Fenomén zatvorených dverí.

Situáciu po Ježišovej smrti na kríži vyriešili apoštoli tak,že sa zamkli pred vonkajším svetom/Jn 20,19-31/. Trpeli strachom a neistotou. Mali obavy o svoju budúcnosť. Zamkli sa a za zatvorenými dverami rozprávali čo a ako ďalej. Určite sa aj modlili,očakávali zrejme nejaké usmernenie z hora,od Boha. Myslím si,že v súvislosti s koronakrízou a určitou karanténou,predstavujeme podobné spoločenstvo. Zamkli sme sa pred dosahom zloby a hľadáme,pod vedením kompetentných,riešenia do budúcnosti. Určite sa aj modlíme a diskutujeme nad perspektívou života. Aj keď tieto dve situácie totožné nie sú,minimálne jedno majú spoločné:prítomnosť Ježiša. Zamknuté dvere neboli pre ňho prekážkou. Ako Zmŕtvychvstalý sa apoštolom zjavil počas ich spoločného sedenia. Som presvedčený,že prenikol aj cez naše spoločenské,pracovné a rodinné karantény a je" Boh s nami". Čo prináša,lebo určite neprichádza s prázdnymi rukami? 1,Evanjelium hovorí,že v spoločenstve apoštolov si stal doprostred. Nie hocikde,ale presne doprostred. Nik tak neovláda hierarchiu ako on. Miesto Boha v ľudskom spoločenstve má byť v strede. Zaujíma ho automaticky,dovolenie si nepýta. Nepotrebuje ho. Všimnime si,že si nezvolil nejaký  piedestál,nejaké vyvýšené miesto,ktoré by  vizuálne dostačujúco reprezentovalo jeho nadradenosť,ale miesto v strede. Decentne,neurážlivo,ale presvedčivo zaujal predsednícke miesto. Ktosi z mojich známych bol v zime na ročníkovom stretnutí v škole. Išlo o bývalých maturantov. Stretnúť sa mali v škole,priamo v triede,z ktorej sa rozišli po maturite do sveta. Známy konštatoval,že každý si automaticky našiel to "svoje miesto",na ktorom sedel celý rok. Nikto si nepýtal zasadací poriadok,nik sa nepýtal spolužiaka:"nevieš,kde som sedával ja?" Každý  presne identifikoval svoje miesto,každý našiel to svoje. Ježiš vie,kde je jeho miesto. Je otázka,či to vieme my,ľudia? Nové postpandemické usporiadanie života má pamätať na exkluzívne miesto pre Boha. Ak by sa tak nestalo,Boh sa ohlási znova. A dôraznejšie,ako teraz. 2,Ježiš,teda,vstúpil do spoločenstva učeníkov a našiel si centrálne miesto. Prišiel a "povedal". Teraz,nie je dôležité, čo to bolo. Podstatné je to,že prehovoril. Boh svoj príchod okoreňuje posolstvom slova. Nie je čas na to,aby sme sa začali viac zaujímať o to,čo  hovorí Boh? Najvyšší čas! Viac sa zaujímame o to,čo hovoria politici,odborníci aj bežní ľudia. A pritom politici mnohkrát ľudí klamú/čo bolo doteraz/,odborníci,čo ako renomovaní,sa niekedy podstatne líšia vo svojich sentenciách a bežní ľudia hovoria tak,že tým prezrádzajú prázdnu hlavu a pustú dušu. Potrebujeme počuť Božie slovo! Hlavný dôvod, prečo to tak má byť,vymedzuje sv. Ján vo svojom Zjavení takto:"Blahoslavený,kto číta,aj tí,čo počúvajú slová proroctva a zachovávajú ,čo je v ňom napísané,lebo čas je blízko"/Zjv 1,1-3/. Udalosti,ktoré sa dejú okolo nás,svedčia o tom,že Boh sa pripomenul ľudskému spoločenstvu. Ono sa ešte dávno pred vznikom pandémie uzamklo do svojej pomyselnej "miestnosti",nie zo strachu pred Bohom,ale preto,lebo chcelo ostentatívne naznačiť,že si vystačí aj bez neho. Výsledkom,však bola krutá izolácia od pravých hodnôt a sebadeštruktívny spôsob života. Dôsledky vidíme teraz. Je čas umlčať krikľúňov,stíšiť populistov,pacifikovať tých,ktorí chcú z tejto situácie ťažiťa koristiť. Dajme viac na to,čo chce povedať Boh. Už sme aj zabudli,že pri sv.omšiach počúvame pravidelne:Počuli sme Božie slovo! Vnímame ho? 3,Ježiš,pri návšteve apoštolov ukázal ruky a bok. Ukázal svoje rany. On ich ukazuje stále. Nezáujem o chorých,marginalizovaných,zlé zaobchádzanie s človekom-to je bilancia dnešnej doby. Vari to nie sú Ježišove rany na jeho mystickom tele? On ich ukazuje stále. Je pravda,že pod vplyvom vírusu zomierajú a trpia státisíce. Ale pravda je aj v tom,že popri nich sa ukazuje ľudská ušľachtilosťa vrcholná obeta. Koľko ľudí sa v prvej línii usiluje pomáhať?! Akú hlbku milosrdenstva pociťujú infikovaní,keď im Cirkev,z Božieho poverenia,ponúka milosť úplných odpustkov.?! Stačí ,keď sa niečo pomodlia,alebo úctivo pobozkajú kríž. Boh ukazuje rany,ale ukazuje aj hlbku svojho nekonečného milosrdenstva. Tohto roku sme nemohli špeciálne sláviť Božie milosrdenstvo,vo forme liturgickej. Boh rozhodol,že teraz ho budeme sláviť vo forme výrečnejšej,v podobe reálneho pohľadu na veľké Božie diela,ktoré sa dejú na bojiskách nemocníc a ústavov na celom svete. Doteraz,sa Božie milosrdenstvo slávilo najmä liturgickou formou. Tohto roku sa slávi,akoby demonštratívne,mimo liturgický priestor. Prejavuje sa všade tam,kde človek zápasí o svoj život,o svoju spásu. Vidí,že sa nad ním skláňa iný človek,ktorý,z Božieho poverenia,sa usiluje mu podať prvú,a často aj poslednú pomoc,pred odchodom do večnosti. Súčasný život je plný rán,ale aj plný plnohodnotných prejavov Božieho milosrdenstva. Ježiš prichádza a na toto poukazuje. Rany sa dajú vyliečiť najmä dotykom Pánovho milosrdenstva. Tohtoročné slávenie Trojdnia bolo v istom zmysle redukované,podľa smerníc,ktoré sme mali k dispozícii. Obrady Bielej soboty začali postavením veľkonočnej sviece/paškálu/ na svietnik. Ktosi z asistencie sa spýtal kňaza:"Pán farár,budú aj Kristove rany,alebo ich schováme?" Keď kňaz vtláča hrudky do paškálu,niektorí hovoria,že sú to Kristove rany,v prenesenom slova zmysle. Otázka asistujúceho bola na mieste. Bola praktická. Kňaz odpovedal :"Nie,Kristove rany neschováme. To sa ani nedá". Ježišove rany sa schovať nedajú,ale ani veľké prejavy jeho lásky a spásonosného milosrdenstva.

Spoločenstvo položené na báze Zmŕtvychvstalého.

Istý mladý človek nastupoval do lukratívneho zamestnania. Mal všetky predpoklady:vyštudoval s červeným diplomom,ovládal jazyky,dokázal komunikovať s ľuďmi atď. Mal šťastie. Hovoril,že dostal možnosť vybrať si. Prvá možnosť spočívala v tom,že bude pracovať tam,kde sa štruktúry firmy ešte len zakladajú t.j. na zelenej lúke. Niekto chce ísť  práve touto cestou. Láka ho akási neistota,adrenalín,prekonávanie prekážok,bezsenné noci strávené nad projektami. Chápe to ako výzvu,povedané rečou súčasného človeka. Iný si žiada pravý opak. Je rád,keď zapadne do prostredia,ktoré je už rozbehnuté. Vyhovujú mu už fungujúce štruktúry,kde  každý vie,čo má robiť. Neláka ho experimentovanie,nerád kladie základy niečoho nového,má rád stabilitu a už existujúce veci. Každému vyhovuje niečo iné. Božie slovo Druhej veľkonočnej nedele nám ponúka obraz dvoch spoločenstiev. To prvé, v poriadku hierarchie,je spoločenstvo apoštolov,ktorí sú zamknutí v miestnosti so strachu pred dianím vonku/Jn 20,19-31/. Všetci vedia,že Ježiš Nazaretský,ich učiteľ zomrel. Nevedia,čo ďalej. Radia sa a určite aj modlia,aby spoznali svoju cestu. Z ľudského ponímania pripomínajú všeličo,len nie konsolidované spoločenstvo. Máme dojem,že začínajú,že hľadajú. Akoby začali tvoriť základy niečoho nového,čo ešte nie je inštitucializované. Ich bezsenné noci,naplnené modlitbou a hľadaním, tvoria základ pre novú formu náboženského života,ktoré je položené na Kristovi. Tento adrenalín im nikto nevezme. Aj keď navonok momentálne pôsobia ako nesúrodá spoločnosť,v skutočnosti práve na nich bude postavená Cirkev,a to z rozhodnutia Hlavy-Ježiša Božieho Syna. Iné spoločenstvo nám predstavujú Skutky apoštolov/Sk 2,42-47/. Čo nám pripomínajú výrazy:...vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov....bratské spoločenstvo pri lámaní chleba...boli pospolu...všetko mali spoločné...svorne zotrvávali v chráme...?Pripomínajú nám stabilné spoločenstvo,zbavené "detských chorôb",fungujúce na výbornej úrovni...Je rozbehnuté,naberá na kvalite,prináša ovocie,je na vrchole síl...Prvé-apoštolské spoločenstvo, razilo cestu,vytváralo štruktúry,hľadalo smerovanie...To druhé spoločenstvo bolo postavené práve na tomto základe,ťažilo z neho,učilo sa od neho...V Cirkvi je dosť miesta pre tých,ktorí by sa chceli obetovať pri tvorbe základov niečoho nového,ale aj pre tých,ktorí by mali ambíciu pracovať v už započatej práci. Napokon,denne sa môžeme o tom presvedčiť,v každodennom živote. Dôležité však je,čo spája takéto dve komunity? 1,Predstavitelia obidvoch spoločenstiev sa stretli s Ježišom,každé iným spôsobom. Apoštoské spoločenstvo,ústami Tomáša konštatovalo pri návšteve Zmŕtvychvstalého:"Pán môj a Boh môj!" Stretli sa s Učiteľom z tváre do tváre,z očí do očí. Bolo to tak,počas jeho verejného účinkovania,ale aj po jeho zmŕtvychvstaní. Toto je nezastupiteľná funkcia svedectva Dvanástich. Toto im nikto nevezme-boli s Bohom z očí do očí. Druhé spločenstvo,spoločenstvo novopokrstených,sa s Pánom stretlo tiež, sprostredkovaným spôsobom,skrze učenie apoštolov. No ich dôležitosť to vôbec neumenšilo,práve naopak. V Jeruzalemských katechézach čítame:"Lebo v podobe chleba sa ti dáva telo a v podobe vína sa ti dáva krv,aby si prijímal Kristovo telo a krv a mal sním spoločné telo a spoločnú krv. Takto sa stávame aj nositeľmi Krista,keď naše údy preniká jeho telo a krv"/LH II.,s.594/. Reč je o hlbokom a mystickom spojení s Kristom,ktorý sa nám dáva pod spôsobmi chleba a vína. V istom slova zmysle,sme aj my,súčasní kresťania,v situácií akoby z očí do očí voči Ježišovi. On nás preniká skrz naskrz. Preto si apoštol oprávnene  kladie rečnícku otázku:"Kto nás odlúči od Kristovej lásky?"/Rim 8,35/ Tým naznačuje,že niet pevnejšieho puta, ako spojenie medzi Kristom a pokrsteným človekom. Aj tá naša generácia môže povedať všetkým ostaným to,čo povedali apoštoli Tomášovi:"Videli sme Pána". 2,Predstavitelia obidvoch spoločenstiev sa stretli zoči voči so smrťou a s vyhrážkami. Pred dvetisíc rokmi tí,ktorí sa dali pokrstiť,museli vedieť,že riskujú život. Rozmýšľajme,koľkí ľudia by sa dali pokrstiť dnes,ak by platilo riziko straty života tak,ako za čias prvých kresťanov? Apoštoli Peter a Ján neohrozene učili ľud o Ježišovom zmŕtvychvstaní/Sk 4,13-21/. Židovskí starší ich dali predviesť a radili sa,čo s nimi urobiť. Pri porade zaznelo:"...pohrozme im,nech už nikomu nehovoria v tomto mene". Väčšinou hrozí ten,kto má v rukách moc,alebo ten,kto je zbabelec...Horšia kombinácia spočíva v tom,že niekto má moc a je zároveň zbabelec...Apoštoli a aj prví kresťania žili v permanentnom nebezpečenstve života. Komu by sa to dnes páčilo? Denno denne hľadieť smrti do očí a čeliť hrozbám. Vytrvali tí,ktorí neustále hľadeli do tváre Kristovi. On im dával silu,aby nabrali odvahu a pozreli sa do očí utrpeniu pre Krista. Ani dnešná doba nie je milostivejšia voči kresťanom. Ale stále môžeme robiť to,čo robili prví kresťania i apoštoli-hľadieť Ježišovi do tváre. 3,Nepodceňujme silu spoločenstva,aj keď má v sebe slabšie články. Spoločenstvo apoštolov a na ich učení postavené spoločenstvo prvotnej Cirkvi,to sú neprekonateľné spoločenstvá,ktoré sa stáli vzorom pre kresťanov do konca sveta. Pred nedávnom som čítal,že bývalý majster sveta F1 Michael Schumacher,ktorý v roku 2013 utrpel pri lyžovačke ťažký úraz mozgu,má podstúpiť náročnú operáciu,ktorá ho má vrátiť do života. Chirurg-odborník povedal,že pôjde o zákrok,ktorý je rizikový,prelomový. Jednoducho povedané:pokúsia sa mu odobrať nejaké cievy zo srdca a implantovať do mozgu. Srdce a mozog to sú ústroje,ktoré človek pre život nutne potrebuje. V prípade M.Schumachera si vzájomne vypomôžu. Nemôže to byť tak aj v Cirkvi? To,čo sa dá,nech sa odoberie,odpozerá od prvotného spoločenstva veriacich a implantuje do spoločenstva súčasného. Nech si spoločenstvá vypomôžu. Nech si vypomôžu aj dnes existujúce spoločenstvá a nech si vymieňajú dobrodenia a charizmy,ktoré dostali od Pána. Je jedno,ktoré existuje na spôsob mozgu a ktoré na spôsob srdca. Lebo niet spoločenstva v Cirkvi,ktoré by bolo bez Božieho dobrodenia a bez požehnania. Ani súčasnosť nie je chudobnejšia na dary od Pána. Už len z jedného dôvodu,ktorý upresňuje apoštol takto:"Tam,kde sa rozmnožil hriech,tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť"/Rim 5,20/.

Niekto,kto je výnimočný a zároveň blízky.

Medzi najobdivovanejších ľudí patria vrcholoví športovci. Požívajú úctu za to,čo dokážu. Niektorí fanúšikovia pestujú voči nim,až akýsi druh prehnanej poklony,akéhosi zbožstvenia. Napríklad o Linelovi Messim sa hovorilo,že je akoby "z inej planéty". Tým sa naznačuje jeho výnimočnosť. To isté možno povedať o Waynovi Gretzkym v hokeji,alebo o Michaelovi Jordanovi v basketbale atď. Raz som kráčal po meste a bol som zabratý do rozhovoru s nejakým známym. Zrazu môj spolupútnik prerušil  rozhovor a komusi zakýval a pozdravil ho.Dotyčný  kráčal oproti,no z druhej strany cesty. "Kto je to?",opýtal som sa . Dostal som odpoveď:"Jeden od nás". Uvedomil som si,že v živote potrebujeme ľudí,ktorí si zaslúžia mimoriadnu pozornosťpre svoju genialitu,ale aj ľudí,ktorí sú "naši,sú od nás". Človek má hľadať výnimočných ľudí,lebo dokážu viac ako iní,ale to je málo,to nestačí. My,potrebujeme vo svojom prostredí aj ľudí,ktorí sú "naši",a tým sú pre výnimoční. Vôbec nemusia športovať tak,ako Messi,Gretzky či Jordan. Stačí,že sú s nami,že sú pri nás,jednoducho,že ich máme. Ježiš je taký,ktorý spĺňa tieto náročné kritéria. Je výnimočný,lebo,keď ho prišli vojaci zatknúť v Getsemanskej záhrade,na Ježišovu odpoveď:"Ja som to!", bezmocne popadali na zem/Jn 18,1-19, 42/. Zároveň je našim blízkym,je jedným z nás. Potvrdil to Šimon Peter,ktorý po Ježišovom zmŕtvychvstaní kázal v chráme a vtedy povedal Židom:"Veď Mojžiš povedal: ,Proroka vám vzbudí Pán,váš Boh,z vašich bratov ako mňa. Jeho budete počúvať vo všetkom,čo vám povie"/Sk 3,11-26/. Nikto iný,okrem Ježiša,nie je schopný naplniťobidva rozmery-byť výnimočný,lebo je to Boží Syn a byť jedným z nás,lebo nás miloval až po kríž. Okolo seba máme rôznych ľudí. V tých bežných ľuďoch hľadajme niečo,za čo by sme ich mohli považovať za výnimočných. A v prípade výnimočných,nájdime na nich niečo,na základe čoho, by sa nám stali blízkymi a to pre ušľachtilosť postojov v živote. A modlime sa za to,aby tí výnimoční zostávali ľuďmi, v dobrom slova zmysle a tí obyčajní,nech sa stávajú výnimočnými,natoľko,nakoľko chcú v živote nasledovať Ježiša.

Ľudská a Božie verzia Pánovho Zmŕtvychvstania.

Konflikty a rôzne neprístojnosti sa môžu diať na pôde akejkoľvek inštitúcie. Keď sa konflikt vyostrí a presiahne pomyselné mantinely dôstojnosti,kompetentní musia konať a snažiť sa vytvoriť zmier. Pri vyšetrovaní akéhokoľvek konfliktu sa používa jednoduchá taktika. Hlavných  aktérov rozdelia do dvoch miestností,položia im rovnaké otázky a potom odpovede porovnajú. Skúmajú ,či sa výpovede aspoň zhruba zhodujú,alebo si protirečia. Sv. Lukáš zachytil výpovede dvoch skupín,ktoré hovorili o Ježišovom zmŕtvychvstaní v Jeruzaleme/Lk 24,13-35/. Prvú skupinu predstavujú dvaja muži/jeden z nich sa volal Kleopas/,ktorí sklamaní odchádzajú z Jeruzalema do Emauz. Ich výpoveď znie takto:"...s Ježišom Nazaretským,ktorý bol prorokom,mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom,ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali". Ježiš,ktorý je predstaviteľom iného-Božieho pohľadu na udalosti,najprv pozorne počúval a potom zhodnotil udalosti následujúcim pohľadom:"..Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť,a tak vojsť do svojej slávy?" A počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov,vykladal im čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo". Dva pohľady na epochálnu udalosť,ojedinelú a neopakovateľnú v celom vesmíre. Niekto by povedal,že sa líšia,že ich nespája nič. Pravdou však je,že si neprotirečia. To len kleopasovci zhodnotili udalosti zo svojho ľudského vnímania a Ježiš podal typicky Božiu,katechézu s patričným nadhľadom,ktorého človek nie je schopný. Božia je pravdivá,kleopasovská je pravdivá tiež,ale je neúplná,a málo zakotvená v plánoch Prozreteľnosti. Jediný podstatnejší rozdiel je v tom,že kleopasovcom Ježiš vyčíta a čuduje sa,že z tejto udalosti nevyťažili viac pre svoju vieru. Vyjadril to v zvolaní,ktoré má fazónu pokarhania:"Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko ,čo hovorili proroci!" Čo z toho pre nás vyplýva? Všetky udalosti,ktoré zažijeme,zvlášť tie,ktorým nerozumieme,máme vnímať v Božom svetle a v jeho zornom uhle skúmať ich dosah pre život. Sú chvíle,kedy musí situáciu posúdiť expert,odborník,ktorý podá odborný výklad  danej problematiky. Sú situácie,kedy naše ľudské výrazové a zmyslové dannosti nestačia na  interpretáciu toho,čo sme práve prežili. Potrebujeme hlas a názor Odborníka-Boha,ktorý nám v duši podá výklad a zároveň nás pripraví na prijatie toho,čo prijať treba. To naše ľudské vnímanie,vonkoncom nemusí byť nepravdivé a nesprávne,ale schopnosť vidieť veci z horizontu večnosti,ešte nedokážeme do dôsledkov. Tam máme rezervy. Dajme možnosť Božiemu svetlu,aby v našom vnútri zažiarilo a postupne odstránilo tmu strachu a bezútešnosti.

Podpis.

Človek je tvor,ktorý sa podpisuje a rád necháva o sebe správu. Katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule-Spišskom Podhradí je historický i náboženský skvost. Kedysi som sa prechádzal tesne okolo jej múrov. Zbadal som to,čo z diaľky nevidno. V určitej výške fasády sú vyryté nápisy. Keď som prišiel bližšie a začal ich čítať,zistil som,že niektoré majú aj zopár storočí. Človeku to vyrazí dych. Pred stáročiami tu ľudia obnovovali fasádu,stáli na lešení a na konci vyryli svoje mená,prípadne krátke odkazy do budúcna. Sú v latinčine,maďarčine,prípadne v nemčine. Je to zvláštne-dotknúť sa vyrytého názvu,ktorý má niekoľko sto rokov. Človek sa v tomto nemení. Vždy sa rád podpisoval a nechal o sebe vedieť. Nemusíme zostať iba pri fasáde kostola. Vojdime do vnútra,ktoréhokoľvek staršieho. A všimnite si jeho drevené časti,alebo aj kamenné. Ktosi tam ostrým predmetom vyryl rôzne heslá,výzvy,odkazy o.i. aj tohto znenia:Ján+Anna-love a k tomu vyryté srdce...Nesvedčí o veľkej kultúrnosti a úcte voči sakrálnemu miestu,ale svedčí to o tom,že človek sa rád podpisuje. Prípadne,ak sa nám dostane do rúk staršia kniha,môžeme v nej nájsť rôzne poznámky a podpisy. V minulosti písané úhľadne/stará škola/,ale dnes kostrbato,často vulgárne,bez úcty voči autorovi,alebo myšlienke,ktorú opisoval. Aj kniha predstavuje vizitku vnútra človeka. V nej sú naše podpisy. Oficiálne,skutočné,alebo v prenesenom slova zmysle.podľa toho,ako sme s knihou zaobchádzali. Bolo to na začiatku školského roka. Po niekoľkých dňoch si predvolali na pohovor rodičov istého chlapca. Pri bežnej chlapčenske naťahovačke počas prestávky sa rozbilo okno. V bojovej scéne bolo zainteresovaných veľa aktérov,no viníka našli iba jedného,podľa toho,kto posledný na okno dopadol. A tak rodičia vinníka museli do školy.  Škodu zaplatili a pri odchode bolo počuť matkine vyčítavé slová:"To si sa pekne podpísal,hneď na začiatok školského roka!". Kto z nás by si to nepamätal!Človek,aby sa podpísal,nemusí držať v ruke pero alebo ceruzku. Aj toto je podpis človeka,aj keď trocha v netypickej podobe. Skutky apoštolov prinášajú informáciu o Petrovej kázni na Turíce/Sk 2,36-41/. Peter tam karhá Židov slovami:"Nech s istotou vie celý dom Izraela,že toho Ježiša,ktorého ste vy ukrižovali,Boh urobil aj Pánom aj Mesiášom". Vyčíta im ten najväčší hriech-odsúdenie a ukrižovanie Božieho Baránka. Akoby im chcel povedať:to ste sa pekne podpísali!. A odporúča im za tento skutok pokánie. Vo veľkonočnom období nájdeme v našich kostoloch sochy a obrazy Zmŕtvychvstalého Ježiša. Na každom takomto diele,či už ho urobil majster svojho remesla alebo ľudový rezbár,nájdeme na Ježišovom tele zvýraznené rany po ukrižovaní. Ktosi povedal:A to musí byť tak, veď vstal zmŕtvych?!. Nie sú tie rany zbytočne namaľované? Iný mu odpovedal:Musí. Veď sme sa pod jeho umučenie podpísali všetci-svojimi hriechmi. Musí to nám byť jasné do konca života:Pán Ježiš niesol na Kalváriu všetky naše hriechy! Čo od toho očakávame? Presne to,čo docielil Peter na konci svojej homílie:"...bolesť im/Židom/ prenikla srdcia..." Táto bolesť je spásonosná. Tie rany budeme mať vždy pred očami preto,aby sme pochopili,že sme dlžníkmi a že pokánie je najprimeranejšia náplasť na Ježišove rany,ktoré sme spôsobili hriešnym spôsobom života.

Perspektíva nového sveta.

Na slávnosť Ježišovho zmŕtvychvstania Sv. Otec,pápež František venoval svoj príhovor najmä tým,ktorí sú rozmanitým spôsobom poznačení koronavírusom. Apeloval na štruktúry EU,aby si uvedomili zodpovednosť pri budovaní nového sveta. Odporúčal venovať sa inovatívnym prvkom,ak staré zlyhali. Ak sa tak nestane,povedal,vznikne pokušenie návratu k starému spôsobu,ktorý zlyhal./Mt 12,43-45/. Inovatívnym prvkom môže byť o.i. aj presadzovanie princípov podľa evanjelia. Teda to,čo vrcholné štruktúry Európy doteraz zaznávali. Návrat k starému,neúspešnému životu,by bol fatálnou chybou. Človek mal odjakživa  tendenciu vrátiť sa k vychodeným koľajám. Do tejto atmosféry prichádza posolstvo Zmŕtvychvstalého. Veľkonočná liturgia sa o ňom zmieňuje v tom zmysle,že prišiel,aby nám "otvoril bránu do večnosti". On jediný je predpovedaný Mesiáš,ktorý prináša spásu. Kto z nás,by nechcel byť pri zárodku niečoho nového? Kto z nás by nechcel prispieť pri budovaní základov niečoho,čo môže byť novou perspektívou? Starý svet sa rozpadáva,bol neúspešný. Kto dostane príležitosť,aby sa postavil k možnosti formovať základy sveta nového? Čo môžu konštruktéri nového sveta zabudovať do jeho základov? Pomôžme si slovami veľkonočného evanjelia. 1,Anjel sa sa prihovára ženám pri hrobe:"Vy sa nebojte! Viem,že hľadáte Ježiša,ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu,lebo vstal,ako povedal"/Mt 28,1-10/. Do základu budovania nového sveta majú prispieť tí,ktorí sa vyznačujú hľadaním Pána. Nie sú to iba tzv,hľadajúci. Ale najmä tí,ktorí už Ježiša našli a stále vnikajú hlbšie do jeho ideálov. Stále v ňom objavujú nové a nové skutočnosti,ktoré sa im javia ako nasledovaniahodné. Svet ponúka veľa neprebádaného. Mohli by o tom hovoriť vedci,umelci,filozofi,vynálezcovia atď. O čo viac Boh,ktorý toto všetko svoril a ponúkol ľudskému spoločenstvu. Hľadajúci si svoje získané tajomstvá nenechávajú iba pre seba. Ponúkajú ich strávené v modlitbe,obeti a pokání,ako osviežujúci prvok do ľudského spoločenstva. Objavené treba pripraviť,spracovať a tak podať. Nič tak nie je vhodné na tento účel,ako je modlitba a obetavosť v praxi života. 2,Evanjelista podal charakteristiku atmosféry,ktorá vznikla,keď zostúpil anjel. Na adresu strážcov hrobu napísal:"Strážnici strnuli od strachu z neho a ostali ako mŕtvi". Strnulí strážnici za veľa nestoja. Svet má vo svojom strede takých,ktorí uzavreli akoby do hrobu, skutočné hodnoty života. A žiarlivo ich strážia. Sú ľudia,ktorí svoje talenty a dannosti neponúkli pre dobro spoločenstva. A nielen to. Zabránili v dobrom diele aj iným.Kto má záujem,nech si prečíta podobenstvo o talentoch ./Mt 25,14-30/. Sú ľudia,ktorí pôsobia,či už vedome,alebo nie,ako "hrobári" dobrých počinov a diel. V minulosti bol americkým prezidentom Richard Nixon. Bol známy z aféry Watergate. V procese skúmania jeho zodpovednosti za korupciu vystupoval istý sudca. Mal prezývku "hrobár". Vyznačoval sa tým,že vedel majstrovsky ututlať a "pochovať" dôkazy,ktoré by mohli politikov na vysokých miestach znemožniť. Škoda,že takýchto bolo mnoho aj vo svete,ktorý teraz stroskotáva. Do nového sveta patria tí,ktorí otvoria svoje srdcia pre potreby solidarity s biednymi a slabými. Zrejme mnohí dostanú možnosť,aby sa zbavili strnulosti ducha a svoje pomyselné "hroby" pootvárali pre dobro ľudskej rodiny. 3,Zmŕtvychvstalý Ježiš posiela správu svojim učeníkom. Nazýva ich bratmi. Majú ísť a" hľadať ho v Galilei". Tí,ktorí kráčajú v živote s úmyslom konať dobro,určite na tejto ceste nájdu a uvidia Ježiša. Treba len ísť,robiť si svoje veci podľa Božej vôle a Ježiš sa stane vyditeľným priamo na ceste. Pán posiela svojich do Galilei. Je to tá Galilea,ktorá má prívlastok-Galilea pohanov/Mt 4,12-23/. Chce tým povedať,že aj v ťažkom teréne života je prítomný Boh. Ba,možno konštatovať,že práve tam je niekedy cesta evanjelia do ľudske duše akási jednoduchšia...Ľudia,ktorí uverili v Ježiša majú mu dôverovať. Aj nový svet má dôverovať tým,ktorí dôverujú Ježišovi. Architekti nového sveta,ak ten nemá ísť v starých šľapajách,musia položiť nový poriadok na dôvere tomu,ktorý je Architektom našej spásy. Na Bielu sobotu sme mohli vidieť a modliť sa s televíznymi divákmi pred Turínskym plátnom. Ide o materiál,do ktorého bolo zavinuté Ježišovo mŕtve telo. Sv. Ján Pavol II. o ňom povedal,že "skutočným zrkadlom" Pánovho utrpenia. Býva samozrejmosťou,že aj života kresťana dostane takúto príležitosť-byť čo najdokonalejším zrkadlom Ježišovho utrpenia. Aj to môžu znamenať výzvy evanjelia:choďte do Galilei...Nový svet potrebuje takých jedincov,ktorí sa usilujú aspoň priblížiť sa k zrkadlovej podobe s Ježišom trpiacim. Aj nový svet sa bude musieť vysporiadať s otázkou utrpenia,bolesti...Do tejto úvahy,však,vchádza samotné Božie slovo:"...dúfajte,,ja som premohol svet"/Jn 16,33/.

Zmŕtvychvstalý prináša pohľad víťazstva.

Od čias koronavírusu na európskom kontinente je Taliansko na tom žalostne. Denne tam zomierajú stovky ľudí. Práve odtiaľ prichádzajú zaujímavé,dojímavé a podnetné svedectvá priamych účastníkov pandemického diania. Istý Talian denne spočítaval,na základe oficiálnych správ,údaje o mŕtvych vo svojom okolí. Po niekoľkých dňoch ho to prešlo. Počítanie mŕtvych ho prešlo a znechutilo. Prešiel na protipól a začal spočítavať živých. Od počtu celkového obyvateľstva odpočítal mŕtvych a z výsledného počtu sa tešil a ďakoval Bohu. Možno by sme pokrútili hlavou nad jeho počínaním,no skúste žiť v prostredí,v ktorom denne zomierajú stovky...Jeho postoj je postojom,ktorý je primeraný človekovi,ktorý uveril v Zmŕtvychvstalého. Jeho pohľad je pohľadom nádeje a života. Predpokladám,že takéhoto pohľadu sme schopní všetci kresťania. Napriek tomu,že sa nám tento pozemský štýl života rozpadáva pod rukami,napriek tomu,že vykazuje znaky samolikvidácie,napriek tomu túžime vidieť zárodky nového života. Starý spôsob motivovaný hrabivosťou,chamtivosťou,klamstvom , podvodmi a násilím sa pomíňa. Hľadáme nové výhonky. Prečo to robíme? Prečo úplne nerezignujeme? Prečo očakávame nový svet? Preto,lebo do nášho života vstúpil Pán,ktorý vstal z mŕtvych. My sme nadobudli jeho pohľad-pohľad vzkriesenia,nie zániku. A stačí nám,keď uzrieme zárodky nového diania. Pred časom zomieral na rakovinu istý významný človek. Vlastnil automobilovú stajňu,ktorá vždy predstavovala veľký biznis. V sezóne jeho automobily neuspeli,prepadli na celej čiare. Vtedy povedal svojim konštruktérom:"Skôr,ako odídem z tohto sveta,žiadam vás,aby ste skonštruovali nové auto. Viem,že ho neuvidím,ako vychádza z továrne,ale chcem ho vidieť aspoň na výkrese". Žiadal o možnosť vidieť aspoň zárodok niečoho nového...To bola jeho nádej. Svet,ktorý sa dnes prepadáva pred našimi očami,vytvára miesto pre svet nový. Ktovie,či sa my,starší,dočkáme jeho výslnia? Ak nie,chceme vidieť aspoň jeho zárodky. To nám postačí. Aj táto iskierka nádeje pochádza od Zmŕtvychvstalého. P.Raniero Cantalamessa,pápežský kazateľ,predniesol na Veľký piatok v Bazilike sv. Petra v Ríme ďalšiu skvostnú homíliu. Okrem iného zaujal týmto príkladom zo života. Istý maliar,známy autor,maľoval fresky v Katedrále sv. Pavla v Londýne. Stál ne lešení a s úľubou sa pozeral na svoje dielo. Urobil to,čo bežne robí každý z nás. Urobil dva kroky do zadu,aby zmenil perspektívu pohľadu. Už iba polkrok a bol by z lešenia spadol...Pomocník,ktorý stál na zemi a zbadal toto nebezpečenstvo,najprv nevedel,čo robiť. Zakričať nahlas nechcel,aby sa majster nenaľakal a neurobil krok do zadu. Preto zobral do ruky štetku,namočil ju do farby a vyšpliechol ju na umelecké dielo..Majster,keď zbadal,čo sa stalo,od zdesenia urobil krok do predu...Časť fresky bola znehodnotená,ale on si zachránil život. Boh dopustil,že naše terajšie životné konštrukcie padli,niekto povie,že sa znehodnotili. Ale ten,kto sa obráti povie,že mu terajšia nelichotivá situácia zachránila život. Život viery a pravých hodnôt,na ktoré sme zanevreli bezbožným štýlom života. Som presvedčený,že pribrzdenie koronavírusom,mnohých zachránilo od niečoho horšieho. Boh niečo dopustil,niečo,čo je veľmi bolestivé,ale skrze Zmŕtvychvstalého nás ubezpečuje,že môžeme budovať nový život nádeje. Ak už neuvidíme niekde, jeho prototyp na vlastné oči,tak aspoň kdesi na papieri,v zárodku,v perspektíve rastu...