Kde sú naši synovia?

Pri kostole bola brigáda. Upratovalo sa pred farskou slávnosťou. Jeden z účastníkov brigády pribehol trocha neskor. Poobzeral sa okolo seba a keď videl,že s metlami a hrabľami sa oháňajú cca štyria ľudia,iba zajachtal a opýtal sa:"Kde sú ostatní? Ste tu všetci?" Brigádnici iba mĺčky prikývli a pokračovali v robote.  Katolícke periodiká priniesli správu,že počas tretieho júnového víkendu bolo pre slovenské diecézy vysvätených na kňazov dvadsaťjeden kandidátov na presbyterov/kňazov/. Celkom pekné číslo. Bývalo ich aj viac. Žiada sa tu otázka:"Ste tu všetci?Nie je vás viac?" Možno sa nám máli. V Prvej knihe Samuelovej čítame o tom,ako prišiel Samuel do Betlehema k Izaimu/16,1-13/. Prišiel tam,aby našiel vhodného kandidáta namiesto kráľa Saula,ktorého Pán zavrhol. Izai mu takmer slávnostne predstavil svojich synov,ktorí boli jeho pýchou. Samuel bol napriek tomu nespokojný a vyberavý a položil otázku:"Sú to všetci tvoji synovia?" Akoby neveril vlastným očiam. Akoby sa pýtal,či ich nie viac. A kde sú statní? Sedem nestačilo,musí byť ešte niekto iný. Boh,akoby sa pýtal Cirkvi v čase kňazských vysviacok:"Sú to všetci tvoji synovia? A kde sú ďalší? Nie je ich viac?" Ani tohtoročných dvadsaťjeden nestačí. Sú to všetci naši synovia,ktorých sme schopní poslať do Pánovej vinice? Ak sa nám javí,že je ich málo,čo potom odradilo ostatných? Pomôžme si biblickým príbehom o Samuelovi a Izaim. 1,Keď Samuel vstúpil do mesta,v ústrety mu vyšli starší mesta so zachmúrenými tvárami a s otázkou:"Je tvoj príchod pokojný?" Kňazské povolanie dnes naráža na akoby zachmúrenú tvár. Akoby nebolo vítané príliš radostným a už vôbec nie nadšeným spôsobom. Vítame ho s určitým dešpektom,nedôverou a starosťou...V posledných rokoch a mesiach sa otvorila akoby Pandorina skrinka,z ktorej sa vysypali dlhodobo schované kňazské prehrešky a zlyhania. U ľudí to teraz vytvára neistotu,či zachmúrenosť s otázkou,či to nebude pokračovať ďalej? Ľudia sa pýtajú,či príchod kňaza bude spojený s pokojom,ktorý pochádza od Krista,alebo bude šíriť nepokoj s vlastným nevyjasneným postojom voči povolaniu? Treba čas na to/dlhší/,aby sa situácia vzájomne upokojila. Znova a znova sa musíme učiť dôverovať si navzájom-kňazi a veriaci. Jeden druhého potrebujeme,ak chceme kráčať cestou spásy. Kňaz potrebuje mať v sebe pokoj Kristov,ktorý deklaruje pri svätej omši a veriaci potrebujú mať pokoj a dôveru voči Božiemu služobníkovi,že bude s vierou a láskou vysluhovať tajomstvá a viesť ľudí ku Kristovi. 2,Všimnime si reakciu Izaiho. Svojich synov ponúkal do Božích služieb postupne. Akoby sa veľmi nehrnul byť nápomocný Izaimu. Na synoch mu záležalo. Videl v nich veľkú budúcnosť. Izai nám trocha pripomína váhavosť dnešných rodičov,ktorí otáľajú posielať svojich synov do Božej služby. Izai,napokon,až v samom závere vytiahol tromf a klenot-Dávida. Videl,že tí,ktorých ponúkal prvých,neprešli. Dnes mnohí z rodičov majú jasnú hierarchiu-najprv ponúknem čokoľvek iné,len nie syna...Radšej budú finančne prispievať.Možno radšej zaplatia štúdia teológie inému mladíkovi/kdesi v rozvojovej Afrike/,len aby nemuseli obetovať svoju ratolesť,s ktorou majú iné plány. Kapitulujú až vtedy,keď už "vystrieľajú" všetky tromfy a mládenec trvá na tom,že jeho cestou je kňazstvo...Nič nestráca na platnosti stará pravda,ktorej verili naši otcovia:ak odovzdáš syna Bohu a Cirkvi,neprídeš o svoju odmenu a Najvyšší ťa hojne požehná. Dnešní rodičia budú musieť riadne "popracovať" na svojej viere...Boh je neodbytný a bude sa nástojčivo dožadovať ďalších robotníkov na žatve Božieho kráľovstva. 3,Nie je možné si nevšimnúť,že kandidáti,akoby vystrihnutí zo žurnálu,u Samuela neprešli sitom/Eliab,Abinadab,Samma/. Nič by im nepomohlo,keby sa stali  výstavnými exponátmi na verejnosti pre svoju dokonalú vizáž a šarmantné vystupovanie. Dnes by zabodovali ako vlajkové lode rôznych inštitúcii a firiem. Pre službu Bohu toto nie je prvoradé. Ak sa to objaví až po vnútorných dannostiach,môže to byť bonus. Vnútorný zápal za kňazstvo sa nedá nahradiť iba telesnými predpokladmi. Pánova vinica až tak veľmi nepotrebuje manekýnov. Potrebuje ľudí,ktorí sú dobre vyzerajúci pre svoju vieru,ktorá je v dnešnej dobe priam hrdinskou skutočnosťou. Na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho pripadá Svetový deň modlitieb za posväcovanie kňazov. Stále je dnes dosť domov,v ktorom novodobý Izai,schováva svojich synov pre vyššie veci. Treba sa modliť,aby im umožnil objavyť tú najvyššiu-povolanie,ktoré je žiadané Bohom a ním aj posväcované.

Za koho ma pokladajú ľudia...?

         V početnej rodine rodičia často navzájom porovnávajú svoje deti. Aj keď je ich viac, ich vlastnosti nebývajú totožné. Ba práve naopak. Pri jednej z takýchto príležitostí sa istá matka vyjadrila takto: „Jedno moje dieťa bude výnimočné. Ostatné sa zaradia medzi bežných ľudí.“ Matka asi vychádzala zo skúseností, ktoré mala pri výchove detí. Ak to tak povedala, neznamená to, že sa tak aj stane. Pre nás sú dôležité dva výrazy: výnimočný a zariadia sa.

Evanjelium sv. Lukáša otvára dôležitú tému. Ježiš kladie apoštolom otázku:
„Za koho ma pokladajú zástupy?“ (Lk 9, 18 -24)Dočkal sa niekoľkých odpovedí. Názory niektorých ľudí Ježiša „zaradili“ medzi prorokov a iné osobnosti, ako bol napríklad Ján Krstiteľ. Aj keď medzi velikánov, ale ho aj tak len „zaradili“. Postavili do radu s osobnosťami židovského spoločenstva. Šimon – Peter je výnimkou. On nezaradil Ježiša do nejakej skupiny, ale vytvoril mu zvláštnu, výnimočnú kategóriu slovami: „Ty si Boží Mesiáš.“ Ktovie, či si už vtedy uvedomoval v plnom rozsahu postavenie Ježiša z Nazareta alebo nie. Jeho odpoveď je však neprekonateľná. Pochopil, že Ježiša nemožno nikde zaradiť a že ostatní – čo aj velikáni dejín – sa môžu k nemu iba priblížiť.

         Ako sa to prejaví, keď je Ježiš Kristus pre človeka výnimočným?

1.)  Pán Ježiš začína katechézu svojim učeníkom slovami: „Kto chce ísť
za mnou...“ To je výraz, ktorý vyjadruje realitu. Predstavme si situáciu. Lektor, resp. prednášateľ končí svoju prednášku a svojim poslucháčom ponúka túto možnosť: „Kto chce, môže sa niečo opýtať.“ Touto ponukou však pripúšťa,
že sa možno ani taký nenájde... U Pána Ježiša nie. Keď hovorí: „Kto chce ísť za mnou...“ naznačuje, že ľudia ho budú neomylne nasledovať, že s určitosťou pôjdu za ním.

Za Ježišom kráčajú ľudia už 2000 rokov. Hľadajú ho a zároveň strácajú,

tešia sa, ak ho znovu našli. Sú to kňazi, rehoľníci, otcovia, matky, ľudia širokých vrstiev. Pán Ježiš je pre nich inšpiráciou, ktorá je večná, neprekonateľná, nezničiteľná, neopotrebovateľná, nestarnúca...

2.)     „Syn človeka musí mnoho trpieť...“ Ani tí, ktorí sa hlásia k nemu a spolu s ním nesú ťarchu poslania, nie sú bez utrpenia, hoci v živote zastávajú vysoké posty. Nesú svoju nošu trápenia aj preto, lebo majú charakter, postavenie, moc. Tí, ktorí majú postavenie a aj charakter, sú adresátmi nenávisti tých, ktorí charakter nemajú. Dobrý charakter ľudí
na vyšších miestach je provokatívny. Ľudia, ktorí majú postavenie, zožínajú závisť. Tiež istým spôsobom nesú ťarchu kríža. Napokon tí, ktorí majú moc, sa stávajú terčom nenávisti zo strany ľudí, ktorí nemajú moc sami nad sebou. Ten, kto má moc sám nad sebou, nedokáže závidieť tým, čo majú svetskú moc.

3.)      „Nech... vezme svoj kríž.“ Ľudia s krížom v živote sú najvytrvalejší nasledovníci Pána Ježiša. Vedia, že aj on ten svoj vytrvalo niesol až na Kalváriu. Vedia, že nik ich nepochopí tak ako On. Nasledujú ho na ceste životnej kalvárie. Napokon otázka: „Kto z nás je bez kríža?“ Pán Ježiš je primeraným vodcom pre každého z nás. On je vodca a vzor. Nie zvodca, ale vodca. Hoci sa nám tieto dva výrazy niekedy zlievajú do jedného. Zvodca je ten, ktorý naláka ľudí na niečo zlé, a potom utečie. Ježiš je pravý Vodca, lebo zostal do konca, a to sám pred židovským tribunálom a pred Pilátom. Tak koná pravý Vodca. Zvodca je pravým opakom.

Ježiš je pre nás všetkých vzorom. On je Vzor, nie vzdor. Vzor preto, lebo je čistý
vo všetkom, čo konal a každý ho môže nasledovať. Človek reprezentujúci vzdor často siahne po násilných prostriedkoch. Ježiš taký nebol.

Predstavme si situáciu pri Ježišovom zatknutí v Getsemanskej záhrade. Jeden z jeho učeníkov vytasil meč a odťal veľkňazovmu sluhovi ucho. Ježiš ho zahriakol a napomenul. (Jn 18, 10) Ježiš je dokonalým príkladom vzoru po každej stránke. Azda ako najjagavejší príklad nám poslúži jeho pokorné stúpanie na Kalváriu a smrť za vykúpenie hriešnikov.

Ktorý človek je výnimočný, t. j. nezaradený? Paradoxne je to ten, ktorý sa zaradí. Ktorý sa zaradí medzi hriešnikov a kajúcnikov. A aj napriek tomu bude ochotný nasledovať Krista do dôsledkov.

Dosah kňazského povolania.

Slávili sme sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi-Božie Telo. Niekde býva zvykom,že jednotlivé "oltáriky" pripravia veriaci z konkrétnej ulice. Tento rok sa mi pochválili známi,že sú na rade. Vvyjadrovali sa veľmi pochvalne o celej príprave. Hoci stolík na umiestnenie monštrancie so Sviatosťou Oltárnou môže byť iba pred jedným domom, prípravou žila celá ulica. Všetci sa tešili a ponúkali svoje služby organizátorom. Ide o vzácny jav,nie všade býva takáto prajná a angažovaná atmosféra. Oltárik býva iba pred jedným dvorom,no celá ulica sa cíti poctená tým,že popri nich bude prechádzať kňaz-Boží služobník so Sviatosťou. Vo Svätom Písme,v knihe Sudcov nachádzame jeden zaujímavý text. Týka sa života Manueho,ktorého manželka bola neplodná. No práve k nej prišiel posol z neba-anjel. Od neho si vypočula radostnú správu,že počne a porodí syna a že bude zvláštnym spôsobom zasvätený Pánovi-vyslobodí Izraela z rúk Filištíncov. A nielen to. Dozvedá sa aj to,že aj ona so svojim mužom musia prežívať akúsi duchovnú spolupatričnosť s povolaním ich syna. Anjel im pripomína:"Hľa,počneš a porodíš syna. Dávaj pozor:nepi víno ani iný opojný nápoj a nejedz nič nečisté"/Sdc 13,1-25/. Teda čítame tu o vyvolení dieťaťa,ktoré sa bude volať Samson,ale zároveň vidíme,že sa celá rodina  potešila a bola pozvaná k tejto mimoriadnej udalosti. Všetci chceli pripojiť svoj príspevok k dielu,ktoré pripravil Boh. Leto patrí v Cirkvi medzi dôležité obdobia,lebo je to čas kňazských vysviacok a primícii. Mám skúsenosť,podľa ktorej sa slávnosť nedotýka iba konkrétneho novokňaza,ale zasahuje a ovplyvňuje aj širšie grémia:rodinu primicianta,farnosť-rodákov,spolužiakov,pedagógov,bývalých spolupracovníkov atď. Mnohí participujú na udalosti,ktorú nemožno nazvať každodennou. Všetci zainteresovaní cítia,že musia urobiť niečo viac,ako sa iba tešiť a usmievať. Mnohí ľudia sa pri tejto príležitosti  zaviazažu,že sa budú  pravidelne modliť za novokňaza.Mnohí po rokoch zmenili svoj život,lebo sa rozhodli ísť na spoveď,prípadne dať si do poriadku vzťahy s Bohom,či inými ľuďmi. Pri takejto udalosti sa hodí hlboká sebareflexia. Môže mať podobu takej,akú nachádzame v listoch sv. Alojza Gonzágu svojej matke. Tesne pred smrťou píše:"../Boh/ ma volá z neba do najvyššej blaženosti,ktorú som tak nedbalo hľadal,a sľubuje mi ovocie sĺz,ktoré som tak skúpo prelieval"/LH II,s.1543/. Skôr ide o nedbalosť hĺadania Boha,ktorú registrujeme u seba. Premeditujme tento nádherný výraz-nedbalé hľadanie Boha! V živote hľadáme a trápime sa pre rôzne veci. Ježiš nám pripomína,tak ako Marte,Lazárovej sestre,že potrebné "je len jedno"/Lk 10,38-42/. Ježiš si nezaslúži iba okrajový,príležitostný interes. Často ide z našej strany iba o záblesk toho,čo sme povinný Bohu odovzdať. Máme naviac. Chaotické a nesúrodé /ne/hľadanie Boha máme nahradiť živým záujmom o vec spásy. Manueho žena si vyčíta,že neurobila viac pri komunikácii s Pánovým anjelom. Hovorí:"Nepýtala som sa odkiaľ je,a ani mi neprezradil svoje meno ". Vyčíta si určitú nedbanlivosť pri rozhovore s tým,od ktorého sa mohla dozvedieť viac. Pri rozhovore s Pánom máme možnosť sa dozvedieť viac,ako si môžeme myslieť. Príchod mladého kňaza do Pánovej vinice je príležitosťou prehodnotiť intenzitu nášho záujmu o Pánovu vôľu,ktorá sa dotýka každého z nás. V súvislosti s kňazskou službou treba spomenúť ešte jeden pohľad sv.Alojza. Matke píše:"Berie/Boh/ nám to,čo nám predtým požičal,ale iba preto,aby to uložil na slobodnejšom a istejšom mieste a obdaril nás dobrami,po akých sami túžime". Zdôrazňujem,že presne takto cíti a rozmýšľa služobník oltára. Vie,že Boh ho vyzdvihol z bežného života,ale túto absenciu kňaz nepocíti. Vie,že Boh mu ponúka istejšiu cestu k Bohu. Nič pozemské mu chýbať nebude,keď sa odovzdá Pánovi. Práve naopak. Jeho duša sa naplní darmi,ktoré by nedostal,keby zostal pripútaný k bežnej pozmeskej štruktúre života. Aj tak nám Boh pozemské radosti iba "požičiava". Náš život si potom berie späť. Kňaz je človek,ktorý hlása,že pravá radosť a sloboda je iba vo večnosti. Pritom sa stáva kvalifikovaným usmerňovateľom k týmto hodnotám. Preto nezostaňme ľahostajní,keď sa dozvedáme,že rady pracovníkov v Pánovejv vinici sa rozširujú. Nech sa nás prúdiaca milosť dotkne hlboko v duši. Cíťme sa všetci poctení a pozvaní k nasledovaniu Krista. Nikto z nás nepríde o svoju odmenu/Mt 10,37-42/.

Bohatý stôl u kresťana.

Pri istej príležitosti pribehla domov dcéra-študentka,vysokoškoláčka. Práve prišla z internátu a všetkých doma oboznámila,že večer príde návšteva. Dostavia sa spolužiaci a priatelia z prostredia univerzitného pastoračného centra. Prvá vec,ktorú začala rodina riešiť,bola otázka:čo im predložíme na pohostenie? Rodičia konštatovali:keďže sme neboli na nákupe,predložíme len to,čo máme na stole. Viac nemáme. Na stole je to,čo máme k dispozícii. Keď sa niekto opýta katolíka:čo máte zvláštne k dispozícii,že veríte? Odpoveď znie:my máme všetko na stole,na obetnom stole. Všetko,čo máme hodnotné,máme na stole. Nikdy nič neskrývame. Na stole v kostole máme síce iba obyčajný chlieb a víno,ale my veríme,že po slovách premenenia,ktoré musí vyrieknuť kňaz,sa z toho praobyčajného pokrmu,stane skutočné Ježišovo telo a krv. Sám Boh zostúpi na oltár! Čo zvláštne dokáže človek,ktorý prijíma z oltára? 1,Dokáže identifikovať "pusté miesta".Možno také,o akých je reč v Lukášovom evanjeliu/Lk 9,11-17/. Apoštoli,ktorý komunikujú s Ježišom vyslovene takto charakterizujú miesto,na ktorom sa nachádzajú. Hovoria:toto miesto je pusté. Človek,ktorý sa sýti pokrmom z oltára,dokáže vycítiť,že niekde vedľa,blízko,nedaľeko je pustina. Možno ani nie v zemepisnom ponímaní. Skôr vycíti prítomnosť pustého srdca,ktoré sa vyznačuje smútkom,bezútešnosťou. Ale aj absenciou Boha a duchovných hodnôt. Duša človeka,ktorá prijíma nebeský chlieb eucharistie sa vyznačuje schopnosťou lokalizovať miesto,na ktoré Boh ešte nevstúpil tak,žeby mu bolo umožnené udomácniť sa. Je síce už dosť blízko,možno na pomyselnej hranici vstupu do duše,no ešte stále ho zadržiava akási opatrnosť,váhavosť a neochota zrieknuť sa pochybných chodníkov života. 2,Človek,ktorý prijíma z oltára,cíti akési nutkanie pusté miesto zaujať,obsadiť,zavlažiť Ježišovou prítomnosťou. Svedčí o tom Ježišovo povzbudenie z evanjelia:vy im dajte jesť. Pán chcel povedať,že majú potenciál,schopnosti a aj príležitosti,aby s pomocou jeho milosti pusté miesta odstránili z mapy ľudských osudov a nahradili ich výživnými vegetáciami Pánovej prítomnosti. Akým spôsobom sa to dá dosiahnuť? Píše o tom Učiteľ národov sv.Pavol. Presviedča Korinťanov,aby vynikali vo všetkom:"vo viere,v slove, v poznaní,vo všetkej horlivosti a v láske.."/2 Kor 8,1-9/. Takýto životný program je takpovediac ideálny,aby pripravený kresťan nahrádzal s pomocou Božou,pusté situácie takými,ktoré prinesú hojné ovocie. 3,Človek,ktorý prijíma Pánov pokrm,dokáže usadiť ľudí. Aspoň takýto pokyn dostali apoštoli od Pána Ježiša prv,ako sa stal zázrak rozmnoženia chleba a rýb. Tí,ktorých posiela Boh,majú schopnosť "usadiť ľudí". Inak povedané:presvedčiť ich a motivovať,aby pri rozhovore s Ježišom dali všetko bokom. Lebo ten,kto si zasadne za stôl,dáva najavo,že prijíma podmienky svojho hostiteľa,že si zoberie,čo mu predložia,že komunikáciu prispôsobí atmosfére,ktorá prevláda v hostiteľovom dome,že zachová úctivosť a srdečnosť v rozhovore. Zasadnúť k Pánovmu stolu predpokladá ten istý spôsob komunikácie. Apoštoli zasadli za Ježišov stôl ako prví. Potom zasa oni dosiahli tento pokrok vo vzťahu k zástupu,ktorý lačnel po Božom slove. Každý z nás by mal mať ambíciu získať aspoň niekoho pre vieru v Ježiša z Nazareta,ktorý je prisľúbeným Mesiášom. Poteší nás,ak dosiahneme tú milosť,že môžeme potom spoločne zasadnúť za stôl,ktorý prekypuje duchovnou hojnosťou. Najprv,však ukážme sami,že sme Ježišovými učeníkmi,a že dokážeme zasadnúť k Ježišovým nohám,ako to urobila Mária,Martina sestra,keď ich Pán poctil svojou návštevou/Lk 10,38-42/. Nech nám nechýba na našich oltároch tento vzácny pokrm! Nech nám nechýbajú tí,ktorí majú moc premieňať! Nech si zamilujú priestor oltára,ako príbytok Boha! Nech s ním komunikujú a prinášajú všetkým radostné posolstvo o Božej láske,ktorá sa môže rozlievať v našich srdciach.

Mimoriadny človek.

Počas života zažijeme rôzne situácie. Delíme ich napr. na bežné a mimoriadne. Tie mimoriadne sa vymykajú z rámca každodennosti. Upozorňujú na seba intenzitou, hĺbkou...Ak si Boh niekoho povolá k sebe,nemôže ísť o záležitosť všednú. A to aj napriek tomu,že všetkých nás očakáva prechod z tohto sveta do večnosti. Človek,ktorý opúšťa pozemský svet a odchádza do večnosti,si zaslúži mimoriadnu pozornosť. Ide v ústrety Vykupiteľovi,Spasiteľovi,aby prijal nemenný osud,ktorý si za svoj život zaslúžil. Čo mimoriadne môže urobiť človek tu na zemi,aby jeho prijatie vo večnosti bolo veľkolepé v zmysle odmeny? Napríklad to,čo opisuje sv.Pavol vo svojom spise:"Ježiš...vzal chlieb,vzdával vďaky,lámal ho..."/1 Kor 11,23/.1, Veriaci človek môže z oltára vziať chlieb. Je presvedčený,že je pripravený pre neho. Vie,že tento chlieb nie je bežným pokrmom,ktorým zaháňame hlad. Ide o pokrm,ktorým zaháňame zlo zo svojho života a priťahujeme Boha,ktorý v tomto chlebe ponúka samého seba. Je to jediný zdroj ,ktorý nám môže zabezpečiť nesmrteľnosť. Medzi prijímajúcim človekom a týmto chlebom sa vytvára vzťah,ktorý prevyšuje všetky ostatné. Boh je v nás a my ostávame v ňom. Toto spojenie spôsobí,že zlo a hriech nemá nárok. Je to jednoduché-prísť a vziať si to,čo nám pripravila nekonečná Božia láska. Iba viera človeka môže uznať a pochopiť nekonečnú lásku Boha,ktorý ju celú sústredil a vylial na naše duše.2,Ježiš vzdával vďaky. Pri sv.omši,na začiatku piesne vďaky-prefácie,hovorí kňaz:"vzdávajme vďaky,Pánovi Bohu nášmu". Všetci cítime,že  tu nejde o bežné a konvenčné poďakovanie. Vzdávať vďaky vyjadruje hlbšiu skutočnosť,ako povedať-ďakujem. Vzdávanie vďaky sa stáva akoby slávením,oslavou Boha. Bežné poďakovanie túto hlbku dosiahnuť nemôže. Obyčajnú vďaku môžeme povýšiť na úroveň vzdávania vďaky vtedy,ak sa zúčastníme na eucharistickom slávení. Povzbudzujme sa životom ľudí,ktorí takto vysoko pozdvihli svoj pozemský život,lebo si ho bez Sviatosti Oltárnej nedokázali predstaviť.3,Ježiš lámal chlieb. Chlieb láme ten,kto pochopil,že nie je sám. Pochopil,že Boh od neho žiada,aby chlieb,ktorý dostal do rúk v podobe rôznych talentov,má odovzdávať svojim bratom. Koľko dobra nám odovzdávajú ľudia okolo nás? Delia sa s nami o vieru,skúsenosť,múdrosť, lásku,nádej o kríž. Vedieť lámať a odovzdávať je čnosť. Sú ľudia,ktorí sa dokážu príkladne podeliť,ale sú aj takí,ktorí odovzdávajú všetko. Tým napodobňujú Ježiša,Božieho Syna,ktorý si ponechal iba cestu na Kalváriu a miesto na kríži. Koľko ľudí sa nám opticky vojde do vyššie uvedenej sféry? Svoj život chápali ako možnosť vyrastať pri Kristovi,odovzdávať v službe blížnemu a zožať za to mimoriadnu odmenu vo večnosti. Dokázali takmer nemožné-z bežného života urobili bohatú duchovnú žatvu na oslavu Pána života a smrti.

Je to pre nás lepšie.

Poznáte to-myslíte si,že niekomu pomôžete,ak urobíte konkrétnu činnosť,no opak je pravdou. Zistíte,že ste sa nezavďačili,ba dokonca toho druhého naštvali. Istý pán,stavbár,si kúpil od niekoho železá -roxory. Potreboval ich na opravu svojho domu. Boli zložené iba tak,voľne na dvore.Raz prišli k nemu na návštevu svokrovci. Zvlášť svokra  železá bedlivo pozorovala a obzerala z každej strany. Celá udalosť prebehla bez komentára a upadla do zabudnutia. O krátky čas išiel stavbár s rodinou na dovolenku. Keď sa vrátil,skoro spadol z nôh. Počas jeho neprítomnosti mu ktosi natrel roxory peknou hnedou farbou! Vysvitlo,že to urobila svokra,lebo jej prekážalo,že železá sú hrdzavé,a veru také do betónu ísť nemôžu! Tak ich trocha vylepšila. Určite mala v sebe niečo z tzv. monkovského syndrómu/Monk-tragikomická postava z rovnomenného amerického seriálu z kriminálneho prostredia/. Dnes je v móde nosiť rifle,ktoré sú na viacerých miestach zámerne prederavené. Údajne je to cool. Raz prišla babka na návštevu svojej dcéry. Zvlášť sa tešila na vnučku,ktorá navštevovala strednú školu. Nemohla si nevšimnúť,že vnučka nosí práve takéto rifle. Iba pokrútila hlavou a nepovedala nič. Na druhý deň ráno našla vnučka nohavice poctivo "zaštopkané". Babka v noci nespala,len aby chúďatku vnučke,zašila nohavice...Mladá išla ráno do extázy,no nie od radosti a spokojnosti....Jej pýcha-deravé rifle,boli teraz nemilosrdne potupené zašivkami na viacerých miestach! Babka si aj tak povedala,že tak je to lepšie. ..Pred niekoľkými rokmi istá zbožná osoba sa iniciatívne podujala,že v kostolíku domaľuje starobylú fresku Ježišovej podobizne. Nikomu nič nepovedala a konala. Netreba zdôrazňovať,že starobylé dielo sprznila na nepoznanie...Povedala si:takto je to lepšie. Pán Ježiš vo svojom evanjeliu používa často výraz-je pre teba lepšie/Mt 5,27-32/. Hovorí to v súvislosti s odmietavým postojom voči pokušeniu/ak ťa zvádza ruka,noha..odtni ju,je to pre teba a tvoju spásu lepšie.../Na inom mieste hovorí,že má ešte veľa čo povedať,no teraz by to nikto z poslucháčov nezniesol,nepochopil.../Jn 16,12-15/. Ale,keď príde Duch pravdy,ten nás vovedie do plnej pravdy. Tak je to pre nás lepšie. My musíme dozrieť,dospieť,aby sme pochopili niečo z cesty spásy. Musíme sa učiť trpieť,znášať,niesť kríž...Paradoxne touto formou nemohúcnosti pokročíme na ceste spásy najviac. Vtedy,keď cítime,že viac nemôžeme ako môžeme, ,vtedy,keď cítime bezmocnosť svojho postavenia ,keď sme nemilosrdne obmedzení vo svojom pohybe a prejave..Kto by kedy povedal,že takýto stav môže byť pre nás lepší,ako keď sme v takmer dokonalej kondícii...Boh jediný vie,čo je pre nás dobré a užitočné.

Stretnutie s Bohom.

Často sa stáva,že prídete z práce,z obchodu,z lekárskeho vyšetrenia domov. Ste plní rôznych dojmov. A svojim najbližším poviete:"Vieš,koho som stretol?". Stretnutie s dobrými ľuďmi nás povzbudí. Pookrejeme. Dokonca sa dokážeme aj usmievať,lebo také silné bolo pre nás stretnutie s milým človekom. Ak nás takto povzbudí stretnutie s človekom,o čo viac s Bohom?! Ba dokonca,po stretnutí s nejakým človekom,povieme Bohu:"Vďaka ti,Bože,že som sa stretol s tebou prostredníctvom tohto človeka". Tieto stretnutia s Bohom bývajú sprostredkované,no existuje jedno,ktoré čaká na každého,ktoré spôsobí v nás absolútnu zmenu. Týka sa vstupu do večnosti. Čo nám prinesie? 1,trvalé miesto. Predstavme si situáciu,že sa vyberieme na nejaké kultúrne podujatie. Na lístku zistíme,kde si máme sadnúť,kde je naše miesto a tam sa aj pohodlne usadíme. Zrazu prídu iní ľudia a povedia,že sedíme na ich miestach a že by sme mali vstať a odísť. Najskôr došlo k nejakému nedorozumeniu,lebo nikto nechce zabrať miesto inému človekovi. Toto je pohľad na pozemský život. Neustále hľadáme svoje trvalé miesto. A to nielen v divadle,či v kine,ale aj bežne v živote. Chceme sa cítiť príjemne,aby nás nik a nič neobmedzovalo. Príchod do večnosti,pred Božiu tvár znamená,že to svoje miesto sme našli. Že nás nik neoberie o pozíciu pri Bohu. Že nepríde niekto neznámy a prekvapí nás tvrdením:"Čo tu robíš? Toto je moje miesto!". U Boha sú miesta isté. Pri pohľade na veľkolepé Božie predstavenie vo večnosti,nemôže dôjsť k omylu. Každý,kto prijal pozvanie,sa bude neobmedzene sýtiť Božou dokonalosťou. 2,príchod k Bohu je našou chvíľou. V bežnej praxi života občas poznamenáme:Teraz prišla moja chvíľa,teraz je môj čas". Tento výrok znamená,že sme si trpezlivo počkali na našu situáciu. Tá naša situácia vzniká vždy vtedy,keď sa stretneme s Bohom. Nehľadajme vrcholné okamihy života iba pri honosných dovolenkách,prípadne na stretnutiach "na najvyššej spoločenskej úrovni". Občas zabúdame na to,že vrchol dňa spočíva v krátkej,ale obsahovo bohatej komunikácii s Pánom. Tieto pozemské vrcholy nám približujú vrchol všetkých vrcholov-stretnutie s Pánom života a smrti na prahu večnosti. Bude to iné stretnutie,aké bývajú s ním počas pozemského života. Nijaký zhon,žiadna nervozita,či sledovanie hodiniek,žiadne pohľady do diára,nijaké neprítomné pohľady,ktoré svedčia o tom,že síce s niekým hovoríme,no mysľou sme na míle ďaleko. Stretnutie vo večnosti nemá v sebe nijaký pozemský náter. Možno si povieme,na spôsob emauzských učeníkov:"Či nám nehorelo srdce...?" Či nám nehorelo srdce,keď sme počas života absolvovali rôzne stretnutia,na ktorých sa nám skryto a tajomne prihováral Boh? 3,vo večnosti pri Bohu je večné teraz. U Boha čas neexistuje. Počas pozemského života sa podľa neho denne orientujeme. A vždy mávame obavy. Teraz, v túto chvíľu,povieme si,sa cítime pokojne,zdravo...Ale,čo bude zajtra? Nevieme,čo bude zajtra,o týždeň,o rok? Nemáme istotu. Predstavme si večnosť u Boha:nijaké obavy,nijaké zajtra,o týždeň...Boh,v jeho príbytku,netrýzni nikoho neistotou a obavami. Volá nás k sebe do chrámu,aby sme už tu na zemi cítili a vnímali fakt,že ak "ak je Boh za nás,kto je proti nám?/Rim 8,31/. S Bohom sme na zemi istejší,odvážnejší. Vo večnosti sme definitívne presvedčení a uistení,že život s ním nás nesklamal.