Turíčny príhovor novokňazom.

      V súčasnosti sa u nás všetko otvára. Po zdolaní vlny pandémie sa otvárajú brány rôznych inštitúcii. Takmer denne nás o tom informujú kompetentní, ktorí prinášajú správu o tom, čo, ako, kedy a za akých podmienok možno využívať služby rôznych ustanovizní. Je to neklamný znak toho, že sa vraciame k bežnému životu, ale žiaľ aj predchádzajúcemu zhonu.

         Dobrou správou je aj to, že sa otvorili aj dvere kňazských seminárov a následne aj katedrál, a to preto, aby z priestorov seminára do priestorov katedrály vstúpili noví absolventi teologických štúdií a zároveň kandidáti diakonského a kňazského svätenia. Tešíme sa z toho, že ich Duch Svätý viedol, formoval, vychovával a doviedol až k oltáru, aby mohli z rúk svojho biskupa prijať diakonské a kňazský svätenie. Duch Svätý účinkuje stále a aj dnes nám posiela nových pracovníkov do Pánovej vinice.

         Dielo povolaní je nemysliteľné bez požehnania a pôsobenia Pánovho Ducha. Akými črtami by mali oplývať tí, ktorí vstúpia do pastoračnej služby v službe Kristovi a Božiemu ľudu? Pomôžeme si myšlienkovým bohatstvom, ktoré obsahujú Skutky apoštolov.  (Sk 20, 28 – 38) Vychádzame zo situácie, ktorá sa vytvorila okolo osoby sv. Pavla, apoštola.

   1.) Apoštol národov hovorí, že slúži Slovu, ktoré má moc budovať.

Popri Slove môže človek povyrásť, môže zosilnieť. Slovo ho urobí  veľkým. Slovo ho pozdvihne, posilní a pripraví do služby.

V rodinách, ktoré vychovali viacero detí, platí zásada, že mladší vyrástli popri starších. Znamená to, že starší sa ujali tých mladších súrodencov a pomohli im na ceste zrelosti. V niektorých rodinách to tak platí.

         Tí,  ktorí vstupujú do služby oltára, môžu povyrásť popri Kristovi, ktorý je im akoby starší brat a neoceniteľný pomocník na ceste duchovného rastu. Predstavitelia duchovného povolania sa potom usilujú o to, aby skrze Slovo, ktoré hlásajú, povyrástli jeho adresáti, t. j. veriaci, ktorí majú otvorené srdcia pre Ježiša Krista. Božie Slovo sa ohlasuje preto, aby umožnilo rast ohlasovateľom zvesti, ale aj tým, ktorí ho budú počúvať a následne aplikovať v praxi života.

   2.) Sv. Pavol hovorí niečo aj o svojej motivácii v službe.

     Hovorí, že nemá záujem o: „zlato, striebro a odev“. On má inú motiváciu, nie materiálnu. Uvedomuje si, že čím bude jeho život viac oslobodený od materiálnych skutočností, tým bude jeho služba účinnejšia. A priori neodmieta všetko materiálne, ale usiluje sa nájsť zdravú rovnováhu medzi materiálnymi skutočnosťami, ktoré sú veľkým lákadlom, a to aj pre ohlasovateľov blahozvesti a službou oltára, ktorá predpokladá určité zriekanie sa materiálnych vecí.

         Služobníci oltára sa majú usilovať objaviť túto hranicu a s vierou na nej zotrvať. Majú sa zbavovať všetkého, čo by bolo príťažou pri ohlasovaní evanjelia. Tu by som chcel spomenúť príklad Marie Currie Skłodowskej, nositeľky Nobelových cien za fyziku a chémiu. Ide o významnú vedkyňu poľského pôvodu, ktorá urobila veľkú kariéru aj so svojím manželom na poli vedy. Pracovali s novým prvkom, ktorý sa volá rádium. Išlo o prvok obrovskej hodnoty. Sama vlastnila iba 2 gramy rádia, ale ak by ho predala, získala by závratnú sumu v dolároch. Vyjadrila sa, že toto bohatstvo nepatrí jej, ale vede a celému svetu. Bola veľmi skromná a pracovitá. Možno práve preto, že nebola materiálne zaťažená, Boh jej umožnil, aby sa presadila a preslávila v oblasti vedy a dosiahla také prenikavé úspechy.

         Ak dokážu adepti kňazstva mať primeraný nadhľad na materiálne pokušenia svojej doby, ich služba preslávi nie ich, ale samého Krista, kvôli ktorému prijali službu oltára. Modlime sa za takýto prístup všetkých adeptov kňazstva.

3.) Apoštol Pavol hovorí, že prišiel: „...aby sa ujal slabých.“

Nemyslí tým iba materiálne slabých, ale aj tých, ktorí sú slabí v úsudku, v poznaní a vo viere. Dnešný svet je plný práve takýchto ľudí. Svet, ak má možnosť, sa takýchto slabých ľudí zbavuje. Predstavme si nejaké športové podujatie. Medzi účastníkmi sú favoriti, ale aj tí, ktorí sú evidentne slabší. Ak nastane situácia, že favorit predbehne jedno kolo slabšieho, automaticky je ten slabší stiahnutý z pretekov, musí odstúpiť.

     Ježiš Kristus prišiel, aby sa ujal tých najslabších. On nikoho nedegraduje, nechce sa nikoho zbaviť, z nikoho sa nevysmieva, nikoho nepovažuje za outsidera. On je jediný garant tých, ktorí boli najslabší, ba dokonca určuje večne platnú axiómu: Prví budú poslední a poslední budú prví. (Mt 20, 16)

         Služobníci oltára by mali práve pamätať na svoj vzor Ježiša, Najvyššieho Kňaza,  ktorý sa ujíma všetkých, ktorými svet opovrhuje. Silou milosti, ktorú dostávajú sa ich snažia priviesť k presvedčeniu, že sú Božími deťmi, že Boh ich miluje a že v Ježišovom srdci majú prinajmenšom také dôstojné miesto, ako tí, ktorí v pozemskom svete veľa znamenajú.

   4.)  Svätopisec v Skutkoch apoštolov uvádza: „...Pavol si kľakol a modlil

sa spolu s ostatnými.“

Kňazská služba sa nemôže zaobísť bez duchovného rozmeru. Ona potrebuje hĺbku. Hĺbka sa dosahuje práve modlitbou, čiže duchovnou aktivitou. Aj kňaz podľa vzoru Pavla si kľaká s ostatnými v spoločenstve, alebo aj sám a prosí za Božie dobrodenia. Úkon modlitby, ktorý je vyjadrený kľačaním pred Bohom, vyznieva inak ako keby bol vypovedaný v bežnej pozícii života. Pokľaknutie a modlitba dávajú kňazovi a veriacemu široké možnosti pôsobenia na Božiu dobrotu. V tomto duchu prosme o dary Božieho Ducha, aby úkon kľačania a prosby bol dominantný pre tých, ktorí vstupujú do Pánovej žatvy.

      Otvárajú sa brány katedrál a z nich vystúpia vysvätení Pánovi služobníci. Predpokladáme, že budú mať otvorené srdcia pre myšlienku Božieho kráľovstva. Zároveň sa predpokladá, že aj veriaci budú mať otvorené svoje srdcia pre prijatie nových služobníkov oltára, ale aj pre tých, ktorí v nej už pracujú. Táto otvorenosť môže byť spásonosná a môže byť zdrojom bohatého duchovného dobra.

Zostaňme!

        Z praxe bežného života vieme, že všetky skupiny alebo spoločenstvá ľudí majú svojho lídra. Človeka, ktorý je prvý v poradí dôležitosti, ale aj zodpovednosti.

        Po istom čase môže tento človek odísť zo spoločenstva alebo zomrie alebo rezignuje na svoje postavenie. Čo sa potom stane so spoločenstvom?

        Hľadá sa náhrada. Sú situácie, kedy to ide ľahko, inokedy sa strhne takmer zúrivý boj o prvenstvo a neraz sa stáva, že spoločenstvo lídra nenájde, a preto sa rozpadne. Členovia spoločenstva sa rozídu, rozpŕchnu, každý si ide svojou cestou.

        Takéto alebo podobné situácie sú bežné v každodennej praxi života. Sviatok Nanebovstúpenia Pána nám hovorí, že Ježiš odišiel k Otcovi. Pred zrakom spoločenstva učeníkov sa vzniesol do nebies, aby zasadol po pravici Boha Otca.

        Apoštoli akoby osireli. Mnohí ich súčasníci si položili otázku: „Čo bude teraz s nimi?“ Poprední židovskí náboženskí pohlavári mali vo veciach jasno. Zosnovali plány, ako Ježiša odstrániť, umlčať; mysleli si, že likvidáciou Ježiša dosiahnu aj definitívny rozpad jeho prívržencov. Mysleli si, že sa všetci rozídu, rozpŕchnu a nezostane po nich ani pamiatky.

        Skutky apoštolov hovoria o prekvapení židovských predstavených, ktorí sa dozvedeli, že Ježišovi nasledovníci neutiekli, ale verejne ohlasujú Ukrižovaného Ježiša ako Spasiteľa a Mesiáša.

        Apoštoli sa nerozutekali. Spoločenstvo zostalo. Prečo sa tak stalo?  

1.) Apoštoli zostali spolu.

         Niektoré spoločenstvá ľudí fungujú na princípe dohovoreného slova. Členovia spoločenstva si dajú slovo, že budú dodržiavať isté zásady. Majú dostatok charakteru a všetky dobré vlastnosti, ktoré spôsobia, že spoločenstvo zostáva okolo jedného stola a je dostatočne silné.

        Pri ohlasovaní evanjelia nestačí iba ľudské slovo dohovoru. Je síce dôležité, ale je to málo. Ohlasovateľov Zmŕtvychvstalého Pána musí zjednocovať Slovo, ktoré sa stalo Telom. Je to Slovo, ktoré otvára a rozširuje srdcia učeníkov pre tajomstvo spásy; je to Slovo, ktoré je zároveň pokrmom a aj Slovo, ktoré sa dáva ako pokrm v eucharistickom tajomstve.

        Spoločenstvo, ktoré si takto ctí, ba sa priam klania tomuto Slovu, tvorí dobrý základ, aby zostalo spolu, aby bolo silné pri zdolávaní prekážok a plodné pri ohlasovaní Ježiša Krista.

2.) Apoštoli zostali v Jeruzaleme.

             Zostali na mieste, kde sa udiali také veľké a hodnotné situácie. Vlastne ich nepovažovali iba za situácie, ale urobili z nich udalosti. Udalosť je viac ako situácia. Situácia je prchavejšia záležitosť, udalosť pretrváva niekedy aj veky.

          Mnohé mestá sa chvália a honosia rôznymi objektmi, kde sa v minulosti niečo významné odohralo. Komentujú ich ako udalosti. Kedysi boli chápané možno iba ako situácie, ale história ich povýšila na úroveň udalosti. V Jeruzaleme sa odohrali vrcholné udalosti diela spásy.

          V živote dostávame príležitosti, aby sme z bežných situácií urobili udalosti. A to tým, že svoju prácu a svoje aktivity kropíme rosou modlitby a požehnania. Predkladáme ich Bohu na obetu. Prosíme ho, aby posvätil dielo našich rúk. Robíme to aj v tomto čase, v čase sejby, keď prosíme o dobrú úrodu pre naše polia. Každý deň môžeme urobiť niečo, čo je pre iných udalosťou. Akýkoľvek dobrý skutok požehnaný Bohom preniká pozemskú sféru a siaha do večnosti. O to viac nadobúda ešte hodnotu samotné ohlasovanie Ježiša Krista, ktoré samé o sebe je udalosťou všetkých udalostí.

 3.) Apoštoli zostali na rovine modlitby.

         Skutky apoštolov potvrdzujú, že: „...jednomyseľne zotrvávali na modlitbách...“/Sk 1,12-14/. V tomto štádiu ich života mala pre nich modlitba mimoriadny význam. Pripravovala ich na prijatie darov Ducha Svätého, ktorý ich „delegoval“ na to, aby išli do sveta a ohlasovali Ježiša Krista.

          Slovo „zotrvávali“ predpokladá dlhodobú činnosť. Nejde tu o tzv. „jednorazové stretnutie“ alebo niečo krátkodobé či iba niečo na premostenie dvoch udalostí. Modlitbu chápali ako dlhodobú pravidelnú činnosť, ktorá bola priam vtkaná do diela ich apoštolského poslania. Keď je niečo vtkané do textilného materiálu, znamená to jeho pevné ukotvenie a nemožnosť jeho odstránenia.

          Apoštoli takýmto spôsobom poučujú aj nás. Modlitba ako vrcholná duchovná aktivita nemôže byť iba dočasnou záležitosťou. Napr. modlím sa len dovtedy, kým sa niečo nezmení alebo modlím sa len dovtedy, kým niečo nepominie či modlím sa len dovtedy, kým sa mi bude chcieť.

          Každé spoločenstvo získa na stabilite, na pevnosti iba vtedy, ak je charakterizované črtou ustavičnej modlitby. Tá musí prekonať aj nechuť aj nedostatok času, na ktorý sa najčastejšie vyhovárame; musí vytlačiť z hierarchie dôležitosti iné situácie alebo lákadlá. Takáto modlitba sa odporúča každému kresťanovi, každému v rodine, vo farnosti, v cirkevnom spoločenstve.

          Pozícia apoštolov po Ježišovom odchode neochabla. Dostali od neho mnohé charizmy a milosti, ktoré ich sprevádzali pri ohlasovaní evanjelia. Apoštoli s veľkou odvahou a dôverou vykonávali službu. V ich činnosti niet nijakého hendikepu, ktorý by vyplynul z neprítomnosti Ježiša. Povzbuďme sa ich príkladom v presvedčení, že Kristus zostáva s nami. Zostaňme v jeho milosti, zostaňme v jeho Cirkvi, zostaňme na pozícii veriaceho človeka, ktorý celú svoju nádej a nádej svojho apoštolátu vkladá práve do neho.

Pohrebná homília.

Pracovníčka ktorejsi inštitúcie často spomínala na staršiu paniu, ktorá k nim chodievala vybavovať rôzne úradné záležitosti. Zvykla prísť a vždy si počkala na jednu konkrétnu pracovníčku a išla za ňou. Stále prišla iba za ňou. Aj keď iné pracoviská boli otvorené, ona si vždy počkala na tú svoju. Dokázala čakať dlhé minúty. Zvykla si na ňu. Po niekoľkých rokoch však pracovníčka odišla, našla si iné zamestnanie. Staršiu paniu tento fakt vôbec neodradil. Chodievala stále a stále sa dožadovala stretnutia s tou konkrétnou úradníčkou. Keď neprestávala dobiedzať, ostatní
na pracovisku jej zvýšeným hlasom povedali: „Už tu nie je. Už tu nepracuje. Zvyknite si na to konečne.“

Žijeme v atmosfére sviatku Nanebovstúpenia Pána. Predstavme si hypotetickú situáciu, podľa ktorej by po Ježišovom nanebovstúpení prišli za apoštolmi nejakí neznámi  ľudia a dožadovali sa stretnutia s Pánom. Učeníci by neustále zdôrazňovali a vysvetľovali: „On tu už fyzicky prítomný nie je. Zvyknite si na to.“

Predpokladáme, že takto alebo podobne museli apoštoli argumentovať ešte dlho. Až kým sa definitívne neudomácnilo presvedčenie, že Ježiš sa vrátil k Otcovi.

Vždy, keď zomrie blízky človek, istý čas sa ešte domáhame akoby stretnutia s ním. Akoby sme stále nemohli uveriť, že už odišiel, že už nie je medzi nami. Niektorí by nám museli dôraznejšie pripomínať: „Pochop, že už sa nevráti. Prijmi fakt, že ho už na tomto svete nestretneš.“

 Čo z toho vyplýva pre každodenný život viery?

1.) Kým má človek pocit plnosti života, je presvedčený, že má všetko a že taká situácia bude stále. Vtedy má istotu, že Boh je s ním, že Boh sa naňho usmieva a praje mu blaženosť primeranú pozemskému svetu.

Keď mu Boh niečo zoberie, človek nadobudne pocit, že Boh od neho odišiel a ktovie, či sa ešte vráti. Je presvedčený, že Boha už tak hmatateľne necíti
po svojom boku. Musí sa viac snažiť, musí byť aktívnejší v hľadaní Boha, ako to bolo do teraz. Veľa o tejto skutočnosti vie sv. Pavol. Skutky apoštolov píšu,
že prišiel do Atén a na aeropágu, na rečnisku, mal pre domácich obyvateľov, ale aj pocestných kázeň  /Sk 17, 15. 22-18/.

V nej im prináša pravú podobu Boha, ktorý: „...určil ľuďom vymedzený čas a hranice bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko.“ Pri strate človeka máme pocit, že Boh sa vytratil a že my musíme "šmátrať" a "nahmatať" Boha, aby sme znova nadobudli istotu. Boh na dotyk reaguje. Cíti, že ho hľadáme, lebo vie, že sme sa ocitli v náročnej situácii. Pre súčasnú generáciu je to pochopiteľné. Všeličo okolo nás pracuje na princípe dotyku, technika dnes výrazne pokročila. Aj Boh akoby sa nám prispôsobil. Stačí mu naše tápanie
v tme žiaľu a bolesti a on vie, že takmer zúfalo potrebujeme jeho nežnosť a objatie. Strata blízkeho človeka nás vedie k prehodnoteniu vzťahu s Bohom s tým, že sa ho potrebujeme silnejšie chopiť a živšie prežívať vieru v neho ako v Darcu života a všetkého,
čo k spáse potrebujeme.

2.) Skutky apoštolov nám prinášajú ďalšiu podnetnú myšlienku pre dnešnú situáciu. Znova nachádzajú Pavla a jeho spolupracovníka Sílasa, tentokrát vo väzení vo Filipách /Sk10,22-34/.

Keďže ohlasovali zmŕtvychvstalého Krista, museli byť potrestaní. Najprv ich zbičovali, potom zavreli do väzenia a nakoniec ešte aj nohy im privreli do klady. Napriek závažnému hendikepu učeníci sa nahlas modlili a spievali Bohu chválospevy. O polnoci sa strhlo krátke zemetrasenie, všetkým spadli putá a otvorili sa všetky dvere. Pri strate blízkeho človeka máme pocit, akoby sme boli paralyzovaní a neschopní nijakej aktivity. Stiesnenosť a "imobilita" duše sú sprievodnými prejavmi tohto stavu, ktorý má svoje trvanie a intenzitu. Veľmi nám vtedy pomôže modlitba, ktorá je pokorná, dôverujúca. Ona spôsobí, že  sa nám pomyselné putá uvoľnia, že sa nám rozviaže všetko, čo je spútané, čo nám bráni v oslave Boha, ktorý je Pánom života a smrti. Aj pri smrti blízkeho človeka, máme prejaviť živosť svojej viery. Boh nám takouto udalosťou naznačuje o. i., že sa máme zbavovať zbytočných
a škodlivých pripútaní k tomuto svetu a hľadať jedinú útechu v ňom. Apoštoli, ktorí sa ocitli vo väzení pre svoju vieru, sa o tom presvedčili. Uprostred ťažkých skúšok nenachádzali jediné východisko v komunikácii so Zmŕtvychvstalým. On jediný môže uvoľniť putá smútku a dodať primeranú nádej.

3.) Pri strate človeka sa nám tlačia na jazyk rôzne otázky. Napríklad: Prečo? Nedalo sa inak? Musí to byť tak? Pri otázkach takéhoto typu nám dobre padne, keď si prečítame inú stať zo Skutkov apoštolov/Sk 1,1-11/. Pán Ježiš,  tesne pred svojim nanebovstúpením, sa ešte prihovoril učeníkom takto: „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami...“ Aj vo chvíľach trúchlenia a smútku môžeme vydávať svedectvo o Kristovi. Ježiš priznáva, že potrebujeme silu zhora, aby sme to dokázali. Neprislúcha nám Bohu klásť otázky, ale vydať svedectvo o tom, že jeho vôľu prijímame.

Roky, čo som tu, som s manželmi...  otváral kostol vo Svite. Myslím to obrazne. Oni boli medzi prvými, ktorí ráno doň vstupovali po tom, čo sme ho odomkli. Ja som jedným vchodom z kostola vychádzal, oni druhým vstupovali. Iba sme si na diaľku kývli a tešili sa z toho, že sa znova vidíme. Ide o svedectvo viery, ktoré si p. Emília zobrala pred tvár Najvyššieho. Pre niekoho neexistuje lepší spôsob začať deň, ako práve potvrdením spoločenstva s Bohom.
V ňom je aj odhodlanie prijať všetko, čo Boh zošle do života. Jej spôsob života je potvrdením svedectva a záujmu o život Cirkvi a o svoju spásu. Jej miesto doma a tu v kostole zostalo prázdne. Ale nehľadajme ju. Zohľadnime skutočnosť, že prijala lepšie, nekonečne dokonalejšie, ktoré jej pripravil Ten, ktorému verne slúžila do posledného výdychu na tomto svete.

Sv. Lev Veľký, pápež, sa prihovára všetkým, ktorí vyprevadili svojich na večnosť týmito slovami: „aj keď sa ľuďom vzalo spred očí to, čo v nich vzbudzovalo posvätnú úctu, ich viera neochabla, nádej nezakolísala a láska neochladla.“ /LH, 22. máj 2020, Posvätné čítanie. Dostupné na internete: https://lh.kbs.sk/default.htm /

Téma sveta

Počas rozhovoru so staršími ľuďmi položíme otázku: „A kde máte deti?“ Vo väčšine prípadov nasleduje odpoveď: „Sú vo svete.“ Ako tomu rozumieť? Predovšetkým tak, že sa nachádzajú mimo rodiska, že chýbajú v každodennom kontakte a hoci možno bývajú len neďaleko, v Poprade, zdá sa, ako keby boli na míle vzdialení.

         Tento výraz znamená i to, že rodičia nemajú na nich vplyv, že kontakty sú obmedzené, že si vytvorili vlastné zázemie a kráčajú životom vlastnou cestou. Toto všetko a ešte niečo navyše tvorí podstatu výrazu „sú vo svete“.

         Položme hypotetickú otázku. Keby sme hľadali pred 2000 rokmi 12-tich apoštolov a pýtali sa, kde sú, dozvedeli by sme sa, že išli do sveta. Sám Pán Ježiš by nám na to odpovedal: „Poslal som ich do sveta.“

         V súvislosti s blížiacim sa sviatkom Nanebovstúpenia Pána sa o tom dozvieme z evanjelia. Pán Ježiš odchádza do neba a povzbudzuje svojich učeníkov: „Choďte do celého sveta.“ (Mk 16, 15) Po týchto slovách sa apoštoli rozišli do sveta už bez Ježišovej fyzickej prítomnosti.

         Čo je svet? Ako ho treba chápať?

1.) Niekedy má človek pocit, ktorý možno vyjadriť slovami: „patrí mi celý

svet“ alebo „celý svet sa mi poklonil.“

Tieto slová predpokladajú človeka, ktorý sa nachádza na vrchole blaha, šťastia, spokojnosti, na vrchole síl, teda v mladosti. Všetci, ktorí máme už roky mladosti za sebou, môžeme spomínať na to, že sme si prešli takouto fázou života. Postupne sme rokmi z tohto vytriezveli. Uvedomili sme si, že svet nepatrí nám, že patrí Bohu. A začali sme sa podľa toho správať. Aj my sme súčasťou sveta, a teda aj my patríme Bohu. Bolo by nemúdre, keby sme sa tvrdošijne držali nesprávnej zásady: „patrí mi celý svet“.

         Pred nedávnom nastúpila nová vláda a s ňou noví úradníci a rôzni poprední činitelia. Všimnime si, že mnohí z nich hovoria ako prioritu v úrade tieto slová: „Chcem očistiť svoj rezort“ či: „Chcem očistiť oblasť, v ktorej pracujem.“ Prečo je to tak? Preto, lebo pred nimi tam boli ľudia, ktorí si mysleli, že im patrí celý svet.

         My nie sme majiteľmi, sme správcami a budeme skladať účty. Ak nie
pred inými, tak určite pred Bohom. Boh nám vtedy ukáže, že svet patrí jemu.

2.) „Celý svet je proti mne.“

Na základe týchto slov sa nám svet javí ako miesto konfrontácie a zápasu. Stačí, že nám nevyjdú naše plány, že sa niekto proti nám vzoprie. Vtedy zažijeme sklamanie a úder od sveta, do ktorého sme vkladali nádeje. Svet reprezentovaný konkrétnymi ľuďmi sa nám postavil na odpor. Prakticky to znamená,
že disponujeme úzkym priezorom videnia, ak si myslíme, že celý svet proti nám povstal. Keď svoj obzor vo viere rozšírime, spomenieme si na slová Pána Ježiša: „Ste mojimi priateľmi.“ (Jn 15, 14) Pán Ježiš tieto slová nikdy neodvolá. Minimálne z tohto dôvodu nemôžeme povedať, že všetko, celý svet, je proti nám. Napriek nepriazni sveta nám Ježiš dáva najavo, že nás nikdy neopustí. Hovorí: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 20) Ak sa nachádzali medzi našimi blížnymi a priateľmi iba takí, ktorí sa obrátili proti nám a nám neostal nikto, svoj obzor musíme nanovo rozšíriť. Rozšíriť tak,
že ponúkneme po našom boku miesto takým, ktorí budú skutočnými priateľmi podľa vzoru Ježiša Krista. V živote sa nemôžeme zabezpečiť tak, aby proti nám nepovstal nikto. Tomu sa sotva vyhneme. Napriek tomu s nami zostáva Ježiš a s ním takí, ktorí dávajú najavo, že chcú spolu s nami patriť do jeho ovčinca.

3.)  „Má svoj svet.“

Tento výraz používame na adresu človeka, ktorý je introvert alebo je zahľadený do seba. Sú ľudia, ktorí majú svoje záujmy a im podriaďujú všetko. Na jednej strane je to obdivuhodné, na druhej strane sa toho trochu desíme. Prečo? História pamätá na mnohých, ktorí mali svoj svet a v tomto svojom svete zostrojili zbrane, osnovali protivenstvá, pripravili hrôzostrašné plány. Mnohí z tých, ktorí sa stali vrahmi a násilníkmi žili atmosfére „svojho sveta“ a nikto o nich nevedel. Ten ich svet sa ukázal ako životu nebezpečný. Ak neberieme
do úvahy ľudí, ktorí majú ten „svoj svet“ z dôvodu choroby, každá iná atmosféra „svojho sveta“ môže byť nebezpečná. Potrebujeme interakcie, väzby, kontakty s Bohom a s ľuďmi.

Pred niekoľkými dňami sme mali možnosť v rámci televíznych správ vidieť zábery zo života obyvateľov jednej DSS. Z dôvodu pandémie sú všetci izolovaní. Komunikovať sa dá s nimi len cez plot. Navštevovali ich herci, umelci,
ktorí pre nich pripravovali program na diaľku. Otvorme svoj svet, aby sme sa mohli navzájom obohacovať. Verím, že sme toho schopní všetci.
Počas pandémie si mnohí užili samoty dosýta. Chýba im komunikácia. Ide o podnet pre každého z nás, aby sme si vážili kontakty, ktoré máme medzi sebou, aby sme ich očisťovali a aby náš život bol hodnotný a bol zdrojom požehnania pre našich blížnych.

Všetci sa nachádzame vo svete, lebo evanjelium je určené pre svet. Máme ho tam vniesť tak, ako apoštoli. Ľudia niekedy hľadajú zo sveta úniky. Najmä vtedy, ak nechcú žiť čisto svetsky. Robili to odjakživa. Vyhľadávali púšť, kláštor, samotu. Na druhej strane musíme  v tomto svete zostať, lebo v ňom musia byť viditeľné stopy Ježišovho evanjelia. Ježiš s touto službou počíta s nami. Vyjdime z vlastného sveta individualizmu a vojdime do sveta komunikácie, obety a ušľachtilého zdieľania.

Nájsť sa v Božom slove

         Predstavme si, že sa prehŕňame medzi fotografiami, ktoré mapujú náš život od detstva až do dospelosti. Pri tejto činnosti natrafíme aj na také, ktoré pochádzajú z detských, resp. zo školských čias. Pre každého majú svoju zvláštnu hodnotu. Niekedy sa stáva, že tieto fotografie ponúkneme niekomu zo svojich známych a spýtame sa: „Nájdeš ma medzi týmito deťmi?“ Je isté, že každý seba samého pozná. O svojich priateľoch to už povedať nemôžeme.

         Ako veriaci ľudia pravidelne počúvame Božie slovo. Sú to vzácne dokumenty, ktoré nám prinášajú Božiu vôľu. Majú jediný cieľ – aby každý spoznal seba. Ani nie tak blížneho, ale hlavne seba. Božie slovo je pripravené tak, že človek s otvoreným srdcom nájde svoju životnú situáciu. A nie jednu.

         V ktorých situáciách objaví dnešný človek seba, keď číta dnešné Božie slovo?

1.) Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným.

Vo svete je veľa zavrhnutých ľudí. Odvrhol ich tento svet. Prečo tak urobil? Pretože nespĺňajú jeho kritériá: nie sú mimoriadne inteligentní, nespĺňajú požiadavky popularity a fyzickej výnimočnosti, nie sú mediálne typy, sú príliš jednoduchí, nevytŕčajú z davu alebo jednoducho preto, že sa riadia Božími zákonmi.

         Svet dokáže kruto zaobchádzať s tzv. nežiaducimi ľuďmi. Boh je ten, ktorý jediný z nich sníma pomyselný plášť zavrhnutia. O čo viac ich zaznáva svet, o to viac sú milší Bohu. Presne v zmysle vyššie uvedeného citátu: „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným.“ Je to alúzia na Ježiša a na jeho vykupiteľské dielo. Našou úlohou je, aby sme odstránili múr zavrhnutia voči niekomu, ak adresným spôsobom pestujeme voči konkrétnej osobe. Ak Boh nikoho nezavrhuje, ale dáva mu možnosť pokánia, aj my máme otvoriť svoje srdce na prijatie blížneho.

2.) V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Idem vám pripraviť miesto.

Táto myšlienka dokáže byť veľmi citlivá najmä pre ľudí, ktorí niekedy stratili strechu nad hlavou. Necítili sa zastrešení v dvojakom slova zmysle.

a)    zastrešiť možno niekoho tak, že mu ponúkneme bývanie, že bude mať strechu nad hlavou;

b)    zastrešiť niekoho znamená ujať sa niekoho, ujať sa ho v ťažkých životných situáciách.

Na svete je veľa ľudí bez prístrešia. Niekedy je to ich vlastnou vinou, t. j. nesprávnym štýlom života, inokedy je to spôsobené vinou iných, ktorí ich dostali na ulicu na základe podvodu. Je tiež dosť ľudí bez prístrešia v zmysle nedostatku záujmu alebo skutočnej lásky zo strany iných.

         Ježiš sa tak stáva akýmsi tútorom či obhajcom tých, ktorí necítia nad sebou ochranný štít ľudského spoločenstva. Z toho vyplýva pre nás kresťanská povinnosť prejaviť snahu a pokúsiť sa zastrešiť niekoho, kto to potrebuje.  Ježišovo srdce je otvorené pre všetkých, ktorí ho vzývajú. Aj my ponúknime priestor svojho srdca pre tých, ktorí hľadajú hlbšie duchovné zázemie, ale aj to telesné.

3.) Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?

Svet je plný ľudí, ktorí hľadajú a aj takých, ktorí blúdia. Niektorí z nich si blúdenie vybrali ako životný štýl. Nemajú záujem hľadať pravdu. Blúdenie môže byť akceptované len vtedy, ak je dočasným prvkom procesu úprimného hľadania. Blúdenie nemôže byť definitívnym ukotvením človeka. Každý rozumný človek hľadá správnu cestu. Boh je tou najvhodnejšou a najprimeranejšou cestou.

         Priznajme si, že aj my sa niekedy dostávame do štádia blúdenia. Lebo nám to možno aj takto vyhovuje. Poznanie pravdy má totiž svoje konzekvencie. Poznanie pravdy predpokladá život podľa istých morálnych zásad. Ak blúdiaci na svojej životnej ceste objaví tieto zásady, našiel Boha. Prestáva byť tak blúdiacim.

         V dnešnej dobe, viac ako inokedy, potrebujú ľudia nájsť cestu. Sú dezorientovaní rôznymi spoločensko-politickými situáciami a ich životná filozofia spočíva v blúdení.  V tomto štádiu dokážu narobiť veľa škôd vo vzťahu k sebe ale aj k iným. Ak je to možné, pomáhajme niekomu, aby opustil cestu blúdenia, venujme mu dostatočný priestor v modlitbe, a takto mu umožnime nájsť Krista, ktorý hovorí: „Ja som Cesta, Pravda a Život.“

         Pri každom kontakte s Božím slovom sa máme snažiť nájsť odozvu vo svojom srdci. Mala by nás zaujať aspoň jedna veta či myšlienka, ktorá môže byť dostatočným materiálom na naplnenie našej duše. Predpokladá to však nie pasívne, ale aktívne hľadanie pravdy. Aj tu sa ukazuje naša zrelosť vo viere a túžba spoznať viac a viac Ježiša Krista.