Veľkonočné ráno

 

     Pred niekoľkými týždňami som sledoval dokumentárny film, ktorý hovoril o priebehu prvej svetovej vojny (1914 – 1918). Všeobecne sa o nej vie, že mala katastrofálne dôsledky na život v Európe.

Súčasťou dokumentu boli aj listy, ktoré sa zachovali z frontu. Zanechali ich vojaci, ktorí tam padli. Jeden z nich spomína na peší pochod. Jeho jednotka prechádzala cestičkou, ktorá sa vinula prírodou. Všade dookola lesy, ale aj veľké trávnaté plochy, zurčiaci potok, na lúke kvety.

Ten istý vojak spomína, že po niekoľkých týždňoch sa vracali naspäť tou istou trasou. Krajinu nemohli spoznať. Nebolo tam nič. Hovorí: „...keď vravím nič, tak nič.“ Les sa niekde podel. Po tráve a kvetoch ani stopy. Aj potok hľadali zbytočne.
Za niekoľko dní ostreľovania sa krajina zmenila na nepoznanie. Pripomínala „mesačnú krajinu“. Všade navôkol len kopa hliny a hlboké krátery vyhĺbené delostreleckými granátmi. Nikto by nepovedal, že sa krajina môže takto zmeniť. Z tej pôvodnej a pôvabnej nezostalo nič.

         Evanjeliá nám hovoria, že ako prvé prišli k Ježišovmu hrobu niektoré ženy. Čo zostalo z ich viery v Ježiša Nazaretského? Ich milovaný Majster a Učiteľ, ten, ktorý im preukázal mnohokrát svoju dobrotu a lásku, bol ukrižovaný. Znamená to, že skončili ich nádeje? Okamihy stretnutia s Kristom sa raz a navždy stratili? Nezostalo z nich nič, ani povestné steblo nádeje a viery? Smrť Pána Ježiša spôsobila v ich duši spúšť, akú spôsobili delostrelecké granáty v prvej svetovej vojne?

         Boh sa určite postaral, aby ich viera v Ježiša nezostala pribitá spolu s ním na Kalvárii. Svedčia o tom niektoré skutočnosti, ktoré spomínajú veľkonočné ráno.

1.)             Evanjelisti spomínajú, že ženy si privstali. Vybrali sa k hrobu zavčas rána. (Jn 20, 1 – 9) Ráno je väčšina ľudí oddýchnutá. Ak mali výdatný spánok, tak sú plní energie a ochoty popasovať sa s nástrahami dňa. Každý človek zrána urobí najviac. Týka sa to činnosti fyzickej, ale aj duševnej. Hneď zrána sa snažíme urobiť dôležité veci, ktoré si vyžadujú maximálne nasadenie.

Ženy nám týmto svojím počínaním nechávajú odkaz. Vysoko hodnotia človeka, ktorý svoje vrcholné sily odovzdáva  dielu Božieho kráľovstva a Cirkvi. Často sa stretávame s názorom, podľa ktorého ľudia nechávajú svoj sviatostný život a svoje obrátenie „na neskoršie“. Hovoria, že potom, keď prídu do dôchodku alebo keď stratia na sile či keď budú mať viac času...

V každej dobe si ceníme tých veriacich, ktorí podstatnú časť svojich vrcholných síl obetujú na posvätné účely. Nečakajú, kým ich život nejakým spôsobom okliešti alebo limituje ich sily.

Boh bohato odmení tých, ktorí na vrchole produktívneho veku odovzdávajú maximum životnej obety dielu Ježiša Krista.

2.)             Evanjelista konštatuje, že ženy vstali a konali ešte za tmy. Za tmy človek urobí máločo. Prinajmenšom sa nemôže
100%-tne pohybovať. Chýba mu istota a orientácia. Po tme sa ťažko hľadá akákoľvek cesta a mnoho činností ostáva nedotiahnutých. Až potom keď svitne ráno, človek je pripravený 100%-tne.

Ženy pred návštevou Ježišovho hrobu dokázali, že aj za tmy sa môžu urobiť veľké veci. Nemyslíme tým iba tmu, ktorá prichádza so západom slnka. Myslíme najmä tú, ktorá je charakteristická pre zlé vzťahy kvôli zlým návykom alebo je typická pre konanie akéhokoľvek zla. Takouto alebo podobnou tmou bývame obklopení často. Ani tma okolitého prostredia nezabráni veriacemu človeku konať dobré skutky. Preňho tma nie je tmou. Je totiž nositeľom Svetla, ktorým je sám Kristus. Toto Svetlo, ktoré v nedeľu ráno vstalo z mŕtvych, nás má motivovať, aby nás nijaká neprávosť neodviedla od nasledovania Krista a od ušľachtilých obiet pre ľudí dnešnej doby.

3.)Podľa svedectva evanjelia ženy prišli k hrobu s voňavými masťami.

Nimi chceli potrieť Ježišovo mŕtve telo. Hľadali ho medzi mŕtvymi, a on sa im zjavil živý. Veriaci človek má oplývať vôňou Božej milosti.

Pri istej príležitosti prišiel domov mladý človek navštíviť rodičov. Vytiahol z tašky voňavku, podal ju mame, zasmial sa a povedal: „Mama, toto je vôňa roka.“ Tým chcel povedať, že parfum, ktorý práve daroval matke, je exkluzívnou novinkou.

         Sviatky zmŕtvychvstania Pána sú vôňou roka v duchovnom slova zmysle. Tá sa dotýka každého, kto uveril. Vôňa milosti, ktorá vyplýva z prijatia Zmŕtvychvstalého, preniká celého človeka. Je to vôňa milosti, ktorej ďakujeme za to, že sme obdarovaní mnohými darmi. Tá istá vôňa milosti spôsobuje, že sa dávame na cestu pokánia a očistenia. Tá istá Pánova milosť spôsobuje, že sa stávame silnejšími pri vydávaní svedectva.

 

         Aj v tomto roku v rámci sviatkov Veľkej noci konštatujme, že sa naša viera nevytratila. Možno mnoho vzácnych vecí v duchovnom slova zmysle sme postrácali. Mnohé zničil okolitý svet, resp. niektoré škody sme si urobili sami. Ale povestné steblo Božej milosti v nás určite je. Pán vystupuje z hrobu ako víťaz a podnecuje v nás ďalší rast Božej vegetácie. Otvorme sa tomu procesu, aby znaky Ježišovho víťazstva nad zlom boli viditeľné aj v našom živote!