Vianočné zamyslenie I.

 

      Pred niekoľkými dňami sme sa dozvedeli, že v Českej republike, v Milevsku, v starobylom Kostole sv. Egídia sa našla vzácna relikvia. Pravdepodobne ide o klinec z autentického kríža, na ktorom zomrel Ježiš Kristus na Kalvárii. V dutine kostola, v stene, sa našli pozostatky a kúsky rozpadnutej drevenej skrinky. Tá mala na povrchu zlatý vrchnák s tepaným krížom. Prvé prieskumy hovoria, že niektoré časti dreva môžu pochádzať
až z 3. – 5. stor. po Kr. V úlomkoch z rozpadnutej schránky sa našli drobné zlaté a strieborné kúsky, ktoré kedysi drevenú skrinku zdobili. Vo zvyškoch rozpadnutého materiálu našli to, čo sa považuje za zlatý klinec objavu – železný klinec (asi 6-cm), ktorý zdá sa, bol uctievaný ako mimoriadne vzácna relikvia.

         Archeologické odkrývanie nálezu nebolo deštruktívne. Autori objavu hovoria, že použili nedevastačné zásahy spojené s modernou technológiou skúmania. Išlo o „bezbolestný“ zásah do objektu.

         Pandémia, ktorá sa stala súčasťou nášho každodenného života, rozbila a narušila plány človeka na malé kúsky. Musíme priznať, že bola devastačná po materiálnej i duchovnej stránke. Denne zomierajú ľudia s diagnózou COVID19, denne evidujeme ľudí, ktorí prišli o prácu a stretli sa s existenčnými problémami.

         Pandémia spôsobila, že mnohí stratili istoty, optimizmus, radosť a nádej. Na troskách tohto zboreniska sme teraz, na Vianoce, objavili niečo mimoriadne hodnotné. Pod úlomkami pozemských istôt sme objavili vzácny poklad – betlehemské Dieťa. Práve klinec – hovoria niektorí – nájdený v Milevsku – mohol byť súčasťou jeho kríža z Kalvárie.

         Vianočné sviatky nám pripomínajú, že stále máme dôvod na nádej. Betlehemské Dieťa k nám prichádza s darom posolstva spásy a nádeje.

         Za akých okolností objavíme hodnotu Mesiáša, ktorý prichádza do nášho sveta?

1.) Znie to paradoxne, ale máme použiť metódu, ktorá je devastačná – treba zničiť starého nepriateľa, ktorým je hriech.

Nijaká novodobá technológia nám to neuľahčí. Bez víťazného osobného zápasu s hriechom sa nám nepodarí objaviť hodnotu Božieho posolstva.

Predstavme si situáciu, ktorú opisuje v evanjeliu sv. Lukáš (Lk 1, 57 -66).  V dome starozákonného kňaza Zachariáša a jeho manželky Alžbety sa tešia z prírastku. Na svet prišiel chlapec. V rodinnom kruhu vzniká polemika o tom, ako sa bude volať. Rodičia zvestujú, že sa bude volať Ján. Na druhej strane sa vzdialení príbuzní čudujú, že sa nevolá po otcovi – Zachariáš. Niekto by povedal, že tu ide o akýsi zbytočný zápas o mená. Ale v tejto zápletke nejde o meno ako také, ale o to, že Ján bude výnimočným človekom. Sám Ježiš o ňom povedal, že spomedzi ľudí sa nikto väčší nenarodil ako on.

Nikto hriech nepranieroval tak ako Ján. Okrem iného aj v tom bol výnimočný. Výnimočnosť nás, kresťanov, je v tom, že sme nezmieriteľní s hriechom. Ak zostávame v tejto pozícii, tak potom obraz novonarodeného Ježiša sa stáva pre nás bližším a zrozumiteľnejším.

2.) Božie slovo nás upozorňuje, že sa máme zladiť so zmýšľaním Boha. Máme svoj život prispôsobiť jeho náuke.

Poúča nás o tom sv. Pavol, ktorý píše Títovi: „Milovaný, zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožností a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne,...“
(Tit 2, 11 – 12)

Liturgia hodín, t. j. kňazské modlitby, nám túto myšlienku zdôrazňujú z iného uhla. Kňaz Hipolyt v diele Proti Noetovmu bludu, píše: „Preto máme vedieť všetko, čo Sv. písmo hlása, a máme poznať všetko, čo učí. Tak máme veriť v Otca, ako sám chce, aby sme verili, a jeho Syna máme tak oslavovať, ako chce, aby sme ho oslavovali, a Ducha Svätého máme prijímať tak, ako nám ho on chce darovať. Nie podľa našej vôle, ani podľa vlastného vkusu, ani nesmieme robiť násilie tomu, čo sme dostali od Boha, ale všetko treba chápať tak, ako nás on sám vo Sv. písme učí.“ (LH I, 253)

Pred niekoľkými dňami som sledoval v televízii zaujímavý dokument. Vysielali zábery z nácviku istého významného symfonického orchestra. Dirigent túto nahrávku viedol. Neustále hru prerušoval, nabádal hudobníkov, aby hrali inak, takže museli začínať vždy znova a znova. Trvalo to dovtedy, kým maestro nebol spokojný. Pravdepodobne takto prebieha každá skúška.

Aj ľudia, ktorí majstrovsky ovládajú hru na hudobnom nástroji, sa musia učiť zladiť sa s ostatnými a podrobiť sa taktovke dirigenta. Tento pekný obraz je odkazom Vianoc. Aj keď si myslíme, že sme v niečom majstri, že dokážeme veľké veci, ešte stále to neznamená, že sa dokážeme zladiť s ľuďmi z nášho okolia a už vôbec to neznamená, že sme poddajní Bohu, ktorý drží taktovku prozreteľnosti v rukách.

3.)Chvíľa Ježišovho narodenia nás vťahuje do prostredia života pastierov. Tí sa dozvedajú od anjela, ktorý ich navštívil, radostnú zvesť: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“ (Lk 2, 1 – 14)

To „dnes“ predstavuje široký pojem. U niekoho sa Kristus ako Mesiáš narodí až po rokoch alebo desaťročiach a pritom stále trvá stále to Božie „dnes“.

         Možno niektorí z vás sledujú zimnú súťažnú disciplínu – skoky
na lyžiach. Vždy, keď sa objaví na veži pretekár, na boku mostíka je jeho tréner, ktorý ma zdvihnutú ruku alebo zástavku. Pretekár sa spustí dolu mostíkom
až vtedy, keď mu tréner mávne rukou. Kedy to robí? Vtedy, keď fúka priaznivý vietor vhodný na skok.

My Mesiáša v Ježišovi objavujeme vtedy, keď je situácia nášho života stabilná, keď je rýchlosť štýlu života obmedzená. Vtedy, keď uberieme
zo závratného životného zhonu, vtedy, keď sa dokážeme pohrúžiť do ticha, vtedy, keď dokážeme panovať nad sebou. V tom okamihu nám Boh akoby dával znamenie, že práve teraz sa pre nás narodil Mesiáš a chce, aby sme ho prijali a podľa jeho zásad žili.

         Železný klinec z Kalvárie, ktorý budú skúmať vedci, po jeho dlhodobom azyle v úkryte, sprístupnia. Počas Vianoc vyberáme svoj vieru z azylu alebo akejsi úschovne a sprístupníme pre svoje okolie. Ide o náš poklad. Nemáme ho znovu zakopávať a strácať. Udržme ho v kondícii, aby sa ním mohli motivovať aj ľudia z prostredia nášho života.