Paradoxy Ježišových posledných dní

1.,Sväté Písmo spomína, že v istom čase, na popud veľkňaza, sa Židia rozhodli, že Ježiša zabijú. Ich rozhodnutie bolo pevné a bolo výsledkom dlhodobého posúdenia Ježišovho účinkovania vo vzťahu k Zákonu. Židia konštatovali, že je najvyšší čas, aby ho umlčali definitívnym spôsobom, lebo podľa nich je to rúhač. Paradoxom je to, že on, ktorý je Pán času, sa nechal vtesnať do pozemskej kategórie času a ponúkol svoj život. 

Znamenať to môže o.i. aj to, že je najvyšší čas, aby sme do svojho každodenného harmonogramu času zaradili Ježiša. Nie podľa zásady "ad libitum" /podľa ľubovôle/, ale ako nemennú pozíciu pre Učiteľa z Nazareta, ktorý nás obmyl svojou obetou od hriechov a vykúpil nás.

2.Židia pripravili pre Ježiša vražednú schému smrti. Pozostávala z postupných krokov. Najprv zatknutie ozbrojenou kohortou vojakov, potom nemilosrdný výsluch u židovských pohlavárov a u Piláta, následne hrdelný rozsudok a nakoniec kruté mučenie a smrť. Paradoxom je to, že Ježiš, ktorý je sám Život a ktorý prehlásil, že priniesol život v hojnosti, prijal bez odporu túto brutálnu schému násilia. 

Východiskom môže byť naše pevné rozhodnutie, ktoré spočíva v tom, že sa budeme vyhýbať schéme hriechu, ktorú pre nás pripravil diabol. Tou by sme mali opovrhovať a osvojovať si zákon života, ktorý vychádza z Ježišovej lásky evanjelia. Tok tejto lásky je neobmedzený, lebo Pán nikdy neprestane človeka milovať. 

3.,Ježiš Kristus zvykol apoštolov upozorňovať na to, Židia "naňho vložia ruky", čo znamená najkrutejšiu formu násilia. Učeníci sa tejto predstave bránili zo všetkých síl. Paradoxom je to, že práve on vkladal svoje láskavé ruky napr. na deti, aby ich požehnával. Vkladal ruky na tých, ktorí boli slepcami, podal ruku topiacemu sa Petrovi. Ani dnes nekoná inak. Vkladá svoje sväté ruky napr. na tých, ktorých skrze Ducha Svätého pomazal a povolal ku kňazstvu. 

Jedinou schodnou cestou pre nás je nedovoliť, aby sa nás dotkli ruky zloby tak, aby sme sa stali opovrhovateľmi Božích milostí. Aj my vložme ruky do požehnaných diel, ktoré budú pokračovateľmi diela Božieho. Naše ruky a srdce nech pokračujú v diele Stvoriteľa a Vykupiteľa, ktorý všetko pretvára do podoby Božieho kráľovstva.

Kristus-Svetlo sveta

Občas sa stane, že večer vypnú svetlo, prípadne nastane nejaká porucha elektrického zariadenia. Všetci sme takúto situáciu zažili a nebola príjemná. Keď je to iba na krátko, dá sa to prežiť bez šomrania, ale keď ide o dlhodobý výpadok prúdu a svetla, je to horšie. Zaskočí to človeka, ktorý sleduje televíziu, číta pri svetle knihu, pracuje sediac za počítačom alebo niečo majstruje vo svojej dielni.  Ale všetci vieme, že skôr či neskôr poruchu odstránia a všetko sa vráti do pôvodného režimu.

Niečo podobné prežívame pri smrti blízkeho človeka. Akoby zmizlo všetko svetlo z nášho prostredia a pritom vieme, že toto svetlo sa už neobnoví, lebo mŕtvi sa  späť nevracajú. 

Kristus túto situáciu pozná a vie, že smrť človeka zasiahne najmä jeho blízkych. Nechce , aby pozostalí zostali bez duchovného svetla nádeje, preto hovorí:" Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života" /Jn 8,12/. A liturgia pohrebných obradov k tomu dodáva:"Odpočinutie večné daj mu Pane, a svetlo večné nech mu svieti. Nech odpočíva v pokoji". Symbolika svetla , najmä pri pohrebe, je veľmi výrazná a dôležitá. 

Čo sa vzťahuje na svetlo?  Ktoré životné situácie?

1., Niektorí ľudia kladú veľký dôraz na osvetlenie vo svojom prostredí. Prečo? Niektorí pre efekt, estetiku, modernosť vo svojom životnom štýle. Iní to robia z praktického hľadiska, aby sa mohli orientovaťvo tme a bezpečne sa pohybovať, keď už je vonku tma.

Boh nám dal osvetlenie pre život. Sú to jeho prikázania. Neurobil to pre efekt, ale preto, aby sme sa naučili rozlišovať medzi dobrom a zlom. To, čo je pred Bohom dobré v našom živote, je čnosť. A to, čo je hriech, treba zavrhnúť a dušu očistiť. Na posúdenie takých dôležitých skutočností potrebujeme svetlo z hora. Sami by sme to nedokázali. Božie osvetlenie je veľkým darom od Pána, ktorý nechce, aby sme tápali, ale s istotou a nádejou kráčali životom.

2.,Občas zažijeme niečo, čo sa nám nepozdáva a s čím nie sme spokojní. Napr. hodnotíme určitú situáciu a nachádzame iba negatíva. Ale po čase si spomenieme, že tam bolo predsa len aj niečo pekné a zaujímavé a povieme, že svetlým javom udalosti bolo to a to...Svetlo najviac vynikne v tme. Bohu vďaka, ešte stále nachádzame vo svojom prostredí ľudí, ktorí sú pre nás svetlom. Majú skúsenosť, vedia poradiť,majú ochotu pomôcť, pričom túto pomoc prejavia v konkrétnych skutkoch. Ale nezabúdajme na to, že aj od nás sa očakáva, že sa staneme svetlom pre iných. Môžeme sa stať akoby lúčom Božieho svetla, ktoré vstupuje so sféry nášho prostredia. 

3.,Niekedy zažijeme určitú patovú situáciu. Máme sa rozhodnúť, ale nevieme ako, na základe akých kritérii. Zrazu niekto príde a povie nám:urob to takto a takto...O takom človekovi hovoríme, že vniesol svetlo do nášho života, lebo my sme sa iba motali v nekonečnom kruhu a nenachádzali sme cestu. Aký chudobný by bol náš život,  keby sme nepoznali Kristovo evanjelium?! Ono je svetlom, ktoré ukazuje cestu spásy. Kristus je ten, ktorý nám dáva veľa svetla, aby sme nezanedbali cestu do večnosti. To Božie svetlo má charakter posily. Je určené pre dušu, aby videla. A keď vidí, aby pookriala. A keď pookreje, aby nasledovala toho, ktorý chce spasiť našu dušu. Najväčším umením v živote je toto svetlo-Krista nasledovať a podrobiť sa jeho tajomnému pôsobeniu.  Jeho milosť nás vnútorne pretvára na kandidátov večného života. Z toho vyplýva, že z tohto sveta nemusíme odchádzať akoby do temnoty, ale ideme za Svetlom, ktoré vnímajú všetci, ktorí v neho uverili.

Ježišova redukcia

V bežnej komunikácii občas použijeme výraz redukovať. Vyjadruje činnosť, na základe ktorej sa niečo zmenšuje, znižuje, či obmedzuje. Stránky evanjelia nám ponúkajú situácie, podľa ktorých sám Ježiš n iečo znižuje, či obmedzuje v správaní ľudí okolo seba. Inými slovami-krotí ich vášne a učí ich triezvejšiemu pohľadu na svet.

  Spomeňme napr. bohatého mladíka /Mt 19, 16-22/. Ten pribehol k Ježišovi a sebavedomo oznámil, že už od detstva zachováva Božie prikázania. Ale keď mu Pán povedal, aby celý majetok predal a chudobný ho nasledoval, sklamaný odišiel domov. Jeho nadšenie vyhaslo , musel odísť a stráviť Ježišovu požiadavku.

Nezabudnime na apoštolov Jakuba a Jána, ktorí mali prezývku Synovia hromu, lebo prchkejšie reagovali na určité situácie. Ježiš putoval s učeníkmi do Jeruzalema. Hľadali nocľah u samaritánov, ale zbytočne, lebo  tí ich odmietli. Zebedejovi synovia mali v úmysle toto mesto zničiť ohňom, lebo ich milovanému učiteľovi neposkytli lôžko. Ale Ježiš ich za takéto zmýšľanie pokarhal /Lk 9,52-56/.

V konečnom dôsledku treba reagovať na časť evanjelia, v ktorej sa hovorí o cudzoložnej žene /Lk 8,1-11/. Farizeji ju hnali pred Ježiša a plní zúrivosti chceli mu nanútiť, aby odsúhlasil nad ňou trest smrti ukameňovaním. On však túto pascu prehliadol a pokoril ich falošnú horlivosť , preto sa zahanbení ihneď stiahli. 

Čo nám dnes odkazuje Ježiš v súvislosti s touto myšlienkou?

1.,Aby sme, najmä v pôstnom čase, redukovali bujarosť na radosť. Na bujarosť je dôvodov veľa, ale na radosť je potrebné dokázať žasnúť. 

Včera sme putovali s farnosťou do jubilejného chrámu v Poprade. Kazateľ vo svojom príhovore citoval slová ístého českého herca/Alois Švehlík/, ktorý nedávno zomrel. Keď s ním este pred smrťou robili interview a pýtali sa, čo by mali súčasní ľudia zmeniť na svojom živote, povedal, že by sa mali naučiť žasnúť. Napr.žasnúť aj nad maličkosťami.

 A my dodávame, žeby sme mali žasnúť nad tajomstvami viery, nad Božím tajomstvom eucharistie, nad Božím slovom...Všetko dnes prijímame akosi technicky, strojene a rutinne, bez toho, aby sme  sa učili hlbšiemu pohľadu. Ak by sme toho boli schopní, spoznali by sme viac vnútornej radosti, ktorá nemá nič spoločné s bujarosťou.

2.,Väčší dôraz by sme mali dať na-uveriť ako overiť. Nečudujme sa, že máme v sebe tendenciu overovať aj to, čo  nariadil Boh. Sme na každom kroku konfrontovaní s podvodom a klamstvom a z dôveryhodných zdrojov počúvame, že máme všetko overovať. Mnohí idú tak ďaleko, že by si radi overili aj Ježišovo evanjelium, miesto toho, aby uverili. Koľkí ľudia , celkom obyčajní, sú nám vzorom preto, lebo uverili jednoducho a nekomplikovane. Nestrácali čas s overovaním a prikývli Ježišovi a jeho evanjeliu. Na to sú iní, aby zvonku overovali, či sme v súlade s Božou  náukou a či to, v čo sme uverili, vidno aj na našom živote. Jednoduchosť a otvorenosť v prijatí Krista, bude pre nás silnou vstupenkou do Božieho kráľovstva. 

3.,Našim cieľom je aj vykorenenie bezuzdnosti zo života a nasadenie si "uzdy". Keď sa správame bezuzdne, niekto iný nad nami vládne. Ale, keď máme tu správnu uzdu na svojom správaní, potom s pomocou Božou  sami vládneme nad sebou. 

Nie raz sa stáva v rodinách, že tam najmä večer, prebieha zápas o televízny ovládač. Ten, kto sa ho zmocní, je pánom nad všetkými v obývačke a rozhoduje o tom, čo sa bude sledovať, hoci dnes technika umožňuje aj iné alternatívy. 

Keď máme v duši ovládač-evanjelium, tak potom ani netúžime po tom, aby sme ovládali iných. Stačí, keď máme v duši pokoj, lebo ovládame seba samého. Takýto človek je potom skutočne slobodný a nepodlieha rôznym démonom doby. Ak nechceme, aby nám "uzdu" nasadila zloba, tak potom majme pod Božou kontrolou svoj život tak, aby sme sa nechali preniknúť iba Ježišovými myšlienkami a milosťami.

Redukujme pôžitkárstvo tak, aby sme mali úžitok z evanjelia. Kroťme svoje túžby, ktoré majú charakter neviazanosti a viažme sa radšej priateľstvom s Bohom. Prajme ľuďom okolo seba. Buďme prajní, aby si neprajníci vylámali zuby na našej obetavosti, ktorej sa môžeme naučiť od Krista.

Pútnici nádeje,

Prežívame jubilejný rok. Mottom je : Pútnici nádeje. Čím je človek starší a skúsenejší, tým viac si uvedomuje, že je pútnik. Nič viac a nič menej-iba pútnik. Zvlášť citlivo túto myšlienku prežívame vtedy, keď niekoho blízkeho pochovávame. Aj v liturgii niekedy pozemský život nazývame jednoducho-pozemská púť. Tá, ako vieme, má svoj začiatok a koniec a aj svoju dynamiku. Čo je pre  pozemskú púť charakteristické? 

1.,Pre púť je typická určitá náročnosť. Nevedie rovnými cestami, ale často kľukatými, pričom niekedy stúpa, aby vzápätí klesala. Púť nás učí vyrovnať sa s nerovnosťami v teréne. 

Ani život neobsahuje iba vychádzkovu trasu. Niekedy treba vystúpiť na vrcholný bod-na kríž a pri ňom istý čas zotrvať. A zasa inokedy klesať a to po ťarchou rôznych povinností a skúšok. Životná púť preverí každého, či je súci vystúpať až k poslednej bráne, na ktorú zaklope ten, kto sa už naspäť nevráti. Kým žijeme na zemi, tak vykročíme, aby sme sa po čase vrátili. Sme zvyknutí na návraty. Musíme si zvykať na to, že raz sa cesta naspäť zatvorí a zostane iba tá vpred. Preto sme pútnikmi nádeje, lebo dúfame, že cesta vpred vyústi do večnej radosti s Kristom, ktorý nás osobne na pozemskú púť vyslal. 

2.,Sú aj pútnici individualisti, ale väčšinou sa na púť vydáva určité spoločenstvo. Cesta je potom družnejšia, veselšia, obohacujúca. Vtedy neputujeme osamote, keď sa pridružíme najmä k tým, ktorí sú slabší a nedokážu sa celkom samostatne zorientovať. Vtedy nám nie je ľúto, že už nebudeme na čele, lebo naše prvenstvo je isté v tom, že sa ujímame tých, ktorí z rôznych dôvodov zaostávajú. Ak ich nemôžeme sprevádzať osobne, tak ich aspoň nosíme v srdci a modlime sa, aby neklesali v náročnosti svojej situácie. Aspoň jeden z týchto dvoch spôsobov je pre nás realizovateľný: buď sme pri niekom blízko a tak pomáhame alebo otvoríme náruč svojho srdca a pojmeme tých, ktorí sú odkázaní na pomoc iných. Či v jednom alebo druhom prípade, nie sme ako pútnici nádeje osamotení. 

3.,Púť má svoj cieľ. Pútnici sú s ním vopred oboznámení a snažia sa rozložiť sily tak, aby doputovali. Málokto putuje iba tak, že nevie kam ide...My putujeme za Kristom, aby sme sa presvedčili, či Boh naozaj splní to, čo sľúbil-slávu. Ide o slávu, ktorá sa nezhoduje s pozemskou. Pozemská vyprchá, ale Božia nepozná degradáciu a ani nijaký nedostatok, či defekt. Boh sľúbil takú slávu, ktorú nijaké kategórie pozemského sveta nepoznajú. Boh je teda Pán slávy. Každá iná je iba imitácia a nedokonalý odblesk toho, čo nás vo večnosti čaká. Kam teda putujeme ako pútnici nádeje? K Pánovi slávy, ktorého kráľovstvo je hodné akejkoľvek obeti tu na zemi. Preto aj tých, ktorých vyprevádzame na večnosť nazvyme kandidátmi osláveného života. To sa naplní vtedy, keď Boh uzná, že sme ho dôstojne a pravdivo oslavovali svojim životom na zemi. 

Schopnosť vyhodnotiť situáciu

 

          Ľudia, ktorí nesú v živote určitú zodpovednosť, musia pravidelne vyhodnocovať niektoré situácie. Každý z nás vie, že to nie je jednoduché. Činnosť pri vyhodnocovaní určitého javu má mať charakter posúdenia súčasného stavu, ale musí aj otvárať dvere do budúcnosti.  (Lk 15, 11 – 32)

          Evanjelium nám predkladá pred duchovný zrak múdreho človeka, otca márnotratného syna. Mohli by sme položiť otázku: „Vyhodnotil správne situáciu okolo kauzy oboch synov – jedného ľahtikára a druhého zatrpknutého sebca?“ Pri oboch konštatujeme, že áno. Dnes by sme povedali, že aj manažérsky, aj z duchovného hľadiska dokázal nájsť najlepšie riešenia. Ako sa to prejavilo?

1.)   Reakcie otca sa zaobišli bez hnevu, urážok a hlavne bez sankcií.

Mnohí by sa pýtali, či je správne, že vpustil strateného syna do svojho domu len tak... Otec vedel a spoznal, že každý trest by bol kontraproduktívny a zbytočný. Dôvod spočíva v tom, že sa vrátil domov ako kajúcnik. Preto otec nechcel robiť veľké gestá len preto, aby ukázal za každú cenu svoju autoritu. Prichádzajúci syn nepotreboval výčitky, lebo v jeho hlave i v srdci bolo všetko tak, ako to má byť. Bol si vedomý toho, že nekonal správne a hlavne, že urazil otca, ktorý mu poskytol všetko, čo pre svoj život potreboval. Prišiel domov, aby dal vzťahy do poriadku, lebo v duši už poriadok mal.

2.)      Otec otvoril šatník a možno aj zainvestoval do nového oblečenia a novej vizáže svojho syna.

Urobil to preto, lebo vybadal, že vnútro jeho syna už nové je. Blízke mu boli slová evanjelia: „..nové víno do nových nádob.“ (Mk 9, 17) Niekto by však oponoval: „Načo taká okázalosť, načo ceremónie. Nie je práve toto hýrenie? Návrat darebného syna mala sprevádzať tichá atmosféra, syn mal prísť „po kanáloch“, žiadna hostina!“

Dôvod však na hostinu existuje. Boh je hoden hostiny. Človek, ktorý si chce niekoho uctiť, vystrojí hostinu. Márnotratný syn možno ani hostinu nepotreboval. V centre oslavy však nebol on, ale milosrdný a láskavý  Boh, ktorý vracia hriešnika na správnu cestu. Dôvodom hostiny a oslavy bolo Božie dielo, ktoré sa realizovalo v živote mladého človeka, ktorému sme už navždy dali titul – márnotratník. Je pravdou, že sa dnes ešte nedokážeme radovať z obrátenia sa človeka. Vždy sú tam pochybnosti: „Myslí to vážne? Nepretvaruje sa? Naozaj to robí z pokory? Akoby sme už ani neverili, že Boh môže zmeniť človeka. Vždy platí to biblické: „Po ovocí ich poznáte.“ (Mt 7, 20)

3.)   Otec márnotratného syna bol ústretovým človekom.

My ako ľudia, ktorí majú zmysel pre spravodlivosť, by sme povedali toto: „Zavesili" mu na vešiak nové šaty?! Otec  mu mal radšej dve-tri zavesiť! Nasadili mu na prst vzácny prsteň? Mali mu radšej klepnúť po tých chamtivých prstoch! Dostal novú obuv? Mal chodiť bosý!“

          Nič z toho otec neurobil. Vyšiel v ústrety mladšiemu synovi, a to fyzicky i otcovsky. Vyšiel v ústrety aj staršiemu synovi, ktorý nechcel mať účasť na rodinnej radosti. Vyšiel mu v ústrety fyzicky i otcovsky – duchovne, lebo ho elegantne poučil o tom, prečo existuje dôvod na radosť. Jeho ústretovosť sa prejavila v tom, že dal verejne najavo, že s nimi počíta, že ich nezavrhol, že ich nevyženie z domu a nevydedí. Chcel oboch stmeliť, zjednotiť a znovu ich „zoznámiť“, lebo ako sa zdá, boli si navzájom odcudzení, hoci vyrastali pod jednou strechou. Otec obidvom synom avizoval evanjeliovú ponuku: „Vojdi do radosti svojho Pána!“ (Mt 25, 23)

          Neviem, čo by sme dali za to, keby sme sa dozvedeli, ako sa tam vyvíjala situácia ďalej. Tie vzťahy boli dramatické, vyhrotené, ale Boh tam mal dôstojného zástupcu – otca. Svojím správaním stanovil určité zásady, ktoré zabezpečia pokoj a radosť v rodine. Z pokladnice Cirkvi vyniesol tie najvzácnejšie poklady: pokánie, prijatie kajúcnika a odpustenie, ktoré reflektuje jubilejný rok, ktorý prežívame.

(Ne)hynúť a robiť pokánie

  

          V slovenčine sa relatívne často vyskytuje slovo – hynúť. V akom význame?  Vtedy, keď sa stane tragédia, nešťastie alebo hovoríme takto

o vojakoch, ktorí v boji „zahynuli“. Hynúť sa dá aj postupne. Keď človekovi chýba niečo dôležité, postupne hynie. Tento výraz sa občas používa aj vtedy, keď chceme vyjadriť veľkú túžbu človeka po niečom: „hyniem“ pre to, aby som to dosiahol....

Ježiš nás v evanjeliu presviedča o tom, že je dôležité, aby sme konali pokánie: „... ak nebudete robiť pokánie, ...zahyniete.“ (Lk 13, 5) Človek nevie, kedy sa môže stať nešťastie a kedy kto a ako zahynie. Ale to isté platí v prípade, že niekto hynie postupne, napríklad devastačné hynutie vo viere. V každom prípade, pokánie je tou najlepšou prípravou na večnosť, ale aj liekom pre tých, ktorí hynú a možno ani o tom netušia. Ako sa táto prax prejavuje?

1.) V Holandsku udržiavajú na Nový rok starý zvyk. Desaťtisíce ľudí – otužilcov –

pri teplote sotva pár stupňov nad nulou – sa ponorí do studenej vody. Hovoria, že nie si Holanďan, ak to neurobíš aspoň raz v živote. Ide o symboliku zdravia a nového života.

Nie si kresťan v určitom slova zmysle, ak neurobíš v živote pokánie. Tu nejde iba o vonkajšiu a telesnú symboliku, ale o vedomú činnosť, v rámci ktorej chceš zadosťučiniť za svoje hriechy. Na to nestačí okúpať sa v mori, aby ťa tento úkon povzbudil k lepším zásadám v živote. Umyť sa a prebrať sa k životu – to sú dôležité prvky života, po ktorých človek túži, lebo sú nevyhnutné. „Umyť sa“ duchovne vodou milosti vo sviatosti pokánia je nevyhnutnosťou preto, aby sme precitli a prebrali sa k novému životu.

          Mnohí poznáme pocit, keď niekto z našich blízkych podstúpil operačný zákrok. Veľmi nám záleží na tom, aby sme vedeli to, čo sa s ním a okolo neho deje. Preto s veľkou úľavou počujeme z úst hodnotenie hodnoverného človeka: „Už sa prebral!“ Znamená to veľa. Je tu nádej, že sa bude zotavovať a vrátiť sa k životu. Otvorme sa možnostiam nového života! Pomôžeme aj iným prebrať sa k možnostiam života podľa evanjelia.

 

 

 

2.) Pred niekoľkými dňami som si vypočul komentár v SRo. Autor sa zaoberal

skutočnosťou, podľa ktorej Európa zaostáva za Amerikou a Čínou v zavádzaní internetovej siete piatej generácia. Odporúčanie znie: „Pridajte plyn, zrýchlite, lebo biznis nemôže byť statický, musí ísť vpred, a to rýchlejšie ako dnes!

Čo to urobí s človekom? Premietne sa to do ešte rýchlejšieho štýlu života, ešte viac divokejšieho a možno zničujúcejšieho. Na rýchlosť sme do určitej miery zvyknutí. Chceme rýchle informácie, rýchlu a pritom kvalitnú službu, rýchle odpovede, rýchlu opravu toho, čo sa pokazilo, rýchle premiestnenie sa z bodu A do bodu B... Vodiči poznajú diaľnice a rýchlostné cesty. Chceme rýchly priebeh sv. omše, zrýchlenú prípravu na prijatie sviatostí a rýchle vymanenie sa z dosahu Cirkvi, aby sme mohli žiť svojím životom, bez dosahu, morálnej autority. Čo toto robí s našou vierou? Urýchľuje ju a prehlbuje? Skôr sa viera stráca a sype sa ako z deravého vreca. Pokánie má tú cenu zlata. Aj to by sme chceli urýchliť a urobiť z neho rýchlu formalitu. Potom to nie je pokánie, ale fraška.

3.) Hirošima. 6. augusta 1945 zhodili Američania atómovú bombu na toto mesto.

Okamžite zahynulo 80 000 ľudí. Ďalších 170 000 v ďalších rokoch na následky. Na Hirošimu zhodili bombu, ktorá mala názov „Little boy“ – „Malý chlapec“. 

Do dejín vstúpil malý chlapec. Izaiáš o ňom hovorí: „...chlapček sa nám narodil, daný je nám syn, na jeho pleci bude kniežatstvo...“ (Iz 9, 5). Neprichádza, aby ničil, s výnimkou hriechu, ktorý sa udomácnil vo svete. On: „Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, kým neprivedie právo k víťazstvu.“ (Mt 12, 20) On, Ježiš, je našou motiváciou na pokánie. Neprišiel, aby nás bombardoval zákonmi ako farizeji (viažu ťažké, až neúnosné bremená), ale priniesol a zveľadil jediný potrebný zákon – zákon lásky, ktorým sa prezentoval on sám. (Mt 23, 4) Pokánie konajme v duchu lásky „malého chlapca“ – Ježiša z Nazareta, ktorý je očakávaným Mesiášom a ktorý jediný je darom trvalého pokoja.

 

 

Dvaja velikáni-Mojžiš a Jozef

Prečo táto téma? Lebo mesiac marec si nevieme predstaviť bez slávenia sviatku sv. Jozefa,pestúna Ježiša Krista a ženícha Panny Márie a zároveň tí, ktorí sa modlia Liturgiu hodín, dostávajú pred svoj zrak skvostnú osobnosť Mojžiša, vodcu , ktorý vyvádza Izraelitov z egyptského zajatia.  Oplatí sa sledovať ich osudy, nachádzať pri tom spoločné body alebo aj individuálne črty ich charakteru.

1.,Obidvaja sú na úteku. Mojžiš uteká so svojim národom pred faraónom a Jozef so svojou rodinou pred Herodesom. Útek sa niekedy považuje za zbabelosť a chápe sa ako dezerecia pred povinnosťami a zodpovednosťou, no niekedy je spásonosným riešením.

 Mojžiš uteká a putuje púšťou, lebo zo stredu jeho národa má vzísť ten, ktorý ukáže všetkým skutočnú zasľúbenú zem a zároveň ju získa pre všetkých tým, že sa obetuje a preleje krv na kríži. Bude to nový Mojžiš-Mesiáš, Ježiš Kristus, ktorý pripravuje verným miesto večného života.

 Jozef uteká, lebo dostal pokyn z výsosti, aby na istý čas prijal osud utečenca, žil v ústraní a v pravý čas sa vrátil. Boží Syn nemohol žiť inkognito celý čas, lebo musel verejne vystúpiť a ohlásiť milostivý čas. 

2.,Mojžiš so svojimi šíkmi opúšťa Egypt s tým, že návrat späť je nemožný-Egypt, nikdy viac!. Jozef, paradoxne, Egypt nachádza ako východisko a záštitu v núdzi. No, veľmi dobre vie, že sa vráti s rodinou späť.

 Obidvaja nechávajú všetkým generáciam odkaz: hriech, nikdy viac! Ak odmietneš hriech, môžeš sa vrátiť späť, ale k Bohu. Návrat k Bohu je niekedy náročný a volanie hriechu také lákavé...Ale sloboda je neopísateľnou slasťou duše. A to nielen tá fyzická, ale sloboda Božích detí. Izraeliti hľadali slobodu pozemskú, Jozef symbolizuje putovanie za slobodou ľudskej duše.

3.,Mojžiš i Jozef sa v určitom čase navždy odmlčali. Veľmi by sme si priali, aby sme mohli sledovať línie ich osudov ďalej. No, Boh povedal-dosť!. Preto Mojžiš , ktorý odtiahol celú ťarchu zodpovednosti za putujúci ľud, tesne pre prahom zasľúbenej zeme končí a nikdy do nej nevkročí. Preto Jozefa ešte nachádzame v akcii počas hľadania dvanásťročného Ježiša v chráme a následne Boh povedal-dosť. Velikáni sa odmlčali akoby na pol ceste alebo niekde pred veľkolepým finále. Dopriali by sme im pretrhnutie cieľovej pásky ako víťazom, ktorí do podrobna splnili Božiu vôľu: Mojžišovi, ktorý ako prvý vstupuje na pôdu slobodnej zeme/ako astronaut Armstrong na Mesiaci v r.1969/  a Jozefovi, ktorý sa medzi prvými stretáva so Zmŕtvychvstalým. Takto by sme si to predstavovali. Boh  však chcel inak. Urobili, čo boli povinní a odmlčali sa. Finále pozemské bolo bez nich. Ale vavrín statočnosti v nebi získali ako najzaslúženejší laureáti. Človek, ktorý je kandidátom Božieho kráľovstva nemusí veľa hovoriť ani lámať rekordy. Stačí, keď sa snaží dôsledne žiť podľa toho, v koho uveril a čo  dostal od Pána ako Božie evanjelium.

Pokušiteľ

 

          Pri istej príležitosti som si vypočul monológ bývalého politika. Zamýšľal sa nad svojím novodobým pôsobením vo vrcholnom politickom pôsobení. Spomínal, že veľakrát zažil situáciu, v ktorej pracoval na dohode s koaličnými partnermi. Už-už boli blízko dohody, keď sa vždy našiel niekto, kto „vložil nohu do dverí“.  Z dohody nebolo nič. Prácne sa tvorila, a keď sa už zdalo, že je to hotová vec, prišiel niekto, kto ju zablokoval a zmietol zo stola. Politik nazval človeka podobného typu – pokušiteľ.

          Evanjelium nás prenáša do púšte (Lk 4, 1 – 13). Nachádzame tam Ježiša, ktorý má za sebou 40-dňový pobyt. Išlo o to, že Pán mal za sebou to, čo dnes nazývame duchovným sústredením. Pred sebou mal totiž veľkolepé dielo vykúpenia a prostredie púšte sa stalo miestom privilegovaným, lebo komunikoval najmä so svojím Otcom.

          Prichádza však Pokušiteľ. Prichádza vo veľkom štýle a je taký drzý, že si trúfa pokúšať Božieho Syna. Chce sa pokúsiť „vložiť nohu“ do Božieho plánu spásy a znemožniť mu jeho plnenie. Veď je to Pokušiteľ! Čo môžeme od neho čakať?“ On je všade tam, kde sa robí nejaké dobro, kde strom rodí a prináša dobré ovocie. Nie je tam preto, aby ho podporoval, ale aby ho zničil. Akým spôsobom pokúša?

1.)   Pokúša človeka, ktorý dobré dielo vypestoval,
aby spyšnel, aby bol presvedčený, že nemusí byť nikomu vďačný a že všetko ostatné môže ignorovať.

Sklony k pýche z dobrého diela sa dajú paralyzovať tým, že si pripomenieme slová Pána Ježiša: „...bezo mňa nemôžete nič urobiť!“ (Jn 15, 5) Aby sme si vzápätí vypočuli slová iných, ktorí pracovali na dobrom diele evanjelia: „...my sme opustili všetko a išli sme za tebou.“ (Mk 10, 28) Pri akomkoľvek dobrom diele, nech by sme si pripísali akékoľvek zásluhy, nikdy nie sme jediní vidiaci medzi slepými.... Ešte viac zásluh získame, keď ich „prerozdelíme“ a uznáme Božie prvenstvo a dôležitú spoluúčasť ostatných, ktorí priložili ruky k dobrému dielu.

2.)         Diabol pokúša človeka tak, aby žil v trýznivej myšlienke, podľa ktorej je jeho dielo márne a prázdne.

Presviedča ho, že úsilie je zbytočné a neprinesie želateľný účinok. Na jednej strane nemusí byť zlé, keď si povieme: „Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.“
(Lk 17, 10) No na druhej strane je vhodné, keď nás Boh vo svedomí vyzdvihne a pochváli: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým...“ (Mt 25, 21) Iba Boh dokáže pozbierať z nášho diela poznačeného slabosťou a hriechom užitočné a hodnotné veci. Dôverujme Bohu viac ako sebe!

          Istí ľudia po dlhých rokoch menili kuchynskú linku. Boli veľmi prekvapení, čo všetko objavili, keď odtiahli od steny tú starú. Boli tam predmety, ktoré kedysi zmizli a našli sa aj tie vzácne. Zakotúľali sa a zmizli z dohľadu. My sa môžeme rozlúčiť so zásluhami
za dobré dielo, Boh nie. On to nájde a v pravý čas vynesie
na piedestál našich zásluh. Nesmieme sa vzdávať konať dobré diela, hoci nás bude pokušiteľ odrádzať.

3.)   Aktivita Pokušiteľa spočíva aj v tom, že chce všetkých presvedčiť o tom, že dobré dielo netreba udržiavať.

O opaku nás presviedča Pán vinice, ktorý celý deň najímal robotníkov, aby pracovali v jeho vinici. Robil to od rána do večera. Záležalo mu na tom, aby jeho dielo bolo nepretržite v dobrej kondícii (Mt 20, 1 – 16). On vinicu udržiaval.

          Najdokonalejším Božím dielom je človek: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril...“ (Gn 1, 27)
Na tomto Božom diele treba pracovať najviac.

          Bývalí olympionici a vrcholoví športovci mali stretnutie. Boli to dámy a páni „vo veku“. Jeden druhého povzbudzovali: „Vidím, že sa udržiavaš!“ Kiež by sme svedčili jeden o druhom v zmysle čností: „Vidím, že sa udržiava!“ Sv. Lev Veľký píše: „...pretože ani jeden stupeň dokonalosti nie je taký, že by nemohol byť stále vyšší, musia sa všetci usilovať, aby deň vykúpenia nezastihol nikoho v nerestiach starého človeka.“ (LH II., s. 23)

Vyššia liga

Existuje veľa ľudí, ktorí si myslia, že sú dobrí vo svojom odbore. A možno je to pravda, lebo takto sa o ich práci a činnosti vyjadrili iní. Niekedy sa však stáva, že narazia na realitu  a zistia, že niektorí z konkurencie sú lepší a nachádzajú sa pred nimi. Vtedy niekto vyjadrí tento rozdiel slovami:"Vieš, je to úplne iná liga!". Akokeby povedali, že existuje úroveň, na ktorú zatiaľ nemajú. Je to vyššia, náročnejšia liga. 

V evanjelia počúvame slová Pána Ježiša, ktorý hovorí":...akúže máte zásluhu...veď to robia aj hriešnici" /Lk 6, 27-38/. Chce povedať učeníkom a svojim nasledovníkom, že ak prijmú jeho posolstvo, budú tou najvyššou ligou. Neexistuje dokonalejšia náuka, ktorá vedie do Božieho kráľovstva, ako je evanjelium. Ako sa účasť v Ježišovej lige má prejaviť v praxi?

1.,Ježiš nás učí, že sa máme učiť aj niečo zniesť. Existuje vzletný výraz, nadnesený, ktorý hovorí: pre niekoho znesiem aj modré z neba!. Modré z neba znesiem, t.j. vyprosím milosti pre niekoho vtedy, ak niečo znesiem. Zniesť určitú formu neprajnosti, krivdy, povýšenectva, či útlaku, môže byť zdrojom požehnania pre niekoho, za koho svoj životný diskomfort obetujem. Znesiem dary neba pre niekoho konkrétneho, ak sa obetujem a unesiem kríž. Prebieha Jubilejný rok. Môžeme zadosťučiniť jeho významu vtedy, ak sa otvoríme tejto Božej ponuke. 

2.,Vo svete prebieha relatívne veľa vojnových konfliktov. Zbrane nespia. V správach počúvame, že sa používajú zbrane krátkeho, stredného a ďalekého doletu. Rakety dnes zaletia a zasiahnu akékoľvek územie. A niet pred nimi úniku. 

Ježiš hovorí o láske, ktorej dolet je až do večnosti. Láska nemá iba krátky "dolet". Je to jediný prostriedok, ktorá zničí akékoľvek zlo. 

V súčasnosti počúvame o tom, ako si vzájomne vymieňajú zajatcov dva znepriatelená tábory, ktorá žijú v krehkom prímerí.. Miestami aj mŕtvych zajatcov resp. pozostatky tiel. Treba si všímať reakcie pozostalých, ktorí sa dozvedia, že svojho príbuzného už živého neuvidia na tomto svete. Niektorí, napriek bolesti, povzbudzujú k ukončeniu vojny, aby neboli už ďalšie obete. No iní, nabádajú k pomste a k ďalšiemu krviprelievaniu. V ľudských dušiach sú ešte stále prítomné zbrane toho najdlhšieho doletu nenávisti-pomsta typu zásady: oko za oko...Ale , ani láska nezaháľa, lebo Ježišova krv nebola vyliata nadarmo. A jeho krv vykúpenia vyprýštila na všetkých ľudí sveta. Tak ďaleko nedoletí nič, okrem tejto lásky kríža.

3.,Občas počujeme výraz-nemá rovnaký meter. Ak niekto niečo posudzuje, hodnotí, oceňuje, nemusí byť vždy objektívny. Na takúto nespravodlivosť sme všetci citliví. Človek je tvor nestály. Ani si nemusí uvedomiť, že používa rôzny meter, ktorý niekoho favorizuje a iného podcení. 

Ježiš sa nám prihovára takto:"...akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám". Najobjektívnejším meradlom je meter evanjelia. Ten, totiž vyžaduje to, aby sme najprv zmerali hlbku svojho úsilia o čnosti a až potom sa odvážili "premerať" blížneho a jeho charakter. Tým je objektivita zaručená a nemusíme sa obávať, že niekomu ukrivdíme. Ba odporúča sa, aby sme na seba aplikovali ešte prísnejší meter, ako ten, ktorý aplikujeme voči blížnemu. Meter evanjelia nás len tak ľahko nepustí ku konaniu v nespravodlivosti. Nájdime znova tento meter, ktorý je možno zaprášený, dôkladne odložený a odsúdený k nepoužitiu.  Objaviť a prijaťho znamená , znova sa stať členom tej ligy, ktorá má najvyššiu úroveň, lebo pochádza z úrovne Ježišovho kríža na Golgote. 

Hranice

1. Všetci máme zakódované v duši, že hranice treba rešpektovať. Hranice sa len tak ľahko nezvyknú meniť a posúvať. Napr. tie, ktoré vzniknú medzi konkrétnymi štátmi a na ktorých sa viažu určité dohody. Žiaľ, hranice sa menia a posúvajú aj pod vplyvom vojen a konfliktov. 
2. Existujú aj hranice vo vzťahoch medzi ľuďmi a každý citlivý človek ich má rešpektovať ctiť si slobodu iného. 
3. Nezabudnime spomenúť aj to,  že najvýznamnejšou hranicou v živote je tá medzi životom a smrťou. Aj tú sa snažíme posúvať, ako len môžeme, ale ona nie je v našej moci, pretože ju ovláda Pán života a smrti. Napriek tomu sa učíme už počas pozemského života určité hranice posúvať. A deje sa tak v záujme večného života.
4. 1.,Hranice posúvame vtedy, keď sa zbližujeme s Bohom. Toto posúvanie sa deje vo viere. Boh nám dáva na javo, že má o nás záujem, že nás miluje a že chce, aby sme boli trvalo pri ňom. Ak mu na tieto výzvy odpovedáme, najmä spôsobom života, vzniká kumunikácia vo viere, ktorá nás k Bohu približuje. 
5. Viera o.i. odstraňuje zo života ľahostajnosť a robí nás zodpovednejšími za svoj život a za úsilie o spásu. Ak už tu na zemi hľadáme vytrvalo možnosti zjednocovania sa s Bohom, on nebude vo večnosti skúpy na dary voči nám.
6. 2., Počas života môžeme výrazne posilniť pozíciu slobody. Môžeme sa stávať slobodnejšími. Deje sa tak vtedy, keď si pravidelne očisťujeme dušu od hriechu. Niet slobodnejšieho človeka ako je ten, ktorý sa priebežne zbavuje hriechu. 
7. Je veľa činností a aktivít, ktoré majú visačku zmysluplnosti. Čím je človek starší a skúsenejší, tým viac sa zameriava na zmysluplné veci. Na prvom mieste medzi nimi tróni úsilie o čistý štít medzi človekom a Bohom a medzi ľuďmi navzájom. Aj tu platí, že plná zmyslu je tá aktivita, ktorá počíta s Božou prítomnosťou. 
8. 3., Človek posúva svoju hranicu dokonalosti aj vtedy, keď rozširuje svoje poznanie. Nejde tu len o poznanie, ktoré naplní myseľ a rozum, ale najmä také, ktoré rozšíri dušu. Pod takouto činnosťou rozumieme najmä zmysel pre obetu a obetavosť. Ten, kto  tieto čnosti realizuje, veľa pochopil z Božej pedagogiky. Len obetavosť spojená s láskou nás dvíha na najvyššiu úroveň, lebo touto cestou išiel sám Kristus. Zmyslom jeho verejného účinkovania bola obeta a láska. Preto každý človek, ktorý sa snaží podopierať iného v jeho ťažkostiach, koná podľa Ježišovho poslania:" Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili" /Mt 25, 31-46/.
9. Hranica večnosti nepatrí medzi také, ktoré by sme aktívne vyhľadávali. Raz k nej prídeme, tak či tak. No, máme o nej vedieť, máme ju rešpektovať a svoj život nastavovať tak, že sa môže pred nami vynoriť kedykoľvek. Boh je Láska. Táto charakteristika platí v časnom i večnom živote. V sile tejto Božskej lásky prekonáme aj také hranice, pred ktorými máme rešpekt a bázeň. Boh je prítomný ako Láska nad každou hranicou, ktorá sa pred človekom objaví.

Bude aj lepšie /?/

Najmä v čase detstva, či mladosti počujeme takéto vyjadrenia: až keď vyrastiešN, až keď budeš dospelý, až keď zmaturuješ! atď. Takto hovoria najmä rodičia a iné autority, ktoré chcú týmto stíšiť a správne regulovať určitú nedočkavosť mladej generácie.  Mladým sa zdá, že ide o nekonečne dlhý čas, ktorí by chceli urýchliť, aby pri dosahovaní svojich cieľov nemuseli tak dlho čakať. Ale, inak to nejde. Určité veci majú svoju zákonitosť a postup. Jednoducho ide o proces, ktorý nie je prázdnym časom.

Pri čítaní evanjelia sa všetci, či mladí alebo starší, cítime veľmi nedočkavo. Ježiš v podstate hovorí, že bude aj lepšie, že tí, ktorí nejakým spôsobom strádajú, budú odmenení za to, že musia v živote akoby ťahať za kratší koniec /Lk 6, 17, 20-26/. Tak veľmi by sme chceli tento proces urýchliť a pýtať sa, kedy sa tak stane definitívne. No Ježiš má svoje spôsoby, metódy a pohnútky, ktoré nedokážeme svojim umom celkom preniknúť. Čo sa teda očakáva od nás?

1.,Niekedy máme pocit, že situácie, ktoré spomína Pán Ježiš, a ktoré súvisia s nespravodlivosťou, sa dostali na hranu, prípadne ich považujeme za neúnosné. Ba niekedy zájdeme ešte ďalej a skonštatujeme, že už je aj neskoro, aby sa učinilo spravodlivosti zadosť.

Ježiš deleguje nás, ktorí sa usilujeme zmýšľať a konať podľa evanjelia, aby sme sa o spravodlivosť usilovali. Stávame sa tak Ježišovými delegátmi, ktorí vstupujú do vzťahov vo svete v duchu jeho myšlienok. Česť a uznanie patrí tým jednotlivcom alebo komunitám, ktoré sa snažia doplňať a pomáhať tým, ktorí trpia nedostatkom spravodlivosti. 

Pekný príklad nachádzame v evanjeliu, v ktorom čítame, že Ježiš zázračne rozmnožil chleby a ryby a nasýtil štyritisícový zástup /Mk 8, 1-10/. Vyzval svojich učeníkov, aby mu asistovali. Najprv urobili akýsi prieskum, aby zistili, že v obrovskom zástupe je iba sedem chlebov a zopár rybiek. Potom Ježiš dobrorečil, lámal chlieb a dával apoštolom, aby rozdávali hladujúcim. Boh je darcom všetkých dobrodení, ale chce nájsť obetavcov, ktorí budú z pohnútok dobrého srdca zjemňovať biedu v tomto svete. A to až dovtedy, kým "nepríde v sláve". Jubilejný rok, ktorý slávime môžeme byť vhodným motívom pre hľadanie takýchto príležitostí.

2.,Z evanjelia sa dozvedáme, že ľudia trpia aj "pre Syna človeka" /zavrhnú vás pre Syna človeka!/". Od čias príchodu Pána Ježiša až dodnes a oddnes do konca čias, budú tí, ktorí budú chcieť zostať verní evanjeliu, žiť v strete s nenávisťou  a odporom  neprajníkov. 

Koľkí ľudia dnes žijú v tom, že "pre niekoho konkrétneho" znášajú to, čo znášajú a nie je to vôbec príjemné. Ich pohľady zalietajú aj do minulosti a neraz pravdivo spomínajú na tých, ktorí im spôsobili určité krivdy. Vždy je to "pre niekoho". Bôľ a smútok sa potom nesú celým ich životom. Ten sa nesie v znamení pocitu krivdy a sebaľútosti. Znova vyzdvihnime myšlienku jubilejného roka. Je to požehnaný čas určený na odpúšťanie a na návrat k pokoju vo svojej duši. Máme tak konať" pre niekoho", pre Syna človeka, ktorý odpustil nám všetkým, každodenným hriešnikom.

3.,Pán Ježiš sľubuje zmeny. Hovorí, že tí, ktorým sa nedostalo  za života to, čo iným, budú odmenení. A tí, ktorí nevyužili dobre svoje dary, budú ukrátení pred Božou tvárou. Ježiš nepoužíva frázu z akčných filmov, že sa ide mstiť: počkajte, ja vám ukážem!. On ponúka vzorec svojho videnia v evanjeliu. Chce, aby sa evanjelium dostalo všade, do všetkých uší, aby sa tak všetci oboznámili s kritériami jeho spásonosného poslania. Chce, aby sme učili meniť mentalitu nespravodlivého sveta a vnášali najmä to, čo  hovorieval ľuďom, ktorým pomohol:  choď a viac už nehreš! Toto je najväčšia zmena v živote! Takýmto spôsobom sa realizujú najúčinnejšie  zmeny, ktoré môžu spôsobiť pozitívny obrat vo vzťahoch. Zanechanie hriechu je silným úkonom vytvorenia predpokladu lepšieho sveta.

My, ľudia sme svojvôľou veľa pokazili, lebo sme neudržali svoj život v súlade s Božou vôľou. Máme sa k nej vrátiť a úprimne ju hľadať. Možno to nebude z večera na ráno. Pôjde o proces, ktorý musí dozrieť v našom vnútri. Ale, keď nastane bod zlomu, bude sa lepšie dýchať nám i ľuďom v našom prostredí. Pri nedočkavej otázke typu: kedy to už nastane, obráťme  jej ostrie  na seba. Tam musí byť zárodok všetkých dobrých zmien, ktoré sa nesú v duchu evanjelia.

V nebi majú všetko

Susedia z istého bytového domu sa stretli na parkovisku. Jeden prichádzal z nákupu a druhý sa práve nakupovať chystal. Ten, ktorý vyberal z kufra nakúpený tovar hovoril:"Choď tam a tam.  Práve otvorili nové centrum. Majú tam všetko".  Určite nie všetko, ale chcel povedať, že sortiment je bohatý, aspoň, čo sa týka základných vecí. 

Keby sa niekto vrátil z večnosti, aby nám podal správu ako to tam vyzerá, čo sa nestane, možno by na naše zvedavé otázky odpovedal jednou vetou: je tam všetko. Je tam všetko do takej miery, že ľudská duša sa naplní absolútnou spokojnosťou. Ťažko by sme hľadali pozemské výrazy na to, aby sme vyjadrili plnosť atmosféry večného života. 

1.,Vieme povedať, že vo večnosti nebude nič materiálne. Ťažko si to vieme predstaviť, lebo materiálne skutočnosti sú pre ľudí veľkým magnetom záujmu. Vo večnosti nie sú, nie je tam ani túžba po ich dosiahnutí a ani rebríček tých, ktorí si na zemi môžu dovoliť viac ako ostatní. Materiálna kategorizácia a katalogizácia ľudí vo večnosti neexistuje. Materiálne kritéria prechodom do večnosti zaniknú. Navždy. Preto sa počas pozemského putovania učíme postupne "zbližovať" s atmosférou večnosti a správne vyúčtovať podľa kritéríí lásky a obety, ktoré majú vo večnosti exkluzívnu prioritu.

2.,Všetci poznáme výraz-s týmto som sa ešte nestretol!. Ide o reakciu na veci  :A, ktoré nás nepríjemne prekvapili a B, na veci, o ktorých, v dobrom slova zmysle, sa nám ani len nesnívalo.Duša, ktorá vstupuje k Bohu, musí takto alebo podobným spôsobom zvolať. Prečo? Lebo vo večnosti niet hriechu. Nie je tam nijaká zloba, nenávisť, intrigy, zlomyseľnosť. Keď odchádzame z tohto sveta k Bohu, navždy opúšťame ovzdušie dosahu Zlého a vstupujeme do raja Božej žičlivosti. Nijaká formy zloby nemá na to dosah. K tomu sa nám žiada dopniť krátky dovetok- čo očakávaš od večnosti, podľa toho si organizuj a riaď život na zemi, aby, ako hovorí Liturgia hodín, "..deň nášho života, po tuhom boji o spásu, bez škvŕn a tieňov na duši, zo svetla vplynul do jasu ".

3.,Niektorí ľudia sa nedožijú vysokého veku. Tesne pred smrťou, v nemocnici, konštatoval muž v strednom veku: vrátil som sa tam, odkiaľ som vzišiel. V tejto nemocnici sa narodil a v tej istej aj zomrel. 

Smrťou sa vraciame k Bohu. Od neho sme vzišli a k nemu smerujeme. Boh je darcom nášho života. Berie si, čo je jeho. Uplatňuje si na nás nárok. Boh nás chce mať pri sebe. Sme jeho vlastníctvom. Táto myšlienka nám veľmi pomôže v praxi pozemského života-patrím Bohu. Nijaký, lepší, cieľ neexistuje. Nič, čo by nám naplnilo dušu viac, ako to dokáže Boh, neprichádza do úvahy. A my po plnosti túžime. Páči sa nám obraz plnej chladničky, nákupnej tašky a vôbec všetkého, čo si môžeme zobrať do zásoby. Dušu naplní jedine Boh. Napĺňajme sa ním už teraz, kým k nemu definitívne prídeme.

Učeníci

 

 

        Pri sledovaní správ sa človek dozvie všeličo. Napríklad to, že niekto je „napojený“ na niečo, na niekoho. Väčšinou sa to týka politiky, spoločenského života a zločinu. Niekto môže byť napojený na zločineckú organizáciu. Dnes si „napojenie sa“ na niekoho/na niečo spájame väčšinou so zlým.

        Skôr, ako začali negatívne asociácie súvisiace s týmto výrazom, bolo Božie slovo. Ono dodáva pojmu kladný význam: „Všetci sme boli napojení jedným Duchom.“ (1Kor 12, 1 – 3)

        Evanjelium poukazuje na prepojenie Ježiša s apoštolmi
(Lk 5, 1 – 11). V prvej časti príbehu sa apoštoli zdržiavajú akoby v úzadí, ale v druhej časti sa popri svojom Majstrovi dostávajú
do popredia a riešia s ním otázku (ne)úspešných rybolovov. Prepojenie apoštolov s Ježišom je evidentne naprieč celou evanjeliovou staťou. Aký je odkaz týchto udalostí pre nás?

 

1.) Apoštoli po neúspešnom rybolove vystúpili z lodí a venovali sa

údržbe príslušenstva.

 

Opustili lode, ale nie svoje povolanie. Opustili lode, lebo chceli umožniť Ježišovi, aby vstúpil do lode a odtiaľ viedol katechézu. Oni si ani po neúspešnom rybolove neprestali plniť svoje povinnosti.

Dávajú nám príklad, podľa ktorého Ježiš vstúpi do loďky nášho života, ak si plníme každodenné povinnosti. Nemusia sa z nás stať populárne osobnosti, aby si nás Pán všimol. Občas prepadneme omylu, že musíme urobiť „dieru do sveta“ a dostať sa na „výslnie“, aby nás Boh požehnal. Aj v rámci bežných povinností sa môže stať Bohu milými. Buďme si istí, že on loďku nášho života nájde, aj keď bude skoro prázdna na všetky materiálne rybolovy.

 

 

 

2.) Apoštoli Ježiša poslúchli a vyprázdnili loďku.

 

Odozva nenechala na seba dlho čakať. Ježiš sa postaral o to, aby sa naplnila až do takej miery, že si museli vzájomne všetci rybári vypomôcť a maximálne naplnili kapacity.

        Kto nesie statočne kríž, môže slabnúť a hynúť. Ba je tu možnosť duchovného vyprahnutia a vyprázdnenia. Ježiš koná skrze zázračný rybolov preto, aby naznačil, že on všetko doplní, naplní a premení tak, aby sa naplnili Pavlove myšlienky: „Viem žiť skromne a viem aj oplývať. Všade a všetko som sa už naučil: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť i núdzu trieť.“ (Flp 4, 12) Zo svojich síl, možností a času, lebo vnútro našej duše nezostane prázdne. Ježiš to urobil tak perfektne, že učeníci prišli k bohatému úlovku znova cez svoju prácu. Nebolo to bezbolestné, ale stálo to za to. Tak, ako sa im od úlovku „trhali siete“, tak sa im trhali aj posledné vlákna neistoty vo vzťahu k Ježišovi. Evanjelista totiž dodáva, že „opustili všetko a išli za ním.“

 

3.) Apoštoli ukázali popri akčnosti aj zmysel pre tím, lebo veľký úlovok si to vyžadoval.

 

Najmä Peter ukázal aj individuálne predpoklady na Ježišovu službu. „Som človek hriešny.“ Tak sa charakterizoval, preto sa stal veľkým človekom. Toto platí o každom z nás. Úprimné vyznanie hriešnosti je cestou k veľkosti. „Na tvoje slovo spustím siete.“ Peter už vyčerpaný vyčerpal všetky možnosti, preto v tento deň na rybolov rezignoval. Ale vďaka svojmu Majstrovi získal novú motiváciu a impulz. Možno nechcel uraziť Ježiša odmietnutím. Ukázal, ako ho má rád. Urobil posledný pokus, a ten bol úspešný – kapitálny a možno posledný na mori, lebo vzápätí odišiel „loviť ľudí“.

        Všetky bohaté materiálne rybolovy sú ničím oproti tomu, keď „ulovíme“ pre Krista a spásu aspoň jedného človeka. Rybolovy rybárov boli riskantné a náročné. Služba apoštolov bola riskantná, súvisela s krížom. Ovocie však malo sladkú chuť večnosti. Ježiš povoláva od trpkého rybolovu pri mori k radostnej službe ľuďom celého sveta.                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                    Genezaretské jazero už učeníkom nestačilo. Boli povolaní objaviť svet a napĺňať ho náukou evanjelia. Ak sa usilujeme o to isté, vedzme, že sme napojení tajomným spôsobom na nich, ba na samotného Krista.

 

 

Zasvätený život

 

 

        Bežne sa stretávame s výrazom: zasvätenie sa. Napríklad o nejakom človeku sa vie, že celý svoj život „zasvätil“ istej myšlienke. V skutočnosti to znamená, že sa celý život obetavo venoval určitej činnosti a dosiahol na tomto poli aj úspechy.

        Poznáme však aj iných ľudí, ktorí slovo zasvätiť sa chápu inak. Ide o duchovné osoby, ktoré svoj život zasvätili Kristovi. On sa stal
pre nich centrom života. Sú ochotní v slobode svojho rozhodnutia prijať kritériá, ktoré z Božieho poverenia stanovila Cirkev. Potom sú povinní v zmysle svedomia tento spôsob života neustále zachovávať. Čo sa
od zasvätených osôb vyžaduje? Pomôžme si príkladmi z evanjelia (Lk 2, 22 – 40)

1.)Sv. Lukáš hovorí o Simeonovi, ktorý žil celý život v nádeji,
že uvidí Mesiáša.

Na prahu večnosti sa mu to aj splnilo. Zasvätené osoby sa zaväzujú, že budú Ježiša poznávať hlbším spôsobom a že ovocie tejto činnosti odovzdajú do svojho prostredia. Platí to, čo čítame u sv. Marka: „(Ježiš) svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil.“ (Mk 4, 34) Hľadanie Ježiša ako Mesiáša sa javí ako zmysluplná a nanajvýš užitočná činnosť, lebo vedie do Božieho kráľovstva. Hľadať Krista iba pre potreby svojho „ja“, to by bola akási forma narcizmu a elitárstva. Tieto prístupy nemajú veľa spoločného s účinným ohlasovaním evanjelia. Ale ak som dostal a rozdávame, konám v súlade s Ježišovým poverením: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“ (Mt 10, 8) Boh takto koná cez zasvätené osoby, aby pritiahol k sebe ďalších záujemcov o cestu spásy.

2.) Evanjelista spomína prorokyňu Annu.

Uvádza o nej, že: „...z chrámu neodchádzala... slúžila Bohu pôstom a modlitbami.“ Táto charakteristika je nadčasová a nič nestratila na platnosti ani dnes. Ona ťažko zápasí s poriadkom hodnôt, ktoré dnes ľudia vyznávajú. Modliť sa alebo ísť na sv. omšu sa dnes chápe ako útok na voľný čas. Pôst ako obmedzenie v širokých možnostiach tohto sveta. Dnešné zmýšľanie ľudí spočíva v tomto: mám málo času a chcem mať veľké možnosti sebarealizácie. Modlitba a pôst mi v tom môžu prekážať. Napriek tomu stretávame ľudí,
ktorí evanjeliové myšlienky považujú za dominantné. Tvoria totiž skelet duchovného života.

Pred časom som sledoval v televízii reportáž o starých výrobných halách v bývalom Československu. Kdesi sa stalo, že v noci spadla konštrukcia strechy haly, ktorá bola postavená v 70-tych rokoch. Materiál degradoval. Takýchto hál je ešte dosť. Experti sa rozídu
po halách po celom území a budú zisťovať stav vecí a materiálov.

V živote môže veriaci človek chvíľku existovať bez týchto základných duchovných skutočností. Jeho život však časom degraduje. Hrozí mu aj zrútenie všetkých dobrých zásad, ktoré ho udržiavali v správnom rozpoložení. Modlitbou a primeraným pôstom udržiavame stavbu života v užitočnom režime. Zúžme a zároveň skoncentrujme svoj životný priestor na hodnotné skutočnosti tak, ako napísal
sv. Pavol: „...nič nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky,
ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 8, 39)

3.) „Chlapec rástol a mocnel.“

Píše tak evanjelista o malom Ježišovi. Túto víziu má mať
pred sebou kandidát zasväteného života. Všetci vieme, že nejde iba o rast fyzický. V tomto svete treba obstáť po stránke duchovnej. Byť silný v ohni skúšok je vecou vysokej priority.

        Dnes je tendencia správať sa mocensky. Evanjelium chce vychovať mocného človeka. Mocenský dáva pocítiť moc a je pripravený udržať si ju za každú cenu, neberúc do úvahy žiadne limity. Mocný človek vyžaruje lásku a pokoj. Robí všetko pre to, aby si tieto hodnoty nedal zobrať ani od mocensky založeného prostredia. Mocný človek sa nemieni stať mocenským. Vtedy by stratil zlatú schopnosť byť mocným. Stal by sa otrokom svojich vášní a stratil by otvorenosť voči Bohu, ktorý je najmocnejší a ktorý chcel, aby Ježiš zomrel na kríži a takto ukázal vrcholný bod svojej lásky. Do takéhoto bodu chce dorásť zasvätený človek, ktorý hlavný zdroj posily nachádza v Bohu.

        Ten, kto sa zasvätí Božej službe, ten zasvieti ako slnko v tmavých zákutiach sveta. Doprajme svetu čo najviac takéhoto svetla, ktorého zdrojom je Kristus.

Zmenený človek

Počas života som nieraz počul o niekom, kto sa  zmenil na nepoznanie. Pár krát som sa dočítal o mužoch, ktorí sa vrátili z vojnovej misie, kde boli nasadení uprostred krvavých konfliktov. Ich blízki sa vyjadrili, že sa zmenili na nepoznanie. Nie fyzicky, ale ľudsky. Až tak, že sa niektorí z ich okolia pýtali:je to naozaj on?

Skutky apoštolov prinášajú pekný, dramatický príbeh o Šavlovi /Sk 22,3-16/. Pôvodne vystupoval ako úradník, ktorý podnikal akcie a v rámci nich zatýkal kresťanov. Ale pri meste Damask sa stalo niečo zvláštne. Šavol padol na zem a oslepol. Priviedli ho ku kresťanom, ktorí sa oňho postarali a pripravili na prijatie krstu. Skutočne ide o podstatnú zmenu na základe ktorej mnohí ani Šavla nemohli spoznať. Pýtali sa: naozaj je to on? Človek, ktorý spozná Krista mení svoj život. Zanecháva starý štýl života a prezentuje sa novým. Ako sa tento fakt prejavuje?

1.,Šavla uprostred dňa zalialo svetlo. Aký paradox! V čase, v ktorom je svetlo dňa najsilnejšie, prichádza svetlo omnoho jasnejšie.

 Ten, kto spozná Krista, jeho svetlo mu zažiari tak jasne, že spozná to, čo predtým nevidel. Uvidí veľké bohatstvo, ktoré v sebe skrýva život podľa evanjelia, objaví bohatstvo Božieho slova a pocíti povzbudenie Ježiša Krista nasledovať výraznejším spôsobom. 

2.,Šavol sa logicky pýta:"Kto si, Pane?". V živote ešte nič také nestretol. Všimnime si, že sa nepýta, čo je to za jav, ktorý treba skúmať, ale pýta sa vo vzťahu k osobe:"Kto si, Pane?". Je zmätený, ale zároveň tuší, že to je Boh, ktorý v jeho živote robí také veľké a významné veci. Doteraz sa nenašiel nik , kto by tak do hĺbky zmenil jeho život. 

Iba Boh môže dať človekovi nový zmysel života. Iba Boh môže priviesť človeka k pokániu, aby oľutoval  hriechy a napravil svoje cesty. Ten, kto spoznal Ježiša už sa nemusí pýtať, Pane, kto si, lebo vie, že je to Boží Syn, ktorý tak silno účinkuje v jeho živote. 

Po zázračnom rybolove, pri ktorom apoštoli chytili 153 veľkých rýb, je v evanjeliu poznámka, podľa ktorej sa už Ježiša nepýtali, kto si, lebo vedeli, že je to Pán /Jn 21, 1-14/.

3.,Šavol v krátkom čase položil Bohu ďalšiu otázku:"Čo mám robiť?". Bol si vedomý toho, že musí svoj život zmeniť, že Boh nemôže byť s jeho životom spokojný, že Boh má preňho pripravenú inú životnú náplň a poslanie. Boh vedel o jeho kvalitách, preto ich očistil, usmernil a povzbudil tak, aby sa sústreďovali výlučne na Božie dielo spásy. 

Boh vie, aký máme potenciál a chce ho použiť pre Božie kráľovstvo. Aj to najmenšie dobro, ktoré je  prítomné vo forme zárodku v našom živote, môže vyrásť pod Ježišovým dohľadom a priniesť ovocie. Otázka typu: čo mám robiť, je výrazom odhodlania nežiť priemerný a prízemný život, ale taký, ktorý iných obohatí a podnieti k dobrým skutkom. 

Náš život je ako Šavlova cesta do Damasku. Na jej začiatku nevieme čo nás čaká. Môžeme mať svoje ambície a predstavy, ale Boh ich môže zmeniť tak, aby boli viac v súlade s požiadavkou Božieho kráľovstva. Kým žijeme na tomto svete, hľadajme súlad medzi životom a evanjeliom. Ostané doplní Pán tak, ako to urobil v živote apoštola Pavla.

Svadba v Káne

 

        Mnohí ľudia sa tešia na obdobie roka, ktoré nazývame plesovou sezónou. Niektorí absolvujú ak niekoľko plesov ročne. Majú radi zábavu a spoločnosť, ktorá sa dokáže zjednotiť na jednej vlnovej dĺžke. Hlúčik ľudí postával v centre mesta. Veselo sa debatovalo o blížiacom sa plese. Jedni pozývajú druhých. Pozvaní sa pýtali, kto všetko tam bude. Odpoveď znela: „Všetci, ktorí u nás niečo znamenajú a vy sa pred nimi zviditeľníte.“

        V Káne Galilejskej bola svadba (Jn 2, 1 – 11). Prítomní na nej boli tí, ktorí niečo znamenali: Pán Ježiš, jeho matka Mária, apoštoli, atď. Organizátori hostiny možno pozývali potenciálnych účastníkov takto: „Príďte, budú tam všetci, ktorí dnes niečo znamenajú.“

        V histórii evanjelia boli, bohuvďaka, mnohí, ktorí chceli v Kristovi zviditeľniť svoje kresťanské zmýšľanie. O čo išlo?

 

1.)Chceli byť s Kristom, lebo on sa stal centrom ich života. („Urobte všetko, čo vám povie.“)

 

Pojem centrum poznáme. Môže ísť o názov inštitúcie (CVČ), o lokalitu v strede mesta, o miesto v nemocnici, ktoré poznáme pod názvom centrálny príjem. Vo futbale existuje prihrávka, ktorú nazývame center. V centre sa neustále čosi deje.

        Kristus je preto centrom nášho života, lebo sa u nás a v nás stále niečo deje. A to, čo sa deje, veci náročné, nepochopiteľné, ale aj príjemné, toto všetko odovzdávame Kristovi.

        Istý človek vysvetľoval inému, kam má ísť a ako sa tam má dostať. Povedal: „Nesmieš sa vzdialiť od centra mesta!“ Ak chceš žiť zodpovedným životom, nesmieš sa vzdialiť od Krista, ktorý má byť jediným centrom života. Lebo on chce ovplyvňovať naše zmýšľanie a konanie. Bez tohto centrálneho bodu by sme strácali pôdu pod nohami.

2.)Chcieť byť s Kristom znamená zviditeľniť svoju túžbu
po spáse. („Zachoval si dobré víno až doteraz.“)

 

Spása bez Krista nie je možná. Dobro spásy neokúsi nikto
bez jeho milosti.

        V čase Vianoc vysielajú televízie českú rozprávku – Byl jednou jeden král. Kráľ dal zničiť všetku soľ v krajine a nariadil, aby sa varilo bez soli. Hostia, ktorí boli pozvaní, automaticky siahali prstami do soľničiek, ktoré však boli prázdne. Objemný kuchár ironicky oznamoval: „Bez soli to nejde!“

        Kristus je pre nás a našu spásu tou potrebnou soľou. Bez neho nie je možná spása, bez neho to nejde. Ľudia naťahujú ruky po spáse, ale bez Kristovej soli milosti siahajú naprázdno. Kto chce byť spasený, má sa držať bližšie pri Kristovi a vytvárať si dôstojný odstup od tohto sveta. S Kristom je cesta k spáse viditeľnejšia a priamočiarejšia. Bez Krista je zahalená a poznačená tápaním, k čomu prispieva aj naša nemohúcnosť. Nezabúdajme na slová apoštola: „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval.“ (Ef 2, 9)

 

3.)Chcieť byť s Kristom znamená aj to, že neopustím Cirkev,
aj keď má svoje deficity. („Nemajú vína!“)

 

Viac si všímame nedostatky, chýbajúce prvky, ako jej spásonosné pôsobenie. Nedá sa docieliť, aby sme sa tvárili tak, že nedostatky neexistujú. Z ľudského, veľmi kritického pohľadu, bude vždy niečo chýbať našej Cirkvi. Treba však zdôrazňovať to, že jej poslanie z Božieho rozhodnutia zostane spásonosné. Na tejto myšlienke sa nikdy nič nezmení. Uprostred jej nedokonalosti vystupuje Kristus, ktorý jej dáva punc poskytovateľky milostí pre večný život.

        Prežívame jubilejný rok. To je dôvod na to, aby sme sa ľudsky a duchovne vzpriamili. Máme na sebe viac popracovať, aby to, čo je spásonosné v Cirkvi, bolo viditeľné v našich životoch.

        Na každej olympiáde sa rozdávajú medaily. Dostali ich aj olympionici z Paríža. Už asi 100 medailistov svoje medaily vrátilo. Boli vyrobené z nekvalitných materiálov. Sú totiž značne poškodené. Nič to nemení na kvalite a umiestnení športovca.

        Mnohí predstavujeme v Cirkvi takúto ošúchanú medailu. Štýlom života a hriechom sme do určitej miery znehodnotení. Ale nič to nemení na kvalite Božej milosti, ktorá nás vedie k spáse. Stále sme medzi tými, ktorí získali medailu evanjelia, a tá je dokonalá a nezničiteľná. Nedokonalostí sa chceme vyvarovať čo najhlbšie a krásne veci Ježišovho posolstva pestovať a šíriť – tiež čo najhlbšie. Ak by sa stalo, že nám niečo bude chýbať (ako v Káne), Ježiš to rád doplní.