Dlhovekosť

Vždy, keď sa dožije človek vysokého veku a jubiluje, začínajú sa o ňho zaujímať aj v médiach. Predsa len ide o takú skutočnosť, ktorá sa vymyká z rámca bežného života. Jubilant dostáva otázky typu: povedzte nám nejaké usmernenie, povedzte ako ste žili, že ste sa dožili vysokého veku? Do istej miery sa dá vysokému veku "dopomôcť", napríklad životosprávou, ale v konečnom dôsledku je za všetkým Božia milosť. 

Významnú myšlienku k tomu povedal pápež Benedikt XVI: "Bdieť, znamená prežiť každý okamih života v horizonte Božej lásky a nedať sa pritom poraziť každodennými ťažkosťami a problémami" /11/2008/.

 Možno aj takýto spôsob života napomáha vyššiemu veku,ale aj tak konečný verdikt spočíva v Božej prozreteľnosti. Iný pápež, František, často pripomínal, najmä v období Adventu, že je potrebné naplniť život týmito skutočnosťami, nezávisle na veku človeka: čas, ochota počúvať a schopnosť konať.

1.,Čas. Boh k

aždému nadelil určitý čas. Niekomu minimum, inému poskytol "mieru dobrú, natrasenú" a to podľa vlastného uváženia. Čas je Boží dar a dostávame ho preto, aby sme ho duchaplne a milostiplne aj využili. K času treba pristupovať ako k prejavu záujmu Boha o človeka. Boh pôsobí na človeka tak, aby sa orientoval na život večný,ako na konečný cieľ. Tu na zemi iba z časti okúsi Božiu dobrotu, ale naplnenie túžob sľubuje až vo večnosti. Boh sľubuje dlhý život každému, bez ohľadu na to, či žije na zemi krátko alebo dlho. Ide o večný život, v ktorom čas už nefiguruje. Buďme vďační Bohu za každé ráno, keď sa môžeme pohnúť za povinnosťami, ale aj za každý večer, lebo môžeme Bohu ďakovať za to, že sme mohli byť cieľom jeho dobroty.

2.,Človek by sa mal učiť celý život počúvať. Počúvať Boha čo mi hovorí vo svojom slove, počúvať hlas svedomia a blížneho. Počúvať neznamená ničnerobenie a pasivitu. Počúvanie má človeka zdvihnúť tak, aby konal. Počúvanie nemá sledovať trasu z jedného ucha do druhého a potom von. Mali by sme počúvanie povýšiť na uvedomelú a užitočnú činnosť, ktorá má miestami väčší význam ako je rozprávanie. 

Vždy, keď uvádzajú v rozhlase kultúrny program napr. vážnu hudbu alebo literárne pásmo, uvedú ho slovami:započúvajte sa...Tým sa chce povedať,že keď sa človek započúva, t.j. prenikne do hlbky slova, pochopí viac, akoby len poslúchal s mysľou odvrátenou inde, za svojimi záujmami. Pri počúvaní máme vnímať záujmy toho, kto rozpráva a tie svoje dať, aspoň na čas, bokom. Počúvanie je plodné preto, lebo rozširuje obzory poznania, ponúka možnosti pomoci a služby a vedie k prehodnoteniu vlastného života. Možno aj ambícia človeka počúvať má vplyv na dlžku života človeka. Ak nie pre toho, kto počúva, tak potom pre toho, kto sa môže vyrozprávať.

3.,Konať.Skôr ako skonáš, konaj dobro. Čas svojho skonu nepoznáme, ale čas, kedy môžeme začať konať dobré dielo je v našich rukách. Konanie dobra vychádza z dvoch zdrojov: z poznania biedy, v ktorej sa ocitol nejaký človek a z poznania princípu evanjelia, ktoré nám káže obetovať sa pre dobro iných. Teda pohýna nás cit, keď vidíme okolo seba akúkoľvek biedu, ale aj svedomie kresťana, ktoré sa službou blížnemu regeneruje a prehlbuje. 

Apoštol sv. Peter píše:"Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti...keď niekto slúži, tak len z moci ,ktorú uštedruje Boh..." /1 Pt 4,10-11/. Služba blížnemu poukazuje na to, že je medzi nami Boh a že on pohýna ľudské srdcia, aby slúžili a konali Božie skutky. 

Božia milosť je mnohotvárna a môže každého z nás delegovať, aby cez svoje postavenie, poslanie a možnosti konal v súlade s vôľou samotného Krista, ktorý "neprišiel, aby ho obsluhovali, ale aby slúžil". 

Dlhovekosť človeka na zemi môže symbolicky zvýrazňovať večnosť, ktorá nás čaká po tom, čo prekročíme prah smrti. Boh nám dáva na javo, že po nás túži a že naše najväčšie a najsladšie dobro spočíva v tom, keď budeme naveky s ním. Ale aj krátkosť ľudského života môže obsahovať podobný Boží zámer. Znamená to, že Boh po nás túži svojou láskou a nepraje si nič viac ako našu spásu. Pri smrti blízkeho človeka nech sú nám nablízku aj tieto myšlienky.

Vyrástol na púšti

/Mt 11, 2-11/. Pred mnohými rokmi som poznal pani, ktorá ako mladá emigrovala so svojim manželom do USA. Už ako vdova, v dôchodkovom veku sa vrátila na Slovensko. V USA žila cca 50 rokov. Nechcela zomrieť v cudzej krajine a tak sa vrátila domov. Bolo to v čase totality,kedy ľudia poznali Ameriku iba z rozprávania. Obyvatelia z celej ulice sa zvykli u nej doma stretávať a ona rozprávala nekonečné zážitky a príbehy, ktoré sme počúvali s otvorenými ústami. Je to iné, keď poznáte niečo iba tak na diaľlku a iné, keď vám o tom bližšie porozpráva človek, ktorý má priame skúsenosti.Zrazu je vám tá vzdialená téma omnoho bližšia a zrozumiteľnejšia.

Je isté, že Ján Krstiteľ nám priblížil púšť. V adventnom období čítame o tom, ako svojim zjavom dokázal zaľudniť púšť pri rieke Jordán. Prichádzalo tam za ním množstvo ľudí. Zrazu sa stala púšť bližšou jeho súčasníkom, ale aj nám, ktorí vnímame najväčšieho z prorokov ako neprekonateľnú osobnosť, čo potvrdil aj samotný Ježiš. Božia milosť a púšť ho vychovala na takú úroveň, ktorú nijaký iný prorok nedosiahol. Ktoré myšlienky jeho svedectva nás môžu aj dnes osloviť?

1.,Ty si ten, ktorý má prísť...? Adresuje Ján otázku zo žalára samotnému Ježišovi. Je to otázka. Skúsme však zmeniť otázku na konštatovanie, bez otáznika na konci vety. Veta bude znieť takto: ty si ten, ktorý má prísť! 

Snažme sa byť takými svedkami Ježišovho evanjelia, o ktorých bude toto platiť nie s otáznikom, nielen ako prejav prekvapenia , ale ako radostné a nádejné konštatovanie: ty si ten, ktorého poslal Boh, lebo si mi pomohol, uľavil v trápení, ukázal si mi cestu a pomohol nájsť riešenie mojej situácie atď! Snažme sa iným poslúžiť ako istota ako svetlo v temnotách tohto sveta ako smerovník, ktorý iných naviguje na cestu Božieho kráľovstva. Ty si ten, ktorý ma vstúpiť do môjho života!.

2.,"...oznámte /Jánovi/, čo počujete a čo vidíte...".Takto reaguje Ježiš na Jánovu otázku a posiela po dôveryhodných posloch odpoveď. Žijeme časy, v ktorých je dôležité, aby sme oznámili a povedali, že veríme v Krista, ktorý je našim Vykupiteľom a Mesiášom. 

Istý človek nedávno rozprával o tom, ako sa ho prvý krát v živote opýtali v istom spoločenstve prečo verí. Roky, desaťročia sa ho nikto nikdy na to nepýtal, až teraz...Bola to otázka úprimná , nie provokačná. Tí, ktorí ju položili, chceli sa naozaj dozvedieť o motívoch konkrétneho človeka, ktorý sa k viere hlási. Aj tu platí toto biblické: oznámte svetu, čo počujete a čo vidíte vo svojej  viere v Krista. Každý z nás  môže teraz v adventnom období porozmýšľať nad tým, ako by svoju odpoveď sformuloval a vysvetlil motívy svojej viery. Je dosť ľudí, ktorí sú hľadajúci a možno potrebujú počuť slová takéhoto povzbudenia a ešte viac potrebujú vidieť primerané skutky života.

3.,"Čo ste vyšli vydieť? Proroka? Ano, hovorím vám, viac ako proroka!". Takto charakterizuje Ježiš svojho predchodcu pred mnohými poslucháčmi. 

Týmto naznačuje, že každý by mal prejaviť blížnemu úctu. Možno aj väčšiu ako si zaslúži. Dnes je táto záležitosť slabšou stránkou života spoločnosti. Nedávno sme sme si vypočuli a aj videli, akú /ne/úctu preukázali voči sebe vrcholní predstavitelia nášho zákonodarného zboru. Aký vzťah potom môžu mať voči sebe bežní ľudia, keď toto vidia v správaní tzv. reprezentatívnej vzorky spoločenského života? Neúcta je výsledkom duchovného rozkladu akéhokoľvek spoločenstva. Naopak, úctivé správanie svedčí duchovne formovanému človekovi, krorý sa pridržiava  Ježišovej zásady:"Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili" /Mt 25,40/. S absenciou úcty spoločenstvo upadá. Naopak, s  jej pestovaním  naberá na vážnosti, aj keď môže podliehať skúškam a provokáciam, ktoré overujú trvácnosť vnútornej sily spoločenstva.

Po toľkých podnetných myšlienkach o Jánovi Krstiteľovi, ktoré nie sú konečné, sa nám javí púšť a Jánov exotický zjav  bližší a prijateľnejší, ako sa na prvý pohľad zdá. Ján bol vo svojom čase výnimočnou osobnosťou. Ani dnes z tohto lesku nič nestratil , práve naopak.Tak, ako on Ježiša predchádzal, tak sa my snažme Ježiša nasledovať. 

Byť otvorený pre Božie kráľovstvo

Vždy, keď sa rodí nejaké dobré dielo, musí stáť za ním zopár ľudí. Keď sa toto dielo podarí a  neskoršie bilancuje, niektorí povedia, že sa zoskupili takí ľudia, ktorí boli pre "dielo otvorení". To znamená, že mali pre vec porozumenie, že ich chytila za srdce, že všetky sily sústredili na dosiahnutie určitého cieľa. 

Teraz je pred nami dôležitá otázka: sme my, ľudia, otvorení pre Božie kráľovstvo, ktoré ohlasoval Kristus a teraz v jeho úlohe pokračuje Cirkev? Ľudia prídu na to postupne, že áno, že sú pre večnosť otvorení. Uvedomujú si, že starnú, že im sily odchádzajú a prichádzajú choroby a rôzne formy životných zápasov. Pozemský svet nám definitívnu istotu neponúka. Kristus áno, lebo sľubuje radosti večného života pre tých, čo vedú taký život, ktorí je blízko evanjeliovej zvesti.

Ktoré sú znaky hľadania večného života?

1.,Do Božieho kráľovstva má blízko ten, kto pochopil, že najvyššou hodnotou je láska. Je to pochopiteľné, lebo Písmo konštatuje, že "Boh je láska". Kristus nám dal príklad v tom, že lásku treba prijímať, ale aj odovzdávať. On ju prijímal už v lone Matky, ktorá ho hneď po narodení v Betleheme "zavinula do plienok" a zahrnula obdivuhodnou láskou. Ježiš však neustále lásku odovzdával do svojho prostredia, čoho dôkazom je vrcholný moment lásky, ktorý sa prejavil na kríži.

Ježiš nás učí, že lásku treba prijímať s vďakou a s vďakou hľadať možnosti, ako ju odovzdávať ďalej. Kto sa usiluje žiť pri Bohu, ten sa veľa naučí, aby jeho konanie bolo láskou inšpirované. 

Peknú myšlienku nám ponúka pápež Benedikt XVI., ktorý v čase adventu v r. 2010 povedal:" Boh je blízko, ale my sme často ďaleko /od neho/. Približme sa, kráčajme v prítomnosti jeho svetla, prosme Pána a prostredníctvom modlitby sa my sami staneme svetlom pre druhých". 

2.,Dobrú pozíciu pre Božie kráľovstvo má ten, kto sa učí obetavosti. Bez tejto čnosti by bol život prázdny. Ide o spôsob života, ktorý sa vyznačuje tým, že človek na seba akoby zabúdal, lebo pomáha svojim blížnym. Kto sa učí takto konať, podobá sa  múdremu mužovi z evanjelia, ktorý si "postavil dom na skale a nie na piesku". 

Pri sledovaní správ počúvame často o obetiach vojen, násilných činov, prípadne prírodných katastrof. Sú to všetko obete, lebo ich prevalcovala a zlomila určitá sila, ktorej sa ubrániť nedokázali. 

Človek, ktorý sa učí obetavosti, nedokáže sa ubrániť ušľachtilej sile vnútra, ktorá ho disponuje pre dobré skutky. Boh nás tak formuje, aby sme sa stali obeťami pre dobro tých, ktorí sa nachádzajú v zložitej situácii. 

Pred nedávnom som sledoval v TV aktivitu istých ľudí, ktorí chceli zo solidarity s bezdomovcami stráviť jednu noc na ulici, ležiac na kartónoch a spacákoch. Všetci vraveli, že jedna noc, to sa dá, ale nevedia si predstaviť takto žiť dlhodobo. 

Ak niekto trpí, lebo sa trápi s chorobou a zomiera, môže ho niekto nahradiť, aby s ním solidarizoval? Sotva. Ale, keď sa nájde niekto, kto mu poslúži pri smrteľnom lôžku, preukazuje jednu z vrcholných foriem služby na tomto svete. Tým napodobňuje a zobrazuje samotného Ježiša, ktorý si takéto a podobné  činnostiveľmi cení. Sú vstupenkou do Božieho kráľovstva.

3.,Pre Božie kráľovstvo je otvorený ten, kto je schopný sebareflexie. Ide o človeka, ktorý posudzuje svoje konanie podľa určitých noriem,  pričom zlo, ktorého sa dopustil odsúdi, ale neodsudzuje sám seba, lebo vie, že od Boha dostane novú príležitosť, aby zlo napravil a v dobrom vytrval. Tou normou, podľa ktorého posudzujeme svoj život je svedomie. Sme presvedčení, že ak ho pozorne študujeme, počúvame samého Boha, ktorý sa nám v hlase svedomia prihovára. 

Svätý Otec František 29.11.2020 povedal túto podnetnú myšlienku:"Je dôležité zostať bdelý, pretože životnou chybou je strácať sa v tisícoch veciach a nevšímať si Boha".

Niekedy sa strácame v množsteve nápadov, podnetov a činností a zabúdame na morálny imperatív, ktorý nám priniesol Ježiš. Iba v jeho svetle dokážeme čo najdokonalejšie posúdiť svoj život, vyhodniť ho  a vyvodiť dôsledky ako ďalej. Kristus je meradlom pre naše skutky, podnetom pre sebareflexiu a dôvodom a príčinou, že sa chceme zdokonaľovať a neustrnúť vtedy, keď môžeme robiť veľa užitočných aktivít. 

Otvorenými pre Božie kráľovstvo nás nemusí robiť až otvorený hrob, ktorý pohltí telesné pozostatky nášho blížneho a potom sa zatvorí. Stačí mať otvorené srdce, aby sa nezatvorilo vtedy, keď treba nasledovať Krista v ušľachtilom a dobroprajnom konaní. Vtedy sa nám prihovára Ježiš slovami, ktoré adresoval istému farizejovi:"Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva".

Blízko nebeskej brány

Istý pilot vojenského vrtuľníka  sa vrátil po službe domov . Tam sa ho už nevedel dočkať jeho malý syn, ešte dieťa. Hneď pri otcovom príchode ho zahrnul početnými otázkami. Napr.: ocko, čo si robil tam hore? Otec potmehúdsky odpovedal:zaklopal som tam hore na nebeskú bránu. 

Človek  použije tento výraz vtedy, keď vyviazne z nebezpečenstva života, lebo bol blízko smrti.No, pre každého raz bude platiť skutočnosť, že sa postaví pred Pána života a smrti preto, aby konfrontoval svoj život s Božou vôľou. Tento okamih nikoho neminie a nikto sa pred ním neschová. Sám žalmista  nám pripomína :"Kam môžem ujsť pred tvojim duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam, ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica" /Ž 139,7-10/. 

Na čo človek apeluje, keď vie, že bude raz stáť v prítomnosti Syna človeka, ktorý je Pánom života a smrti?

1.,Prosí o Božie milosrdenstvo. Prosí Pána, aby mal zľutovanie nad nami hriešnymi. Nedávno sa vrátil Sv. Otec Lev XIV. z prvej apoštolskej cesty, počas ktorej navštívil Turecko a Libanon. V priebehu stretnutia vystúpili v Libanone predstavitelia rôznych stavov a predniesli mu svoje svedectvá. Bol tam aj kňaz, ktorý pôsobí vo väzenskom prostredí. Povedal takúto zaujímavú vetu: "milosrdenstvo nie je idea, ale konkrétna tvár". Chcel povedať, že milosrdenstvo má tvár Božieho Syna Ježiša Krista.

 V médiach sa stretávame s mnohými akciami, ktoré majú charakter kampane a usilujú sa o ušľachtilé veci. Každá kampaň má tvár nejakého známeho a populárneho človeka. Božie milosrdenstvo, ktorého sa dovolávame má tvár Ježiša z Nazareta. On vylial  za nás svoju krv, aby sme raz mohli s dôverou zaklopať na nebeskú bránu a prosiť o prijatie. Aké je dôležité, aby sme s touto božskou tvárou komunikovali už počas pozemského života! Čím nám bude bližšia počas pozemského života, tým radostnejšie stretnutie s ním budeme prežívať v jeho kráľovstve. 

Ale on chce aj to, aby sa na našich životoch odzrkadľovala jeho milosrdná tvár. Akí sme vďační Bohu za to, keď sa v živote stretneme s jeho milosrdnou tvárou v osobe človeka, ktorého sme mali radi! Kto s Ježišom komunikuje akoby  preberal jeho tvár a jeho láskavé milosrdenstvo.

2., Slávna loď Titanic, ktorá dostala od svojich konštruktérov titul-nezničiteľná, narazila na veľký ľadovec a potopila sa. Stalo sa to v r. 1912. Pri poslednom skúmaní vraku pred niekoľkými rokmi odobrali potápači niekoľko vzoriek hrdze. Vrak totiž postupne degraduje. Na prvý pohľad akoby spal a vykazoval známky smrti. No v skutočnosti sa na ňom hostia zvláštne baktérie, ktoré ho postupne požierajú a likvidujú. Jedna z vedeckých pracovníčok trefne konštatovala, keď povedala:"aj keď sa zdá, že loď je mŕtva, v skutočnosti na nej pulzuje život, ktorý si bez mikroskopu nedokážeme predstaviť". Samozrejme myslela život v zmysle biologických procesov.

Dovoľme si určitú analógiu. Aj keď je človek mŕtvy a my ho pochováme, ani si nedokážeme predstaviť, aký život pulzuje v jeho duši, ktorá priamo komunikuje s Bohom z tváre do tváre. Taký mikroskop a ani iné výdobytky techniky nenájdeme, aby sme fyzickými očami mohli tento proces postrehnúť.

 Duša , ktorá je verná Bohu, nijako nedegraduje a ani už ju nebudú požierať starosti a problémy každodenného života. Duša, ktorá oslavovala Boha sa nikdy nedostane na úroveň vraku, ktorý pohltí zlovestná priepasť. Takáto duša zažiari Božím leskom, lebo prítomnosť Boha nedopustí, aby sa do nej zahryzla akákoľvek zloba sveta.

3.,Cieľom života človeka je nebo, t.j. Božie kráľovstvo. Sv. Otec Benedikt  XVI. povedal vo svojom vianočnom príhovore v r.2007 túto myšlienku:" nebo nie je vecou geografie, ale srdca". Sám Ježiš nám pripomína , že "Božie kráľovstvo je medzi vami". A preto akoby časť neba, jeho sekvenciu môžeme vidieť na životoch ľudí, ktorí sa usilujú žiť podľa smerníc evanjelia.  Je dôležité, aby sme všetci najprv skúmali svoje srdce, či je v ňom priestor na Kristovu lásku, zmierenie, jednotu a pokoj. Ale , skúmajme aj srdcia iných, lebo cez nich sa nám Boh prihovára. On otvára nebo a posiela nám takých ľudí, ktorí môžu byť pre nás svetlom na ceste do večnosti. 

Malý chlapec sa spýtal otca-pilota, čo robil tam hore. Počuli sme aj jeho odpoveď, že zaklopal na nebeskú bránu. Vždy, keď sme už ráno "hore" alebo že nespíme v noci pre ťažkosť života, zaklopme modlitbou na nebesia a prosme o.i. aj za duše, ktoré odišli na večnosť. Ale prosme aj za seba, aby sa brána nebies otvorila v stanovený čas aj pred našim pohľadom.

100 rokov /takmer/

Najprv uvediem epizódu, ktorá pochádza zo školského prostredia. Istý žiak odpovedal na hodine histórie či dejepisu. Do odpovede mu vstúpil pedagóg a spýtal sa na nejaký dôležitý historický časový údaj. Žiak uviedol nejaké časové rozpätie, no s veľkou neistotou v hlase . Pedagóg iba pokrútil hlavou nad nesprávnou odpoveďou a poznamenal: u teba je sto rokov hore dole.

Možno  v prípade historicky nesprávne zorientovaného laika je to takto-sto rokov hore dole. Ale neplatí to o živote človeka, ktorý mal stovku rokov na dosah. Taký vek si zaslúži pozornosť, úžas,ale hlavne úctu. V takomto prípade cítime, že sa Boh mimoriadnym spôsobom dotkol určitého človeka a zahrnul ho nevšedným darom dlhovekosti. Sväté Písmo používa pri tejto príležitosti výraz, podľa ktorého niekto dlhoveký odišiel z tohto sveta "sýty svojich dní" /Jób/. Čo nám chce pripomenúť  takýto úctyhodný vek človeka, ktorý bol takmer doostatku produktívny?

1.,Zisťujeme, že človek nemusí mať ambíciu dlho žiť.Ale jeho ambíciou je to, aby prežil každý deň ako Boží dar a prežil ho naplno pri konaní dobra. Ale, ak sa niekto dožije vysokého veku pri zachovaní vyššie uvedených štandardov, je to nezaslúžený bonus, ktorý treba pripísať Božej moci. Jedna z mnohých modlitieb v Liturgii hodín, ktorú sa modlievajú Bohu zasvätené osoby, znie takto: Pane, daj mi prežiť tento deň pokojne, príjemne a bez hriechu a daj, aby som ho naplnil tvorivou láskou k tebe a blížnemu". Nech sa človek dožije akéhokoľvek veku, tieto zásady ho dobre pripravia k tomu, aby raz mohol stáť vztýčený a s čistým svedomím pred tvárou Toho, ktorý ho k životu povolal. 

2.,V očiach mnohých starších ľudí vidíme ľudskosť, múdrosť, nadhľad a skúsenosť. Pred niekoľkými hodinami sa vrátil z prvej pastoračnej cesty Sv. Otec Lev XIV. Navštívil Turecko a Libanon. Pri jednom stretnutí s veriacimi v Libanone si vypočul svedectvá ľudí, ktorí si prešli utrpením. Jeden z nich povedal takúto peknú myšlienku:" V spoločenstve sme sa vzájomne podporovali a podelili sa s chlebom, strachom a nádejou". Tieto slová sú hlboko ľudské a vytvárajú nosné črty života podľa evanjelia. Ak sa ľudia dokážu podeliť s chlebom, strachom a nádejou, stávajú sa apoštolmi svojej doby a svojho času stráveného na zemi. Apoštolmi preto, lebo prví Ježišovi učeníci-apoštoli ukázali práve tieto črty vo svojom čase pôsobenia  a zanechali nám takto moment povzbudenia a nasledovania.

3.,Kotva. Tento výraz zvykneme použiť vtedy, keď chceme poukázať na hodnotový systém určitého človeka. Hovoríme, že má život zakotvený v určitom bode, o ktorý sa opiera a spolieha sa na neho. Zakotviť znamená spustiť železnú kotvu do hlbiny a zostať stáť na mieste. Takto sa objavujú hlbiny života. Zastaviť sa v zhone života a skúmať Božie hlbiny. Napr. teraz, v advente. Skúmať hlbiny Božieha slova a preverovať popri tom hlbku svojej lásky k Ježišovi a blížnemu, je ideálny životný program pre každého z nás. 

Ale, zvykneme aj hovoriť, že chceme svoj život zakotviť v Bohu. Akoby sme chceli naznačiť, že zhora očakávame hlavný zdroj milosti. Akoby sme chceli vyjadriť skutočnosť, podľa ktorej Kristus je našim vzorom a pohľad hore neznamená len vyvrátenú tvár k nebesiam, ale hlavne úprimný kontakt s budúcou slávou. Aj toto sa má objaviť v životnom štýle človeka, ktorý vie, že bez pomoci zhora by neurobil ani krok. 

Pri archeologických prácach prenikli odborníci do určitej hĺbky zeme. Urobili akoby rez pôdou a jeden z nich ukázal na jednu vrstvu a povedal:Pozrite sa, toto je sto rokov. 

Keď sa lúčime s človekom, ktorý sa dožil požehnaného veku, povieme: toto je sto rokov pôsobenia Božej milosti. Roky človeka poznačia na jeho zovňajšku, ale duša môže byť mladá pôsobením Božej milosti. Pozemský život sa míňa a nie je definitívou. Ten nebeský sa nám otvára a ponúka spoločenstvo s Bohom a jeho vernými. Toto vnímame ako odkaz vždy, keď vyprevádzame na večnosť svojich drahých a prajeme si, aby sme sa s nimi raz tam aj radovali.  

 

Sv. Ondrej

 

       Občas počujeme, ako niekto povie: „Chcem žiť svoj život!“ Dôvodov na to môže byť viac: frustrácia, vyhorenie, rutina každodenného života či rôzne iné obmedzenia. S výrazom „chcem už žiť svoj život“ sa nám vybaví myšlienka väčšej slobody, ktorá by nebola nijako determinovaná. Možno viac času na záľuby, viac odpočinku, viac nezávislosti, atď.

       Aj rybár Ondrej bol človekom, ktorý si za čias Ježiša z Nazareta žil svoj život. Iný ani nečakal. Jeho život bol podmienený vtedajšou spoločenskou situáciou, z ktorej nebolo úniku. Ale to trvalo len dovtedy, kým sa na scéne neobjavil Ježiš. On Ondreja s ostatnými povolal, aby sa stali jeho učeníkmi. A tak Ondrej už prestal žiť svoj život a osvojil si život Kristov, a to definitívne. Kto má predpoklad na to, aby mohol žiť život Kristov a považovať ho za svoj?

1.)            Ondrej bol ako rybár často konfrontovaný so živlami.

Dôverne poznal zápas s mohutnými vlnami, silným vetrom a búrkou, ktoré preverili odolnosť rybárov na Genezaretskom jazere. Tento Kristov učeník bol zocelený bojom na mori o prežitie. Tým získal určitú predispozíciu na to, aby ako ohlasovateľ evanjelia bol pripravený na boj s inými živlami. Svet má svoje živly, ktoré chcú evanjelium potlačiť, rozriediť, inak interpretovať ako je Boží zámer.

       Ale aj Pán je živel. On je takým živlom, pred ktorým sa nemorálne, protievanjeliové živly strácajú a stávajú sa jalovými. Píše o tom sv. Peter: „...v Pánov deň... sa nebesia s rachotom pominú, živly sa páľavou rozplynú, aj zem i diela, ktoré sú na nej.“ (2Pt 3, 10)

       Tí, ktorí uverili Ježišovi a evanjeliu, sa stávajú Božími živlami, ktoré odmietnu hriech a len s výzbrojou eucharistie a Božieho slova budú čeliť živlom zlého. Sv. Ondrej je prototypom bojovníka, ktorý s výzbrojou Božej moci viedol myšlienky evanjelia až po svoju mučenícku smrť.

2.)         Sv. Ondrej bol vhodným človekom do spoločenstva.

Rečou dneška povedané – „bol tímový“. Na mori pri rybolove to ani inak nešlo. Tam sebec neobstál. Rybári museli spolupracovať, komunikovať a obetovať sa, lebo cieľom bol čo najväčší úlovok. Ten si potom delili medzi sebou. Člen tímu nemohol myslieť iba na seba, lebo by sa potom z neho sám vylúčil.

       Ohlasovanie evanjelia také typy potrebuje. Také, ktoré sa budú učiť aktivitám v spoločenstve. Pôsobenie v spoločenstve môže mať na jednotlivca blahodarné účinky. Zbavuje ho sebectva, lebo slúžime Kristovi, nie sebe, zbavujeme ho izolácie, lebo z interiéru vlastného sveta a vlastných pravidiel sa ešte nikto nepriblížil ku Kristovi a ani k ľuďom, zbavuje sa ľahostajnosti, a tým potvrdzuje slová sv. Pavla, ktorý píše: „Boh telo vyvážil tak, aby nebola v tele roztržka, ale aby sa údy rovnako starali jeden o druhý. Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy.“ (1Kor 12, 24 – 26). Sebectvo, izolácia a ľahostajnosť patria medzi najväčšie neduhy doby, pričom s bolesťou konštatujeme, že sa preniesli aj do spoločenstva Cirkvi.

3.)         Sv. Ondrej bol zvyknutý na ochotu podeliť sa.

To sa dialo na dennej báze, lebo rybolov by sám nezvládol, potreboval spolupracovníkov. Úlovok si nemohol zobrať sám pre seba. Bez kolegov na mori by bol ničím.

       Je azda prirodzené, že mal ambíciu deliť sa s Božím slovom. Nikoho by nemalo prekvapiť, že potom, čo absolvoval prípravu v Ježišovej blízkosti, sa odobral ohlasovať evanjelium. Bol tak vychovaný a formovaný morom a rybolovom a neskoršie samotným Ježišom.

       Máme dnes záujem podeliť sa s Božím slovom? Čo preto robíme v rodine, aby sa evanjelium podávalo ďalším generáciám? Štýl, spôsob života, je prvým hlásateľom Kristovej blahozvesti. Ten sa tvorí najmä pri eucharistickom stole a pri stole Božieho slova tak, aby sa zakorenil aj pri stoloch našich príbytkov. Keď sa dokážeme podeliť s dobrami materiálnymi, hľadajme cestu, aby sme neopomenuli ani duchovné podelenie sa. Pohľad na stôl nám túto úlohu pripomenie. Pohľad na stôl, ktorý máme napr. v kuchyni alebo v obývačke, ale najviac výrečným je stôl, ktorý máme na očiach v presbytériu každého kostola.

       Je to dôležité preto, aby sa Ježišov život stal naším životom. Stolovanie s Kristom nej je našou prioritou, lebo od neho vstávame zapálení a povzbudení pre myšlienku ohlasovania evanjelia.

Čo /kto/ má prioritu?

Evanjelium nám pripomína udalosť, podľa ktorej sa Pán Ježiš rozhliadol po chráme a všímal si ľudí, ktorí hádzali svoje príspevky do tamojšej pokladnice /Lk 21, 1-4/. Keď sa nad tým zamyslíme, vnuká sa nám niekoľko otázok. Napr.: čo je prioritou, plná pokladnica alebo skúška štedrosti veriacich  židovského národa? Ježiš chce povedať, že s úžitkom naplnená pokladnica môže byť plodne využitá len ľuďmi, ktorí majú charakter a vypracované čnosti. 

Božie kráľovstvo je akoby pokladnica. Všetci, ktorí sme v Krista uverili venujeme svoje príspevky pre dobro večného života, ktorý pre nás Ježiš pripravil. Ako možno tento cieľ dosiahnuť?

1.,Tak, že svoj pozemský život zameriame na večnosť. Tak, že dovidíme viac ako je iba úroveň pozemského života. Tak, že svoje životné skúšky  a kríže odvedieme ako svoje príspevky do pokladnice Božieho kráľovstva. Naše dobré skutky a obety by mali mať tento zámer, nielen pre pozemský úžitok, ale hlavne pre poklad v nebi. Takú myšlienku a silu môže dať človekovi iba Boh, ktorý naše kroky tajomným spôsobom usmerňuje pre vyššie ciele. Denne môžeme svoje skutky posväcovať, aby sa stali platidlom pre večný život s Bohom.

2.,Cieľ večnosti môžeme dosiahnuť aj vtedy, keď sa nenecháme nikým a ničím odradiť. Najmä nie vlastnými zlyhaniami alebo slabosťami iných. Kristus je náš sprievodca, ktorý nám poskytuje vždy novú motiváciu a chuť povstať a pokračovať ďalej.Boh chce vidieť naše odhodlanie osláviť ho aj tým, že sa zmobilizujeme , vstaneme z našich hriechov a budeme pokračovať v púti za naplnením nášho života v nebi. Večnosť má svoju príťažlivosť, lebo v nej kraľuje Boh, ale aj do nás Pán vložil túžbu po vyšších hodnotách. Raz sa môžu stretnúť tieto skutočnosti v jednom bode a naplnia nás neopakovateľným šťastím.

3.,Cieľ večnosti ako najväčší dar môžeme dosiahnuť vtedy, keď sa podelíme s vierou s ostatnými. Pre určitú vec sa rozhodneme ochotnejšie vtedy, ak ju nám niekto hodnoverný odobrí a poradí, aby sme ju prijali. Viera v Boha sa má dediť a odovzdávať. Je to priorita, vlajková loď pozemského úsila človeka. Ten, kto vieru odovzdáva, koná mimoriadnu službu, ktorá je Bohom vysoko cenená. A spôsob odovzdávanie viery nie je len verbálny, ale najúčinnejší je príkladom a svedectvom skutkov, ktoré sprítomňujú samotného Krista. Ten, kto je schopný podeliť sa napr. s jedlom, má predpoklad k tomu, aby sa podelil s vierou v Boha. Dobrý človek, ktorý uveril v Božiu štedrosť a dobrotu, má dispozíciu preto, aby si skutky podľa evanjelia nesprivatizoval, ale odovzdával ďalej. To všetko sa môže diať podľa starej zásady-radosť rozdávaním rastie. To isté môžeme konštatovať o viere v Boha, ktorá môže rásť a prinášať ovocie.

Chudoba

Na dnes pripadá 9.svetový deň chudobných. Ustanovil ho pápež František v r.2016. Svoj motív určite hľadal vo výroku Pána Ježiša:"...chudobných máte vždy medzi sebou ..." /Mk 14,7/. Tým naznačil, že s fenoménom chudoby sa ľudstvo bude zaoberať stále. Tí, ktorí budú mať záujem na tom, aby ju odstraňovali či minimalizovali, budú neustále dostatočne vyťažení. Prvok chudoby je na jednej strane zlou vizitkou života ľudského spoločenstva, ale na strane druhej bude vždy dôvodom na preukázanie čistých čností tých, ktorí sa s týmto javom nezmieria a budú konať dobro a pomáhať. 

1.,V súvislosti s chudobou sa často používa výraz-chudobní príbuzní. Chce sa ním vyjadriť rozdiel medzi určitými ľuďmi alebo spoločenstvami. Napr. keď sa porovnáva životná úroveň ľudí v Nemecku a u nás, nie je možné si nevšimnúť rozdiely s tým, že o nás sa povie, že sme chudobní príbuzní. 

Koľko tzv. chudobných príbuzných máme hocikde vo svete. Sme príbuzní napr. na báze prijatého krstu, ale v materiálnej úrovni života je veľký rozdiel. Môžeme zostať ľahostajní voči tomuto javu? Isteže, môžeme povedať, že nás sa to netýka, nech si to oni riešia...Ale, aké je to potom svedectvo našich čností, lebo takto sa stávame ľuďmi bez citu...V ľudskom spoločenstve evidujeme ľudí, ktorí vinou chamtivosti a nespravodlivosti určitých jednotlivcov alebo skupín, celý život bojujú s chudobou. Sú odkázaní na pomoc. Sú odkázaní a my ich odkážeme na charitatívne ustanovizne, bez toho, žeby sme akýmkoľvek spôsobom pomohli a pohli prstom. Oni sú odkázaní a my si o tom dávame odkazy miesto toho, aby sme sa zapojili do overených aktivít pomoci. Keby bol náš hociktorý príbuzný neďaleko nás chudobný, nedopustili by sme, aby zahynul. Nedopusťme, aby náš hociktorý príbuzný, napr. na báze krstu, hoci je fyzicky ďaleko, hynul bez toho, žeby sme sa mu otočili chrbtom. 

Starobylý autor z druhého storočia píše:" Almužna je dobrá ako pokánie za hriech, pôst je lepší ako modlitba, no almužna je lepšia od oboch". A pokračuje takto:" Ak sa zriekneme svojich chúťok a premôžeme svoju dušu tým, že nebudeme uskutočňovať jej zlé žiadosti, budeme mať účasť na Ježišovom milosrdenstve" /Liturgia hodín IV. s.496/. 

2.,Existuje príslovie:chudoba cti netratí. Chudobných automaticky považujeme za outsiderov v spoločnosti. Sú samozrejme aj takí, ktorí si za svoju chudobu môžu  sami svojou nezodpovednosťou. Sú však mnohí, ktorí sa snažia vymaniť zo smrtonosného naručia chudoby, no veľmi sa im to nedarí. Málokto by sa chcel zameniť v živote s chudobným. Nikoho neláka žobrať a spoločensky padnúť na dno. 

Tento týždeň ma v správach v TV zaujala reportáž z Prešova. Mladá redaktorka sa rozhodla, že bude hodinu predávať časopis Nota bene. Tí, ktorí to denne robievajú boli za ten čas pozvaní na obed do reštaurácie /prvýkrát v živote/, kde sa mohli dosýta najesť. Redaktorka robila čo mohla, ale predala iba pár kusov časopisu. Predpokladám, že túto činnosť by nechcela robiť na dennej báze. Hneď na druhý deň sa vrátila k svojmu povolaniu. Ale ako skúsenosť by to odporúčala každému. Je užitočné pomáhať, ale s tým, že si treba dávať pozor na podvodníkov a na tých, ktorí by našu pomoc premenili do tekutej podoby alkoholu. Urobme si raz týždenne svoj deň chudobných a obetujme za tých, ktorí trpia núdzou.

3.,Chudoba na každom kroku. Túto alebo podobnú myšlienku napísal jeden z misionárov, keď sa svojim predstaveným ozval z nového pôsobiska. 

Sú rôzne formy chudoby. Stretávame sa s ňou denne v prostredí svojho života. Ide o chudobu na lásku, na ochotu udržiavať dobré vzťahy, na obetavosť, prajnosť, spolupatričnosť, starostlivosť... Túto formu nemateriálnej chudoby nevylepšia nijaké materiálne príspevky. To dokáže iba formácia človeka podľa vyšších princípov svedomia. Človek, ktorý sa snaží žiť v duchu evanjelia, do vyššie uvedenej chudoby len tak ľahko nepadne. A takto formovaný človek nemlčí ani vtedy, keď vidí možnosť akokoľvek pomôcť tým, ktorí sa trápia s materiálnym nedostatkom. Nezabúdajme na sympatické slová apoštola, ktorý napísal:" Kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol"/ Kor 10,12/. Aj náš Mesiáš, Ježiš z Nazareta , chudobou nepohrdol. Ani my nepohrdajme tými, ktorí s ňou denne zápasia.

Kostol

 

          V našom prostredí života sa takmer na každom kroku stretávame s kostolom. Sú malé i veľké, staršie i tie nové. Väčšie i menšie. Obdivujeme múdrosť a strategické myslenie našich predkov, lebo staré kostoly, ktoré postavili, majú unikátne miesto. Boli postavené takmer výlučne na vyvýšenom mieste a to tak, aby bol z každej strane na ne dostatočný výhľad a prístup. Môžeme konštatovať, že mnohé z kostolov, najmä starobylých, majú dominantné miesto.

          Je v tom veľa symboliky. Kostol patrí do života spoločenstva. Má mať dôstojné miesto, a to nielen čo sa týka lokality, ale aj v zmysle hodnôt. Kostol v živote veriaceho človeka má mať podstatné miesto.

1.   Kostol ako dom

          Dom vo všeobecnosti je miestom, kde ľudia žijú a komunikujú spolu. Koľkokrát ukážeme s hrdosťou na fotografiu a povieme: „To je náš dom.“ Tým je povedané všetko, ale najmä to, že ide o miesto ľudského spolunažívania. Ľudia v ňom spoločne vytvárajú hodnoty a upevňujú svoje väzby.

          Nepomýlime sa, ak nazveme kostol domom. Zvykneme aj hovoriť, že kostol je dom Boží. Ľudia sa tam stretávajú, aby čerpali potrebné milosti na to, aby duchovne žili. Nikde inde sa nenachádza taký zdroj milosti, ako je kostol. Kostol ožije prítomnosťou Ježiša Krista a aj prítomnosťou človeka. Vytvára sa tak duchovne silné spoločenstvo. Spoločenstvo človeka s Bohom a spoločenstvo ľudí navzájom. Prítomnosťou v chráme sa ľudia stávajú silnejšími, a to jednak jednotlivci, a potom aj spoločenstvá – rodiny. Všetci sú si vedomí, že v zápase o životné hodnoty potrebujú čerpať z eucharistického zdroja a že kostol je hlavným zdrojom tejto posily. Prítomnosťou v kostole sa viera stáva osobnejšou. Myslíme tým vzťah človek – Boh, ale aj vzťah: človek – človek.  Prežívame prítomnosť Boha, ktorý je zdrojom všetkého dobra, ale aj prítomnosť človeka, ktorému chceme dôsledky tohto dobra adresovať.

2.   Kostol – privilegované miesto v živote kresťana

          Kostol súvisí s vierou a ohlasovaním evanjelia. Nikde nepostavili kostol len – tak – z dlhej chvíle. Na mieste chrámu sa hlásalo Božie slovo a vysluhovali tajomstvá. Tak sa kostol stal privilegovaným miestom vysluhovania týchto tajomstiev. Každý kresťan by mal poznať históriu chrámu v blízkosti ktorého žije. Kostol je nielen dôsledkom viery našich predkov, ale je aj výzvou pre každú generáciu, aby chrám a posvätné dianie v ňom udržala. Je isté, že sv. omša môže byť slúžená aj mimo kostola a aj niektoré sviatosti, napr.  sv. spoveď, môžu byť vyslúžené mimo chrámu. Je to však len ojedinele. Boží kult sa má rozvíjať v prvom rade v priestore a atmosfére Božieho domu. Pred časom som slúžil sv. omšu pre veriacich v priestoroch domu smútku. Tamojší veriaci kostol nemajú. Tvoria nie veľkú komunitu. Sami hovoria, že aj keď sú vďační za dar sv. omše, postaviť kostol je pre nich výzvou a ambíciou.

3.   Účinky pôsobenia atmosféry kostola na človeka

          Človek sa tu môže stíšiť. Dnes voláme po atmosfére stíšenia. Je to logické, lebo sme obklopení hlukom a riavou štýlu života. V ňom ticho výrazné miesto nemá. Vždy, keď sa v našom kostole konajú pohrebné obrady, organisti vysvietia na tabuliach oznam, ktorý upozorňuje účastníkov, aby sa stíšili a sústredili sa na udalosti, ktoré budeme sláviť. Všímame si, že napríklad aj atmosféra sobáša rozdeľuje ľudí. Niektorí účastníci sobášnych obradov nerozlišujú medzi profánnym prostredím a posvätným prostredím.

          Kostol nám pomáha v tom, aby sme objavili svoje vnútro. V tomto prostredí sa nám prihovára svedomie. Bežne zvykneme povedať, že sa nám „pohlo svedomie“. Mnohí túto myšlienku pripisujú kostolu a zvlášť tajomstvu Božieho slova. Pohlo sa im vnútro do takej miery, že sa rozhodli konať pokánie a zmeniť svoj život.

          Kostol na človeka vplýva tak, že ho vedie k modlitbe. Človek v kostole zistí, že nemôže byť nečinný, ale že jeho atmosféra si pýta schopnosť komunikovať s Bohom. Možno nie prvýkrát, ale pri ďalších stretnutiach si duša pýta rozhovor s Bohom. Duša je komunikatívna a Boh je Bohom spoločenstva. Kostol je miestom, kde sa môžu tieto skutočnosti stretnúť.

          V bežnej reči používame výraz: „že niečo je a niečo nie je s kostolným poriadkom“.

Predpokladá sa, že v kostole je poriadok, ale človek zistí, že jeho život nemusí vykazovať známky Božieho poriadku. Boh dáva najavo, že kresťan má svoj život prehlbovať, prekypriť alebo vytvoriť úplne novú hierarchiu hodnôt. Bez atmosféry kostola by sa len tak ľahko k tejto myšlienke nedopracoval. Atmosféra kostola mnohým otvorila oči do takej miery, že sa rozhodli zosúladiť svoj život s hlasom svedomia.

         

          Na návštevu kostola sa treba pripraviť. Už nedeľné ráno veľa povie o našej „nepripravenosti“ navštíviť Boží dom. Ak prevládajú pozitívne odhodlania, vtedy sa sv. omša stane zdrojom mnohých milostí. V inom prípade zostane iba hluchým miestom bez patričnej odozvy. Pripravenosť bližšia sa očakáva od kresťana vtedy, keď prekračuje prah kostola s dostatočným predstihom pred úvodným zvonením tak, aby svoje myšlienky zosúladil s tajomstvom oltára. Rovnako sa to týka aj odchodu po skončení sv. omše. Slávené tajomstvo si žiada, aby sme milosti akoby vstrebali do svojej duše. Na to potrebujeme aspoň pár minút adorovať a ďakovať za prijaté milosti. Príprava na sv. omšu i poďakovanie majú mať parametre primerané veriacemu človeku, ktorý verí, že Boží dom mu sprostredkúva dary potrebné na každodenný život ale i dosiahnutie spásy.

Lampy hasnú

Z evanjelia o pannách s lampami nás môže o.i. zaujať myšlienka:"...dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú" /Mt 25, 1-13/. Počas Dušičiek navštevujeme cintoríny, zapaľujeme sviece pri hroboch našich blízkych a modlime sa za spásu ich duše. Uvedomujeme si, že pozemský život je pominuteľný a že nech robíme čokoľvek, lampy nášho života pomaly hasnú a aj my sa blížime k večnosti. Prejavuje sa to vtedy, keď naši blízki nás počujú hovoriť nasledujúce vety: už som sa narobil dosť, prenechávam to mladým, už nemienim nikomu nič dokazovať, už to nie je moja priorita, už to nedám, už ma to nenaplňa tak, ako kedysi...atď.

Lampy nášho života hasnú najmä v týchto konkrétnych situáciách:

1.,Ide o situáciu, kedy nám odchádzajú sily, vynecháva zdravie a prichádzajú rôzne choroby. Jednoducho začíname sa presviedčať o tom, že nestačíme životnému tempu a nárokom svojej doby, že sa nám kráti dych a možno začíname skôr zavadzať ako byť úžitočný. 

Ako sa s touto situáciou vyrovnať, lebo vieme, že návrat do starej formy je nemožný? Aký olej pomoci máme k dispozícii pre tieto situácie? 

Kňaz sa počas sv.omše modlí v tichosti takúto modlitbu: Prijmi nás, Pane, v duchu pokorných a v srdci skrúšených, a naša dnešná obeta nech nájde zaľúbenie v tvojich očiach". Každý jeden z nás hľadá pokoru, aby mohol prijať určité situácie života a priniesť ich Bohu ako svoju obetu. Lebo ide o čas, v ktorom sa máme prezentovať vrcholnou obetou, ktorá neraz nadobudne charakter Kalvárie. Všetky svoje slabosti a obmedzenia obetujme denne Pánovi, aby nás posilňoval v čase, keď začíname byť odkázaní  viac na jeho milosť ako na vlastné sily.

2.,Naše lampy hasnú vtedy, keď zistíme, že pozemské istoty vlastne istotami nie sú, hoci svet nás presviedča o opaku. Po ničom tak netúžime ako po istotách: materiálnych, ale i ľudských. V ničom , však, nemôžeme mať tu na zemi istotu. Väčšinou sme konfrontovaní s neistotou. Týka sa politiky, zdravia , materiálnej situácie, ale i zamestnania. 

Aký olej milosti máme k dispozícii  v tomto prípade? Odpovieme biblickým Ježišovým citátom:/Mt 25,13/"...bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny". Jedinou skutočnou istotou je Kristus a jeho príchod, ktorý nás zbaví všetkých neistôt. Čo je viera? Je to vnútorná sila pokrsteného človeka, ktorý všetku svoju nádej vložil do Ježišových rúk. On je nad všetkými istotami istota absolútna. Istota, ktorá nepodlieha nijakej skaze ani módnym trendom ani technickým zázrakom doby. Našou úlohou je presunúť ťažisko života tam, kde môžeme s Bohom komunikovať a tešiť sa s jeho prítomnosti.

3.,Hasnutie lámp v živote vnímame vtedy, keď cítime nástojčive dotieranie hriechu. Možno práve vtedy, keď sa rozhodneme pre štýl života, ktorý je milý Bohu, práve vtedy je pôsobenie hriechu akoby naliehavejšie a drzejšie. Hriech a jeho pôvodca začína intenzívnejšie hľadať  slabé miesta  a napádať našu predispozíciu pre hriech, ktorú si nesieme ako dôsledok dedičného hriechu. Čo v tomto prípade? Máme k dispozícii nejaký olej úľavy? 

Spomeniem ešte jednu krátku modlitbu, ktorú sa kňaz modlí v duchu pri obradnom umývaní rúk: Pane, zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu. Ide o nepretržitý proces, ktorý bude aktuálny až do konca života. Východisko je v neustálom zmierovaní sa s Bohom a ľuďmi, aby sme v duši neprechovávali niečo, čo láka diabla, aby našiel domov v našom srdci a pustošil. Venujme zvýšenú pozornosť pokániu a svojmu svedomiu. Táto činnosťmôže mať aj charakter výstrahy pred nepripravením sa na večnosť, môže mať podobu zjednocovania sa s Bohom ako s jediným skutočným dobrom  a môže vychádzať z túžby človeka nadobúdať pokoj v duši. Motivácia pre pokánie môže mať rôznu podobu. Len, aby nejaká bola.

Naše lampy hasnú a raz vyhasnú definitívne, ale olej milosti ako liek a východisko nám vždy poskytne Kristus vo svojich sviatostiach a v Božom slove. Niečo v nás zaniká a hasne, ale život milosti prekvitá za každých okolností a presviedča nás o tom, že Pán života a smerti nás nikdy neopustí.

 

Prispej

Všetci vieme, že najmä v čase Vianoc ,ale aj inokedy ľudia organizujú rôzne zbierky. Výťažok je určený na pomoc tým, ktorí sú odkazaní na štedrosťa žičlivosť ostatných. Tí, ktorí chodia do terénu pomedzi ľudí a zbierku organizujú, mávajú pripravenú nádobu, škatuľu s nápisom: Prispej!. 

Pri príležitosti sviatku Všetkých svätých tiež prebieha pomyselná zbierka s názvom: Prispej! Tentokrát ani nie materiálne, ale skôr svedectvom života. Ide o zbierku do pokladnice svätosti Cirkvi. Každý pokrstený má povinnosť do nej primeraným spôsobom prispievať. Ako sa to môže udiať?

1.,Daruj tomuto svetu, čo môžeš. Pri istej príležitosti, keď vietor so silným dažďom vážne poškodil dom početnej rodiny, susedia zorganizovali zbierku pomoci. Postupne prichádzali ľudia a pýtali sa ako môžu prispieť. Odpoveď znela: daruj, čo môžeš. 

Každý môže prispieť k dobru tohoto sveta tým, že doň vloží všetko, čo je v ňom dobrého. Svoj poklad svätosti a čnosti chceme odovzdať svetu tak, aby bol stále viac preniknutý Božím Duchom a tak ho viedol k dokonalejšiemu prijatiu evanjelia. Daruj, čo môžeš tak, aby sa svet obohacoval aj tvojim obetným darom.

2.,Skupina chlapcov zo sídliska si pripravila ľadovú plochu. Nebola ideálna, ale stačila na potreby bežného pouličného hokeja. Do akcie  sa zapojili tí starší, ale aj najmenší. Pekné zo strany starších bolo to, že  do hry zapojili aj najmenších, hoci tí sa len tak motali. Povedali im: počítame aj s vami!. 

Práve včera prišla z istého zdroja knižná ponuka na titul o svätosti. Bolo tam veta:Svet počíta aj s tvojou svätosťou. Boh to zariadil tak, aby každý z nás priniesol niečo pozitívne do pozemského života, aby sa doňho viac otlačil Ježišov obraz , ktorý by bol hoden nasledovania. Je to paradoxné, že aj napriek našej slabosti a hriešnosti sa od nás veľa očakáva. Svet akoby sa nám prihovoril slovami: počítame aj s tebou. Daruj, čo môžeš.

3.,Istý človek sa dozvedel svoju diagnózu. Zarmútila ho a aj jeho príbuzných. Postupne prichádzali za ním a podporovali ho slovami: zabojuj a daj do toho zápasu všetko. Aj Boh dá to, čo je potrebné. 

Veľkou hodnotou do pokladnice svätosti sú naše zápasy v náročných situáciach. Počas života zažijeme utrpenia rôzneho druhu. Všetko môžeme položiť na oltár ako svoj obetný dar. Tu ide o vrcholný dar do pokladnice svätosti Cirkvi. Vítaná je každá obeta, ktorá je prinášaná v spojení s Ježišovou. Kým žijeme ,tento zdroj svätosti bude pre nás vždy aktuálny.

 Teda v čom spočíva svätosť? V drobných krokoch: v tom, že si trpezlivý s dieťaťom, ktoré práve rozlialo mlieko po celej podlahe-v úsmeve na človeka, ktorý sa zachoval voči tebe arogantne-v odpustení, ak ťa niekto zranil-v modlitbe, aj keď sa ti nechce- v prijatí vlastnej slabosti. Svätosť spočíva v prijatí Božej lásky a odovzdaní do priestoru svojho života. 

Pane, daj mi všetko

Skupinka žiakov sedela na lavičke v parku. Všetky hlavy a oči boli upriamené na jeden bod.  Uprostred ľudského kĺbka trónil ich spolužiak a predvádzal nový mobil.Cítil sa komfortne, lebo všetci mu viseli na ústach a počúvali prvú recenziu. Najčastejšie opakujúcou frázou bola veta: mám tu všetko! Mal na mysli všetky dostupné funkcie, služby a aplikácie od výmyslu sveta. Bol na to patrične hrdý a imponovalo mu, že spolužiaci takmer so závisťou sledujú jeho výklad. 

Evanjelium hovorí, že Pán Ježiš dal apoštolom veľkú moc /Lk 9,1/. Dal im moc vyháňať zlých duchov a liečiť ľudí z rôznych neduhov. A tak mohli konštatovať, že majú všetko. Čo mohli chcieť ešte viac?! Dostali takú moc, akú nedostal nikto. Napriek tomu prichádzajú pokorne za svojim učiteľom a prosia:"Daj nám väčšiu vieru!" /Lk 17,5/. Zistili, že mať moc nad zlými duchmi a chorobami je síce úžasné, ale pokiaľ ide o schopnosť priviesť ľudské duše na cestu evanjelia, to je zložitejšie. Tam žiadne násilie neplatí. Človeka treba presviedčať, motivovať, modliť sa za neho a stále dookola...Prišli na to, že keď chcú zapaľovať vieru v ľuďoch, musia ju mať najprv oni.

1.,Viera je dôležitá pri čiastočnom neúspechu a pri rozhodnutí začať znova. Neúspechy mnohých odrádzajú a znechucujú. Základom nového úsilia je rozhodnutie , podľa ktorého musia byť apoštoli svojim životom čím bližšie k tajomstvu, ktoré ohlasujú. Ohlasovanie evanjelia nie je divadelným predstavením, po skončení ktorého si herci zoblečú kostými a vrátia sa do bežného života. Ohlasovanie evanjelia nie je inštruktážou ani poučením  ba ani akýmsi cvičením. Je to stretnutie a komunikácia človeka, ktorý už prijal pokrm evanjelia a stotožnil sa s ním, s tými, ktorí hľadajú v živote viac ako iba fyzické potešenie. 

Svojho času som videl americký film o vojnových veteránoch. Išlo o tých, ktorí sa síce vrátili z misie živý, ale počas bojov prišli o zdravie psychické alebo vojna im vzala ruky, nohy, oči a zostali na vozíku. Vzišla iniciatíva vytvoriť z nich skupiny tak, aby sa stretávali a tvorili spoločenstvo. Dlho to nefungovalo, lebo prichádzali lektori, ktorí nemali žiadne postihy z vojny. Veci sa zmenili k lepšiemu až vtedy, keď sa ich ujal ako lektor vojnový veterán s viditeľnými následkami. Vojaci ho prijali a aj celý program, lebo ich viedol ten, ktorý im rozumel a bol jedným z nich. 

Iba človek, ktorého život je kladne ovplyvnený evanjeliom má  šancu ho úspešne podávať ďalej. Človek "postihnutý" milosťou evanjelia sa môže stať presvedčivým svedkom a vodcom tých, ktorí hľadajú. 

2.,Vieru potrebujeme, aby sme uverili, že režisérom diela evanjelia je Boh. On sa o všetko postará, aby toto dielo pokračovalo a nezaniklo. Určitú zodpovednosť vloží aj na naše plecia, aby sme sa stali aktívnymi účastníkmi v diele evanjelia. 

Občas sa nám dostane do pozornosti iniciatíva , podľa ktorej by sme mali vytvoriť reťaz na podporu dobrej myšlienky. Napr.  prejaví sa to tak, že zapálime sviečku a večer dáma do okna. Vznikne zaujímavý obrazec, ktorý si večerný chodec nemôže nevšimnúť. Ba aj ten, kto sviecu zapálil vidí, že to isté urobil aj sused aj človek z bytovky oproti...Mnohí sa pred akciou pýtali, že čo majú robiť. Organizátor im povedal: iba zažni sviečku a postav ju do okna.

Ten, kto prosí o vieru, dostane ju a svojím životom zažne sviecu tak, aby bola viditeľná pre tých, ktorí ešte chodia v tme , ale aj pre tých, ktorých svieca už bola zažatá skôr. Pre odovzdanie viery veľa netreba, iba zažať sviecu a dohliadnuť, aby nezhasla.

3.,Viera je skutočnosť, ktorá sa rodí a zapúšťa korene v srdci, ale ovocie jej prijatia musí ísť vonku, medzi ľudí. 

Na Slovensku je údajne veľa umeleckých diel, o ktorých verejnosť nevie, lebo sú inštalované ako súčasť interiéru v rôznych budovách. Ide napr. o maľby alebo diela sochárskych majstrov. Vznikla iniciatíva, aby sa vyniesli von, aby  aj verejnosť ich mohla obdivovať alebo sprístupniť priestory budovy, v ktorých sa nachádzajú. Načo sú umelecké diela, keď o nich vie málokto?! 

Načo je viera, ak je uzamknutá v človekovi a nemá možnosti realizácie?! Boh koná v duši človeka akoby umelecké dielo , lebo ho vedie k pokániu a náprave života alebo ho podnecuje konať skutky obety. Dielo Božieho génia má ísť vonku, aby inšpirovalo, aby vyvolalo proces nasledovania Krista, aby podnietilo ľudí hľadať zmysel života v Kristovi.

Človek môže byť so sebou spokojný a myslieť si, že má všetko, že nič nepotrebuje. Ale, ak nemá vieru, jeho pozemská výbava života je chatrná. Ak sa k viere pridruží nádej a láska, potom hovorme o úplnosti. Aby sme ju dosiahli, prosme s apoštolmi:daj nám vieru a s ňou nádej i lásku. A to nie preto, aby sme zdolávali vonkajších nepriateľov, ktorí nám stoja v ceste, ale aby sme zdolali v sebe hriech, lebo ten je najväčšou prekážkou pri odovzdávaní evanjelia.

  

Co budem robiť?

Čo budem robiť? Sú situácie v živote, kedy je táto otázka aktuálna. Vyjadruje vnútorný hlas človeka po tom, čo ho stretla nejaká nepriazeň, nebodaj ujma či tragédia. Takto sa pýta človek, ktorý má pred sebou prácu a rozmýšľa čím by začal.   Ale rovnako odzrkadľuje rozpoloženie kohosi, kto má pred sebou deň voľna a rozmýšľa ako ho využije. 

Táto otázka zaznieva aj v Božom slove evanjelia /Lk 16, 1-13/. Kladie si ju istý správca, ktorý spreneveril majetok, ktorý mu nepatril. S nikým sa neradí, ale  otázku si kladie  sám sebe a vzápätí nachádza riešenie, ktoré spočíva v tom, že chce novým podvodom zachrániť svoju reputáciu, ktorú stratil prvým podvodom. 

Z čoho ho usvedčuje otázka: čo budem robiť? Čo o ňom hovorí, ako ho ho charakterizuje?

1.,Podvodný správca myslí iba na seba. Tí, ktorých okradol sú mu ukradnutí. Presne tak, ako ich majetok, ktorý si privlastnil. 

Rozmýšľame niekedy nad tým, že sme možno niekomu v živote ublížili? Naša verzia spytovania svedomia počíta vôbec s takouto možnosťou? Alebo sa nám páči skôr lákavá pozícia falošnej istoty, ktorá nás upokojuje, že toto nie je náš prípad? A ak vieme, že sme niekomu ubližovali, čo sme urobili pre zmiernenie dopadu na jeho život? Existuje viac možností riešenia. Najmä teraz, v Jubilejnom roku, by sme sa mali viac vložiť do  reality nejakého odškodnenia, či už materiálneho alebo duchovného. 

2.,Podvodný správca nerozmýšľa a nehovorí ako kajúci človek, ktorý chce svoje prečiny oľutovať. Jeho vystupovanie je sebavedomé, neprosí o zmilovanie, ale ide cestou vypočítavosti aj do budúcna. Nemáme pocit, že sa chce zmeniť. Za akúkoľvek cenu rieši otázku svojej budúcnosti, pričom uňho absentuje pocit hanby. 

Vidíme, že pokánie je dar. Darom je také svedomie, ktoré vypovie objektívny ortieľ nad skutkami, ktorých sme sa dopustili. Dar je aj to, keď máme úmysel zmeniť život a robíme kroky pre dosiahnutie tohto cieľa. Darom je aj to, keď hľadáme najprv biblické "brvno" vo svojom oku. Ono musí mať v našom živote prioritu a nie "smietka" v oku blížneho. Materíálna hojnosť v živote , pôžitkársky duch a zmyselnosť nám dávajú podnet na to, aby sme odmietali myšlienku dôkladného spytovania svedomia. Ktovie, kedy sme takto do hĺbky svojim svedomím zaoberali...

3.,Nepoctivý správca využíva čas. Nelení a dohovára si budúcnosť s tými, ktorí sú dlžníkmi jeho pána. Oni takúto dohodu neodmietajú, lebo je pre nich výhodná. Ani ich len nenapadne, žeby skúmali, či sú nové podmienka morálne v poriadku. V prípade prepuknutia sprenevery by sa vyhovorili alibisticky na správcu, ktorý ich kontaktoval ako prvý. Nie sú odchodnejší od skrachovaného správcu. 

Morálne nízki ľudia sa dávajú dohromady. Biblicky povedané,slepý vedie slepého. Veď obaja spadnú do jamy, čo sa v tomto prípade aj stalo. Jeden podvodník môže stiahnúť za sebou veľa ľudí. Robí to preto, aby mohol poukázať na to, že nie je sám, kto žije podvodným spôsobom života. Aké je dôležité, aby sme  v rámci priateľstva komunikovali  najmä s takými ľuďmi, ktorí nás budú dvíhať vyššie a nie hrúžiť do svojej biedy. A musíme byť aj duchovne silní, aby sme dokázali pomáhať iným z biedy von. Bez Božej pomoci nedokážeme nič z toho, čo sme teraz načrtli.

Ak sa objaví v našej duši otázka typu, čo mám robiť, urobme tak, ako to ukázal márnotratný syn. Spomenul si na svojho otca a hojnosť v jeho dome. Nebeský Otec má hojný stôl prestretý pre tých, ktorí zblúdili, duchovne vyhladli a hľadajú možnosti nového života. Všetci tento kontakt potrebujeme oživiť, aby sme nestratili cit pre myšlienku Božieho kráľovstva.

O kríži

 

 

          Skupina nadšencov nacvičovala hranú krížovú cestu. Bol čas Veľkého týždňa. V jednej zo scén sa objavil kríž. Riešila sa otázka, kam s ním, ako ho umiestniť, nájsť preň vhodné a dôstojné miesto. Táto dilema patrí aj do života. Máme nájsť pre svoj životný kríž dôstojné miesto. Niekedy to robíme po celý život.

1.)         Ktosi organizoval výstavu krížov z rôznych období.

Boli kovové, pozlátené, strieborné; boli rôznych druhov a veľkostí. Slovo výstava znamená, že ide o exponáty, ktoré budú predložené verejnosti, ale iba na istý čas. Potom výstava môže putovať na iné miesto, kde opäť rozloží svoju históriu.

          Vystaviť kríž je výraz, ktorý v živote používame. Neznamená to, že na istý čas. Kríž je trvalým faktorom v živote človeka. Skôr je lepšie použiť výraz: umiestniť kríž, upevniť alebo inštalovať – napríklad v kostole, na cintoríne. Takto aj slovne získa svoju pevnú, dlhodobú pozíciu.

          Boh nám nedáva kríže na výstavu či na ozdobu. Samotné nesenie kríža života je najkrajšou ozdobou života. Myslíme tým kríž, ktorý máme na svojich pleciach. Kríže mlčia, no sú všade inštalované okolo nás. Je to dôležité preto, aby nás oslovovali, vyzývali k modlitbe a k rozjímaniu a zároveň nás povzbudzovali, aby sme mali dostatok síl niesť ich na svojich pleciach.

2.)      Istého kňaza pozvali, aby navštívil chorého v dome.

Práve ho priviezli z nemocnice. Pýtali sa ho: „Čo treba pripraviť?“ Odpovedal: „Krížik.“ Zaznela otázka: „Stojaci či ležiaci?“ Vtom ktosi z rodiny ukázal na chorého člena rodiny so slovami: „On je ležiaci kríž.“ Nemocný bol ochrnutý od mozgovej príhody.

Aj Ježiš ležal na kríži. Bolo to v tom momente, keď ho naň pribíjali klincami. Niekedy máme pocit, že kríž ani nenesieme, ale na ňom ležíme plní nemohúcnosti a neschopnosti ničoho. Nepriazeň, nenávisť, závisť, pomstychtivosť alebo iná zloba – to sú „klince“, ktorými sme pribíjaní k neviditeľnému krížu a nie sme schopní s tým nič urobiť. Ležiaci kríž nemusí nevyhnutne znamenať fyzickú paralýzu, existuje aj vnútorná, duševná, ktorá dolieha na človeka snáď ešte viac.

3.)      Kde je kríž?

Spýtali sa ľudia, keď zazvonilo na Anjel Pána. Býva zvykom, že ľudia sa pri spoločnej modlitbe v miestnosti obrátia smerom ku krížu. Ktosi odpovedal: „Tam visí!“ Ukazoval na stenu. Skôr sa treba koncentrovať na toho, ktorý visí na kríži, a nie na kríž ako taký. Treba vnímať v pokornej úcte Visiaceho, ktorý tam dokonal v smrteľnej agónii za vykúpenie človeka. Vždy, keď osvetľujú kríž v kostole nejakým bodovým svetlom, nasmerujú lúč priamo na hlavu visiaceho Ježiša. Dôvod spočíva v tom, že jeho utrpenie nemôže zostať v tme, preto sa na neho vrhá svetlo. Preto trpíme s krížom a nesieme ho, lebo takto je Ježišova obeta viditeľná vo svete na každom z nás.

VYŠŠIE MIESTO

  

Vždy, keď niektorí ľudia hovoria o niečom vážnom vo svojom živote, môžu povedať: „Je to dlhý príbeh.“ Nielen kvôli tomu, že niečo trvalo veľmi dlho, ale aj preto, že to bolo všetko dramatické, kľukaté, nepokojné. Jednoducho – bol to dlhý príbeh.

          V evanjeliu čítame: „Postúp vyššie!“ (Lk 14, 7 – 14) Nemyslíme len na to, že sa niekto posunie v rámci etikety o pár stoličiek vyššie. Hovoríme o tom, že sa niekto posunul duchovne, že napreduje, že prechádza procesom obrátenia. V týždni sme slávili spomienku na sv. Augustína, biskupa a učiteľa Cirkvi. On je názorným príkladom definitívneho odklonu od hriechu a trvalého spojenia s Kristom. S ním prešli túto cestu mnohí iní – takí, ktorí môžu povedať, že ich život je dlhý príbeh. Ktorými zákonitosťami sa vyznačuje?

1.       Sv. Augustín a aj iní by konštatovali, že v istom čase, predtým ako spoznali Ježiša, si život „užívali“.

So všetkým, čo k tomu patrí - aj v zmysle hriechu, ktorému boli oddaní. Sám Augustín túto etapu života charakterizoval takto: „Ošklivo som sa vrhal na krásne veci, ktoré si stvoril, Bože. Bol si so mnou, a ja som nebol s tebou.“ (LH IV., s. 1388)

          Z toho vyplýva dôležitý poznatok, podľa ktorého má človek užívať (svet), ale s úžitkom pre dušu. To sa dá len v tom prípade, ak sme svojím životom blízko Boha. Pekne to vyjadril sv. Augustín: „Ja som nebol s tebou.“ Užívanie si niečoho alebo niekoho, ak na tom nemá podiel duša, je výrazom prázdnoty a zlyhania. Užívanie si života bez morálneho aspektu, je stratou a prehĺbením krízy v človekovi.

          V kladnom slova zmysle poznáme ešte jeden význam slova „užívať“. Užívať liek. Ak niekto bezuzdne užíva života, potrebuje užiť liek,  ktorý je primeraný. Voláme ho priateľstvo s Bohom. Ono môže zmeniť život na nepoznanie a otvoriť ho radostným skutočnostiam. Ovocím je pokoj v duši, ktorý je nenahraditeľný. Výraz – „vrhať sa do niečoho alebo na niečo“ môže mať aj negatívny význam. No môžeme ním vyjadriť aj pozitívne skutočnosti: nadšenie, oduševnenie a veľký záujem. Túto skutočnosť môžeme ilustrovať na príklade sv. Petra. Ten sa po zázračnom rybolove vrhol do mora dozvediac sa, že na brehu čaká Ježiš (Jn 21, 1 – 7). Peter a ostatní učeníci sa naučili užívať si Ježišovu blízkosť.

2.) Ďalšia etapa duchovného znovuzrodenia je etapou vysielania signálov zo strany Boha.

Vždy, keď sa stane tragédia – napríklad spadne lietadlo, vyšetrovatelia hľadajú čiernu skrinku. Tá napovie, čo sa naozaj stalo. Ona aj z hlbín mora vysiela signál, ktorý treba zachytiť, kým je to technicky možné.

          Boh má v živote niektorých ľudí miesto až vo veľkej, takmer nedostupnej hĺbke. Dostupnejšie miesta bývajú zaplnené niekedy nepodstatnými vecami. A tak je Boh takmer zabudnutý niekde hlboko, ale vysiela signály, ktoré si treba všimnúť. Sám sv. Augustín píše: „Volal si a kričal a preboril si moju hluchotu. Žiaril si, skvel si sa a zahnal si moju slepotu. Šíril si vôňu, ja som si jej vdýchol a dychtím po tebe. Okúsil som a teraz som lačný a smädný. Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po tvojom pokoji.“ (LH IV, s. 1388)

          Je dôležité, aby človek nebol duchovne slepý a hluchý a necitlivý na Božie impulzy. Každé ráno pozriem z okna do kostola a vidím červené svetielko. Boh je tu. Každý deň vidím kráčať ľudí na sv. omšu. Boh je tu. Ak vidím, že niekto sa pre niečo obetuje a robí veľa dobra, viem, že Boh je tu. Ak vidím pútnikov kráčať na pútnické miesto, aby vyjadrili dôležitosť pokánia vo svojom živote, znamená to len jediné, že Boh je tu. Nechcem zostať bokom, lebo tak mi Boh dáva najavo, aby som vrúcnejšie po ňom zatúžil.

3.) Nasleduje radosť z toho, že som našiel Boha ako trvalú hodnotu.

Sú ľudia, ktorí nájdu Boha po tom, čo ho stratili. Znova ho nájdu a z pozície pokánia ho nachádzajú znova a znova. Mnohí práve toto okusujeme každý deň. Denne Boha nachádzame, lebo hriechom sa od neho vzďaľujeme. Iní sú na tom tak, že Boha objavia ako novú, nepoznanú skutočnosť. Objavitelia sú vo svete veľmi cenení a možno aj honorovaní. Tí, čo objavia Krista a vyvolia si ho za ideál, ktorý nasledujú, nemusia získať spoločenské uznanie. Ale nájdu spôsob, ktorým demonštrujú skutočnosť, že Boh je tu. Keby to tak nebolo, nikdy by sme nenašli poriadok vo svojej duši. Ak si našiel Krista, tak potom si sa našiel v živote, lebo viera je tvojím útočiskom a otvára ti perspektívu Božieho kráľovstva. Výzva : „Postúp vyššie!  - znamená: „Nasleduj Krista! Zostaň verný Kristovi!“

Ježiš a ulica

Pred nejakým časom som sa stretol s človekom, ktorý bol dlhodobo práceneschopný. Absolvoval určité vážnejšie operačné zákroky a bol nútený veľa času stráviť na lôžku. Bolo to pre neho vyslobodenie, keď mu lekári oznámili, že sa môže vrátiť do života. Okrem iného povedal aj takúto vetu: "Už sa mi žiadalo výjsť konečne na ulicu." Veriacemu človekovi sa v čase slobody žiada navštíviť ulice Jeruzalema. To znamená tie ulice, ktorými prechádzal sám Ježiš a učil. Mnohí túto milosť dostali a mohli navštíviť Svätú zem a v duchu sa preniesť do ruchu vtedajšej ulice a vnímať Ježišovu blízkosť. Evanjelium spomína výroky ľudí, ktorí sa pred Ježišom, sudcom, obhajovali výrokom: "... na našich uliciach si učil." (Lk 13, 22-30). Čo nám napadne, keď sa spomenie výraz: Ježiš a ulica? 

1. V bežnej praxi života sa stretávame s pouličným predajom. Do mesta alebo na dedinu prídu súkromní podnikatelia a predávajú svoje výrobky niekde na námestí alebo prechádzajú ulicami.  Pre bežného človeka tento predaj predstavuje isté pohodlie a dostupnosť. Výraz z evanjelia: na našich uliciach si učil, naznačuje, že Ježišovi súčasníci mu ponúkli iba pozíciu pouličného kazateľa. Na prvý pohľad sa to dá chápať ako výsada, ale v skutočnosti tým ľudia akoby načrtli deliacu čiaru, alebo tzv. čiaru diskrétnosti. Tá spôsobila, že Ježišovi umožnili aktivitu na ulici ale nepustili ho do svojho domu a do svojho vnútra. Vyhovovalo im, že Ježiš sa k nim prihováral iba z diaľky a nepripustili, aby mal na ich život vážnejší vplyv. Ježiš má úmysel vážne ovplyvniť život človeka tak, aby ho neustále nasledoval.

2. Určite sme sa už stretli s výrazom: vychovala ho ulica. Všeobecne sa to chápe ako hendikep. Prakticky to znamená, že niekto nezažil veľa z prajnej rodinnej atmosféry počas svojho dospievania. Vačšinou sa zdržiaval na ulici a prijímal jej tzv. kultúru a spôsob života. No niektorí jednotlivci z výchovy ulicou vyťažili veľa. Istá tvrdosť a náročnosť vplyvu ulice ich formovala do takej miery, že v živote veľa dokázali. S odstupom času potom ďakujú ulici, že mala na nich takýto vplyv. No nie každý má takého šťastie. 

Existujú ľudia, ktorým stačí počuť Ježiša akoby z diaľky, t. j. z ulice a vyrastú z nich osobnosti ovplyvnené evanjeliom. Božia milosť nepozná nijaké ľudské hranice a obmedzenia. No na druhej strane sú jednotlivci, ktorí majú možnosť počúvať Božie slovo zblízka. Ani to im nestačí, aby sa otvorili Božiemu pôsobeniu. Božiu milosť majú na dosah ruky. Ale priam majstrovsky sa jej vyhýbajú. Pre nás je dôležitá otázka: čo sme vyťažili z Ježišovej blízkosti, keď sme prijali krst a vieru katolíckej Cirkvi? 

3. Rušná ulica. Všetci vieme, čo to znamená. Rušná ulica znamená mix rôznych zvukov a činností. Patrí sem hluk dopravných prostriedkov, ľudská vrava, chaos i určitá plynulosť života. Dnes je v civilizovanom svete tendencia meniť charakter ulice tak, aby sa z rušnej stala tichá a pokojná. Mnohé metropoly s týmto problémom zápasia. 

Tichý Ježišov hlas má silu a schopnosť urobiť rozruch v živote človeka tak, aby ho zmenil. Ježiš má tendenciu zmeniť klímu nášho vnútra, aby sme sa viac otvorili Božiemu pôsobeniu. Prakticky to znamená, aby sme aj uprostred dnešného rušného sveta dokázali pestovať tiché ale účinné posolstvo evanjelia. Pekne tú myšlienku vyjadruje modlitba 21. nedele, kde čítame: "...aby uprostred pominuteľných vecí tohto sveta naše srdcia boli upriamené na nebo, kde nájdeme opravdivú radosť." Naša duša sa stane rušným miestom Božej aktivity skrz evanjelium a stane sa pôdou z ktorej vyrastie úroda, možno až stonásobná. 

Všetci máme tendenciu vrátiť Ježišov hlas a jeho Ducha do našich ulíc, domovov a duší. Spôsob života, ktorý vedieme nas uisťuje o tom, že práve toto potrebujeme. Len tak získame zmysel života, posilu v zápasoch, a zároveň uistenie, že náš život neminie večný cieľ v nebesiach. 

O kríži

 

          So slovom „kríž“ sa stretávame v rôznych situáciách. Spomeniem aspoň niektoré. Napríklad v súvislosti so zastávkou autobusu. Niekto povie, že vystúpil „pri kríži“. Zastávka autobusu neďaleko kríža je pojmom pre domácich obyvateľov. Môže sa stať, že v blízkosti kríža je parkovisko. Ľudia tak povedia, že zaparkovali auto „pri kríži“. Každý vie, kde sa nachádza.

          Existujú kríže, ktoré sú osadené na vrcholnom bode stúpania. Aj tento kríž je pre cestujúceho či turistu dôležitým orientačným bodom. O čom svedčia tieto príklady? Týkajú sa pocestných, pútnikov a cestujúcich. Všimnime si tiež aj skutočnosť, že vo všetkých týchto prípadoch sa kríž nachádza vedľa cesty. Čo však znamená, keď sa nám „kríž (nehmotný)“ postaví priamo do cesty?

          Sv. Pavol sa touto skutočnosťou nenechal zaskočiť. Píše o Ježišovi: „On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou a sedí po pravici Božieho trónu.“ (Hebr 12, 2) Zamyslime sa nad pojmom „kríž“ tak, ako ho poznáme v bežnom živote.

1.)         Kríže, ktoré evidujeme v teréne, v prírode, pri ceste, nie sú osadené    náhodne. Sú vhodne situované tak, aby okoloidúcich oslovili.

Tak, ako je kríž v teréne výrazným posolstvom, to isté platí aj s krížmi v našom živote. Boh nám ich „osádza“ počas životnej púte. On sám vie, kde, kedy a ako. My tento Boží postup nepoznáme. Nepoznáme jeho zákonitosti, ale vieme, že majú pre ľudí veľký význam. My všetci cítime jeho tlak na svojich pleciach. Nemôžeme povedať, že neexistuje, že sme si ho ani nevšimli.

          Medicína dnes, vďakabohu, pozná prostriedky na tíšenie bolesti. Ľudia, ktorí mávajú fyzické bolesti, takúto možnosť vítajú. Ale niet takého odborníka, ktorý by utíšil bolesti spojené s tlakom životného kríža. Jediným riešením je prijať Ježiša, aby nám pomáhal, keď kríž nesieme na pleciach. On vie utíšiť, liečiť i povzbudiť, aby sme neklesali na duchu a niesli kríž ďalej. Nemáme také schopnosti, aby sme videli kríže na pleciach blížnych. Keby sme mali takú možnosť, videli by sme, že plecia všetkých sú obťažené nejakým krížom. A možno by sme videli niekde v blízkosti samotného Ježiša, ktorý sa od našich krížov neodvracia, ale podáva ruku na znak pomoci tak, ako pomohol topiacemu sa Petrovi.

2.)               Kríž je nemý svedok

Ten pri ceste, ale i ten v kostole. Koľko ľudí či celých generácií sa v ich tôni vystriedalo... Kríže by vedeli rozprávať dlho a pútavo. Kríže už zažili všeličo. Videli veľké diela obetavosti a lásky. Svedčia o úsilí človeka o dobro. Vyznávajú, že videli plač kajúcnikov, ale rôzne životné zápasy, ktoré svedčia o pádoch a vstávaniach nás, slabých ľudí. Majú pred sebou celú drámu človeka, ktorá je poznačená hriechom, ale i veľavravným prejavom Božej lásky. Kríž ako taký je vždy prvý. Je vpredu počas liturgického sprievodu, vedie aj pútnikov v smere pútnického miesta. Mal by privítať hosťa v dome na čelnom mieste, aby hosť vnímal, do akého prostredia vstúpil, aké hodnoty sa v tomto dome vyznávajú. Kríž formuje do Kristovej podoby a v miere jeho lásky. Je to zvláštne, ale kríž je aj pečaťou Božej lásky, ktorá použije všetky milostivé prostriedky na to, aby človeka priviedla na cestu spásy. Kríž nie je niečo neosobné, akoby cudzie teleso, ale je to sám Kristus, ktorý sa nás dotýka, priam nás objíma, aby sme po určitom utrpení uzreli dokonalú podobu jeho lásky.

3.)               Kríž je nevtieravý, ale nedá sa prehliadnuť.

Ľudia prejdú okolo kríža často bez povšimnutia, ba niekedy oň „zavadia“ prázdnym a bezduchým pohľadom nevnímajúc jeho odkaz a hĺbku. Ale sú i takí ľudia, ktorí zvyknú pri ňom zotrvať v krátkom zamyslení nad jeho tajomstvom. Žiaľ, niekedy prichádzame na sv. omšu a iba prázdnym pohľadom kopírujeme siluetu kríža a svetlo bohostánku. Prázdne vnútro a vyprahnutý pohľad máme napĺňať takou modlitbou k Ukrižovanému, aby sme odchádzali plní odhodlania plniť Božiu vôľu a napĺňať vnútro skutkami obetavosti. Takto ani my nebudeme vtieraví vo svojom kresťanstve a ani naše skutky viery sa nebudú dať prehliadnuť. Kríž je zdroj nových síl. Bez neho by sme zostali prázdni a nemohúci a nepripravení na podnety života. Modlitbou vytvárajme most k ukrižovanému Pánovi, aby nás vo vhodnom čase privítal: „Dnes budeš so mnou v mojom kráľovstve.“

Môj Pán voľajako nejde

 

            Väčšina z nás pozná reklamu na lahodný čokoládový výrobok /Merci/– bonbón. Z francúzskeho jazyka toto slovo  prekladáme ako „ďakujem“. Celé znenie reklamy obsahuje iba krátku vetu: „...ďakujem, že si.“

            Náš vzťah k Bohu môžeme vyjadriť takto: „Vďaka, že si, vďaka, že existuješ. Vďaka za to, že ma miluješ.“ Nemusíme veriť iba preto, že od neho očakávame niečo špeciálne. Skúsme dať viere túto črtu: „Veríme v teba a milujeme ťa preto, že si. Preto, že si nás stvoril, vykúpil a že s nami počítaš vo svojom kráľovstve.“ Náš vzťah k Bohu si niekedy komplikujeme rôznymi podmienkami. Potom sa zmietame vo viere medzi dvomi kráľovstvami. Na jednej strane hovoríme: Maranatha! Príď, Pane! Takto sa kedysi pozdravovali prví kresťania. A druhá krajnosť sa nachádza v evanjeliu: „...môj Pán voľajako nejde.“ (Lk 12, 32 – 48) Týmto výrokom sa prezentoval sluha z evanjelia, ktorý začal pochybovať o tom, či sa jeho Pán ešte vôbec vráti.

            Človek je už taký. K svojej viere stále niečo dokladá. Raz je to výčitka, inokedy náročná situácia, ktorú prežíva alebo uspokojuje svoje túžby. Ponúkneme zopár príkladov:

1.) Spomeňme si na Martu, sestru Márie a Lazára.

Ako vieme, Ježiš prichádza do ich domu až po pohrebe. Marta ho víta jemnou výčitkou: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel.“  (Jn 11, 21) Chcela tým naznačiť skutočnosť, že Ježiš chýbal vo chvíli, ktorá bola doteraz najdôležitejšia. Pánovej prítomnosti sa však máme dovolávať aj v bežných okolnostiach života, nielen vtedy, keď ide o mimoriadnu situáciu. Veď ak bude Boh s nami aj v tých každodenných - rutinou poznačených okolnostiach, prečo by sa
od nás dištancoval vtedy, keď sa cítime ohrození.

 

 

 

2.) Pripomeňme si učeníkov z Emauz.

Podstúpili dlhú cestu spolu s Ježišom a keď prišli do cieľa, adresovali mu výzvu: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil. (Lk 24, 13 – 35)  Človek, ktorý cíti, že sa nad ním „zvečerieva“, že jeho život vstupuje do záverečnej fázy, začne viac pracovať na svojej viere. Vie, že bez jeho pomoci si vo vyššom veku neporadí. Robí dobre, ak takto zmýšľa, lebo prechod z časnosti do večnosti si vyžaduje silné vnútro tak, aby človek prijal skutočnosť odchádzania. Boh je vzácny a vítaný najmä v tzv. prechodových obdobiach života. Najmä v najdôležitejšej činnosti, ktorá spočíva v prechode z hriešnosti do milosti. Každý hriešnik, ktorý pod vplyvom Božieho Ducha cíti, že sa mu „zvečerieva“, lebo žije od Boha odvrátený, prosí Pána o pomoc. Sám by prechod do milosti nezvládol, lebo na to potrebuje silu zhora.

3.) Spomeňme si na človeka, ktorý pretavil túžbu nasledovať Pána Ježiša.

Pribehol k nemu a povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“ Ježiš jeho nadšenie krotil slovami: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ (Lk 9, 57 – 62)

            Ježiš chce každého svojho nasledovníka zbaviť ilúzií, že bude mať pri ňom skvelý život. Ježiš nezaručuje skutočnosť, že ten, kto uverí, bude mať pozemský život bezproblémový a príjemný. Práve takáto viera, ktorá zabezpečí raj na zemi, by sa mnohým pozdávala a nemali by problém v Ježiša uveriť. Oni v neho uveria a on im udelí pozemské výsady, ktoré pôjdu s ním aj na druhý svet. Ježiš takúto podmienku odmieta. On chce udeliť večnosť, a nie „zmraziť“ pozemský život tak, aby dokonalosť pozemského sveta zatienila absolútnu krásu večnosti. Máme uveriť preto, lebo vnímame to, čo je „hore“ ako svoj ideál, za ktorým putujeme cez rôzne úskalia tohto sveta.

            Usilujme sa nedávať Bohu podmienky a ultimáta. Naučme sa pokorne prosiť o svoje potreby. Boh vždy dáva, no hľadisko večného života je preňho prioritou. Nech je aj pre nás tým najvyšším cieľom, pričom tie pozemské majú k nemu smerovať.