Menej je niekedy viac.

Na futbalovom ihrisku trénovala skupina detí. Bolo ich niečo vyše dvadsať. Chlapci navštevovali prvý stupeň základnej školy a špecializovali sa popri tom na futbal. Bolo vidno,že lopta im učarovala. Prizerala sa im trojica mužov v športovom oblečení. Mali pred sebou parádne divadlo. Chlapci najprv manévrovali s loptou jednotlivo,cvičili dribling a rôzne technické finty. Potom sa nakrátko zahrali medzi sebou na dve brány. Tréning trval necelú hodinu. Dvaja z trojice prítomných mužov sa obrátila na tretieho,zrejme špičkového odborníka,s otázkou:ako sa ti to páčilo? Ktorí ťa zaujali? Muž ukázal prstom iba na dvoch. Povedal:títo sú naozaj talentovaní. Podľa čoho to vedel? Pre neodborníka boli na tom všetci chlapci rovnako. Iba odborník dokáže oddeliť "zrno od pliev" a ukázať na to,čo je skutočne hodnotné. Ježiš,hovorí evanjelium,sa predieral davom,ktorý ho všade nasledoval/Mk 5,21-43/. Trmu vrmu okolo neho využila ťažko chorá žena. Dotkla sa ho tak,že sa sotva dotkla jeho rúcha. Ježiš to spozoroval a hneď sa zaujímal,kto sa ho dotkol. Učeníci sa čudovali,že v takomto dave,ktorý bol na nich nalepený,postrehol nejaký výnimočnejší kontakt. Je to tak,ako keď odborník naznačí talent jedného,dvoch detí,hoci okolo diania je ich niekoľko desiatok. Toľko ľudí "sa tlačí na Ježiša",ale nie všetci sa ho dotýkajú. Skutočný dotyk pochádza iba od tých,ktorí tak konajú nielen v dave,ale aj ako individuálni záujemcovia o osobu Ježiša a jeho náuku. Koľkí žijú v ilúzii,podľa ktorej ich viera dosiahla vrchol,lebo si to tak vsugerovali a nezaoberajú sa myšlienkou prehodnocovania svojej viery. Nie je dotyk ako dotyk. Viera mnohých v mase,či dave,sa môže zdať rovnaká,takmer na nerozoznanie. Iba Boh,ako najväčší odborník,dokáže posúdiť správnosť úmyslov a povedať:iba tento,alebo títo majú skutočný talent/záujem/ nasledovať myšlienky Božieho kráľovstva...

Prítomnosť Simeonov a Anien v našom živote viery.

Istá rodina sa vrátila z dovolenky. Tak,ako to už býva zvykom,len čo sa ako tak aklimatizovali,začali si pozerať zábery a fotografie. Chceli si oživiť a priblížiť pekné chvíle,ktoré strávili v cudzine. Pri prezeraní jednej fotografie sa im zmraštilo čelo. Pri zhotovovaní,inak mimoriadne vydarenej snímky,,im nejakí cudzí ľudia vošli do záberu. Pokazilo to celkový dojem. Už sa s tým nedá nič robiť,zostáva to navždy. Predstavme si také niečo ako fotografiu a na nej Jozefa,Máriu s Ježišom v náručí,ako kráčajú do chrámu obetovať svojho syna tak,ako to predpisoval zákon. A v tom by vošli "do záberu" dvaja ľudia,ktorí na prvý pohľad,nevedno,čo tam hľadajú. Sú to starec Simeon a prorokyňa Anna. Vývoj udalosti obetovania malého Ježiša,ako o tom hovoria evanjelia, poukazuje na to,že nie sú "v zábere" len tak,náhodne/Lk 2,22-40/. V čom sú dôležití,najmä z pozície viery? 1,Pôsobia,ako potvrdzujúci faktor pre činnosť,ktorú nazývame-obetovanie sa Pánovi. Vždy,keď sa človek rozhodne pre obetu Pánovi vo forme životného povolania alebo mu zasvätí nejakú konkrétnu činnosť,Boh mu posiela potvrdenia,že takáto obeta mu je milá. S týmto javom sa stretli Jozef s Máriou,keď utekali do chrámu obetovať Ježiša. Simeon a Anna poslúžili o.i.,ako potvrdzujúci princíp pre takéto zmýšľanie a konanie. Boh,aby utvrdil obetujúceho a zasväcujúceho sa človeka v rozhodnutí nasledovať ho,posiela mu do cesty  takých,ktorí rozmanitým spôsobom tlmočia Božiu vôľu. Optimálne je,keď to potvrdia takí čistí ľudia,ako vyššie menovaní starší ľudia,ktorí zmysel života videli v očakávaní príchodu Mesiáša. Keď sa spoja dva alebo viaceré čisté úmysly,môže sa vykonať a dokonať veľké dielo Božej prozreteľnosti. Evanjelium hovorí o spojení čistých úmyslov členov nazaretskej rodiny s úmyslami Simeona a Anny. 2,Simeon a Anna poslúžili ako svedectvo vernosti vo veciach zasvätenia. Treba si vždy znova a znova prečítať v evanjeliu ich charakteristiku života a rozjímať nad ňou. Celý život prežili v očakávaní príchodu Mesiáša. Nik a nič ich nemohlo od tejto cesty a rozhodnutia odvrátiť. Z pozície dnešného človeka je to obdivuhodná skutočnosť. Najmä preto,lebo porušenie vernosti Bohu alebo jeho dielam sa chápe už len ako "zlyhanie ľudského faktoru". Narušenie vernosti voči záväzkom,ktoré dáva človek Bohu,nie je iba ľudská záležitosť,ktorá sa dá tolerovať. Je to najmä postoj odmietnutia služby Pánovi,ktorý zasial do duše človeka dobré semeno. Je čas znova sa zamyslieť,či neprijímame  službu s tým,že už dopredu vieme o jej prerušení,či skôr ukončení. Ten,kto poruší vernosť dáva na javo,že žil s alternetívami vo svojom srdci. A to je pre službu Bohu neprípustné. 3,Simeon a Anna svedčia o skutočnosti,podľa ktorej cesta zasvätenia sa Bohu nebude ľahkou prechádzkou. Evanjelium cituje Simeona:"Tvoju vlastnú dušu prenikne meč". Meče protirečenia môžu byť vonkajšie a vnútorné. Verejnosť už dávno nie je prajná voči zasväteným,no na druhej strane ich  niekedy takmer zúfalo vyhľadáva. Škandály z radov zasvätených robia svoje. Škandály štátnych a iných predstaviteľov sa dnes akoby prehliadali/najmä u nás/. Vnútorné meče súvisia s vyprázdnenými kostolmi,s preriedenými radmi kajúcnikov,s nepraktizujúcimi veriacimi,ktorí žiadajú sviatosti pre svoje deti,hoci ich v duchu viery nevychovávajú,s ťažkosťami pri nachádzaní dobrovoľníkov do rôznych služieb vo farnosti, s klesajúcim počtom adeptov pre službu celoživotného zasvätenia sa Božím dielam atď. Cesta povolania nikdy jednoduchá nebola a už vôbec nie v dnešnej dobe. Proroctvo starého Simeona sa ukazuje ako nadčasové. Ostrie meča cítia všetci,ktorí obetovali svojich blízkych Pánovi. Tým sa akoby testuje pravdivosť nie povolania ako takého,ale pravdivosť úmyslov tých,ktorí cítia a počujú Pánovo volanie,aby ho nasledovali.Simeonovia a Anny musia byť prítomní v tajomstve povolania a zasvätenia. Ich prítomnosť si praje sám Boh. Reprezentujú odpoveď Pána na ochotu jedinca kráčať v Pánových šľapajách.

Boj ako protiváha záhaľčivosti.

 Sme rôzni ľudia. Niektorí sa vyznačujú tým,že musia neustále s niekým zápasiť. Majú to v sebe. Nepoznajú čo to je kľud v duši a stále hľadajú protivníkov. Inými sa už asi nestanú. Celý život budú bojovať a keď nejaké víťazstvo dosiahnu,nájdu si ďalší dôvod na súperenie. Dejiny Izraela nám hovoria,že vyvolený národ musel často zvádzať boje. Na obzore bol vždy nejaký nepriateľ. Aj kráľ Dávid sa určite niektorých zúčastnil. Raz sa mu však jeho neúčasť v boji stala osudnou/2 Sam 11,1-17/. Kým jeho muži bojovali,on sa záhaľčivo prechádzal po streche svojho domu. Zbadal Betsabe,Uriášovu manželku a zatúžil po nej. Keď počala,umiestnil jej manžela na najťažšie miesto bojiska,kde zahynul. Spáchal ťažký hriech.Nebojoval,oddal sa záhaľčivosti. Záhaľka často splodí hriech. Stalo sa to aj v prípade kráľa Dávida. Niekedy sa čudujeme,že musíme v živote znášať ťažké boje v duchovnom slova zmysle. Boh nám nedopraje pokoja. Vie,prečo to robí. My,nie. Robí to aj preto,lebo nás pozná dôkladne. Vie,že sme náklonní pre istú formu záhaľky a boj nám znemožňuje myslieť na zbytočné veci a hlúposti. Ide o boj,ktorý je spásonosný. Možno práve v tom spočíva Božia taktika-viesť nás cestami,ktoré sú dosť nepríjemné,ale užitočné pre spásu.

Rast v tichosti.

Pred rokmi som sa zúčastnil,spolu s viacerými ľuďmi,exkurzie v jednom pivovare. Chceli sa nám pochváliť najnovšou linkou,ktorú práve nainštalovali a spustili. Naozaj,boli sme svedkami veľkolepého divadla. Linka fungovala perfektne. Popri nej sa motalo iba zopár jednotlivcov. Ktosi sa spýtal,či tam musí byť aj tých zopár ľudí. Vedúci pracovník,ktorý mal smenu a linku na starosti,nás odviedol pár metrov ďalej a namiesto dlhých rečí ukázal na kopu fliaš v jednom mieste. Vypadli z linky. Nech je technológia akokoľvek dokonalá,nie je všemohúca. Je potrebný stále nejaký ten človek,ktorý musí zasiahnuť a linku očistiť a spriechodniť. Málokedy sa stane,že zasahovať nemusí. Predpokladám,že ľudia,ktorí vykonávajú isté profesie,sú radi,keď nemusia do procesu zasahovať. Napríklad:policajti,vojaci,hasiči alebo učitelia,ktorí nemuseli odpovedajúceho študenta prerušovať a klásť doplňujúce otázky. Väčšina z nich je rada,keď môže konštatovať-nemuseli sme do diania zasahovať. Po prečítaní Ježišovho podobenstva o procese rastu semena v zemi/Mk 4,26-34/,získame dojem,že človek je pri tejto dobre fungujúcej "linke" zbytočný. Semeno sa vzmáha,klíči,rastie a človek nastúpi,až keď príde čas žatvy,lebo musí "priložiť kosák". Boh si riadi svoje procesy. Aj keď sa nám niekedy zdá,že si niektoré veci nevšíma,že ich necháva na samospád a necháva im živelný priebeh. Pri iných skutočnostiach máme pocit,že sa isté procesy vôbec nehýbu. Kde je Boh vtedy? Naozaj nič nerastie v našom prostredí? Nerastie  dieťa,či vnúča v rodine? Nedonesie aj dobrú známku zo školy? Nevidíme,že niekto v nejakej veci zobral zodpovednosť do vlastných rúk a začal konať dielo,ktorému sa predtým nikto nevenoval? Dnes,zajtra sa zamerajme na to,či vidíme v našom prostredí známky rastu dobra,poctivosti,zodpovednosti,aj keď by mali byť zastúpené v mikroskopickom množstve. A to hlavne u seba. Boh chce riadiť aj náš rast pre Božie kráľovstvo. Dovolíme mu to alebo skôr brzdíme najdokonalejšiu linku sveta-proces,ktorý pripravuje človeka pre večnosť?

Deň zasväteného života II.

Pred niekoľkými dňami havaroval v USA vrtuľník Sikorsky S-76. V jeho troskách našli o.i. aj mŕtve telo Kobe Bryanta. Ide o jedného z najlepších basketbalistov všetkých čias. Mal iba štyridsaťjeden rokov. Spolu s ním zahynula aj jeho dcérka Gianna a ešte iní spolucestujúci. Vrtuľník lietal v hmlistom počasí,za nízkej viditeľnosti. Odborníci zistili,že stroj nemal inštalovaný softvér TAWS. Je to zariadenie,ktoré signalizuje,že vrtuľník sa dostal do nebezpečnej vzdialenosti k zemi a núti pilota,aby konal tak,žeby sa vrtuľník  znova dostal do bezpečnej výšky od zeme. Čo nám pripomína Deň zasväteného života? Napríklad to,že Boh poveril isté osoby,aby skrze svoje povolanie odovzdali svetu memento,že nie je dobre,keď človek vyznáva iba hodnoty prízemné. Prítomnosť duchovného povolania vo svete je akoby prvok TAWS vo vrtuľníku. Signalizuje všetkým,že pre bližšie spojenie s Bohom,sa musíme trocha "odlepiť" od zeme t.j. zanechať iba materialistické zmýšľanie a pohliadnuť viac "hore" t.j. začať žiť viac podľa nebeských pravidiel. Dokonalými protagonistami Bohu zasväteného života sú apoštoli. Nechávajú nám príklad životného smerovania. 1,Apoštoli,s Ježišom na palube loďky,odrazili od brehu/Mk 3,7-12/. Najprv ide o praktickú záležitosť. Ľudí bolo veľa,tlačili sa na Ježiša a tak Učiteľ rozhodol,že treba od brehu na loďke poodraziť. Druhý motív/určite nie v hierarchii dôležitosti/ spočíva v tom,že zasvätené osoby nemajú byť príliš viazané na "bezpečné" brehy pozemského života. V tomto prípade predstavuje breh bezpečnosť a zázemie a more slobodu,široké možnosti konania,ale aj veľké riziká. Zasvätený veru musí odraziť od brehu istôt a vydať sa do služby,ktorá nebude vyhovovať podmienkam pozemského pohodlia. Už len preto,že evanjelium narúša akúkoľvek pohodlnosť človeka a núti ho uvažovať a konať v  intencii Božieho kráľovstva. Odraziť od brehu znamená vystaviť svoj život počudovaniu , posmechu a zneváženiu zo strany tých,ktorí zostávajú na pevnine,ktorá im zabezpečuje /ne/primeraný komfort. Dnes je práve toto pre mnohých mladých ľudí hlavným problémom-nájsť odvahu a odraziť sa od štandardných a zaužívaných pomerov. Svoj život vložiť do jedinej možnej istoty-do Pánovej prozreteľnosti. Tu sa stretávame s ďalším neuralgickým bodom povolania- je dôležité poznávať Pána od detstva,aby potom nebol pre nás strašiakom,ale milovaným Učiteľom,ktorý jediný má slová večného života.Ak rastieme popri ňom od detstva,potom ho ľahšie objavíme na ceste hľadania povolania. 2,Paradoxne,v evanjeliu sa nachádzajú scény,ktoré hovoria o tom,že sa apoštoli správali opačne. Ponáhľali sa z mora na breh. K tomuto kroku ich prinútil vodný živel/Mk 4,35-41/. Služba tých,ktorí sa Bohu zasvätili evanjeliovými sľubmi,je väčšinou zameraná na ľudí a ich potreby. Preto musia otočiť kormidlo a hľadať ľudí aj na pevnine. Nenájdu tam vždy celistvé osobnosti,ale aj zranených ľudí. Takých,ktorých pevnina neuspokojila a nedala im zmysel a plnosť života. A to napriek tomu,že majú plné žalúdky,špajzy,garáže a bankové kontá. Duchovné osoby sa snažia opraviť pokazené ľudské životy. Či už konkrétnou službou,alebo modlitbou. Priam z duše im hovorí umelec-ikonopisec,ktorý píše o svojej práci na stránkach Katolíckych novín/KN 5/2020 s.21/. Zastáva názor,že každý človek sa podobá poškodenej ikone,ktorú treba opraviť. A dodáva:"Keď nám niekto daruje ikonu,ktorá je poškodená časom,ľudskou nenávisťou alebo rôznymi udalosťami,zaobchádzame s ňou jemne,s úctou,so srdcom plným súcitu. Dotýka sa nás nešťastie,ktoré ju poškodilo. Nie je pre nás podstatné,že je poškodená. Dôležité je pre nás to,čo zostalo z jej krásy,a nie to,čo sa pominulo". Vždy niečo zostáva aj v "poškodenom človeku",ktorý prepadol hriechu. Zasvätené osoby sa snažia vidieť,že v človekovi stále zostal obraz Boží. A to je dôvod,pre ktorý orientujú svoje snaženia na zacelenie jeho rán a obnovu života v Kristovi. 3,Istý čas strávili apoštoli s Ježišom vo večeradle/Jn 13,1-15/. Nie je to ani more ani pevnina. Je to posvätná chvíľa,kedy stolujeme s Ježišom. Občas potrebujeme zanechať ťarchu povinností služby a vystúpiť do Večeradla. Tam sa odohralo posvätné dianie/sv.Eucharistie a kňazstva/. Zasvätená duša nemôže plnohodnotne konať službu,ak by chcela obísť posvätné tajomstvá a nevenovať sa im. Práve ony stmeľujú a zjednocujú apoštolské úmysly,pohnútky,aktivity do jedného celku a predkladajú ich Tomu,ktorý priniesol jedinú dokonalú obetu na kríži. Takéto posvätné správanie sa javí ako srdce života a apoštolátu zasvätenej osoby. Udalosti Večeradla posilňujú zasvätených na mori podujatí uprostred búrok dnešného sveta,ale aj pomáhajú vytvárať vzťahy s ľuďmi,ktorí službu zasvätených potrebujú,ba priam ju vyhľadávajú.

Boh chce túto cestu.

Nedávno som pozeral na TV Noe filmovú reportáž o živote v ktoromsi kňazskom seminári. Bolo to veľmi dobre spracované. Mladý redaktor za pomoci seminaristu pochodil celý objekt seminára a hlavne -rozprával sa s adeptami kňazstva. Celé sa to nieslo v zábavnom/čo je príznačné pre mladých/ duchu,ale hlavne v pozitívnom podaní/čo je príznačné pre túto dobu,v ktorej,inak vládne skepsa v súvislosti so zlyhaniami v radoch duchovenstva/. Redaktor,položil záverečnú otázku mladému seminaristovi-jeho sprievodcovi:Budeš musieť dodžiavať celibát,nebojíš sa toho? Odpoveď bola hneď hotová:"Bojím.Ale bolo by zle,keby som nešiel touto cestou,lebo viem,že Boh ma volá a chce,aby som po nej vykročil. Som presvedčený,že na tejto ceste nájdem Boha ešte hmatateľnejšie,ako na akejkoľvek inej". Zaujímavé a pekné svedectvo. Každý rok slávime sviatok Hromníc-Obetovanie Pána. Dávame mu prívlastok-Deň zasväteného života. Týka sa celej Cirkvi,ale najmä tých,ktorí svoj život zasvätili Bohu v službe a vedia,že Boh chce,aby touto cestou kráčali celý život. Pre nich,ale aj pre budúcich adeptov platia určité riziká,o ktorých treba hovoriť. Pomôže nám pri tom evenjelium/Mk 4,1-20/. Nájdeme tam podobenstvo o rozsievačovi. Ten rozsieval semená tak,že nie všetky padli do dobrej zeme. 1,Niektoré padli na kraj cesty. Ak sa niekto zasvätí Bohu sľubami chudoby,čistoty a poslušnosti,nemôže byť preňho povolanie iba "okrajovou záležitosťou". V živote je to tak,že niektorým veciam pripisujeme väčší význam,iné marginalizujeme. Je zlé,ak sa  dostáva zasvätený život na okraj života spoločnosti. Nie je optimálne,ak si adept volí duchovné povolanie iba vtedy,ak sa inde neuplatnil a minul všetky "tromfy" pozemských ambícii. Túžba po povolaní sa má prepracovať na najvyššie priečky. Ak je  športovec dobrý,nevadí,ak sa mu nevydarí úvod,lebo on sa môže postupne prepracovať na vyššie priečky. Povolanie sa musí dostať na úroveň "top". Nie je to jednoduché,lebo "top" ľudí väčšinou prevezmú chápadlá manažérov veľkých firiem,športových skautov a sliedičov zo strany šoubiznisu. Ťažko sa uchováva duchovné povolanie v dobrej kondícii popri týchto silných fenoménoch dnešnej doby. Nečudo,že semeno povolania môže ľahko padnúť na kraj cesty,kde sa nechá zašliapať,ak nebude mať vnútornú vitalitu a ambíciu rásť popri Kristovi. 2,Niektoré semená padli na skalnatú pôdu. Obdivuhodne rýchlo začali rásť. Použijeme výraz-v zrýchlenom konaní,či formáte. Ale eufória nemôže trvať dlho. To,čo nie je dostatočne zakorenené,skôr či neskôr zvädne. Nebude to mať hĺbku. Pri istej slávnostnej príležitosti sa ktosi prihlásil,že povie prípitok. Všetko stíchlo. Dotyčný zdvihol pohár,ale zmohol sa len na zopár fráz. Niektorí mu zatlieskali,iní zostali chladní. Jeden z početnej skupiny "netlieskajúcich" konštatoval:nemalo to hĺbku. Zaujímavé. Ľudia chcú počuť hlboké veci,neuspokoja sa len s frázami. Tých je na bilboardoch neúrekom. Hĺbku života v spoločnosti reprezentujú najmä zasvätené osoby/nielen oni/. Spoločnosť a vzťahy sa tým vybalancujú. Spoločnosť nachádza zdravú rovnováhu,hoci si to možno ani neuvedomuje. Hĺbka a rovnováha-to sú dva dôležité aspekty/nie jediné/,ktoré prinášajú so sebou zasvätené osoby. 3,Iné padli do tŕnia. Tŕnie je pre semeno nežiadúce,lebo môže udusiť život. Povolanie môže udusiť trpká neprajnosť prostredia,antikampaň v niektorých médiach a slabá podpora medzi svojimi. Chýba nám/zvlášť dnes/ väčšia prajnosť pre duchovné povolanie. Sme obklopení vzdorom prostredia,ktoré vnucuje duchovnému stavu pečať hanlivosti a opovrhnutia. Je zaujímavé,že alternatívu nikto neponúka. Nemôže,pretože neexistuje. Adeptovi na povolanie musíme vyprosovať veľa odvahy a síl,aby si prekliesnil cestu vyššie mnohými "krovinami". Tie bodajú a tým  výhonky povolania zraňujú,vyciciavajú zápal za posvätné veci a oslabujú v oblasti vôle,ktorá rezignuje pri prvotných ťažkostiach. Adept povolania nemôže zostať v týchto zápasoch osamotený. Potrebuje chór pomocníkov,ktorí budú preňho predstavovať kus dobrej pôdy,na ktorú sa dá spoľahnúť. Tŕnie predsa nemôže hrať na roli prím. Ak by sa tak stalo,tak potom nejde o žatvu,nejde o dobré hospodárstvo,ale o paškvil,na ktorom sa zrodia iba obludné a nepravdivé predstavy o zasvätenom živote. Modlime sa za povolania. Tak dostane náš život významnú hĺbku. Získame tak podiel na procese,ktorý uzákonil sám Ježiš,keď vyzval ľudí,aby ho nasledovali.

Daj Bohu o sebe vedieť.

Situáciu dvoch rozvadených táborov z jednej rodiny dôverne poznáme. Niektorí z vlastnej skúsenosti,iní z rozprávania "postihnutých",ktorí sa ocitli na obidvoch stranách barikády. Presne podľa takéhoto scenára sa odohral  skutočný príbeh človeka,ktorý sa podujal na priam nemožnú úlohu-zmieriť rozvadené strany. Rozhodol sa,že navštívi tzv.znepriatelenú vetvu rodiny,že prekročí pomyselnú hraničnú čiara a poberie sa všeličo vysvetliť. Neskôr spomínal,ako ešte v poslednom okamihu zastal na prahu dotyčného domu,a začal prestupovať z miesta na miesto. Jeho pozícia bola :ani von ani dnu. Napokon,predsa len našiel odvahu a vykročil vyjednávať mier. Evanjelium píše o pokuse Panny Márie s rodinným sprievodom prepracovať sa k Ježišovi,ktorý práve vyučoval. Sv. Marek napísal,že:"zastali vonku..."/Mk 3,31-35/. Na prvý pohľad by sa zdalo,že ich postoj je neistý,že skôr vykazuje pozíciu:ani dnu ani von. Ale to je iba povrchný pohľad. Ich postoj neistý nie je,nie je ani chaotický a nezaváňa ani strachom z toho,čo bude. Evanjelista nezabudol dodať:"...dali si ho/Ježiša/ zavolať. Ide o úkon odvahy a určitého sebavedomia,ba až istoty,že neodídu odmietnutí a že ich odchod nebude doprevádzaný Ježišovými výčitkami. Nikto z nás nebude vymeriavať,ako ďaleko,či blízko sa od Ježiša nachádza. Sú situácie,kedy si myslíme,že sme až na chvoste rebríčka Pánových vyvolených...To,ale nie je podstatné. Dôležité je,aby sme dali o sebe Ježišovi vedieť,aby "sme si ho dali zavolať". Nie s postojom vzdoru a výčitiek,ale z pozície prosiaceho,ďakujúceho a velebiaceho jeho prozreteľnosť. Buďme si istí,že Ježiš počuje. Tak,ako vnímal príchod Márie so sprievodom,hoci práve učil,tak vníma aj naše postoje,hoci sú niekedy chaotické a nestále.