Podpis.

Človek je tvor,ktorý sa podpisuje a rád necháva o sebe správu. Katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule-Spišskom Podhradí je historický i náboženský skvost. Kedysi som sa prechádzal tesne okolo jej múrov. Zbadal som to,čo z diaľky nevidno. V určitej výške fasády sú vyryté nápisy. Keď som prišiel bližšie a začal ich čítať,zistil som,že niektoré majú aj zopár storočí. Človeku to vyrazí dych. Pred stáročiami tu ľudia obnovovali fasádu,stáli na lešení a na konci vyryli svoje mená,prípadne krátke odkazy do budúcna. Sú v latinčine,maďarčine,prípadne v nemčine. Je to zvláštne-dotknúť sa vyrytého názvu,ktorý má niekoľko sto rokov. Človek sa v tomto nemení. Vždy sa rád podpisoval a nechal o sebe vedieť. Nemusíme zostať iba pri fasáde kostola. Vojdime do vnútra,ktoréhokoľvek staršieho. A všimnite si jeho drevené časti,alebo aj kamenné. Ktosi tam ostrým predmetom vyryl rôzne heslá,výzvy,odkazy o.i. aj tohto znenia:Ján+Anna-love a k tomu vyryté srdce...Nesvedčí o veľkej kultúrnosti a úcte voči sakrálnemu miestu,ale svedčí to o tom,že človek sa rád podpisuje. Prípadne,ak sa nám dostane do rúk staršia kniha,môžeme v nej nájsť rôzne poznámky a podpisy. V minulosti písané úhľadne/stará škola/,ale dnes kostrbato,často vulgárne,bez úcty voči autorovi,alebo myšlienke,ktorú opisoval. Aj kniha predstavuje vizitku vnútra človeka. V nej sú naše podpisy. Oficiálne,skutočné,alebo v prenesenom slova zmysle.podľa toho,ako sme s knihou zaobchádzali. Bolo to na začiatku školského roka. Po niekoľkých dňoch si predvolali na pohovor rodičov istého chlapca. Pri bežnej chlapčenske naťahovačke počas prestávky sa rozbilo okno. V bojovej scéne bolo zainteresovaných veľa aktérov,no viníka našli iba jedného,podľa toho,kto posledný na okno dopadol. A tak rodičia vinníka museli do školy.  Škodu zaplatili a pri odchode bolo počuť matkine vyčítavé slová:"To si sa pekne podpísal,hneď na začiatok školského roka!". Kto z nás by si to nepamätal!Človek,aby sa podpísal,nemusí držať v ruke pero alebo ceruzku. Aj toto je podpis človeka,aj keď trocha v netypickej podobe. Skutky apoštolov prinášajú informáciu o Petrovej kázni na Turíce/Sk 2,36-41/. Peter tam karhá Židov slovami:"Nech s istotou vie celý dom Izraela,že toho Ježiša,ktorého ste vy ukrižovali,Boh urobil aj Pánom aj Mesiášom". Vyčíta im ten najväčší hriech-odsúdenie a ukrižovanie Božieho Baránka. Akoby im chcel povedať:to ste sa pekne podpísali!. A odporúča im za tento skutok pokánie. Vo veľkonočnom období nájdeme v našich kostoloch sochy a obrazy Zmŕtvychvstalého Ježiša. Na každom takomto diele,či už ho urobil majster svojho remesla alebo ľudový rezbár,nájdeme na Ježišovom tele zvýraznené rany po ukrižovaní. Ktosi povedal:A to musí byť tak, veď vstal zmŕtvych?!. Nie sú tie rany zbytočne namaľované? Iný mu odpovedal:Musí. Veď sme sa pod jeho umučenie podpísali všetci-svojimi hriechmi. Musí to nám byť jasné do konca života:Pán Ježiš niesol na Kalváriu všetky naše hriechy! Čo od toho očakávame? Presne to,čo docielil Peter na konci svojej homílie:"...bolesť im/Židom/ prenikla srdcia..." Táto bolesť je spásonosná. Tie rany budeme mať vždy pred očami preto,aby sme pochopili,že sme dlžníkmi a že pokánie je najprimeranejšia náplasť na Ježišove rany,ktoré sme spôsobili hriešnym spôsobom života.