Ježiš a ulica

Pred nejakým časom som sa stretol s človekom, ktorý bol dlhodobo práceneschopný. Absolvoval určité vážnejšie operačné zákroky a bol nútený veľa času stráviť na lôžku. Bolo to pre neho vyslobodenie, keď mu lekári oznámili, že sa môže vrátiť do života. Okrem iného povedal aj takúto vetu: "Už sa mi žiadalo výjsť konečne na ulicu." Veriacemu človekovi sa v čase slobody žiada navštíviť ulice Jeruzalema. To znamená tie ulice, ktorými prechádzal sám Ježiš a učil. Mnohí túto milosť dostali a mohli navštíviť Svätú zem a v duchu sa preniesť do ruchu vtedajšej ulice a vnímať Ježišovu blízkosť. Evanjelium spomína výroky ľudí, ktorí sa pred Ježišom, sudcom, obhajovali výrokom: "... na našich uliciach si učil." (Lk 13, 22-30). Čo nám napadne, keď sa spomenie výraz: Ježiš a ulica? 

1. V bežnej praxi života sa stretávame s pouličným predajom. Do mesta alebo na dedinu prídu súkromní podnikatelia a predávajú svoje výrobky niekde na námestí alebo prechádzajú ulicami.  Pre bežného človeka tento predaj predstavuje isté pohodlie a dostupnosť. Výraz z evanjelia: na našich uliciach si učil, naznačuje, že Ježišovi súčasníci mu ponúkli iba pozíciu pouličného kazateľa. Na prvý pohľad sa to dá chápať ako výsada, ale v skutočnosti tým ľudia akoby načrtli deliacu čiaru, alebo tzv. čiaru diskrétnosti. Tá spôsobila, že Ježišovi umožnili aktivitu na ulici ale nepustili ho do svojho domu a do svojho vnútra. Vyhovovalo im, že Ježiš sa k nim prihováral iba z diaľky a nepripustili, aby mal na ich život vážnejší vplyv. Ježiš má úmysel vážne ovplyvniť život človeka tak, aby ho neustále nasledoval.

2. Určite sme sa už stretli s výrazom: vychovala ho ulica. Všeobecne sa to chápe ako hendikep. Prakticky to znamená, že niekto nezažil veľa z prajnej rodinnej atmosféry počas svojho dospievania. Vačšinou sa zdržiaval na ulici a prijímal jej tzv. kultúru a spôsob života. No niektorí jednotlivci z výchovy ulicou vyťažili veľa. Istá tvrdosť a náročnosť vplyvu ulice ich formovala do takej miery, že v živote veľa dokázali. S odstupom času potom ďakujú ulici, že mala na nich takýto vplyv. No nie každý má takého šťastie. 

Existujú ľudia, ktorým stačí počuť Ježiša akoby z diaľky, t. j. z ulice a vyrastú z nich osobnosti ovplyvnené evanjeliom. Božia milosť nepozná nijaké ľudské hranice a obmedzenia. No na druhej strane sú jednotlivci, ktorí majú možnosť počúvať Božie slovo zblízka. Ani to im nestačí, aby sa otvorili Božiemu pôsobeniu. Božiu milosť majú na dosah ruky. Ale priam majstrovsky sa jej vyhýbajú. Pre nás je dôležitá otázka: čo sme vyťažili z Ježišovej blízkosti, keď sme prijali krst a vieru katolíckej Cirkvi? 

3. Rušná ulica. Všetci vieme, čo to znamená. Rušná ulica znamená mix rôznych zvukov a činností. Patrí sem hluk dopravných prostriedkov, ľudská vrava, chaos i určitá plynulosť života. Dnes je v civilizovanom svete tendencia meniť charakter ulice tak, aby sa z rušnej stala tichá a pokojná. Mnohé metropoly s týmto problémom zápasia. 

Tichý Ježišov hlas má silu a schopnosť urobiť rozruch v živote človeka tak, aby ho zmenil. Ježiš má tendenciu zmeniť klímu nášho vnútra, aby sme sa viac otvorili Božiemu pôsobeniu. Prakticky to znamená, aby sme aj uprostred dnešného rušného sveta dokázali pestovať tiché ale účinné posolstvo evanjelia. Pekne tú myšlienku vyjadruje modlitba 21. nedele, kde čítame: "...aby uprostred pominuteľných vecí tohto sveta naše srdcia boli upriamené na nebo, kde nájdeme opravdivú radosť." Naša duša sa stane rušným miestom Božej aktivity skrz evanjelium a stane sa pôdou z ktorej vyrastie úroda, možno až stonásobná. 

Všetci máme tendenciu vrátiť Ježišov hlas a jeho Ducha do našich ulíc, domovov a duší. Spôsob života, ktorý vedieme nas uisťuje o tom, že práve toto potrebujeme. Len tak získame zmysel života, posilu v zápasoch, a zároveň uistenie, že náš život neminie večný cieľ v nebesiach. 

O kríži

 

          So slovom „kríž“ sa stretávame v rôznych situáciách. Spomeniem aspoň niektoré. Napríklad v súvislosti so zastávkou autobusu. Niekto povie, že vystúpil „pri kríži“. Zastávka autobusu neďaleko kríža je pojmom pre domácich obyvateľov. Môže sa stať, že v blízkosti kríža je parkovisko. Ľudia tak povedia, že zaparkovali auto „pri kríži“. Každý vie, kde sa nachádza.

          Existujú kríže, ktoré sú osadené na vrcholnom bode stúpania. Aj tento kríž je pre cestujúceho či turistu dôležitým orientačným bodom. O čom svedčia tieto príklady? Týkajú sa pocestných, pútnikov a cestujúcich. Všimnime si tiež aj skutočnosť, že vo všetkých týchto prípadoch sa kríž nachádza vedľa cesty. Čo však znamená, keď sa nám „kríž (nehmotný)“ postaví priamo do cesty?

          Sv. Pavol sa touto skutočnosťou nenechal zaskočiť. Píše o Ježišovi: „On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou a sedí po pravici Božieho trónu.“ (Hebr 12, 2) Zamyslime sa nad pojmom „kríž“ tak, ako ho poznáme v bežnom živote.

1.)         Kríže, ktoré evidujeme v teréne, v prírode, pri ceste, nie sú osadené    náhodne. Sú vhodne situované tak, aby okoloidúcich oslovili.

Tak, ako je kríž v teréne výrazným posolstvom, to isté platí aj s krížmi v našom živote. Boh nám ich „osádza“ počas životnej púte. On sám vie, kde, kedy a ako. My tento Boží postup nepoznáme. Nepoznáme jeho zákonitosti, ale vieme, že majú pre ľudí veľký význam. My všetci cítime jeho tlak na svojich pleciach. Nemôžeme povedať, že neexistuje, že sme si ho ani nevšimli.

          Medicína dnes, vďakabohu, pozná prostriedky na tíšenie bolesti. Ľudia, ktorí mávajú fyzické bolesti, takúto možnosť vítajú. Ale niet takého odborníka, ktorý by utíšil bolesti spojené s tlakom životného kríža. Jediným riešením je prijať Ježiša, aby nám pomáhal, keď kríž nesieme na pleciach. On vie utíšiť, liečiť i povzbudiť, aby sme neklesali na duchu a niesli kríž ďalej. Nemáme také schopnosti, aby sme videli kríže na pleciach blížnych. Keby sme mali takú možnosť, videli by sme, že plecia všetkých sú obťažené nejakým krížom. A možno by sme videli niekde v blízkosti samotného Ježiša, ktorý sa od našich krížov neodvracia, ale podáva ruku na znak pomoci tak, ako pomohol topiacemu sa Petrovi.

2.)               Kríž je nemý svedok

Ten pri ceste, ale i ten v kostole. Koľko ľudí či celých generácií sa v ich tôni vystriedalo... Kríže by vedeli rozprávať dlho a pútavo. Kríže už zažili všeličo. Videli veľké diela obetavosti a lásky. Svedčia o úsilí človeka o dobro. Vyznávajú, že videli plač kajúcnikov, ale rôzne životné zápasy, ktoré svedčia o pádoch a vstávaniach nás, slabých ľudí. Majú pred sebou celú drámu človeka, ktorá je poznačená hriechom, ale i veľavravným prejavom Božej lásky. Kríž ako taký je vždy prvý. Je vpredu počas liturgického sprievodu, vedie aj pútnikov v smere pútnického miesta. Mal by privítať hosťa v dome na čelnom mieste, aby hosť vnímal, do akého prostredia vstúpil, aké hodnoty sa v tomto dome vyznávajú. Kríž formuje do Kristovej podoby a v miere jeho lásky. Je to zvláštne, ale kríž je aj pečaťou Božej lásky, ktorá použije všetky milostivé prostriedky na to, aby človeka priviedla na cestu spásy. Kríž nie je niečo neosobné, akoby cudzie teleso, ale je to sám Kristus, ktorý sa nás dotýka, priam nás objíma, aby sme po určitom utrpení uzreli dokonalú podobu jeho lásky.

3.)               Kríž je nevtieravý, ale nedá sa prehliadnuť.

Ľudia prejdú okolo kríža často bez povšimnutia, ba niekedy oň „zavadia“ prázdnym a bezduchým pohľadom nevnímajúc jeho odkaz a hĺbku. Ale sú i takí ľudia, ktorí zvyknú pri ňom zotrvať v krátkom zamyslení nad jeho tajomstvom. Žiaľ, niekedy prichádzame na sv. omšu a iba prázdnym pohľadom kopírujeme siluetu kríža a svetlo bohostánku. Prázdne vnútro a vyprahnutý pohľad máme napĺňať takou modlitbou k Ukrižovanému, aby sme odchádzali plní odhodlania plniť Božiu vôľu a napĺňať vnútro skutkami obetavosti. Takto ani my nebudeme vtieraví vo svojom kresťanstve a ani naše skutky viery sa nebudú dať prehliadnuť. Kríž je zdroj nových síl. Bez neho by sme zostali prázdni a nemohúci a nepripravení na podnety života. Modlitbou vytvárajme most k ukrižovanému Pánovi, aby nás vo vhodnom čase privítal: „Dnes budeš so mnou v mojom kráľovstve.“

Môj Pán voľajako nejde

 

            Väčšina z nás pozná reklamu na lahodný čokoládový výrobok /Merci/– bonbón. Z francúzskeho jazyka toto slovo  prekladáme ako „ďakujem“. Celé znenie reklamy obsahuje iba krátku vetu: „...ďakujem, že si.“

            Náš vzťah k Bohu môžeme vyjadriť takto: „Vďaka, že si, vďaka, že existuješ. Vďaka za to, že ma miluješ.“ Nemusíme veriť iba preto, že od neho očakávame niečo špeciálne. Skúsme dať viere túto črtu: „Veríme v teba a milujeme ťa preto, že si. Preto, že si nás stvoril, vykúpil a že s nami počítaš vo svojom kráľovstve.“ Náš vzťah k Bohu si niekedy komplikujeme rôznymi podmienkami. Potom sa zmietame vo viere medzi dvomi kráľovstvami. Na jednej strane hovoríme: Maranatha! Príď, Pane! Takto sa kedysi pozdravovali prví kresťania. A druhá krajnosť sa nachádza v evanjeliu: „...môj Pán voľajako nejde.“ (Lk 12, 32 – 48) Týmto výrokom sa prezentoval sluha z evanjelia, ktorý začal pochybovať o tom, či sa jeho Pán ešte vôbec vráti.

            Človek je už taký. K svojej viere stále niečo dokladá. Raz je to výčitka, inokedy náročná situácia, ktorú prežíva alebo uspokojuje svoje túžby. Ponúkneme zopár príkladov:

1.) Spomeňme si na Martu, sestru Márie a Lazára.

Ako vieme, Ježiš prichádza do ich domu až po pohrebe. Marta ho víta jemnou výčitkou: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel.“  (Jn 11, 21) Chcela tým naznačiť skutočnosť, že Ježiš chýbal vo chvíli, ktorá bola doteraz najdôležitejšia. Pánovej prítomnosti sa však máme dovolávať aj v bežných okolnostiach života, nielen vtedy, keď ide o mimoriadnu situáciu. Veď ak bude Boh s nami aj v tých každodenných - rutinou poznačených okolnostiach, prečo by sa
od nás dištancoval vtedy, keď sa cítime ohrození.

 

 

 

2.) Pripomeňme si učeníkov z Emauz.

Podstúpili dlhú cestu spolu s Ježišom a keď prišli do cieľa, adresovali mu výzvu: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil. (Lk 24, 13 – 35)  Človek, ktorý cíti, že sa nad ním „zvečerieva“, že jeho život vstupuje do záverečnej fázy, začne viac pracovať na svojej viere. Vie, že bez jeho pomoci si vo vyššom veku neporadí. Robí dobre, ak takto zmýšľa, lebo prechod z časnosti do večnosti si vyžaduje silné vnútro tak, aby človek prijal skutočnosť odchádzania. Boh je vzácny a vítaný najmä v tzv. prechodových obdobiach života. Najmä v najdôležitejšej činnosti, ktorá spočíva v prechode z hriešnosti do milosti. Každý hriešnik, ktorý pod vplyvom Božieho Ducha cíti, že sa mu „zvečerieva“, lebo žije od Boha odvrátený, prosí Pána o pomoc. Sám by prechod do milosti nezvládol, lebo na to potrebuje silu zhora.

3.) Spomeňme si na človeka, ktorý pretavil túžbu nasledovať Pána Ježiša.

Pribehol k nemu a povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“ Ježiš jeho nadšenie krotil slovami: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ (Lk 9, 57 – 62)

            Ježiš chce každého svojho nasledovníka zbaviť ilúzií, že bude mať pri ňom skvelý život. Ježiš nezaručuje skutočnosť, že ten, kto uverí, bude mať pozemský život bezproblémový a príjemný. Práve takáto viera, ktorá zabezpečí raj na zemi, by sa mnohým pozdávala a nemali by problém v Ježiša uveriť. Oni v neho uveria a on im udelí pozemské výsady, ktoré pôjdu s ním aj na druhý svet. Ježiš takúto podmienku odmieta. On chce udeliť večnosť, a nie „zmraziť“ pozemský život tak, aby dokonalosť pozemského sveta zatienila absolútnu krásu večnosti. Máme uveriť preto, lebo vnímame to, čo je „hore“ ako svoj ideál, za ktorým putujeme cez rôzne úskalia tohto sveta.

            Usilujme sa nedávať Bohu podmienky a ultimáta. Naučme sa pokorne prosiť o svoje potreby. Boh vždy dáva, no hľadisko večného života je preňho prioritou. Nech je aj pre nás tým najvyšším cieľom, pričom tie pozemské majú k nemu smerovať.

A čo si nahonobil, čie bude?

 

 

          Kdesi na Slovensku sa stala vážna dopravná nehoda. Na mieste zasahovali všetky záchranné zložky: hasiči, zdravotníci a policajti. Trvalo iba niekoľko minút, aby postihnutých odviezli do nemocnice. Niektorí z nich absolvovali operáciu. Keď sa jeden z nich prebral, oznámili mu: „Zachránili sme vám život. Boli ste účastníkom nehody.“ Pacient okamžite zareagoval protiotázkou: „A čo je s ostatnými?“ Táto otázka sa netýka iba situácie okolo dopravnej nehody, ale má hlbší význam. Vyjadruje starosť a obavy človeka o iných ľudí, najmä o takých, ktorých osudy mu ležia na srdci.

          Pán Ježiš vyrozprával podobenstvo o boháčovi. (Lk 12, 13 – 21) V živote sa boháčovi všetko vydarilo, ale v jeho slovníku a v jeho zmýšľaní chýbala práve táto veta: „A čo bude s ostatnými?“ Čoho sa to týka?

1.)   Boháčovi prinieslo pole bohatú úrodu.

Nad touto vetou sa treba zamyslieť. Bol to boháč, ktorému prialo šťastie. Bol bohatý a ešte mu bola dopriata dobrá úroda. Keďže bol boháč, tých bohatých úrod zažil veľakrát. Mnohí ľudia by povedali: „Takíto majú večne šťastie...“

          Žiadala by sa mu otázka: „Ale čo bude s ostatnými? Mne sa darí, všetko mi vychádza, kontá mi rastú.“ No takýto človek potrebuje mať vo svedomí mať istý morálny imperatív. Ten môžeme zhrnúť do otázky: „A čo bude s ostatnými?“ Napríklad s tými, ktorí toľko šťastia v živote nemajú, voči ktorým príroda nebola veľmi štedrá. Ich polia nepriniesli takúto bohatú úrodu. Morálny imperatív boháča predpokladá, že sa podelí s ostatnými, ktorí strádajú. Bohatý človek, ktorý má charakter, sa zaujíma aj o tých, ktorí trpia núdzou a sú na hranici prežitia. Otázka typu: Čo bude s ostatnými? ho môže priviesť na cestu spásy. Ak sa podelí so svojou hojnosťou, môže nastúpiť na cestu Božieho kráľovstva.

2.)      Boháč bol z veľkej nádielky bohatej úrody prekvapený.

Jeho sýpky kapacitne nestačili. Prišiel na skvelý nápad – doterajšie sýpky zbúra a postaví si nové, väčšie.

          Sýpka je akoby úložným priestorom. Tomuto termínu rozumieme dobre. Úložný priestor potrebujeme v aute, ale aj v domácnosti. Ide o miesto, kde si ukladáme sezónne veci. Úložný priestor sa týka aj počítačového sveta. Tí, ktorí pracujú často na počítači, riešia aj úložný priestor. Všetci citlivo dbáme o to, aby úložné priestory doma, v aute alebo v počítači boli čo najlepšie využité.

          Existuje však úložný priestor, ktorý má duchovnú podstatu. Tam si zhromažďujeme vykonané dobro v prospech večného života. Jasné svedectvo o tom podáva sám Ježiš, ktorý hovorí, že: „...aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má. Večnosť života nezávisí od plných úložných priestorov v domácnosti alebo v počítači, ale od toho, či je naša duša naplnená duchovným bohatstvom. Samotné materiálne bohatstvo nie je bránou do Božieho kráľovstva. Rozhodujúci je tzv. úložný priestor, do ktorého ukladáme nezištné obety a dobré skutky.

3.)   Pán Ježiš hovorí, že boháč potom, čo rozšíril kapacitu svojich sýpok, mohol odpočívať a užívať si.

Aj tu platí dôležitá myšlienka, podľa ktorej treba myslieť na ľudí, ktorí také dary nedostali. Aj keď sa, že materiálna stránka človeka uspokojí, jeho duša musí byť stále hladná po duchovných daroch. Po stránke duchovnej sa nikdy nebudeme nachádzať v hojnosti, lebo dobro máme konať neustále. Materiálne skutočnosti môžu mať svoje limity, ale duch obety a modlitby musí byť stále otvorený požiadavkám večnej blaženosti. Definitívny stav spokojnosti so svojím životom tu, na zemi, neexistuje. Bieda človeka, ktorá je všade okolo, nás neustále motivuje zahŕňať núdznych rôznymi formami pomoci. Táto prax sa týka nielen tých, ktorí štedro rozdávajú dobro zo svojho konta, ale aj tých, ktorí bez ohľadu na materiálny stav života berú do ruky ruženec a vyprosujú duchovné dobrodenia. Kombinácia materiálnych darov a milostí, ktoré vyprosíme v modlitbe  a pri sv. omši môžu vytvoriť základ nového života. Táto myšlienka je určite v súlade s Božou vôľou a s Ježišovým evanjeliom.

Svet tu a tam

V čase, keď nám zomrie blízky človek,v duši prevláda atmosféra trúchlenia. Cítime bolesť nad stratou človeka, ktorého sme mali radi a teraz nám bude chýbať. Raz mi ktosi, v podobnej situácii, povedal, že chce poslať odkaz zosnulému do večnosti. Jeho skon bol rýchly a tak si nedopovedali určité dôležité veci. Niekedy ide o poďakovanie, inokedy o odprosenie  alebo inú dôležitú informáciu. 

To podstatné, čo môžeme niekomu akoby odkázať do večnosti je vyjadrené slovami evanjelia.  Sú to slová Pána Ježiša, ktorý hovorí:"...blahoslavené sú vaše oči, že vidia, aj vaše uši, že počujú" /Mt 13,16-17/. Tým chcel povedať, že iba v jeho kráľovstve možno nerušene komunikovať so živým Bohom. O atmosfére tu na zemi sa to povedať nedá. Človek sa musí vysporiadať s mnohými skutočnosťami, ktoré ho stoja určitú obetu.

1.,Istý človek mi pred niekoľkými dňami s hrôzou povedal, že skoro zrazil kdesi na dedine dieťa. Našťastie nešiel rýchlo a včas zabrzdil. Chlapčekovi vypadla z ruky loptička a odgúľala sa do stredu cesty. A on sa vytrhol otcovi z ruky a pobral sa za ňou. Našťastie nič vážne,sa okrem zľaknutia sa dieťaťa a rodiča, nestalo. 

Všetci máme tendenciu vytrhnúť sa Bohu z jeho ochrannej ruky. Láka nás perióda života bez Božieho dohľadu. Týka sa to nás všetkých, ktorí patríme medzi Božie deti. Všeličo nás môže zlákať, čo zaujme našu pozornosť a odvráti nás od cesty spásy. Boh je však trpezlivý a stále ide za nami a ponúka cestu návratu. Až večnosť odhalí, od čoho sme boli uchránení a aká dôležitá je viera žitá v praxi života. Tá nám dáva signály, aby sme sa od Boha príliš ďaleko neodvrátili.

2., Staršia pani opúšťala nemocnicu. Hospitalizácia jej skončila a tak ju prepustili domov. Povedali jej, že ju odvezie sanitka. Nevedela ktorá to bude sanitka, kedy pôjde a odkiaľ. A tak sedela a čakala celé hodiny. Až po dlhom čase si ju niekto všimol a rýchlo konal nápravu. Toto sa môže stať každému. 

Je to obraz života človeka. Pred Bohom a s ním nie sme nepovšimnutí a zabudnutí. On nad nami bdie. Dokonca aj vtedy, keď opúšťame tento svet. Táto chvíľa je náročná, lebo opúšťame svet, v ktorom sme prežili desaťročia a otvárame sa novému svetu, ktorý bol doteraz pre nás tajomstvom. Robíme dobre, ak prosíme Boha, aby nás nenechal a neopúšťal najmä vtedy, keď musíme zanechať  síce"slzavé údolie", ale napriek tomu inšpiratívne a také, ktoré bolo doteraz našim domovom. Domov sa ľahko neopúšťa. Často pomájme  modlitbou aj tým, ktorí zomierajú a okrem našich modlitieb nemajú iného sprievodcu do večnosti.

3.,Felix Baumgartner. Bol to prvý človek, ktorý v r.2012 prekonal voľným pádom z vesmíru rýchlosť zvuku. Letel z výšky 39 km a pri dopade padákom zoskočil na rovné nohy. Žiaľ, pred niekoľkými dňami tragicky zahynul. Prežil všetky pády, ale ten posledný sa mu stal osudným. 

Vo svojom živote registrujeme rôzne pády. Mnohé z nich ustojíme, mnohé nás poznačia a ovplyvnia. Viaceré nás ľudsky a duchovne posunú vpred. Dokonca aj pády, ktoré poznačil hriech. Aj po ich absolvovaní nás Boh postavil na nohy a mohli sme znova vykročiť, nestratiac Božiu dôveru. On chce osláviť nielen človeka, ktorý sa usiloval žiť čestne, ale aj takého, ktorý sa touto ambíciou nevyznačoval. Konáme užitočnú vec pre svoju dušu, keď si častejšie vzbudzujeme ľútosť nad pádmi, ktoré sme absolvovali. Mať v súlade svedomie so skutkami je našou celoživotnou úlohou. 

Zosnulí už vidia a počujú to, čo mi ešte nie, hoci sa na  to pripravujeme. Učite by nám dopriali vidieť túto panorámu, lebo do nej nezasahuje nič deštruktívne a hriešne. Ďalší dôležitý odkaz, ktorý im môžeme poslať do večnosti má podobu prosby. Nech za nás orodujú u Pána života a smrti, aby nám raz umožnil prežívať naplno túto Božiu atmosféru spolu s našimi blízkymi.

O utrpení

Takmer denne sa stretávame s rôznymi druhmi utrpenia. Ľudia trpia po stránke telesnej i duševnej. Vieme aj to, že jedna oblasť ovpyvňuje druhú. Telesné utrpenie má dosah na dušu a duševné ťažkosti môžu prechádzať aj do roviny telesnej. Utrpenie človeka sa prenáša aj na ľudí okolo neho. Sv. Písmo nás poučuje slovami:"Radujte sa s radujúcimi , plačte s plačúcimi" /Rim 12,15/. Tak, ako sa tešíme z radosti iného človeka, tak na nás dolieha aj bieda nášho blížneho. Ideálom je to, aby nikto netrpel osamote. Ide o pekné svedectvo, ak existujú ľudia, ktorí chorého a trpiaceho podporujú, ošetrujú a dávajú mu na javo, že nie je vo svojom položení sám. Zjemňovanie ťažkostí a utrpenia patrí k vrcholom evanjeliovej lásky, ktorú nám zanechal Ježiš Kristus. Boh odmení tých, ktorí slúžia pri trpiacom do jeho posledného výdychu. Čo vyjadruje slovo utrpenie?

1.,Strpieť. Myslí sa na skutočnosť, podľa ktorej musíme v živote niekoho alebo niečo znášať. Slovo strpieť obsahuje minimálny optimizmus, ktorý dáva nádej, že určitý stav nebude trvať stále. Že po určitom čase sa všetko vráti do normálnych koľají. Bývajú situácie, keď máme strpieť maniere alebo slabosti určitého človeka. Týka sa to zamestnania, školy, prípadne miesta, kde bývame a máme do činenia s rôznymi ľuďmi. 

Sv. Pavol píše:"Kiež by ste zniesli trochu mojej nerozumnosti. Len ma už strpte. Veď horlím za vás Božou horlivosťou" /2 Kor 11, 1-2/. 

Strpieť niekoho nie je jednoduché, ale môže  to byť zdrojom požehnania, ak svoju situáciu odovzdávame Bohu ako svoj dar. 

2.,Trpieť. Ide o aktuálny stav, ktorý človek prežíva. Prijal by úľavu a vyslobodenie, ale cesta je ešte ďaleká. Koľkokrát počujeme, ako niekto v rozhorčení povie:"Ja to trpieť nebudem!" Naráža tým na rôzne formy neporiadku a nespravodlivosti vo svojom prostredí. Potom sa snaží podniknúť určité kroky, aby sa situácia zmenila. Niekedy sa to podarí, inokedy nie.

 Existuje však utrpenie, ktoré musíme znášať a neurobíme s tým nič. Neexistuje nič také, čo by podstatne zmenilo našu situáciu. Pre veriaceho človeka je jediným riešením to, aby aby obnovil svoju cestu ku Kristovi. Prečo? Lebo Kristus dôverne poznal cestu utrpenia, sám po nej kráčal a ukázal, že cenou znášania utrpenia je pre človeka Božie kráľovstvo. Boh nenechá bez odmeny nikoho, kto trpí s pohľadom na Ježiša a počúva na jeho výzvu: poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním" /Mt 11,28/. Táto situácia vedie trpiaceho k tomu, aby si osvojoval spásonosnú schému života. Spočíva v tom, že najprv treba na Krista pohliadnuť, učiť sa od neho pohľadom na kríž a prosiť o silu. Takto sa dostáva trpiaci do blízkeho kontaktu so svojim Spasiteľom a v tomto rozpoložení môže svoj život očisťovať a zároveň ho obetovať na dôležité ciele, ktoré sa dotýkajú jeho samého alebo blízkych. 

3.,Utrpenie môže byť sprevádzané javom, ktorý nazývame zatrpknutosť. Tá je výsledkom straty pozemských ambícii a radostí, ktoré  tento svet ponúkal. Pozemský svet prestáva byť zdrojom optimizmu a určitej spokojnosti. 

Utrpenie môže spásonosne zmeniť človeka a to tak, že ho privedie k hodnotám stálym.  Predstaví mu jedinú formu nádeje, ktorá pozostáva z večných radostí a nie z tých pozemských.  Pozemské radosti trpia na nestálosť a potom trpí aj človek, ktorý jedinú svoju nádej vložil na ich účet. 

Je dôležité, aby sme už počas života dvíhali srdcia ku Kristovi a v ňom hľadali a nachádzali perspektívu pre svoju dušu. Pomáhajme trpiacim, aby sa vzopreli zatrpknutosti a hľadali úľavu a útechu v živom Bohu. Niet nad spoločenstvo, ktoré sa vytvorí okolo lôžka trpiaceho. Tam je dosť miesta pre službu, pre modlitbu a pre upevnenie puta s človekom, ktorý na večnosť odchádza a s tými, ktorých služba lásky zjednotila a posunula duchovne vyššie.

Hosť v dome

 

            Počas leta žijú ľudia v mestách aj kultúrou. Na námestiach sú vytvorené priestory, kde sa konajú koncerty. Na úvod vystúpi moderátor večera, a ten predstaví hosťa. Zaznie potlesk a na pódium vystúpia hudobníci. Každý si to namieri k svojmu nástroju: ku gitare, ku klávesovým nástrojom, k bubnom, atď. Nikto sa nepomýli. Každý si nájde ten svoj hudobný nástroj.

            Evanjelium spomína návštevu Pána Ježiša v dome Márie a Marty
(Lk 10, 38 – 42). Sestry Božského hosťa privítali a každá z nich zaujala to svoje miesto: Marta pri hrncoch a pri príprave jedla a Mária pri Ježišových nohách. Každá išla neomylne za svojím. Išli tam, kam ich volalo srdce, ale každá chcela svojím spôsobom Ježišovi poslúžiť. Napriek tomu nájdeme na ich správaní veľa spoločného.

1.) Pri vstupe hosťa do domu domáci z úcty k nemu vstanú a pozdravia ho.

Prerušia svoju doterajšiu činnosť a venujú sa hosťovi. Dokážeme ešte dnes vstať od činnosti a venovať čas Kristovi, ktorý vstúpil do nášho života? Práca, povinnosti a aktivity nás miestami „dusia“ a robia z nás otrokov. Ježiš je pre nás slobodou a úľavou. Prerušiť na chvíľu čo ako dôležitú činnosť a venovať čas Bohu, je dnes veľkou čnosťou. On má byť v našom živote nad všetkým, čo tvorí náplň života. Spoza háld povinností už ani nevnímame Ježišovu prítomnosť a ak áno, potom sme pohodlní vstať a venovať sa mu radostne, spontánne a úctivo. Je čas prekonať túto slepotu a lenivosť a oživiť v sebe Krista ako nositeľa pokoja a spásy.

2.) Pri Ježišovej návšteve sa určite objavilo na stole jedlo, ktoré pripravila Marta.

Vzácny hosť dostáva na stôl to najlepšie. Tak sme doma zvyknutí robiť. Ježiš tiež neprichádza s prázdnymi rukami. Prináša nádej, pokoj, úľavu a sám o sebe sa stáva zmyslom nášho života. Čo také vzácne môžeme predložiť my jemu?

            Nič si tak necení ako pokánie. Je to najvzácnejší dar, ktorý môžeme Bohu predložiť. On vyjadruje mieru vďačnosti za všetky dar, ale najmä za dar vykúpenia. Tento dar sa Bohu nikdy nesprotiví, lebo aj my z jeho daru vykúpenia budeme profitovať stále. Boh vie, že pokánie nie je pre nás ľahkou záležitosťou. O to viac si cení, ak s oň neustále pokúšame.

3.) Vzácneho hosťa nelimitujeme dĺžkou návštevy.

A to aj napriek subjektívnym pocitom. Citlivý hosť sám odhadne mieru dĺžky návštevy. Mária a Marta mali z Ježišovej návštevy veľkú radosť. Tešili sa rovnako, keď prišiel opakovane. On je hosť, ktorý chce zostať natrvalo. A to až dovtedy, kým nás on sám nebude hostiť vo svojom kráľovstve. Hovorí: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“ (Jn 14, 3)

            Prežívať trvalú prítomnosť je veľká milosť. On nás môže takto neustále formovať. Jeho stála prítomnosť je navonok zvýraznená červeným svetielkom
pri bohostánku.  Sv. omša je Božie dielo, ktoré nás formuje podľa Ježišovho vzoru. A mohlo by ešte viac, keby sme neprichádzali na sv. omšu na poslednú chvíľu a neodchádzali so spevom: „Choďte v mene Božom!“ Na Božiu prítomnosť sa treba „naladiť“ tak, ako hudobníci ladia pred vystúpením svoje hudobné nástroje. Svoj čas má aj chvíľa, keď necháme v sebe doznieť to, čo Boh do nás zasial.

Dnes máme možnosť kúpiť si vitamíny a doplnky výživy, ktoré sa vyznačujú efektom postupného predĺženého uvoľňovania. Účasť na eucharistii možno predĺžiť poďakovaním, ktoré nemusí byť rušené lomozom odchádzajúcich z kostola, ktorí v rýchlosti nemôžu nájsť ani dvere. Privítanie i rozlúčka so vzácnym hosťom majú svoju dôstojnosť i hĺbku. Platí to pre obe strany.

            Účastník bohoslužieb si neomylne nájde svoje miesto v kostole a hneď k nemu zamieri. Každý kresťan má mať svoje miesto v živote, v ktorom oslávi Boha dlhodobo. Boh pri ňom vytrvá v milostiplnej atmosfére tak, ako pobudol Ježiš

pri návšteve v dome Márie a Marty.

Chorý v rodine

Vždy, keď navštívim chorého človeka, som svedkom zvláštnej a chvályhodnej situácie. Chorý sa stáva centrom diania v rodine a domáci mu venujú zvláštnu pozornosť. Snažia sa mu čo najviac uľaviť v jeho ťažkom položení: zoženú mu polohovaciu posteľ, snažia sa zachovať ticho, uvariť na čo má chuť, poumývať ho atď. Chorý človek mobilizuje blízku i vzdialenú rodinu, ba i svojich známych a priateľov. Vytvára okolo seba akoby posvätnú atmosféru. V rámci nej sa všetci priúčame určitým zákonitostiam, ktoré majú všeobecnú platnosť. O čo ide?

1.,Ťažko chorý človek je odkázaný na iných. Sám si už pomôcť nedokáže. Odkázanosť- to veľká zmena v živote, ktorej sa všetci chceme vyhnúť. Ruky, ktoré kedysi pomáhali iným, ochabnú a chorý čaká na to, že sa ho ujmu ruky tých, ktorým môže dôverovať. Ruky, ktoré držia chorého a slúžia mu, si zaslúžia uznanie pred ľuďmi i pred Bohom.  Chorý takto akoby ponúkal možnosť pre iných, aby získavali hodnoty pre večnosť, aby sa posväcovali. 

Súčasťou slova odkázaný je výraz-odkaz. Odkázaný trpiaci odovzdáva svojmu prostrediu odkaz, aby ľudia pamätali na to, že koniec ich života môže byť sprevádzaný takouto atmosférou. Trpiaci človek nie je trpiacim iba pre seba, ale jeho situácia sa dotýka všetkých, ktorí vnímajú jeho situáciu. 

Situácia chorého ukazuje na to, že v istej fáze života je človek odkázaný už iba na Boha. Keď zlyháva všetko , čo súvisí s odbornou liečbou, prichádza na scénu už iba Boh. A ten buď urobí zázrak tak, že sa chorému uľaví alebo urobí ešte väčší zázrak a to takým spôsobom, že chorého vovedie do svojho kráľovstva vo večnosti.

2.,K lôžku chorého sa treba zohnúť. Vzpriamení by sme mu veľmi nepomohli. Akýkoľvek prejav obetavosti voči nemu je sprevádzaný akousi poklonou. Niekto si to uvedomuje, iní nemusí, ale tento úklon robí automaticky. Ak v trpiacom vidíme samotného Krista, ten úklon bude presvedčivejší a pozornejší. Kristus túto myšlienku viackrát potvrdil. Najmä týmto výrokom:čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste to urobili...Pri lôžku chorého akoby sme adorovali Krista, ktorý sa nám predstavuje v osobe chorobou poznačeného a zomierajúceho človeka. Je to preto, lebo on sám trpel na Kalvárii a niekomu ponúka možnosť, aby sa s ním v utrpení spojil a vytvoril pevné puto, ktoré ani smrť nemôže rozdeliť.

3.,V športovej terminológii existuje výraz-divácky záujem. Miera úspešnosti určitého podujatia sa meria záujmom diváka. Keď je veľký záujem divákov, podujatie sa považuje za úspešné.

 Chorí nepotrebuje divácky záujem zvedavcov. Tí mu veľmi nepomôžu. Úspešnosť jeho životného zápasu je podmienená tými, ktorí mu poslúžia pravidelným servisom. Ďalej tými, ktorí sa zmobilizujú k modlitbe nielen za jeho uzdravenie, ale aj za to, aby jeho duša mohla v čistom šate milosti doputovať do Božieho kráľovstva. V prípade chorého myslíme na jeho úľavu fyzickú, ale aj duchovnú. 

Boh chce, aby trpiaci mali okolo seba posluhujúcich. Vytvára sa tak spoločenstvo, ktoré je ním požehnané. Je to spoločenstvo, ktoré síce prežíva bolesť, plače, smúti, ale v prítomnosti Krista vidí svetlo, ktoré znamená nádej. Nech je Kristus svetlom pre každého, kto trpí, ale aj pre toho, kto mu pomáha niesť bremeno utrpenia a zomierania.

Na istý čas alebo navždy?

Vždy, keď sa ocitneme v živote pred nejakou zmenou, zamestnáva nás najprv otázka:je to iba na čas alebo navždy? Istý človek odchádzal do dôchodku. Na pracovisku sa lúčil so spolupracovníkmi a v záverečnej reči pripomenul, že ho pred 40-imi rokmi poslali na toto pracovisko s tým, že  ide tam iba na čas. Nakoniec tu strávil celý svoj produktívny život. Iní ľudia-manželia, spomínajú, že žijú v tom istom bytovom dome 50 rokov. A pritom, keď doň prichádzali, vraveli si, že to bude iba na čas, iba dovtedy, kým si "nenájdu niečo lepšie". Podobných príkladov je isto veľa. 

V okamihu,keď začne človek uvažovať o večnosti, jedna z prvých otázok znie:bude to iba na čas alebo sa už naozaj nevrátim? Z večnosti návratu niet, ale Boh svojim verným sľubuje , že nebudú ľutovať a túžiť po návrate, lebo on naplní všetky ich hlboké túžby. Ďalšia otázka môže znieť takto: čo musím urobiť, aby som si blaženosť s Bohom zaslúžil? Je to veľký zoznam? Ani nie, lebo Samaritánovi z evanjelia stačilo na večnosť iba to, aby sa na istý čas venoval obeti prepadnutia a lúpeže. Ako sa to prejavilo?

1.,Samaritán sa na čas vzdal svojich plánov. Bol rozbehnutý za svojim cieľom, ale keď videl ľudskú bytosť v úbohom stave, cestu prerušil. Zrazu zistil, že jeho plány znesú odklad, ale situácia obete je vážna a neodkladná. Večnosť si zaslúži človek, ktorý aspoň niekedy, povýši situáciu života svojho blížneho nad svoju. A primerane tomu aj zmýšľa a koná. Boh tento prístup vysoko oceňuje a otvorí  preň dokorán vstup do svojho kráľovstva.

2.,Samaritán na čas prijal cestu iného človeka za svoju. Vcítil sa do situácie obete a nezostal voči nej chladným. Pre nás je blížšie rojčiť a uvažovať tak, že chceme radšej zdieľať osud  víťazného  človeka, ktorý sa nachádza v epicentre popularity. Ale "obuť si topánky" chorého a trpiaceho človeka, nedokáže každý. Je to dôležité preto, lebo touto cestou išiel aj Pán Ježiš /lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí/. Počas svojho verejného účinkovania sa venoval najmä tým najúbohejším z ľudskej populácie. Táto črta života mnohým otvorí oči a začnú vnímať svet iným pohľadom. Toto "prevtelenie" sa do situácie obetí vedie k zmene života a k úsiliu viac slúžiť a obetovať sa. 

3.,Samaritán sa zaviazal na istý čas platiť trovy obete, kým sa nepostaví na  vlastné nohy. Zaplatil trojako:1,tak, že ho ošetril vlastnými rukami, 2,tak, že mu venoval svoj drahocenný čas a 3, tak, že za ňho platil trovy v hostinci. Všetci raz za čas stojíme pred takouto výzvou. Nemusí ísť o všetky tri položky naraz a už vôbec nie v takomto poradí.Niektoré sa prelínajú či zbiehajú do súvislej činnosti alebo je medzi nimi časový odstup. Je isté, že nebo rado prijme takých, ktorí dokázali "platiť" za iných a to rozmanitým spôsobom. Ten, kto stráca pre službu iným, nadobúda a získava z pohľadu večnosti.  Ani jediná, čo i len minimálna obeta podobného charakteru, nevyjde naprázdno, ale zapíše sa do knihy života. /biblický pohár studenej vody/, /čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili/. 

Človek, ktorého osloví takáto forma zmýšľania a konania, už sa nepýta, či to bude trvať iba  istý čas alebo dlhšie. Je mu jasné, že takéto nastavenie zmýšľania môže sa pre ňho stať  novým zmyslom života a istou cestou do Božej slávy. Kto to skúsi raz, neodmietne pomôcť aj inokedy. Toto je cesta nasledovania Krista, ktorá sa zastaví až v Božej večnosti.

Chudoba

 

            Svetové metropoly ponúkajú dvojaký pohľad na svet. Prvý pohľad je pohľad bohatých. Vidno to na architektúre, na udržovanom vonkajšom prostredí, na oblečení ľudí, na automobiloch vysokej kvality a hlavne ceny. Za touto časťou mesta je hranica, ktorá mení vzhľad mesta. Za (pomyselnou) hranicou sa nám núka iný pohľad. Vstúpime totiž do sveta chudobných. Všetko má zrazu nádych všednosti, ošumelosti, dekadencie a akejsi nemožnosti posunúť sa vyššie, tam, kde slnko svieti akosi jasnejšie. Svet bohatých v kontraste s chudobnými, medzi ktorými cítime a vidíme akoby neprekonateľnú hranicu. Na svete je to tak, že jedni robia iných chudobnými. A to nie iba materiálne, ale aj duchovne.

            Evanjelium nám v príbehu o milosrdnom samaritánovi ponúka názorný príklad (Lk 10, 25 – 37).

1.) Dozvedáme sa, že „úradovali“ zbojníci.

Kohosi vystriehli, ozbíjali, doráňali a odišli preč. Prisvojili si jeho majetok a spôsobili vážne zranenia.

            Aj dnes sme svedkami podobných situácií. Jedni oberajú iných a osvojujú si ich majetok, zásluhy a berú im aj chuť do života. Dokážu ožobračiť človeka kompletným spôsobom. Spôsobujú im ujmu, ktorá sa nedá vyčísliť. Takáto vynaliezavosť nepozná hranice morálky. O človeka majú záujem len preto, aby ho oklamali a ožobračili. Vnášajú do sveta nežiadúci prvok chudoby, ktorá spôsobuje to, že iní nemajú čo do úst, ale aj to, že ľudia v ich okolí strácajú zmysel života. Je veľmi ťažké bojovať s touto všeobecnou formou chudoby, ktorá je typická najmä pre tzv. civilizovaný spôsob života.

2.) Na scénu vstupujú iní dvaja ľudia, a to nezávisle od seba – kňaz a levita.

Obidvaja sa pri pohľade na drastickú scénu zachovali rovnako. Tvárili sa, že nič a nikoho nevidia a išli si svojou cestou. Oni sú reprezentantmi tých, ktorí spôsobujú určitú formu chudoby. Prečo? Tvárili sa, že sa nestalo nič také, aby nemohlo prísť ešte horšie. Klamú sami seba tým, že si hovoria: „Veď sa nájde niekto, kto im pomôže...“ Sami seba ospravedlňujú tým, že sa veľmi ponáhľajú a ich povinnosti sú vážnejšie ako je situácia dobitého človeka na ceste do Jericha. Výsledkom takéhoto postoja alibizmu je oslabenie ochoty pomáhať a angažovať sa v prospech bezmocných a trpiacich. Koľká chudoba je v ľuďoch, ktorí majú možnosti, prostriedky, a nevyužívajú ich na angažovanie sa v zápase s biedou tohto sveta. Týmto konaním biedu nielen ešte zväčšujú, ale aj sami seba robia chudobnými a prázdnymi na možnosť realizovať svoje dary, ktoré dostali preto, aby iných sýtili.

3.) Nezabúdajme na hostinského.

Samaritán mu zveril dobitého človeka do opatery. Nezostal mu nič dlžný, samaritán mu zaplatil. Ktovie, či by bol ochotný pomáhať, keby mal konať nezištne, t. j. bez odmeny meranej v peniazoch. Svet potrebuje ľudí s nezištnými úmyslami a s presvedčením, že pozemská odmena nie je pre nich motívom. Charaktery ľudí s nesebeckými úmyslami sú veľmi žiadané. Vďaka nim sa bieda, ktorá nadobudla veľké rozmery, zjemňuje.

4.) Samaritán

Samaritán, keď videl, čo sa stalo, zosmutnel. Nie preto, že musel svoje aktivity prerušiť, ale pre rozpoloženie obete. Ľudská obeť nemusí vždy ležať na zemi ako v príbehu z evanjelia. Poznáme obete, ktoré sú na nohách a vykonávajú svoje rutinné povinnosti. No vnútorne sú ubití svetom, ktorý im zobral radosť, nádej i chuť robiť čosi navyše. Sú to mobilní pacienti tejto doby. Aj oni potrebujú stretnúť samaritána – jednotlivca alebo spoločenstvo, ktoré „obviaže ich rany“ a zverí do vhodnej opatery. Byť obeťami sebectva, násilia  a neúcty byť môžeme i nemusíme. Ale samaritánmi sa môžeme stať vždy, lebo bieda sveta má stále fatálnu podobu a trvanie.

 

Od dojmu k istote

 

          Dnes sa veľa hovorí o tom, aký dôležitý je prvý dojem. Existujú celé štúdie, ktoré dávajú cenné rady, ako sa pripraviť na pohovory v súvislosti s určitou školou alebo zamestnaním. Treba sa pripraviť čo najlepšie, lebo prvé momenty môžu výrazne ovplyvniť ďalšiu etapu života.

          Do nedele 29. júna 2025 prebiehali na Slovensku Majstrovstvá Európy hráčov do 21 rokov. Tréner mužstva, ktoré nepostúpilo do vyšších úrovní turnaja, povedal: „Nejdeme ďalej, ale aj posledný dojem z vášho vystúpenia je dôležitý.“ Takto motivoval svojich zverencov, aby „neodflákli“ posledný zápas, hoci postúpiť už nemohli.

          Čo na to my a pohľad na sv. Petra a Pavla očami vyššie uvedenej teórie? Prvý dojem – nič zvláštne. Pavol prenasleduje kresťanov a Peter Ježiša trikrát zrádza. No dôležitý je posledný dojem. Ba vlastne, už to nie je dojem, ale istota, svedectvo, pravda. Obidvaja položia za Krista svoj život. Toto je dielo nie ľudské, ale dielo Božej milosti. Čo to znamená pre nás?

1.) Každý človek má možnosť rastu.

Boh sa o to postará, aby zabezpečil podmienky rastu. Najideálnejší rast je rast popri niekom. Je dobré komunikovať s niekým, kto je ľudsky a duchovne vyššie a učiť sa od neho. Treba sa vystríhať takých ľudí, ktorí žijú a pôsobia úpadkovo a môžu stiahnuť so sebou aj iných. Najoptimálnejší rast je rast popri Kristovi (učte sa odo mňa). Skutočná viera v Krista je zárukou duchovného rastu, ktorý končí až pred bránami Božieho kráľovstva.

2.) Sv. Peter a Pavol sú individuality, ktoré raz-dva získali pozíciu autority, ale nezapreli, že sú aj „tímoví hráči“, t. j. ľudia, ktorí majú zmysel pre spoločenstvo.

V umeleckých hudobných telesách pôsobia aj ľudia, ktorí majú zvláštny status – sú sólistami. Ide o profesionálov, ktorí keď treba, sa „schovávajú“ do orchestra, t. j. zaradia sa medzi ostatných. Ale keď je potrebné, tak odohrajú sólové party, ktoré ich od ostatných odlíšia.

          Peter bol súčasťou kolégia Dvanástich. Keď však bolo potrebné spoločenstvo usmerniť, vždy si rád zobral slovo. Pavol vynikal neskutočnou individuálnou horlivosťou, ale vždy rád zdôrazňoval, že je „posledným z apoštolov.“ Obidvaja boli silnými osobnosťami, ale pritom zostali pokornými ľuďmi a apoštolmi. Ako kresťania sme v živote neraz vydaní napospas neprajníkom, a tak rastieme do pozície osobností. V spoločenstve však cítime zázemie a podporu.

3.) To, čo mal pôvodne Pavol, bolo postavenie.

Mal postavenie na vysokej úrovni. Pre kresťanov bol  veľmi nebezpečný. Bol vzdelaný, múdry, ale predstavoval určitú hrozbu, lebo na jeho cestách ho sprevádzala ozbrojená stráž. A čo Peter? Jeho pozícia neznamenala nejaké postavenie významného typu. Šéfoval partii rybárov, ktorá bola vo svojej činnosti viac či menej úspešná. Uňho nešlo o postavenie, ale o spôsob obživy. Obidvaja toto všetko zanechali kvôli Kristovi. Pavol postavenie, Peter zdroj obživy. Dalo sa v ich prípade stratiť ešte viac? Apoštoli si boli vedomí toho, že sa zriekli množstva vecí, a tak sa pýtali Ježiša: „Čo za to dostaneme?“ Ježiš si volí takých, ktorí kvôli nemu pôjdu novým životom a položia ho na nových základoch. Tak veľmi dôverujú Ježišovi, v ktorého uverili celým srdcom. Život podľa evanjelia je novým životom. Každý deň zahoďme ten starý, založený na materiálnych dobrách. Ježiš nás pozýva k vyšším cieľom, ktoré akékoľvek svetské postavenie zatienia.

SRDCE

Symbol srdca môžeme nájsť bežne na veciach každodenného života. Niekedy je použitý až v takej miere, že ho považujeme za sprofanizovaný.

 Naše-ľudské srdce môže aj "zradiť". Tento výraz použijeme najmä vtedy, keď skolabujeme  a zradí nás zdravie. Sviatok Božského srdca Ježišovho nám chce pripomenúť, že ono nás nezradí nikdy. Naše ľudské srdcia raz vypovedia službu, ale Ježišovo nám bude slúžiť stále a to aj napriek tomu, že bolo zasiahnuté kopijou vojaka na Kalvárii. Z toho vyplývajú pre nás určité povzbudenia.

1.,"Poďme k srdce Ježišovmu". Sú to slová piesne, ktorú poznáme ako súčasť liturgie. Vnímame ju ako pozvanie Cirkvi a  zároveň upozornenie, že náš život speje do večnosti.

 Z evanjelia vieme, že apoštol Ján dostal výsadu sedieť blízko pri Ježišovi. Stalo sa tak pri Poslednej večeri, keď na túto skutočnosť poukázal evanjelista. Veľmi sa nám odporúča, aby sme doslova po každej večeri pobudli pri Ježišovom srdci, t.j.. aby sme sa večer stíšili a počuli tlkot Pánovho srdca. Skúsme túto prax pestovať pravidelne a to až do vtedy, kým definitívne nespočinieme v blízkosti Ježišovho srdca vo večnosti. A môžeme si pri tom pomôcť slovami liturgickej piesne :"Sem srdce k Srdcu dones, by vzbĺklo plameňom.." Naše srdce nech má trvalé miesto v blízkosti toho Božského...

2.,Božské srdce buď s nami, kraľuj panuj nad nami". Tu sa nedovolávame iba nejakého krátkodobého stavu, ale voláme po trvalej Božej záštite. Ak panuje v našom srdci smútok, strach, nepokoj, hnev, potrebuje zmeniť atmosféru v srdci. Preto musí Ježišovo srdce panovať nad nami, lebo iba ono môže dať nášmu vnútru radosť, nádej, odvahu a lásku. Iba ono môže vyhnať hriech a nastoliť atmosféru čistoty, obety a nezištnej služby. 

3.,Srdce na dlani. Takto vyjadrujeme prajnosť človeka voči druhému. Povieme, že niekto ma srdce na dlani. Dal by všetko, čo má. Dokáže sa bezhranične obetovať.

 Apoštol Tomáš dostal neslýchanú možnosť. Zmŕtvychvstalý Ježiš k nemu pristúpil a povzbudil ho, aby vložil ruku do jeho boku...Ježišovo srdce sa akoby ocitlo v Tomášovej dlani..On mohol právom povedať, že vnímal tlkot jeho srdca.

Ide o najkrajšie vysvedčenie , keď môžeme o niekom povedať, že mal srdce na dlani. Nie srdce prázdne, ale bohaté na dobré skutky a také, ktoré iných povzbudí k tejto činnosti, ako k zmyslu života. Človek, ktorý objavil zmysel života v dávaní svojho srdca, našiel niečo, čo ho bude sprevádzať na ceste do večnosti. Ako novodobí Tomášovia sa dotýkajme Ježišovho tela t.j. prijímajme ho s úctou pod spôsobom chleba a vína tak, aby sme sa jeho srdcom inšpirovali a ponúkali to svoje, ktoré sa naplňa Božou dobrotou.

Srdciari

Výraz -srdciari sa u nás bežne používa  minimálne v troch významoch:1,srdciari-lekári, špecialisti na kardiodiagnózy, 2.,srdciari-pacienti, ktorým zlyháva srdce a 3.,srdciari-ľudia, ktorí konajú určitú prácu s veľkým zanietením. Stojí za to, aby sme k týmto najčastejším výkladom slova-srdciar vložili ešte jeden. Išlo by o človeka, ktorý je ctiteľom Ježišovho Božského srdca. Tým by mal byť každý z nás, ktorí sme uverili, že v ňom sú uložené všetky duchovné poklady nebeských milostí. Čo z toho pre nás vyplýva?

1.,Nosíme v sebe Ježišovo srdce, lebo on nás stvoril, on je darcom srdca, ktoré nosíme v hrudi. Naše srdce je darom Božského srdca Ježišovho. 

Staršie generácie našich predkov pestovali intenzívny kult Božského srdca. Vo svojich spálňach mali akýsi provizórny oltárik a na ňom dve dominantné sochy. Jedna bola socha Božského srdca Ježišovho a druhá socha Panny Márie. Takto vyznávali, že Ježišovo a Máriino srdce je pre nich všetkým. Určite takto vyprosili budúcim generáciam veľké milosti. 

Aké je naše srdce? Komu alebo čomu ho venujeme? Sv. Písmo hovorí, že Boha máme milovať "celým srdcom". Pestujeme vôbec takúto myšlienku a považujeme za dôležitú? Naše srdce je veľkým Božím darom. Komu alebo čomu ho zasvätíme a čím naplníme srdce, ktoré túži niekomu patriť? Sám Boh túži po našom srdci, ale chce ho vlastniť celé, nie iba rozdelené a povrchné.

2.,Kdesi v literatúre som čítal vetu, podľa ktorej môže niekto aj "zomierať na lásku". Ak sa nám vidí, že toto pomenovanie je príliš naturalistické, použime iné. Napr. že niekto je "chorý na lásku". Znamená to jedno jediné, že niekto žije a nemôže nemilovať. Toto dokáže Ježišovo srdce, ktoré bilo za hriešnikov a mučiteľov ešte  aj na kríži na Kalvárii. On nedokázal inak, iba milovať tou najčistejšou láskou, ktorá sa nevyprázdnila obetou kríža, ale žije stále. 

V bežnej praxi života počujeme takéto výrazy: zomieram od hladu, zomreli na krásu/ športovci/ atď. Ale "zomierať na lásku" znamená vždy znova a znova začínať od znova, ak treba odpúšťať a nedovoliť, aby nám niekto evanjeliovú lásku ukradol zo života. Vtedy sa k Ježišovej láske dostaneme veľmi blízko.

3.,Ježišovo srdca nás učí nadšeniu za evanjelium. V určitých súvislostiach používame výraz, podľa ktorého sa určitým veciam venujú už iba nadšenci. Tým chceme povedať, že nejakej činnosti sa venuje iba torzo ľudí a aj to na báze dobrovoľníctva. Ale slovo- nadšenci má aj iný význam. Vyjadruje nevšedný interes o istú vec. Je to viac ako iba bežný záujem. Hlásať evanjelium sa nedá inak ako s nadšením. Takéto nadšenie prináša radosť, pôžitok, ale aj trvalo naplňa dušu a dáva zmysel životu. Ježiš vystúpil až na kríž, aby nám ukázal mieru svojej obety. Tam sa jeho srdce otvorilo pre našu požiadavku spásy a pozýva nás, aby sme sa venovali evanjeliu s takým nadšením, ktoré otvorí aj naše srdce pre potreby bratov.

JEŽIŠOVA AUTORITA

Predstavme si hromadnú fotografiu. Je na nej napríklad veľa žiakov. Sú odfotení z diaľky. Je takmer nemožné niekoho z nich identifikovať. Niektorý z nich, už ako dospelý, vám povie: „Na fotografii som aj ja, skús ma nájsť.“ Ťažká, ba až nereálna úloha.

Na obrázku je iná skupina ľudí. Nie je ich veľa, ale sú odfotení vo víťaznej a slávnostnej pozícii a hlavne detailnejšie. Ide o družstvo víťazov. Ktorýsi z nich vám povie: „Jeden z nich som aj ja.“ Je to jeden z víťazného tímu, v ktorom všetci pre úspech rovnako pracovali a obetovali sa. 

V evanjeliu zaznela otázka z úst Pána Ježiša: „Za koho ma pokladajú zástupy?" (Lk 9, 18-24). Učeníci poznajú odpoveď. Hovoria: „Za Jána Krstiteľa,....za Eliáša,...vstal z mŕtvych jeden z prorokov...“ Ide o odpovede, ktoré vynášajú Ježiša veľmi vysoko, medzi absolútne izraelské osobnosti. No táto pozícia je nedostačujúca. To je to isté, akoby nútili Ježiša konštatovať: „Som jeden z nich.“ O level vyššie vystúpil Peter, keď určil presne jeho poslanie a pôvod. Povedal: „Ty si Boží Mesiáš!" Ježišova autorita je absolútna a nevyrovná sa jej ani jeden predstaviteľ židovského národa či dejín sveta vôbec. Pánova dominancia lásky sa prejavila v konkrétnych situáciách.

 

1.)      Pán Ježiš rozmnožil chlieb a nasýtil mnohotisícový zástup poslucháčov.

Skôr, ako k tomu došlo, povedal apoštolom: „Vy im dajte jesť!“ (Lk 9,11-17). Vystupuje ako autorita, na základe ktorej presviedča svojich učeníkov o veľkom potenciáli, o ktorom ešte veľa nevedia, ale neskôr pochopia. V budúcnosti budú lámať eucharistický chlieb a chlieb Božieho slova, aby sýtili tých, ktorí sú hladní. Medzi hladujúcich patria všetci, ale nie všetci požiadajú o Boží pokrm. Iba tí, ktorí sa presvedčia, že na nasýtenie duše chlieb hmotný nestačí. Duša si pýta pokrm z Pánovho stola, lebo  je nastavená tak, aby sa sýtila nebeským pokrmom. Z toho vyplýva poznatok, podľa ktorého môžeme jeden druhého urobiť sýtejším, a to nielen vtedy, keď mu odkrojíme krajec chleba. Robíme tak aj vtedy, keď mu ponúkneme oporu svojho života, ktorý je formovaný eucharistickou zbožnosťou.

2.)     Pán Ježiš sa svojou autoritou pýta učeníkov: „A vy ma
za   koho pokladáte?"

Opäť zaznieva to „vy“. Pán Ježiš tak naznačuje, že úloha apoštolov v službe evanjelia nebude zanedbateľná. Práve naopak. Na ich pleciach sa ocitne dielo ohlasovania v celej Cirkvi. 

„Za koho ma pokladáte?“ pýta sa Pán. Akého Ježiša chcete ohlasovať? Akú vieru odovzdáte ďalším generáciám? Je dôležité, aby viera bola autentická, bez príkras a falošných tónov; aby vystihovala presne absolútnu dominanciu Pána Ježiša, ako Kráľa zeme i neba, ktorý však dvíhal najmä biednych a chudobných. 

Pousilujme sa o to, aby v nás bol stvárnený Kristus - Kristus trpiaci, učiaci, obetujúci sa; Kristus, ktorý je s človekom v každej situácii; Kristus, ktorí sýti; Kristus, ktorý vytvára okolo seba spoločenstvo lásky; Kristus, ktorý lieči, potešuje a posilňuje. Takýto model Ježišovho obrazu premietnutý do praxe života je vhodný nasledovania a odovzdania iným. 

3.) „/vy/ ste mojimi priateľmi."(Jn 15,15).

         To “vy“ naznačuje mimoriadnu úlohu apoštolov, lebo: „..im oznámil všetko, čo počul od nebeského Otca.“ Vyjavil im najdôležitejšie tajomstvo všetkých čias - tajomstvo spásy. Svet sa zaujíma o rôzne záhady a tajomstvá a snaží sa ich odhaľovať. A teší sa z toho, ak sa mu podarí preniknúť do hĺbky rôznych záhad, s ktorými si generácie pred nami nevedeli dať rady. 

S tajomstvom spásy by si ľudia nedali rady, keby k nim neboli poslaní apoštoli. Každá doba má svojich apoštolov, t. j. ľudí, ktorí či už oficiálne alebo spontánne podávajú pravú Kristovu náuku. Tajomstvo spásy je nevyčerpateľné a potrebuje aj spôsob účinného podávania Božieho posolstva. Platí však to, čo je alarmujúce: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo."(Mt 9,37). Na odhaľovanie tajomstiev spásy určil Ježiš samostatné povolanie - sviatosť kňazstva. Na odhaľovanie  tajomstiev sveta máme  dobrodruhov a renomovaných vedcov. Na odhaľovanie tajomstiev spásy sú určení tí, ktorí sú poslaní samotným Kristom. Na to stačí, aby sme všetci dodali už len jednu vetu: „Jeden z nich som ja.“

 

Svelo

Vždy, keď sa prechádzame večerným mestom a vidíme v oknách svetlo, povieme: títo sú doma. A možno nám napadne myšlienka niekoho z týchto ľudí na krátko navštíviť. Svetlo je určitým lákadlom a motivujúcim prvkom na komunikáciu a vytvorenia čo i len krátkodobého spoločenstva.

Počas svojho života odprevadíme na večnosť mnoho ľudí, dúfajúc, že niekto vyprevadí aj nás, keď príde čas. Keď sa táto rozlúčka deje v rámci sv. omše, môžeme povedať, že Boh je "doma", že vidíme jeho svetlo, ktoré nás priviedlo do spoločenstva v jeho chráme. Aj Kristus často vyjadroval určité veci na príklade svetla. Čo sa nám vybaví z bežnej praxe života, keď počujeme výraz svetlo?

1.,Núdzove svetlo. Ono nie je plnohodnotné, ale má postačiť na to, aby sme zvládli základnú orientáciu okolo seba. Nikto nepovažuje núdzove svetlo za plnohodnotné a to preto, lebo to plnohodnotné už zažil a vie ich porovnať. 

Tie pozemské svetlá oproti svetlu večného života sa nedajú porovnať. Predstavujú len provizórium, lebo Božie svetlo, ktoré ešte nepoznáme, nám dokonalým spôsobom osvetlí Boží príbytok, ktorý sa nikdy nepominie. Aj tu na zemi vidíme zárodky Božieho svetla. Majú nás pripraviť na plné prežívania spoločenstva s Bohom. Vo svetle slávenia sv.omše vidíme, že Boh má s nami súcit, že prežíva s nami všetky situácie a že nás miluje viac, ako si myslíme.

2.,Svetlo rámp. Ide o výraz, ktorý naznačuje, že niekto prežil celý život alebo jeho časť na výslní popularity. Toto svetlo nie je zárukou zisku večného svetla. Niekedy platí, že ľudia tichého možno nenápadného života, si zaslúžia večnosť viac ako tí, ktorí si pozemského života užívali naplno.

 Svetlo rámp tu na zemi, však môže nadobudnúť svoju hodnotu vtedy, ak za výslnie považujeme spoločenstvo s Bohom. Viera otvára Božiemu svetlu dvere do nášho srdca. Vnútro takého človeka svieti zvláštnym jasom do takej miery, že sa stáva svetlom pre nohy ľudí, ktorí sa nachádzajú v jeho okolí. Svetlo príkladu dobrého človeka, ktorého sme mali možnosť poznať je viac, ako svetlo rámp, ktoré má charakter neistoty.

3.,Svetlo na konci tunela.Tento výraz používame vtedy, ak sa nám ukazuje a naznačuje riešenie určitého problému. Dlho sme sa vytrápili, ale nakoniec sa nám črtá východisko, ktoré síce nie je ešte stopercentné, ale pre nás má cenu spásy. Boha počas života vnímame ako nejaké svetielko pred nami. Vieme o ňom, ale neponáhľame sa za ním, lebo nám svietia pozemské svetlá radosti, ktoré sa javia ako dostačujúce. Pritom, ale to Božie svetlo neprestávame vnímať a postupom času sa ono stáva pre nás bližším , reálnejším a takým, ktoré  začína viac upútavať našu pozornosť. Ide o situácie, keď sme sa pozemského sveta presýtili a on už nám nemá veľa čo dať, najmä vtedy, keď sa objaví vyšší vek , prípadne zdravotné problámy. Boh čaká až dovtedy, kým sa celí neobrátime tvárou k Božiemu svetlu, lebo iba odtiaľ sa môžeme dočkať uznania, úľavy a prijatia v dokonalel láske. 

Pri pohrebných obradoch spievame:svetlo večné nech /mu/jej svieti, nech odpočíva v pokoji. Ide o svetlo, ktoré nedráždi zrak, ktoré nás nenúti žmúriť , čo je naša reakcia na ochranu oka. Naopak. Božie svetlo je príjemné . Pozýva nás , aby sme s otvorenými očami vnímali krásu Božieho domova. Boha je doma aj dnes. Je to svetlo nádeje pre toho za koho sa modlíme a vyprevádzame do atmosféry Božieho kráľovstva.

Chlieb

Slovo chlieb je v našich podmienkach dobre udomácnené. Chápeme ho ako pokrm, ktorý nechýba na našich stoloch a bez neho by bol ten náš stôl akýsi prázdny...Mohli by sme ho nahradiť niečim iným, ale plnohodnotná náhrada by to nebola...Chlieb zvykneme spájať aj s niečim iným. Chlieb je súčasťou dvojice pojmov, ktoré mali alebo majú pre človeka určitý význam.Napr.

1.,Chlieb a soľ. Patria spolu, najmä vtedy, keď na Slovensku vítame týmto starobylým zvykom vzácnych hostí. V tomto prípade ide o krásnu biblickú symbiózu. Chlieb je Kristus /Ja som pravý chlieb, ktorý zostúpil z neba/. A soľ, to sme my /Vy ste soľ zeme/. Chlieb a soľ patria k sebe a my patríme Kristovi /Ste moji priatelia /. 

2.,Chlieb a voda. Ide o pokrm biednych. Vždy, keď chce niekto zachovať pôst, siahne po tejto osvedčenej dvojici. Tá nikdy nesklame. Ježiš počas svojho verejného účinkovania tento biedny pokrm neraz okúsil, lebo sa sám identifikoval s tými najbiednejšími. Pre nás však pripravil výdatný pokrm svojho Tela a Krvi. Je to pokrm pútnika. Nechcel, aby sme hynuli, preto pre nás pripravil tento pokrm, ktorému sa nijaký iný nevyrovná. Pripravil nám exkluzívny pokrm človeka, ktorý chce dosiahnúť Božie kráľovstvo.

3.,Chlieb a hry./Panem et circenses-rímsky satirik Juvenál/. Ide o štýl života starých Rimanov, ktorý viedol k rozkladu ríše. Chlieb a zábava, teda to, čo nasýti zmysly a iba to, nič viac. Takýto štýl života musí viesť k  morálnemu úpadku. Ale,Chlieb a Slovo, to  vedie k posväteniu a pozdvihnutiu prázdneho života. Život bez Chleba a Slova je živorením. Hry áno, ale s mierou. Chlieb a Slovo možno prijímať bez miery až do posledného výdychu. Možno ich prijímať až do vtedy, kým sa nám netvoria brány večnosti a kým v plnej kráse neuzrieme Chlieb a Slovo z tváre do tváre.

Deň otcov

 

            Sme zvyknutí na to, že oslavujeme Deň detí, Deň matiek, ale došlo už aj na otcov.
Aj otcovia majú svoj deň. Platí to aj napriek tomu, že niekedy svoj deň nemajú, t. j., že sa im niekedy nedarí, lebo keď sa nedarí, povieme: „Dnes nemám svoj deň.“ Veľkosť otca spočíva v tom, že aj keď mu všetko nevyjde tak, ako by chcel, zostáva autoritou s dobre nastaveným charakterom.

            Veľa sa o otcovi dozvedáme z evanjelia, z podobenstva o márnotratnom synovi
(Lk 15, 11 – 32). Ide o prototyp otca, ktorý môže byť vzorom pre všetky generácie otcov.
Čo o ňom čítame?

1.) Otec má veľké zázemie

Má rodinu, deti, služobníctvo, majetok. Ide o obraz dobrého otca, ktorý má veľké srdce. Je dôležité, aby každý otec také mal. V ňom majú miesto deti, ktoré aj odchádzajú, málo sa vracajú. Mnohé z detí odchádzajú nielen fyzicky, ale aj duchovne a ich návrat je v nedohľadne. Aj takí v srdci otca zostávajú a len tak ľahko sa nevykorenia.

            Srdcovou záležitosťou otca je to, aby vtlačil do atmosféry svojho domu prvok služby. Služobníctvo v dome byť nemusí, ale postoj vzájomnej služby a pomoci áno. Ide jeden z najväčších darov, ktorý môže človek nadobudnúť v atmosfére otcovského domu.

            Veľkosť charakteru otca nezávisí od toho, či zanechá veľký majetok. Najväčšou cennosťou sú vzťahy: K Bohu a k blízkym. Táto cennosť je nadčasová, prechádza naprieč generáciami a nikdy nestratí svoju platnosť a v rozmnoženej miere sa vráti späť.

2.) Otec má čo dať

Mladší syn požiadal o svoj podiel majetku. Dostal ho a vybral sa do sveta. Mešec mal na začiatku plný, ale nebol celkom zle na tom ani po stránke hodnôt, lebo potom, čo finančne skolaboval a dostal sa na dno, veľmi rýchlo precitol. Cesta návratu bola už len otázkou času. Vedel dobre, že otec má čo dať - materiálne i duchovne, lebo potreboval požiadať otcovskú autoritu o „generálny pardon“, t. j. o odpustenie.

            Je to v kompetencii otca, aby udelil márnotratníkom z rodiny amnestiu a otvoril svoju náruč. Previnilci majú vedieť, že otec má čo dať a otec vie, že milosrdenstvo udelí, lebo dokáže milovať hĺbkou svojej lásky. Takáto výmena darov je veľmi užitočná a produkuje čisté, „dýchateľné“ prostredie, ktoré je základom zdravého života. Otec sa môže najviac pričiniť o „dýchateľnú“ atmosféru, keď dokáže svojich usmerniť a povzbudiť.

3.) Otec sa môže stať dôvodom návratu tých, ktorí sa stratili a zablúdili v živote.

Otec môže byť „magnetom“ návratu pre tých, ktorí sa vyselektovali z domáceho prostredia. Aj v športe sa uznáva výhoda domáceho prostredia. Márnotratníci sa vracajú domov, lebo vedia, aký význam má domáce prostredie. V duchu týchto myšlienok konal márnotratný syn, ale aj jeho starší brat. Ten sa síce na súrodenca hneval, pričom sa tváril,
že do domu nevkročí, ale príliš ďaleko neodbehol... pre istotu.

            Otec je teda prameňom tých hodnôt, o ktoré môžu deti vo svete prísť. On je akoby obnoviteľný zdroj, ktorý vyznáva ľudskosť, čestnosť, spravodlivosť, ale najviac ponúka lásku, ktorá sa identifikuje s milosrdenstvom. Otec má pracovať na sebe tak, aby mal vždy čo dať a ponúkať svojim najbližším. Dobrý otec nemáva prázdne srdce a nič nemení na veci, že je niekedy prísne a kladie nároky. Tým sa otcovská dobrota nevyčerpáva. Naopak, zvýrazňuje svoj potenciál.

            Tieto myšlienky by mohli pomôcť dvom typom ľudí: otcom, ktorí zatrpkli a zanevreli a márnotratným potomkom, ktorí vystavili stopku otcovej láske. Deň otcov sa môže stať veľkým dňom, lebo sa z neho môže stať deň zblíženia. Bez pochopenia významu Dňa otcov by nikto zo zainteresovaných nemohol povedať, že má svoj deň.