu. Samotné nesenie kríža života je najkrajšou ozdobou života. Myslíme tým kríž, ktorý máme na svojich pleciach. Kríže mlčia, no sú všade inštalované okolo nás. Je to dôležité preto, aby nás oslovovali, vyzývali k modlitbe a k rozjímaniu a zároveň nás povzbudzovali, aby sme mali dostatok síl niesť ich na svojich pleciach.

2.)      Istého kňaza pozvali, aby navštívil chorého v dome.

Práve ho priviezli z nemocnice. Pýtali sa ho: „Čo treba pripraviť?“ Odpovedal: „Krížik.“ Zaznela otázka: „Stojaci či ležiaci?“ Vtom ktosi z rodiny ukázal na chorého člena rodiny so slovami: „On je ležiaci kríž.“ Nemocný bol ochrnutý od mozgovej príhody.

Aj Ježiš ležal na kríži. Bolo to v tom momente, keď ho naň pribíjali klincami. Niekedy máme pocit, že kríž ani nenesieme, ale na ňom ležíme plní nemohúcnosti a neschopnosti ničoho. Nepriazeň, nenávisť, závisť, pomstychtivosť alebo iná zloba – to sú „klince“, ktorými sme pribíjaní k neviditeľnému krížu a nie sme schopní s tým nič urobiť. Ležiaci kríž nemusí nevyhnutne znamenať fyzickú paralýzu, existuje aj vnútorná, duševná, ktorá dolieha na človeka snáď ešte viac.

3.)      Kde je kríž?

Spýtali sa ľudia, keď zazvonilo na Anjel Pána. Býva zvykom, že ľudia sa pri spoločnej modlitbe v miestnosti obrátia smerom ku krížu. Ktosi odpovedal: „Tam visí!“ Ukazoval na stenu. Skôr sa treba koncentrovať na toho, ktorý visí na kríži, a nie na kríž ako taký. Treba vnímať v pokornej úcte Visiaceho, ktorý tam dokonal v smrteľnej agónii za vykúpenie človeka. Vždy, keď osvetľujú kríž v kostole nejakým bodovým svetlom, nasmerujú lúč priamo na hlavu visiaceho Ježiša. Dôvod spočíva v tom, že jeho utrpenie nemôže zostať v tme, preto sa na neho vrhá svetlo. Preto trpíme s krížom a nesieme ho, lebo takto je Ježišova obeta viditeľná vo svete na každom z nás.

VYŠŠIE MIESTO

  

Vždy, keď niektorí ľudia hovoria o niečom vážnom vo svojom živote, môžu povedať: „Je to dlhý príbeh.“ Nielen kvôli tomu, že niečo trvalo veľmi dlho, ale aj preto, že to bolo všetko dramatické, kľukaté, nepokojné. Jednoducho – bol to dlhý príbeh.

          V evanjeliu čítame: „Postúp vyššie!“ (Lk 14, 7 – 14) Nemyslíme len na to, že sa niekto posunie v rámci etikety o pár stoličiek vyššie. Hovoríme o tom, že sa niekto posunul duchovne, že napreduje, že prechádza procesom obrátenia. V týždni sme slávili spomienku na sv. Augustína, biskupa a učiteľa Cirkvi. On je názorným príkladom definitívneho odklonu od hriechu a trvalého spojenia s Kristom. S ním prešli túto cestu mnohí iní – takí, ktorí môžu povedať, že ich život je dlhý príbeh. Ktorými zákonitosťami sa vyznačuje?

1.       Sv. Augustín a aj iní by konštatovali, že v istom čase, predtým ako spoznali Ježiša, si život „užívali“.

So všetkým, čo k tomu patrí - aj v zmysle hriechu, ktorému boli oddaní. Sám Augustín túto etapu života charakterizoval takto: „Ošklivo som sa vrhal na krásne veci, ktoré si stvoril, Bože. Bol si so mnou, a ja som nebol s tebou.“ (LH IV., s. 1388)

          Z toho vyplýva dôležitý poznatok, podľa ktorého má človek užívať (svet), ale s úžitkom pre dušu. To sa dá len v tom prípade, ak sme svojím životom blízko Boha. Pekne to vyjadril sv. Augustín: „Ja som nebol s tebou.“ Užívanie si niečoho alebo niekoho, ak na tom nemá podiel duša, je výrazom prázdnoty a zlyhania. Užívanie si života bez morálneho aspektu, je stratou a prehĺbením krízy v človekovi.

          V kladnom slova zmysle poznáme ešte jeden význam slova „užívať“. Užívať liek. Ak niekto bezuzdne užíva života, potrebuje užiť liek,  ktorý je primeraný. Voláme ho priateľstvo s Bohom. Ono môže zmeniť život na nepoznanie a otvoriť ho radostným skutočnostiam. Ovocím je pokoj v duši, ktorý je nenahraditeľný. Výraz – „vrhať sa do niečoho alebo na niečo“ môže mať aj negatívny význam. No môžeme ním vyjadriť aj pozitívne skutočnosti: nadšenie, oduševnenie a veľký záujem. Túto skutočnosť môžeme ilustrovať na príklade sv. Petra. Ten sa po zázračnom rybolove vrhol do mora dozvediac sa, že na brehu čaká Ježiš (Jn 21, 1 – 7). Peter a ostatní učeníci sa naučili užívať si Ježišovu blízkosť.

2.) Ďalšia etapa duchovného znovuzrodenia je etapou vysielania signálov zo strany Boha.

Vždy, keď sa stane tragédia – napríklad spadne lietadlo, vyšetrovatelia hľadajú čiernu skrinku. Tá napovie, čo sa naozaj stalo. Ona aj z hlbín mora vysiela signál, ktorý treba zachytiť, kým je to technicky možné.

          Boh má v živote niektorých ľudí miesto až vo veľkej, takmer nedostupnej hĺbke. Dostupnejšie miesta bývajú zaplnené niekedy nepodstatnými vecami. A tak je Boh takmer zabudnutý niekde hlboko, ale vysiela signály, ktoré si treba všimnúť. Sám sv. Augustín píše: „Volal si a kričal a preboril si moju hluchotu. Žiaril si, skvel si sa a zahnal si moju slepotu. Šíril si vôňu, ja som si jej vdýchol a dychtím po tebe. Okúsil som a teraz som lačný a smädný. Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po tvojom pokoji.“ (LH IV, s. 1388)

          Je dôležité, aby človek nebol duchovne slepý a hluchý a necitlivý na Božie impulzy. Každé ráno pozriem z okna do kostola a vidím červené svetielko. Boh je tu. Každý deň vidím kráčať ľudí na sv. omšu. Boh je tu. Ak vidím, že niekto sa pre niečo obetuje a robí veľa dobra, viem, že Boh je tu. Ak vidím pútnikov kráčať na pútnické miesto, aby vyjadrili dôležitosť pokánia vo svojom živote, znamená to len jediné, že Boh je tu. Nechcem zostať bokom, lebo tak mi Boh dáva najavo, aby som vrúcnejšie po ňom zatúžil.

3.) Nasleduje radosť z toho, že som našiel Boha ako trvalú hodnotu.

Sú ľudia, ktorí nájdu Boha po tom, čo ho stratili. Znova ho nájdu a z pozície pokánia ho nachádzajú znova a znova. Mnohí práve toto okusujeme každý deň. Denne Boha nachádzame, lebo hriechom sa od neho vzďaľujeme. Iní sú na tom tak, že Boha objavia ako novú, nepoznanú skutočnosť. Objavitelia sú vo svete veľmi cenení a možno aj honorovaní. Tí, čo objavia Krista a vyvolia si ho za ideál, ktorý nasledujú, nemusia získať spoločenské uznanie. Ale nájdu spôsob, ktorým demonštrujú skutočnosť, že Boh je tu. Keby to tak nebolo, nikdy by sme nenašli poriadok vo svojej duši. Ak si našiel Krista, tak potom si sa našiel v živote, lebo viera je tvojím útočiskom a otvára ti perspektívu Božieho kráľovstva. Výzva : „Postúp vyššie!  - znamená: „Nasleduj Krista! Zostaň verný Kristovi!“

Ježiš a ulica

Pred nejakým časom som sa stretol s človekom, ktorý bol dlhodobo práceneschopný. Absolvoval určité vážnejšie operačné zákroky a bol nútený veľa času stráviť na lôžku. Bolo to pre neho vyslobodenie, keď mu lekári oznámili, že sa môže vrátiť do života. Okrem iného povedal aj takúto vetu: "Už sa mi žiadalo výjsť konečne na ulicu." Veriacemu človekovi sa v čase slobody žiada navštíviť ulice Jeruzalema. To znamená tie ulice, ktorými prechádzal sám Ježiš a učil. Mnohí túto milosť dostali a mohli navštíviť Svätú zem a v duchu sa preniesť do ruchu vtedajšej ulice a vnímať Ježišovu blízkosť. Evanjelium spomína výroky ľudí, ktorí sa pred Ježišom, sudcom, obhajovali výrokom: "... na našich uliciach si učil." (Lk 13, 22-30). Čo nám napadne, keď sa spomenie výraz: Ježiš a ulica? 

1. V bežnej praxi života sa stretávame s pouličným predajom. Do mesta alebo na dedinu prídu súkromní podnikatelia a predávajú svoje výrobky niekde na námestí alebo prechádzajú ulicami.  Pre bežného človeka tento predaj predstavuje isté pohodlie a dostupnosť. Výraz z evanjelia: na našich uliciach si učil, naznačuje, že Ježišovi súčasníci mu ponúkli iba pozíciu pouličného kazateľa. Na prvý pohľad sa to dá chápať ako výsada, ale v skutočnosti tým ľudia akoby načrtli deliacu čiaru, alebo tzv. čiaru diskrétnosti. Tá spôsobila, že Ježišovi umožnili aktivitu na ulici ale nepustili ho do svojho domu a do svojho vnútra. Vyhovovalo im, že Ježiš sa k nim prihováral iba z diaľky a nepripustili, aby mal na ich život vážnejší vplyv. Ježiš má úmysel vážne ovplyvniť život človeka tak, aby ho neustále nasledoval.

2. Určite sme sa už stretli s výrazom: vychovala ho ulica. Všeobecne sa to chápe ako hendikep. Prakticky to znamená, že niekto nezažil veľa z prajnej rodinnej atmosféry počas svojho dospievania. Vačšinou sa zdržiaval na ulici a prijímal jej tzv. kultúru a spôsob života. No niektorí jednotlivci z výchovy ulicou vyťažili veľa. Istá tvrdosť a náročnosť vplyvu ulice ich formovala do takej miery, že v živote veľa dokázali. S odstupom času potom ďakujú ulici, že mala na nich takýto vplyv. No nie každý má takého šťastie. 

Existujú ľudia, ktorým stačí počuť Ježiša akoby z diaľky, t. j. z ulice a vyrastú z nich osobnosti ovplyvnené evanjeliom. Božia milosť nepozná nijaké ľudské hranice a obmedzenia. No na druhej strane sú jednotlivci, ktorí majú možnosť počúvať Božie slovo zblízka. Ani to im nestačí, aby sa otvorili Božiemu pôsobeniu. Božiu milosť majú na dosah ruky. Ale priam majstrovsky sa jej vyhýbajú. Pre nás je dôležitá otázka: čo sme vyťažili z Ježišovej blízkosti, keď sme prijali krst a vieru katolíckej Cirkvi? 

3. Rušná ulica. Všetci vieme, čo to znamená. Rušná ulica znamená mix rôznych zvukov a činností. Patrí sem hluk dopravných prostriedkov, ľudská vrava, chaos i určitá plynulosť života. Dnes je v civilizovanom svete tendencia meniť charakter ulice tak, aby sa z rušnej stala tichá a pokojná. Mnohé metropoly s týmto problémom zápasia. 

Tichý Ježišov hlas má silu a schopnosť urobiť rozruch v živote človeka tak, aby ho zmenil. Ježiš má tendenciu zmeniť klímu nášho vnútra, aby sme sa viac otvorili Božiemu pôsobeniu. Prakticky to znamená, aby sme aj uprostred dnešného rušného sveta dokázali pestovať tiché ale účinné posolstvo evanjelia. Pekne tú myšlienku vyjadruje modlitba 21. nedele, kde čítame: "...aby uprostred pominuteľných vecí tohto sveta naše srdcia boli upriamené na nebo, kde nájdeme opravdivú radosť." Naša duša sa stane rušným miestom Božej aktivity skrz evanjelium a stane sa pôdou z ktorej vyrastie úroda, možno až stonásobná. 

Všetci máme tendenciu vrátiť Ježišov hlas a jeho Ducha do našich ulíc, domovov a duší. Spôsob života, ktorý vedieme nas uisťuje o tom, že práve toto potrebujeme. Len tak získame zmysel života, posilu v zápasoch, a zároveň uistenie, že náš život neminie večný cieľ v nebesiach. 

O kríži

 

          So slovom „kríž“ sa stretávame v rôznych situáciách. Spomeniem aspoň niektoré. Napríklad v súvislosti so zastávkou autobusu. Niekto povie, že vystúpil „pri kríži“. Zastávka autobusu neďaleko kríža je pojmom pre domácich obyvateľov. Môže sa stať, že v blízkosti kríža je parkovisko. Ľudia tak povedia, že zaparkovali auto „pri kríži“. Každý vie, kde sa nachádza.

          Existujú kríže, ktoré sú osadené na vrcholnom bode stúpania. Aj tento kríž je pre cestujúceho či turistu dôležitým orientačným bodom. O čom svedčia tieto príklady? Týkajú sa pocestných, pútnikov a cestujúcich. Všimnime si tiež aj skutočnosť, že vo všetkých týchto prípadoch sa kríž nachádza vedľa cesty. Čo však znamená, keď sa nám „kríž (nehmotný)“ postaví priamo do cesty?

          Sv. Pavol sa touto skutočnosťou nenechal zaskočiť. Píše o Ježišovi: „On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou a sedí po pravici Božieho trónu.“ (Hebr 12, 2) Zamyslime sa nad pojmom „kríž“ tak, ako ho poznáme v bežnom živote.

1.)         Kríže, ktoré evidujeme v teréne, v prírode, pri ceste, nie sú osadené    náhodne. Sú vhodne situované tak, aby okoloidúcich oslovili.

Tak, ako je kríž v teréne výrazným posolstvom, to isté platí aj s krížmi v našom živote. Boh nám ich „osádza“ počas životnej púte. On sám vie, kde, kedy a ako. My tento Boží postup nepoznáme. Nepoznáme jeho zákonitosti, ale vieme, že majú pre ľudí veľký význam. My všetci cítime jeho tlak na svojich pleciach. Nemôžeme povedať, že neexistuje, že sme si ho ani nevšimli.

          Medicína dnes, vďakabohu, pozná prostriedky na tíšenie bolesti. Ľudia, ktorí mávajú fyzické bolesti, takúto možnosť vítajú. Ale niet takého odborníka, ktorý by utíšil bolesti spojené s tlakom životného kríža. Jediným riešením je prijať Ježiša, aby nám pomáhal, keď kríž nesieme na pleciach. On vie utíšiť, liečiť i povzbudiť, aby sme neklesali na duchu a niesli kríž ďalej. Nemáme také schopnosti, aby sme videli kríže na pleciach blížnych. Keby sme mali takú možnosť, videli by sme, že plecia všetkých sú obťažené nejakým krížom. A možno by sme videli niekde v blízkosti samotného Ježiša, ktorý sa od našich krížov neodvracia, ale podáva ruku na znak pomoci tak, ako pomohol topiacemu sa Petrovi.

2.)               Kríž je nemý svedok

Ten pri ceste, ale i ten v kostole. Koľko ľudí či celých generácií sa v ich tôni vystriedalo... Kríže by vedeli rozprávať dlho a pútavo. Kríže už zažili všeličo. Videli veľké diela obetavosti a lásky. Svedčia o úsilí človeka o dobro. Vyznávajú, že videli plač kajúcnikov, ale rôzne životné zápasy, ktoré svedčia o pádoch a vstávaniach nás, slabých ľudí. Majú pred sebou celú drámu človeka, ktorá je poznačená hriechom, ale i veľavravným prejavom Božej lásky. Kríž ako taký je vždy prvý. Je vpredu počas liturgického sprievodu, vedie aj pútnikov v smere pútnického miesta. Mal by privítať hosťa v dome na čelnom mieste, aby hosť vnímal, do akého prostredia vstúpil, aké hodnoty sa v tomto dome vyznávajú. Kríž formuje do Kristovej podoby a v miere jeho lásky. Je to zvláštne, ale kríž je aj pečaťou Božej lásky, ktorá použije všetky milostivé prostriedky na to, aby človeka priviedla na cestu spásy. Kríž nie je niečo neosobné, akoby cudzie teleso, ale je to sám Kristus, ktorý sa nás dotýka, priam nás objíma, aby sme po určitom utrpení uzreli dokonalú podobu jeho lásky.

3.)               Kríž je nevtieravý, ale nedá sa prehliadnuť.

Ľudia prejdú okolo kríža často bez povšimnutia, ba niekedy oň „zavadia“ prázdnym a bezduchým pohľadom nevnímajúc jeho odkaz a hĺbku. Ale sú i takí ľudia, ktorí zvyknú pri ňom zotrvať v krátkom zamyslení nad jeho tajomstvom. Žiaľ, niekedy prichádzame na sv. omšu a iba prázdnym pohľadom kopírujeme siluetu kríža a svetlo bohostánku. Prázdne vnútro a vyprahnutý pohľad máme napĺňať takou modlitbou k Ukrižovanému, aby sme odchádzali plní odhodlania plniť Božiu vôľu a napĺňať vnútro skutkami obetavosti. Takto ani my nebudeme vtieraví vo svojom kresťanstve a ani naše skutky viery sa nebudú dať prehliadnuť. Kríž je zdroj nových síl. Bez neho by sme zostali prázdni a nemohúci a nepripravení na podnety života. Modlitbou vytvárajme most k ukrižovanému Pánovi, aby nás vo vhodnom čase privítal: „Dnes budeš so mnou v mojom kráľovstve.“

Môj Pán voľajako nejde

 

            Väčšina z nás pozná reklamu na lahodný čokoládový výrobok /Merci/– bonbón. Z francúzskeho jazyka toto slovo  prekladáme ako „ďakujem“. Celé znenie reklamy obsahuje iba krátku vetu: „...ďakujem, že si.“

            Náš vzťah k Bohu môžeme vyjadriť takto: „Vďaka, že si, vďaka, že existuješ. Vďaka za to, že ma miluješ.“ Nemusíme veriť iba preto, že od neho očakávame niečo špeciálne. Skúsme dať viere túto črtu: „Veríme v teba a milujeme ťa preto, že si. Preto, že si nás stvoril, vykúpil a že s nami počítaš vo svojom kráľovstve.“ Náš vzťah k Bohu si niekedy komplikujeme rôznymi podmienkami. Potom sa zmietame vo viere medzi dvomi kráľovstvami. Na jednej strane hovoríme: Maranatha! Príď, Pane! Takto sa kedysi pozdravovali prví kresťania. A druhá krajnosť sa nachádza v evanjeliu: „...môj Pán voľajako nejde.“ (Lk 12, 32 – 48) Týmto výrokom sa prezentoval sluha z evanjelia, ktorý začal pochybovať o tom, či sa jeho Pán ešte vôbec vráti.

            Človek je už taký. K svojej viere stále niečo dokladá. Raz je to výčitka, inokedy náročná situácia, ktorú prežíva alebo uspokojuje svoje túžby. Ponúkneme zopár príkladov:

1.) Spomeňme si na Martu, sestru Márie a Lazára.

Ako vieme, Ježiš prichádza do ich domu až po pohrebe. Marta ho víta jemnou výčitkou: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel.“  (Jn 11, 21) Chcela tým naznačiť skutočnosť, že Ježiš chýbal vo chvíli, ktorá bola doteraz najdôležitejšia. Pánovej prítomnosti sa však máme dovolávať aj v bežných okolnostiach života, nielen vtedy, keď ide o mimoriadnu situáciu. Veď ak bude Boh s nami aj v tých každodenných - rutinou poznačených okolnostiach, prečo by sa
od nás dištancoval vtedy, keď sa cítime ohrození.

 

 

 

2.) Pripomeňme si učeníkov z Emauz.

Podstúpili dlhú cestu spolu s Ježišom a keď prišli do cieľa, adresovali mu výzvu: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil. (Lk 24, 13 – 35)  Človek, ktorý cíti, že sa nad ním „zvečerieva“, že jeho život vstupuje do záverečnej fázy, začne viac pracovať na svojej viere. Vie, že bez jeho pomoci si vo vyššom veku neporadí. Robí dobre, ak takto zmýšľa, lebo prechod z časnosti do večnosti si vyžaduje silné vnútro tak, aby človek prijal skutočnosť odchádzania. Boh je vzácny a vítaný najmä v tzv. prechodových obdobiach života. Najmä v najdôležitejšej činnosti, ktorá spočíva v prechode z hriešnosti do milosti. Každý hriešnik, ktorý pod vplyvom Božieho Ducha cíti, že sa mu „zvečerieva“, lebo žije od Boha odvrátený, prosí Pána o pomoc. Sám by prechod do milosti nezvládol, lebo na to potrebuje silu zhora.

3.) Spomeňme si na človeka, ktorý pretavil túžbu nasledovať Pána Ježiša.

Pribehol k nemu a povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“ Ježiš jeho nadšenie krotil slovami: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ (Lk 9, 57 – 62)

            Ježiš chce každého svojho nasledovníka zbaviť ilúzií, že bude mať pri ňom skvelý život. Ježiš nezaručuje skutočnosť, že ten, kto uverí, bude mať pozemský život bezproblémový a príjemný. Práve takáto viera, ktorá zabezpečí raj na zemi, by sa mnohým pozdávala a nemali by problém v Ježiša uveriť. Oni v neho uveria a on im udelí pozemské výsady, ktoré pôjdu s ním aj na druhý svet. Ježiš takúto podmienku odmieta. On chce udeliť večnosť, a nie „zmraziť“ pozemský život tak, aby dokonalosť pozemského sveta zatienila absolútnu krásu večnosti. Máme uveriť preto, lebo vnímame to, čo je „hore“ ako svoj ideál, za ktorým putujeme cez rôzne úskalia tohto sveta.

            Usilujme sa nedávať Bohu podmienky a ultimáta. Naučme sa pokorne prosiť o svoje potreby. Boh vždy dáva, no hľadisko večného života je preňho prioritou. Nech je aj pre nás tým najvyšším cieľom, pričom tie pozemské majú k nemu smerovať.

A čo si nahonobil, čie bude?

 

 

          Kdesi na Slovensku sa stala vážna dopravná nehoda. Na mieste zasahovali všetky záchranné zložky: hasiči, zdravotníci a policajti. Trvalo iba niekoľko minút, aby postihnutých odviezli do nemocnice. Niektorí z nich absolvovali operáciu. Keď sa jeden z nich prebral, oznámili mu: „Zachránili sme vám život. Boli ste účastníkom nehody.“ Pacient okamžite zareagoval protiotázkou: „A čo je s ostatnými?“ Táto otázka sa netýka iba situácie okolo dopravnej nehody, ale má hlbší význam. Vyjadruje starosť a obavy človeka o iných ľudí, najmä o takých, ktorých osudy mu ležia na srdci.

          Pán Ježiš vyrozprával podobenstvo o boháčovi. (Lk 12, 13 – 21) V živote sa boháčovi všetko vydarilo, ale v jeho slovníku a v jeho zmýšľaní chýbala práve táto veta: „A čo bude s ostatnými?“ Čoho sa to týka?

1.)   Boháčovi prinieslo pole bohatú úrodu.

Nad touto vetou sa treba zamyslieť. Bol to boháč, ktorému prialo šťastie. Bol bohatý a ešte mu bola dopriata dobrá úroda. Keďže bol boháč, tých bohatých úrod zažil veľakrát. Mnohí ľudia by povedali: „Takíto majú večne šťastie...“

          Žiadala by sa mu otázka: „Ale čo bude s ostatnými? Mne sa darí, všetko mi vychádza, kontá mi rastú.“ No takýto človek potrebuje mať vo svedomí mať istý morálny imperatív. Ten môžeme zhrnúť do otázky: „A čo bude s ostatnými?“ Napríklad s tými, ktorí toľko šťastia v živote nemajú, voči ktorým príroda nebola veľmi štedrá. Ich polia nepriniesli takúto bohatú úrodu. Morálny imperatív boháča predpokladá, že sa podelí s ostatnými, ktorí strádajú. Bohatý človek, ktorý má charakter, sa zaujíma aj o tých, ktorí trpia núdzou a sú na hranici prežitia. Otázka typu: Čo bude s ostatnými? ho môže priviesť na cestu spásy. Ak sa podelí so svojou hojnosťou, môže nastúpiť na cestu Božieho kráľovstva.

2.)      Boháč bol z veľkej nádielky bohatej úrody prekvapený.

Jeho sýpky kapacitne nestačili. Prišiel na skvelý nápad – doterajšie sýpky zbúra a postaví si nové, väčšie.

          Sýpka je akoby úložným priestorom. Tomuto termínu rozumieme dobre. Úložný priestor potrebujeme v aute, ale aj v domácnosti. Ide o miesto, kde si ukladáme sezónne veci. Úložný priestor sa týka aj počítačového sveta. Tí, ktorí pracujú často na počítači, riešia aj úložný priestor. Všetci citlivo dbáme o to, aby úložné priestory doma, v aute alebo v počítači boli čo najlepšie využité.

          Existuje však úložný priestor, ktorý má duchovnú podstatu. Tam si zhromažďujeme vykonané dobro v prospech večného života. Jasné svedectvo o tom podáva sám Ježiš, ktorý hovorí, že: „...aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má. Večnosť života nezávisí od plných úložných priestorov v domácnosti alebo v počítači, ale od toho, či je naša duša naplnená duchovným bohatstvom. Samotné materiálne bohatstvo nie je bránou do Božieho kráľovstva. Rozhodujúci je tzv. úložný priestor, do ktorého ukladáme nezištné obety a dobré skutky.

3.)   Pán Ježiš hovorí, že boháč potom, čo rozšíril kapacitu svojich sýpok, mohol odpočívať a užívať si.

Aj tu platí dôležitá myšlienka, podľa ktorej treba myslieť na ľudí, ktorí také dary nedostali. Aj keď sa, že materiálna stránka človeka uspokojí, jeho duša musí byť stále hladná po duchovných daroch. Po stránke duchovnej sa nikdy nebudeme nachádzať v hojnosti, lebo dobro máme konať neustále. Materiálne skutočnosti môžu mať svoje limity, ale duch obety a modlitby musí byť stále otvorený požiadavkám večnej blaženosti. Definitívny stav spokojnosti so svojím životom tu, na zemi, neexistuje. Bieda človeka, ktorá je všade okolo, nás neustále motivuje zahŕňať núdznych rôznymi formami pomoci. Táto prax sa týka nielen tých, ktorí štedro rozdávajú dobro zo svojho konta, ale aj tých, ktorí bez ohľadu na materiálny stav života berú do ruky ruženec a vyprosujú duchovné dobrodenia. Kombinácia materiálnych darov a milostí, ktoré vyprosíme v modlitbe  a pri sv. omši môžu vytvoriť základ nového života. Táto myšlienka je určite v súlade s Božou vôľou a s Ježišovým evanjeliom.

Svet tu a tam

V čase, keď nám zomrie blízky človek,v duši prevláda atmosféra trúchlenia. Cítime bolesť nad stratou človeka, ktorého sme mali radi a teraz nám bude chýbať. Raz mi ktosi, v podobnej situácii, povedal, že chce poslať odkaz zosnulému do večnosti. Jeho skon bol rýchly a tak si nedopovedali určité dôležité veci. Niekedy ide o poďakovanie, inokedy o odprosenie  alebo inú dôležitú informáciu. 

To podstatné, čo môžeme niekomu akoby odkázať do večnosti je vyjadrené slovami evanjelia.  Sú to slová Pána Ježiša, ktorý hovorí:"...blahoslavené sú vaše oči, že vidia, aj vaše uši, že počujú" /Mt 13,16-17/. Tým chcel povedať, že iba v jeho kráľovstve možno nerušene komunikovať so živým Bohom. O atmosfére tu na zemi sa to povedať nedá. Človek sa musí vysporiadať s mnohými skutočnosťami, ktoré ho stoja určitú obetu.

1.,Istý človek mi pred niekoľkými dňami s hrôzou povedal, že skoro zrazil kdesi na dedine dieťa. Našťastie nešiel rýchlo a včas zabrzdil. Chlapčekovi vypadla z ruky loptička a odgúľala sa do stredu cesty. A on sa vytrhol otcovi z ruky a pobral sa za ňou. Našťastie nič vážne,sa okrem zľaknutia sa dieťaťa a rodiča, nestalo. 

Všetci máme tendenciu vytrhnúť sa Bohu z jeho ochrannej ruky. Láka nás perióda života bez Božieho dohľadu. Týka sa to nás všetkých, ktorí patríme medzi Božie deti. Všeličo nás môže zlákať, čo zaujme našu pozornosť a odvráti nás od cesty spásy. Boh je však trpezlivý a stále ide za nami a ponúka cestu návratu. Až večnosť odhalí, od čoho sme boli uchránení a aká dôležitá je viera žitá v praxi života. Tá nám dáva signály, aby sme sa od Boha príliš ďaleko neodvrátili.

2., Staršia pani opúšťala nemocnicu. Hospitalizácia jej skončila a tak ju prepustili domov. Povedali jej, že ju odvezie sanitka. Nevedela ktorá to bude sanitka, kedy pôjde a odkiaľ. A tak sedela a čakala celé hodiny. Až po dlhom čase si ju niekto všimol a rýchlo konal nápravu. Toto sa môže stať každému. 

Je to obraz života človeka. Pred Bohom a s ním nie sme nepovšimnutí a zabudnutí. On nad nami bdie. Dokonca aj vtedy, keď opúšťame tento svet. Táto chvíľa je náročná, lebo opúšťame svet, v ktorom sme prežili desaťročia a otvárame sa novému svetu, ktorý bol doteraz pre nás tajomstvom. Robíme dobre, ak prosíme Boha, aby nás nenechal a neopúšťal najmä vtedy, keď musíme zanechať  síce"slzavé údolie", ale napriek tomu inšpiratívne a také, ktoré bolo doteraz našim domovom. Domov sa ľahko neopúšťa. Často pomájme  modlitbou aj tým, ktorí zomierajú a okrem našich modlitieb nemajú iného sprievodcu do večnosti.

3.,Felix Baumgartner. Bol to prvý človek, ktorý v r.2012 prekonal voľným pádom z vesmíru rýchlosť zvuku. Letel z výšky 39 km a pri dopade padákom zoskočil na rovné nohy. Žiaľ, pred niekoľkými dňami tragicky zahynul. Prežil všetky pády, ale ten posledný sa mu stal osudným. 

Vo svojom živote registrujeme rôzne pády. Mnohé z nich ustojíme, mnohé nás poznačia a ovplyvnia. Viaceré nás ľudsky a duchovne posunú vpred. Dokonca aj pády, ktoré poznačil hriech. Aj po ich absolvovaní nás Boh postavil na nohy a mohli sme znova vykročiť, nestratiac Božiu dôveru. On chce osláviť nielen človeka, ktorý sa usiloval žiť čestne, ale aj takého, ktorý sa touto ambíciou nevyznačoval. Konáme užitočnú vec pre svoju dušu, keď si častejšie vzbudzujeme ľútosť nad pádmi, ktoré sme absolvovali. Mať v súlade svedomie so skutkami je našou celoživotnou úlohou. 

Zosnulí už vidia a počujú to, čo mi ešte nie, hoci sa na  to pripravujeme. Učite by nám dopriali vidieť túto panorámu, lebo do nej nezasahuje nič deštruktívne a hriešne. Ďalší dôležitý odkaz, ktorý im môžeme poslať do večnosti má podobu prosby. Nech za nás orodujú u Pána života a smrti, aby nám raz umožnil prežívať naplno túto Božiu atmosféru spolu s našimi blízkymi.

O utrpení

Takmer denne sa stretávame s rôznymi druhmi utrpenia. Ľudia trpia po stránke telesnej i duševnej. Vieme aj to, že jedna oblasť ovpyvňuje druhú. Telesné utrpenie má dosah na dušu a duševné ťažkosti môžu prechádzať aj do roviny telesnej. Utrpenie človeka sa prenáša aj na ľudí okolo neho. Sv. Písmo nás poučuje slovami:"Radujte sa s radujúcimi , plačte s plačúcimi" /Rim 12,15/. Tak, ako sa tešíme z radosti iného človeka, tak na nás dolieha aj bieda nášho blížneho. Ideálom je to, aby nikto netrpel osamote. Ide o pekné svedectvo, ak existujú ľudia, ktorí chorého a trpiaceho podporujú, ošetrujú a dávajú mu na javo, že nie je vo svojom položení sám. Zjemňovanie ťažkostí a utrpenia patrí k vrcholom evanjeliovej lásky, ktorú nám zanechal Ježiš Kristus. Boh odmení tých, ktorí slúžia pri trpiacom do jeho posledného výdychu. Čo vyjadruje slovo utrpenie?

1.,Strpieť. Myslí sa na skutočnosť, podľa ktorej musíme v živote niekoho alebo niečo znášať. Slovo strpieť obsahuje minimálny optimizmus, ktorý dáva nádej, že určitý stav nebude trvať stále. Že po určitom čase sa všetko vráti do normálnych koľají. Bývajú situácie, keď máme strpieť maniere alebo slabosti určitého človeka. Týka sa to zamestnania, školy, prípadne miesta, kde bývame a máme do činenia s rôznymi ľuďmi. 

Sv. Pavol píše:"Kiež by ste zniesli trochu mojej nerozumnosti. Len ma už strpte. Veď horlím za vás Božou horlivosťou" /2 Kor 11, 1-2/. 

Strpieť niekoho nie je jednoduché, ale môže  to byť zdrojom požehnania, ak svoju situáciu odovzdávame Bohu ako svoj dar. 

2.,Trpieť. Ide o aktuálny stav, ktorý človek prežíva. Prijal by úľavu a vyslobodenie, ale cesta je ešte ďaleká. Koľkokrát počujeme, ako niekto v rozhorčení povie:"Ja to trpieť nebudem!" Naráža tým na rôzne formy neporiadku a nespravodlivosti vo svojom prostredí. Potom sa snaží podniknúť určité kroky, aby sa situácia zmenila. Niekedy sa to podarí, inokedy nie.

 Existuje však utrpenie, ktoré musíme znášať a neurobíme s tým nič. Neexistuje nič také, čo by podstatne zmenilo našu situáciu. Pre veriaceho človeka je jediným riešením to, aby aby obnovil svoju cestu ku Kristovi. Prečo? Lebo Kristus dôverne poznal cestu utrpenia, sám po nej kráčal a ukázal, že cenou znášania utrpenia je pre človeka Božie kráľovstvo. Boh nenechá bez odmeny nikoho, kto trpí s pohľadom na Ježiša a počúva na jeho výzvu: poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním" /Mt 11,28/. Táto situácia vedie trpiaceho k tomu, aby si osvojoval spásonosnú schému života. Spočíva v tom, že najprv treba na Krista pohliadnuť, učiť sa od neho pohľadom na kríž a prosiť o silu. Takto sa dostáva trpiaci do blízkeho kontaktu so svojim Spasiteľom a v tomto rozpoložení môže svoj život očisťovať a zároveň ho obetovať na dôležité ciele, ktoré sa dotýkajú jeho samého alebo blízkych. 

3.,Utrpenie môže byť sprevádzané javom, ktorý nazývame zatrpknutosť. Tá je výsledkom straty pozemských ambícii a radostí, ktoré  tento svet ponúkal. Pozemský svet prestáva byť zdrojom optimizmu a určitej spokojnosti. 

Utrpenie môže spásonosne zmeniť človeka a to tak, že ho privedie k hodnotám stálym.  Predstaví mu jedinú formu nádeje, ktorá pozostáva z večných radostí a nie z tých pozemských.  Pozemské radosti trpia na nestálosť a potom trpí aj človek, ktorý jedinú svoju nádej vložil na ich účet. 

Je dôležité, aby sme už počas života dvíhali srdcia ku Kristovi a v ňom hľadali a nachádzali perspektívu pre svoju dušu. Pomáhajme trpiacim, aby sa vzopreli zatrpknutosti a hľadali úľavu a útechu v živom Bohu. Niet nad spoločenstvo, ktoré sa vytvorí okolo lôžka trpiaceho. Tam je dosť miesta pre službu, pre modlitbu a pre upevnenie puta s človekom, ktorý na večnosť odchádza a s tými, ktorých služba lásky zjednotila a posunula duchovne vyššie.

Hosť v dome

 

            Počas leta žijú ľudia v mestách aj kultúrou. Na námestiach sú vytvorené priestory, kde sa konajú koncerty. Na úvod vystúpi moderátor večera, a ten predstaví hosťa. Zaznie potlesk a na pódium vystúpia hudobníci. Každý si to namieri k svojmu nástroju: ku gitare, ku klávesovým nástrojom, k bubnom, atď. Nikto sa nepomýli. Každý si nájde ten svoj hudobný nástroj.

            Evanjelium spomína návštevu Pána Ježiša v dome Márie a Marty
(Lk 10, 38 – 42). Sestry Božského hosťa privítali a každá z nich zaujala to svoje miesto: Marta pri hrncoch a pri príprave jedla a Mária pri Ježišových nohách. Každá išla neomylne za svojím. Išli tam, kam ich volalo srdce, ale každá chcela svojím spôsobom Ježišovi poslúžiť. Napriek tomu nájdeme na ich správaní veľa spoločného.

1.) Pri vstupe hosťa do domu domáci z úcty k nemu vstanú a pozdravia ho.

Prerušia svoju doterajšiu činnosť a venujú sa hosťovi. Dokážeme ešte dnes vstať od činnosti a venovať čas Kristovi, ktorý vstúpil do nášho života? Práca, povinnosti a aktivity nás miestami „dusia“ a robia z nás otrokov. Ježiš je pre nás slobodou a úľavou. Prerušiť na chvíľu čo ako dôležitú činnosť a venovať čas Bohu, je dnes veľkou čnosťou. On má byť v našom živote nad všetkým, čo tvorí náplň života. Spoza háld povinností už ani nevnímame Ježišovu prítomnosť a ak áno, potom sme pohodlní vstať a venovať sa mu radostne, spontánne a úctivo. Je čas prekonať túto slepotu a lenivosť a oživiť v sebe Krista ako nositeľa pokoja a spásy.

2.) Pri Ježišovej návšteve sa určite objavilo na stole jedlo, ktoré pripravila Marta.

Vzácny hosť dostáva na stôl to najlepšie. Tak sme doma zvyknutí robiť. Ježiš tiež neprichádza s prázdnymi rukami. Prináša nádej, pokoj, úľavu a sám o sebe sa stáva zmyslom nášho života. Čo také vzácne môžeme predložiť my jemu?

            Nič si tak necení ako pokánie. Je to najvzácnejší dar, ktorý môžeme Bohu predložiť. On vyjadruje mieru vďačnosti za všetky dar, ale najmä za dar vykúpenia. Tento dar sa Bohu nikdy nesprotiví, lebo aj my z jeho daru vykúpenia budeme profitovať stále. Boh vie, že pokánie nie je pre nás ľahkou záležitosťou. O to viac si cení, ak s oň neustále pokúšame.

3.) Vzácneho hosťa nelimitujeme dĺžkou návštevy.

A to aj napriek subjektívnym pocitom. Citlivý hosť sám odhadne mieru dĺžky návštevy. Mária a Marta mali z Ježišovej návštevy veľkú radosť. Tešili sa rovnako, keď prišiel opakovane. On je hosť, ktorý chce zostať natrvalo. A to až dovtedy, kým nás on sám nebude hostiť vo svojom kráľovstve. Hovorí: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“ (Jn 14, 3)

            Prežívať trvalú prítomnosť je veľká milosť. On nás môže takto neustále formovať. Jeho stála prítomnosť je navonok zvýraznená červeným svetielkom
pri bohostánku.  Sv. omša je Božie dielo, ktoré nás formuje podľa Ježišovho vzoru. A mohlo by ešte viac, keby sme neprichádzali na sv. omšu na poslednú chvíľu a neodchádzali so spevom: „Choďte v mene Božom!“ Na Božiu prítomnosť sa treba „naladiť“ tak, ako hudobníci ladia pred vystúpením svoje hudobné nástroje. Svoj čas má aj chvíľa, keď necháme v sebe doznieť to, čo Boh do nás zasial.

Dnes máme možnosť kúpiť si vitamíny a doplnky výživy, ktoré sa vyznačujú efektom postupného predĺženého uvoľňovania. Účasť na eucharistii možno predĺžiť poďakovaním, ktoré nemusí byť rušené lomozom odchádzajúcich z kostola, ktorí v rýchlosti nemôžu nájsť ani dvere. Privítanie i rozlúčka so vzácnym hosťom majú svoju dôstojnosť i hĺbku. Platí to pre obe strany.

            Účastník bohoslužieb si neomylne nájde svoje miesto v kostole a hneď k nemu zamieri. Každý kresťan má mať svoje miesto v živote, v ktorom oslávi Boha dlhodobo. Boh pri ňom vytrvá v milostiplnej atmosfére tak, ako pobudol Ježiš

pri návšteve v dome Márie a Marty.

Chorý v rodine

Vždy, keď navštívim chorého človeka, som svedkom zvláštnej a chvályhodnej situácie. Chorý sa stáva centrom diania v rodine a domáci mu venujú zvláštnu pozornosť. Snažia sa mu čo najviac uľaviť v jeho ťažkom položení: zoženú mu polohovaciu posteľ, snažia sa zachovať ticho, uvariť na čo má chuť, poumývať ho atď. Chorý človek mobilizuje blízku i vzdialenú rodinu, ba i svojich známych a priateľov. Vytvára okolo seba akoby posvätnú atmosféru. V rámci nej sa všetci priúčame určitým zákonitostiam, ktoré majú všeobecnú platnosť. O čo ide?

1.,Ťažko chorý človek je odkázaný na iných. Sám si už pomôcť nedokáže. Odkázanosť- to veľká zmena v živote, ktorej sa všetci chceme vyhnúť. Ruky, ktoré kedysi pomáhali iným, ochabnú a chorý čaká na to, že sa ho ujmu ruky tých, ktorým môže dôverovať. Ruky, ktoré držia chorého a slúžia mu, si zaslúžia uznanie pred ľuďmi i pred Bohom.  Chorý takto akoby ponúkal možnosť pre iných, aby získavali hodnoty pre večnosť, aby sa posväcovali. 

Súčasťou slova odkázaný je výraz-odkaz. Odkázaný trpiaci odovzdáva svojmu prostrediu odkaz, aby ľudia pamätali na to, že koniec ich života môže byť sprevádzaný takouto atmosférou. Trpiaci človek nie je trpiacim iba pre seba, ale jeho situácia sa dotýka všetkých, ktorí vnímajú jeho situáciu. 

Situácia chorého ukazuje na to, že v istej fáze života je človek odkázaný už iba na Boha. Keď zlyháva všetko , čo súvisí s odbornou liečbou, prichádza na scénu už iba Boh. A ten buď urobí zázrak tak, že sa chorému uľaví alebo urobí ešte väčší zázrak a to takým spôsobom, že chorého vovedie do svojho kráľovstva vo večnosti.

2.,K lôžku chorého sa treba zohnúť. Vzpriamení by sme mu veľmi nepomohli. Akýkoľvek prejav obetavosti voči nemu je sprevádzaný akousi poklonou. Niekto si to uvedomuje, iní nemusí, ale tento úklon robí automaticky. Ak v trpiacom vidíme samotného Krista, ten úklon bude presvedčivejší a pozornejší. Kristus túto myšlienku viackrát potvrdil. Najmä týmto výrokom:čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste to urobili...Pri lôžku chorého akoby sme adorovali Krista, ktorý sa nám predstavuje v osobe chorobou poznačeného a zomierajúceho človeka. Je to preto, lebo on sám trpel na Kalvárii a niekomu ponúka možnosť, aby sa s ním v utrpení spojil a vytvoril pevné puto, ktoré ani smrť nemôže rozdeliť.

3.,V športovej terminológii existuje výraz-divácky záujem. Miera úspešnosti určitého podujatia sa meria záujmom diváka. Keď je veľký záujem divákov, podujatie sa považuje za úspešné.

 Chorí nepotrebuje divácky záujem zvedavcov. Tí mu veľmi nepomôžu. Úspešnosť jeho životného zápasu je podmienená tými, ktorí mu poslúžia pravidelným servisom. Ďalej tými, ktorí sa zmobilizujú k modlitbe nielen za jeho uzdravenie, ale aj za to, aby jeho duša mohla v čistom šate milosti doputovať do Božieho kráľovstva. V prípade chorého myslíme na jeho úľavu fyzickú, ale aj duchovnú. 

Boh chce, aby trpiaci mali okolo seba posluhujúcich. Vytvára sa tak spoločenstvo, ktoré je ním požehnané. Je to spoločenstvo, ktoré síce prežíva bolesť, plače, smúti, ale v prítomnosti Krista vidí svetlo, ktoré znamená nádej. Nech je Kristus svetlom pre každého, kto trpí, ale aj pre toho, kto mu pomáha niesť bremeno utrpenia a zomierania.

Na istý čas alebo navždy?

Vždy, keď sa ocitneme v živote pred nejakou zmenou, zamestnáva nás najprv otázka:je to iba na čas alebo navždy? Istý človek odchádzal do dôchodku. Na pracovisku sa lúčil so spolupracovníkmi a v záverečnej reči pripomenul, že ho pred 40-imi rokmi poslali na toto pracovisko s tým, že  ide tam iba na čas. Nakoniec tu strávil celý svoj produktívny život. Iní ľudia-manželia, spomínajú, že žijú v tom istom bytovom dome 50 rokov. A pritom, keď doň prichádzali, vraveli si, že to bude iba na čas, iba dovtedy, kým si "nenájdu niečo lepšie". Podobných príkladov je isto veľa. 

V okamihu,keď začne človek uvažovať o večnosti, jedna z prvých otázok znie:bude to iba na čas alebo sa už naozaj nevrátim? Z večnosti návratu niet, ale Boh svojim verným sľubuje , že nebudú ľutovať a túžiť po návrate, lebo on naplní všetky ich hlboké túžby. Ďalšia otázka môže znieť takto: čo musím urobiť, aby som si blaženosť s Bohom zaslúžil? Je to veľký zoznam? Ani nie, lebo Samaritánovi z evanjelia stačilo na večnosť iba to, aby sa na istý čas venoval obeti prepadnutia a lúpeže. Ako sa to prejavilo?

1.,Samaritán sa na čas vzdal svojich plánov. Bol rozbehnutý za svojim cieľom, ale keď videl ľudskú bytosť v úbohom stave, cestu prerušil. Zrazu zistil, že jeho plány znesú odklad, ale situácia obete je vážna a neodkladná. Večnosť si zaslúži človek, ktorý aspoň niekedy, povýši situáciu života svojho blížneho nad svoju. A primerane tomu aj zmýšľa a koná. Boh tento prístup vysoko oceňuje a otvorí  preň dokorán vstup do svojho kráľovstva.

2.,Samaritán na čas prijal cestu iného človeka za svoju. Vcítil sa do situácie obete a nezostal voči nej chladným. Pre nás je blížšie rojčiť a uvažovať tak, že chceme radšej zdieľať osud  víťazného  človeka, ktorý sa nachádza v epicentre popularity. Ale "obuť si topánky" chorého a trpiaceho človeka, nedokáže každý. Je to dôležité preto, lebo touto cestou išiel aj Pán Ježiš /lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí/. Počas svojho verejného účinkovania sa venoval najmä tým najúbohejším z ľudskej populácie. Táto črta života mnohým otvorí oči a začnú vnímať svet iným pohľadom. Toto "prevtelenie" sa do situácie obetí vedie k zmene života a k úsiliu viac slúžiť a obetovať sa. 

3.,Samaritán sa zaviazal na istý čas platiť trovy obete, kým sa nepostaví na  vlastné nohy. Zaplatil trojako:1,tak, že ho ošetril vlastnými rukami, 2,tak, že mu venoval svoj drahocenný čas a 3, tak, že za ňho platil trovy v hostinci. Všetci raz za čas stojíme pred takouto výzvou. Nemusí ísť o všetky tri položky naraz a už vôbec nie v takomto poradí.Niektoré sa prelínajú či zbiehajú do súvislej činnosti alebo je medzi nimi časový odstup. Je isté, že nebo rado prijme takých, ktorí dokázali "platiť" za iných a to rozmanitým spôsobom. Ten, kto stráca pre službu iným, nadobúda a získava z pohľadu večnosti.  Ani jediná, čo i len minimálna obeta podobného charakteru, nevyjde naprázdno, ale zapíše sa do knihy života. /biblický pohár studenej vody/, /čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili/. 

Človek, ktorého osloví takáto forma zmýšľania a konania, už sa nepýta, či to bude trvať iba  istý čas alebo dlhšie. Je mu jasné, že takéto nastavenie zmýšľania môže sa pre ňho stať  novým zmyslom života a istou cestou do Božej slávy. Kto to skúsi raz, neodmietne pomôcť aj inokedy. Toto je cesta nasledovania Krista, ktorá sa zastaví až v Božej večnosti.

Chudoba

 

            Svetové metropoly ponúkajú dvojaký pohľad na svet. Prvý pohľad je pohľad bohatých. Vidno to na architektúre, na udržovanom vonkajšom prostredí, na oblečení ľudí, na automobiloch vysokej kvality a hlavne ceny. Za touto časťou mesta je hranica, ktorá mení vzhľad mesta. Za (pomyselnou) hranicou sa nám núka iný pohľad. Vstúpime totiž do sveta chudobných. Všetko má zrazu nádych všednosti, ošumelosti, dekadencie a akejsi nemožnosti posunúť sa vyššie, tam, kde slnko svieti akosi jasnejšie. Svet bohatých v kontraste s chudobnými, medzi ktorými cítime a vidíme akoby neprekonateľnú hranicu. Na svete je to tak, že jedni robia iných chudobnými. A to nie iba materiálne, ale aj duchovne.

            Evanjelium nám v príbehu o milosrdnom samaritánovi ponúka názorný príklad (Lk 10, 25 – 37).

1.) Dozvedáme sa, že „úradovali“ zbojníci.

Kohosi vystriehli, ozbíjali, doráňali a odišli preč. Prisvojili si jeho majetok a spôsobili vážne zranenia.

            Aj dnes sme svedkami podobných situácií. Jedni oberajú iných a osvojujú si ich majetok, zásluhy a berú im aj chuť do života. Dokážu ožobračiť človeka kompletným spôsobom. Spôsobujú im ujmu, ktorá sa nedá vyčísliť. Takáto vynaliezavosť nepozná hranice morálky. O človeka majú záujem len preto, aby ho oklamali a ožobračili. Vnášajú do sveta nežiadúci prvok chudoby, ktorá spôsobuje to, že iní nemajú čo do úst, ale aj to, že ľudia v ich okolí strácajú zmysel života. Je veľmi ťažké bojovať s touto všeobecnou formou chudoby, ktorá je typická najmä pre tzv. civilizovaný spôsob života.

2.) Na scénu vstupujú iní dvaja ľudia, a to nezávisle od seba – kňaz a levita.

Obidvaja sa pri pohľade na drastickú scénu zachovali rovnako. Tvárili sa, že nič a nikoho nevidia a išli si svojou cestou. Oni sú reprezentantmi tých, ktorí spôsobujú určitú formu chudoby. Prečo? Tvárili sa, že sa nestalo nič také, aby nemohlo prísť ešte horšie. Klamú sami seba tým, že si hovoria: „Veď sa nájde niekto, kto im pomôže...“ Sami seba ospravedlňujú tým, že sa veľmi ponáhľajú a ich povinnosti sú vážnejšie ako je situácia dobitého človeka na ceste do Jericha. Výsledkom takéhoto postoja alibizmu je oslabenie ochoty pomáhať a angažovať sa v prospech bezmocných a trpiacich. Koľká chudoba je v ľuďoch, ktorí majú možnosti, prostriedky, a nevyužívajú ich na angažovanie sa v zápase s biedou tohto sveta. Týmto konaním biedu nielen ešte zväčšujú, ale aj sami seba robia chudobnými a prázdnymi na možnosť realizovať svoje dary, ktoré dostali preto, aby iných sýtili.

3.) Nezabúdajme na hostinského.

Samaritán mu zveril dobitého človeka do opatery. Nezostal mu nič dlžný, samaritán mu zaplatil. Ktovie, či by bol ochotný pomáhať, keby mal konať nezištne, t. j. bez odmeny meranej v peniazoch. Svet potrebuje ľudí s nezištnými úmyslami a s presvedčením, že pozemská odmena nie je pre nich motívom. Charaktery ľudí s nesebeckými úmyslami sú veľmi žiadané. Vďaka nim sa bieda, ktorá nadobudla veľké rozmery, zjemňuje.

4.) Samaritán

Samaritán, keď videl, čo sa stalo, zosmutnel. Nie preto, že musel svoje aktivity prerušiť, ale pre rozpoloženie obete. Ľudská obeť nemusí vždy ležať na zemi ako v príbehu z evanjelia. Poznáme obete, ktoré sú na nohách a vykonávajú svoje rutinné povinnosti. No vnútorne sú ubití svetom, ktorý im zobral radosť, nádej i chuť robiť čosi navyše. Sú to mobilní pacienti tejto doby. Aj oni potrebujú stretnúť samaritána – jednotlivca alebo spoločenstvo, ktoré „obviaže ich rany“ a zverí do vhodnej opatery. Byť obeťami sebectva, násilia  a neúcty byť môžeme i nemusíme. Ale samaritánmi sa môžeme stať vždy, lebo bieda sveta má stále fatálnu podobu a trvanie.

 

Od dojmu k istote

 

          Dnes sa veľa hovorí o tom, aký dôležitý je prvý dojem. Existujú celé štúdie, ktoré dávajú cenné rady, ako sa pripraviť na pohovory v súvislosti s určitou školou alebo zamestnaním. Treba sa pripraviť čo najlepšie, lebo prvé momenty môžu výrazne ovplyvniť ďalšiu etapu života.

          Do nedele 29. júna 2025 prebiehali na Slovensku Majstrovstvá Európy hráčov do 21 rokov. Tréner mužstva, ktoré nepostúpilo do vyšších úrovní turnaja, povedal: „Nejdeme ďalej, ale aj posledný dojem z vášho vystúpenia je dôležitý.“ Takto motivoval svojich zverencov, aby „neodflákli“ posledný zápas, hoci postúpiť už nemohli.

          Čo na to my a pohľad na sv. Petra a Pavla očami vyššie uvedenej teórie? Prvý dojem – nič zvláštne. Pavol prenasleduje kresťanov a Peter Ježiša trikrát zrádza. No dôležitý je posledný dojem. Ba vlastne, už to nie je dojem, ale istota, svedectvo, pravda. Obidvaja položia za Krista svoj život. Toto je dielo nie ľudské, ale dielo Božej milosti. Čo to znamená pre nás?

1.) Každý človek má možnosť rastu.

Boh sa o to postará, aby zabezpečil podmienky rastu. Najideálnejší rast je rast popri niekom. Je dobré komunikovať s niekým, kto je ľudsky a duchovne vyššie a učiť sa od neho. Treba sa vystríhať takých ľudí, ktorí žijú a pôsobia úpadkovo a môžu stiahnuť so sebou aj iných. Najoptimálnejší rast je rast popri Kristovi (učte sa odo mňa). Skutočná viera v Krista je zárukou duchovného rastu, ktorý končí až pred bránami Božieho kráľovstva.

2.) Sv. Peter a Pavol sú individuality, ktoré raz-dva získali pozíciu autority, ale nezapreli, že sú aj „tímoví hráči“, t. j. ľudia, ktorí majú zmysel pre spoločenstvo.

V umeleckých hudobných telesách pôsobia aj ľudia, ktorí majú zvláštny status – sú sólistami. Ide o profesionálov, ktorí keď treba, sa „schovávajú“ do orchestra, t. j. zaradia sa medzi ostatných. Ale keď je potrebné, tak odohrajú sólové party, ktoré ich od ostatných odlíšia.

          Peter bol súčasťou kolégia Dvanástich. Keď však bolo potrebné spoločenstvo usmerniť, vždy si rád zobral slovo. Pavol vynikal neskutočnou individuálnou horlivosťou, ale vždy rád zdôrazňoval, že je „posledným z apoštolov.“ Obidvaja boli silnými osobnosťami, ale pritom zostali pokornými ľuďmi a apoštolmi. Ako kresťania sme v živote neraz vydaní napospas neprajníkom, a tak rastieme do pozície osobností. V spoločenstve však cítime zázemie a podporu.

3.) To, čo mal pôvodne Pavol, bolo postavenie.

Mal postavenie na vysokej úrovni. Pre kresťanov bol  veľmi nebezpečný. Bol vzdelaný, múdry, ale predstavoval určitú hrozbu, lebo na jeho cestách ho sprevádzala ozbrojená stráž. A čo Peter? Jeho pozícia neznamenala nejaké postavenie významného typu. Šéfoval partii rybárov, ktorá bola vo svojej činnosti viac či menej úspešná. Uňho nešlo o postavenie, ale o spôsob obživy. Obidvaja toto všetko zanechali kvôli Kristovi. Pavol postavenie, Peter zdroj obživy. Dalo sa v ich prípade stratiť ešte viac? Apoštoli si boli vedomí toho, že sa zriekli množstva vecí, a tak sa pýtali Ježiša: „Čo za to dostaneme?“ Ježiš si volí takých, ktorí kvôli nemu pôjdu novým životom a položia ho na nových základoch. Tak veľmi dôverujú Ježišovi, v ktorého uverili celým srdcom. Život podľa evanjelia je novým životom. Každý deň zahoďme ten starý, založený na materiálnych dobrách. Ježiš nás pozýva k vyšším cieľom, ktoré akékoľvek svetské postavenie zatienia.

SRDCE

Symbol srdca môžeme nájsť bežne na veciach každodenného života. Niekedy je použitý až v takej miere, že ho považujeme za sprofanizovaný.

 Naše-ľudské srdce môže aj "zradiť". Tento výraz použijeme najmä vtedy, keď skolabujeme  a zradí nás zdravie. Sviatok Božského srdca Ježišovho nám chce pripomenúť, že ono nás nezradí nikdy. Naše ľudské srdcia raz vypovedia službu, ale Ježišovo nám bude slúžiť stále a to aj napriek tomu, že bolo zasiahnuté kopijou vojaka na Kalvárii. Z toho vyplývajú pre nás určité povzbudenia.

1.,"Poďme k srdce Ježišovmu". Sú to slová piesne, ktorú poznáme ako súčasť liturgie. Vnímame ju ako pozvanie Cirkvi a  zároveň upozornenie, že náš život speje do večnosti.

 Z evanjelia vieme, že apoštol Ján dostal výsadu sedieť blízko pri Ježišovi. Stalo sa tak pri Poslednej večeri, keď na túto skutočnosť poukázal evanjelista. Veľmi sa nám odporúča, aby sme doslova po každej večeri pobudli pri Ježišovom srdci, t.j.. aby sme sa večer stíšili a počuli tlkot Pánovho srdca. Skúsme túto prax pestovať pravidelne a to až do vtedy, kým definitívne nespočinieme v blízkosti Ježišovho srdca vo večnosti. A môžeme si pri tom pomôcť slovami liturgickej piesne :"Sem srdce k Srdcu dones, by vzbĺklo plameňom.." Naše srdce nech má trvalé miesto v blízkosti toho Božského...

2.,Božské srdce buď s nami, kraľuj panuj nad nami". Tu sa nedovolávame iba nejakého krátkodobého stavu, ale voláme po trvalej Božej záštite. Ak panuje v našom srdci smútok, strach, nepokoj, hnev, potrebuje zmeniť atmosféru v srdci. Preto musí Ježišovo srdce panovať nad nami, lebo iba ono môže dať nášmu vnútru radosť, nádej, odvahu a lásku. Iba ono môže vyhnať hriech a nastoliť atmosféru čistoty, obety a nezištnej služby. 

3.,Srdce na dlani. Takto vyjadrujeme prajnosť človeka voči druhému. Povieme, že niekto ma srdce na dlani. Dal by všetko, čo má. Dokáže sa bezhranične obetovať.

 Apoštol Tomáš dostal neslýchanú možnosť. Zmŕtvychvstalý Ježiš k nemu pristúpil a povzbudil ho, aby vložil ruku do jeho boku...Ježišovo srdce sa akoby ocitlo v Tomášovej dlani..On mohol právom povedať, že vnímal tlkot jeho srdca.

Ide o najkrajšie vysvedčenie , keď môžeme o niekom povedať, že mal srdce na dlani. Nie srdce prázdne, ale bohaté na dobré skutky a také, ktoré iných povzbudí k tejto činnosti, ako k zmyslu života. Človek, ktorý objavil zmysel života v dávaní svojho srdca, našiel niečo, čo ho bude sprevádzať na ceste do večnosti. Ako novodobí Tomášovia sa dotýkajme Ježišovho tela t.j. prijímajme ho s úctou pod spôsobom chleba a vína tak, aby sme sa jeho srdcom inšpirovali a ponúkali to svoje, ktoré sa naplňa Božou dobrotou.