Vianočné zamyslenie II.

 

           Piesne niektorých populárnych spevákov sa spievajú dlhé roky. Dotyční interpreti ju musia spievať na všetkých koncertoch, lebo si to priaznivci želajú. Na tlačových konferenciách dostávajú otázky, či majú ešte motiváciu roky spievať to isté. Odpoveď znie: „Nie je to jednoduché, aj keď je to niekedy proti srsti, musíme fanúšikom vyhovieť.“

         Iný príklad. Predstavme si situáciu,  podľa ktorej rodič karhá svoje dieťa a pritom používa tieto výrazy: „Koľkokrát som ti povedal, že to nemáš robiť.“ Rodič opakuje niektoré výzvy mnohonásobne. Ani ich nepočíta. Sám je z toho nervózny a podráždený, unavený, ale musí to robiť vždy – znovu a znovu.

            Autor Listu Hebrejom píše: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet.“ (Hebr 1, 1 – 2)

         Z týchto slov vyplýva, že Boh neustále dáva o sebe vedieť a že rozmanitým spôsobom o sebe hovorí. Ľudsky uvažujúc by sme si mohli položiť otázku: „Neunaví sa?“ Nie je vyčerpaný toľkými svedectvami o sebe? Nie je unavený z toho, ako sa neustále ľuďom pestrým spôsobom zjavuje? Odpoveď je: „Nie.“

         Boh nielenže nie je unavený či nebodaj roztrpčený svedectvami o sebe. Práve naopak. Svoju činnosť prejavovania sa vygradoval či vyšperkoval tým, že prehovoril vo svojom Synovi... Presne tak, ako nás učí dikcia Listu Hebrejom. Ako sa teda Boh zjavuje prostredníctvom vianočného posolstva?

         Pomôžme si slovami Evanjelia sv. Lukáša.

 1.) Mária zavinula Dieťa do plienok.

Týmto nám Boh nechal odkaz. Aby sme vtedy, keď ho objavíme zavinutého v plienkach, dostali podnet rozvinúť svoju vieru. Boh nás motivuje a ukazuje, že pred našimi očami v priebehu pozemského života bude odvíjať veľké tajomstvá jeho lásky k nám. Od toho sa odráža aj naše prehĺbenie a rozvinutie viery.

         Kedysi som navštívil textilnú galantériu. Predo mnou stála pani, ktorá si vyberala látku. Ukázala na bal s konkrétnou látkou. Povedala predavačke, aby jej odvinula 2 metre, aby videla, ako sa jej bude látka páčiť. Je isté, že iný pohľad sa nám naskytne vtedy, keď tu látku vidíme zvinutú do balu. Oveľa detailnejší a presnejší máme pohľad na látku, ktorá je odvinutá. Iný je život podľa viery, ktorá je ešte „zavinutá v plienkach“. Duchovne bohatší spôsob života si osvojíme vtedy, keď svoju vieru rozvinieme nielen v poznaní, ale aj v praxi života. Boh náš život použije ako motiváciu a rozvinie naše skutky tak, aby boli odrazovým mostíkom pre ostatných.

 2.) Sv. písmo hovorí, že Panna Mária uložila Dieťa do jasieľ.

        Jasle boli súčasťou jednoduchého, až primitívneho zariadenia maštale. Napriek tomu sa stali viditeľným a posvätným miestom. Boh chcel tým naznačiť, že vstupuje do sveta, ktorý je slabý a biedny, lebo ho poznačuje hriech. Napriek všetkým svojim ohromujúcim objavom zostáva svet biednym priestorom, v ktorom sa realizuje aj hriech. Boh sa však aj v tomto svete stáva viditeľným.

         Boh je viditeľný, lebo všade naokolo máme kostoly či posvätné miesta. Boh je viditeľný aj pre život nás, kresťanov. Skvie sa na poli morálnej biedy, v ktorej sa svet zmieta.

         Pred niekoľkými rokmi som v rámci pravidelných prvopiatkových návštev zavítal do jednoduchého príbytku starších ľudí. V dome mali starý nábytok, staré zariadenie. Byt prezrádzal jednoduchosť a čistotu. Uprostred tejto jednoduchosti opatrovali staré obrazy Božského Srdca Ježišovho a Panny Márie. Boli na najdôstojnejšom mieste. Hneď bolo vidieť, akú dôležitosť v ich živote zohráva viera. Všetko ostatné bolo pre nich druhoradé. Na prvom mieste bol Boh.

3.) Evanjelista uvádza, že Mária s Jozefom sa usadili v maštali, lebo v hostinci nebolo miesta.

V ľudových pobožnostiach má práve táto scéna časté a dramatické miesto. Existujú viaceré naštudované verzie tejto udalosti. Umelecké i amatérske. Väčšinou je to podané tak, že Mária s Jozefom narazili na ľudský necit a chlad. Možnože to tak nebolo. Možnože išlo o to, že všetky hostince naokolo boli obsadené a mali naplnené kapacity.

         Súčasný svet je ten, ktorý hovorí, že má naplnené kapacity pre Boha, že už pre neho nemá miesto. Pre všeličo iné áno, ale pre Boha už nie. Ľudstvo zisťuje, že má vyprázdnené kapacity surovín. Napr. uhlia, ropy a hovorí sa, že je aj nedostatok vody. Odborníci preto hľadajú alternatívne riešenia.

         Svet hľadá alternatívne riešenia, lebo vyhnal Krista. Poslal ho hanebne do maštale. Keďže Boh chýba, hľadajú sa alternatívne zdroje. Tie však nikdy nemôžu naplniť vnútro človeka.

         Odkaz vianočných sviatkov je v tom, že nám, kresťanom, sa treba zdvihnúť a opäť klopať na príbytky ľudských sŕdc. Znovu sa nám treba domáhať miesta v tzv. hostincoch a zabezpečených existenciách, ktoré predstavujú hodujúci ľudia dnešnej doby. Je to hanebné, ale Kristus si stále musí hľadať svoje miesto v príbytkoch i v srdciach.

 

         Bežne sa stáva, že ľudia sú unavení z každodennej rutiny a plnenia každodenných povinností ako cez kopírovací papier. Mnohí zostávajú vyhorení a frustrovaní. Hľadanie a ohlasovanie Krista nás nikdy neunaví. Sme schopní niečo obetovať na tento cieľ? „Boh sa neunaví vo svojej láske a milosrdenstve,“ hovorí pápež František. Vytrvalo bude vydávať svedectvo o sebe. Pri tom počíta aj s nami. Neváhajme obetovať životnú energiu na to, aby sme v ohlasovaní narodeného Mesiáša našli nielen záľubu, ale aj zdroj posily do života.