Zniesť pohľad

 Zo svojho prostredia poznáme zopár ľudí, ktorí neznesú pohľad na krv. Okamžite kolabujú. Zdravotnícky personál si musí na to zvyknúť, inak by nebol schopný vykonávať svoje povolanie. Istá matka spomínala na obdobie tehotenstva. Pri jednom z vyšetrení sa ukázalo, že dieťa sa narodí postihnuté. Lekár jej ako prvé odporúčal potrat. To odmietla. Ale potom musela vybojovať zápas so sebou. Bála sa jedného: znesie pohľad na novonarodené postihnuté dieťa? Okamih pôrodu jej spôsoboval traumu.  Dieťa sa narodilo, prišlo na svet postihnuté. Rodičia ho prijali a s láskou sa oňho starajú. 

    Sú situácie, kedy nás život núti vydržať pohľad na utrpenie. Nie každý to dokáže. A pritom dnes máme  sociálne zariadenia, ktoré sú plné postihnutých/rozmanitým spôsobom/ ľudí. V sociálnych službách pracujú ľudia, ktorí sa musia naučiť trpieť s trpiacimi. Skutky apoštolov hovoria o stretnutí Petra a Jána s človekom, ktorý bol od narodenia chromý/ Sk 3, 1-10/. Stretnutie sa uskutočnilo pri bráne, ktorá sa volala Krásna. Aký paradox! Krásna brána a postihnutý človek!  Krásne však bolo to, ako sa zachovali vyššie uvedení apoštoli. V mene Pána Ježiša ho Peter uzdravil. Ale predtým, ho vyzval:"Pozri sa na nás!" Tým chcel povedať:pozri sa nás, aby si sa presvedčil, že znesieme pohľad na utrpenie, že pred ním neutekáme. Znakom pravého apoštola je to, že vydrží komunikáciu s biednymi /týka sa to aj morálne biednych!/ Ten pohľad musí byť Kristovým pohľadom, lebo on prišiel najmä preto, aby sa ujal najslabších a najopovrhovanejších na tomto svete. 

O čom sa treba zhovárať?

 Pred niekoľkými rokmi navštívila skupina turistov hrad. V každej miestnosti boli nejaké exponáty. Napríklad: predstavme si kuchyňu, kde za stolom sedia dve postavy, vlastne figuríny, ktoré sú oblečené do dobových šiat. Pôsobia, akoby by boli skutočné. Návštevníci tento výjav chvíľku pozorovali a jeden z nich sa polohlasne opýtal:"Ktovie, o čom sa kedysi ľudia rozprávali?". Zaujímavá otázka. Určite boli ich debaty primerané dobe. Obsahovali veci radostné, ale aj bolestné. Tak, ako to v živote chodí. 

    Ktovie, o čom sa rozprávali ľudia, ktorí uverili v Krista? Myslíme na Ježišových súčasníkov. Božie slovo ich nachádza v rôznych situáciách. Najprv spomeňme apoštolov. Raz kráčali spolu so svojim Majstrom a ten sa započúval do ich debaty. Nasledovala otázka, o čom sa spolu rozprávajú.  Apoštoli však mlčali, lebo sa  medzi sebou škriepili, kto z nich je väčší.  /Mk 9, 30-37/. Nezabudnime spomenúť emazských učeníkov /Lk 24, 13-35/. Počas cesty sa k nim inkognito pridružil sám Ježiš. Spýtal sa ich, o čom sa rozprávajú. Dozvedel sa, že o nádeji a o sklamaní. A to všetko v súvislosti s Ježišom. Nešlo o bežnú nádej a následné sklamanie, aké zažijeme v živote mnohokrát. Išlo o životnú nádej, ktorá mala vyústiť až do spoločenských zmien...Nedá sa opísať, s akým sklamaním z Jeruzalema odchádzali. A napokon je tu hrdinka veľkonočného rána- Mária Magdaléna /Jn 20, 11-18/. Po svojom objave stretnutia so Zmŕtvychvstalým odišla za učeníkmi a všetko podrobne opísala. Vidíme ten kvalitatívny rozdiel v témach? Po kontakte so Zmŕtvychvstalým je reč radostnejšia, optimistickejšia a hlavne menej zameraná na pozemské premeny. Kontakt s Pánom, ktorý vstal z mŕtvych vedie ľudí, aby videli výšky a hlbky, ktoré bez viery nie sú postrehnuteľné. Nestačí iba tzv. voľné oko. Pomôže iba optika zmŕtvychvstania. 

Životné krédo.

Predstavme si situáciu, podľa ktorej sa určitá skupina ľudí chystá na túru, púť, zájazd, či dovolenku. Každý z účastníkov si pripraví batožinu. Nemusia sa ani dohovárať, a aj tak ich batohy budú obsahovať niektoré spoločné prvky/baterka, minilekárnička, pršiplášť atď./. Celkový obsah batožiny identický nebude, ale niektoré veci budú totožné. Niekedy , predsa len, uvažujeme rovnako. Spoločnou celoživotnou výbavou kresťanov sú najmä dve veci. Poznáme ich od samotného Ježiša, ktorý sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavuje Márii Magdaléne. Kladie jej dôležitú dvojotázku:"Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?"/Jn 20,11-18/. Tým stanovuje program, celoživotné krédo, pre všetkých, ktorí sa  k nemu budú hlásiť. Kresťan má, v prvom rade, konať takto: oplakávať svoje hriechy a hľadať svojho Pána. Ak sa bude tejto činnosti pridŕžať, jeho cesta spásy bude stabilná. Samotný rozsah týchto dvoch tém je rozsiahly. Z dvoch podstatných, vyššie uvedených otázok, vzídu ďalšie podotázky. Ale schéma zostáva. Mária Magdaléna je prototypom kresťana všetkých čias. Ako jedna z prvých ľudí vôbec, pochopila, v čom tkvie podstata kresťanského života. 

Veľkonočné zamyslenie – To mi nestačí

 

         Skúsme porozmýšľať, pri ktorých príležitostiach povieme vetu: „To mi nestačí...“ Napríklad vtedy, keď uvažujeme nad kúpou nejakej veci a zároveň skúmame obsah svojej peňaženky. Keď nám financie nestačia, je na mieste povedať: „To je málo, to mi nestačí.“ V tom prípade na tú vec zabudneme alebo si povieme, že budeme sporiť.

         Iná situácia nastáva, keď športovec finišuje vo svojom tréningu, aby sa pripravil na vrcholné podujatie. Priebežne si kontroluje svoju výkonnosť a keď nie je spokojný, tak si povie: „To je slabé, to mi nestačí.“

         Podobnú myšlienku nájdeme v evanjeliu. Bohatý mládenec prichádza k Ježišovi a žiada od neho kritériá pre Božie kráľovstvo. Učiteľ z Nazareta mu najprv ponúka Desatoro. Mladík iba mávne rukou a povie: „To mi nestačí, ja potrebujem niečo viac.“

         Vždy, keď si prečítame state evanjelia, ktoré sa čítajú počas Veľkonočného trojdnia, sa môžeme prepracovať k tej istej vete: „To mi nestačí.“ Kedy a ako sa to prejavuje?

1.)  Ženy pri hrobe

Svätopisci hovoria, že ženy vstali ešte za tmy a utekali k Ježišovmu hrobu. To, že Ježiš zomrel na kríži, že ho pochovali, vedeli. Uvedomili si však, že im to nestačí, že príbeh s Ježišom bol taký reálny a taký silný, že sa im zdalo nemožné, že Ježiš definitívne odchádza z ich života.

         Predstavme si takúto situáciu: sledujeme napínavý film. Obsah nás tak zaujal, že po jeho skončení konštatujeme: „To nemôže tak skončiť, to nám nestačí.“ Nepriamo tým nabádame autora, aby napísal pokračovanie. Niečo v tom zmysle cítili aj ženy na čele s Máriou Magdalénou. Ježiša dobre poznali a videlo sa im málo pravdepodobné, že okolnosti okolo jeho príbehu navždy utíchnu.

         Nech prežívame akúkoľvek ťažkosť, máme vedieť, že náš príbeh nekončí pri hrobe a kríži a že má skvelé pokračovanie v perspektíve večnosti.

2.)  Učeníci pri hrobe

Ženy sa o svojom objave prázdneho hrobu podelili s učeníkmi. Tým to však nestačilo. Možno si aj medzi sebou zopakovali frázu: „To nám nestačí.“ Peter s Jánom sa preto pobrali ku hrobu. Ich viera potrebovala impulz. Svedectvá najbližšieho okolia síce zobrali do úvahy, ale sami chceli vložiť pečať vierohodnosti do všetkých udalostí, ktoré súvisia s Ježišom.

Viera niekedy potrebuje impulz. Existujú impulzy, ktoré privedú človeka k zlému kroku. Nedávno som čítal článok, v ktorom autor hovorí, že doba pandémie je impulzom pre tých ľudí, ktorí sú už mysľou mimo Cirkvi. „Pomôže“ im k tomu, aby definitívne z nej odišli. Sú však aj iné prípady, bohu vďaka, opačné. Boh nám dáva impulzy, ktoré nás pohnú z miesta a budú nás nabádať hľadať pravé hodnoty. Nezabúdajme, že aj jeden pre druhého sme podnetom. Je len otázne, s akým cieľom.

3.)  Tomáš

Evanjeliá opisujú udalosť, podľa ktorej Zmŕtvychvstalý navštívil svojich učeníkov. Vieme, že Tomáš chýbal. Keď sa s ním stretli, o stretnutí s Pánom mu referovali. On sa vyjadril v tom zmysle, že mu to nestačí. Jeho viera potrebovala viac. Domáhal sa osobného stretnutia so svojím Majstrom. Možno ho mnohí kritizovali, že je príliš trúfalý. On však v podstate demonštruje myšlienku, podľa ktorej sa Boh ujíma osobne každého z nás. Nevníma nás len ako spoločenstvo, nebodaj ako dav. Každý z nás sa môže domáhať osobného stretnutia s Ježišom. Mnohí sa nechávajú viesť davom a rôznymi štruktúrami cirkevného života. Individualita ich viery tým pádom klesá a zakrpatie. Naopak, keď sa usilujeme o osobnú audienciu, Boh nás vždy prijme a nepustí nás naprázdno.

         Tomáš ukazuje, že nemôžeme zavrhnúť ani spoločenstvo, ktoré je pre nás životne dôležité, ale nesmieme zabudnúť, že je potrebné hľadať Boha aj individuálne a zápasiť o svoju vieru.

Veľkonočné ráno

 

     Pred niekoľkými týždňami som sledoval dokumentárny film, ktorý hovoril o priebehu prvej svetovej vojny (1914 – 1918). Všeobecne sa o nej vie, že mala katastrofálne dôsledky na život v Európe.

Súčasťou dokumentu boli aj listy, ktoré sa zachovali z frontu. Zanechali ich vojaci, ktorí tam padli. Jeden z nich spomína na peší pochod. Jeho jednotka prechádzala cestičkou, ktorá sa vinula prírodou. Všade dookola lesy, ale aj veľké trávnaté plochy, zurčiaci potok, na lúke kvety.

Ten istý vojak spomína, že po niekoľkých týždňoch sa vracali naspäť tou istou trasou. Krajinu nemohli spoznať. Nebolo tam nič. Hovorí: „...keď vravím nič, tak nič.“ Les sa niekde podel. Po tráve a kvetoch ani stopy. Aj potok hľadali zbytočne.
Za niekoľko dní ostreľovania sa krajina zmenila na nepoznanie. Pripomínala „mesačnú krajinu“. Všade navôkol len kopa hliny a hlboké krátery vyhĺbené delostreleckými granátmi. Nikto by nepovedal, že sa krajina môže takto zmeniť. Z tej pôvodnej a pôvabnej nezostalo nič.

         Evanjeliá nám hovoria, že ako prvé prišli k Ježišovmu hrobu niektoré ženy. Čo zostalo z ich viery v Ježiša Nazaretského? Ich milovaný Majster a Učiteľ, ten, ktorý im preukázal mnohokrát svoju dobrotu a lásku, bol ukrižovaný. Znamená to, že skončili ich nádeje? Okamihy stretnutia s Kristom sa raz a navždy stratili? Nezostalo z nich nič, ani povestné steblo nádeje a viery? Smrť Pána Ježiša spôsobila v ich duši spúšť, akú spôsobili delostrelecké granáty v prvej svetovej vojne?

         Boh sa určite postaral, aby ich viera v Ježiša nezostala pribitá spolu s ním na Kalvárii. Svedčia o tom niektoré skutočnosti, ktoré spomínajú veľkonočné ráno.

1.)             Evanjelisti spomínajú, že ženy si privstali. Vybrali sa k hrobu zavčas rána. (Jn 20, 1 – 9) Ráno je väčšina ľudí oddýchnutá. Ak mali výdatný spánok, tak sú plní energie a ochoty popasovať sa s nástrahami dňa. Každý človek zrána urobí najviac. Týka sa to činnosti fyzickej, ale aj duševnej. Hneď zrána sa snažíme urobiť dôležité veci, ktoré si vyžadujú maximálne nasadenie.

Ženy nám týmto svojím počínaním nechávajú odkaz. Vysoko hodnotia človeka, ktorý svoje vrcholné sily odovzdáva  dielu Božieho kráľovstva a Cirkvi. Často sa stretávame s názorom, podľa ktorého ľudia nechávajú svoj sviatostný život a svoje obrátenie „na neskoršie“. Hovoria, že potom, keď prídu do dôchodku alebo keď stratia na sile či keď budú mať viac času...

V každej dobe si ceníme tých veriacich, ktorí podstatnú časť svojich vrcholných síl obetujú na posvätné účely. Nečakajú, kým ich život nejakým spôsobom okliešti alebo limituje ich sily.

Boh bohato odmení tých, ktorí na vrchole produktívneho veku odovzdávajú maximum životnej obety dielu Ježiša Krista.

2.)             Evanjelista konštatuje, že ženy vstali a konali ešte za tmy. Za tmy človek urobí máločo. Prinajmenšom sa nemôže
100%-tne pohybovať. Chýba mu istota a orientácia. Po tme sa ťažko hľadá akákoľvek cesta a mnoho činností ostáva nedotiahnutých. Až potom keď svitne ráno, človek je pripravený 100%-tne.

Ženy pred návštevou Ježišovho hrobu dokázali, že aj za tmy sa môžu urobiť veľké veci. Nemyslíme tým iba tmu, ktorá prichádza so západom slnka. Myslíme najmä tú, ktorá je charakteristická pre zlé vzťahy kvôli zlým návykom alebo je typická pre konanie akéhokoľvek zla. Takouto alebo podobnou tmou bývame obklopení často. Ani tma okolitého prostredia nezabráni veriacemu človeku konať dobré skutky. Preňho tma nie je tmou. Je totiž nositeľom Svetla, ktorým je sám Kristus. Toto Svetlo, ktoré v nedeľu ráno vstalo z mŕtvych, nás má motivovať, aby nás nijaká neprávosť neodviedla od nasledovania Krista a od ušľachtilých obiet pre ľudí dnešnej doby.

3.)Podľa svedectva evanjelia ženy prišli k hrobu s voňavými masťami.

Nimi chceli potrieť Ježišovo mŕtve telo. Hľadali ho medzi mŕtvymi, a on sa im zjavil živý. Veriaci človek má oplývať vôňou Božej milosti.

Pri istej príležitosti prišiel domov mladý človek navštíviť rodičov. Vytiahol z tašky voňavku, podal ju mame, zasmial sa a povedal: „Mama, toto je vôňa roka.“ Tým chcel povedať, že parfum, ktorý práve daroval matke, je exkluzívnou novinkou.

         Sviatky zmŕtvychvstania Pána sú vôňou roka v duchovnom slova zmysle. Tá sa dotýka každého, kto uveril. Vôňa milosti, ktorá vyplýva z prijatia Zmŕtvychvstalého, preniká celého človeka. Je to vôňa milosti, ktorej ďakujeme za to, že sme obdarovaní mnohými darmi. Tá istá vôňa milosti spôsobuje, že sa dávame na cestu pokánia a očistenia. Tá istá Pánova milosť spôsobuje, že sa stávame silnejšími pri vydávaní svedectva.

 

         Aj v tomto roku v rámci sviatkov Veľkej noci konštatujme, že sa naša viera nevytratila. Možno mnoho vzácnych vecí v duchovnom slova zmysle sme postrácali. Mnohé zničil okolitý svet, resp. niektoré škody sme si urobili sami. Ale povestné steblo Božej milosti v nás určite je. Pán vystupuje z hrobu ako víťaz a podnecuje v nás ďalší rast Božej vegetácie. Otvorme sa tomu procesu, aby znaky Ježišovho víťazstva nad zlom boli viditeľné aj v našom živote!

 

Nie je odchod ako odchod.

Predstavme si atmosféru príjemného stretnutia. Ľudia sedia okolo stola, zabávajú sa, smejú sa atď. Zrazu jeden z nich vstane, zoberie si veci a začne sa lúčiť. Ostatným to nejde do hlavy, že tak skoro odchádza. Nasleduje logická otázka:Kam ideš? Táto otázka sa nepýta ani tak na nejaké konkrétne miesto. Má vyjadriť počudovanie a sklamanie z toho, že niekto tak nepochopiteľne skoro opúšťa skvelú atmosféru. A ešte jedno. V tejto otázke je vyjadrená nádej na skoré, opätovné stretnutie. 

    Evanjelium hovorí o tom, ako Ježiš oboznamuje svojich učeníkov s faktom, že "odchádza"...Snažil sa im povedať, že ho čaká umučenie a smrť/Jn 13, 21-38/. Šimon Peter na to reagoval po ľudsky:"Pane, kam ideš?". Nechce vedieť ani tak miesto Ježišovho pobytu, ako skôr vyjadruje presvedčenie, že sa čoskoro stretnú. Tak to býva s každým dobrom, resp. jeho nositeľom. Keď cítime, že sa stráca, pýtame sa:kam ideš? Robíme tak preto, aby sme ho presvedčili k návratu. 

    Spomeňme ešte jeden odchod. Judášov. Počas spoločného stolovania ho Pán vyzval:"Čo chceš urobiť, urob čo najskôr". Po týchto slovách Judáš vzal smidku chleba od Ježiša a odišiel za svojim nezvratným osudom. Je zaujímavé, že sa ho nikto nepýtal:kam ideš? Inštinktívne všetci cítili, že s Judášom odišlo veľké zlo...A kto by chcel zlo zdržiavať?! Zlo každý posiela preč a nechce mať s ním nič spoločné. Nechajme zlo odísť zo svojho života, nezdržiavajme ho. A ak sme opustili dobro, rýchlo ho privolajme späť. 

S kým sedíš?

S otázkou podobného typu som sa stretával počas povinnej školskej dochádzky aj počas vyšších foriem štúdia. Našich doma to zaujímalo. Doma som musel referovať, s kým deriem v susedstve, v lavici školské nohavice.  Predpokladám, že aj mnohí iní boli s touto otázkou konfrontovaní. Pred pandémiou sme viedli spoločenský život. Stretávali sme sa pri rôznych oslavách, napr. svadbách. Na hostine nás posadili za stôl. Na stole sme našli vizitku s menom, nuž sme si tam sadli. Po príchode domov sa nás príbuzní spýtali:"S kým ste sedeli pri stole?". V období Veľkého týždňa sa stretávame v Lekcionári so situáciou, ktorú poznáme ako Posledná večera. Zaujíma nás otázka:S kým sedel Ježiš pri stole? Možno aj príbuzní a priatelia apoštolov sa ich po čase pýtali:S kým si sedel pri stole? Zrejme odpovedali takto:

    1,Bol tam Judáš. Výtvatní umelci ho často znázorňujú s mešcom v ruke. Robia to preto, aby zdôraznili, že dostal, ale zneužil. Božiu dobrotu v podobe podávanej skyvy zneužil na podlý akt zrady. Dostal, ale neužil. Nepriamo sa dozvedáme, že potom, čo precitol zo svojho odporného činu, skončil tragicky. Preto, nestihol užiť tridsať strieborných...Dostal, ale si užil. Užil si opovrhnutia po tom, čo bozkom zradil Syna človeka. Aj my sme dostali nejednu skyvu, podanú štedrou Božou rukou. Dostali sme, teda využime. Využime a štedrú omrvinku dobra podajme ďalej, lebo neviem, či sme schopní podať až skyvu... 

    2,Stretli sme sa tam s Jánom. Umelci ho znázorňujú ako takého, ktorý spočinul na Pánovej hrudi. Tento obraz znamená, že požíval výsadu mimoriadneho miesta v Ježišovom srdci. Nám, ktorý sa na tento obraz dívame, sa javí, ako keby, sklonený k nemu, počúval tlkot Ježišovho srdca. Určite cítil tlkot srdca Božej dobroty. Každý, kto ho chce počuť sa musí pred Pánom skloniť, ba až pokľaknúť. Príliš sebavedomý životný postoj nie je zárukou, že zachytíme rytmus Učiteľovho srdca. A my sme odkázaní na postoj pokory, lebo jeho srdce bilo iba pre nás. Stačí nám pozrieť na Kalváriu...

    3,Nezabudnime, že tam bol aj Peter. Nesedel síce najbližšie k Ježišovi, ale je očividné, že réžiu držal v ruke on. Pohľadom "kontaktoval" Jána, aby u Pána prezvedel, kto ho zradí. Zdá sa, že Peter Ježiša bedlivo pozoroval. Všímal si jeho gestá, počúval slová a hlavne-riadil všetko okolo Ježiša. To mu už zostalo navždy...Vďaka Bohu, máme v Cirkvi ľudí, ktorí riadia všetko okolo Ježiša-riadia Cirkev. Ak máš pocit, že niekto pri ponuke riadenia nie/k/čoho, na teba zabudol, skús riadiť najprv sám seba...Toto môže robiť každý. Menežuj svoj život, drž v ruke taktovku riadenia svojich citov a vášní, potom sa staneš osobnosťou a silným človekom...