Počas života sme konfrontovaní so situáciami, ktoré nám doslova vyrazia dych. Myslím na momenty, kedy veci nejdú podľa našich plánov a máme pocit, že sa všetko obrátilo proti nám. Chápeme to, ako svoju prehru, nevidíme dôvod na optimizmus a povieme:"To je moja smrť!". Nemyslíme, že sa to stane skutočne, ale v prenesenom slova zmysle. Aj keď vieme, že raz smrť príde. Niektorí ľudia cítia, že sa smrť blíži, iní na danú skutočnosť vôbec nemyslia. V pozemskom živote smeruje všetko k smrti. Ako, akým spôsobom? Pocítime ochabnutie síl, stále menej a menej sa dokážeme radovať a to, čo nám spôsobovalo radosť v minulosti, teraz už neplatí. Prípadne, naše minulé záľuby, teraz nemajú taký patričný lesk a už toľko pre nás neznamenajú. Vyššie spomenuté prvky a ešte iné poukazujú na naše prvé dotyky s večnosťou. Božie slovo evanjelia hovorí, že ľudia sa chceli Pána Ježiša dotknúť/Mk 3, 7-12/. Je to ich prirodzená reakcia, lebo on uzdravoval a daroval život. A my, ľudia, po živote túžime. Ako sa to v praxi prejavuje? Akými výrokmi dávame na vedomie, že po živote túžime? 1,Nežiada sa mi žiť! Neraz počujeme takúto ponosu. Je výrazom prežívaného sklamania, utrpenia a neúspechu. Človek má pocit, že čokoľvek robí, všetko sa obráti proti nemu. Vôbec nie je pravda, že sa nám nežiada žiť!. Len chceme žiť iný život, aký žijeme momentálne. Chceme dosiahnúť iné životné podmienky. Raz som navštívil istého remeselníka v jeho dielni. Miestnosť mal prenajatú. Všade na stenách plieseň, vlhkosť sa dala krájať. Po nejakom čase som ho navštívil znova, ale už v inej budove. Nijaká vlhkosť, vetrateľné priestory a dosť svetla. Povedal s úsmevom:radosť žiť v týchto podmienkach. Všetci túžime po podmienkach, kde je radosť žiť. Túžime žiť tak, aby sme sa mohli slobodne sústrediť na prácu a nemuseli sa venovať nepríjemným veciam, ktoré nám znepríjemňujú život. Tu, na zemi, sa nám takých možností veľa nedostáva. Večnosť je prostredie, v ktorom kraľuje jedine Boh, odstredivé sily tam nie sú. Tu, na zemi, musíme o lepšie podmienky bojovať, vo večnosti je Boh garanciou pokoja a slobody. 2,Toto má byť život! Nie raz, si takto povzdychneme. A máme na to dôvody. Týkajú sa situácií, keď pocítime nedôstojné zaobchádzanie so svojim životom. Všetci chceme dôstojne žiť a dôstojne komunikovať so svojim prostredím. Máme inú predstavu o vzťahoch živote. Nie raz počujeme ako starší hovorí mladšiemu: čo ty vieš, čo je život! Postupne, vekom sa zbavujeme predstavy, že pozemský život je pravý ideál. Vytriezievame z ideálov, ktoré nám ponuka tento svet. Hľadáme niečo lepšie. Istá rodina išla po dlhom čase na spoločnú dovolenku. Roky sa o to usilovali, ale vyšlo to až po dlhodobom úsilí. Užili si slnka, pláže. Iní sa vrátili ku knihám, niektorí podnikli nezabudnuteľné výlety. A hlavne, to podstatné-nijaký stres. Ktosi nadšene konštatoval-to je život! Tento pocit vzniká, keď je rovnováha medzi prácou, oddychom a prítomnosťou Boha. Kým žijeme na tomto svete, o takúto rovnováhu sa máme usilovať, aby sme ju vyhodnotili, ako predzvesť rovnováhy večnej, kde je Boh všetko vo všetkom. 3,Ja mám svoj život! Tento výrok je dnes vo veľkej móde. Určite nie je celkom správny. Nikto nemá nič, čo by nedostal ako dar. Ak máme pocit, že nás chce niekto ovplyvňovať, usmerňovať, napomínať a vychovávať, vtedy zaznie tento výrok. Nikto nemá svoj život. Dal nám ho Boh a vezme si ho naspäť. Predstavme si nasledujúcu situáciu. Stalo sa to počas návštevy v rodinnom dobe. Návštevníci prišli aj s deťmi. Deti, živé stvorenia, sa hneď rozbehli po byte. Povyberali z vitrín nábytku rôzne predmety a začali si ich obzerať. Domáci vtedy spozorneli a povedali deťom:"Opatrne s tým. Nie je to naše. Musíme to vrátiť". Zo svojim životom zaobchádzajme opatrne a s úctou. Nie je náš. Raz budeme zaň skladať účty. Rovnako zaobchádzajme aj so životmi iných a snažme sa ich naplniť hodnotnými skutočnosťami.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára