Pohrebná homília.

Pracovníčka ktorejsi inštitúcie často spomínala na staršiu paniu, ktorá k nim chodievala vybavovať rôzne úradné záležitosti. Zvykla prísť a vždy si počkala na jednu konkrétnu pracovníčku a išla za ňou. Stále prišla iba za ňou. Aj keď iné pracoviská boli otvorené, ona si vždy počkala na tú svoju. Dokázala čakať dlhé minúty. Zvykla si na ňu. Po niekoľkých rokoch však pracovníčka odišla, našla si iné zamestnanie. Staršiu paniu tento fakt vôbec neodradil. Chodievala stále a stále sa dožadovala stretnutia s tou konkrétnou úradníčkou. Keď neprestávala dobiedzať, ostatní
na pracovisku jej zvýšeným hlasom povedali: „Už tu nie je. Už tu nepracuje. Zvyknite si na to konečne.“

Žijeme v atmosfére sviatku Nanebovstúpenia Pána. Predstavme si hypotetickú situáciu, podľa ktorej by po Ježišovom nanebovstúpení prišli za apoštolmi nejakí neznámi  ľudia a dožadovali sa stretnutia s Pánom. Učeníci by neustále zdôrazňovali a vysvetľovali: „On tu už fyzicky prítomný nie je. Zvyknite si na to.“

Predpokladáme, že takto alebo podobne museli apoštoli argumentovať ešte dlho. Až kým sa definitívne neudomácnilo presvedčenie, že Ježiš sa vrátil k Otcovi.

Vždy, keď zomrie blízky človek, istý čas sa ešte domáhame akoby stretnutia s ním. Akoby sme stále nemohli uveriť, že už odišiel, že už nie je medzi nami. Niektorí by nám museli dôraznejšie pripomínať: „Pochop, že už sa nevráti. Prijmi fakt, že ho už na tomto svete nestretneš.“

 Čo z toho vyplýva pre každodenný život viery?

1.) Kým má človek pocit plnosti života, je presvedčený, že má všetko a že taká situácia bude stále. Vtedy má istotu, že Boh je s ním, že Boh sa naňho usmieva a praje mu blaženosť primeranú pozemskému svetu.

Keď mu Boh niečo zoberie, človek nadobudne pocit, že Boh od neho odišiel a ktovie, či sa ešte vráti. Je presvedčený, že Boha už tak hmatateľne necíti
po svojom boku. Musí sa viac snažiť, musí byť aktívnejší v hľadaní Boha, ako to bolo do teraz. Veľa o tejto skutočnosti vie sv. Pavol. Skutky apoštolov píšu,
že prišiel do Atén a na aeropágu, na rečnisku, mal pre domácich obyvateľov, ale aj pocestných kázeň  /Sk 17, 15. 22-18/.

V nej im prináša pravú podobu Boha, ktorý: „...určil ľuďom vymedzený čas a hranice bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko.“ Pri strate človeka máme pocit, že Boh sa vytratil a že my musíme "šmátrať" a "nahmatať" Boha, aby sme znova nadobudli istotu. Boh na dotyk reaguje. Cíti, že ho hľadáme, lebo vie, že sme sa ocitli v náročnej situácii. Pre súčasnú generáciu je to pochopiteľné. Všeličo okolo nás pracuje na princípe dotyku, technika dnes výrazne pokročila. Aj Boh akoby sa nám prispôsobil. Stačí mu naše tápanie
v tme žiaľu a bolesti a on vie, že takmer zúfalo potrebujeme jeho nežnosť a objatie. Strata blízkeho človeka nás vedie k prehodnoteniu vzťahu s Bohom s tým, že sa ho potrebujeme silnejšie chopiť a živšie prežívať vieru v neho ako v Darcu života a všetkého,
čo k spáse potrebujeme.

2.) Skutky apoštolov nám prinášajú ďalšiu podnetnú myšlienku pre dnešnú situáciu. Znova nachádzajú Pavla a jeho spolupracovníka Sílasa, tentokrát vo väzení vo Filipách /Sk10,22-34/.

Keďže ohlasovali zmŕtvychvstalého Krista, museli byť potrestaní. Najprv ich zbičovali, potom zavreli do väzenia a nakoniec ešte aj nohy im privreli do klady. Napriek závažnému hendikepu učeníci sa nahlas modlili a spievali Bohu chválospevy. O polnoci sa strhlo krátke zemetrasenie, všetkým spadli putá a otvorili sa všetky dvere. Pri strate blízkeho človeka máme pocit, akoby sme boli paralyzovaní a neschopní nijakej aktivity. Stiesnenosť a "imobilita" duše sú sprievodnými prejavmi tohto stavu, ktorý má svoje trvanie a intenzitu. Veľmi nám vtedy pomôže modlitba, ktorá je pokorná, dôverujúca. Ona spôsobí, že  sa nám pomyselné putá uvoľnia, že sa nám rozviaže všetko, čo je spútané, čo nám bráni v oslave Boha, ktorý je Pánom života a smrti. Aj pri smrti blízkeho človeka, máme prejaviť živosť svojej viery. Boh nám takouto udalosťou naznačuje o. i., že sa máme zbavovať zbytočných
a škodlivých pripútaní k tomuto svetu a hľadať jedinú útechu v ňom. Apoštoli, ktorí sa ocitli vo väzení pre svoju vieru, sa o tom presvedčili. Uprostred ťažkých skúšok nenachádzali jediné východisko v komunikácii so Zmŕtvychvstalým. On jediný môže uvoľniť putá smútku a dodať primeranú nádej.

3.) Pri strate človeka sa nám tlačia na jazyk rôzne otázky. Napríklad: Prečo? Nedalo sa inak? Musí to byť tak? Pri otázkach takéhoto typu nám dobre padne, keď si prečítame inú stať zo Skutkov apoštolov/Sk 1,1-11/. Pán Ježiš,  tesne pred svojim nanebovstúpením, sa ešte prihovoril učeníkom takto: „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami...“ Aj vo chvíľach trúchlenia a smútku môžeme vydávať svedectvo o Kristovi. Ježiš priznáva, že potrebujeme silu zhora, aby sme to dokázali. Neprislúcha nám Bohu klásť otázky, ale vydať svedectvo o tom, že jeho vôľu prijímame.

Roky, čo som tu, som s manželmi...  otváral kostol vo Svite. Myslím to obrazne. Oni boli medzi prvými, ktorí ráno doň vstupovali po tom, čo sme ho odomkli. Ja som jedným vchodom z kostola vychádzal, oni druhým vstupovali. Iba sme si na diaľku kývli a tešili sa z toho, že sa znova vidíme. Ide o svedectvo viery, ktoré si p. Emília zobrala pred tvár Najvyššieho. Pre niekoho neexistuje lepší spôsob začať deň, ako práve potvrdením spoločenstva s Bohom.
V ňom je aj odhodlanie prijať všetko, čo Boh zošle do života. Jej spôsob života je potvrdením svedectva a záujmu o život Cirkvi a o svoju spásu. Jej miesto doma a tu v kostole zostalo prázdne. Ale nehľadajme ju. Zohľadnime skutočnosť, že prijala lepšie, nekonečne dokonalejšie, ktoré jej pripravil Ten, ktorému verne slúžila do posledného výdychu na tomto svete.

Sv. Lev Veľký, pápež, sa prihovára všetkým, ktorí vyprevadili svojich na večnosť týmito slovami: „aj keď sa ľuďom vzalo spred očí to, čo v nich vzbudzovalo posvätnú úctu, ich viera neochabla, nádej nezakolísala a láska neochladla.“ /LH, 22. máj 2020, Posvätné čítanie. Dostupné na internete: https://lh.kbs.sk/default.htm /