Veľkonočné zamyslenie – To mi nestačí

 

         Skúsme porozmýšľať, pri ktorých príležitostiach povieme vetu: „To mi nestačí...“ Napríklad vtedy, keď uvažujeme nad kúpou nejakej veci a zároveň skúmame obsah svojej peňaženky. Keď nám financie nestačia, je na mieste povedať: „To je málo, to mi nestačí.“ V tom prípade na tú vec zabudneme alebo si povieme, že budeme sporiť.

         Iná situácia nastáva, keď športovec finišuje vo svojom tréningu, aby sa pripravil na vrcholné podujatie. Priebežne si kontroluje svoju výkonnosť a keď nie je spokojný, tak si povie: „To je slabé, to mi nestačí.“

         Podobnú myšlienku nájdeme v evanjeliu. Bohatý mládenec prichádza k Ježišovi a žiada od neho kritériá pre Božie kráľovstvo. Učiteľ z Nazareta mu najprv ponúka Desatoro. Mladík iba mávne rukou a povie: „To mi nestačí, ja potrebujem niečo viac.“

         Vždy, keď si prečítame state evanjelia, ktoré sa čítajú počas Veľkonočného trojdnia, sa môžeme prepracovať k tej istej vete: „To mi nestačí.“ Kedy a ako sa to prejavuje?

1.)  Ženy pri hrobe

Svätopisci hovoria, že ženy vstali ešte za tmy a utekali k Ježišovmu hrobu. To, že Ježiš zomrel na kríži, že ho pochovali, vedeli. Uvedomili si však, že im to nestačí, že príbeh s Ježišom bol taký reálny a taký silný, že sa im zdalo nemožné, že Ježiš definitívne odchádza z ich života.

         Predstavme si takúto situáciu: sledujeme napínavý film. Obsah nás tak zaujal, že po jeho skončení konštatujeme: „To nemôže tak skončiť, to nám nestačí.“ Nepriamo tým nabádame autora, aby napísal pokračovanie. Niečo v tom zmysle cítili aj ženy na čele s Máriou Magdalénou. Ježiša dobre poznali a videlo sa im málo pravdepodobné, že okolnosti okolo jeho príbehu navždy utíchnu.

         Nech prežívame akúkoľvek ťažkosť, máme vedieť, že náš príbeh nekončí pri hrobe a kríži a že má skvelé pokračovanie v perspektíve večnosti.

2.)  Učeníci pri hrobe

Ženy sa o svojom objave prázdneho hrobu podelili s učeníkmi. Tým to však nestačilo. Možno si aj medzi sebou zopakovali frázu: „To nám nestačí.“ Peter s Jánom sa preto pobrali ku hrobu. Ich viera potrebovala impulz. Svedectvá najbližšieho okolia síce zobrali do úvahy, ale sami chceli vložiť pečať vierohodnosti do všetkých udalostí, ktoré súvisia s Ježišom.

Viera niekedy potrebuje impulz. Existujú impulzy, ktoré privedú človeka k zlému kroku. Nedávno som čítal článok, v ktorom autor hovorí, že doba pandémie je impulzom pre tých ľudí, ktorí sú už mysľou mimo Cirkvi. „Pomôže“ im k tomu, aby definitívne z nej odišli. Sú však aj iné prípady, bohu vďaka, opačné. Boh nám dáva impulzy, ktoré nás pohnú z miesta a budú nás nabádať hľadať pravé hodnoty. Nezabúdajme, že aj jeden pre druhého sme podnetom. Je len otázne, s akým cieľom.

3.)  Tomáš

Evanjeliá opisujú udalosť, podľa ktorej Zmŕtvychvstalý navštívil svojich učeníkov. Vieme, že Tomáš chýbal. Keď sa s ním stretli, o stretnutí s Pánom mu referovali. On sa vyjadril v tom zmysle, že mu to nestačí. Jeho viera potrebovala viac. Domáhal sa osobného stretnutia so svojím Majstrom. Možno ho mnohí kritizovali, že je príliš trúfalý. On však v podstate demonštruje myšlienku, podľa ktorej sa Boh ujíma osobne každého z nás. Nevníma nás len ako spoločenstvo, nebodaj ako dav. Každý z nás sa môže domáhať osobného stretnutia s Ježišom. Mnohí sa nechávajú viesť davom a rôznymi štruktúrami cirkevného života. Individualita ich viery tým pádom klesá a zakrpatie. Naopak, keď sa usilujeme o osobnú audienciu, Boh nás vždy prijme a nepustí nás naprázdno.

         Tomáš ukazuje, že nemôžeme zavrhnúť ani spoločenstvo, ktoré je pre nás životne dôležité, ale nesmieme zabudnúť, že je potrebné hľadať Boha aj individuálne a zápasiť o svoju vieru.

Veľkonočné ráno

 

     Pred niekoľkými týždňami som sledoval dokumentárny film, ktorý hovoril o priebehu prvej svetovej vojny (1914 – 1918). Všeobecne sa o nej vie, že mala katastrofálne dôsledky na život v Európe.

Súčasťou dokumentu boli aj listy, ktoré sa zachovali z frontu. Zanechali ich vojaci, ktorí tam padli. Jeden z nich spomína na peší pochod. Jeho jednotka prechádzala cestičkou, ktorá sa vinula prírodou. Všade dookola lesy, ale aj veľké trávnaté plochy, zurčiaci potok, na lúke kvety.

Ten istý vojak spomína, že po niekoľkých týždňoch sa vracali naspäť tou istou trasou. Krajinu nemohli spoznať. Nebolo tam nič. Hovorí: „...keď vravím nič, tak nič.“ Les sa niekde podel. Po tráve a kvetoch ani stopy. Aj potok hľadali zbytočne.
Za niekoľko dní ostreľovania sa krajina zmenila na nepoznanie. Pripomínala „mesačnú krajinu“. Všade navôkol len kopa hliny a hlboké krátery vyhĺbené delostreleckými granátmi. Nikto by nepovedal, že sa krajina môže takto zmeniť. Z tej pôvodnej a pôvabnej nezostalo nič.

         Evanjeliá nám hovoria, že ako prvé prišli k Ježišovmu hrobu niektoré ženy. Čo zostalo z ich viery v Ježiša Nazaretského? Ich milovaný Majster a Učiteľ, ten, ktorý im preukázal mnohokrát svoju dobrotu a lásku, bol ukrižovaný. Znamená to, že skončili ich nádeje? Okamihy stretnutia s Kristom sa raz a navždy stratili? Nezostalo z nich nič, ani povestné steblo nádeje a viery? Smrť Pána Ježiša spôsobila v ich duši spúšť, akú spôsobili delostrelecké granáty v prvej svetovej vojne?

         Boh sa určite postaral, aby ich viera v Ježiša nezostala pribitá spolu s ním na Kalvárii. Svedčia o tom niektoré skutočnosti, ktoré spomínajú veľkonočné ráno.

1.)             Evanjelisti spomínajú, že ženy si privstali. Vybrali sa k hrobu zavčas rána. (Jn 20, 1 – 9) Ráno je väčšina ľudí oddýchnutá. Ak mali výdatný spánok, tak sú plní energie a ochoty popasovať sa s nástrahami dňa. Každý človek zrána urobí najviac. Týka sa to činnosti fyzickej, ale aj duševnej. Hneď zrána sa snažíme urobiť dôležité veci, ktoré si vyžadujú maximálne nasadenie.

Ženy nám týmto svojím počínaním nechávajú odkaz. Vysoko hodnotia človeka, ktorý svoje vrcholné sily odovzdáva  dielu Božieho kráľovstva a Cirkvi. Často sa stretávame s názorom, podľa ktorého ľudia nechávajú svoj sviatostný život a svoje obrátenie „na neskoršie“. Hovoria, že potom, keď prídu do dôchodku alebo keď stratia na sile či keď budú mať viac času...

V každej dobe si ceníme tých veriacich, ktorí podstatnú časť svojich vrcholných síl obetujú na posvätné účely. Nečakajú, kým ich život nejakým spôsobom okliešti alebo limituje ich sily.

Boh bohato odmení tých, ktorí na vrchole produktívneho veku odovzdávajú maximum životnej obety dielu Ježiša Krista.

2.)             Evanjelista konštatuje, že ženy vstali a konali ešte za tmy. Za tmy človek urobí máločo. Prinajmenšom sa nemôže
100%-tne pohybovať. Chýba mu istota a orientácia. Po tme sa ťažko hľadá akákoľvek cesta a mnoho činností ostáva nedotiahnutých. Až potom keď svitne ráno, človek je pripravený 100%-tne.

Ženy pred návštevou Ježišovho hrobu dokázali, že aj za tmy sa môžu urobiť veľké veci. Nemyslíme tým iba tmu, ktorá prichádza so západom slnka. Myslíme najmä tú, ktorá je charakteristická pre zlé vzťahy kvôli zlým návykom alebo je typická pre konanie akéhokoľvek zla. Takouto alebo podobnou tmou bývame obklopení často. Ani tma okolitého prostredia nezabráni veriacemu človeku konať dobré skutky. Preňho tma nie je tmou. Je totiž nositeľom Svetla, ktorým je sám Kristus. Toto Svetlo, ktoré v nedeľu ráno vstalo z mŕtvych, nás má motivovať, aby nás nijaká neprávosť neodviedla od nasledovania Krista a od ušľachtilých obiet pre ľudí dnešnej doby.

3.)Podľa svedectva evanjelia ženy prišli k hrobu s voňavými masťami.

Nimi chceli potrieť Ježišovo mŕtve telo. Hľadali ho medzi mŕtvymi, a on sa im zjavil živý. Veriaci človek má oplývať vôňou Božej milosti.

Pri istej príležitosti prišiel domov mladý človek navštíviť rodičov. Vytiahol z tašky voňavku, podal ju mame, zasmial sa a povedal: „Mama, toto je vôňa roka.“ Tým chcel povedať, že parfum, ktorý práve daroval matke, je exkluzívnou novinkou.

         Sviatky zmŕtvychvstania Pána sú vôňou roka v duchovnom slova zmysle. Tá sa dotýka každého, kto uveril. Vôňa milosti, ktorá vyplýva z prijatia Zmŕtvychvstalého, preniká celého človeka. Je to vôňa milosti, ktorej ďakujeme za to, že sme obdarovaní mnohými darmi. Tá istá vôňa milosti spôsobuje, že sa dávame na cestu pokánia a očistenia. Tá istá Pánova milosť spôsobuje, že sa stávame silnejšími pri vydávaní svedectva.

 

         Aj v tomto roku v rámci sviatkov Veľkej noci konštatujme, že sa naša viera nevytratila. Možno mnoho vzácnych vecí v duchovnom slova zmysle sme postrácali. Mnohé zničil okolitý svet, resp. niektoré škody sme si urobili sami. Ale povestné steblo Božej milosti v nás určite je. Pán vystupuje z hrobu ako víťaz a podnecuje v nás ďalší rast Božej vegetácie. Otvorme sa tomu procesu, aby znaky Ježišovho víťazstva nad zlom boli viditeľné aj v našom živote!

 

Nie je odchod ako odchod.

Predstavme si atmosféru príjemného stretnutia. Ľudia sedia okolo stola, zabávajú sa, smejú sa atď. Zrazu jeden z nich vstane, zoberie si veci a začne sa lúčiť. Ostatným to nejde do hlavy, že tak skoro odchádza. Nasleduje logická otázka:Kam ideš? Táto otázka sa nepýta ani tak na nejaké konkrétne miesto. Má vyjadriť počudovanie a sklamanie z toho, že niekto tak nepochopiteľne skoro opúšťa skvelú atmosféru. A ešte jedno. V tejto otázke je vyjadrená nádej na skoré, opätovné stretnutie. 

    Evanjelium hovorí o tom, ako Ježiš oboznamuje svojich učeníkov s faktom, že "odchádza"...Snažil sa im povedať, že ho čaká umučenie a smrť/Jn 13, 21-38/. Šimon Peter na to reagoval po ľudsky:"Pane, kam ideš?". Nechce vedieť ani tak miesto Ježišovho pobytu, ako skôr vyjadruje presvedčenie, že sa čoskoro stretnú. Tak to býva s každým dobrom, resp. jeho nositeľom. Keď cítime, že sa stráca, pýtame sa:kam ideš? Robíme tak preto, aby sme ho presvedčili k návratu. 

    Spomeňme ešte jeden odchod. Judášov. Počas spoločného stolovania ho Pán vyzval:"Čo chceš urobiť, urob čo najskôr". Po týchto slovách Judáš vzal smidku chleba od Ježiša a odišiel za svojim nezvratným osudom. Je zaujímavé, že sa ho nikto nepýtal:kam ideš? Inštinktívne všetci cítili, že s Judášom odišlo veľké zlo...A kto by chcel zlo zdržiavať?! Zlo každý posiela preč a nechce mať s ním nič spoločné. Nechajme zlo odísť zo svojho života, nezdržiavajme ho. A ak sme opustili dobro, rýchlo ho privolajme späť. 

S kým sedíš?

S otázkou podobného typu som sa stretával počas povinnej školskej dochádzky aj počas vyšších foriem štúdia. Našich doma to zaujímalo. Doma som musel referovať, s kým deriem v susedstve, v lavici školské nohavice.  Predpokladám, že aj mnohí iní boli s touto otázkou konfrontovaní. Pred pandémiou sme viedli spoločenský život. Stretávali sme sa pri rôznych oslavách, napr. svadbách. Na hostine nás posadili za stôl. Na stole sme našli vizitku s menom, nuž sme si tam sadli. Po príchode domov sa nás príbuzní spýtali:"S kým ste sedeli pri stole?". V období Veľkého týždňa sa stretávame v Lekcionári so situáciou, ktorú poznáme ako Posledná večera. Zaujíma nás otázka:S kým sedel Ježiš pri stole? Možno aj príbuzní a priatelia apoštolov sa ich po čase pýtali:S kým si sedel pri stole? Zrejme odpovedali takto:

    1,Bol tam Judáš. Výtvatní umelci ho často znázorňujú s mešcom v ruke. Robia to preto, aby zdôraznili, že dostal, ale zneužil. Božiu dobrotu v podobe podávanej skyvy zneužil na podlý akt zrady. Dostal, ale neužil. Nepriamo sa dozvedáme, že potom, čo precitol zo svojho odporného činu, skončil tragicky. Preto, nestihol užiť tridsať strieborných...Dostal, ale si užil. Užil si opovrhnutia po tom, čo bozkom zradil Syna človeka. Aj my sme dostali nejednu skyvu, podanú štedrou Božou rukou. Dostali sme, teda využime. Využime a štedrú omrvinku dobra podajme ďalej, lebo neviem, či sme schopní podať až skyvu... 

    2,Stretli sme sa tam s Jánom. Umelci ho znázorňujú ako takého, ktorý spočinul na Pánovej hrudi. Tento obraz znamená, že požíval výsadu mimoriadneho miesta v Ježišovom srdci. Nám, ktorý sa na tento obraz dívame, sa javí, ako keby, sklonený k nemu, počúval tlkot Ježišovho srdca. Určite cítil tlkot srdca Božej dobroty. Každý, kto ho chce počuť sa musí pred Pánom skloniť, ba až pokľaknúť. Príliš sebavedomý životný postoj nie je zárukou, že zachytíme rytmus Učiteľovho srdca. A my sme odkázaní na postoj pokory, lebo jeho srdce bilo iba pre nás. Stačí nám pozrieť na Kalváriu...

    3,Nezabudnime, že tam bol aj Peter. Nesedel síce najbližšie k Ježišovi, ale je očividné, že réžiu držal v ruke on. Pohľadom "kontaktoval" Jána, aby u Pána prezvedel, kto ho zradí. Zdá sa, že Peter Ježiša bedlivo pozoroval. Všímal si jeho gestá, počúval slová a hlavne-riadil všetko okolo Ježiša. To mu už zostalo navždy...Vďaka Bohu, máme v Cirkvi ľudí, ktorí riadia všetko okolo Ježiša-riadia Cirkev. Ak máš pocit, že niekto pri ponuke riadenia nie/k/čoho, na teba zabudol, skús riadiť najprv sám seba...Toto môže robiť každý. Menežuj svoj život, drž v ruke taktovku riadenia svojich citov a vášní, potom sa staneš osobnosťou a silným človekom...

O odhodlaní.

V bežnej praxi života používame výraz-vyhrnúť si rukávy. Môžeme to pochopiť doslovne. Ideme vykonávať určitú činnosť a aby sme si nezašpinili oblečenie s dlhým rukávom, tak si rukávy vyhrnieme na úroveň lakťov. Ale môžeme to chápať aj obrazne. Výraz-vyhrnúť si rukávy znamená odhodlanie ducha človeka pre nejakú činnosť. Aj za tú cenu, že si  rukávy odevu naozaj zašpiníme. Nedávno som čítal úvahu na aktuálnu tému očkovania. Autor napísal, že ten, kto sa odhodlal dať sa zaočkovať, si musí vyhrnúť rukávy. V skutočnosti i v prenesenom slova zmysle. Cez košeľu sa zaočkovať nedá a bez vnútorného odhodlania sa to realizuje tiež ťažko. 

    Evanjelium zachytilo zbor apoštolov pri stolovaní /Jn 13, 21-38/. Svätopisec zachytil Ježišovu poznámku, ktorú adresoval Judášovi:"Čo chceš urobiť, urob čo najskôr". Judáš vedel, že Ježiš vie...Títo dvaja sa hneď pochopili, lebo Pán mal na mysli Judášovu zradu. A Judáš pochopil, že Ježiš o tomto zámere vedel. Ostatní apoštoli zmysel dialógu nepochopili, len hádali o čom bola reč. Ježiš povzbudil Judáša, aby si "vyhrnul rukávy" a konal rýchlo. Muselo sa naplniť, čo bolo v Božích plánoch. Vetu nášho Učiteľa by sme mohli použiť aj pre dobré veci, nielen pre zradu.

    Pod zorným uhlom Ježišovho tajomstva umučenia, smrti a zmŕtvychvstania sa máme rozhodovať pre dokonalejší život. V mysli nám možno víria rôzne podnety, ktoré by sme chceli priniesť ako obetu. Prílišným oddiaľovaním by mohli stratiť na presvedčivosti, ba až úplne zaniknúť. Ježiš nás povzbudzuje:"Čo dobré chceš urobiť, urob čo najskôr a neodkladaj na potom...". Sú sviatky Pánovho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania. Vyhrňme si rukávy a konajme, aby sa medzi našu dobrú myšlienku a skutok, nevklínilo niečo, čo by nám prekazilo konať požehnané skutky. 

Vstúpiť s Ježišom do Jeruzalema.

Väčšina ľudí používa pri vzájomnej komunikácii spojenie slov, ktoré označujeme ako : barličky. Občas sa ocitnú v úzkych. Nechcú priamo klamať, tak radšej použijú tzv. milosrdnú lož. Vyššie menované zvraty používajú v takejto podobe:"...ak by si niečo potreboval...,ozvem sa niekedy...,niekedy sa u tebe zastavím.., urobím všetko, čo je v mojich silách..." atď. Už dopredu vedia, že z toho, čo sľubujú, nič konkrétne nevzíde, ale zopár alibistických fráz nemôže byť na škodu...

    Teraz si predstavme priamočiarosť Božieho Syna, ktorý vstupuje do Jeruzalema,aby trpel.  Jeho presvedčenie dostatočne vyjadruje modlitba dňa pri liturgii Kvetnej nedele. Hovorí sa tam, že Ježiš sa pokoril, prijal prirodzenosť človeka a trpel za naše hriechy. Ako je vzdialená táto prax od našich výhovoriek, klamstiev, poloprávd a vyhnutiu sa zodpovednosti?! Čo nám treba robiť, aby sme sa aspoň trochu priblížili k tomuto Ježišovmu postoju služobníka Božieho kráľovstva? 

    1,Potrebujeme hľadať pravú sladkosť. Pred nedávnom uviedli v správach zaujímavú informáciu. Podľa nej, výrobky označené ako sladké, nemajú rovnaký pomer sladkosti. Inými slovami:niektoré rovnaké výrobky z viacerých krajín, nechutia rovnako sladko. Viacmenej ide o záležitosť tých, ktorí riešia technologické skutočnosti. Nám ide o duchovný rozmer. Áno, teraz na prahu Veľkého týždňa uvažujeme o tom, ako tých "sladkých" vecí užívať menej. Ale ide aj o to, aby sme v niektorých aktivitách "sladkosť" objavili. Nejde o sladkosť, ktorú by sme mali zachytiť na jazyku, či v žalúdku. Tých má byť teraz poskromnejšie. Myslíme na sladkosť, ktorá vyvoláva spokojnosť vo svedomí, lebo súvisí so skutkami obety a pokánia. Ide o iný druh sladkosti. Taký, ktorý spočíva v nádeji, že sme Bohom milovaní a že naša cesta za ním je istou cestou k spáse. Naučme sa vychutnávať tú inú sladkosť. Menej takú, ktorá je telesne kalorická a človeka skôr za večným cieľom spomaľuje. 

    2,Potrebujeme oživiť staré,dobré a osvedčené gestá s obsahom. Potrebujeme ich znova rozhýbať. Presne tak, ako človek, ktorý absolvoval operačný zákrok zameraný na pohybový systém. Po zákroku mu lekári odporúčajú, aby "sa rozhýbal". Pred časom mi ktosi ukázal na internete istú zaujímavosť. Na stránke sa nachádzali portréty  osobností, a to z rôznych období. Medzi nimi boli politici, vodcovia, umelci, vedci a pod. Mali spoločné jedno-boli už po smrti/Napoleón, sv. Václav, Mona Lisa, Chopin a iní/. Odborníci tieto známe, ale strnulé tváre , rozhýbali. Využili veľké možnosti grafiky dizajnu a oživili, rozhýbali ich mimiku. Postavy náhle ožili a urobili očami, alebo celou tvárou niekoľko pohybov, žmurkli a usmiali sa, či pokrútili hlavou.Potrebujeme oživiť staré dobré gestá a činnosti, na ktoré sme zabudli a ktoré sú už možno v našom ponímaní dávno mŕtve. Bolo by užitočné, keby sme znova zložili ruky k modlitbe a ešte predtým sa odhodlali k prežehnaniu. Rovnako užitočné by bolo, keby sme častejšie, aj mimo liturgiu, vyznali svoju hriešnosť skutočným bitím sa do pŕs, podľa vzoru mýtnika v chráme/Lk 18,13/. Osožné je aj gesto pokusu o zmierenie , a ktoré spočíva v napriahnutej pravici voči niekomu, s kým sme si nepodali ruky už veľmi dávno. Nezabudnime ani na úkon pokory pred Bohom a kľaknime na kolená, aby sme mohli autenticky oplakať svoje hriechy. Rozhýbajme najprv dušu a tá nás povedie k telesným skutkom, zameraným na prehlbenie viery. 

    3,Potrebujeme, aby v nás pohasli niektoré svetlá. Svetlá v človeku, by mali byť autentické, a nie umelé. Umelé robia veľa šarapaty. Nedávno sme si pripomenuli Hodinu zeme. Bola zameraná na to, aby sa v určenú hodinu vypli umelé osvetlenia rôznych dominánt-budov, ktoré svietia aj celú noc. Umelé svetlá negatívne vplývajú na človeka, ovplyvňujú jeho nočný odpočinok a ubližujú aj prírode všeobecne. Môže to byť len dobré, ak ich niekedy vypneme. "Vypnime" niektoré dominanty svojho štýlu života. Nebolo by od veci, aby sme ich vypli nastálo. Často si potrpíme na niektoré priority, úkony, gestá a činnosti, a ani nebadáme, ako nimi ubližujeme svojmu okoliu. Porozmýšľajme nad tým, či niekomu svojimi postojmi neubližujeme, či ho neobmedzujeme, či nepestujeme mocenský kult voči tým, ktorí sú slabší a nedokážu sa brániť, či nespôsobujeme, že kvôli našim atakom, nemôžu v noci zaspať. ... Ak pristúpime k tejto činnosti zodpovedne, bude v našom živote menej umelého svetla falošnej dokonalosti a viac priestoru pre Svetlo, ktoré prišlo na svet, aby vykúpilo celý svet. 

Ježišov vstup do Jeruzalema

 

         Silným fenoménom pre každého Američana je Yellowstonský národný park. Vnikol koncom 19. storočia. Evidujeme v ňom tzv. geotermálny bod. Ide o ojedinelý úkaz. Uprostred treskúcej zimy vyviera na určitom mieste zo zeme gejzír horúcej lávy. Vytvára pri tom rôzne útvary. Kombinácia mrazu a horúcej lávy je nevšedný prírodný úkaz.

         Kvetná nedeľa nás vovádza do Veľkého týždňa a je pre každého veriaceho veľkým tajomstvom. Spočíva v tom, že do mrazu života, ktorý ešte nepoznal Mesiáša, vstupuje horúca láva milosti v podobe Učiteľa z Nazareta. Je to on, ktorý prináša vykúpenie. Toto tajomné stretnutie hriešneho a mrazivého sveta s teplom Božej vykupiteľskej lásky nám poodhaľuje niektoré javy súčasného sveta. Ktoré sú to?

1.)                        Dnešný svet je zbulvarizovaný.
Základom tohto slova je bulvár. Mnohým z nás taký dôverne známy. Dokonca viac ako Sv. písmo. Sme svedkami javu, podľa ktorého všetko, čo je seriózne a hodnotné, je sprevádzané bulvárom. Čokoľvek si chceme prečítať alebo pozrieť, hneď je nám ponúkaný bulvárny príspevok. Je to falošný pokrm. Podobá sa to situácii, v ktorej si chceme vychutnať nejaký výhľad v prírode, ale do oka nám vojde smietka a z výhľadu už nemáme taký pôžitok. Čisté oko požaduje čisté prostredie. Len tak môžeme mať zmyslový pôžitok a hlavne hlboký a duchovný úžitok. Zmysly očisťované pokáním majú zatúžiť nie po bulvárnych projektoch, ktoré sú síce lákavé, ale plytké. Majú zatúžiť po čistých, nepoškvrnených líniách Sv. písma. Ním sa naše oko čistí a zároveň sa cezeň naša duša sýti pravým hodnotným pokrmom. Takýto pohľad z výšky Božieho slova je užitočnejší ako pohľad z plytčiny bulváru.

 

2.)                        Dnešný svet je zbyrokratizovaný.
Spoločnosť síce hovorí, že proti byrokracii koná, ale bežný človek má pocit, že sa do nej ešte viac zamotáva. Pavučina byrokracie býva nepríjemná.
Pred niekoľkými dňami sme v správach verejnoprávnej televízie počuli, že sa vytvorila tzv. „cesta pacienta“. O čo ide? Cesta pacienta je vlastne manuál, ktorý presne definuje človeku chorému na COVID 19, ako sa má zorientovať v spleti zákazov, odporúčaní a výstrah. Dnes sa treba v džungli virtuálneho sveta preklikávať a dúfať, že budeme mať šťastie pri domáhaní sa svojho cieľa: niekde sa prihlásiť a dúfať, že budeme prijatí vážne a s úctou, lebo ak nie sme prijímaní s úctou, tak tu ide len o byrokraciu. Tá môže byť oficiálna (formuláre, tlačivá, čakacie lehoty) alebo neoficiálna (odmietavý postoj).

Utrpenie Pána Ježiša nám pripomína, že cesta alebo púť človeka zo stavu „hriešnik“ k statusu „kajúcnik“ nemá byť byrokratizovaná. Táto línia má „svietiť“ „online“. Má byť zreteľná a vyznačená tak, ako je zreteľný a vyznačený pohľad na Ježišov kríž a na jeho umučenie. Trasa „hriešnik – kajúcnik“ má mať výrazné miesto v živote tých, ktorí uverili v Krista.

3.)                        Dnešný svet je zradikalizovaný.
Základom tohto slova je „radikál“. Za radikála sa považuje človek, ktorý hľadá rýchle, krajné a žiaľ aj devastačné riešenia. Prejavuje sa tým, že vstáva od stola dialógu a chopí sa zbrane. V Markových pašiách čítame o komsi, kto pri Ježišovom zatknutí vytiahol meč a odťal ucho sluhovi veľkňaza. Pán Ježiš odmieta takéto zradikalizované postoje.

Ten, kto vedie dialóg s Bohom, chopenie sa zbrane nie je preňho správnym riešením. Podľa Ježišových myšlienok je legitímna iba jedna forma radikálneho konania. Súvisí s odmietnutím hriechu. Hriešne návyky nemáme odkladať a archivovať v zákutiach svojej duše, ale radikálne sa ich máme zbaviť. Môžeme to prirovnať k známej situácii zo života. Z času na čas sa potrebujeme zbaviť starých a nepoužívaných vecí. Niektorí to riešia tak, že ich len presunú do inej skrine. Iní ale zoberú plastové vrece a všetko nepotrebné vyhodia. Takýto postoj voči hriechu je správny a len taký nám prinesie úľavu a harmóniu v duši.

 

         Napriek všetkým týmto javom gejzír lávy Pánovej milosti vytryskol pred 2000 rokmi aj pre dnešok. Teplo Pánovej milosti budú cítiť ľudia do konca čias. Ani mrazivé okolnosti tendencií života bez Boha túto lávu neuhasia. Snažme sa byť za každých okolností dôstojnými reprezentantmi tohto Ježišovho víťazstva nad hriechom.