Ježiš /ne/spoznaný.

Bežne sa v živote stáva,že človek nespozná toho druhého. Táto skutočnosť má svoje dôvody. Jeden spočíva v tom,že človek sa rokmi fyzicky mení. Aspoň väčšina z nás. Len občas použijeme mierne klamstvo,keď chceme polichotiť a povieme:vôbec si sa nezmenil. Inokedy nespoznáme človeka,lebo sme sústredení na mnoho iných okolností a tak dodatočne sa musíme ospravedlňovať:prepáč,nespoznal som ťa. Iná situácia vzniká vtedy,keď zistíme,že sa niekto správa inak,ako sme ho poznali. V úžase konštatujeme:takého som ho nikdy nepoznal. A to v dobrom alebo zlom .Je ľahké spoznať Ježiša v pozemskom živote? Pohľadajme odpoveď vo Svätom Písme. V evanjeliu sv.Jána nachádzame svedectvo iného Jána-Krstiteľa,ktorý sa nám priznáva viackrát:"Ani ja som ho nepoznal..."/Jn 1,29-34/. Všetci poznáme úryvok evanjelia,v ktorom sám Ježiš hovorí podobenstvo:"Pane,a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa a kedy sme ťa videli smädného a dali ste mi piť"./Mt 25-37/. Niekedy sa Ježiš javí ako taký,ktorý s nami nie je resp.fyzicky nevnímame jeho prítomnosť. Nad všetky pochybnosti je tu našťastie hlas Otca z nebies,ktorý konštatuje:"Toto je môj milovaný Syn,v ktorom mám zaľúbenie"/Mt 3,17/. Ľudia chcú mať život spätý s Ježišom. A to smerom do minulosti,v súčasnosti,ale aj do budúcnosti. 1,Minulosť. Človek,ktorý si uvedomuje,že ho minulo nejaké nešťastie alebo ťažkosť,neváha povedať:to preto,lebo Boh bol so mnou. On ma ochraňoval a pomáhal mi. Mnohí zo súčasníkov povedia:kedysi som aj ja miništroval,kedysi som aj účinkovala v zbore,svojho času som ja mal toto vo farnosti na starosti atď. Títo ľudia dávajú najavo,že kedysi bol Boh s nimi,keď im vnukal dobré myšlienky a dobré diela. Ale,čo teraz? Prečo ich viera v Boha kontinuálne nepokračovala? Iba v prípade akejsi nostalgie,či vhodnosti situácie,vytiahnu ako tromfy, zaprášené chvíle strávené s Bohom v dôvernom spoločenstve. Minulosť nám neraz nastaví zrkadlo pre spytovanie svedomia vo vzťahu k dnešku,v ktorom registrujeme úpadok a povrchnosť svojej viery. 2,Súčasnosť. Ak sa dnes spýtate niekoho,kto  nepraktizuje vieru sviatostne,ako prežíva svoju vieru,odpovie:do kostola nechodievam,ale cítim,že Boh je tu,v mojom živote. Treba mu oponovať. Ak je niekde Kristus prítomný stabilným spôsobom,tak najmä tam a vtedy,keď sa slávi najsvätejšia obeta,ktorú slávi kňaz zo svojimi veriacimi. Nemôžeme súhlasiť s názorom niekoho,kto hovorí,že cíti Božiu prítomnosť v bežnom živote,no tú sviatostnú ignoruje a zanedbáva. Najprv sa musí pokloniť Pánovi pri svätej omši,až potom môže vnímať Božie stopy v praxi svojho života. Najpoznanejší je Ježiš vtedy,keď povie ústami kňaza:toto je moje telo a toto je moja krv...a nebeský Otec dodáva:toto je môj milovaný Syn...3,Budúcnosť. Niektorí ľudia často hovoria takto:aj tak sa stane len to,čo chce Boh. No pritom nežijú,ako chce Boh. Rezignujú na budúcnosť, prípadne sa uspokoja s tým,že nemusia nič robiť v zmysle spásy,lebo Boh všetko zariadi. Budúcnosť vkladajú síce do Božieho chcenia,ale svoj súčasný život odmietajú viesť v duchu jeho vôle t.j.podľa evanjelia. Ak chceme,aby sa v živote stalo to,čo chce Boh,žime podľa jeho vôle už súčasnosť. Inak naše reči o  viere v Božiu prozreteľnosť vyznejú naprázdno a málokoho presvedčia. Boha tu na zemi nikdy celkom nespoznáme. Použijem častú parafrázu:vo večnosti budeme múdrejší. Ale už tu v tomto živote sa môžeme k Ježišovi priblížiť.Buďme takýto múdri! Ani si neuvedomujem ako blízko k nemu sa môžeme dostať. Nech nás inšpirujú postavy z evanjelia: štyria,ktorí spustili chorého k Ježišovým nohám cez strechu,prípadne Zachej,ktorý kvôli Učiteľovi z Nazareta vyliezol na strom alebo akási žena zo zástupu,ktorá pristúpila k Ježišovi zo zadu a dotkla sa jeho rúcha. Jednoducho povedané-očakáva sa od nás,že budeme aktívni,že budeme Ježiša hľadať. Možno takým spôsobom,aký nám poskytne scéna z Getsemanskej záhrady. Tam Ježiš vojakom,ktorí ho prišli zatknúť, povedal:"Keď,teda mňa hľadáte,týchto nechajte odísť"/Jn 18,8/. Ak Boha hľadáme s úprimným srdcom,mnoho zbytočností a prázdnych činností nechajme zo svojho života odísť. Hľadanie Boha má byť priorotou.

Čo máme hľadať v Božom Slove?

Pred rokmi som si vypočul rozhovor so známym básnikom a textárom. Písal aj v časoch totalitného režimu. Jeho texty čítali nielen obdivovatelia,ale aj neprajníci,ktorí reprezentovali vládnu moc. "Vstupovali " mu do textov,hľadali,ako dravce, zámienky,aby mohli jeho dielo obviniť z útoku na vtedajší režim. Ich snaha vyznela miestami až komicky. Poukazovali na miesta,ktoré autor písal bezúhonným spôsobom,bez úmyslu niečo politické naznačiť. Mrhali daromne energiou nad pasážami,ktoré obsahovali autorove myšlienky bez politického podtónu. Posolstvo v textoch si nevšímali,hľadali to,čo tam nikdy nebolo. Mnoho ľudí hľadá v posvätných textoch Božieho Slova to,čo tam nie a nikdy nebude. Násilníci a rozkrádači by privítali,keby našli také pasáže,ktoré by ospravedlňovali ich nenásytnosť. Mnohí ľudia žiadostiví po zisku,profitu alebo rozmanitému užívaniu si tohto sveta,zasa oporné body pre svoj bezbrehý konzumizmus. Zbytočne. Nič také tam nie je a ani nebude. Takáto snaha by vyznela komicky,hlúpo a urážlivo. Blíži sa nedeľa Božieho Slova. Jej posolstvo možno zhrnúť do jednej vety:priblížilo sa Božie kráľovstvo,preto robte pokánie. V Božom slove hľadáme schopnosť správne vidieť svet a svoje poslanie v ňom,ktoré sme dostali od Boha. V inšpirovaných textoch nachádzame cesty k Bohu. Nehľadajme to,čo by podporovalo zlo,ale slobodu,ktorá pochádza od Krista a ktorá nás čo najdokonalejšie očisťuje.

Veď,som len človek.

Nie raz,si takto povzdychneme. Najčastejšie vtedy,keď nám nevyjdú plány podľa našich predstáv,alebo keď niečo pokazíme,napriek veľkému úsiliu a obetavosti. Tento výraz predstavuje úpornú snahu človeka niečo docieliť,ale už dopredu avizujeme,že ak sa niečo nepodarí,tak žiadame všetkých o zhovievavosť,lebo naše sily sú limitované ľudskou prirodzenosťou. Na sviatok Krstu Krista Pána,nás Božie slovo obohatilo o veľa skutočností,ale hlavne o svedectvo nebeského Otca pri Jordáne:"Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie"/Mt 3,17/. Otcov hlas nás upozorňuje :nech vás nemýli ľudská podoba môjho Syna,on je naozaj Božím Synom. Vy,všetci vidíte prichádzať iba človeka,no v ňom je celá plnosť božstva. Je nutné,aby sme do úvahy zobrali aj iné svedectvo. Ide o svedectvo diabla. Odohralo sa to v synagóge v Kafarnaume,kde Ježiš učil/Mk 1,21-28/. Bol tam človek posadnutý nečistým duchom. A práven ten zvolal na adresu Ježiša:"Viem,kto si:Boží Svätý". Akoby chcel povedať:mňa neoklameš,aj keď sa maskuješ slabým ľudským telom. Ty nie si len obyčajný človek,ty si skutočný  Boh! A čo na to my,bežní ľudia?! Cez vianočné sviatky sme si s úľavou vydýchli, a povedali:vďaka Bohu,že náš Pán je aj človek t.j. má aj ľudskú prirodzenosť. Dokáže spolucítiť s nami a zdieľať naše osudy,s výnimkou hriechu. Nám pristane úžas stotníka,ktorý na Kalvárii zvolal:"Tento človek bol naozaj Boží Syn"/Mk 15,39/. Obsahom a zhrnutím nášho svedectva života nech je toto presvedčenie stotníka. Je neomylné,na vtedajšiu/aj dnešnú/ dobu odvážne a hlavne-zabezpečujúce spásu.

Toto je môj milovaný Syn...

         Vy, ktorí ste rodičmi a vychovali ste synov, ste citliví na túto vetu. Ide o vášho syna...

         Predstavte si, že vám zazvoní telefón a po vzájomnom predstavení sa, počujete: „Ide o vášho syna...“

         Môže ísť o nasledujúce možnosti: chlapec chodí do školy a tam sa čosi stalo alebo chlapec bol pred pár dňami na lekárskom vyšetrení a cez telefón Vás pozývajú na konzultáciu. Čakajú na Vás horšie alebo lepšie správy. V oboch prípadoch.

         Prípadne, niekto objavil vo vašom synovi talent na nejakú činnosť (šport, kultúra...) a chce vám pomôcť tento talent rozvíjať. Nech už ide o čokoľvek, všetci rodičia ste citliví, keď počujete: „Ide o vášho syna...“

         Počas celého vianočného obdobia, ktoré sa končí, sme počúvali v liturgii o skutočnosti narodenia Ježiša Krista. Ide o Božieho Syna. O jeho tajomstvo narodenia a príchodu do ľudského spoločenstva. Ani sviatok Krstu Krista Pána nie je výnimkou. Pri Jordáne totiž počuť Otcov hlas: „Toto je môj milovaný Syn...“ Udalosti, ktoré sa odohrali pri Jordáne, len potvrdzujú hlbokú myšlienku Vianoc, že Ježíš je náš Mesiáš, Vykupiteľ a Spasiteľ.

1.)             Touto vetou, aj keď nepriamo, sa nám predstavuje Panna Mária. Podľa svätopiscov prijala v betlehemskej maštali pastierov aj mudrcov, a tým celému svetu odkázala: „Toto je môj milovaný Syn...“ Celé dejiny ľudstva začínajú a končia sa v ňom. Ide o môjho Syna, lebo som mu dala telo. On je môj milovaný Syn, lebo vyšiel z mojich útrob.

Aj my všetci prijímame pravdu, že Pán Ježiš je náš brat, lebo nám dáva svoje Telo. Povedal to celému ľudstvu, a to tým, že vystúpil na drevo kríža a obetoval svoj život za vykúpenie celého ľudstva. Hovorí to neustále skrze ústa kňaza, ktorý sa v liturgii sv. omše modlí: „Toto je moje Telo...“ Stále nás učí, že jeho Telo je plnohodnotný pokrm pre večný život. Aj my, po sv. prijímaní, prežívame v duši túto myšlienku. Ježiš nás prijal za svojich, lebo nám dáva sám seba. On je náš milovaný brat.

2.)             Do svätej nazaretskej rodiny patrí aj sv. Jozef. Vieme, za akých dramatických okolností prijal Pannu Máriu do svojho života. Po počiatočnom zdráhaní sa, si vypočul vo sne slová anjela: „Jozef, neboj sa prijať Máriu...“ Keď tak urobil, dal avízo celému svetu, že navonok bude vystupovať ako otec Božského Dieťaťa, hoci vedel, že je iba pestúnom malého Ježiša, ale  zároveň manželom Panny Márie pod zákonom. Niektorí používajú výraz, že Jozef bol domnelým otcom Pána Ježiša. Ježiš sa narodil do úplnej rodiny.

Je rozdiel, či je naša viera iba domnelá, alebo skutočná. Domnelá je skôr akoby pretvárka. Niekedy v sebe pestujeme predstavu, že to, čo žijeme vo vzťahu k Bohu, je skutočná  viera. Ani si nevšimneme, že to tak nemusí byť. To, čo žijeme, môže byť iba domnelou vierou, teda imitáciou viery.

Vianočné obdobie nás povzbudzuje, aby sme sa prebrali zo spánku domnelej, t. j. rozriedenej viery a pokročili na ceste k viere skutočnej. Sv. Jozef bol síce domnelým otcom Pána Ježiša, ale skutočným pestúnom, vychovávateľom, chlebodarcom, a takisto skutočným manželom jeho matky, Panny Márie a vôbec – ochrancom celej nazaretskej rodiny. Jeho viera nebola domnelá, ale skutočná.

3.)  Pri rieke Jordán zaznel hlas Boha Otca: „Toto je môj milovaný

Syn...“ Vyhlásenie Boha Otca má charakter oficiálny. Ide o akési prehlásenie. Mnohí  tento hlas počuli, aj keď tento hlas nebol podobný nijakému človekovi. Hlas Boží nemá podobu hlasov tohto sveta. Svet nikdy nepovie na adresu Ježiša: „On mi patrí.“ Svet bojuje proti prijatiu Ježiša ako Božieho Syna. Naopak, my potrebujeme počuť hodnoverné utvrdenie sa v myšlienke, že Ježiš je Božím Synom.

         V živote stretávame dosť ľudí, pre ktorých je Ježiš normou života. Svojimi postojmi a zásadami potvrdzujú vieru, že Ježiš je Synom Nebeského Otca. Takéto svedectvo viery znamená pre nás omnoho viac, ako keby nás niekto materiálne obdaroval až tak, že sa staneme bohatými. Skutočne bohatými pre večný život sa stávame iba vo viere v Božieho Syna.

         Vianoce a zvlášť slávnosť Krstu Krista Pána nás povzbudzujú k tomu, aby sme boli dôstojnými nástupcami Ježiša Krista. Všetci máme totiž potenciál, aby sme boli „milovanými synmi“ Nebeského Otca. Jemu máme ďakovať za všetky dobrodenia, ktoré nám dáva a z plnosti týchto darov obohacovať našich bratov. Milovaný syn Nebeského Otca je ten, kto s vďakou prijíma a štedro rozdáva. Toto je odkaz betlehemských jasieľ, ktorý symbolizuje nekonečnú Božiu lásku, ktorá nás chce sprevádzať a obohacovať počas celého života.

Starší sú vzorom vo viere.

V médiach sa objavila správa,podľa ktorej vedci objavili v lebke človeka tkanivo mozgu. Na tom by nebolo nič zvláštne,keby nájdená lebka nemala viac ako dvetisíc rokov. Obvykle ,mozgové tkanivo odumiera veľmi rýchlo,no to,ktoré sa našlo predstavuje unikát. Zachovala sa malá časť živého tkaniva. Vďaka tomuto nálezu,budú môcť vedci čo to "prečítať" zo života starého človeka. V jednej omšovej modlitbe vo vianočnom období,nachádzame zaujímavú myšlienku. V nej prosíme Boha,aby osvietil naše mysle tým svetlom,ktorým osvecoval mysle našich praotcov. Boh dával vždy o sebe vedieť. Ľudia vždy hľadali a nachádzali cestu k Bohu. Aj v živote našich praotcov vo viere sa dá veľa čítať. Ich cesta hľadania Boha nie je prekonaná a môže nám poslúžiť aj v dnešnej dobe. Obdivuhodne sa prejavuje najmä vo vernosti k Mesiášovi,ktorý ešte len mal prísť. Zachovať túto myšlienku v ľuďoch po celé stáročia je obdivuhodným dielom Prozreteľnosti. Toto Božie svetlo nič nestráca na svojej sile,výkonnosti a jase. Nechajme sa ním osvecovať. A to aj preto,lebo tí,ktorí prídu po nás,budú chcieť vedieť,ako sme vieru v Mesiáša,ktorý už prišiel,udržiavali a či naša cesta viera je pre nich inšpiráciou a povzbudením.

Zjavenie Pána

Často používame výraz „je to vo hviezdach“. Automaticky nám môže napadnúť text piesne slovenského speváka, Paľa Haberu.

Okrem toho sa používa na vyjadrenie skutočnosti, podľa ktorej nepoznáme odpoveď na niektoré otázky týkajúce sa najmä budúcnosti.

Svoju bezradnosť či neistotu vyjadríme spojením – „je to vo hviezdach.“

         Málokto sa môže odvolať na pravdivosť tohto citátu tak, ako traja mudrci, ktorí našli novonarodeného Mesiáša. Viac o tom hovorí
sv. Matúš, evanjelista, ktorý do ich úst vkladá vetu: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“ (Mt 2, 2)

         Tento citát svedčí o dôkladnej príprave mudrcov, nie o improvizácii. Ide skôr o vedecké bádanie, na základe ktorého sa podujali na dlhú a náročnú cestu. Ich presvedčenie muselo byť veľmi hlboké a museli
„si vedieť aj spočítať“ náklady na cestu do cieľa, ktorý ešte nepoznali. To, čo možno na nich obdivovať, je ich odhodlanie podujať sa na niečo,
čo možno od základu zmení ich život. Presne tak je to so všetkými,
ktorí keď nájdu Mesiáša, zmenia svoj život. Prečo je to tak?

1.) Všimnime si dva výrazy, ktoré rovnako znejú, ale majú rôzne

významy. O Mesiášovi v evanjeliu čítame, že Slovo bolo u Boha. Tak to vyjadril sv. Ján: „...ono bolo na počiatku u Boha“ (Jn 1, 2)

Na druhej strane je v slovenčine výraz – úbohý. Nie totožný s tým prvým. Aj na základe bežnej logiky by sme povedali, že to, čo je u Boha, nemôže byť úbohé.

V tomto prípade to však neplatí, lebo pastieri, a potom mudrci novonarodené Slovo v úbohých podmienkach betlehemskej maštale.

Ide o jeden z najväčších paradoxov, s ktorými sa môžeme v živote stretnúť. Bol  to Boží plán, ktorý chcel, aby Boží Syn prišiel do úbohých,
t. j. hriešnych podmienok života človeka s tým, že sa ho hriech nikdy nedotkol.

Odtiaľ aj pramení výzva pre veriaceho človeka. Spočíva v tom,
že aj v úbohých podmienkach života, napr. morálnych a nielen materiálnych, nájdeme vždy niečo Božie, t. j. niečo, čo je z Boha.

Našou úlohou je o tom hovoriť a svedčiť. Keď už sám Boh nájde v nás úbohých Božiu stopu, ktorá sa datuje napr. sviatosti krstu, o to viac máme nachádzať v skazenosti sveta Božiu stopu, myšlienku, plán,
ktorý počíta s človekom a s jeho spásou.

2.) Slovo nám dáva hojné milosti. Sv. Ján píše o tom takto: „Z jeho

plnosti sme my všetci dostali milosť za  milosťou.“ (Jn 1, 16)

Na prvý pohľad sa zdá, že tie milosti boli tvorené a posielané spôsobom „pásovej výroby“. Ako keby nás chcel Boh zahrnúť nesmiernymi dobrodeniami za každých okolností. Na prvý pohľad sa zdá, že tomuto prúdu milosti nemožno vzdorovať či odporovať. Ale opak je pravdou.
Sv. Ján píše toto: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.“ (Jn 1, 11) Na jednej strane je Boh, ktorý nás zahŕňa prúdmi nezaslúženej milosti  a na druhej strane je človek, ktorý napína „strunu odporu a neprávosti“. Na jednej strane Boh ukazuje, že jeho studnica milosti je nesmierna, žiaľ, človek neustále ukazuje, že jeho schopnosť „napínať strunu zloby“ je veľmi silná a nekontrolovaná. Mali by sme vedieť, že nádej a optimizmus pre človeka je najmä v nekonečnej zásobárni Božej milosti,
a nie v honobení odporu a vzdoru voči Božiemu plánu.

Aj na začiatku tohto kalendárneho roka sme sa stretli s rôznymi prognózami. Mnohé z nich majú aj odborný status. Väčšinou majú negatívne zameranie a vplyv na človeka. Práve v týchto situáciách sa máme viac obrátiť na zdroj Pánovej milosti. Ten je silnejší a znamená viac ako všetky negatívne prognózy a vyhliadky tohto sveta.

Aj tohto roku bude platiť, že Boh bude mať úmysel nás zahrnúť milosťou za milosťou. Má ich pripravené pre nás, aby ukázal,
že aj uprostred pozemských neistôt je jedine On taký, ktorý zabezpečí plnosť života.

3.) Na svet prichádza Slovo, ktoré je pravým Svetlom. Nemusíme

chodiť ďaleko, aj v bežnej komunikácii sa môže stať obyčajné ľudské slovo nositeľom múdrosti a môže osvietiť naše vnútro, keď objaví podnetnú myšlienku. Aj v tomto svete platí, že slovo sa stane svetlom. V duchovnej, nadprirodzenej rovine, Božie Slovo je naším Svetlom.

Sv. Ján píše: „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet.“ (Jn 1, 9) Každý človek, ktorý sa niekedy ocitol v tme, ocenil svetlo. Len si predstavme, že sme niekde v prírode, zablúdime, alebo sa zdržíme dlhšie a nájde nás tma. Vtedy dokážeme oceniť napríklad svetlo hviezd na nebi, príp. svetlo ľudského obydlia. Pre nás je to znak, že treba ísť za svetlom a že na tej ceste nájdeme život.

Tma nás naučí jednému – ak chceme vidieť svetlo, musíme napnúť zrak. Ak to urobíme, máme väčšiu šancu, že to svetlo nájdeme. Ak je tma okolo nás v morálnom slova zmysle, máme tiež napnúť svoj duchovný zrak. Tma je povzbudením, aby sme našli Svetlo, ktoré svieti vo tmách.
„A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.“ (Jn 1, 5)

Tma, paradoxne, nemusí znamenať zánik človeka, ba ani zánik jeho plánov a možností. Naopak, môže nás vyprovokovať, aby sme intenzívnejšie napínali zrak a hľadali pravé Svetlo. 

Raz večer, už za tmy, skupina veriacich turistov obchádzala istý kostol. Cez tmavé okná sa snažili niečo v interiéri kostola vidieť. Jeden z nich povedal ostatným: „Pozerajte sa dobre, ak objavíte svetielko bohostánku, znamená to, že ide o náš kostol.“ Ak objavíme v tmách tohto sveta i čo len malé svetielko nádeje a Božej prítomnosti, stačí to na to, aby sme nadobudli presvedčenie, že život a svet patria Bohu. Neexistuje taká tma, ktorá by zakryla svetlo Božej prítomnosti, dokonca ani v našej duši.

Sviatok Zjavenia Pána nám odporúča nespustiť z očí Svetlo,
ktoré prichádza z výsosti. Ak sa ho budeme držať podľa vzoru mudrcov, popri všetkých peripetiách života, do cieľa dôjdeme. Kristus sa stane
pre nás tou jedinou a správnou cestou. A my budeme mať právo povedať, že náš život je vo hviezdach, ale vo svetle betlehemskej hviezdy,
ktorá prináša zvesť o Mesiášovi, ktorý je naším Spasiteľom.

Vianočné zamyslenie – Boh hovorí

V živote nastávajú situácie, v ktorých sa nám žiada počuť ľudské slovo. Ak chýba, máme pocit prázdna. Bývame po ňom hladní a netrpezliví. O aké situácie ide?

         Napríklad o také, kedy má niekto blízky docestovať do cieľa a ozvať sa nám. Sme netrpezliví a nedočkaví dovtedy, kým sa tak nestane.

         Predstavme si inú situáciu. Tí, ktorí vychovávajú dieťa čakajú na chvíľu, keď vysloví prvé slová a začne rozprávať.

         Podobná situácia môže nastať, keď rodina alebo nejaké spoločenstvo sedí v kruhu a radí sa o niečom dôležitom. Vtedy má každý postreh cenu zlata. Určite je takýchto alebo podobných situácií ešte veľa.

         Počas Adventu sme sa pripravovali na skutočnosť, že počas Vianoc bude k nám Boh hovoriť. Ba môžeme povedať, že počas sviatkov narodenia Pána hovorí k nám výnimočným spôsobom. Celému spoločenstvu veriacich, ale aj ku každému individuálne.

         Boh hovorí v rôznym spôsobom:

  1.) Boh prehovoril

  2.) Boh sa prihovoril

  3.) Boh ostáva verný svojmu slovu

11.) Boh prehovoril

Vždy, keď použijeme výraz „prehovoril“, máme pocit, že ide o niečo

oficiálne, úradné.

Takto sa vyjadrujeme napr. o niekom, kto doteraz mlčal alebo hovoril aj predtým, no teraz povedal niečo záväzné a mimoriadne.

Mnohí si myslia, že Boh v dejinách mlčal. No v Liste Hebrejom
(Hebr 1,1) čítame túto myšlienku: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov.“ Boh nikdy nemlčal, no pri narodení Božieho Syna chcel povedať závažnú myšlienku (Hebr 1, 2): „V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet.“

         Kedy teda hovorí Boh závažným spôsobom, že jeho hlas počujeme? Je to v situácii, keď nás jeho podnet prinúti rozmýšľať a konať; vtedy, keď nás pohne z miesta. Vtedy, keď nás motivuje, aby sme nestagnovali, ale sa „rozhýbali“ svoj život tak, aby bol podobnejší obrazu evanjelia. Presne tak konali pastieri v Betleheme, traja mudrci, ale aj starí ľudia – Simeon a Anna, ktorí tiež vyznali vieru v Mesiáša.

   2.) Boh sa prihovoril

Výraz „prihovoril sa“ predpokladá vľúdnejší, osobnejší, menej oficiálny

a hlavne milší prejav. Tak je to aj medzi ľuďmi. Niekedy niekto skonštatuje: „Prihovoril sa mi.“ Dôvod spočíva v tom, že ten, kto sa prihovoril, chcel nadviazať kontakt, aby komunikácia bola dôvernejšia.

V evanjeliu čítame o udalosti v nazaretskej synagóge. Ježiš tam vstúpil, aby učil. Svätopisec o tej udalosti napísal (Lk 4, 22): „Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst, a hovorili: „Vari to nie je Jozefov syn?“ Zdôrazňuje sa tam, že Ježiš sa prihovoril zvlášť milým spôsobom. Za milými slovami medzi ľuďmi zisťujeme niekedy „zákulisie“. Je za nimi niekedy podlízavosť, faloš a pretvárka či snaha zapáčiť sa a upriamiť pozornosť na seba. Ako by sme už prestávali dôverovať a veriť v milé slová a spôsoby.

Keď sa milo prihovára Boh, nepôsobí iba na city, ale chce upokojiť rozorvanú dušu človeka a chce, aby sme urobili to, čo urobili ľudia v synagóge počas Ježišovej návštevy (Lk 4, 20): „Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho.“ 

Milá Božia reč vzniká vtedy, keď chce, aby sme odvrátili prílišný záujem o tento svet a častejšie ho upreli na Krista. Myslíme si, že je to vhodná výzva a myšlienka do nového roka. Zvlášť, keď tento nový rok má titul – „Rok Božieho slova“. Ide o Božiu ponuku, aby sme svoj duchovný zrak viac upreli do hĺbky Božieho slova s možnosťou aplikácie na bežný život.

  3.) Boh ostáva verný svojmu slovu

Tento výrok medzi ľuďmi samozrejmosťou nie je. Nedá sa vždy

dôverovať slovu iného človeka. Na druhej strane Ježiš o svojom slove hovorí (Jn 6, 63): „Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život.“ Túto pravdu môžu potvrdiť ľudia, ktorí našli vo viere nový život, tí ktorí uverili v Krista. Hovoria, že sa im v žilách akoby „rozlial nový život“, ktorý doteraz nepoznali, alebo akoby sa im vracal život, ktorý kedysi vyhnali, no teraz sa im vrátil naspäť.

         Počas vianočných sviatkov z dôvodu narodenia Spasiteľa sa nám „vrátila chuť“ pre vieru, najmä pre prax viery. Znovu nám „zachutila“ atmosféra betlehemských jaslí.

         Asi všetci poznáme situáciu, keď sa po dlhšom čase vrátime domov. Vtedy nám znovu „zachutí“ domáca strava. Sme hladní a zatúžime po nej. Tak je to aj s milosťou viery. Každý, kto sa odvráti od hriechu, zachytí túžbu po novom pokrme, ktorý ponúka Kristus.

         Počas vianočných sviatkov sme si isto našli čas, aby sme si vypočuli slová iného človeka. V priebehu roka na to veľa príležitostí nemáme. Počas Vianoc nám Boh tento čas poskytuje. Keď sme počúvali iných, počúvali sme samého Boha. Vtedy nadobúda iný význam dialóg, ktorý zaznieva v kostole pri sv. omši: „Počuli sme Božie slovo. Bohu vďaka.“ Týmto pozdravom sa chceme rozlúčiť s vianočným obdobím, že sme ho neprežili nadarmo, ale že sme dôležité miesto venovali Pánovým slovám. Ony nech nás sprevádzajú počas celého kalendárneho roka.