Ešte niečo k Vianociam.

Na východnom Slovensku je obec, v ktorej sa nachádza zariadenie pre ľudí bez domova. Keďže ide o cirkevné zariadenie, majú tam aj kaplnku. Nedávno si ju zrenovovali, ale nie hocijako. Jeden z umelcov pozbieral vo svojom prostredí nepotrebné veci, ktoré boli určené na vyhodenie. Nikto ich už nechcel, a tak ich postupne zbieral a priebežne doplňal liturgický inventár kaplnky napr. kríž, bohostánok, obetný stôl atď. Vzniklo z toho zaujímavé dielo, hodno obdivu. Občas sa to stáva-človek vyhodí niektoré veci ako nepotrebné. Iný sa ich ujme a vytvorí niečo vkusné, zaujímavé a možno aj dojímavé a nabádajúce k zbožnosti. Čo nám to pripomína? Napríklad to biblické:"Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným"/Ž 118/. Teraz, vo vianočnom čase môžeme použiť slová sv Jána:"Prišiel do svojho vlastného a vlastní ho neprijali", alebo:"A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali"/Jn 1,1-18/. Všetky tieto myšlienky poukazujú na Ježiša, ktorého vlastní zavrhli, no Boh ho poslal ako Mesiáša a Vykupiteľa pre celé ľudské spoločenstvo. Jeho príbeh na začiatku pozemského života sa odohral v trojakej atmosfére. 1,Atmosféra administratívna. /Lk 2,1-14/. Z rozhodnutia cisára Augusta sa konal súpis ľudu. Každý sa musel ísť zapísať do mesta, z ktorého pochádzal. Tak konal aj Jozef, ktorý so svojou manželkou Máriou putoval do Betlehema. Samotný úkon zápisu bol pravdepodobne jednoduchý a odohral sa v časti, ktorú by sme dnes mohli nazvať ako kancelária. Išlo o záležitosť administratívnu. Pred nejakým časom som sa rozprával s človekom, ktorý je zručný remeselník. Pýtal som sa ho, čo ešte plánuje do konca roka. Odpovedal, že už len "kanceláriu", nič viac. Mnohí to tak robia. Sú dni, kedy prerušia výrobu a povedia, že majú kanceláriu, t. j. musia dať do poriadku administratívu, faktúry, papiere, doklady. Je  osožné pre človeka, kedy na čas preruší životný zhon, možno raz v týždni,a nájde si čas, aby podoťahoval veci svedomia. Stáva sa, že zostávajú často nedoriešené a preto veľmi ťažia na duši. Vianočný čas je časom na takúto kanceláriu, v ktorom riešime vzťah: ja a Boh. 2,Musíme sa zmieniť o atmosfére hostinca. Pravdepodobne Jozef bol ten, ktorý vyjednával s majiteľmi takýchto zariadení. Tí už mali naplnené kapacity, boli spokojní s tržbou a tak už nepotrebovali ďalších nájomníkov. Odkázali ich na maštaľ a k sebe ich neprijali. Aké je dôležité, aby človek prijal Slovo! Autor listu Hebrejom píše:"On /Kristus/ je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojim mocným slovom"/Hebr 1,1-6/. Našou snahou je prijať do života toto mocné Slovo, ktoré je pokrmom našej duše. Pri diakonskej vysviacke hovorí biskup-svätiteľ:"Prijmi Evanjelium Kristovo. Stal si sa jeho hlásateľom". Tu nejde o dobrovoľnú činnosť, ale o povinnosť. Nedávno som sa rozprával s ľuďmi, ktorí sa často zdržiavajú v Taliansku. Už roky tam chodia pravidelne a tamojšie pomery poznajú. Hovorili aj o tom, ako Taliani /ne/rešpektujú dopravné predpisy. Je to lokálne, závisí to od územia. V jednej časti územia je semafór na križovatke chápaný ako-imperativo. Bez diskusie ho vodiči rešpektujú. V inej časti územia platí iný stupeň /ne/záväznosti. Môžeme ho vyjadriť pojmom-informativo. Slúži ako informácia, ktorú si každý musí prečítať, no je otázne, či ju budú rešpektovať. A do tretice iná oblasť. Tam majú semafór za niečo, čo vyjadríme slovom-decoratívo, t. j. ako niečo ozdobné, nie príliš dôležité a už vôbec nie záväzné. Prijatie Slova môže ísť v našom živote touto líniou. Božie slovo nech pre nás nie je iba ozdobným prvkom, ale imperatívom, ktoré našu dušu naplní pokojom. 3,Nezabúdajme na atmosféru maštale. Ľudia, ktorí sa venovali gazdovstvu vedia, že musia ísť každé ráno a každý večer do maštale, aby obriadili statok. Maštaľ je pre nich akoby posvätné miesto. Ich snahou je to, aby v jasliach bol dostatok potravy. Vždy tam idú a doplnia primeraný pokrm pre statok. My, veľmi často používame výraz-eucharistické jasle. V nich je dostatok pokrmu pre dušu človeka. Sme zvyknutí prísť a prijímať. Pandémia nám to tohto roku sťažila. No, euch. jasle nevyhasli, nezostali prázdne. Kristus zostáva pokrmom, po ktorom môžeme siahnúť a prijímať ho. Je mnoho ľudí, ktorí deň s euch. Kristom začínajú alebo končia. Niet pre nich posvätnejšieho úkonu, ako prijať Ježiša sťa pokrm pre večný život. Ak poznáme ľudí, ktorí tieto skutočnosti zanedbávajú alebo nimi opovrhujú, pozbierajme aj za nich to, čo zahodili ako nepotrebné. Paradoxne, z biedy, do ktorej sa človek dostane pre svoju ignoranciu, môže vyrásť veľa hodnotných skutočností. Pozbierajme to, čo sme pozahadzovali a znova oživme v sebe atmosféru prvých Vianoc, kedy sa Slovo telom stalo a prebývalo medzi nami.

Vianočné zamyslenie II.

 

           Piesne niektorých populárnych spevákov sa spievajú dlhé roky. Dotyční interpreti ju musia spievať na všetkých koncertoch, lebo si to priaznivci želajú. Na tlačových konferenciách dostávajú otázky, či majú ešte motiváciu roky spievať to isté. Odpoveď znie: „Nie je to jednoduché, aj keď je to niekedy proti srsti, musíme fanúšikom vyhovieť.“

         Iný príklad. Predstavme si situáciu,  podľa ktorej rodič karhá svoje dieťa a pritom používa tieto výrazy: „Koľkokrát som ti povedal, že to nemáš robiť.“ Rodič opakuje niektoré výzvy mnohonásobne. Ani ich nepočíta. Sám je z toho nervózny a podráždený, unavený, ale musí to robiť vždy – znovu a znovu.

            Autor Listu Hebrejom píše: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet.“ (Hebr 1, 1 – 2)

         Z týchto slov vyplýva, že Boh neustále dáva o sebe vedieť a že rozmanitým spôsobom o sebe hovorí. Ľudsky uvažujúc by sme si mohli položiť otázku: „Neunaví sa?“ Nie je vyčerpaný toľkými svedectvami o sebe? Nie je unavený z toho, ako sa neustále ľuďom pestrým spôsobom zjavuje? Odpoveď je: „Nie.“

         Boh nielenže nie je unavený či nebodaj roztrpčený svedectvami o sebe. Práve naopak. Svoju činnosť prejavovania sa vygradoval či vyšperkoval tým, že prehovoril vo svojom Synovi... Presne tak, ako nás učí dikcia Listu Hebrejom. Ako sa teda Boh zjavuje prostredníctvom vianočného posolstva?

         Pomôžme si slovami Evanjelia sv. Lukáša.

 1.) Mária zavinula Dieťa do plienok.

Týmto nám Boh nechal odkaz. Aby sme vtedy, keď ho objavíme zavinutého v plienkach, dostali podnet rozvinúť svoju vieru. Boh nás motivuje a ukazuje, že pred našimi očami v priebehu pozemského života bude odvíjať veľké tajomstvá jeho lásky k nám. Od toho sa odráža aj naše prehĺbenie a rozvinutie viery.

         Kedysi som navštívil textilnú galantériu. Predo mnou stála pani, ktorá si vyberala látku. Ukázala na bal s konkrétnou látkou. Povedala predavačke, aby jej odvinula 2 metre, aby videla, ako sa jej bude látka páčiť. Je isté, že iný pohľad sa nám naskytne vtedy, keď tu látku vidíme zvinutú do balu. Oveľa detailnejší a presnejší máme pohľad na látku, ktorá je odvinutá. Iný je život podľa viery, ktorá je ešte „zavinutá v plienkach“. Duchovne bohatší spôsob života si osvojíme vtedy, keď svoju vieru rozvinieme nielen v poznaní, ale aj v praxi života. Boh náš život použije ako motiváciu a rozvinie naše skutky tak, aby boli odrazovým mostíkom pre ostatných.

 2.) Sv. písmo hovorí, že Panna Mária uložila Dieťa do jasieľ.

        Jasle boli súčasťou jednoduchého, až primitívneho zariadenia maštale. Napriek tomu sa stali viditeľným a posvätným miestom. Boh chcel tým naznačiť, že vstupuje do sveta, ktorý je slabý a biedny, lebo ho poznačuje hriech. Napriek všetkým svojim ohromujúcim objavom zostáva svet biednym priestorom, v ktorom sa realizuje aj hriech. Boh sa však aj v tomto svete stáva viditeľným.

         Boh je viditeľný, lebo všade naokolo máme kostoly či posvätné miesta. Boh je viditeľný aj pre život nás, kresťanov. Skvie sa na poli morálnej biedy, v ktorej sa svet zmieta.

         Pred niekoľkými rokmi som v rámci pravidelných prvopiatkových návštev zavítal do jednoduchého príbytku starších ľudí. V dome mali starý nábytok, staré zariadenie. Byt prezrádzal jednoduchosť a čistotu. Uprostred tejto jednoduchosti opatrovali staré obrazy Božského Srdca Ježišovho a Panny Márie. Boli na najdôstojnejšom mieste. Hneď bolo vidieť, akú dôležitosť v ich živote zohráva viera. Všetko ostatné bolo pre nich druhoradé. Na prvom mieste bol Boh.

3.) Evanjelista uvádza, že Mária s Jozefom sa usadili v maštali, lebo v hostinci nebolo miesta.

V ľudových pobožnostiach má práve táto scéna časté a dramatické miesto. Existujú viaceré naštudované verzie tejto udalosti. Umelecké i amatérske. Väčšinou je to podané tak, že Mária s Jozefom narazili na ľudský necit a chlad. Možnože to tak nebolo. Možnože išlo o to, že všetky hostince naokolo boli obsadené a mali naplnené kapacity.

         Súčasný svet je ten, ktorý hovorí, že má naplnené kapacity pre Boha, že už pre neho nemá miesto. Pre všeličo iné áno, ale pre Boha už nie. Ľudstvo zisťuje, že má vyprázdnené kapacity surovín. Napr. uhlia, ropy a hovorí sa, že je aj nedostatok vody. Odborníci preto hľadajú alternatívne riešenia.

         Svet hľadá alternatívne riešenia, lebo vyhnal Krista. Poslal ho hanebne do maštale. Keďže Boh chýba, hľadajú sa alternatívne zdroje. Tie však nikdy nemôžu naplniť vnútro človeka.

         Odkaz vianočných sviatkov je v tom, že nám, kresťanom, sa treba zdvihnúť a opäť klopať na príbytky ľudských sŕdc. Znovu sa nám treba domáhať miesta v tzv. hostincoch a zabezpečených existenciách, ktoré predstavujú hodujúci ľudia dnešnej doby. Je to hanebné, ale Kristus si stále musí hľadať svoje miesto v príbytkoch i v srdciach.

 

         Bežne sa stáva, že ľudia sú unavení z každodennej rutiny a plnenia každodenných povinností ako cez kopírovací papier. Mnohí zostávajú vyhorení a frustrovaní. Hľadanie a ohlasovanie Krista nás nikdy neunaví. Sme schopní niečo obetovať na tento cieľ? „Boh sa neunaví vo svojej láske a milosrdenstve,“ hovorí pápež František. Vytrvalo bude vydávať svedectvo o sebe. Pri tom počíta aj s nami. Neváhajme obetovať životnú energiu na to, aby sme v ohlasovaní narodeného Mesiáša našli nielen záľubu, ale aj zdroj posily do života.

Vianočné zamyslenie I.

 

      Pred niekoľkými dňami sme sa dozvedeli, že v Českej republike, v Milevsku, v starobylom Kostole sv. Egídia sa našla vzácna relikvia. Pravdepodobne ide o klinec z autentického kríža, na ktorom zomrel Ježiš Kristus na Kalvárii. V dutine kostola, v stene, sa našli pozostatky a kúsky rozpadnutej drevenej skrinky. Tá mala na povrchu zlatý vrchnák s tepaným krížom. Prvé prieskumy hovoria, že niektoré časti dreva môžu pochádzať
až z 3. – 5. stor. po Kr. V úlomkoch z rozpadnutej schránky sa našli drobné zlaté a strieborné kúsky, ktoré kedysi drevenú skrinku zdobili. Vo zvyškoch rozpadnutého materiálu našli to, čo sa považuje za zlatý klinec objavu – železný klinec (asi 6-cm), ktorý zdá sa, bol uctievaný ako mimoriadne vzácna relikvia.

         Archeologické odkrývanie nálezu nebolo deštruktívne. Autori objavu hovoria, že použili nedevastačné zásahy spojené s modernou technológiou skúmania. Išlo o „bezbolestný“ zásah do objektu.

         Pandémia, ktorá sa stala súčasťou nášho každodenného života, rozbila a narušila plány človeka na malé kúsky. Musíme priznať, že bola devastačná po materiálnej i duchovnej stránke. Denne zomierajú ľudia s diagnózou COVID19, denne evidujeme ľudí, ktorí prišli o prácu a stretli sa s existenčnými problémami.

         Pandémia spôsobila, že mnohí stratili istoty, optimizmus, radosť a nádej. Na troskách tohto zboreniska sme teraz, na Vianoce, objavili niečo mimoriadne hodnotné. Pod úlomkami pozemských istôt sme objavili vzácny poklad – betlehemské Dieťa. Práve klinec – hovoria niektorí – nájdený v Milevsku – mohol byť súčasťou jeho kríža z Kalvárie.

         Vianočné sviatky nám pripomínajú, že stále máme dôvod na nádej. Betlehemské Dieťa k nám prichádza s darom posolstva spásy a nádeje.

         Za akých okolností objavíme hodnotu Mesiáša, ktorý prichádza do nášho sveta?

1.) Znie to paradoxne, ale máme použiť metódu, ktorá je devastačná – treba zničiť starého nepriateľa, ktorým je hriech.

Nijaká novodobá technológia nám to neuľahčí. Bez víťazného osobného zápasu s hriechom sa nám nepodarí objaviť hodnotu Božieho posolstva.

Predstavme si situáciu, ktorú opisuje v evanjeliu sv. Lukáš (Lk 1, 57 -66).  V dome starozákonného kňaza Zachariáša a jeho manželky Alžbety sa tešia z prírastku. Na svet prišiel chlapec. V rodinnom kruhu vzniká polemika o tom, ako sa bude volať. Rodičia zvestujú, že sa bude volať Ján. Na druhej strane sa vzdialení príbuzní čudujú, že sa nevolá po otcovi – Zachariáš. Niekto by povedal, že tu ide o akýsi zbytočný zápas o mená. Ale v tejto zápletke nejde o meno ako také, ale o to, že Ján bude výnimočným človekom. Sám Ježiš o ňom povedal, že spomedzi ľudí sa nikto väčší nenarodil ako on.

Nikto hriech nepranieroval tak ako Ján. Okrem iného aj v tom bol výnimočný. Výnimočnosť nás, kresťanov, je v tom, že sme nezmieriteľní s hriechom. Ak zostávame v tejto pozícii, tak potom obraz novonarodeného Ježiša sa stáva pre nás bližším a zrozumiteľnejším.

2.) Božie slovo nás upozorňuje, že sa máme zladiť so zmýšľaním Boha. Máme svoj život prispôsobiť jeho náuke.

Poúča nás o tom sv. Pavol, ktorý píše Títovi: „Milovaný, zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožností a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne,...“
(Tit 2, 11 – 12)

Liturgia hodín, t. j. kňazské modlitby, nám túto myšlienku zdôrazňujú z iného uhla. Kňaz Hipolyt v diele Proti Noetovmu bludu, píše: „Preto máme vedieť všetko, čo Sv. písmo hlása, a máme poznať všetko, čo učí. Tak máme veriť v Otca, ako sám chce, aby sme verili, a jeho Syna máme tak oslavovať, ako chce, aby sme ho oslavovali, a Ducha Svätého máme prijímať tak, ako nám ho on chce darovať. Nie podľa našej vôle, ani podľa vlastného vkusu, ani nesmieme robiť násilie tomu, čo sme dostali od Boha, ale všetko treba chápať tak, ako nás on sám vo Sv. písme učí.“ (LH I, 253)

Pred niekoľkými dňami som sledoval v televízii zaujímavý dokument. Vysielali zábery z nácviku istého významného symfonického orchestra. Dirigent túto nahrávku viedol. Neustále hru prerušoval, nabádal hudobníkov, aby hrali inak, takže museli začínať vždy znova a znova. Trvalo to dovtedy, kým maestro nebol spokojný. Pravdepodobne takto prebieha každá skúška.

Aj ľudia, ktorí majstrovsky ovládajú hru na hudobnom nástroji, sa musia učiť zladiť sa s ostatnými a podrobiť sa taktovke dirigenta. Tento pekný obraz je odkazom Vianoc. Aj keď si myslíme, že sme v niečom majstri, že dokážeme veľké veci, ešte stále to neznamená, že sa dokážeme zladiť s ľuďmi z nášho okolia a už vôbec to neznamená, že sme poddajní Bohu, ktorý drží taktovku prozreteľnosti v rukách.

3.)Chvíľa Ježišovho narodenia nás vťahuje do prostredia života pastierov. Tí sa dozvedajú od anjela, ktorý ich navštívil, radostnú zvesť: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“ (Lk 2, 1 – 14)

To „dnes“ predstavuje široký pojem. U niekoho sa Kristus ako Mesiáš narodí až po rokoch alebo desaťročiach a pritom stále trvá stále to Božie „dnes“.

         Možno niektorí z vás sledujú zimnú súťažnú disciplínu – skoky
na lyžiach. Vždy, keď sa objaví na veži pretekár, na boku mostíka je jeho tréner, ktorý ma zdvihnutú ruku alebo zástavku. Pretekár sa spustí dolu mostíkom
až vtedy, keď mu tréner mávne rukou. Kedy to robí? Vtedy, keď fúka priaznivý vietor vhodný na skok.

My Mesiáša v Ježišovi objavujeme vtedy, keď je situácia nášho života stabilná, keď je rýchlosť štýlu života obmedzená. Vtedy, keď uberieme
zo závratného životného zhonu, vtedy, keď sa dokážeme pohrúžiť do ticha, vtedy, keď dokážeme panovať nad sebou. V tom okamihu nám Boh akoby dával znamenie, že práve teraz sa pre nás narodil Mesiáš a chce, aby sme ho prijali a podľa jeho zásad žili.

         Železný klinec z Kalvárie, ktorý budú skúmať vedci, po jeho dlhodobom azyle v úkryte, sprístupnia. Počas Vianoc vyberáme svoj vieru z azylu alebo akejsi úschovne a sprístupníme pre svoje okolie. Ide o náš poklad. Nemáme ho znovu zakopávať a strácať. Udržme ho v kondícii, aby sa ním mohli motivovať aj ľudia z prostredia nášho života.

Každý otec má byť staviteľom.

 Pred desaťročiami bol medzi ľuďmi rozšírený pojem-staviteľ. Bol to človek, ktorý realizoval rôzne stavby. Vedel ich naprojektovať, materiálne zabezpečiť a mal ľudí, ktorí objekt postavili. Dnes má táto pozícia iné pomenovanie, ale jej dôležitosť a opodstatnenosť sa neznížila. Pojem staviteľ sa mi vidí obsahovo plnší, v hierarchii postavenia dôstojnejší a čo sa týka samotnej realizácie v teréne zodpovednejší. Nikto sa neurazí, ak povieme, že každý otec v rodine by sa mal stať staviteľom, a to v zmysle prenesenom i vlastnom. Ako sa to prejaví v praxi? 1,Zamyslime sa nad slovom-starootcovký/dom, majetok/. Sú ľudia, ktorí ho občas použijú. S primeranou úctou, nie dehonestujúco. Chcú poukázať na rodný dom, na dedičstvo, ktoré nadobudli rodičia, alebo ešte ich predkovia. Je to niečo, čo zastreší svojou autoritou každý dobrý otec. Otec sa stáva garantom veľkej hodnoty,ak nie materiálnej, tak morálnej, ktorá sa má dediť z pokolenia na pokolenie. O Panne Márii vieme, že po návšteve anjela podnikla cestu, aby navštívila svoju príbuznú Alžbetu/ Lk 1,39-45/. Evanjelista výslovne uviedol, že "vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu". Dôraz položil na pojem:Zachariášov dom. Ide o "starotcovské" pomenovanie. Dom=otec. Dom je pomenovaný po otcovi, on ho zastrešuje svojou nespochybniteľnou autoritou. Zastrešuje, ale zároveň dáva súhlas na také dianie v ňom, ktoré vnútorný život rodiny ešte prehlbí.  Duchovnou hýbateľkou domácnosti bola Alžbeta/odvtedy sa v tejto praxi veľa nezmenilo/. Mária Zachariáša a jeho postavenie rešpektovala, ale dala sa do reči s tou, ktorá bola s ňou na jednej myšlienkovej a duchovnej vlne. Otec v rodine je ten, ktorý,ak je to nutné, dom zastreší aj materiálne. Raz za čas sa strecha- krov alebo krytina musia vymeniť. Otec  v rodine je  činiteľ, ktorý má umožniť také duchovné pohyby, aktivity, ktoré zveľaďujú ducha viery. Nestačí, že sa mĺčky nad ich prítomnosťou povznesie. On ich má priamo podporovať, ba priam vyzývať, aby  pod jeho strechou mali dôstojné a trvalé miesto. Každý dobrý staviteľ, v duchovnom slova zmysle, toto robí. Má umožniť také podmienky, ktoré zabezpečia výmenu starého za nové/povzbudzuje k zmene života podľa novosti evanjelia/. Raz za čas treba to staré, zahnívajúce zbúrať a postaviť nové. Aj  otec má dbať a trvať na  duchovnej obnovy rodiny. 2,Zamyslime sa nad pojmom-prerábky. Nedávno som sa rozprával s majstrom, ktorý vykonáva so svojou partiou rôzne stavebné práce. Na moju otázku ako to ide, odpovedal:"Nič poriadne, iba samé prerábky". Tým chcel povedať, že dnes nemá veľa ponúk na väčšie práce a zákazky. Je viac ľudí, ktorí chcú iba niečo prerobiť. Na väčšie projekty nemajú prostriedky. A tak sa musí rozhodnúť, či prerábky, alebo nič. Brian May, člen legendárnej hudobnej skupiny Queen, bol známy tzv. prerábkami. Hotovú skladbu, ktorú naštudovali, ešte doma prerábal t. j. zdokonaľoval. Nie vždy sa to jeho kolegom páčilo. Otec v rodine nemá pohŕdať" prerábkami", čo sa týka vzťahov medzi rodinnými príslušníkmi. Nemôže príliš zanedbať ani najmenšie náznaky konfliktu, alebo iného nežiadúceho javu. Ak nemá byť postavený pred veľký "projekt" problému kolosálneho rozmeru v rodine, tak musí realizovať aj "prerábky",a to zavčasu, kým mu neprerastú nad hlavu. Tieto drobné prerábky, čo ako nepopulárne, má realizovať operatívne a konktrétne, nie iba tieňovo. B. May nebol za časté prerábky piesní polulárny medzi kolegami, no on vlastne dielo ešte doviedol na vyššiu umeleckú úrovaň. 3,Prijmime myšlienku, podľa ktorej má byť otec ochrancom svojich najbližších. Pred nedávnom som v správach RTVS sledoval reportáž, ktorá sa zaoberala renováciou slovenských hradov. Máme ich niekoľko desiatok. Nič nové pod slnkom-chýbajú peniaze. Štát niečo dá, ale aj tak je to málo. Obnovu väčšinou realizujú rôzni dobrovoľníci. Jeden z nich, dôchodca, konštatoval, že celý život strávil pri ovciach/ako bača/ a teraz, ako murár, stavia a dvíha múry zámkov. Každý otec je ako pastier, ktorý, priam biblicky, stráži svoje stádo-rodinu, a tak sa zároveň stáva akýmsi staviteľom, ktorý dvíha a oživuje rôzne obranné prostriedky na záchranu svojich najbližších. Biblickí pastieri, ktorí boli pri Ježišovom narodení, išli a všade hlásali, čo sa v Betleheme stalo. Aj ich pričinením, stavba viery v Mesiáša rástla. Stali sa z nich nielen dobrí pastieri, ktorí bdelo vykonávali svoje povinnosti, ale aj zruční stavitelia, ktorí v ranom štádiu evanjelia roznášali dobrú zvesť vo svojom okolí. Otec je človek, ktorý má bdieť nad sebe zverenými a zároveň stavať rodinný život tak vysoko, aby bolo zrejmé, aké miesto má v živote tej ktorej rodiny viera. Dnes potrebujeme takýchto otcov-staviteľov. Prosíme za nich, aby mali dostatok vôle a odvahy. Nemajú to ľahké, lebo majú byť autoritou v "interiéri" života, ale ich miesto je aj v teréne. Veľký vzor,však, majú vo sv. Jozefovi. On je skuotočný vzor a architekt nielen preto, že bol tesár-odborník, ale aj preto, lebo bol architektom dobrých vzťahov,ad intra, v Nazaretskej rodine.

Duchovný odkaz "lockdownu"

 

Blížia sa vianočné sviatky. Pre nás, veriacich, majú veľmi dôležité miesto v oblasti viery. Budeme ich sláviť v našich kostoloch, aj keď s istým nádychom obmedzujúcich okolností kvôli pandémii. Sme radi, že môžeme počas Vianoc kostoly ľuďom otvoriť a ponúknuť im prežívanie sviatkov priamo pri zdroji. Nielen liturgický, ale aj bežný, profánny život počas nich bude musieť strpieť isté obmedzenia.

Pred niekoľkými dňami spísala a uverejnila skupina slovenských vedcov – odborníkov, ktorí sú organizovaní v Konzíliu odborníkov, zoznam základných bodov, podľa ktorých sa máme počas vianočných sviatkov správať. Ich odporúčania sú praktické, konkrétne a hlavne realizovateľné. Tieto odporúčania vychádzajú síce z odborných skúmaní, ale paradoxne, majú aj svoj duchovný dopad. O čo ide?

1.) Najdôležitejšie odporúčanie spočíva v tom, aby sa ľudia čím menej stretávali.

Ide o zaujímavý jav. Ešte v nedávnej minulosti sme sa zaoberali javom, podľa ktorého je veľa ľudí, ktorí sú uzavretí do seba. Akékoľvek kontakty sú pre týchto ľudí problémom. Vidíme to často pri mladej generácii, ale aj pri starších. Práve dnes, keď sme v pandemickej situácii a ľuďom sa odporúča stretávať sa minimálne, máme pocit opačného javu. Práve teraz mnohí vyhľadávajú spoločenstvo a bezprostrednú komunikáciu. Niekto by mohol argumentovať, že biblické Vianoce prinášajú pravý opak. S malým Ježišom sa stretávajú pastieri, a napokon aj traja mudrci. Tieto skupiny a ktovie, či ešte aj nejaké iné, prišli k novonarodenému Mesiášovi, aby sa mu poklonili, resp. mu odovzdali dary a vrátili sa ku svojim každodenným povinnostiam. Predpokladáme, že pastieri nechceli nechať dlhodobo svoje stáda bez opatery a mudrci sa určite ponáhľali domov, lebo vedeli, že majú pred sebou dlhú cestu.

Tieto skutočnosti majú pre nás, veriacich, veľký význam. Chceme obmedziť vzájomné stretávanie sa na minimum, no nezabúdajme na to, že môžeme v intimite svojho života vykonať Ježišovi poklonu a odovzdať mu svoje dary. Často sa vyhovárame, že nemáme čas na nič – a už vôbec nie na duchovné aktivity. Nuž tento čas lockdownu využime na poklonu Pánovi. Na to, aby sme sa s ním stretli, aby sme oprášili zabudnuté situácie, akými sú napríklad: čítanie sv. Písma alebo inej náboženskej tlače, sledovanie duchovných programov v médiách. V čase Vianoc nám Prozreteľnosť na to ponúkne dostatok príležitostí.

 2.) Konzílium odborníkov nám odporúča čím menej fyzických kontaktov.

Ide o odporúčanie, ktoré je tak trochu „proti duchu vianočných sviatkov“. Práve vtedy sa stretávame so svojimi najbližšími, ktorí nás prišli navštíviť alebo my ich. Nezriedka sú sprievodným zjavom týchto stretnutí objatia, stisky rúk – najmä vtedy, ak sa dotyční nevideli aj niekoľko mesiacov.

         Biblické udalosti ešte pred Ježišovým narodením nachádzajú Pannu Máriu, ako sa stretáva so svojou príbuznou – Alžbetou – v dome. Obrazy rôznych umelcov zachycujú moment ich dôverného stretnutia. Jeho obsahom je aj objatie pri vzájomnom stretnutí sa. Tento obraz vyjadruje naše vianočné rozpoloženie pri stretnutí sa s blížnymi počas Vianoc. Je isté, že všetci obmedzíme fyzické kontakty, úcty a dojatia na minimum. To fyzické objatie má nahradiť objatie duchovné, a tým je modlitba.

         V žiadnej inej atmosfére nemáme takú ideálnu možnosť, ako „sa objať s priateľmi“. Môžeme na diaľku objať nielen príbuzných, ale aj iných ľudí – najmä chorých a trpiacich – a tých je na svete viac ako dosť. Ak máme resty nevykonaných návštev svojich priateľov, využime vianočný čas na duchovné objatie prostredníctvom modlitby pri vianočnej svieci, resp. rozsvietenom vianočnom stromčeku.

3.) Kolégium odborníkov odporúča, aby sme zúžili svoj životný priestor.

Pre súčasníkov je to veľmi náročná požiadavka. Sme zvyknutí cestovať, objavovať, nepoznať hranice v skutočnom i prenesenom slova zmysle. Mnohým sa životný manévrovací priestor zúži na minimum. Využime vianočný čas na to, aby sme v minimálnych rozmeroch svojho života vnikli a premeditovali rozmery a atmosféru malej betlehemskej maštale. Je to veľmi potrebné a osožné pre všetkých. Dokonca aj pre veľkých géniov intelektu. Aj pre takých, ktorí navrhli alebo postavili veľké stavby a projekty. Aj pre velikánov ducha je dôležité, aby sa vtesnali do útrob a atmosféry nepatrnej betlehemskej maštale.

Čo v nej nájdeme? O čom môžeme rozjímať? Napríklad o malom Dieťati, ktoré prichádza zachrániť svet od hriechov, o Jozefovi, ktorý heroickým spôsobom bráni dôstojnosť, ale aj holý život svojich najbližších, o Márii, ktorá uprostred ťažkostí a zlovôle sveta nestráca dôveru v Božiu prítomnosť.

         Betlehemská maštaľ, hoci rozmermi nie veľká, môže spôsobiť rozšírenie našej viery a nášho srdca. Svoj obmedzený fyzický priestor využime na to, aby sme objavili hodnotu príchodu Božieho Dieťaťa, ktoré sa pre nás rodí v Betleheme.

         Bez toho, aby sme patrili do okruhu vedeckých odborníkov, ktorí usmerňujú v dobrom náš život, snažme sa vidieť vo Vianociach, ktoré sú poznačené pandémiou, prejav Božej lásky. Závoj pandémie sadá nielen na telesnú stránku človeka, ale aj neviditeľným spôsobom na jeho dušu. Poznačuje to individuálne osudy, ale aj ich vzťahy. Tiché a dôstojné prežívanie Vianoc bez zhonu nám pomôže objaviť v betlehemskom Dieťati podstatný liek na naše uzdravenie.

Mária a jej i naša hviezdna budúcnosť.

 Občas počujeme na adresu nejakého človeka následovné:"Dostal sa medzi hviezdy", prípadne:"Pred sebou má hviezdnu budúcnosť". Čo to znamená? Napríklad to, že sa niekto dostal medzi elitu v istej oblasti života. Či už dlhodobo alebo len na chvíľu. Môže to znamenať aj to, že niekto má pred sebou otvorené dvere a získa možnosti odborného rastu, prípadne si polepší materiálne, alebo má možnosť dosiahnuť hviezdnu kariéru. Evanjelium nachádza Pannu Máriu v situácii, kedy sa dozvedá o svojej hviezdnej budúcnosti/Lk 1,26-38/. Anjel jej tento fakt naznačil slovami:"Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha". My vieme, že ju nečakala hviezdna kariéra, ba ani v bežnej praxi života nenašla úľavy. Navonok žila aj naďalej život materiálne nie bohatej ženy, ale život na milosti bohatý áno. Bolo to prirodzené, lebo sa mala stať Bohorodičkou. K akým poznatkom dospela? 1,Ustúpila z pozície svojich plánov a dala prednosť plánu Božiemu. Anjel je to vysvetlil takto:"...porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho". Odteraz vedela, že všetky jej osobné plány a ambície musia ustúpiť Božiemu projektu spásy. Tie svoje sny a plány podriadila Božej vôli, pričom nič nestratila. Práve naopak, získala zvláštny prístup k zdroju milosti. Názornejšie si môžeme situáciu vysvetliť takto: Predstavme si, že niekto náhle odpadne, alebo pocíti extrémnu slabosť. Okolo neho sa môžu zhrknúť viacerí ľudia. Niekto poslúži radou teoretickou, iný ponúkne poznatok z nejakého zdravotníckeho kurzu, ktorý kedysi absolvoval. Sú situácie, kedy aj to zachráni človekovi život.Ale, keď sa zjaví na scéne odborník-zdravotník, lekár, všetci ustúpia, lebo sa nemôžu vedomosťami a praxou rovnať profesionálovi. Pri záchrane človeka po stránke spásy, treba dať priestor Bohu. Sú aj takí, ktorí ponúkajú prostriedky mimo Boha, spoliehajúc sa viac na vlastné sily. To je neúplné a účinné iba v obmedzenom režime. Naše plány a istoty si máme dať posvätiť Bohom a v konečnom dôsledku prijať Božie zámery ako dielo nadčasové a jedinečné. Je obdivuhodný ten, kto dokáže svoje úsilia a plány zakomponovať do Božieho plánu spásy. 2,Do Máriinho života vstúpi zmena. Navonok, možno ani nie. Zostane jednoduchou ženou, ktorá "počne a porodí syna". Presne tak, ako množstvo iných žien na svete. Ale zároveň sa stáva  výnimočnou, lebo "Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni". Porodí Mesiáša, ktorý prichádza, "aby vyslobodil svoj ľud z hriechov". Toto môže iba Pánov Pomazaný. V tomto zornom uhle majú matky pozerať na svoje ratolesti. Že ich dieťa síce nie je Pánov Pomazaný, ale určite je Bohom milovaný. V súčasnej dobe, ktorá nás skúša, a ktorá prináša dosť smútku, potrebujeme odovzdať deťom toto posolstvo, že sú Bohom milované. Že sme všetci Božie deti, ktoré Boh miluje raz a navždy. Potrebujeme pocítiť nehu zo strany Boha, aby sme niesli s vierou svoje kríže života. V roku 2014 vznikol film: Exodus:bohovia a králi. Hovorí o Mojžišovi a o jeho poslaní. Jedna zo scén filmu prináša obraz egyptského panovníka Ramzesa, ktorý sa skláňa nad kolískou svojho synčeka a hovorí mu:"Ty, ani len netušíš, aký si šťastný, lebo si milovaný. Ja som také šťastie nikdy nemal". Možno obmedzujúce okolnosti súčasného života nám kladú pred oči závoj, aby sme nevnímali Božiu lásku. No Boh ju dnes znova potvrdzuje tým, že zosiela svojho Jednorodeného na svet skrze Pannu z Nazareta. Liturgia Adventu nás na to upozorňuje. Boh nekonečne miluje svojho Syna a dôkazom toho, že miluje aj nás je skutočnosť, že nám ho posiela ako Dar nevýslovnej hodnoty. 3,Boh nám skrze Máriu a jej príbuznú Alžbetu naznačuje, aká je dôležitá svornosť ľudských sŕdc. Anjel Máriu ju informuje takto:" Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná!". Máme názorný príklad nielen, čo sa týka pokrvnej príbuznosti, ale aj príbuznosti, čo sa týka znášania kríža. Je užitočné pre nás, aby sme mali príbuzenstvo na báze spoločného zdieľania ľahkých i náročných skutočností života. Naši príbuzní sú aj takí, ktorí nám ukazujú príklad odvahy, pokory, nádeje a vernosti Božím prísľubom. Mária mala po tejto stránke v Alžbete dokonalý vzor,preto sa ju rozhodla navštíviť. Pokiaľ je to mozné, nech do nášho okruhu blízkych ľudí, patria najmä tí, ktorí pestujú jednotu s Bohom a s jeho vôľou. Mária, predsa len je hviezdou. Poznáme ju z liturgie ako Hviezdu rannú, či Hviezdu morskú. Ona nám neprestajne svieti a naviguje nás k svojmu Synovi. Radujeme sa z toho, že nám pripravila možnosti hviezdnej budúcnosti. 

Nájsť to,čo je absolútne a zostať mu verný.

 Vždy som obdivoval predavačov, ktorí sa takmer dokonale vyznajú v spleti maličkostí. Napríklad v železiarstve je veľa rôznych skrutiek, ventilov, matíc, svoriek  a podobného materiálu. Kto sa v tom vyzná? Je tam veľa regálov, v nich ešte viac miniregálikov, krabíc a šuplíkov a toto všetko je zaplnené rozmanitým materiálom. Obdivuhodní sú ľudia, ktorí majú skvelú pamäť, vyznajú sa a hlavne vedia, kde sa čo nachádza. Bežný človek,až na výnimky, by sa tu stratil. Kým by našiel tú správnu súčiastku, musel by všetko prehrabať, všetko  porozhadzovať a ani to by nebola garancia, že nájde to, čo hľadá. Prečítajme si úvod Matúšovho evanjelia/ Mt 1, 1-17/. Nájdeme tam spŕšku a plejádu rôznych mien. Kto sa v nich vyzná, okrem odborníkov-biblistov ? Je to tak, ako keby ste chceli v železiarstve všetko prehrabať a nájsť tú súčiastku, ktorú práve potrebujete. V rodokmeni Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho, sa musíme zorientovať tak, že hľadáme to, čo vedie k spáse, ba viac, my hľadáme Spasiteľa, ktorý je našou jedinou spásou...Všetky ostatné mená sú "len" cestou k spáse, ba dokonca aj také, ktoré sa nevyznačujú optimálnym morálnym profilom. Teraz si predstavme inú situáciu. V parlamente sa niekto predstaví s dobrým návrhom zákona. Dobrým, po všetkých stránkach. Hodnota a priorita je daná. je zrejmá. Teraz ide o to, aby sa k tejto hodnote našli a priradili ľudia, ktorí zaň zahlasujú. Potrebuje si získať hlasy t. j ľudí, ktorí si zákon osvoja a zdvihnú ruky na znak súhlasu. Toto už vôbec nie je ľahké. Väčšinou je to o kompromisoch, lebo tak to v politike chodí. Absolútnou hodnotou je Mesiáš, ktoréha narodenie slávime na Vianoce. Jozef, jeho pastún, vie o tom svoje. Počas zjavenia sa dozvedel, že to malé dieťa, ktoré Mária privedie na svet, bude to, "ktoré vyslobodí svoj ľud z hriechov"/ Mt 1, 18-24/. Teraz ide o to, že už sa nemusíme "prehrabávať" v rôznych arzenáloch a obchodoch s primeraným sortimentom. Nepotrebujeme takmer zúfalo hľadať ihlu v kope sena. Mesiáš je Dar, ku ktoréme sa nedá priradiť, ba ani priblížiť nič také, čo by sa s ním mohlo porovnávať. On je Svetlo, ktoré zbadajú iba tí, ktorí sú duchovne pripravení. On sám k sebe priradzuje a povoláva tých, ktorých sám chce. Získava takých, ktorí nielen dvihnú ruku s tým, že im jeho náuka neprekáža, ale chce takých, ktorí ho budú aj nasledovať. V zmätku a plejáde všetkého, čo okolo seba vidíme, nájdime aj to, čo je hodnotné. V železiarstve stojí za to, aby sme pehrabali celý regál so súčiastkami, lebo získanie jedinej-tej pravej, stojí za to. A stojí za to, aby sme obetovali svoj život a prinášali aj drobné obety za Toho, ktorý je Absolútnom. Priradenie nášho života k nemu, vypočutie výzvy:poď za mnou!, nám pomôže získať účasť na božskom živote naveky.