Zasvätiť sa Bohu.

 Dve pracovníčky istej finančnej organizácie odchádzali z práce. Jedna z nich bola skúsenejšia v odbore, druhá sa ešte len zaúčala. Cestou, ako sa spolu rozprávali, tá nová sa spýtala kolegyne:"Prečo si tomu klientovi klamala?". Staršia zareagovala slovami:"Neklamala som, len som mu nepovedala o všetkých možnostiach, ktoré má". Uhol pohľadu. Začínajúca pracovníčka ešte rozlišovala medzi dobrom a zlom, u staršej sa už hranice týchto kategórií stierali a prelínali. Na sviatok Obetovania Pána si pripomíname Deň zasväteného života. Pripomíname si udalosti, ktoré súvisia s povolaním v Cirkvi. Tá povolaniam venuje mimoriadnu pozornosť. Zdôrazňuje, že Kristus je ten, ktorý povoláva k zasvätenému životu. A keď to robí, neklame, nezahmlieva, nikoho neťahá za nos. Nemôže sa stať, žeby niekto nevedel o  možnostiach, ktoré mu ponúka Boh v zasvätenom živote. Uisťuje nás o tom Apoštol národov, ktorý píše:"No toto hovorím na váš prospech, nie aby som na vás hodil slučku, ale aby ste sa čestne a nerušene pripútali k Pánovi"/1 Kor 7,35/. Aká býva reakcia tých, ktorí počujú Pánov hlas? 1,Taká, ako ju vyjadril apoštol Ondrej, ktorý povedal svojmu bratovi Šimonovi:"Našli sme Mesiáša"/Jn 1,35-42/. Apoštol takto zvolal v zastúpení celej svojej generácie, ktorá sa dočkala príchodu Mesiáša. Šťastná to generácia! V bežnom živote počúvame vyjadrenia o šťastnej či nešťastnej generácii. Táto charakteristika závisí od toho, čo ktorá generácia dosiahla a aké mala podmienky. Určite generácia prvých Ježišových učeníkov sa môže považovať za šťastnú, veď stretnúť Mesiáša túžili veľkí mužovia židovskej pospolitosti, ale sa toho tu na zemi nedožili. Každá generácia, ktorá počuje Pánov hlas a kladne odpovedá, sa môže považovať za šťastnú. Pánovo volanie znamená Božiu ochotu rozlievať milosť po celom svete a do každého ľudského srdca. Pánov hlas stále znie zrozumiteľne pre ucho a dušu disponovaného človeka. Netýka sa iba tých, ktorí si zvolia zasvätený spôsob života, ale aj tých, ktorí si v dnešnej náročnej dobe udržia vieru a ešte ju budú aj ohlasovať. Bohu vďaka, že aj dnes žijú mladí ľudia, ktorí so zdravím sebevedomým oznamujú, že našli toho Mesiáša, ktorý ich oslobodil a ukázal dobrú cestu životom. 2,Tí, ktorí počujú Pánovo volanie, sú vždy zvedaví na Pánovo hlavné posolstvo. A dozvedia sa toto:"Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu"/ Mk 1,14/. Ľudia, ktorí chcú osloviť iných svojou výzvou a programom, používajú rôzne slogany a heslá. Obyčajne sú krátke, výstižné a úderné. Dnešný človek nemá vôľu čítať, počúvať a zaoberať sa nekonečnými rečami. Tvorcovia programov dávajú do svojich hesiel to, čo chcú ľudia počuť. Ježišov program a pozvanie sú napísané výstižne. Ježiš sa nezaujíma o to, čo chcú ľudia počuť, ale podáva to, čo je pre nich osožné z hľadiska spásy. A oni to pochopili, lebo sa všade roznieslo, že ide o " nové učenie s mocou"/ Mk 1, 21-28/. Pochopia ho a prijmú iba tí, ktorí, uverili. Kto inak by sa zaoberal otázkou, podľa ktorej treba robiť pokánie, ak nie tí, ktorí uverili, že toto je cesta do Božieho kráľovstva?. Apoštoli pokánia nie sú vítaní ani v dnešnej dobe. Málokto je dnes presvedčený o svojej hriešnosti a o nutnosti pokánia. Ježišov program ide do hĺbky, nie je nabubrený a nadsadený ako mnohé slogany a heslá vo svetskej oblasti. Svetské heslá sa menia podľa spoločenských nálad, Ježišova náuka je definitívna. Svetské zvolania sa vždy nenaplnia, lebo upadnú do zabudnutia, no Ježišovo volanie je naliehavé a nástojčivé a tak sa bude niesť všetkými generáciami. Svet láka ľudí na moc a peniaze, Ježiš dáva pozvánku k zasvätenému životu, ktorého obsahom je aj odriekanie a  postoj služobníka. 3,Tí, ktorí počujú Pánov hlas sa dozvedia, že sa musia zmeniť pod Ježišovým dohľadom. Presvedčili sa o tom rybári- prví učeníci, keď si vypočuli Učiteľovu požiadavku:"Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí/ Mk 1, 14-20/. Každý musí prejsť Pánovou školou, ktorá má však celoživotný charakter. Istý človek bol hospitalizovaný v špičkovom špeciálnom zariadení. Vo svojom okresnom meste najprv absolvoval rôzne vyšetrenia a tak sa hlásil na príjem. Tam ho síce prijali, prečítali si jeho zdravotné záznamy, ale povedali mu,že si ich u nich ešte raz zopakuje. Chcú disponovať vlastnými výsledkami. Aj Ježiš si chce svojich pripraviť. Nestačí, ak niekto argumentuje, že je "dobrým človekom", že "nikoho nezabil", "že nikomu neublížil" a pod. Pre Ježiša nie je dostačujúce, ak niekto povie, že ho už svet a život pripravil na všetko. Pán chce viac a preto býva náročnejší, ako sú kritéria tzv. dobrého človeka pre dnešné časy. Ježiš chce "vytiahnuť" zo svojho nasledovateľa všetky talenty a trvá na tom, aby ich dotyčný využil na ohlasovanie radostnej zvesti. On vie, koho a ako zahrnul schopnosťami. Je otázka, či si to uvedomujeme aj my. Modlime sa za to, aby na Pánovo pozvanie odpovedali, najmä mladí, gestom súhlasu. Kiežby sa našli mnohí, ktorí sa spýtajú:"Učiteľ, kde bývaš?" A dostanú primeranú odpoveď:"Poďte a uvidíte"/ Jn 1, 35-42/.

Svetlo sveta.

Každá rodina, ktorá stavia alebo prerába dom, projektuje aj osvetlenie. Ide o dôležitú vec. V dome máme svetlá, ktoré charakterizujeme ako hlavné a potom aj tzv. vedľajšie. Zapíname ich podľa potreby, podľa toho, na čo je zameraná naša aktuálna činnosť. Svetlo musí byť prakticky riešené, musí byť človeku pomocníkom, lebo inak nespĺňa svoje poslanie. Svetlo musí mať svoje miesto. O tom hovorí sv. Marek vo svojom evanjeliu/Mk 4,21-25/, keď píše, že lampa má mať svoje miesto na svietniku, kde dokáže najlepšie splniť svoj účel. Nemyslime na konkrétnu lampu z nejakého materiálu, ale na život kresťana. Ten má byť svetlom a lampou. Položme si otázku:kde a v akom prostredí sú svetlá využiteľné? 1,Svetlo vynikne v tme. Večer, po zotmení, natrafíme na miesta, ktoré označujeme ako nebezpečné a rizikové. Svetlá by mali obsiahnuť priestor, ktorý môže byť aj životohrozujúci. Ak tam svetlo nie je, radšej sa takýmto miestam vyhneme. Život kresťana má byť zameraný na to, aby svietil iným, ako pomôcka na ceste životom. Má slúžiť tak, ako keď nás v tme zrazu ožiari lúč svetla a my sa môžeme pohnúť ďalej. Práve na to sme stvorení a poslaní do sveta. Máme dbať na to, aby sme "nevyhoreli", aby sa svetlo, ktoré je v nás, nestalo tmou. Na to nás upozorňuje Pán Ježiš, keď hovorí:"A keď už svetlo, čo je v tebe, je tmou, aká bude potom tma sama?"/Mt 6,23/. Sústreďme sa v živote na myšlienku, podľa ktorej, chceme iným posvietiť na  životnej púti. Kristus je ten, kto má moc permanentne dopĺňať a obnovovaťnaše zdroje svetla. 2,Svetlo ako reklama. Sú obchody, firmy a prevádzky, ktoré majú svoju svietiacu reklamu. Tým na seba upozorňujú a nachádzajú sa tak v zornom uhle dnešného človeka. Takáto reklama je trocha "sebecká". Myslí iba na seba, osvecuje iba to,  čo patrí jej. Na tých, čo sídlia vedľa, už nemyslí. Je konštruovaná tak, aby upriamila pozornosťiba na seba. Svetlo kresťana a jeho pôsobenia je profilované inak. Svieti tak, aby sa iní mohli potešiť zo života, aby cítili, že niekto má o nich záujem, že niekto s nimi spolucíti, že sa pre nich obetuje. Je to zvláštna reklama. Svieti tak, aby bolo jasné, že Kristus prišiel, aby spasil všetkých ľudí. Boh chce ponúknuť milosť vykúpenia každému. Aj tomu, kto je slabý, kto sa v živote potkne a potrebuje pomoc pre pozemský život, ale najmä pre večnosť. Kto takto zmýšľa a koná, kto podopiera slabých,  ten robí najlepšiu reklamu Božiemu milosrdenstvu a sebe otvára nebo. 3,Svetlo slávy. Tu ani tak nejde o konkrétnu vec, ktorej by sa sa mohli dotknúť fyzicky. Je to stav, ktorý súvisí najmä s popularitou. Ide o svetlo, ktoré býva krehké, nestabilné a môže mať aj krátkodobú trvácnosť. Paradoxne, mnohí ľudia do takého investujú najviac. Je potrebné, aby sme zodvihli zrak a upreli ho na Svetlo, ktoré prichádza zhora. V ňom je zmysel nášho života, to je náš cieľ. Uzrieť svetlo, ktoré je večné, ktoré nie je poplatné ľudskej móde a blahovôli, je veľkým darom. Uzrieť to svetlo a kráčať za ním. Vidia ho iba tí, ktorí majú vieru. Cítia, že sú ním pozvaní na večnú Baránkovu hostinu a všetky ostané svetlá zďaleka nedosahujú jeho kvality. Sv. Pavol nám odkazuje, aby sme žili ako deti svetla /Ef 5,8/. Snažme sa život prežiť v Božom svetle. Myslíme na svoju spásu a spásu blížnych. Naplňme život obetavými skutkami. Kristus, nech je pre nás svetlo sveta. On nás ochráni pred zlom a udrží na správnej životnej ceste. 

Povola/nie/ný za učiteľa.

Pred niekoľkými dňami som zachytil v správach informáciu o vyhlasovaní ankety:Učiteľ roka. Jej výsledky nie sú pre nás dôležité. Chcem, však, spomenúť myšlienku, ktorú vyriekol jeden z organizátorov. Povedal, že cieľom podujatia bolo nájsť ľudí, ktorí majú v sebe tú tzv. učiteľskú DNA, teda objaviť ľudí, ktorí sa vo svojom povolaní našli. Inými slovami-správny človek na svojom mieste. Niektorí majú to šťastie, že nájdu práve takého. A to učiteľa, ktorý vyučuje ex offo a zároveň učiteľa, ktorý, nielen poúča, ale aj učí skrze svoje životné zásady. Pravzor učiteľa máme v osobe Ježiša Krista. On je základ, ktorý nám poslúži pre poskytnutie DNA učiteľa  pre toho, kto na takúto cestu vykročil. Jeho duchovné DNA má tu svoje nezastupiteľné miesto. Evanjelia píšu, že titulom učiteľ ho poctili nielen jeho stúpenci, ale aj jeho neprajníci, pričom niektorí z nich použili tento titul s veľkou úctou. On sa stal pre mnohých učiteľom v skutočnom slova zmysle. Nielen ako učiteľ roka, ale ako celoživotný učiteľ, ktorý zásadne zmenil ich život. V čom spočíva veľkosť Pána Ježiša ako Učiteľa? 1,Dôležitou črtou človeka, ktorý sa chce stať učiteľom je priezračnosť jeho života. Evanjelium pripomína situáciu, kedy sa k Ježišovi pripojili prví učeníci a spýtali sa:"Učiteľ, kde bývaš?" Dostali pohotovú odpoveď:"Poďte a uvidíte"/Jn 1,35-42/. Tu nejde o ponuku posedieť si v pohodlí obývačky, ani o obdiv voči architektúre interiéru Ježišovho príbytku. Ježiš naznačil niečo iné. Chcel povedať:"Je nemám čo skrývať. Zoznámte sa s mojimi zásadami, neschovávam ich. Som čitateľný". Vernosť dobrým zásadám sa rovná črte priezračnosti v prípade človeka, ktorý má ambíciu byť dobrým učiteľom. Najprv vyučuje život učiteľa, až potom jeho vedomosti a skúsenosti. 2, Pri istej príležitosti pribehol ktosi k Ježišovi a spýtal sa:" Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?"/Mk 10,17/. Ide tu o ďalšiu črtu náročnosti, ktorú kladú na učiteľa. Učiteľ je ten, kto pomáha iným pozdvihnúť  život k vyšším métam, v duchovnom slova zmysle. Učiteľom je ten, kto poukáže na viac, ako je rozširovanie obzoru vedomostí. Na prvý pohľad sa to možno tak nejaví, ale od učiteľa sa očakáva viac, ako je odovzdávanie zručností a vedomostí. Očakáva sa, že bude mať úmysel naplňaťa nadchnúť srdcia pre vyššie veci, ako je obsah  pedagogických osnov. Pred niekoľkými dňami sme sa dozvedeli, že pod zemou uviazli čínski baníci. Našťastie mnohých už aj zachránili a vytiahli hore. Zachránení baníci museli mať zakryté oči, aby ich denné svetlo neoslepilo, keďže boli dlho v tme. Až pomaly, postupne im oči odkryli, aby sa prirodzenému svetlu prispôsobili. Učiteľ je ten, kto pomaly, postupne, citlivo odkrýva duchovný zrak svojich zverencov, aby boli schopní vnímať aj Božie svetlo. Nemusí to robiť oficiálne, ale spontánne a to na základe svojich postojov v hraničných životných situáciach. 3, Evanjelium sv. Jána prináša správu o žene pristihnutej pri cudzoložstve /Jn 8, 1-11/. Poprední Židia ju doviedli k Ježišovi. Uviedli, že podľa Mojžišovho zákona by mala byť ukameňovaná. Čakali, či sa Ježiš k lynčovaniu pripojí. Svätopisec uviedol, že Pán nehovoril nič, iba písal prstom do piesku. Učiteľ sa nedá ovplyvnť davom, krotí žlč svojho hnevu. Nepodľahne tak ľahko tlaku verejnej mienky. Sú situácie, kedy je jeho mlčanie veľavravnejšie, ale v pravý čas povie zásadné slovo. Niekedy aj humorné, s odkazom hlbšej myšlienky. Človeka neodsudzuje, ale zlé podmienky, v ktorých žije, áno. Tým, ktorí sú slabší vedomostne alebo morálne, pomáha, aby sa mohli znova postaviť na štart do života. Presne tak pomohol aj cudzoložnej žene, keď jej povedal:"Choď a viac už nehreš!". Ďakujme Pánu Bohu, ak sme takých stretli. Takých, ktorí nás učili používať mozog, ruky, ale aj srdce. Tým výrazne prispeli k rovnováhe nášho života. Od Učiteľa, ktorý je Pánom života a smrti, si zaslúžia ocenenie večného života, ktoré je určené všetkým učiteľom evanjeliového posolstva. 

Nedeľa Božieho slova

 

 

         V nasledujúcej úvahe sa budeme venovať trom štvoriciam ľudí, ktorých výkon hodnotíme veľmi vysoko.

Prvá štvorica

         Istá firma realizovala sťahovanie. Našla si nové, výhodnejšie podmienky. Objednali si firmu, ktorá dostala toto zadanie. Manažér firmy, ktorý mal sťahovanie na starosti, zbadal, že dvaja pracovníci sťahovacej firmy sa pokúšajú uchopiť a preniesť drevenú skriňu. Rýchlo k nim pribehol a zastavil ich. Povedal, že musia byť aspoň štyria. Dvaja sú málo. Prečo? Nešlo ani tak o samotnú skriňu, ako o to, čo bolo vo vnútri skrine. Keď ju otvorili, zistili, že sú tam zviazané spisy a dokumenty. Manažér na ne ukázal a povedal: „Toto je dôležité. Obsah, a nie skriňa ako obal.“

 

Druhá štvorica

         Evanjelium hovorí o tom, ako štyria ľudia niesli na lôžku ochrnutého človeka. Nesmierne sa preňho obetovali. Keď nemohli vojsť dovnútra cez dvere, otvorili strechu a spustili chorého Ježišovi k nohám. Ten chorý bol pre nich dôležitý. No on reprezentoval všetkých chorých na celom svete. Ale dôležitejšie je to, že vo vnútri tohto príbehu je samotný Kristus. On sa identifikoval najmä s chorými a bezmocnými. Preto v takom prípade netreba vidieť iba obal, t. j. chorého človeka, ale vnútro, v ktorom je Kristus a očakáva našu službu.

 

Tretia štvorica

         V súvislosti s Nedeľou Božieho slova vystupujú do popredia najmä štyria ľudia – evanjelisti – Matúš, Marek, Lukáš, Ján. Aj oni nesú v prvej línii ťarchu ohlasovania Božieho slova. Nie je dôležitá kniha ako taká, ako to, čo je v nej, t. j. hĺbka, obsah, posolstvo.

Prečo je pre nás obsah Božieho slova taký dôležitý?

1.) Naša verejnoprávna televízia vysielala nedávno, vždy v nedeľu popoludní sériu detektívnych príbehov s detektívom Herculesom Poirotom.

Hlavným predstaviteľom legendárneho detektíva bol David Suchet. Nedávno vyšla v češtine jeho autobiografická kniha s názvom: Za objektívem – Můj život.

Svetoznámy herec okrem iného píše, že vždy, keď si má naštudovať novú úlohu, musí najprv v sebe i okolo seba v pracovni na stole urobiť poriadok. Hovorí, že nemôže účinne pracovať obklopený vnútorným a vonkajším neporiadkom.

 

Pri čítaní Božieho slova máme mať vždy v duši poriadok a súlad. Božie slovo je neúčinné, keď človek disponuje neporiadkom v sebe i okolo seba. Platí to aj opačne. Samotné Božie slovo spôsobuje v nás túžbu po poriadku. Zrazu nám začne neporiadok duše prekážať. Spôsobuje to Božie slovo. Keď sa chceme systematicky venovať Božiemu slovu, musíme s týmto tlakom počítať. Počuté Božie slovo má ambíciu dať do poriadku naše vnútro. Ak toto cítime, tak potom náš spôsob čítania Božieho slova je správny a môže byť spásonosný.

 2.)     Istý človek rozprával zážitky z koncertu symfonického orchestra. Mal

skvelý zážitok. Videl a počul veľa špičkových hudobníkov a hudobné nástroje svetovej kvality. Napriek tomu, že v orchestri hrá veľké množstvo nástrojov, on počul, ako sa vyjadril, iba jeden. To bol ten, na ktorom sám hrával. V spleti toľkých nástrojov počul iba tóny nástroja, s ktorým sa do istej miery identifikoval.

 

Božie slovo obsahuje množstvo skvelých tónov, ktoré nám spôsobujú zážitok. Mať iba zážitok – to je málo. Zážitok netrvá večne. Dôležité je, aby sa stal zo zážitku úžitok. Pri čítaní Božieho Slova objavme ten svoj nástroj milosti, ktorý k nám bude hovoriť a pomôže nám, aby sme duchovne pokročili.

Tieto myšlienky nebudú vždy hladiť a láskať naše vnútro, no môžu mať skutočne podstatný efekt. Povzbudia nás, aby naše túžby po Kristovi neboli iba teoretické, ale prešli do praxe života.

 

3.) V súvislosti s Nedeľou Božieho slova vydala Kongregácia pre Boží kult

a sviatosti zvláštnu nótu. Okrem iného sa tam píše, že našou úlohou je: „....naliehavo a zblízka spoznať Sv. písmo a Zmŕtvychvstalého......a to preto, aby naše srdcia nezostali chladné a oči zavreté.“

 

Božie slovo spôsobuje, že Pána Ježiša poznávame dokonalejšie, a nie iba akoby z plagátu, akoby „z druhej ruky“. To by bolo málo. Plagáty sa menia, prelepujú, starnú, strácajú farbu a napokon aj svoju aktuálnosť.  Po prekonaní doby aktuálnosti akoby prestali existovať.

Treba mať horúce srdce, ktoré ocení Ježišovu obetu na kríži a otvorené oči pre Ježišovo dielo lásky. Ak sa tak nestane, tak potom viera v Ježiša sa pre nás stane iba plagátom, ktorý zostarne a nahradí ho niečo iné, svetské.

Božie slovo je ideálnym liekom na stav súčasného chladu v ľudských srdciach a na duchovnú slepotu, ktorá spôsobuje, že človek nedovidí na Ježišov kríž.

 

         V dnešnej dobe sa máme pokúsiť prelomiť bariéru a škrupinu rôznych problémov a zážitkov, aby sme boli schopní vidieť zdravé jadro, ktoré sa schováva vo Sv. písme. Musíme sa naučiť prelúskať sa k nemu, odstrániť zo svojej blízkosti všetky tzv. ľahké žánre, ktorým sa tak často venujeme. Božie slovo nás nesklame, udelí nášmu vnútru primeraný pokrm a utvrdí v nás na ceste evanjelia.

Pár slov o živote.

Počas života sme konfrontovaní so situáciami, ktoré nám doslova vyrazia dych. Myslím na momenty, kedy veci nejdú podľa našich plánov a máme pocit, že sa všetko obrátilo proti nám. Chápeme to, ako svoju prehru, nevidíme dôvod na optimizmus a povieme:"To je moja smrť!". Nemyslíme, že sa to stane skutočne, ale v prenesenom slova zmysle. Aj keď vieme, že raz smrť príde. Niektorí ľudia cítia, že sa smrť blíži, iní na danú skutočnosť vôbec nemyslia. V pozemskom živote smeruje všetko k smrti. Ako, akým spôsobom? Pocítime ochabnutie síl, stále menej a menej sa dokážeme radovať a to, čo nám spôsobovalo radosť v minulosti, teraz už neplatí. Prípadne, naše minulé záľuby,  teraz nemajú taký patričný lesk a už toľko pre nás neznamenajú. Vyššie spomenuté prvky a ešte iné poukazujú na naše prvé dotyky s večnosťou. Božie slovo evanjelia hovorí, že ľudia sa chceli Pána Ježiša dotknúť/Mk 3, 7-12/. Je to ich prirodzená reakcia, lebo on uzdravoval a daroval život. A my, ľudia, po živote túžime. Ako sa to v praxi prejavuje? Akými výrokmi dávame na vedomie, že po živote túžime? 1,Nežiada sa mi žiť!  Neraz počujeme takúto ponosu. Je výrazom prežívaného sklamania, utrpenia a neúspechu. Človek má pocit, že čokoľvek robí, všetko sa obráti proti nemu. Vôbec nie je pravda, že sa nám nežiada žiť!. Len chceme žiť iný život, aký žijeme momentálne. Chceme dosiahnúť iné životné podmienky. Raz som navštívil istého remeselníka v jeho dielni. Miestnosť mal prenajatú. Všade na stenách plieseň, vlhkosť sa dala krájať. Po nejakom čase som ho navštívil znova, ale už v inej budove. Nijaká vlhkosť, vetrateľné priestory a dosť svetla. Povedal s úsmevom:radosť žiť v týchto podmienkach. Všetci túžime po podmienkach, kde je radosť žiť. Túžime žiť tak, aby sme sa mohli slobodne sústrediť na prácu a nemuseli sa venovať  nepríjemným veciam, ktoré nám znepríjemňujú život. Tu, na zemi, sa nám takých možností veľa nedostáva. Večnosť je prostredie, v ktorom kraľuje jedine Boh, odstredivé sily tam nie sú. Tu, na zemi, musíme o lepšie podmienky bojovať, vo večnosti je Boh garanciou pokoja a slobody. 2,Toto má byť život! Nie raz, si takto povzdychneme. A máme na to dôvody. Týkajú sa situácií, keď pocítime nedôstojné zaobchádzanie so svojim životom. Všetci chceme dôstojne žiť a dôstojne komunikovať so svojim prostredím. Máme inú predstavu o vzťahoch živote. Nie raz počujeme ako starší hovorí mladšiemu: čo ty vieš, čo je život! Postupne, vekom sa zbavujeme predstavy, že pozemský život je pravý ideál. Vytriezievame z ideálov, ktoré nám ponuka tento svet. Hľadáme niečo lepšie. Istá rodina išla po dlhom čase na spoločnú dovolenku. Roky sa o to usilovali, ale vyšlo to až po dlhodobom úsilí. Užili si slnka, pláže. Iní sa vrátili ku knihám, niektorí podnikli nezabudnuteľné výlety. A hlavne, to podstatné-nijaký stres. Ktosi nadšene konštatoval-to je život! Tento pocit vzniká, keď je rovnováha medzi prácou, oddychom a prítomnosťou Boha. Kým žijeme na tomto svete, o takúto rovnováhu sa máme usilovať, aby sme ju vyhodnotili, ako predzvesť rovnováhy večnej, kde je Boh všetko vo všetkom. 3,Ja mám svoj život! Tento výrok je dnes vo veľkej móde. Určite nie je celkom správny. Nikto nemá nič, čo by nedostal ako dar. Ak máme pocit, že nás chce niekto ovplyvňovať, usmerňovať, napomínať a vychovávať, vtedy zaznie tento výrok. Nikto nemá svoj život. Dal nám ho Boh a vezme si ho naspäť. Predstavme si nasledujúcu situáciu. Stalo sa to počas návštevy v rodinnom dobe. Návštevníci prišli aj s deťmi. Deti, živé stvorenia, sa hneď rozbehli po byte. Povyberali z vitrín nábytku rôzne predmety a začali si ich obzerať. Domáci vtedy spozorneli a povedali deťom:"Opatrne s tým. Nie je to naše. Musíme to vrátiť". Zo svojim životom zaobchádzajme opatrne a s úctou. Nie je náš. Raz budeme zaň skladať účty. Rovnako zaobchádzajme aj so životmi iných a snažme sa ich naplniť hodnotnými skutočnosťami. 

Výrečnosť v mlčaní.

 Staršia a stredná generácia pozná skvekého českého herca Rudolfa Hrušinského. Pri príležitosti jeho nedožitého jubilea som sledoval program venovaný jeho vynikajúcej kariére. Jeden z odborníkov hereckého umenia sa vyjadril, že Hrušinský mal zvláštny dar. Nemusel veľa rozprávať, aby hral presvedčivo a zrozumiteľne. Niektorí herci dokážu výrazom tváre povedať viac, ako keby viedli siahodlhý monológ. On určite dokázal aj to, ale jeho výnimočnosť spočívala v tom, že mimikou v tvári dokázal nahradiťdlhé repliky. Teda, človek aj v mlčaní dokáže byť presvedčivý a veľavravný. Aj Boh je taký:niekedy hovorí inokedy mlčí. Pričom jeho mlčanie je plnohodnotné  spolu so silou a účinkom jeho slova a s jeho hlasom. Sv Ignác Antiochijský píše:" Je lepšie mlčať a byť, ako hovoriť a nebyť. Je dobre učiť, ak ten, čo hovorí aj koná. Je jeden učiteľ, ktorý riekol a stalo, Ale aj čo v tichosti urobil, je hodno Otca. Kto má Ježišovo slovo, naozaj môže počuť aj jeho mlčanie, aby bol dokonalý, aby aj konal, čo hovorí, a aby sa dal poznať v mlčaní" /LH III. s.47/. Boh je počuteľný a zrozumiteľný, aj keď mlčí. Prečo by nemohol byť taký aj človek?! Ale, pozor! Nejde o hocijaké mlčanie. Nie také, ktoré je plné  bezmocnej zúrivosti. Nie také, ktoré je synonymom otupenosti a prázdnoty. Nie také, ktorého obsahom je strojenie intríg a nástrah a už vôbec nie také, ktoré popiera snahu nájsť zmysel života v Bohu. Má to byť mlčanie strávené pri Ježišových nohách. Nejde o okamihy ničnerobenia, ale o posvätný stav duše, ktorá v tichosti zhliada na prítomnosť Toho, ktorý jediný má moc naplniť a pochopiť naše duše. Ovplyvnení a preniknutí touto atmosférou sme potom aj my schopní mlčky hovoriť. Sám Pán to potvrdzuje slovami:"Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás"/ Mt 10,20/. 

Zájsť ďaleko

 

        V bežnej praxi života niekedy počujeme vyjadrenie: „Zašiel si ďaleko.“ Môže mať dva významy – negatívny a pozitívny. V negatívnom slova zmysle znamená prekročenie nejakého rámca, hraníc únosnosti v určitom vzťahu. Niekto túto hranicu prekonal a pritom niekoho iného ranil alebo ho negatívne ovplyvnil.

         V pozitívnom slova zmysle - predpokladajme, že školopovinné dieťa dostane matematickú úlohu, ktorá patrí k zložitejším. Keď vidíme, že dieťa sa s ňou trápi a ide dobrou cestou, tak ho pochválime slovami: „Zašiel si ďaleko!“

         Ako ďaleko dokáže zájsť Božie slovo? Tak ďaleko a hlboko, že si to ani nedokážeme ani predstaviť. Majstrovsky to opísal autor Listu Hebrejom (Hebr 4, 12 -16) „Bratia, živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca.“

         Dopad Božieho slova môže byť pre človeka:

1.) Bolestivý dopad

2.) Užitočný dopad

3.) Spásonosný dopad

1.) Bolestivý dopad

        Hĺbka Božieho slova nájde citlivé miesto človeka. Ten pocíti niekedy aj určitú vnútornú bolesť. Prečo? Lebo Božie slovo konfrontuje náš spôsob života s Ježišovým. Všetci, ktorí túto prax poznáme, vieme, že nie je ľahké obstáť v tejto konfrontácii.

        V istej rodine vychovávali malého chlapca. Bol stredobodom pozornosti a tešil sa najmä vtedy, keď mal ukázať, aký je vysoký. Vždy ho postavili k jeho otcovi. Logicky, otec bol vyšší, ale dieťa pochválili, že podrástlo. Neplakal preto, že nie je vyšší ako otec, ale tešil sa zo slov uznania, že rastie.

     Boh nechce, aby sme súperili s Ježišom. Stačí, keď vieme, že sme duchovne podrástli, že sme v procese rastu. Ale toto môžeme zistiť len vtedy, keď sa postavíme blízko k Ježišovi. Toto zostáva pre nás ako myšlienka povzbudenia. Len vo svetle Ježišovej blízkosti môžeme vnímať svoj rast v čnostiach. Ježišova prítomnosť nás podnecuje k tomu, aby sme nezaostali, ale aby sme rástli.

2.) Užitočný dopad

   Božie slovo oddeľuje dobré od zlého. Naplno sa to prejavilo pri povolaní mýtnika Matúša, ktorý sedel na mýtnici a zdieral ľudí.
(Mk 2, 13 – 17) Práve išiel okolo Ježiš a mýtnika povolal slovami: „Poď za mnou!“

         Božia prozreteľnosť tu ukázala užitočnosť okamihu, v ktorom sa človek zbaví zlého. Dokonca sa aj pravidelne v modlitbe Otčenáš prosíme: „... ale zbav nás zlého.“

         Nie je to jednoduché oddeliť v živote dobro od zlého. Mnohokrát sa stáva, že jedno sa prelína s druhým. Istý človek už roky separuje odpad. Robí to dôsledne a puntičkársky. Najviac ho rozčuľuje, keď sa má zbaviť odpadu, ktorý pozostáva z rôznych materiálov: napr. plast a kov. Niekedy sa trápi a hovorí: „Ako to mám oddeliť?“ Je isté, že väčšina ľudí s tým nemá problém, ale jeho to trápi.

         Kto dokáže v nás oddeliť dobro od zlého? Sú posplietané tak, že sami s tým nedáme rady. Musíme si priznať, že produkujeme aj zlo, ktoré má tendenciu prerastať do života a nakaziť ho.

         Boh je jediný, ktorý nám povie, čo je dobré a čo je zlé. Nech je táto otázka a toto skúmanie chlebom naším každodenným!

3.) Spásonosný dopad

(Jn 1, 35 – 42) Spásonosné Božie slovo oddelilo učeníkov Jána Krstiteľa od samotného Jána. Ján stál so svojimi učeníkmi a práve prechádzal Ježiš. Ján naňho ukázal a povedal: „Hľa, Baránok Boží!“ Vtedy dvaja z Jánových učeníkov sa oddelili a pridali sa k Ježišovi. Táto udalosť je spásonosná. Jána je nám síce do istej miery ľúto, ale on vie, že jeho poslanie končí. Jeho úlohou bolo pripraviť ľudí na príchod Mesiáša. Jeho vlastní učeníci ho opúšťajú a vedení Božou milosťou nasledujú Ježiša. Bol to pre nich vyšší level. Postúpili vyššie. V živote niet vyššej méty, ako vykročiť za Ježišom.

        Bežne sa stáva pri niektorých športoch, že za dospelých nastúpi aj niekto z mladších, talentovaných. Pri takejto príležitosti v rozhovore s novinármi sa talentovaný mladík vyjadril slovami: „Som pripravený ísť vyššie.“ Pre rast športovca alebo nejakého iného odborníka je takéto konštatovanie dôležité.

       Sme pripravení ísť vyššie? Dokážeme kráčať po stupňoch kríža? Boh nás môže kedykoľvek zavolať a ukázať nám vyššie méty ako je len relatívna spokojnosť so sebou samým. Boh nemá rád našu pohodlnosť a skutočnosť, že sme príliš spokojní sami so sebou v oblasti viery. Práve vtedy vstupuje do nášho života a tajomne dvíha latku náročnosti. Predstaví nám ju a pozve nás, aby sme ju v jeho prítomnosti zdolávali. Možno to povie takými slovami, ako to počuli dvaja odídenci od Jána Krstiteľa: „Poďte a uvidíte!“ Boh je ten, ktorý nielen dvíha latku náročnosti vyššie, ale aj ten, ktorý nás motivuje a prechádza náročnými úlohami života spolu s nami.