Zostaňme!

        Z praxe bežného života vieme, že všetky skupiny alebo spoločenstvá ľudí majú svojho lídra. Človeka, ktorý je prvý v poradí dôležitosti, ale aj zodpovednosti.

        Po istom čase môže tento človek odísť zo spoločenstva alebo zomrie alebo rezignuje na svoje postavenie. Čo sa potom stane so spoločenstvom?

        Hľadá sa náhrada. Sú situácie, kedy to ide ľahko, inokedy sa strhne takmer zúrivý boj o prvenstvo a neraz sa stáva, že spoločenstvo lídra nenájde, a preto sa rozpadne. Členovia spoločenstva sa rozídu, rozpŕchnu, každý si ide svojou cestou.

        Takéto alebo podobné situácie sú bežné v každodennej praxi života. Sviatok Nanebovstúpenia Pána nám hovorí, že Ježiš odišiel k Otcovi. Pred zrakom spoločenstva učeníkov sa vzniesol do nebies, aby zasadol po pravici Boha Otca.

        Apoštoli akoby osireli. Mnohí ich súčasníci si položili otázku: „Čo bude teraz s nimi?“ Poprední židovskí náboženskí pohlavári mali vo veciach jasno. Zosnovali plány, ako Ježiša odstrániť, umlčať; mysleli si, že likvidáciou Ježiša dosiahnu aj definitívny rozpad jeho prívržencov. Mysleli si, že sa všetci rozídu, rozpŕchnu a nezostane po nich ani pamiatky.

        Skutky apoštolov hovoria o prekvapení židovských predstavených, ktorí sa dozvedeli, že Ježišovi nasledovníci neutiekli, ale verejne ohlasujú Ukrižovaného Ježiša ako Spasiteľa a Mesiáša.

        Apoštoli sa nerozutekali. Spoločenstvo zostalo. Prečo sa tak stalo?  

1.) Apoštoli zostali spolu.

         Niektoré spoločenstvá ľudí fungujú na princípe dohovoreného slova. Členovia spoločenstva si dajú slovo, že budú dodržiavať isté zásady. Majú dostatok charakteru a všetky dobré vlastnosti, ktoré spôsobia, že spoločenstvo zostáva okolo jedného stola a je dostatočne silné.

        Pri ohlasovaní evanjelia nestačí iba ľudské slovo dohovoru. Je síce dôležité, ale je to málo. Ohlasovateľov Zmŕtvychvstalého Pána musí zjednocovať Slovo, ktoré sa stalo Telom. Je to Slovo, ktoré otvára a rozširuje srdcia učeníkov pre tajomstvo spásy; je to Slovo, ktoré je zároveň pokrmom a aj Slovo, ktoré sa dáva ako pokrm v eucharistickom tajomstve.

        Spoločenstvo, ktoré si takto ctí, ba sa priam klania tomuto Slovu, tvorí dobrý základ, aby zostalo spolu, aby bolo silné pri zdolávaní prekážok a plodné pri ohlasovaní Ježiša Krista.

2.) Apoštoli zostali v Jeruzaleme.

             Zostali na mieste, kde sa udiali také veľké a hodnotné situácie. Vlastne ich nepovažovali iba za situácie, ale urobili z nich udalosti. Udalosť je viac ako situácia. Situácia je prchavejšia záležitosť, udalosť pretrváva niekedy aj veky.

          Mnohé mestá sa chvália a honosia rôznymi objektmi, kde sa v minulosti niečo významné odohralo. Komentujú ich ako udalosti. Kedysi boli chápané možno iba ako situácie, ale história ich povýšila na úroveň udalosti. V Jeruzaleme sa odohrali vrcholné udalosti diela spásy.

          V živote dostávame príležitosti, aby sme z bežných situácií urobili udalosti. A to tým, že svoju prácu a svoje aktivity kropíme rosou modlitby a požehnania. Predkladáme ich Bohu na obetu. Prosíme ho, aby posvätil dielo našich rúk. Robíme to aj v tomto čase, v čase sejby, keď prosíme o dobrú úrodu pre naše polia. Každý deň môžeme urobiť niečo, čo je pre iných udalosťou. Akýkoľvek dobrý skutok požehnaný Bohom preniká pozemskú sféru a siaha do večnosti. O to viac nadobúda ešte hodnotu samotné ohlasovanie Ježiša Krista, ktoré samé o sebe je udalosťou všetkých udalostí.

 3.) Apoštoli zostali na rovine modlitby.

         Skutky apoštolov potvrdzujú, že: „...jednomyseľne zotrvávali na modlitbách...“/Sk 1,12-14/. V tomto štádiu ich života mala pre nich modlitba mimoriadny význam. Pripravovala ich na prijatie darov Ducha Svätého, ktorý ich „delegoval“ na to, aby išli do sveta a ohlasovali Ježiša Krista.

          Slovo „zotrvávali“ predpokladá dlhodobú činnosť. Nejde tu o tzv. „jednorazové stretnutie“ alebo niečo krátkodobé či iba niečo na premostenie dvoch udalostí. Modlitbu chápali ako dlhodobú pravidelnú činnosť, ktorá bola priam vtkaná do diela ich apoštolského poslania. Keď je niečo vtkané do textilného materiálu, znamená to jeho pevné ukotvenie a nemožnosť jeho odstránenia.

          Apoštoli takýmto spôsobom poučujú aj nás. Modlitba ako vrcholná duchovná aktivita nemôže byť iba dočasnou záležitosťou. Napr. modlím sa len dovtedy, kým sa niečo nezmení alebo modlím sa len dovtedy, kým niečo nepominie či modlím sa len dovtedy, kým sa mi bude chcieť.

          Každé spoločenstvo získa na stabilite, na pevnosti iba vtedy, ak je charakterizované črtou ustavičnej modlitby. Tá musí prekonať aj nechuť aj nedostatok času, na ktorý sa najčastejšie vyhovárame; musí vytlačiť z hierarchie dôležitosti iné situácie alebo lákadlá. Takáto modlitba sa odporúča každému kresťanovi, každému v rodine, vo farnosti, v cirkevnom spoločenstve.

          Pozícia apoštolov po Ježišovom odchode neochabla. Dostali od neho mnohé charizmy a milosti, ktoré ich sprevádzali pri ohlasovaní evanjelia. Apoštoli s veľkou odvahou a dôverou vykonávali službu. V ich činnosti niet nijakého hendikepu, ktorý by vyplynul z neprítomnosti Ježiša. Povzbuďme sa ich príkladom v presvedčení, že Kristus zostáva s nami. Zostaňme v jeho milosti, zostaňme v jeho Cirkvi, zostaňme na pozícii veriaceho človeka, ktorý celú svoju nádej a nádej svojho apoštolátu vkladá práve do neho.