pondelok 20. apríla 2020

Fenomén zatvorených dverí.

Situáciu po Ježišovej smrti na kríži vyriešili apoštoli tak,že sa zamkli pred vonkajším svetom/Jn 20,19-31/. Trpeli strachom a neistotou. Mali obavy o svoju budúcnosť. Zamkli sa a za zatvorenými dverami rozprávali čo a ako ďalej. Určite sa aj modlili,očakávali zrejme nejaké usmernenie z hora,od Boha. Myslím si,že v súvislosti s koronakrízou a určitou karanténou,predstavujeme podobné spoločenstvo. Zamkli sme sa pred dosahom zloby a hľadáme,pod vedením kompetentných,riešenia do budúcnosti. Určite sa aj modlíme a diskutujeme nad perspektívou života. Aj keď tieto dve situácie totožné nie sú,minimálne jedno majú spoločné:prítomnosť Ježiša. Zamknuté dvere neboli pre ňho prekážkou. Ako Zmŕtvychvstalý sa apoštolom zjavil počas ich spoločného sedenia. Som presvedčený,že prenikol aj cez naše spoločenské,pracovné a rodinné karantény a je" Boh s nami". Čo prináša,lebo určite neprichádza s prázdnymi rukami? 1,Evanjelium hovorí,že v spoločenstve apoštolov si stal doprostred. Nie hocikde,ale presne doprostred. Nik tak neovláda hierarchiu ako on. Miesto Boha v ľudskom spoločenstve má byť v strede. Zaujíma ho automaticky,dovolenie si nepýta. Nepotrebuje ho. Všimnime si,že si nezvolil nejaký  piedestál,nejaké vyvýšené miesto,ktoré by  vizuálne dostačujúco reprezentovalo jeho nadradenosť,ale miesto v strede. Decentne,neurážlivo,ale presvedčivo zaujal predsednícke miesto. Ktosi z mojich známych bol v zime na ročníkovom stretnutí v škole. Išlo o bývalých maturantov. Stretnúť sa mali v škole,priamo v triede,z ktorej sa rozišli po maturite do sveta. Známy konštatoval,že každý si automaticky našiel to "svoje miesto",na ktorom sedel celý rok. Nikto si nepýtal zasadací poriadok,nik sa nepýtal spolužiaka:"nevieš,kde som sedával ja?" Každý  presne identifikoval svoje miesto,každý našiel to svoje. Ježiš vie,kde je jeho miesto. Je otázka,či to vieme my,ľudia? Nové postpandemické usporiadanie života má pamätať na exkluzívne miesto pre Boha. Ak by sa tak nestalo,Boh sa ohlási znova. A dôraznejšie,ako teraz. 2,Ježiš,teda,vstúpil do spoločenstva učeníkov a našiel si centrálne miesto. Prišiel a "povedal". Teraz,nie je dôležité, čo to bolo. Podstatné je to,že prehovoril. Boh svoj príchod okoreňuje posolstvom slova. Nie je čas na to,aby sme sa začali viac zaujímať o to,čo  hovorí Boh? Najvyšší čas! Viac sa zaujímame o to,čo hovoria politici,odborníci aj bežní ľudia. A pritom politici mnohkrát ľudí klamú/čo bolo doteraz/,odborníci,čo ako renomovaní,sa niekedy podstatne líšia vo svojich sentenciách a bežní ľudia hovoria tak,že tým prezrádzajú prázdnu hlavu a pustú dušu. Potrebujeme počuť Božie slovo! Hlavný dôvod, prečo to tak má byť,vymedzuje sv. Ján vo svojom Zjavení takto:"Blahoslavený,kto číta,aj tí,čo počúvajú slová proroctva a zachovávajú ,čo je v ňom napísané,lebo čas je blízko"/Zjv 1,1-3/. Udalosti,ktoré sa dejú okolo nás,svedčia o tom,že Boh sa pripomenul ľudskému spoločenstvu. Ono sa ešte dávno pred vznikom pandémie uzamklo do svojej pomyselnej "miestnosti",nie zo strachu pred Bohom,ale preto,lebo chcelo ostentatívne naznačiť,že si vystačí aj bez neho. Výsledkom,však bola krutá izolácia od pravých hodnôt a sebadeštruktívny spôsob života. Dôsledky vidíme teraz. Je čas umlčať krikľúňov,stíšiť populistov,pacifikovať tých,ktorí chcú z tejto situácie ťažiťa koristiť. Dajme viac na to,čo chce povedať Boh. Už sme aj zabudli,že pri sv.omšiach počúvame pravidelne:Počuli sme Božie slovo! Vnímame ho? 3,Ježiš,pri návšteve apoštolov ukázal ruky a bok. Ukázal svoje rany. On ich ukazuje stále. Nezáujem o chorých,marginalizovaných,zlé zaobchádzanie s človekom-to je bilancia dnešnej doby. Vari to nie sú Ježišove rany na jeho mystickom tele? On ich ukazuje stále. Je pravda,že pod vplyvom vírusu zomierajú a trpia státisíce. Ale pravda je aj v tom,že popri nich sa ukazuje ľudská ušľachtilosťa vrcholná obeta. Koľko ľudí sa v prvej línii usiluje pomáhať?! Akú hlbku milosrdenstva pociťujú infikovaní,keď im Cirkev,z Božieho poverenia,ponúka milosť úplných odpustkov.?! Stačí ,keď sa niečo pomodlia,alebo úctivo pobozkajú kríž. Boh ukazuje rany,ale ukazuje aj hlbku svojho nekonečného milosrdenstva. Tohto roku sme nemohli špeciálne sláviť Božie milosrdenstvo,vo forme liturgickej. Boh rozhodol,že teraz ho budeme sláviť vo forme výrečnejšej,v podobe reálneho pohľadu na veľké Božie diela,ktoré sa dejú na bojiskách nemocníc a ústavov na celom svete. Doteraz,sa Božie milosrdenstvo slávilo najmä liturgickou formou. Tohto roku sa slávi,akoby demonštratívne,mimo liturgický priestor. Prejavuje sa všade tam,kde človek zápasí o svoj život,o svoju spásu. Vidí,že sa nad ním skláňa iný človek,ktorý,z Božieho poverenia,sa usiluje mu podať prvú,a často aj poslednú pomoc,pred odchodom do večnosti. Súčasný život je plný rán,ale aj plný plnohodnotných prejavov Božieho milosrdenstva. Ježiš prichádza a na toto poukazuje. Rany sa dajú vyliečiť najmä dotykom Pánovho milosrdenstva. Tohtoročné slávenie Trojdnia bolo v istom zmysle redukované,podľa smerníc,ktoré sme mali k dispozícii. Obrady Bielej soboty začali postavením veľkonočnej sviece/paškálu/ na svietnik. Ktosi z asistencie sa spýtal kňaza:"Pán farár,budú aj Kristove rany,alebo ich schováme?" Keď kňaz vtláča hrudky do paškálu,niektorí hovoria,že sú to Kristove rany,v prenesenom slova zmysle. Otázka asistujúceho bola na mieste. Bola praktická. Kňaz odpovedal :"Nie,Kristove rany neschováme. To sa ani nedá". Ježišove rany sa schovať nedajú,ale ani veľké prejavy jeho lásky a spásonosného milosrdenstva.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára