Starý odišiel, príde nový

Skupina ľudí dobehla do budovy železničnej stanice. Len ťažko lapali po dychu, lebo ten posledný úsek absolvovali šprintom. Prvý pohľad venovali svetelnej tabuli na stene, ktorá oznamuje príchody a odchody. Ich pohľady zrazu sklesli. Ktosi povedal:náš vlak odišiel a ďalší pôjde ktovie kedy. 

Ďalší kalendárny rok odchádza, ale určite vieme, že už sa blíži ďalší-nový rok. Venujme odchádzajúcemu roku krátky pohľad. Je isté, že sa už nevráti, ale stojí za to poslať za ním akúsi sondu, aby sme si ho čo najobjektívnejšie vyhodnotili.

1.,Myšlienky. Denne nám prejde hlavou množstvo myšlienok. Niektoré si podržíme dlhšie, ale niektoré púšťame ďalej. Je otázka, či si podržíme tie užitočné a prázdne púšťame ďalej, alebo to robíme opačne. 

Pred niekoľkými dňami vysielali v TV reportáž zo súťaže v ryžovaní zlata. Ěra zlatokopov síce pominula, ale súťaže v tejto disciplíne na najvyššej úrovni pretrvávajú. Súťažiaci stojí v gumenných čižmách vo veľkej plastovej vani. Naberá piesok, na riečici ho preosieva a vymýva, az kým nezostanú drobné čiastočky a ak má šťastie aj drobné zlaté prvky.

Spolu s mnohými prázdnymi až škodlivými myšlienkami prichádzajú aj také, ktoré sú plodné a významné. Treba skúmať, či tie , ktoré nás povzbudzujú napr. k pokániu, obnove života, obetavej pomoci, nie sú len tak vypudené do stratena? A viac sa nevrátia. Medzi mnohými myšlienkami sú také, ktoré sú akoby "zlatými zrniečkami", ktoré sa musia oslobodiť od zvyšného balastu. Niektoré z nich by nám mohli priniesť veľa požehnania, ak by sme ich uchopili a premietli do praxe života. Nenechajme odísť podnetné myšlienky, lebo majú pre nás cenu zlata. Ak ich necháme vyrásť, prinesú nám do života veľa požehnania a tie prázdne vytesnia do zabudnutia.

2.,Nestačí  myšlienku iba objaviť. Vzápätí treba urobiť krok, vyjsť z pohodlia a komfortu zabehaného štýlu života. My, však ,radšej túto aktivitu delegujeme na niekoho iného. Najradšej by sme boli, keby niekto iný vzal mieru zodpovednosti na seba a my by sme takticky ustúpili. Myšlienka je dobrá vtedy, keď človeka pohýna konať a svoj život zdokonaliť. Niektorí ľudia si myslia, že stačí, ak poznajú zopár veriacich s tým, že sami o svoju vieru v Boha zápasiť nemusia. Viera nás mnohých stagnuje, nehýbe sa , ba možno sa prepadáva. Myšlienky, ktoré nás na tento fakt upozorňovali sme starostlivo poslali preč. Nechali sme si iba také, ktoré naše vnútro chlácholia a presviedčajú nás o tom, že sa tým zaoberať nemusíme, že stačí to, čo sme vo viere "naryžovali" ako deti alebo , že stačí, keď verili naši rodičia, ktorí odviedli námahu aj za nás. Čo ponúkneme ďalším generáciam, keď svoju vieru v Boha strácame? Niektorí rodičia ju už stratili a ich deti ju ešte neprijali, lebo primárny zdroj odovzdávania viery zlyhal.

3.,.6.januára definitívne skončí Jubilejný rok 2025. Poskytol nám množstvo príležitosti na prehlbenie viery. Ďakujem všetkým, ktorí ste z tohto veľkého množstva materiálu využili , primerane svojim možnostiam, aspoň niečo na prehlbenie svojho vnútra. Či to bolo spoločne s farnosťou alebo tzv. rodinnou cestou alebo individuálne, hlavné je to, že Božou ponukou nepohŕdli.

Boh sa neunaví v konaní dobra a neustále nás pozýva k sebe. Už vieme, že 13.marca 2026 začne oslava jubilea našej diecézy, ktorá si pripomenie 250. výročie svojej existencie. Ide o novú výzvu v podobe rôznych podujatí, o ktorých ešte budeme počuť. Boh nám chce povedať, že nikdy nie je neskoro. Čo nám nevyšlo v uplynulom roku, môže sa podariť pri oslave jubilea diecézy v roku budúcom. 

Veľmi sa tešíme z toho, že vo farnosti máme ľudí, ktorí sa našli v službe v prostredí kostola. Našli svoj spôsob realizácie viery, ktorá má mať vplyv na prax života. Ďakujeme im, že prekonali pohodlnosť, rôzne predsudky i pokusy o zosmiešnenie z radov neprajníkov. Aj toto môže byť ovocím jubilea, v ktorom Prozreteľnosť posiela robotníkov do "žatvy" vrámci farnosti. Mnohí farníci sú pre nás veľkým povzbudením v tom, ako sa snažia vo viere napredovať, lebo otázka duchovného rastu a spásy im nie je ľahostajná. Nech sa im darí takýmto spôsobom vzbudzovať ďalších, ktorí svoje dary využijú pre dobro nášho spoločenstva.

Narodiť sa pre nebo

 

          Vo vianočnom období spievame v kostoloch piesne – koledy, ktoré majú svoje čaro. Hádam najznámejšia z nich je: „Narodil sa Kristus Pán.“

          Životopisy svätých o. i. hovoria a prinášajú správu o konci ich pozemského života. Niekedy v nich čítame, že sa niekto „narodil pre nebo.“ Takto vyjadrujeme skutočnosť, podľa ktorej niekto odišiel na druhý svet a podľa svedectva Cirkvi si zaslúži večný život. Napríklad sv. Štefan, prvý mučeník, ktorého uctievame hneď po sviatku Narodenia Pána. Ale aj životy iných ľudí sú pre nás také vzácne, že im prajeme a modlíme sa za to, aby koniec ich pozemského života znamenal narodenie pre nebo.

          Kto z nás sa môže narodiť pre nebo? Odpoveď nájdeme v životných postojoch Márie a Jozefa.

1.) Jozef a Mária viedli hodnotný život.

Jednoduchý, ale hodnotný. Žili ako obyčajní ľudia, ktorí sa ničím nelíšili od ostatných. Až Božia milosť ich vyniesla na takú úroveň, na ktorej ich vidíme vo viere teraz a budeme ich tak vidieť stále. Hľadíme na nich s veľkou úctou, a to pre mimoriadny vzťah k Božiemu Synovi.

          Človeka môže zdvihnúť do pozornosti iných aj pýcha, egoizmus, násilie. Do pozornosti áno, ale nie k úcte. Ďakujeme Bohu za to, že sme poznali ľudí, ktorí sú vysoko v našich očiach, lebo ich tam vyniesol bohabojný spôsob života. Vyznávali hodnoty evanjelia a podľa nich sa snažili žiť popri svojej ľudskej slabosti.

2.) Jozef a Mária chránili Ježiša pred Herodesom útekom do cudzej krajiny.

Evanjeliá spomínajú, že Jozef prežíval strach. Aj táto črta jeho života nám hovorí, že je pre nás blízky, lebo sa dostal do situácií, ktoré dôverne poznáme. Nič ľudské ich neobišlo okrem hriechu. Neboli dišpenzovaní od životných skúšok, ale vždy dôverovali Bohu. A čo je obdivuhodné, neprestali mu dôverovať ani vtedy, keď sa ocitli v kritickej, hraničnej situácii.

          V zmätku a zhone tohto sveta sa učme dôverovať Bohu. V zmätku politického, spoločenského života, v zmätkoch osobného hľadania hodnôt sa učme dôverovať Bohu. To isté sa týka zhonu ako životného štýlu. Hľadajme Boha, ktorý na Vianoce zostúpil z neba ako Darca pravého pokoja. Zmätok v živote a zhon položme k jasliam betlehemského Dieťaťa.

3.)       Jozef s Máriou zútulnili maštaľ v Betleheme.

Ako vieme, maštaľ bola jedinou schodnou cestou pre rodinku z Nazareta. Nebola veľmi vábivá, ale inej možnosti nebolo. Novorodenec Ježiš a Mária s Jozefom urobili túto jaskyňu útulnou. Tam prijali pastierov a neskôr aj mudrcov. Betlehem sa stal útulným pre každého, kto úprimne hľadá Boha. Každé miesto, kde sa vo mne narodil Boh, je pre mňa útulným.

          Sú ľudia, ktorí dokážu urobiť zo svojho života útulok pre svojich najbližších. Najmä matky to vedia. Pre každého majú otvorené srdce. Ďakujme Pánovi za to, že na svojej ceste života sme stretli ľudí s otvoreným srdcom. Až s odstupom času sa nám premietnu niektoré prvky ľudskosti, prajnosti, obetavosti, ktoré sme od najbližších skúsili. Nedá sa opísať, ako nám zútulnili život a vybavili nás do života ponukami čností. Za všetko patrí vďaka Bohu, ktorý nám posiela do života takéto opory.

          Sviatky narodenia Božieho Syna nech sú pre nás povzbudením k tomu, aby sme žili ako tí, ktorí sú zrodení pre nebo.

Rodinné balenie

Z času na čas sa oplatí objednať si alebo kúpiť nejaký tovar v tzv. rodinnom balení. Ide o tovar, balený vo väčšom množstve ako kupujeme bežne, ale finančne to môže byť o niečo výhodnejšie. 

Tesne pred vianočnými sviatkami nám kňazom, ale i veriacim, poslal diecézny biskup František pozdrav. Okrem iných myšlienok zdôraznil toto: Vianoce sú sviatkami, kedy sa zvykneme podeliť. O čo sa delíme? Treba sa podeliť o chlieb, o ticho a vzájomnú blízkosť. Tu by som pripomenul, že ide tzv. rodinné trojbalenie skutočností, po ktorých by mala siahnuť rodina.

1.,Deliť sa o chlieb. Chlieb chutí inak, keď mu,ako jedlu, predchádza pôst. Taký pôst, ktorý zohľadňuje vek a zdravotný stav jednotlivca. Určitý pôst  pred jedlom môže nielen fyzicky, ale aj duchovne naladiť  človeka na prijatie pokrmu a môže vzbudiť myšlienky vďačnosti voči Bohu, od ktorého pochádza každé dobro. 

Podeliť sa o chlieb znamená ubrať zo svojej normy a poskytnúť tým, ktorí majú nedostatok. Občas je užitočné pripraviť viac jedla, tam, kde je to možné, a odniesť jednotlivcovi, rodine, či komunite tam, kde budú  vďační za každé sústo.Niekedy sa oplatí vykonať takýto skutok inkognito, aby odmena pred Bohom bola väčšia a zásluha dokonalejšia. Aj po takomto skutku chutí vlastný chlieb lepšie, lebo ho sprevádza dobrý pocit svedomia.

Podeliť sa o chlieb znamená nielen ubrať z plného taniera, ale aj poslúžiť blížnemu tou činnosťou, v ktorej sme dobrí ako odborníci, alebo len jednoducho niekomu urobiť radosť návštevou, či službou, ktorá je pre dotyčného náročná, ba takmer nezvládniteľná. 

Tieto postoje môžu vytvoriť v rodine vzácnu mentalitu, ktorá bude mať tendenciu pokračovať aj vďalších generáciach.

2.,Podeliť sa o ticho. Tu nejde o také ticho, ktoré je výsledkom napätia a nervozity, alebo totálnej nudy, ale o duchovne tvorivé ticho, ktoré pomáha zosúladiť myšlienky nad horizontom pozemského života. Ide o krátkodobé ticho, ktorým zvolávame Božiu pomoc na celú rodinu. Nejde o ticho, ktoré vzniká ponorom do virtuálnej reality, ani ticho nad akoukoľvek dobrou knihou, či programom v TV. Ide čas venovaný Božej prítomnosti, ktorý má veľký význam preto, aby jednotlivec a aj rodina našli rovnováhu v sebe a ponúkli ju rodinnému spoločenstvu, ako výsledok krátkej, ale účinnej komunikácie s Bohom. Toto  môže obstáť ako vstup do spoločnej modlitby, alebo opačne, ako dozvuk spoločnej rodinnej oslavy Boha. 

3.,Podeliť sa o vzájomnú blízkosť. Predstavme si situáciu, podľa ktorej sa niekto zaujíma o konkrétnu vec dlhodobo, ale pozná ju jedine z počutia, prípadne z internetu/zberateľ/. No naskytne sa mu príležitosť, aby pár kilometrov vycestoval a videl danú vec zblízka. Celkum určite, by sa takej príležitosti chopil. 

Rodina je dnes málokedy kompletná, lebo mnohí sú odcestovaní za povinnosťami. Treba sa tešiť z každej hodiny, keď je rodina pospolu. Je to iné, ako keď komunikujeme na diaľku. Aké je dôležité, aby sme v rámci rodiny boli aspoň chvíľu zblízka. Každý sa má usilovať o to, aby sa rodina stretla v kompletnom zložení aspoň " na otočku". Takto často dnes hovorievame: prišiel som len na otočku! Škoda, že dnes sa toto stáva normou pre vzťahy, ktoré sa pýtajú po tom, aby sa mohli ľudia vyžalovať, vyrozprávať, povypytovať, poradiť sa...Koľkí z rodiny čakajú na našu návštevu, tak často odkladanú a sľubovanú... 

Pokúsme sa o to, aby toto rodinné balenie, ktorým sme sa zaoberali, sme si dali najbližšie v rodine pod vianočný stromček. Ak ho prijmeme a aspoň zčasti zrealizujeme, zakúsime ešte viac z prítomnosti Mesiáša, ktorý nás uisťuje o svojej neustálej blízkosti.  On neprišiel iba "na otočku"vo vianočnom čase. On chce byť viditeľnou spásonosnou skutočnosťou nášho každodenného života.

Ešte na tému Vianoc

Možno ste niektorí sledovali polnočnú sv. omšu pápeža Leva XIV. z baziliky sv. Petra. Ak áno, boli ste svedkami realizácie peknej myšlienky. Na úvod sv.omše odhalil Sv. Otec závoj zo sošky Jezuliatka, ktorá sa nachádzala pod oltárom. Po skončení evanjelia, premiestnili knihu Sv. Písma nad sošku Jezuliatka. Komentátor uviedol tento obraz slovami-Slovo sa telom stalo. Slovo, ktoré symbolizuje Biblia, sa stalo telom v podobe novorodenca  Ježiša z Nazareta. A tak Evanjeliár a soška Jezuliatka patria k sebe. Pekná symbolika a námet na rozjímanie.

Slovo sa telom stalo. S výrazom telo sa nám spájajú rôzne asociácie. Predložme niektoré z nich.

1.,Kult tela. O čo ide?  Jednoducho povedané-rozhodujúce je to, ako kto vizerá navonok. V dnešnej dobe je to v istých kruhoch spoločnosti podstatné kritérium, podľa ktorého sa človek posudzuje. Iné kritéria sú až druhoradé alebo vôbec neexistujú. Ľudia sú dnes schopní podstúpiť drastické zákroky, aby reprezentovali vyššie uvedené kritérium. 

Aj kresťan vyznáva kult tela. Ale nie na spôsob zmýšľania tohto sveta. Ide o kult Božieho tela. Je to dôležitý prostriedok duchovného rastu. Kult Božieho tela vychádza z myšlienky, podľa ktorej je v eucharistii koncentrované najväčšie duchovné dobro Cirkvi, lebo eucharistia, to je sám Kristus, Boží Syn. Cirkev nám veľmi odporúča pestovať tento kult, lebo je kritériom pre dosiahnutie večného života. Pestujeme kult Božieho tela a to aj napriek tomu, že Baránkovo telo "nemá podoby ani krásy", lebo je poznačené krutým mučením /Iz 53,2/. Boží kult eucharistie nepestujeme podľa vzoru fyzickej vizáže Ježiša Krista, ale preto, že môžeme s úžitkom prijímať pokrm spásy a klaňať sa mu. 

2.,Držať si niečo alebo niekoho od tela. Najmä vtedy, keď  niekomu nedôverujeme alebo máme s niekým zlé skúsenosti. Ide o určitú zásadu, ktorá nás napomína, aby sme boli opatrní a nedôverovali hneď každému. 

Ak si kresťan drží eucharistický kult od tela, ak sa mu vyhýba a ignoruje ho, potom je malá pravdepodobnosť, že si dokáže držať od tela zlo a hriech. V eucharistii, totiž, máme veľkú posilu, ktorá nám dá dostatok síl na to, aby sme sa držali štýlom života mimo sféru hriechu. Čím bližší máme vzťah ku kultu Božieho tela, tým ráznejšie dokážeme vystúpiť proti akémukoľvek zlo v pozemskom živote. 

3.,Pred Vianocami som počul  krátku, ale výstižnú charakteristiku istého človeka. Ktosi o ňom povedal, že je stelesnením trpezlivosti. Vždy, keď sa nám zapáči niektorá dobrá vlastnosť, snažíme sa nájsť niekoho, kto je jej nositeľom. Vtedy ju ľahšie pochopíme a stane sa pre nás schodnejšou tak, aby sme si ju aj my osvojili. 

Kto hľadá Boha na svoje pozemskej púti, môže objaviť Ježiša z Nazareta, ktorý je stelesnením pravého Boha, lebo je Božím Synom. Aj tu platí vianočná myšlienka, podľa ktorej sa Slovo telom stalo. Stačí sa pozrieť do jaslí, kde dočasne uložili malé betlehemské Dieťa ale aj na kríž , kam ho "uložili", ako sa mylne mučitelia domnievali, navždy. On je stelesnením všetkého, po čom túžime v hĺbke svojho srdca, lebo svet tieto hlboké ambície človeka naplniť nedokáže. Objavme svoju životnú úlohu v tom, že chceme byť stelesnením hľadania Boha, ale aj stelesnením človeka, pre ktorého je evanjelium životným programom.

Božie narodenie

 

K podstate účinkovania pastierov patrí schopnosť a ochota bdieť. Pred svojím umučením vzal Pán Ježiš niektorých svojich učeníkov so sebou do Getsemanskej záhrady. Mal jedinú požiadavku – bdieť a modliť sa. Keď našiel učeníkov spať, napomenul ich a vytkol im, že ani na malú chvíľu neboli s ním solidárni a nebdeli. (Mt 26, 36 – 45)

Boli to budúci duchovní pastieri (Peter, Jakub, Ján) a ešte sa museli učiť bdieť, lebo to sa od duchovných pastierov vyžaduje.

          Vianočné evanjelium nám ponúka obraz iných pastierov – pastierov, ktorí pásli ovce neďaleko Betlehema. Poskytujú nám nádherný príklad bdenia, hoci sa duchovnými pastiermi nikdy nestali. Premietnime si v duchu tri etapy z ich života, ktoré súviseli s udalosťami narodenia Mesiáša (Lk 2, 8 – 17)

1.)             Pastieri bdeli a strážili svoje stádo.

Strážiť stádo neznamená pasívne dozerať na ovce. Táto služba sa týka aktívneho pôsobenia. Predpokladá dozerať na stádo, aby dostalo dobrú pastvu, chrániť ho pred dravou zverou a dohliadať na pokoj v stáde oviec.

          Každý kresťan, ktorý je poctený zodpovednosťou za niečo a niekoho, má mať črty pastiera, ktorý takto bdie. Napríklad v rodine. Musí svojím blízkym poskytnúť „dobrú  a výživnú pastvu“ príkladu ľudskosti, obetavosti, ale aj zbožnosti. Má chrániť svojich a varovať ich pred akýmkoľvek zlom, najmä pred hriechom, ktorý sa dnes, žiaľ, považuje za normu života, čím sa vytráca aj schopnosť a ochota spytovať si svedomie a robiť pokánie. Súčasťou výbavy bdenia je úsilie o pokoj v spoločenstve. Nie imitáciou pokoja či jeho tzv. odľahčenou verziou, ale o pokoj, ktorý je najprv v srdci, a potom sa rozdáva navonok. Svet túži po pokoji, lebo mu na chrbát dýcha násilie rôzneho druhu.

          Sv. Otec František v predvianočnom posolstve v r. 2019 povedal: „Betlehemské jasle sú viac než kedykoľvek aktuálne, čo sa deň čo deň vo svete produkuje kvantum zbraní a množstvo podôb násilia, ktoré vnikajú do očí i srdca. Jasličky sú naopak umeleckým zobrazením pokoja.“ Dieťa z Betlehema tento pokoj prináša. Ak ľudstvo túži po pokoji, má túžiť po Ježišovi, lebo bez jeho milosti pokoj nebude.

 

2.) Pastieri sa stali prvými adresátmi radostnej zvesti.

Postaral sa o to Boží posol, anjel. Ten ich poučil o všeľudskom význame narodenia Mesiáša (radosť bude patriť všetkým ľuďom) a poslal ich, aby sa presvedčili na vlastné oči (choďte a nájdete). Posol z nebies ich našiel akoby nastavených na myšlienky Mesiáša. Pravdepodobne nevedeli o tom, že Mesiáš príde za ich éry, ale žili myšlienkou jeho príchodu.

          Kresťan bdie ako pastier vtedy, ak žije prítomnosťou Ježiša. Dosahuje tento stav vtedy, keď „vstane a ide“, aby ho znova a znova našiel v eucharistických jasliach. Vstane a ide a pritom nebude unavený ani „prejedený“ týmto sviatostným okamihom.

          Istá pani, ktorá vystupuje v televízii ako renomovaná cukrárka pri príležitosti Vianoc povedala, že na Vianoce je už „presladená“. Je to preto, lebo tejto činnosti sa venuje celý rok. Ježiša v eucharistii máme objavovať a prijímať čo najčastejšie. Nikdy nám nebude hroziť riziko, že náš život sa touto nábožnou činnosťou „presladí“.

3.)             Po skončení poklony, v rámci ktorej pastieri adorovali živého Krista, sa vrátili k svojim ovciam a povinnostiam.

Tento návrat nebol návratom k fádnosti a každodennej rutine. Vrátili sa obohatení o takú skúsenosť, ktorú nadobudol málokto. Určite ich ovplyvnila na celý život s tým, že radosť z tohto okamihu prenikla aj medzi príbuzných, ba istým spôsobom aj do stáda.

          Radosť z prežívania viery má invazívny charakter. Vstupuje do atmosféry, v ktorej vládol hriech a ničí ho pôsobením Božej milosti. Vstupuje ako posila tam, kde treba o vieru zápasiť. Vstupuje tam, kde ľudia túžia milosti znásobiť, aby boli vernými svedkami betlehemských udalostí. Jednoducho povedané: ľudia sa môžu stať bohatými v malom Dieťati z Betlehema. Materiálne bohatí ľudia (niektorí) radi ukazujú to, čo si môžu dovoliť. Duchovne bohatí ľudia ukazujú svojím životom na chudobné Dieťa v jasliach, ktoré obohacuje všetkých, ktorí nastúpili na cestu večného života.

Polnočná

 

V priebehu adventného času sa ľuďom dostáva veľa ponúk. Firmy a obchody posielajú elektronicky rôzne ponuky na nákup tovaru. Jedna z nich mala takúto podobu: Dnes o polnoci vyprší čas našej ponuky. Využite čas!

          Dnes o polnoci začína Božia ponuka. Využime čas lebo nebo nám zoslalo najvzácnejší dar – Mesiáša, Božieho Syna, ktorého predpovedali dávni proroci. Tieto predpovede boli zavŕšené svedectvom Jána Krstiteľa. Božia ponuka, napodiv, obsahuje jasle. Sú vzácne tým, že bolo do nich uložené Božské Nemluvňa.

          Čo nám chcú betlehemské jasle oznámiť?

1.)             Jasle ako živé evanjelium

Prečo? Bežne za evanjelium považujeme knihu Sv. písma, ktorú otvoríme, čítame v nej o Ježišovi Kristovi a v duchu si všetko predstavujeme. Betlehemské jasle sú akoby evanjeliom, lebo sú otvorené a čítať a predstavovať si už nemusíme. Je to preto, lebo očami vidíme v jasliach najvzácnejší dar – Božie Dieťa, ktoré sa narodilo ako Ježiš z Nazareta.

O hociktorom novorodencovi povieme, že sa má „k životu“. Novorodenec z Betlehema je sám Život a ponúka nám ho plným priehrštím, aby sme sa my mali k Životu. Aby sme celý život hľadali cestu k jasliam, najmä k tým eucharistickým. Drevené, totiž, po skončení liturgického obdobia znova uložíme v sklade, ale eucharistické jasle vovádzajú malého Ježiša do života. A aj nás vovádzajú do spásonosného spoločenstva s ním.

2.)             Jasle sú dôvodom zastaviť sa

Dve rodiny si dohodli stretnutie pri káve. Družne celý čas debatovali a pri rozlúčke si vymenili tašky s darčekmi. Zaznel tento dialóg: „Taška je vaša? Chcete ju naspäť?“ „Áno, príležitostne. Radšej si ju u nás osobne vyzdvihnite. Aspoň budete mať dôvod na návštevu.“

Máme dôvod zastaviť sa pri Ježišových jasliach? Áno, vykonajme túto návštevu. Aspoň budeme mať dôvod vziať si to, čo je Božie, nie naše. Pretože jedine Boh nám môže darovať slobodu, pokoj, čisté srdce a odhodlanie žiť v duchu Ježišovho evanjelia.

3.)             Boh môže všetko

Pri pohľade do jasieľ vidíme slabé, bezbranné dieťa. Od malého dieťaťa očakávame najmä to, že sa na nás bude usmievať a že svojou detskou nemotornosťou bude rozširovať úsmevy dospelých. Ale od Dieťaťa z Betlehema máme väčšie očakávania. Pri prvom pohľade do jasieľ si povieme, že to nie je možné, aby toto Nemluvňa mohlo splniť naše predstavy Mesiáša. Toto malé dieťa máme prosiť, aby splnilo naše veľké túžby? O tom je naša viera. Malému Dieťaťu v jasliach kladieme k nohám prosby o pokoj vo svete, o zmierenie protivníkov, o ducha pokánia pre hriešnikov toho najhrubšieho zrna, o dobrú prácu i plácu, o vyliečenie z vážnej choroby, o dar viery v rodine,                    o odpustenie starých krívd, atď. K jasliam má pristúpiť iba ten, kto verí, že môže všetko. Betlehemské Dieťa nerozširuje iba úsmevy, ale aj naše srdcia. Povzbudzuje nás, aby sme sa nebáli prosiť, ale aj ďakovať a odprosovať.

4.)             Dieťa v jasliach má svoje postavenie – leží

Všetci, ktorí ho prídu navštíviť, sa musia k nemu zohnúť, t. j. pokloniť sa mu. Toto sa dialo pri jeho narodení. Aj pred smrťou na Kalvárii ležal a skláňali sa nad ním ľudia – žoldnieri, ktorí ho na kríž pribíjali. Nebolo v nich ani za omrvinku lásky. Ježiš toto všetko podstúpil pretom aby sa skláňal nad nami a liečil nás vtedy, keď sme paralyzovaní chorobami, starosťami, krivdami, ale najmä vlastnými hriechmi. A on sa chce nad nami skláňať, keď budeme z tohto sveta odchádzať. On sa chce skláňať nad smrteľnými lôžkami tých, ktorí sa skláňali nad ním vtedy, keď ho pribíjali na kríž. Pri jasliach prosme, skláňajúc sa nad Božským Dieťaťom, aby sa ono skláňalo nad nami v našich zložitých životných situáciách, ktoré sa pred nami črtajú.

          Vianoce sú sviatkami ponuky. Chceme, aby boli štedré na našich stoloch, ale aj v našich dušiach. Prvý mučeník, sv. Štefan, diakon, vyhlásil, že vidí „otvorené nebo“. Stačí nám, paradoxne, pohľad do jaslí, aby sme videli otvorené nebo. Betlehemské Dieťa nás uisťuje, že ani tohtoročné Vianoce nebudú chudobné na milosti. Expirácia Božích darov je vylúčená. Nech nám nechýba pokora, aby sme mohli s úžitkom po nich siahnuť.

Boh s nami

 

„No, nech je Boh s tebou!“ Táto veta sa občas objaví v našom slovníku. Napríklad vtedy, keď nejaký človek hovorí o zložitej situácii, v ktorej sa ocitol. Druhý ho počúva a akoby na útechu mu adresuje práve toto: „Nech je Boh s tebou!“ Ide skôr o prejav pesimizmu a bezradnosti nad vypočutou situáciou.

          Vianočné sviatky sú radostnými sviatkami narodenia Božieho Syna. Liturgia nám prináša aj jeho titul – Emanuel, t. j. Boh s nami. Na rozdiel od úvodného výjavu zo života má toto zvolanie – Boh s nami – radostný obsah. Na Vianoce sa vždy, stále a stále uisťujeme, že Boh je s nami, lebo on je očakávaný Emanuel. Akým spôsobom je Kristus s nami?

1.)       Sv. Otec Ján Pavol II. vo svojej vianočnej homílii povedal: „Ak hľadáš šťastie, tak vedz, že ono má konkrétne meno a tvár. Je to Ježiš z Nazareta.“

Tým chcel povedať, že Boh sa k nám sklonil v hmatateľnej podobe. Jeho súčasníci sa ho dotýkali a komunikovali s ním priamym spôsobom. Sám Ježiš tento stav vyjadril slovami: „Božie kráľovstvo je medzi vami.“ Nemusíme túžiť po tom, aby sme mali extatické stavy, aby sme levitovali či túžili po iných dimenziách života. Žijeme v dobe inovatívnych procesov a materiálov. Tento trend radikálne postupuje a vchádza do života každého človeka. Nehľadajme inovatívne novú verziu Boha. Radšej inovujme svoj prístup a cestu k nemu. Stále však bude platiť, že najpriamejšími cestami k nemu sú cesty pokánia a modlitby. Aj v čase najinovatívnejších inovácií zostanú tieto tradičné spôsoby na vrchole rebríčka úprimného hľadania Boha.

 

2.)       Vianoce nám hlásajú paradoxnú myšlienku – Mesiáš sa narodil v maštali.

Väčší paradox snáď v živote ani nenájdeme. Darmo by sme ho hľadali v nejakej reprezentačnej miestnosti. Nájdeme ho v studenej jaskyni. Kto by hľadal Boha v studenej jaskyni? Židia si takého Mesiáša predstaviť nevedeli. Ani my nie, keby sme nepoznali pozadie.

          Zrejme je veľa ľudí, ktorí by nám povedali, že tam, kde žijú alebo pracujú, Boha niet. Je to tam príliš duchovne studené a pripomína to betlehemskú maštaľ. Možno sa veci majú tak, že až s tebou,
do studenej až mrazivej jaskyne pracovných alebo iných vzťahov vstúpi Mesiáš. Si tam preto, aby Pán cez teba naznačil, že je Emanuel aj pre tých, ktorí majú srdcia ako studenú maštaľ. On sa takého chladu nezľakne, lebo už má za sebou chladný Betlehem a studenú Kalváriu. On nás posmeľuje, aby sme do ťažkých vzťahov vstúpili s jeho láskou, ktorá zapaľuje a podnecuje.

 

3.)       V novinách som čítal vianočný príspevok s názvom: Všemocný nemohúci.

Ďalší paradox: Všemohúci Boh leží bezmocný na sene v jasliach. A ešte nemohúcejší je na Kalvárii. Ale na scénu prichádzajú dve vzácne osoby, ktoré zahalili jeho bezmocnosť – jeho Matka, Mária a Veronika. Prvá, Mária,  zahalila jeho novorodenecké údy do plienok. Niečo podobné spravila Veronika, lebo jeho umučenú tvár zahalila kúskom látky, ktorý mala k dispozícii.

          Emanuel je tam, kde treba biedneho človeka zahaliť, obliecť
do skutočných šiat alebo do ľudskej dôstojnosti. Vždy treba niekoho zaodieť, povzniesť na duši, postarať sa o niekoho. Aj všemocní tohto sveta bývajú nemohúci, lebo ani ich neobchádzajú starosti, problémy, choroby. Aj oni zažívajú trýzeň duše, ktorá sa domáha Boha a slobody v ňom. Byť nablízku znamená stať sa Emanuelom, ktorý bdie a modlí sa.

          Aspoň v duchu môžeme sprevádzať blížneho slovami: Nech je Boh s tebou! Možno iným spôsobom pomôcť nedokážeme, ale túto krátku invokáciu môžeme vyslať k nebu kedykoľvek. Takto môžeme sprevádzať mnohých. Môžeme sa o to pokúsiť, veď Pán chce sprevádzať všetkých, lebo on je Emanuel pre všetkých.

Dlhovekosť

Vždy, keď sa dožije človek vysokého veku a jubiluje, začínajú sa o ňho zaujímať aj v médiach. Predsa len ide o takú skutočnosť, ktorá sa vymyká z rámca bežného života. Jubilant dostáva otázky typu: povedzte nám nejaké usmernenie, povedzte ako ste žili, že ste sa dožili vysokého veku? Do istej miery sa dá vysokému veku "dopomôcť", napríklad životosprávou, ale v konečnom dôsledku je za všetkým Božia milosť. 

Významnú myšlienku k tomu povedal pápež Benedikt XVI: "Bdieť, znamená prežiť každý okamih života v horizonte Božej lásky a nedať sa pritom poraziť každodennými ťažkosťami a problémami" /11/2008/.

 Možno aj takýto spôsob života napomáha vyššiemu veku,ale aj tak konečný verdikt spočíva v Božej prozreteľnosti. Iný pápež, František, často pripomínal, najmä v období Adventu, že je potrebné naplniť život týmito skutočnosťami, nezávisle na veku človeka: čas, ochota počúvať a schopnosť konať.

1.,Čas. Boh k

aždému nadelil určitý čas. Niekomu minimum, inému poskytol "mieru dobrú, natrasenú" a to podľa vlastného uváženia. Čas je Boží dar a dostávame ho preto, aby sme ho duchaplne a milostiplne aj využili. K času treba pristupovať ako k prejavu záujmu Boha o človeka. Boh pôsobí na človeka tak, aby sa orientoval na život večný,ako na konečný cieľ. Tu na zemi iba z časti okúsi Božiu dobrotu, ale naplnenie túžob sľubuje až vo večnosti. Boh sľubuje dlhý život každému, bez ohľadu na to, či žije na zemi krátko alebo dlho. Ide o večný život, v ktorom čas už nefiguruje. Buďme vďační Bohu za každé ráno, keď sa môžeme pohnúť za povinnosťami, ale aj za každý večer, lebo môžeme Bohu ďakovať za to, že sme mohli byť cieľom jeho dobroty.

2.,Človek by sa mal učiť celý život počúvať. Počúvať Boha čo mi hovorí vo svojom slove, počúvať hlas svedomia a blížneho. Počúvať neznamená ničnerobenie a pasivitu. Počúvanie má človeka zdvihnúť tak, aby konal. Počúvanie nemá sledovať trasu z jedného ucha do druhého a potom von. Mali by sme počúvanie povýšiť na uvedomelú a užitočnú činnosť, ktorá má miestami väčší význam ako je rozprávanie. 

Vždy, keď uvádzajú v rozhlase kultúrny program napr. vážnu hudbu alebo literárne pásmo, uvedú ho slovami:započúvajte sa...Tým sa chce povedať,že keď sa človek započúva, t.j. prenikne do hlbky slova, pochopí viac, akoby len poslúchal s mysľou odvrátenou inde, za svojimi záujmami. Pri počúvaní máme vnímať záujmy toho, kto rozpráva a tie svoje dať, aspoň na čas, bokom. Počúvanie je plodné preto, lebo rozširuje obzory poznania, ponúka možnosti pomoci a služby a vedie k prehodnoteniu vlastného života. Možno aj ambícia človeka počúvať má vplyv na dlžku života človeka. Ak nie pre toho, kto počúva, tak potom pre toho, kto sa môže vyrozprávať.

3.,Konať.Skôr ako skonáš, konaj dobro. Čas svojho skonu nepoznáme, ale čas, kedy môžeme začať konať dobré dielo je v našich rukách. Konanie dobra vychádza z dvoch zdrojov: z poznania biedy, v ktorej sa ocitol nejaký človek a z poznania princípu evanjelia, ktoré nám káže obetovať sa pre dobro iných. Teda pohýna nás cit, keď vidíme okolo seba akúkoľvek biedu, ale aj svedomie kresťana, ktoré sa službou blížnemu regeneruje a prehlbuje. 

Apoštol sv. Peter píše:"Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti...keď niekto slúži, tak len z moci ,ktorú uštedruje Boh..." /1 Pt 4,10-11/. Služba blížnemu poukazuje na to, že je medzi nami Boh a že on pohýna ľudské srdcia, aby slúžili a konali Božie skutky. 

Božia milosť je mnohotvárna a môže každého z nás delegovať, aby cez svoje postavenie, poslanie a možnosti konal v súlade s vôľou samotného Krista, ktorý "neprišiel, aby ho obsluhovali, ale aby slúžil". 

Dlhovekosť človeka na zemi môže symbolicky zvýrazňovať večnosť, ktorá nás čaká po tom, čo prekročíme prah smrti. Boh nám dáva na javo, že po nás túži a že naše najväčšie a najsladšie dobro spočíva v tom, keď budeme naveky s ním. Ale aj krátkosť ľudského života môže obsahovať podobný Boží zámer. Znamená to, že Boh po nás túži svojou láskou a nepraje si nič viac ako našu spásu. Pri smrti blízkeho človeka nech sú nám nablízku aj tieto myšlienky.

Vyrástol na púšti

/Mt 11, 2-11/. Pred mnohými rokmi som poznal pani, ktorá ako mladá emigrovala so svojim manželom do USA. Už ako vdova, v dôchodkovom veku sa vrátila na Slovensko. V USA žila cca 50 rokov. Nechcela zomrieť v cudzej krajine a tak sa vrátila domov. Bolo to v čase totality,kedy ľudia poznali Ameriku iba z rozprávania. Obyvatelia z celej ulice sa zvykli u nej doma stretávať a ona rozprávala nekonečné zážitky a príbehy, ktoré sme počúvali s otvorenými ústami. Je to iné, keď poznáte niečo iba tak na diaľlku a iné, keď vám o tom bližšie porozpráva človek, ktorý má priame skúsenosti.Zrazu je vám tá vzdialená téma omnoho bližšia a zrozumiteľnejšia.

Je isté, že Ján Krstiteľ nám priblížil púšť. V adventnom období čítame o tom, ako svojim zjavom dokázal zaľudniť púšť pri rieke Jordán. Prichádzalo tam za ním množstvo ľudí. Zrazu sa stala púšť bližšou jeho súčasníkom, ale aj nám, ktorí vnímame najväčšieho z prorokov ako neprekonateľnú osobnosť, čo potvrdil aj samotný Ježiš. Božia milosť a púšť ho vychovala na takú úroveň, ktorú nijaký iný prorok nedosiahol. Ktoré myšlienky jeho svedectva nás môžu aj dnes osloviť?

1.,Ty si ten, ktorý má prísť...? Adresuje Ján otázku zo žalára samotnému Ježišovi. Je to otázka. Skúsme však zmeniť otázku na konštatovanie, bez otáznika na konci vety. Veta bude znieť takto: ty si ten, ktorý má prísť! 

Snažme sa byť takými svedkami Ježišovho evanjelia, o ktorých bude toto platiť nie s otáznikom, nielen ako prejav prekvapenia , ale ako radostné a nádejné konštatovanie: ty si ten, ktorého poslal Boh, lebo si mi pomohol, uľavil v trápení, ukázal si mi cestu a pomohol nájsť riešenie mojej situácie atď! Snažme sa iným poslúžiť ako istota ako svetlo v temnotách tohto sveta ako smerovník, ktorý iných naviguje na cestu Božieho kráľovstva. Ty si ten, ktorý ma vstúpiť do môjho života!.

2.,"...oznámte /Jánovi/, čo počujete a čo vidíte...".Takto reaguje Ježiš na Jánovu otázku a posiela po dôveryhodných posloch odpoveď. Žijeme časy, v ktorých je dôležité, aby sme oznámili a povedali, že veríme v Krista, ktorý je našim Vykupiteľom a Mesiášom. 

Istý človek nedávno rozprával o tom, ako sa ho prvý krát v živote opýtali v istom spoločenstve prečo verí. Roky, desaťročia sa ho nikto nikdy na to nepýtal, až teraz...Bola to otázka úprimná , nie provokačná. Tí, ktorí ju položili, chceli sa naozaj dozvedieť o motívoch konkrétneho človeka, ktorý sa k viere hlási. Aj tu platí toto biblické: oznámte svetu, čo počujete a čo vidíte vo svojej  viere v Krista. Každý z nás  môže teraz v adventnom období porozmýšľať nad tým, ako by svoju odpoveď sformuloval a vysvetlil motívy svojej viery. Je dosť ľudí, ktorí sú hľadajúci a možno potrebujú počuť slová takéhoto povzbudenia a ešte viac potrebujú vidieť primerané skutky života.

3.,"Čo ste vyšli vydieť? Proroka? Ano, hovorím vám, viac ako proroka!". Takto charakterizuje Ježiš svojho predchodcu pred mnohými poslucháčmi. 

Týmto naznačuje, že každý by mal prejaviť blížnemu úctu. Možno aj väčšiu ako si zaslúži. Dnes je táto záležitosť slabšou stránkou života spoločnosti. Nedávno sme sme si vypočuli a aj videli, akú /ne/úctu preukázali voči sebe vrcholní predstavitelia nášho zákonodarného zboru. Aký vzťah potom môžu mať voči sebe bežní ľudia, keď toto vidia v správaní tzv. reprezentatívnej vzorky spoločenského života? Neúcta je výsledkom duchovného rozkladu akéhokoľvek spoločenstva. Naopak, úctivé správanie svedčí duchovne formovanému človekovi, krorý sa pridržiava  Ježišovej zásady:"Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili" /Mt 25,40/. S absenciou úcty spoločenstvo upadá. Naopak, s  jej pestovaním  naberá na vážnosti, aj keď môže podliehať skúškam a provokáciam, ktoré overujú trvácnosť vnútornej sily spoločenstva.

Po toľkých podnetných myšlienkach o Jánovi Krstiteľovi, ktoré nie sú konečné, sa nám javí púšť a Jánov exotický zjav  bližší a prijateľnejší, ako sa na prvý pohľad zdá. Ján bol vo svojom čase výnimočnou osobnosťou. Ani dnes z tohto lesku nič nestratil , práve naopak.Tak, ako on Ježiša predchádzal, tak sa my snažme Ježiša nasledovať. 

Byť otvorený pre Božie kráľovstvo

Vždy, keď sa rodí nejaké dobré dielo, musí stáť za ním zopár ľudí. Keď sa toto dielo podarí a  neskoršie bilancuje, niektorí povedia, že sa zoskupili takí ľudia, ktorí boli pre "dielo otvorení". To znamená, že mali pre vec porozumenie, že ich chytila za srdce, že všetky sily sústredili na dosiahnutie určitého cieľa. 

Teraz je pred nami dôležitá otázka: sme my, ľudia, otvorení pre Božie kráľovstvo, ktoré ohlasoval Kristus a teraz v jeho úlohe pokračuje Cirkev? Ľudia prídu na to postupne, že áno, že sú pre večnosť otvorení. Uvedomujú si, že starnú, že im sily odchádzajú a prichádzajú choroby a rôzne formy životných zápasov. Pozemský svet nám definitívnu istotu neponúka. Kristus áno, lebo sľubuje radosti večného života pre tých, čo vedú taký život, ktorí je blízko evanjeliovej zvesti.

Ktoré sú znaky hľadania večného života?

1.,Do Božieho kráľovstva má blízko ten, kto pochopil, že najvyššou hodnotou je láska. Je to pochopiteľné, lebo Písmo konštatuje, že "Boh je láska". Kristus nám dal príklad v tom, že lásku treba prijímať, ale aj odovzdávať. On ju prijímal už v lone Matky, ktorá ho hneď po narodení v Betleheme "zavinula do plienok" a zahrnula obdivuhodnou láskou. Ježiš však neustále lásku odovzdával do svojho prostredia, čoho dôkazom je vrcholný moment lásky, ktorý sa prejavil na kríži.

Ježiš nás učí, že lásku treba prijímať s vďakou a s vďakou hľadať možnosti, ako ju odovzdávať ďalej. Kto sa usiluje žiť pri Bohu, ten sa veľa naučí, aby jeho konanie bolo láskou inšpirované. 

Peknú myšlienku nám ponúka pápež Benedikt XVI., ktorý v čase adventu v r. 2010 povedal:" Boh je blízko, ale my sme často ďaleko /od neho/. Približme sa, kráčajme v prítomnosti jeho svetla, prosme Pána a prostredníctvom modlitby sa my sami staneme svetlom pre druhých". 

2.,Dobrú pozíciu pre Božie kráľovstvo má ten, kto sa učí obetavosti. Bez tejto čnosti by bol život prázdny. Ide o spôsob života, ktorý sa vyznačuje tým, že človek na seba akoby zabúdal, lebo pomáha svojim blížnym. Kto sa učí takto konať, podobá sa  múdremu mužovi z evanjelia, ktorý si "postavil dom na skale a nie na piesku". 

Pri sledovaní správ počúvame často o obetiach vojen, násilných činov, prípadne prírodných katastrof. Sú to všetko obete, lebo ich prevalcovala a zlomila určitá sila, ktorej sa ubrániť nedokázali. 

Človek, ktorý sa učí obetavosti, nedokáže sa ubrániť ušľachtilej sile vnútra, ktorá ho disponuje pre dobré skutky. Boh nás tak formuje, aby sme sa stali obeťami pre dobro tých, ktorí sa nachádzajú v zložitej situácii. 

Pred nedávnom som sledoval v TV aktivitu istých ľudí, ktorí chceli zo solidarity s bezdomovcami stráviť jednu noc na ulici, ležiac na kartónoch a spacákoch. Všetci vraveli, že jedna noc, to sa dá, ale nevedia si predstaviť takto žiť dlhodobo. 

Ak niekto trpí, lebo sa trápi s chorobou a zomiera, môže ho niekto nahradiť, aby s ním solidarizoval? Sotva. Ale, keď sa nájde niekto, kto mu poslúži pri smrteľnom lôžku, preukazuje jednu z vrcholných foriem služby na tomto svete. Tým napodobňuje a zobrazuje samotného Ježiša, ktorý si takéto a podobné  činnostiveľmi cení. Sú vstupenkou do Božieho kráľovstva.

3.,Pre Božie kráľovstvo je otvorený ten, kto je schopný sebareflexie. Ide o človeka, ktorý posudzuje svoje konanie podľa určitých noriem,  pričom zlo, ktorého sa dopustil odsúdi, ale neodsudzuje sám seba, lebo vie, že od Boha dostane novú príležitosť, aby zlo napravil a v dobrom vytrval. Tou normou, podľa ktorého posudzujeme svoj život je svedomie. Sme presvedčení, že ak ho pozorne študujeme, počúvame samého Boha, ktorý sa nám v hlase svedomia prihovára. 

Svätý Otec František 29.11.2020 povedal túto podnetnú myšlienku:"Je dôležité zostať bdelý, pretože životnou chybou je strácať sa v tisícoch veciach a nevšímať si Boha".

Niekedy sa strácame v množsteve nápadov, podnetov a činností a zabúdame na morálny imperatív, ktorý nám priniesol Ježiš. Iba v jeho svetle dokážeme čo najdokonalejšie posúdiť svoj život, vyhodniť ho  a vyvodiť dôsledky ako ďalej. Kristus je meradlom pre naše skutky, podnetom pre sebareflexiu a dôvodom a príčinou, že sa chceme zdokonaľovať a neustrnúť vtedy, keď môžeme robiť veľa užitočných aktivít. 

Otvorenými pre Božie kráľovstvo nás nemusí robiť až otvorený hrob, ktorý pohltí telesné pozostatky nášho blížneho a potom sa zatvorí. Stačí mať otvorené srdce, aby sa nezatvorilo vtedy, keď treba nasledovať Krista v ušľachtilom a dobroprajnom konaní. Vtedy sa nám prihovára Ježiš slovami, ktoré adresoval istému farizejovi:"Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva".

Blízko nebeskej brány

Istý pilot vojenského vrtuľníka  sa vrátil po službe domov . Tam sa ho už nevedel dočkať jeho malý syn, ešte dieťa. Hneď pri otcovom príchode ho zahrnul početnými otázkami. Napr.: ocko, čo si robil tam hore? Otec potmehúdsky odpovedal:zaklopal som tam hore na nebeskú bránu. 

Človek  použije tento výraz vtedy, keď vyviazne z nebezpečenstva života, lebo bol blízko smrti.No, pre každého raz bude platiť skutočnosť, že sa postaví pred Pána života a smrti preto, aby konfrontoval svoj život s Božou vôľou. Tento okamih nikoho neminie a nikto sa pred ním neschová. Sám žalmista  nám pripomína :"Kam môžem ujsť pred tvojim duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam, ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica" /Ž 139,7-10/. 

Na čo človek apeluje, keď vie, že bude raz stáť v prítomnosti Syna človeka, ktorý je Pánom života a smrti?

1.,Prosí o Božie milosrdenstvo. Prosí Pána, aby mal zľutovanie nad nami hriešnymi. Nedávno sa vrátil Sv. Otec Lev XIV. z prvej apoštolskej cesty, počas ktorej navštívil Turecko a Libanon. V priebehu stretnutia vystúpili v Libanone predstavitelia rôznych stavov a predniesli mu svoje svedectvá. Bol tam aj kňaz, ktorý pôsobí vo väzenskom prostredí. Povedal takúto zaujímavú vetu: "milosrdenstvo nie je idea, ale konkrétna tvár". Chcel povedať, že milosrdenstvo má tvár Božieho Syna Ježiša Krista.

 V médiach sa stretávame s mnohými akciami, ktoré majú charakter kampane a usilujú sa o ušľachtilé veci. Každá kampaň má tvár nejakého známeho a populárneho človeka. Božie milosrdenstvo, ktorého sa dovolávame má tvár Ježiša z Nazareta. On vylial  za nás svoju krv, aby sme raz mohli s dôverou zaklopať na nebeskú bránu a prosiť o prijatie. Aké je dôležité, aby sme s touto božskou tvárou komunikovali už počas pozemského života! Čím nám bude bližšia počas pozemského života, tým radostnejšie stretnutie s ním budeme prežívať v jeho kráľovstve. 

Ale on chce aj to, aby sa na našich životoch odzrkadľovala jeho milosrdná tvár. Akí sme vďační Bohu za to, keď sa v živote stretneme s jeho milosrdnou tvárou v osobe človeka, ktorého sme mali radi! Kto s Ježišom komunikuje akoby  preberal jeho tvár a jeho láskavé milosrdenstvo.

2., Slávna loď Titanic, ktorá dostala od svojich konštruktérov titul-nezničiteľná, narazila na veľký ľadovec a potopila sa. Stalo sa to v r. 1912. Pri poslednom skúmaní vraku pred niekoľkými rokmi odobrali potápači niekoľko vzoriek hrdze. Vrak totiž postupne degraduje. Na prvý pohľad akoby spal a vykazoval známky smrti. No v skutočnosti sa na ňom hostia zvláštne baktérie, ktoré ho postupne požierajú a likvidujú. Jedna z vedeckých pracovníčok trefne konštatovala, keď povedala:"aj keď sa zdá, že loď je mŕtva, v skutočnosti na nej pulzuje život, ktorý si bez mikroskopu nedokážeme predstaviť". Samozrejme myslela život v zmysle biologických procesov.

Dovoľme si určitú analógiu. Aj keď je človek mŕtvy a my ho pochováme, ani si nedokážeme predstaviť, aký život pulzuje v jeho duši, ktorá priamo komunikuje s Bohom z tváre do tváre. Taký mikroskop a ani iné výdobytky techniky nenájdeme, aby sme fyzickými očami mohli tento proces postrehnúť.

 Duša , ktorá je verná Bohu, nijako nedegraduje a ani už ju nebudú požierať starosti a problémy každodenného života. Duša, ktorá oslavovala Boha sa nikdy nedostane na úroveň vraku, ktorý pohltí zlovestná priepasť. Takáto duša zažiari Božím leskom, lebo prítomnosť Boha nedopustí, aby sa do nej zahryzla akákoľvek zloba sveta.

3.,Cieľom života človeka je nebo, t.j. Božie kráľovstvo. Sv. Otec Benedikt  XVI. povedal vo svojom vianočnom príhovore v r.2007 túto myšlienku:" nebo nie je vecou geografie, ale srdca". Sám Ježiš nám pripomína , že "Božie kráľovstvo je medzi vami". A preto akoby časť neba, jeho sekvenciu môžeme vidieť na životoch ľudí, ktorí sa usilujú žiť podľa smerníc evanjelia.  Je dôležité, aby sme všetci najprv skúmali svoje srdce, či je v ňom priestor na Kristovu lásku, zmierenie, jednotu a pokoj. Ale , skúmajme aj srdcia iných, lebo cez nich sa nám Boh prihovára. On otvára nebo a posiela nám takých ľudí, ktorí môžu byť pre nás svetlom na ceste do večnosti. 

Malý chlapec sa spýtal otca-pilota, čo robil tam hore. Počuli sme aj jeho odpoveď, že zaklopal na nebeskú bránu. Vždy, keď sme už ráno "hore" alebo že nespíme v noci pre ťažkosť života, zaklopme modlitbou na nebesia a prosme o.i. aj za duše, ktoré odišli na večnosť. Ale prosme aj za seba, aby sa brána nebies otvorila v stanovený čas aj pred našim pohľadom.

100 rokov /takmer/

Najprv uvediem epizódu, ktorá pochádza zo školského prostredia. Istý žiak odpovedal na hodine histórie či dejepisu. Do odpovede mu vstúpil pedagóg a spýtal sa na nejaký dôležitý historický časový údaj. Žiak uviedol nejaké časové rozpätie, no s veľkou neistotou v hlase . Pedagóg iba pokrútil hlavou nad nesprávnou odpoveďou a poznamenal: u teba je sto rokov hore dole.

Možno  v prípade historicky nesprávne zorientovaného laika je to takto-sto rokov hore dole. Ale neplatí to o živote človeka, ktorý mal stovku rokov na dosah. Taký vek si zaslúži pozornosť, úžas,ale hlavne úctu. V takomto prípade cítime, že sa Boh mimoriadnym spôsobom dotkol určitého človeka a zahrnul ho nevšedným darom dlhovekosti. Sväté Písmo používa pri tejto príležitosti výraz, podľa ktorého niekto dlhoveký odišiel z tohto sveta "sýty svojich dní" /Jób/. Čo nám chce pripomenúť  takýto úctyhodný vek človeka, ktorý bol takmer doostatku produktívny?

1.,Zisťujeme, že človek nemusí mať ambíciu dlho žiť.Ale jeho ambíciou je to, aby prežil každý deň ako Boží dar a prežil ho naplno pri konaní dobra. Ale, ak sa niekto dožije vysokého veku pri zachovaní vyššie uvedených štandardov, je to nezaslúžený bonus, ktorý treba pripísať Božej moci. Jedna z mnohých modlitieb v Liturgii hodín, ktorú sa modlievajú Bohu zasvätené osoby, znie takto: Pane, daj mi prežiť tento deň pokojne, príjemne a bez hriechu a daj, aby som ho naplnil tvorivou láskou k tebe a blížnemu". Nech sa človek dožije akéhokoľvek veku, tieto zásady ho dobre pripravia k tomu, aby raz mohol stáť vztýčený a s čistým svedomím pred tvárou Toho, ktorý ho k životu povolal. 

2.,V očiach mnohých starších ľudí vidíme ľudskosť, múdrosť, nadhľad a skúsenosť. Pred niekoľkými hodinami sa vrátil z prvej pastoračnej cesty Sv. Otec Lev XIV. Navštívil Turecko a Libanon. Pri jednom stretnutí s veriacimi v Libanone si vypočul svedectvá ľudí, ktorí si prešli utrpením. Jeden z nich povedal takúto peknú myšlienku:" V spoločenstve sme sa vzájomne podporovali a podelili sa s chlebom, strachom a nádejou". Tieto slová sú hlboko ľudské a vytvárajú nosné črty života podľa evanjelia. Ak sa ľudia dokážu podeliť s chlebom, strachom a nádejou, stávajú sa apoštolmi svojej doby a svojho času stráveného na zemi. Apoštolmi preto, lebo prví Ježišovi učeníci-apoštoli ukázali práve tieto črty vo svojom čase pôsobenia  a zanechali nám takto moment povzbudenia a nasledovania.

3.,Kotva. Tento výraz zvykneme použiť vtedy, keď chceme poukázať na hodnotový systém určitého človeka. Hovoríme, že má život zakotvený v určitom bode, o ktorý sa opiera a spolieha sa na neho. Zakotviť znamená spustiť železnú kotvu do hlbiny a zostať stáť na mieste. Takto sa objavujú hlbiny života. Zastaviť sa v zhone života a skúmať Božie hlbiny. Napr. teraz, v advente. Skúmať hlbiny Božieha slova a preverovať popri tom hlbku svojej lásky k Ježišovi a blížnemu, je ideálny životný program pre každého z nás. 

Ale, zvykneme aj hovoriť, že chceme svoj život zakotviť v Bohu. Akoby sme chceli naznačiť, že zhora očakávame hlavný zdroj milosti. Akoby sme chceli vyjadriť skutočnosť, podľa ktorej Kristus je našim vzorom a pohľad hore neznamená len vyvrátenú tvár k nebesiam, ale hlavne úprimný kontakt s budúcou slávou. Aj toto sa má objaviť v životnom štýle človeka, ktorý vie, že bez pomoci zhora by neurobil ani krok. 

Pri archeologických prácach prenikli odborníci do určitej hĺbky zeme. Urobili akoby rez pôdou a jeden z nich ukázal na jednu vrstvu a povedal:Pozrite sa, toto je sto rokov. 

Keď sa lúčime s človekom, ktorý sa dožil požehnaného veku, povieme: toto je sto rokov pôsobenia Božej milosti. Roky človeka poznačia na jeho zovňajšku, ale duša môže byť mladá pôsobením Božej milosti. Pozemský život sa míňa a nie je definitívou. Ten nebeský sa nám otvára a ponúka spoločenstvo s Bohom a jeho vernými. Toto vnímame ako odkaz vždy, keď vyprevádzame na večnosť svojich drahých a prajeme si, aby sme sa s nimi raz tam aj radovali.  

 

Sv. Ondrej

 

       Občas počujeme, ako niekto povie: „Chcem žiť svoj život!“ Dôvodov na to môže byť viac: frustrácia, vyhorenie, rutina každodenného života či rôzne iné obmedzenia. S výrazom „chcem už žiť svoj život“ sa nám vybaví myšlienka väčšej slobody, ktorá by nebola nijako determinovaná. Možno viac času na záľuby, viac odpočinku, viac nezávislosti, atď.

       Aj rybár Ondrej bol človekom, ktorý si za čias Ježiša z Nazareta žil svoj život. Iný ani nečakal. Jeho život bol podmienený vtedajšou spoločenskou situáciou, z ktorej nebolo úniku. Ale to trvalo len dovtedy, kým sa na scéne neobjavil Ježiš. On Ondreja s ostatnými povolal, aby sa stali jeho učeníkmi. A tak Ondrej už prestal žiť svoj život a osvojil si život Kristov, a to definitívne. Kto má predpoklad na to, aby mohol žiť život Kristov a považovať ho za svoj?

1.)            Ondrej bol ako rybár často konfrontovaný so živlami.

Dôverne poznal zápas s mohutnými vlnami, silným vetrom a búrkou, ktoré preverili odolnosť rybárov na Genezaretskom jazere. Tento Kristov učeník bol zocelený bojom na mori o prežitie. Tým získal určitú predispozíciu na to, aby ako ohlasovateľ evanjelia bol pripravený na boj s inými živlami. Svet má svoje živly, ktoré chcú evanjelium potlačiť, rozriediť, inak interpretovať ako je Boží zámer.

       Ale aj Pán je živel. On je takým živlom, pred ktorým sa nemorálne, protievanjeliové živly strácajú a stávajú sa jalovými. Píše o tom sv. Peter: „...v Pánov deň... sa nebesia s rachotom pominú, živly sa páľavou rozplynú, aj zem i diela, ktoré sú na nej.“ (2Pt 3, 10)

       Tí, ktorí uverili Ježišovi a evanjeliu, sa stávajú Božími živlami, ktoré odmietnu hriech a len s výzbrojou eucharistie a Božieho slova budú čeliť živlom zlého. Sv. Ondrej je prototypom bojovníka, ktorý s výzbrojou Božej moci viedol myšlienky evanjelia až po svoju mučenícku smrť.

2.)         Sv. Ondrej bol vhodným človekom do spoločenstva.

Rečou dneška povedané – „bol tímový“. Na mori pri rybolove to ani inak nešlo. Tam sebec neobstál. Rybári museli spolupracovať, komunikovať a obetovať sa, lebo cieľom bol čo najväčší úlovok. Ten si potom delili medzi sebou. Člen tímu nemohol myslieť iba na seba, lebo by sa potom z neho sám vylúčil.

       Ohlasovanie evanjelia také typy potrebuje. Také, ktoré sa budú učiť aktivitám v spoločenstve. Pôsobenie v spoločenstve môže mať na jednotlivca blahodarné účinky. Zbavuje ho sebectva, lebo slúžime Kristovi, nie sebe, zbavujeme ho izolácie, lebo z interiéru vlastného sveta a vlastných pravidiel sa ešte nikto nepriblížil ku Kristovi a ani k ľuďom, zbavuje sa ľahostajnosti, a tým potvrdzuje slová sv. Pavla, ktorý píše: „Boh telo vyvážil tak, aby nebola v tele roztržka, ale aby sa údy rovnako starali jeden o druhý. Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy.“ (1Kor 12, 24 – 26). Sebectvo, izolácia a ľahostajnosť patria medzi najväčšie neduhy doby, pričom s bolesťou konštatujeme, že sa preniesli aj do spoločenstva Cirkvi.

3.)         Sv. Ondrej bol zvyknutý na ochotu podeliť sa.

To sa dialo na dennej báze, lebo rybolov by sám nezvládol, potreboval spolupracovníkov. Úlovok si nemohol zobrať sám pre seba. Bez kolegov na mori by bol ničím.

       Je azda prirodzené, že mal ambíciu deliť sa s Božím slovom. Nikoho by nemalo prekvapiť, že potom, čo absolvoval prípravu v Ježišovej blízkosti, sa odobral ohlasovať evanjelium. Bol tak vychovaný a formovaný morom a rybolovom a neskoršie samotným Ježišom.

       Máme dnes záujem podeliť sa s Božím slovom? Čo preto robíme v rodine, aby sa evanjelium podávalo ďalším generáciám? Štýl, spôsob života, je prvým hlásateľom Kristovej blahozvesti. Ten sa tvorí najmä pri eucharistickom stole a pri stole Božieho slova tak, aby sa zakorenil aj pri stoloch našich príbytkov. Keď sa dokážeme podeliť s dobrami materiálnymi, hľadajme cestu, aby sme neopomenuli ani duchovné podelenie sa. Pohľad na stôl nám túto úlohu pripomenie. Pohľad na stôl, ktorý máme napr. v kuchyni alebo v obývačke, ale najviac výrečným je stôl, ktorý máme na očiach v presbytériu každého kostola.

       Je to dôležité preto, aby sa Ježišov život stal naším životom. Stolovanie s Kristom nej je našou prioritou, lebo od neho vstávame zapálení a povzbudení pre myšlienku ohlasovania evanjelia.

Čo /kto/ má prioritu?

Evanjelium nám pripomína udalosť, podľa ktorej sa Pán Ježiš rozhliadol po chráme a všímal si ľudí, ktorí hádzali svoje príspevky do tamojšej pokladnice /Lk 21, 1-4/. Keď sa nad tým zamyslíme, vnuká sa nám niekoľko otázok. Napr.: čo je prioritou, plná pokladnica alebo skúška štedrosti veriacich  židovského národa? Ježiš chce povedať, že s úžitkom naplnená pokladnica môže byť plodne využitá len ľuďmi, ktorí majú charakter a vypracované čnosti. 

Božie kráľovstvo je akoby pokladnica. Všetci, ktorí sme v Krista uverili venujeme svoje príspevky pre dobro večného života, ktorý pre nás Ježiš pripravil. Ako možno tento cieľ dosiahnuť?

1.,Tak, že svoj pozemský život zameriame na večnosť. Tak, že dovidíme viac ako je iba úroveň pozemského života. Tak, že svoje životné skúšky  a kríže odvedieme ako svoje príspevky do pokladnice Božieho kráľovstva. Naše dobré skutky a obety by mali mať tento zámer, nielen pre pozemský úžitok, ale hlavne pre poklad v nebi. Takú myšlienku a silu môže dať človekovi iba Boh, ktorý naše kroky tajomným spôsobom usmerňuje pre vyššie ciele. Denne môžeme svoje skutky posväcovať, aby sa stali platidlom pre večný život s Bohom.

2.,Cieľ večnosti môžeme dosiahnuť aj vtedy, keď sa nenecháme nikým a ničím odradiť. Najmä nie vlastnými zlyhaniami alebo slabosťami iných. Kristus je náš sprievodca, ktorý nám poskytuje vždy novú motiváciu a chuť povstať a pokračovať ďalej.Boh chce vidieť naše odhodlanie osláviť ho aj tým, že sa zmobilizujeme , vstaneme z našich hriechov a budeme pokračovať v púti za naplnením nášho života v nebi. Večnosť má svoju príťažlivosť, lebo v nej kraľuje Boh, ale aj do nás Pán vložil túžbu po vyšších hodnotách. Raz sa môžu stretnúť tieto skutočnosti v jednom bode a naplnia nás neopakovateľným šťastím.

3.,Cieľ večnosti ako najväčší dar môžeme dosiahnuť vtedy, keď sa podelíme s vierou s ostatnými. Pre určitú vec sa rozhodneme ochotnejšie vtedy, ak ju nám niekto hodnoverný odobrí a poradí, aby sme ju prijali. Viera v Boha sa má dediť a odovzdávať. Je to priorita, vlajková loď pozemského úsila človeka. Ten, kto vieru odovzdáva, koná mimoriadnu službu, ktorá je Bohom vysoko cenená. A spôsob odovzdávanie viery nie je len verbálny, ale najúčinnejší je príkladom a svedectvom skutkov, ktoré sprítomňujú samotného Krista. Ten, kto je schopný podeliť sa napr. s jedlom, má predpoklad k tomu, aby sa podelil s vierou v Boha. Dobrý človek, ktorý uveril v Božiu štedrosť a dobrotu, má dispozíciu preto, aby si skutky podľa evanjelia nesprivatizoval, ale odovzdával ďalej. To všetko sa môže diať podľa starej zásady-radosť rozdávaním rastie. To isté môžeme konštatovať o viere v Boha, ktorá môže rásť a prinášať ovocie.

Chudoba

Na dnes pripadá 9.svetový deň chudobných. Ustanovil ho pápež František v r.2016. Svoj motív určite hľadal vo výroku Pána Ježiša:"...chudobných máte vždy medzi sebou ..." /Mk 14,7/. Tým naznačil, že s fenoménom chudoby sa ľudstvo bude zaoberať stále. Tí, ktorí budú mať záujem na tom, aby ju odstraňovali či minimalizovali, budú neustále dostatočne vyťažení. Prvok chudoby je na jednej strane zlou vizitkou života ľudského spoločenstva, ale na strane druhej bude vždy dôvodom na preukázanie čistých čností tých, ktorí sa s týmto javom nezmieria a budú konať dobro a pomáhať. 

1.,V súvislosti s chudobou sa často používa výraz-chudobní príbuzní. Chce sa ním vyjadriť rozdiel medzi určitými ľuďmi alebo spoločenstvami. Napr. keď sa porovnáva životná úroveň ľudí v Nemecku a u nás, nie je možné si nevšimnúť rozdiely s tým, že o nás sa povie, že sme chudobní príbuzní. 

Koľko tzv. chudobných príbuzných máme hocikde vo svete. Sme príbuzní napr. na báze prijatého krstu, ale v materiálnej úrovni života je veľký rozdiel. Môžeme zostať ľahostajní voči tomuto javu? Isteže, môžeme povedať, že nás sa to netýka, nech si to oni riešia...Ale, aké je to potom svedectvo našich čností, lebo takto sa stávame ľuďmi bez citu...V ľudskom spoločenstve evidujeme ľudí, ktorí vinou chamtivosti a nespravodlivosti určitých jednotlivcov alebo skupín, celý život bojujú s chudobou. Sú odkázaní na pomoc. Sú odkázaní a my ich odkážeme na charitatívne ustanovizne, bez toho, žeby sme akýmkoľvek spôsobom pomohli a pohli prstom. Oni sú odkázaní a my si o tom dávame odkazy miesto toho, aby sme sa zapojili do overených aktivít pomoci. Keby bol náš hociktorý príbuzný neďaleko nás chudobný, nedopustili by sme, aby zahynul. Nedopusťme, aby náš hociktorý príbuzný, napr. na báze krstu, hoci je fyzicky ďaleko, hynul bez toho, žeby sme sa mu otočili chrbtom. 

Starobylý autor z druhého storočia píše:" Almužna je dobrá ako pokánie za hriech, pôst je lepší ako modlitba, no almužna je lepšia od oboch". A pokračuje takto:" Ak sa zriekneme svojich chúťok a premôžeme svoju dušu tým, že nebudeme uskutočňovať jej zlé žiadosti, budeme mať účasť na Ježišovom milosrdenstve" /Liturgia hodín IV. s.496/. 

2.,Existuje príslovie:chudoba cti netratí. Chudobných automaticky považujeme za outsiderov v spoločnosti. Sú samozrejme aj takí, ktorí si za svoju chudobu môžu  sami svojou nezodpovednosťou. Sú však mnohí, ktorí sa snažia vymaniť zo smrtonosného naručia chudoby, no veľmi sa im to nedarí. Málokto by sa chcel zameniť v živote s chudobným. Nikoho neláka žobrať a spoločensky padnúť na dno. 

Tento týždeň ma v správach v TV zaujala reportáž z Prešova. Mladá redaktorka sa rozhodla, že bude hodinu predávať časopis Nota bene. Tí, ktorí to denne robievajú boli za ten čas pozvaní na obed do reštaurácie /prvýkrát v živote/, kde sa mohli dosýta najesť. Redaktorka robila čo mohla, ale predala iba pár kusov časopisu. Predpokladám, že túto činnosť by nechcela robiť na dennej báze. Hneď na druhý deň sa vrátila k svojmu povolaniu. Ale ako skúsenosť by to odporúčala každému. Je užitočné pomáhať, ale s tým, že si treba dávať pozor na podvodníkov a na tých, ktorí by našu pomoc premenili do tekutej podoby alkoholu. Urobme si raz týždenne svoj deň chudobných a obetujme za tých, ktorí trpia núdzou.

3.,Chudoba na každom kroku. Túto alebo podobnú myšlienku napísal jeden z misionárov, keď sa svojim predstaveným ozval z nového pôsobiska. 

Sú rôzne formy chudoby. Stretávame sa s ňou denne v prostredí svojho života. Ide o chudobu na lásku, na ochotu udržiavať dobré vzťahy, na obetavosť, prajnosť, spolupatričnosť, starostlivosť... Túto formu nemateriálnej chudoby nevylepšia nijaké materiálne príspevky. To dokáže iba formácia človeka podľa vyšších princípov svedomia. Človek, ktorý sa snaží žiť v duchu evanjelia, do vyššie uvedenej chudoby len tak ľahko nepadne. A takto formovaný človek nemlčí ani vtedy, keď vidí možnosť akokoľvek pomôcť tým, ktorí sa trápia s materiálnym nedostatkom. Nezabúdajme na sympatické slová apoštola, ktorý napísal:" Kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol"/ Kor 10,12/. Aj náš Mesiáš, Ježiš z Nazareta , chudobou nepohrdol. Ani my nepohrdajme tými, ktorí s ňou denne zápasia.

Kostol

 

          V našom prostredí života sa takmer na každom kroku stretávame s kostolom. Sú malé i veľké, staršie i tie nové. Väčšie i menšie. Obdivujeme múdrosť a strategické myslenie našich predkov, lebo staré kostoly, ktoré postavili, majú unikátne miesto. Boli postavené takmer výlučne na vyvýšenom mieste a to tak, aby bol z každej strane na ne dostatočný výhľad a prístup. Môžeme konštatovať, že mnohé z kostolov, najmä starobylých, majú dominantné miesto.

          Je v tom veľa symboliky. Kostol patrí do života spoločenstva. Má mať dôstojné miesto, a to nielen čo sa týka lokality, ale aj v zmysle hodnôt. Kostol v živote veriaceho človeka má mať podstatné miesto.

1.   Kostol ako dom

          Dom vo všeobecnosti je miestom, kde ľudia žijú a komunikujú spolu. Koľkokrát ukážeme s hrdosťou na fotografiu a povieme: „To je náš dom.“ Tým je povedané všetko, ale najmä to, že ide o miesto ľudského spolunažívania. Ľudia v ňom spoločne vytvárajú hodnoty a upevňujú svoje väzby.

          Nepomýlime sa, ak nazveme kostol domom. Zvykneme aj hovoriť, že kostol je dom Boží. Ľudia sa tam stretávajú, aby čerpali potrebné milosti na to, aby duchovne žili. Nikde inde sa nenachádza taký zdroj milosti, ako je kostol. Kostol ožije prítomnosťou Ježiša Krista a aj prítomnosťou človeka. Vytvára sa tak duchovne silné spoločenstvo. Spoločenstvo človeka s Bohom a spoločenstvo ľudí navzájom. Prítomnosťou v chráme sa ľudia stávajú silnejšími, a to jednak jednotlivci, a potom aj spoločenstvá – rodiny. Všetci sú si vedomí, že v zápase o životné hodnoty potrebujú čerpať z eucharistického zdroja a že kostol je hlavným zdrojom tejto posily. Prítomnosťou v kostole sa viera stáva osobnejšou. Myslíme tým vzťah človek – Boh, ale aj vzťah: človek – človek.  Prežívame prítomnosť Boha, ktorý je zdrojom všetkého dobra, ale aj prítomnosť človeka, ktorému chceme dôsledky tohto dobra adresovať.

2.   Kostol – privilegované miesto v živote kresťana

          Kostol súvisí s vierou a ohlasovaním evanjelia. Nikde nepostavili kostol len – tak – z dlhej chvíle. Na mieste chrámu sa hlásalo Božie slovo a vysluhovali tajomstvá. Tak sa kostol stal privilegovaným miestom vysluhovania týchto tajomstiev. Každý kresťan by mal poznať históriu chrámu v blízkosti ktorého žije. Kostol je nielen dôsledkom viery našich predkov, ale je aj výzvou pre každú generáciu, aby chrám a posvätné dianie v ňom udržala. Je isté, že sv. omša môže byť slúžená aj mimo kostola a aj niektoré sviatosti, napr.  sv. spoveď, môžu byť vyslúžené mimo chrámu. Je to však len ojedinele. Boží kult sa má rozvíjať v prvom rade v priestore a atmosfére Božieho domu. Pred časom som slúžil sv. omšu pre veriacich v priestoroch domu smútku. Tamojší veriaci kostol nemajú. Tvoria nie veľkú komunitu. Sami hovoria, že aj keď sú vďační za dar sv. omše, postaviť kostol je pre nich výzvou a ambíciou.

3.   Účinky pôsobenia atmosféry kostola na človeka

          Človek sa tu môže stíšiť. Dnes voláme po atmosfére stíšenia. Je to logické, lebo sme obklopení hlukom a riavou štýlu života. V ňom ticho výrazné miesto nemá. Vždy, keď sa v našom kostole konajú pohrebné obrady, organisti vysvietia na tabuliach oznam, ktorý upozorňuje účastníkov, aby sa stíšili a sústredili sa na udalosti, ktoré budeme sláviť. Všímame si, že napríklad aj atmosféra sobáša rozdeľuje ľudí. Niektorí účastníci sobášnych obradov nerozlišujú medzi profánnym prostredím a posvätným prostredím.

          Kostol nám pomáha v tom, aby sme objavili svoje vnútro. V tomto prostredí sa nám prihovára svedomie. Bežne zvykneme povedať, že sa nám „pohlo svedomie“. Mnohí túto myšlienku pripisujú kostolu a zvlášť tajomstvu Božieho slova. Pohlo sa im vnútro do takej miery, že sa rozhodli konať pokánie a zmeniť svoj život.

          Kostol na človeka vplýva tak, že ho vedie k modlitbe. Človek v kostole zistí, že nemôže byť nečinný, ale že jeho atmosféra si pýta schopnosť komunikovať s Bohom. Možno nie prvýkrát, ale pri ďalších stretnutiach si duša pýta rozhovor s Bohom. Duša je komunikatívna a Boh je Bohom spoločenstva. Kostol je miestom, kde sa môžu tieto skutočnosti stretnúť.

          V bežnej reči používame výraz: „že niečo je a niečo nie je s kostolným poriadkom“.

Predpokladá sa, že v kostole je poriadok, ale človek zistí, že jeho život nemusí vykazovať známky Božieho poriadku. Boh dáva najavo, že kresťan má svoj život prehlbovať, prekypriť alebo vytvoriť úplne novú hierarchiu hodnôt. Bez atmosféry kostola by sa len tak ľahko k tejto myšlienke nedopracoval. Atmosféra kostola mnohým otvorila oči do takej miery, že sa rozhodli zosúladiť svoj život s hlasom svedomia.

         

          Na návštevu kostola sa treba pripraviť. Už nedeľné ráno veľa povie o našej „nepripravenosti“ navštíviť Boží dom. Ak prevládajú pozitívne odhodlania, vtedy sa sv. omša stane zdrojom mnohých milostí. V inom prípade zostane iba hluchým miestom bez patričnej odozvy. Pripravenosť bližšia sa očakáva od kresťana vtedy, keď prekračuje prah kostola s dostatočným predstihom pred úvodným zvonením tak, aby svoje myšlienky zosúladil s tajomstvom oltára. Rovnako sa to týka aj odchodu po skončení sv. omše. Slávené tajomstvo si žiada, aby sme milosti akoby vstrebali do svojej duše. Na to potrebujeme aspoň pár minút adorovať a ďakovať za prijaté milosti. Príprava na sv. omšu i poďakovanie majú mať parametre primerané veriacemu človeku, ktorý verí, že Boží dom mu sprostredkúva dary potrebné na každodenný život ale i dosiahnutie spásy.

Lampy hasnú

Z evanjelia o pannách s lampami nás môže o.i. zaujať myšlienka:"...dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú" /Mt 25, 1-13/. Počas Dušičiek navštevujeme cintoríny, zapaľujeme sviece pri hroboch našich blízkych a modlime sa za spásu ich duše. Uvedomujeme si, že pozemský život je pominuteľný a že nech robíme čokoľvek, lampy nášho života pomaly hasnú a aj my sa blížime k večnosti. Prejavuje sa to vtedy, keď naši blízki nás počujú hovoriť nasledujúce vety: už som sa narobil dosť, prenechávam to mladým, už nemienim nikomu nič dokazovať, už to nie je moja priorita, už to nedám, už ma to nenaplňa tak, ako kedysi...atď.

Lampy nášho života hasnú najmä v týchto konkrétnych situáciách:

1.,Ide o situáciu, kedy nám odchádzajú sily, vynecháva zdravie a prichádzajú rôzne choroby. Jednoducho začíname sa presviedčať o tom, že nestačíme životnému tempu a nárokom svojej doby, že sa nám kráti dych a možno začíname skôr zavadzať ako byť úžitočný. 

Ako sa s touto situáciou vyrovnať, lebo vieme, že návrat do starej formy je nemožný? Aký olej pomoci máme k dispozícii pre tieto situácie? 

Kňaz sa počas sv.omše modlí v tichosti takúto modlitbu: Prijmi nás, Pane, v duchu pokorných a v srdci skrúšených, a naša dnešná obeta nech nájde zaľúbenie v tvojich očiach". Každý jeden z nás hľadá pokoru, aby mohol prijať určité situácie života a priniesť ich Bohu ako svoju obetu. Lebo ide o čas, v ktorom sa máme prezentovať vrcholnou obetou, ktorá neraz nadobudne charakter Kalvárie. Všetky svoje slabosti a obmedzenia obetujme denne Pánovi, aby nás posilňoval v čase, keď začíname byť odkázaní  viac na jeho milosť ako na vlastné sily.

2.,Naše lampy hasnú vtedy, keď zistíme, že pozemské istoty vlastne istotami nie sú, hoci svet nás presviedča o opaku. Po ničom tak netúžime ako po istotách: materiálnych, ale i ľudských. V ničom , však, nemôžeme mať tu na zemi istotu. Väčšinou sme konfrontovaní s neistotou. Týka sa politiky, zdravia , materiálnej situácie, ale i zamestnania. 

Aký olej milosti máme k dispozícii  v tomto prípade? Odpovieme biblickým Ježišovým citátom:/Mt 25,13/"...bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny". Jedinou skutočnou istotou je Kristus a jeho príchod, ktorý nás zbaví všetkých neistôt. Čo je viera? Je to vnútorná sila pokrsteného človeka, ktorý všetku svoju nádej vložil do Ježišových rúk. On je nad všetkými istotami istota absolútna. Istota, ktorá nepodlieha nijakej skaze ani módnym trendom ani technickým zázrakom doby. Našou úlohou je presunúť ťažisko života tam, kde môžeme s Bohom komunikovať a tešiť sa s jeho prítomnosti.

3.,Hasnutie lámp v živote vnímame vtedy, keď cítime nástojčive dotieranie hriechu. Možno práve vtedy, keď sa rozhodneme pre štýl života, ktorý je milý Bohu, práve vtedy je pôsobenie hriechu akoby naliehavejšie a drzejšie. Hriech a jeho pôvodca začína intenzívnejšie hľadať  slabé miesta  a napádať našu predispozíciu pre hriech, ktorú si nesieme ako dôsledok dedičného hriechu. Čo v tomto prípade? Máme k dispozícii nejaký olej úľavy? 

Spomeniem ešte jednu krátku modlitbu, ktorú sa kňaz modlí v duchu pri obradnom umývaní rúk: Pane, zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu. Ide o nepretržitý proces, ktorý bude aktuálny až do konca života. Východisko je v neustálom zmierovaní sa s Bohom a ľuďmi, aby sme v duši neprechovávali niečo, čo láka diabla, aby našiel domov v našom srdci a pustošil. Venujme zvýšenú pozornosť pokániu a svojmu svedomiu. Táto činnosťmôže mať aj charakter výstrahy pred nepripravením sa na večnosť, môže mať podobu zjednocovania sa s Bohom ako s jediným skutočným dobrom  a môže vychádzať z túžby človeka nadobúdať pokoj v duši. Motivácia pre pokánie môže mať rôznu podobu. Len, aby nejaká bola.

Naše lampy hasnú a raz vyhasnú definitívne, ale olej milosti ako liek a východisko nám vždy poskytne Kristus vo svojich sviatostiach a v Božom slove. Niečo v nás zaniká a hasne, ale život milosti prekvitá za každých okolností a presviedča nás o tom, že Pán života a smerti nás nikdy neopustí.