Boj ako protiváha záhaľčivosti.

 Sme rôzni ľudia. Niektorí sa vyznačujú tým,že musia neustále s niekým zápasiť. Majú to v sebe. Nepoznajú čo to je kľud v duši a stále hľadajú protivníkov. Inými sa už asi nestanú. Celý život budú bojovať a keď nejaké víťazstvo dosiahnu,nájdu si ďalší dôvod na súperenie. Dejiny Izraela nám hovoria,že vyvolený národ musel často zvádzať boje. Na obzore bol vždy nejaký nepriateľ. Aj kráľ Dávid sa určite niektorých zúčastnil. Raz sa mu však jeho neúčasť v boji stala osudnou/2 Sam 11,1-17/. Kým jeho muži bojovali,on sa záhaľčivo prechádzal po streche svojho domu. Zbadal Betsabe,Uriášovu manželku a zatúžil po nej. Keď počala,umiestnil jej manžela na najťažšie miesto bojiska,kde zahynul. Spáchal ťažký hriech.Nebojoval,oddal sa záhaľčivosti. Záhaľka často splodí hriech. Stalo sa to aj v prípade kráľa Dávida. Niekedy sa čudujeme,že musíme v živote znášať ťažké boje v duchovnom slova zmysle. Boh nám nedopraje pokoja. Vie,prečo to robí. My,nie. Robí to aj preto,lebo nás pozná dôkladne. Vie,že sme náklonní pre istú formu záhaľky a boj nám znemožňuje myslieť na zbytočné veci a hlúposti. Ide o boj,ktorý je spásonosný. Možno práve v tom spočíva Božia taktika-viesť nás cestami,ktoré sú dosť nepríjemné,ale užitočné pre spásu.

Rast v tichosti.

Pred rokmi som sa zúčastnil,spolu s viacerými ľuďmi,exkurzie v jednom pivovare. Chceli sa nám pochváliť najnovšou linkou,ktorú práve nainštalovali a spustili. Naozaj,boli sme svedkami veľkolepého divadla. Linka fungovala perfektne. Popri nej sa motalo iba zopár jednotlivcov. Ktosi sa spýtal,či tam musí byť aj tých zopár ľudí. Vedúci pracovník,ktorý mal smenu a linku na starosti,nás odviedol pár metrov ďalej a namiesto dlhých rečí ukázal na kopu fliaš v jednom mieste. Vypadli z linky. Nech je technológia akokoľvek dokonalá,nie je všemohúca. Je potrebný stále nejaký ten človek,ktorý musí zasiahnuť a linku očistiť a spriechodniť. Málokedy sa stane,že zasahovať nemusí. Predpokladám,že ľudia,ktorí vykonávajú isté profesie,sú radi,keď nemusia do procesu zasahovať. Napríklad:policajti,vojaci,hasiči alebo učitelia,ktorí nemuseli odpovedajúceho študenta prerušovať a klásť doplňujúce otázky. Väčšina z nich je rada,keď môže konštatovať-nemuseli sme do diania zasahovať. Po prečítaní Ježišovho podobenstva o procese rastu semena v zemi/Mk 4,26-34/,získame dojem,že človek je pri tejto dobre fungujúcej "linke" zbytočný. Semeno sa vzmáha,klíči,rastie a človek nastúpi,až keď príde čas žatvy,lebo musí "priložiť kosák". Boh si riadi svoje procesy. Aj keď sa nám niekedy zdá,že si niektoré veci nevšíma,že ich necháva na samospád a necháva im živelný priebeh. Pri iných skutočnostiach máme pocit,že sa isté procesy vôbec nehýbu. Kde je Boh vtedy? Naozaj nič nerastie v našom prostredí? Nerastie  dieťa,či vnúča v rodine? Nedonesie aj dobrú známku zo školy? Nevidíme,že niekto v nejakej veci zobral zodpovednosť do vlastných rúk a začal konať dielo,ktorému sa predtým nikto nevenoval? Dnes,zajtra sa zamerajme na to,či vidíme v našom prostredí známky rastu dobra,poctivosti,zodpovednosti,aj keď by mali byť zastúpené v mikroskopickom množstve. A to hlavne u seba. Boh chce riadiť aj náš rast pre Božie kráľovstvo. Dovolíme mu to alebo skôr brzdíme najdokonalejšiu linku sveta-proces,ktorý pripravuje človeka pre večnosť?

Deň zasväteného života II.

Pred niekoľkými dňami havaroval v USA vrtuľník Sikorsky S-76. V jeho troskách našli o.i. aj mŕtve telo Kobe Bryanta. Ide o jedného z najlepších basketbalistov všetkých čias. Mal iba štyridsaťjeden rokov. Spolu s ním zahynula aj jeho dcérka Gianna a ešte iní spolucestujúci. Vrtuľník lietal v hmlistom počasí,za nízkej viditeľnosti. Odborníci zistili,že stroj nemal inštalovaný softvér TAWS. Je to zariadenie,ktoré signalizuje,že vrtuľník sa dostal do nebezpečnej vzdialenosti k zemi a núti pilota,aby konal tak,žeby sa vrtuľník  znova dostal do bezpečnej výšky od zeme. Čo nám pripomína Deň zasväteného života? Napríklad to,že Boh poveril isté osoby,aby skrze svoje povolanie odovzdali svetu memento,že nie je dobre,keď človek vyznáva iba hodnoty prízemné. Prítomnosť duchovného povolania vo svete je akoby prvok TAWS vo vrtuľníku. Signalizuje všetkým,že pre bližšie spojenie s Bohom,sa musíme trocha "odlepiť" od zeme t.j. zanechať iba materialistické zmýšľanie a pohliadnuť viac "hore" t.j. začať žiť viac podľa nebeských pravidiel. Dokonalými protagonistami Bohu zasväteného života sú apoštoli. Nechávajú nám príklad životného smerovania. 1,Apoštoli,s Ježišom na palube loďky,odrazili od brehu/Mk 3,7-12/. Najprv ide o praktickú záležitosť. Ľudí bolo veľa,tlačili sa na Ježiša a tak Učiteľ rozhodol,že treba od brehu na loďke poodraziť. Druhý motív/určite nie v hierarchii dôležitosti/ spočíva v tom,že zasvätené osoby nemajú byť príliš viazané na "bezpečné" brehy pozemského života. V tomto prípade predstavuje breh bezpečnosť a zázemie a more slobodu,široké možnosti konania,ale aj veľké riziká. Zasvätený veru musí odraziť od brehu istôt a vydať sa do služby,ktorá nebude vyhovovať podmienkam pozemského pohodlia. Už len preto,že evanjelium narúša akúkoľvek pohodlnosť človeka a núti ho uvažovať a konať v  intencii Božieho kráľovstva. Odraziť od brehu znamená vystaviť svoj život počudovaniu , posmechu a zneváženiu zo strany tých,ktorí zostávajú na pevnine,ktorá im zabezpečuje /ne/primeraný komfort. Dnes je práve toto pre mnohých mladých ľudí hlavným problémom-nájsť odvahu a odraziť sa od štandardných a zaužívaných pomerov. Svoj život vložiť do jedinej možnej istoty-do Pánovej prozreteľnosti. Tu sa stretávame s ďalším neuralgickým bodom povolania- je dôležité poznávať Pána od detstva,aby potom nebol pre nás strašiakom,ale milovaným Učiteľom,ktorý jediný má slová večného života.Ak rastieme popri ňom od detstva,potom ho ľahšie objavíme na ceste hľadania povolania. 2,Paradoxne,v evanjeliu sa nachádzajú scény,ktoré hovoria o tom,že sa apoštoli správali opačne. Ponáhľali sa z mora na breh. K tomuto kroku ich prinútil vodný živel/Mk 4,35-41/. Služba tých,ktorí sa Bohu zasvätili evanjeliovými sľubmi,je väčšinou zameraná na ľudí a ich potreby. Preto musia otočiť kormidlo a hľadať ľudí aj na pevnine. Nenájdu tam vždy celistvé osobnosti,ale aj zranených ľudí. Takých,ktorých pevnina neuspokojila a nedala im zmysel a plnosť života. A to napriek tomu,že majú plné žalúdky,špajzy,garáže a bankové kontá. Duchovné osoby sa snažia opraviť pokazené ľudské životy. Či už konkrétnou službou,alebo modlitbou. Priam z duše im hovorí umelec-ikonopisec,ktorý píše o svojej práci na stránkach Katolíckych novín/KN 5/2020 s.21/. Zastáva názor,že každý človek sa podobá poškodenej ikone,ktorú treba opraviť. A dodáva:"Keď nám niekto daruje ikonu,ktorá je poškodená časom,ľudskou nenávisťou alebo rôznymi udalosťami,zaobchádzame s ňou jemne,s úctou,so srdcom plným súcitu. Dotýka sa nás nešťastie,ktoré ju poškodilo. Nie je pre nás podstatné,že je poškodená. Dôležité je pre nás to,čo zostalo z jej krásy,a nie to,čo sa pominulo". Vždy niečo zostáva aj v "poškodenom človeku",ktorý prepadol hriechu. Zasvätené osoby sa snažia vidieť,že v človekovi stále zostal obraz Boží. A to je dôvod,pre ktorý orientujú svoje snaženia na zacelenie jeho rán a obnovu života v Kristovi. 3,Istý čas strávili apoštoli s Ježišom vo večeradle/Jn 13,1-15/. Nie je to ani more ani pevnina. Je to posvätná chvíľa,kedy stolujeme s Ježišom. Občas potrebujeme zanechať ťarchu povinností služby a vystúpiť do Večeradla. Tam sa odohralo posvätné dianie/sv.Eucharistie a kňazstva/. Zasvätená duša nemôže plnohodnotne konať službu,ak by chcela obísť posvätné tajomstvá a nevenovať sa im. Práve ony stmeľujú a zjednocujú apoštolské úmysly,pohnútky,aktivity do jedného celku a predkladajú ich Tomu,ktorý priniesol jedinú dokonalú obetu na kríži. Takéto posvätné správanie sa javí ako srdce života a apoštolátu zasvätenej osoby. Udalosti Večeradla posilňujú zasvätených na mori podujatí uprostred búrok dnešného sveta,ale aj pomáhajú vytvárať vzťahy s ľuďmi,ktorí službu zasvätených potrebujú,ba priam ju vyhľadávajú.

Povolanie apoštolov

Počas života sa nám stane, že sa stretneme s významnou osobnosťou. Väčšinou ide o moment prekvapenia. Udeje sa to až to takej miery, že nemáme pripravený ani scenár, podľa ktorého by sme sa mali správať. Takéto stretnutie zostáva na celý život. Väčšinou z neho dlho čerpáme.

Stretnutie môže mať trojnásobnú hĺbku. Tá najnižšia sa prejaví v bežnom pozdrave, ktorý je prejavom základnej slušnosti. Druhá forma je hlbšia. Vzniká vtedy, keď autorita so svojím okolím „prehodí pár slov“. Prejaví záujem o jej situáciu, zaznejú základné zdvorilostné frázy. Tretia, najhlbšia forma, spočíva nielen v bežnej komunikácii, ale aj v snahe autority získať iných pre dobré dielo.

         Evanjelium sv. Matúša (Mt 4, 12 – 23) opisuje udalosti povolania prvých apoštolov. Udialo sa to pri Genezaretskom jazere. Pre apoštolov išlo o stretnutie s najväčšou autoritou ich života. Scenár stretnutia pripravený nemali, ale Ježiš áno.

         Ježišova prítomnosť medzi rybármi nemala len zdvorilostný a spoločenský charakter. Pre Ježiša ale aj pre rybárov by bolo málo, keby boli spolu „prehodili len pár slov“. Ježišovi išlo o viac. V túto chvíľu povoláva prvých učeníkov do svojej služby, t. j. do služby evanjelia.

         Čím si ich získal?

   1.)  „Ja z vás urobím rybárov ľudí.“

Všimnime si, že Ježiš hovorí o sebe ako o prvku, ktorý formuje. On dáva zmysel všetkému. On je princíp, ktorému sa má všetko podriadiť skôr či neskôr. Práve o tom sa usiluje rybárov presvedčiť. V službe evanjelia je vždy podstatný on. Ostatní sú nástrojmi v jeho rukách. On je ten, ktorý môže v nás niečo zmeniť.

         Pri bežnej komunikácii často hovoríme, že by sa svet, v ktorom žijeme, mal zmeniť k lepšiemu. Niekedy zabúdame na to, že aj my podľahneme jeho tlaku. Deje sa to prostredníctvom rôznych lákadiel alebo vyhrážok. Svet na nás tlačí, aby sme prijali jeho podmienky a jeho štruktúru zmýšľania. Tu prichádza Pán, ktorý nás vyzýva, aj apoštolov, aby sme prijali Ducha Ježiša Krista. Jedine on je schopný zmeniť náš život podľa Božej vôle.

         Často sa stáva, že náš život je akousi súkromnou oázou pokoja, čistoty a spravodlivosti tak, že by sme ho chceli vtlačiť aj do vonkajšieho sveta. Boh chce prostredníctvom rybárov, t. j. apoštolov, aj prostredníctvom nás, ktorí sme prijali jeho štýl zmýšľania, odovzdať svoju vôľu do prostredia vonkajšieho sveta. Takouto úlohou boli poverení Ondrej, jeho brat Šimon a vzápätí iní dvaja bratia – Jakub a Ján Zebedejovci. Takéto poslanie sa im zapáčilo a celí sa mu odovzdali.

  2.)  Sv. Matúš píše, že po tejto Ježišovej výzve rybári „ihneď zanechali sieť, loď a svoje príbuzenstvo.“

Patriť Kristovi znamená zriekať sa. Pritom toto zrieknutie nechápať tragicky, ba až fatálne, ale práve naopak – tešiť sa z toho, že Boh chce, aby sme zostali slobodní pre ohlasovanie evanjelia. Aby sme neboli otrokmi tohto sveta, aby sme sa nezaplietli do hriešnych sietí a spletitých okolností, ktoré snuje diabol v tomto svete.

Túžba po svetských a materiálnych veciach v človeku pretrváva. Aj súčasnosť ukazuje, že kvôli dobrám tohto sveta je človek schopný urobiť aj najhorší zločin. Neštíti sa akéhokoľvek podvodu. Aby sa pevnejšie uchytil v hmotne založenom svete. Taký človek nie je vhodný do služby evanjelia.

Ježiš nás učí, že sa treba dostať čím viac a čím bližšie na úroveň takej slobody, ktorá nás motivuje zriekať sa škodlivých materiálnych skutočností, ale aj vzťahov s ľuďmi, ktorí sú prázdni, prípadne takí, ktorí nás zvádzajú na zlú cestu.

Apoštoli sa zriekli všetkých existenčných pút. Siete a loď predstavujú zdroj ich živobytia a otec, resp. rodina, úzke pokrvné putá. V prípade apoštolov, ale aj iných, ktorí pre nebeské kráľovstvo opustili veľa skutočností platí, že ich služba evanjelia bola neoceniteľná a priniesla viac ako stonásobnú úrodu. Oni nás učia, že máme svoj život neustále skúmať a odstraňovať to, čo by bolo prekážkou priameho pôsobenia Božej milosti na náš život.

  3.)  Pán Ježiš chce urobiť z apoštolov „rybárov ľudí“. Rybár je človek, ktorý

používa rôzne návnady, aby ulovil ryby a sýtil seba i ľudí. Odjakživa je postavený princíp rybolovu na tejto skutočnosti. Získavať ľudí pre Božie kráľovstvo nespočíva v tom, že im treba hodiť návnadu, t. j. formu lesti ich pripútať k Božiemu slov. Výraz „navnadiť“ je prijateľný.

         Každý jeden z nás, preto, že uveril, môže ďakovať Bohu, že poslal ľudí, ktorí nás „navnadili“ pre život podľa evanjelia. Boh niektorých zvlášť povýši a ponúkne im službu „navnadiť“, t. j. motivovať ľudí, aby svoj život vložili do služieb Božieho kráľovstva. Svojou službou sýtia ľudí milosťami, ktoré dostali ako sprievodný znak svojej služby. Táto služba má podobu kňazskej služby a rehoľného zasvätenia. Ale aj ktokoľvek z Božieho ľudu, kto berie na seba zodpovednosť hlásať evanjelium, sa zapája do štruktúry a reťazca, ktorý začali vytvárať rybári pri Galilejskom mori. Je to služba Bohu, ale aj človeku. Služba evanjelia vychádza od Boha a k nemu sa vracia v podobe života podľa zásad evanjelia.

         V určitom slova zmysle môžeme povedať, že Kristus nás našiel pri tom našom Galilejskom mori, t. j. v našej životnej situácii. Využil ju tak, ako využil rybárske schopnosti apoštolov. Všetci máme ťažiť z darov a schopností, ktoré sme od Pána dostali a ponúknuť v službe Kristovi. Boh prijme akúkoľvek obetu, ktorá vychádza z úprimného srdca.

Veď,som len človek.

Nie raz,si takto povzdychneme. Najčastejšie vtedy,keď nám nevyjdú plány podľa našich predstáv,alebo keď niečo pokazíme,napriek veľkému úsiliu a obetavosti. Tento výraz predstavuje úpornú snahu človeka niečo docieliť,ale už dopredu avizujeme,že ak sa niečo nepodarí,tak žiadame všetkých o zhovievavosť,lebo naše sily sú limitované ľudskou prirodzenosťou. Na sviatok Krstu Krista Pána,nás Božie slovo obohatilo o veľa skutočností,ale hlavne o svedectvo nebeského Otca pri Jordáne:"Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie"/Mt 3,17/. Otcov hlas nás upozorňuje :nech vás nemýli ľudská podoba môjho Syna,on je naozaj Božím Synom. Vy,všetci vidíte prichádzať iba človeka,no v ňom je celá plnosť božstva. Je nutné,aby sme do úvahy zobrali aj iné svedectvo. Ide o svedectvo diabla. Odohralo sa to v synagóge v Kafarnaume,kde Ježiš učil/Mk 1,21-28/. Bol tam človek posadnutý nečistým duchom. A práven ten zvolal na adresu Ježiša:"Viem,kto si:Boží Svätý". Akoby chcel povedať:mňa neoklameš,aj keď sa maskuješ slabým ľudským telom. Ty nie si len obyčajný človek,ty si skutočný  Boh! A čo na to my,bežní ľudia?! Cez vianočné sviatky sme si s úľavou vydýchli, a povedali:vďaka Bohu,že náš Pán je aj človek t.j. má aj ľudskú prirodzenosť. Dokáže spolucítiť s nami a zdieľať naše osudy,s výnimkou hriechu. Nám pristane úžas stotníka,ktorý na Kalvárii zvolal:"Tento človek bol naozaj Boží Syn"/Mk 15,39/. Obsahom a zhrnutím nášho svedectva života nech je toto presvedčenie stotníka. Je neomylné,na vtedajšiu/aj dnešnú/ dobu odvážne a hlavne-zabezpečujúce spásu.

Toto je môj milovaný Syn...

         Vy, ktorí ste rodičmi a vychovali ste synov, ste citliví na túto vetu. Ide o vášho syna...

         Predstavte si, že vám zazvoní telefón a po vzájomnom predstavení sa, počujete: „Ide o vášho syna...“

         Môže ísť o nasledujúce možnosti: chlapec chodí do školy a tam sa čosi stalo alebo chlapec bol pred pár dňami na lekárskom vyšetrení a cez telefón Vás pozývajú na konzultáciu. Čakajú na Vás horšie alebo lepšie správy. V oboch prípadoch.

         Prípadne, niekto objavil vo vašom synovi talent na nejakú činnosť (šport, kultúra...) a chce vám pomôcť tento talent rozvíjať. Nech už ide o čokoľvek, všetci rodičia ste citliví, keď počujete: „Ide o vášho syna...“

         Počas celého vianočného obdobia, ktoré sa končí, sme počúvali v liturgii o skutočnosti narodenia Ježiša Krista. Ide o Božieho Syna. O jeho tajomstvo narodenia a príchodu do ľudského spoločenstva. Ani sviatok Krstu Krista Pána nie je výnimkou. Pri Jordáne totiž počuť Otcov hlas: „Toto je môj milovaný Syn...“ Udalosti, ktoré sa odohrali pri Jordáne, len potvrdzujú hlbokú myšlienku Vianoc, že Ježíš je náš Mesiáš, Vykupiteľ a Spasiteľ.

1.)             Touto vetou, aj keď nepriamo, sa nám predstavuje Panna Mária. Podľa svätopiscov prijala v betlehemskej maštali pastierov aj mudrcov, a tým celému svetu odkázala: „Toto je môj milovaný Syn...“ Celé dejiny ľudstva začínajú a končia sa v ňom. Ide o môjho Syna, lebo som mu dala telo. On je môj milovaný Syn, lebo vyšiel z mojich útrob.

Aj my všetci prijímame pravdu, že Pán Ježiš je náš brat, lebo nám dáva svoje Telo. Povedal to celému ľudstvu, a to tým, že vystúpil na drevo kríža a obetoval svoj život za vykúpenie celého ľudstva. Hovorí to neustále skrze ústa kňaza, ktorý sa v liturgii sv. omše modlí: „Toto je moje Telo...“ Stále nás učí, že jeho Telo je plnohodnotný pokrm pre večný život. Aj my, po sv. prijímaní, prežívame v duši túto myšlienku. Ježiš nás prijal za svojich, lebo nám dáva sám seba. On je náš milovaný brat.

2.)             Do svätej nazaretskej rodiny patrí aj sv. Jozef. Vieme, za akých dramatických okolností prijal Pannu Máriu do svojho života. Po počiatočnom zdráhaní sa, si vypočul vo sne slová anjela: „Jozef, neboj sa prijať Máriu...“ Keď tak urobil, dal avízo celému svetu, že navonok bude vystupovať ako otec Božského Dieťaťa, hoci vedel, že je iba pestúnom malého Ježiša, ale  zároveň manželom Panny Márie pod zákonom. Niektorí používajú výraz, že Jozef bol domnelým otcom Pána Ježiša. Ježiš sa narodil do úplnej rodiny.

Je rozdiel, či je naša viera iba domnelá, alebo skutočná. Domnelá je skôr akoby pretvárka. Niekedy v sebe pestujeme predstavu, že to, čo žijeme vo vzťahu k Bohu, je skutočná  viera. Ani si nevšimneme, že to tak nemusí byť. To, čo žijeme, môže byť iba domnelou vierou, teda imitáciou viery.

Vianočné obdobie nás povzbudzuje, aby sme sa prebrali zo spánku domnelej, t. j. rozriedenej viery a pokročili na ceste k viere skutočnej. Sv. Jozef bol síce domnelým otcom Pána Ježiša, ale skutočným pestúnom, vychovávateľom, chlebodarcom, a takisto skutočným manželom jeho matky, Panny Márie a vôbec – ochrancom celej nazaretskej rodiny. Jeho viera nebola domnelá, ale skutočná.

3.)  Pri rieke Jordán zaznel hlas Boha Otca: „Toto je môj milovaný

Syn...“ Vyhlásenie Boha Otca má charakter oficiálny. Ide o akési prehlásenie. Mnohí  tento hlas počuli, aj keď tento hlas nebol podobný nijakému človekovi. Hlas Boží nemá podobu hlasov tohto sveta. Svet nikdy nepovie na adresu Ježiša: „On mi patrí.“ Svet bojuje proti prijatiu Ježiša ako Božieho Syna. Naopak, my potrebujeme počuť hodnoverné utvrdenie sa v myšlienke, že Ježiš je Božím Synom.

         V živote stretávame dosť ľudí, pre ktorých je Ježiš normou života. Svojimi postojmi a zásadami potvrdzujú vieru, že Ježiš je Synom Nebeského Otca. Takéto svedectvo viery znamená pre nás omnoho viac, ako keby nás niekto materiálne obdaroval až tak, že sa staneme bohatými. Skutočne bohatými pre večný život sa stávame iba vo viere v Božieho Syna.

         Vianoce a zvlášť slávnosť Krstu Krista Pána nás povzbudzujú k tomu, aby sme boli dôstojnými nástupcami Ježiša Krista. Všetci máme totiž potenciál, aby sme boli „milovanými synmi“ Nebeského Otca. Jemu máme ďakovať za všetky dobrodenia, ktoré nám dáva a z plnosti týchto darov obohacovať našich bratov. Milovaný syn Nebeského Otca je ten, kto s vďakou prijíma a štedro rozdáva. Toto je odkaz betlehemských jasieľ, ktorý symbolizuje nekonečnú Božiu lásku, ktorá nás chce sprevádzať a obohacovať počas celého života.

Zjavenie Pána

Často používame výraz „je to vo hviezdach“. Automaticky nám môže napadnúť text piesne slovenského speváka, Paľa Haberu.

Okrem toho sa používa na vyjadrenie skutočnosti, podľa ktorej nepoznáme odpoveď na niektoré otázky týkajúce sa najmä budúcnosti.

Svoju bezradnosť či neistotu vyjadríme spojením – „je to vo hviezdach.“

         Málokto sa môže odvolať na pravdivosť tohto citátu tak, ako traja mudrci, ktorí našli novonarodeného Mesiáša. Viac o tom hovorí
sv. Matúš, evanjelista, ktorý do ich úst vkladá vetu: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“ (Mt 2, 2)

         Tento citát svedčí o dôkladnej príprave mudrcov, nie o improvizácii. Ide skôr o vedecké bádanie, na základe ktorého sa podujali na dlhú a náročnú cestu. Ich presvedčenie muselo byť veľmi hlboké a museli
„si vedieť aj spočítať“ náklady na cestu do cieľa, ktorý ešte nepoznali. To, čo možno na nich obdivovať, je ich odhodlanie podujať sa na niečo,
čo možno od základu zmení ich život. Presne tak je to so všetkými,
ktorí keď nájdu Mesiáša, zmenia svoj život. Prečo je to tak?

1.) Všimnime si dva výrazy, ktoré rovnako znejú, ale majú rôzne

významy. O Mesiášovi v evanjeliu čítame, že Slovo bolo u Boha. Tak to vyjadril sv. Ján: „...ono bolo na počiatku u Boha“ (Jn 1, 2)

Na druhej strane je v slovenčine výraz – úbohý. Nie totožný s tým prvým. Aj na základe bežnej logiky by sme povedali, že to, čo je u Boha, nemôže byť úbohé.

V tomto prípade to však neplatí, lebo pastieri, a potom mudrci novonarodené Slovo v úbohých podmienkach betlehemskej maštale.

Ide o jeden z najväčších paradoxov, s ktorými sa môžeme v živote stretnúť. Bol  to Boží plán, ktorý chcel, aby Boží Syn prišiel do úbohých,
t. j. hriešnych podmienok života človeka s tým, že sa ho hriech nikdy nedotkol.

Odtiaľ aj pramení výzva pre veriaceho človeka. Spočíva v tom,
že aj v úbohých podmienkach života, napr. morálnych a nielen materiálnych, nájdeme vždy niečo Božie, t. j. niečo, čo je z Boha.

Našou úlohou je o tom hovoriť a svedčiť. Keď už sám Boh nájde v nás úbohých Božiu stopu, ktorá sa datuje napr. sviatosti krstu, o to viac máme nachádzať v skazenosti sveta Božiu stopu, myšlienku, plán,
ktorý počíta s človekom a s jeho spásou.

2.) Slovo nám dáva hojné milosti. Sv. Ján píše o tom takto: „Z jeho

plnosti sme my všetci dostali milosť za  milosťou.“ (Jn 1, 16)

Na prvý pohľad sa zdá, že tie milosti boli tvorené a posielané spôsobom „pásovej výroby“. Ako keby nás chcel Boh zahrnúť nesmiernymi dobrodeniami za každých okolností. Na prvý pohľad sa zdá, že tomuto prúdu milosti nemožno vzdorovať či odporovať. Ale opak je pravdou.
Sv. Ján píše toto: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.“ (Jn 1, 11) Na jednej strane je Boh, ktorý nás zahŕňa prúdmi nezaslúženej milosti  a na druhej strane je človek, ktorý napína „strunu odporu a neprávosti“. Na jednej strane Boh ukazuje, že jeho studnica milosti je nesmierna, žiaľ, človek neustále ukazuje, že jeho schopnosť „napínať strunu zloby“ je veľmi silná a nekontrolovaná. Mali by sme vedieť, že nádej a optimizmus pre človeka je najmä v nekonečnej zásobárni Božej milosti,
a nie v honobení odporu a vzdoru voči Božiemu plánu.

Aj na začiatku tohto kalendárneho roka sme sa stretli s rôznymi prognózami. Mnohé z nich majú aj odborný status. Väčšinou majú negatívne zameranie a vplyv na človeka. Práve v týchto situáciách sa máme viac obrátiť na zdroj Pánovej milosti. Ten je silnejší a znamená viac ako všetky negatívne prognózy a vyhliadky tohto sveta.

Aj tohto roku bude platiť, že Boh bude mať úmysel nás zahrnúť milosťou za milosťou. Má ich pripravené pre nás, aby ukázal,
že aj uprostred pozemských neistôt je jedine On taký, ktorý zabezpečí plnosť života.

3.) Na svet prichádza Slovo, ktoré je pravým Svetlom. Nemusíme

chodiť ďaleko, aj v bežnej komunikácii sa môže stať obyčajné ľudské slovo nositeľom múdrosti a môže osvietiť naše vnútro, keď objaví podnetnú myšlienku. Aj v tomto svete platí, že slovo sa stane svetlom. V duchovnej, nadprirodzenej rovine, Božie Slovo je naším Svetlom.

Sv. Ján píše: „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet.“ (Jn 1, 9) Každý človek, ktorý sa niekedy ocitol v tme, ocenil svetlo. Len si predstavme, že sme niekde v prírode, zablúdime, alebo sa zdržíme dlhšie a nájde nás tma. Vtedy dokážeme oceniť napríklad svetlo hviezd na nebi, príp. svetlo ľudského obydlia. Pre nás je to znak, že treba ísť za svetlom a že na tej ceste nájdeme život.

Tma nás naučí jednému – ak chceme vidieť svetlo, musíme napnúť zrak. Ak to urobíme, máme väčšiu šancu, že to svetlo nájdeme. Ak je tma okolo nás v morálnom slova zmysle, máme tiež napnúť svoj duchovný zrak. Tma je povzbudením, aby sme našli Svetlo, ktoré svieti vo tmách.
„A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.“ (Jn 1, 5)

Tma, paradoxne, nemusí znamenať zánik človeka, ba ani zánik jeho plánov a možností. Naopak, môže nás vyprovokovať, aby sme intenzívnejšie napínali zrak a hľadali pravé Svetlo. 

Raz večer, už za tmy, skupina veriacich turistov obchádzala istý kostol. Cez tmavé okná sa snažili niečo v interiéri kostola vidieť. Jeden z nich povedal ostatným: „Pozerajte sa dobre, ak objavíte svetielko bohostánku, znamená to, že ide o náš kostol.“ Ak objavíme v tmách tohto sveta i čo len malé svetielko nádeje a Božej prítomnosti, stačí to na to, aby sme nadobudli presvedčenie, že život a svet patria Bohu. Neexistuje taká tma, ktorá by zakryla svetlo Božej prítomnosti, dokonca ani v našej duši.

Sviatok Zjavenia Pána nám odporúča nespustiť z očí Svetlo,
ktoré prichádza z výsosti. Ak sa ho budeme držať podľa vzoru mudrcov, popri všetkých peripetiách života, do cieľa dôjdeme. Kristus sa stane
pre nás tou jedinou a správnou cestou. A my budeme mať právo povedať, že náš život je vo hviezdach, ale vo svetle betlehemskej hviezdy,
ktorá prináša zvesť o Mesiášovi, ktorý je naším Spasiteľom.

Vianočné zamyslenie – Boh hovorí

V živote nastávajú situácie, v ktorých sa nám žiada počuť ľudské slovo. Ak chýba, máme pocit prázdna. Bývame po ňom hladní a netrpezliví. O aké situácie ide?

         Napríklad o také, kedy má niekto blízky docestovať do cieľa a ozvať sa nám. Sme netrpezliví a nedočkaví dovtedy, kým sa tak nestane.

         Predstavme si inú situáciu. Tí, ktorí vychovávajú dieťa čakajú na chvíľu, keď vysloví prvé slová a začne rozprávať.

         Podobná situácia môže nastať, keď rodina alebo nejaké spoločenstvo sedí v kruhu a radí sa o niečom dôležitom. Vtedy má každý postreh cenu zlata. Určite je takýchto alebo podobných situácií ešte veľa.

         Počas Adventu sme sa pripravovali na skutočnosť, že počas Vianoc bude k nám Boh hovoriť. Ba môžeme povedať, že počas sviatkov narodenia Pána hovorí k nám výnimočným spôsobom. Celému spoločenstvu veriacich, ale aj ku každému individuálne.

         Boh hovorí v rôznym spôsobom:

  1.) Boh prehovoril

  2.) Boh sa prihovoril

  3.) Boh ostáva verný svojmu slovu

11.) Boh prehovoril

Vždy, keď použijeme výraz „prehovoril“, máme pocit, že ide o niečo

oficiálne, úradné.

Takto sa vyjadrujeme napr. o niekom, kto doteraz mlčal alebo hovoril aj predtým, no teraz povedal niečo záväzné a mimoriadne.

Mnohí si myslia, že Boh v dejinách mlčal. No v Liste Hebrejom
(Hebr 1,1) čítame túto myšlienku: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov.“ Boh nikdy nemlčal, no pri narodení Božieho Syna chcel povedať závažnú myšlienku (Hebr 1, 2): „V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet.“

         Kedy teda hovorí Boh závažným spôsobom, že jeho hlas počujeme? Je to v situácii, keď nás jeho podnet prinúti rozmýšľať a konať; vtedy, keď nás pohne z miesta. Vtedy, keď nás motivuje, aby sme nestagnovali, ale sa „rozhýbali“ svoj život tak, aby bol podobnejší obrazu evanjelia. Presne tak konali pastieri v Betleheme, traja mudrci, ale aj starí ľudia – Simeon a Anna, ktorí tiež vyznali vieru v Mesiáša.

   2.) Boh sa prihovoril

Výraz „prihovoril sa“ predpokladá vľúdnejší, osobnejší, menej oficiálny

a hlavne milší prejav. Tak je to aj medzi ľuďmi. Niekedy niekto skonštatuje: „Prihovoril sa mi.“ Dôvod spočíva v tom, že ten, kto sa prihovoril, chcel nadviazať kontakt, aby komunikácia bola dôvernejšia.

V evanjeliu čítame o udalosti v nazaretskej synagóge. Ježiš tam vstúpil, aby učil. Svätopisec o tej udalosti napísal (Lk 4, 22): „Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst, a hovorili: „Vari to nie je Jozefov syn?“ Zdôrazňuje sa tam, že Ježiš sa prihovoril zvlášť milým spôsobom. Za milými slovami medzi ľuďmi zisťujeme niekedy „zákulisie“. Je za nimi niekedy podlízavosť, faloš a pretvárka či snaha zapáčiť sa a upriamiť pozornosť na seba. Ako by sme už prestávali dôverovať a veriť v milé slová a spôsoby.

Keď sa milo prihovára Boh, nepôsobí iba na city, ale chce upokojiť rozorvanú dušu človeka a chce, aby sme urobili to, čo urobili ľudia v synagóge počas Ježišovej návštevy (Lk 4, 20): „Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho.“ 

Milá Božia reč vzniká vtedy, keď chce, aby sme odvrátili prílišný záujem o tento svet a častejšie ho upreli na Krista. Myslíme si, že je to vhodná výzva a myšlienka do nového roka. Zvlášť, keď tento nový rok má titul – „Rok Božieho slova“. Ide o Božiu ponuku, aby sme svoj duchovný zrak viac upreli do hĺbky Božieho slova s možnosťou aplikácie na bežný život.

  3.) Boh ostáva verný svojmu slovu

Tento výrok medzi ľuďmi samozrejmosťou nie je. Nedá sa vždy

dôverovať slovu iného človeka. Na druhej strane Ježiš o svojom slove hovorí (Jn 6, 63): „Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život.“ Túto pravdu môžu potvrdiť ľudia, ktorí našli vo viere nový život, tí ktorí uverili v Krista. Hovoria, že sa im v žilách akoby „rozlial nový život“, ktorý doteraz nepoznali, alebo akoby sa im vracal život, ktorý kedysi vyhnali, no teraz sa im vrátil naspäť.

         Počas vianočných sviatkov z dôvodu narodenia Spasiteľa sa nám „vrátila chuť“ pre vieru, najmä pre prax viery. Znovu nám „zachutila“ atmosféra betlehemských jaslí.

         Asi všetci poznáme situáciu, keď sa po dlhšom čase vrátime domov. Vtedy nám znovu „zachutí“ domáca strava. Sme hladní a zatúžime po nej. Tak je to aj s milosťou viery. Každý, kto sa odvráti od hriechu, zachytí túžbu po novom pokrme, ktorý ponúka Kristus.

         Počas vianočných sviatkov sme si isto našli čas, aby sme si vypočuli slová iného človeka. V priebehu roka na to veľa príležitostí nemáme. Počas Vianoc nám Boh tento čas poskytuje. Keď sme počúvali iných, počúvali sme samého Boha. Vtedy nadobúda iný význam dialóg, ktorý zaznieva v kostole pri sv. omši: „Počuli sme Božie slovo. Bohu vďaka.“ Týmto pozdravom sa chceme rozlúčiť s vianočným obdobím, že sme ho neprežili nadarmo, ale že sme dôležité miesto venovali Pánovým slovám. Ony nech nás sprevádzajú počas celého kalendárneho roka.