Dostupnosť služby

 Pred časom som zachytil v médiach správu o tom, ako sa hlási o slovo istý operátor a robí si reklamnú pozíciu. Dobrá reklama musí o.i obsahovať aj určitú chváloreč na svoju prácu. Operátor uvádza, že ich služby sú.1.,rýchle, 2.,dostupné a 3.,spoľahlivé. Tieto tri prvky sú naozaj charakteristické pre súčasného človeka. Toto oceňuje v prvom rade. Kristus ponúka svoje služby stále a akoby chcel vyhovieť mentalite súčasného človeka, ponúka adresátom evanjelia ten istý trojzáprah-rýchlosť, dostupnosť a spoľahlivosť. 

    1.,Rýchlosť. Spomeňme si na udalosť povolania apoštolov. Ježiš kráča popri mori a vidí rybárov, ako sa namáhajú pri rybolove. Pozýva ich, aby ho nasledovali. A svätopisec uvádza, že oni "hneď" zanechali siete a išli za ním. /Mk 1, 14-20/. Výraz-hneď, svedčí o tom, že príliš nezaháľali a neodkladali svoje rozhodnutie Ježiša nasledovať. To-hneď môže znamenať, že ani neochutnali dobrá tohto sveta a vydali sa za svojim Majstrom. To-hneď môže znamenať, že okamžite po prvom opojení vôňami tohto sveta vytriezveli, a už nechceli nič iné, iba Ježiša nasledovať celým srdcom. To- hneď môže znamenať, že po anabáze v prostredí svetských príjemností precitli, a vnútorne očistení pokáním sa oddali iba službe Bohu a Cirkvi. Nič na tom nemení skutočnosť, že obdobie skúmania pozemských dobier mohlo trvať aj celé roky. Podstatné je, že to- hneď, sa dá aplikovať na rôzne životné situácie. Tu sa nemyslí ani tak na konkrétne hodnoty rýchlosti, ako skôr na odhodlanie zanechať zlo, priemernosť a úprimne  navždy slúžiť objavenej Pravde. 

    2.,Dostupnosť. Evanjelium opisuje situáciu, podľa ktorej sa dvaja učeníci Jána Krstiteľa rozhodli nasledovať Ježiša.  Našli odvahu a spýtali sa, kde býva. Odpovedal im:"Poďte a uvidíte". A ven deň zostali u neho. /Jn 1,38-9/. Táto udalosť svedčí o dostupnosti Ježišovej služby spásy. Nešlo ani tak o to, aby zistili adresu Ježišovho bydliska, ako skôr o myšlienku, ktorá mala skúmať základné zásady Pánovho posolstva-kde bývaš, kde si doma, ktoré sú tvoje nosné pravidlá, o ktorých hovoríš, že vedú k večnému životu? Sú tieto myšlienky dostupné aj pre nás, obyčajných rybárov, ktorí ťa chcú nasledovať? Pán Ježiš ukazuje prostredníctvom služby kňazov, že sú určené všetkým, ktorí chcú v láske nasledovať Učiteľa z Nazareta. Lebo povolaní kňazi pochádzajú z rôznych spoločenských vrstiev a tak dokazujú, že dvere Pánovho domu sú otvorené pre všetkých. Aj ich pôsobenie nie je určené iba pre privilegovaných, ale pre každého jedinca s otvoreným srdcom. 

    3., Spoľahlivosť. Sv. Pavol píše Timotejovi:"Spoľahlivé je to slovo: Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť"/ 2,Tim 2,11/.Vo svete je stále  dosť ľudí, ktorí pre Ježišovo posolstvo zomierajú ako mučeníci, ale sú aj takí. ktorí zomierajú v službe Pánovi tak, že odmietajú užívanie   materiálnych dobier , aby im neprekážali na ceste za Kristom. Ježišov tábor je preto plný života, lebe preň mnohí zomierajú. Ale aj zmierajú v túžbe po večnom živote. Pánova služba neznesie "mŕtvolný pach" pôžitkárstva, ale vytvára priestor pre život a to formou služby blížnemu.  Spoľahlivosť tejto tézy potvrdzujú mnohí, ktorí odmietajú žiť iba pre tento svet a viac sa orientujú pre pohľad do večnosti. 

Dobrý Pastier

 

 

        Pravdepodobne všetci poznáme situáciu, keď sa v domácnosti niečo pokazí. Situácia je vážna a potrebujeme ju riešiť. V každej domácnosti existuje tzv. zoznam pomocníkov v núdzi. V ňom nájdeme ľudí, ktorí by mohli pomôcť v týchto kritických situáciách. Ide napr. o poruchu elektriny, plynu alebo s odpadom a pod. Keď sme v úzkych, nájdeme príslušný titul v zozname pomocníkov v núdzi, zavoláme a povieme: „Príď k nám, zober si náradie, potrebujeme tvoju pomoc.“ Takýmito alebo podobnými výrazmi naznačujeme, ako veľmi potrebujeme pomocnú ruku od odborníkov.

        Vo veľkonočnom období slávime Nedeľu Dobrého Pastiera. Uvedomujeme si dôležitosť prítomnosti kňaza alebo zasvätenej osoby v našom prostredí. Uvedomujeme si to najmä vtedy, keď potrebujeme prijať sviatosti alebo cítime, že náš život potrebujeme vyvážiť prítomnosťou osoby duchovného charakteru.

        Cirkev rozmanitými hlasmi pozýva mnohých, aby vstúpili do duchovného stavu. Hovorí im: „Poďte k nám! Poďte medzi nás a pomáhajte nám na ceste spásy!“

        Môžeme si pomôcť aj situáciou, ktorú opisujú Skutky apoštolov (Sk 9, 31 – 42) Istí ľudia poslali apoštolovi Petrovi takýto odkaz: „Príď bez meškania aj k nám.“ K tomu smerujú prosby veriaceho spoločenstva, ktoré si vyprosuje nové duchovné povolania. Čo očakávame od kňaza?

           1.) V dnešných časoch zaznamenávame zvýšený záujem o všetko, čo           má domáci pôvod.

To, čo je domáce, sa považuje za zdravé, kvalitné, čisté, plné vitamínov. Aj preto vidíme a čítame reklamy, ktoré nás upozorňujú na to, že: „mäso, ktoré sa ponúka, je domáce“, to isté sa týka mliečnych produktov, zeleniny a podobne.

Všetko, čo je domáce, aspoň podľa reklamy, je žiadané a lepšie sa predáva. Toto možno vzťahovať aj na chlieb. Všade nachádzame reklamy na domáci chlieb. Reklama zájde ešte ďalej a nabáda nás, aby sme chlieb aj ovoňali. Pripomína nám to vôňu domova.

        Kňaz zhotovuje eucharistiu, eucharistický chlieb. O ňom hovorí sám Ježiš: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“ (Jn 6, 35)

        Kňaz nám zhotovuje a rozdáva eucharistiu, tento nebeských chlieb. Keď k nemu privoniame, pocítime závan vône večnosti. Je to závan večného domova. Prijímame pokrm, ktorý nám pomáha na ceste, na ktorej nachádzame večný domov. Kňaz nám dorába pokrm chleba pre večný život.

        Nič nie je také domáce ako práve chlieb z neba.

        2.) Záber kňazskej služby je široký.

V pastoračnom prostredí nachádzame miesta, ktoré sú obdarené dlhodobou tradíciou viery, ale sú aj miesta, ktoré ešte len na rozvinutie viery čakajú. Kňaz pristupuje svojou službou zodpovedne k ľuďom, ktorí žijú v tom prvom, ale aj v druhom prostredí.

Sv. písmo porovnáva dve mestá – Jeruzalem a Samáriu. 
(Sk 8, 1 – 8) O Jeruzaleme sa píše: „V ten deň sa začalo veľké prenasledovanie Cirkvi v Jeruzaleme...“Na druhej strane o Samárii je zaznačená iná charakteristika. Apoštol Filip prišiel do Samárie a zvestoval evanjelium. Svätopisec napísal: „A v meste nastala veľká radosť.“ Veriaci v Jeruzaleme sa ocitli v nebezpečenstve a obyvatelia Samárie si naopak, užívali duchovné blaho ohlasovania evanjelia.

Táto rozdielnosť sa prejavuje v Cirkvi dodnes. Na svete sú miesta, kde veriaci prežívajú prenasledovanie pre svoju vieru a sú miesta, kde ľudia žijú v slobode a bez akýchkoľvek obmedzení sa môžu stretávať s radostnou blahozvesťou.

V tejto tzv. „pandemickej dobe“ počúvame z médií takmer denne vyhlásenie: „Buďme zodpovední!“ O duchovných pastieroch v súčasnosti očakávame zodpovednosť za vernosť. Či už pôsobia v prostredí, ktoré je založené nepriateľsky voči Cirkvi alebo v prostredí, kde môžu spolupracovať so všetkými zložkami spoločenského života a využiť celý svoj potenciál. Cirkev potrebuje verných a zodpovedných aj v prostredí ohrozenia, ale aj v prostredí určitých istôt pri ohlasovaní evanjelia.

3.) Kňaz vovádza človeka do hĺbky tajomstva.

Občas sa sťažujeme na to, že nám chýbajú odborníci alebo ľudia, ktorí si dobre zastanú svoju pozíciu v živote. Ako príklad môžeme uviesť dve situácie zo Sv. písma. (Jn 5, 1 – 9) V rybníku Betsata v Jeruzaleme bola voda, ktorá mala liečivé účinky. Na uzdravenie v nej čakalo veľmi veľa ľudí. Ježiš medzi nimi objavil človeka, ktorý bol dlhé roky ochrnutý. Nadviazal s ním rozhovor. Dozvedel sa, že ochrnutý: „...nemá človeka“, ktorý by mu pomohol ponoriť sa do hĺbky liečivej vody.

    Skutky apoštolov hovoria o Etiopčanovi, ktorý bol veľmožom

pri kráľovnej. Vracal sa z púte z Jeruzalema. Sedel vo svojom voze a čítal proroka Izaiáša. Pristúpil k nemu apoštol Filip s otázkou: „Rozumieš, čo čítaš?“ Veľmož odpovedal záporne s tým, že „nemá človeka“, ktorý by mu to vysvetlil. (Sk 8, 26 – 40) V jednom i v druhom prípade chýba človek. Nie hocijaký, ale taký, ktorý má s úbožiakom a nevedomým súcit. Chýba človek, ktorý by dal bokom svoje osobné záležitosti a venoval sa iným. Chýba človek, ktorý by umožnil postihnutému ponoriť sa do hĺbky liečivého prameňa, ale aj taký, ktorý by pomohol inému ponoriť sa do liečivého živlu Božieho slova.

    Kňaz je človek, ktorý má tieto služby vo svojej charizme. Má sa

ujímať tých, ktorí sú slabí, nemohúci a neduživí – či už telesne alebo duchovne. On sám má spolu s nimi vojsť do hĺbky liečivých milostí, ktoré vyplývajú z eucharistie a z Božieho slova. Nik nás tak nedokáže do tejto hĺbky voviesť ako kňaz, ktorý je najbližším Ježišovým spolupracovníkom. Kto objaví Krista a uverí v neho, má hĺbky poznania takmer na dosah ruky.

    Kňaz je poslaný medzi ľudí. Niektorí otvoreným a vážnym

spôsobom prosia o jeho službu a sú za to vďační Božej prozreteľnosti. Ale sú aj takí, ktorí o tom nevedia, že  túžia po takých tajomstvách, ktoré môže vysluhovať jedine kňaz. Kto túži po večnej vlasti, sa má zdržiavať v dosahu kňazského pôsobenia. Kňazská služba obsahuje všetko, čo je potrebné na to, aby sme sa vymanili postupne z pozemských súradníc a vstúpili na pôdu nebeskej vlasti.

Čo sme sa naučili počas pandémie?

 Všetci si prajeme, aby koronapandémia a s ňou spojená blokáda života skončila. Niektorí jednotlivci rep. spoločenstvá už bilancujú, vyhodnocujú jej dôsledky. Objavujú sa otázky typu:čo ti dala pandémia? Niektorí ľudia sa proti takto formulovanej otázke vzoprú a povedia, že skôr na mieste je otázka:čo ti pandémia vzala? Mnohí by odpovedali, že život a zdravie najbližších rodinných príslušníkov, priateľov, kolegov a známych. Niektorým vzala živobytie a pod. Myslím si, že existuje aj jedna výstižná otázka:čo nás doba pandémie naučila? Pýtajme sa takto z pozície farnosti.

    1,Protipandemické opatrenia obsahovali aj nutnosť premeriavať interiér kostola. Nebolo to len tak, zdlhej chvíle, ale museli sme poznať plochu kostola v metroch štvorcových. Na meter štvorcový bol stanovený počet účastníkov bohoslužieb. Išlo neraz o pracné vymeriavanie hraníc, pozícii a vzdialeností medzi ľuďmi. Práve tento fakt ma priviedol k myšlienke, podľa ktorej máme rozmýšľať, ako veľmi sme vzdialení od svojho blížneho a ako ďaleko od Boha v praxi života. Práve dvojmetrové vzdialenosti od seba nás prinútili uvažovať nad tým, čo robiť, aby sme si boli bližší, najmä v ťažkých životných situáciách.  Doba priniesla aj prejav odcudzenia sa človeka človeku. Fyzický dištanc od blížneho v čase pandémie môže byť potrebný, ale v praxi služby máme rozmýšľať nad tým, ako zrušiťpomyselnú hranicu, ktorú vytvorila pýcha, egoizmus, opovrhnutie človeka človekom.

    2,V čase protipandemických opatrení nastali medzi veriacimi určité roztržky. Boli sme svedkami sporu medzi tými, ktorý bez pripomienok prijali pokyn prijímať eucharistiu na ruku a tými, ktorí trvali na zachovaní doterajšej praxe, teda do úst, na jazyk. Obidva tábory polemizovali o tom, ktorý spôsob je vrúcnejší, úctivejší, až do takej miery, že niektorí z nich,  keby mohli, tak by sa vzájomne exkomunikovali. Na pretrase bola otázka:na ruku alebo do úst?. Nikto z nich by nebol rebeloval, keby si spomenul na to, koľko ľudí je na svete takých, ktorí žijú z ruky do úst...t. j. nemajú zabezpečené štandardné spôsoby nasýtenia svojej rodiny. Na svete je veľa ľudí, ktorí hladujú fyzicky, ale aj duchovne...V istom slova zmysle žijú aj duchovne len z ruky do úst, t.j.málokedy vidia kňaza, možnosti vyspovedať sa, či prijať eucharistiu majú obmedzené...  A my máme všetkého v hojnosti...Z úcty k tým, ktorí fyzicky a duchovne živoria, prijmime s pokorou odporúčania autorít, ktoré nesú zodpovednosť za riadenie o.i. aj liturgického života a správania sa. Ďakujme za to, že nám Boží pokrm nechýba a vyprosujme pri slávení svätých tajomstiev hojnosť aj pre tých, ktorí majú k dostatku ďaleko. 

    3,V istej fáze pandémie sme sa nevyhli ani počítaniu ľudí pri vstupe do kostola. Niekedy nastala taká situácia, že sa skrížili dva faktory: nízka schopnosť sebadisciplíny vstupujúcich do sakrálneho priestoru a údajná nedostatočná úctivosť osôb, ktoré asistovali pri sčítavaní veriacich, prichádzajúcich na bohoslužby. Je fakt, že niekedy niektorí veriaci, viac ako dôrazne, nabádali kňazov, aby zákazy nerešpektovali a slúžili ako doteraz. Tým ich dostávali do ťažkých situácii. Treba si všimnúť aj medvediu službu tých, ktorí v rámci tzv. kolektívnej zodpovednodti priam bdeli nad vchodom do kostola a "hlásili" kompetentným všetko, čo zachytil ich mobil. Tým si vybíjali najmä svoju nevraživosť voči konkrétnemu kňazovi alebo Cirkvi ako takej. Na takúto situáciu nebol nikto pripravený. Počiatočné kontroverzie nám priviedli k tomu, aby sme boli všeobecne viac disciplinovaní, ale aby sme nestrácali zo zreteľa aj čnosť úctivosti, ktorá musí sprevádzať akékoľvek, aj nepríjemné, obmedzenia v živote. Myslím si, že väčšina z nás sa veľa naučila, najmä z pozície vnímania kostola, Božieho príbytku a našej obmedzenej účasti na bohoslužbách. Odnesme si do života starú a pritom vždy aktuálnu biblickú pravdu:"Toto bolo treba robiť a tamto nezanedbávať"/Lk 11,42/.

To som ja!

Istý človek absolvoval vážnu operáciu. Trvalo dosť dlho, kým sa z nej pozviechal. Oslabila ho najmä fyzicky, ale domáca starostlivosť urobila zázraky. Jeho domáci počas rekonvalescencie zdôrazňovali:"Ešte to nie je on!". Aj sám pacient, na otázku ako sa má, zdôrazňoval:"Ešte to nie som ja!". Až neskôr, keď začal prijímať stravu, ktorá bola kedysi jeho obľúbenou, začal hovoriť o sebe:už som to ja!Tieto vyjadrenia vyjadrujú, že k optimálnemu návratu do plnohodnotného života je ešte dlhá cesta. Ale je tu aj veľká nádej. 

     Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní navštevoval najmä svojich učeníkov /Lk 24, 35-48/. Je prirodzené, že sa ho zľakli. Stretnúť človeka, ktorého už pochovali, to by zamávalo každým. Ani apoštoli neboli výnimkou. Ukázal sa im a dokazoval, že je to on. Že je to on, ktorý ich niekoľko rokov viedol a formoval a to pravidelne, veď boli snáď v každonnom kontakte. Ježišove dôkazy zabrali. Nimi chcel povedať:som to ja!. Nakoniec zjedol aj kúsok ryby, aby už konečne uverili:je to on, náš Majster a Učiteľ. 

    Pán nám stále podáva pokrm svojho Slova a Tela. Cez slávenie eucharistickeho tajomstva nám odkazuje:"Prijímajte tento pokrm, lebo som to ja!". Kňazovi, ktorý v jeho osobe celebruje, odkazuje:"To som ja, ten, ktorý ťa povolal a povedal:Poď za mnou". A veriacim odkazuje:"Prijímajte tento pokrm, lebo som to ja. Ten, čo vám povedal:Ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta". 

    17. apríla pochovali princa Filipa, manžela kráľovnej Alžbety II. Pri tejto príležitosti zazneli komentáre viacerých odborníkov v otázke protokolu. Bola tam zdôrazňovaná myšlienka čistej pokrvnej línie. Následník trónu, musí pochádzať z "kráľovskej krvi". Aj nasledovnícj Kráľa, ktorý za nás zomrel na kríži, musia žiť v čistej pokrvnej línii. A to preto, lebo prijímajú čistý pokrm eucharistie, skutočné telo a krv Ježiša Krista, Božieho Syna. Tá "čistá pokrvná línia Kristova", nevzniká preto, žeby sme my, ktorý tento pokrm prijímame, boli absolútne čistí v pozemskom živote. Hovoríme o nej tak preto, lebo prijímame najrýdzejší, nepoškvrnený a nepodliehajúci nijakej skaze pokrm, ktorý predstavuje vrcholnú obetu nášho Pána. Máme mať ambíciu udržať svoj život v línii čistého a neustále sa obnovujúceho života. Krv Baránka je pozvaním do časného, ale najmä do večného spoločenstva s ním. 

Kde je Kristus a kde sú učeníci?

 V našom prostredí Cirkvi existujú viaceré neoficiálne pomenovania. Jedným z nich je:seniorský trojboj. V čom spočíva? Táto situácia nastáva vtedy, keď  niektorý senior vycestuje z vidieka do mesta. Má pred sebou väčšinou tieto tri ciele: nakúpiť, predpísať lieky u lekára a vyspovedať sa. Mnohým sa to darilo a ešte aj darí. A vrcholom je, keď všetko stihnú do obeda a poludňajším autobusom sa vrátia domov s pocitom maximálnej spokojnosti.

     Keby ste sa takéhoto človeka spýtali:kde je Kristus, bez rozmýšľania by ukázal na kostol. A nemýlil by sa. Ak sa ho spýtate, kde by mali byť Ježišovi učeníci, bez váhania ukáže znova na kostol a na ľudí, ktorí tam sedia počas bohoslužieb. Opäť by sa nemýlil. Otázka:kde je Kristus a jeho učeníci, ale mimo sakrálny objekt, možno by ho to trocha zaskočila...Kristus a jeho učeníci majú byť viditeľní nielen v chráme, ale aj mimo neho. Jánovo evanjelium prináša zaujímavú a trocha smutnú udalosť. Zástupy hľadajú Ježiša, ale prichádzajú vtedy, keď je už preč. Ján napísal:"...zástup zbadal, že tam nie je ani Ježiš ani jeho učeníci" /Jn 6,22-29/. Aký musí byť svet pustý bez tohto prvku?  Svet si to neuvedomuje, ale hľadá Ježiša, ale aj spoločenstvo, ktoré sa živí jeho milosťami. Navonok to odmieta a bojuje proti Cirkvi, ale vnútorne cíti, že bez tohto božského prvku život ostáva bez nádeje. 

    Dnes je pre veriacich v Krista situácia ťažšia. Svet hľadá a hlavne potrebuje dva v jednom. Potrebuje v jednom človekovi objaviť Krista i učeníka. Potrebuje nájsť Cieľ, ale aj cestu.  Cieľ je v Kristovi nespochybniteľný, ale na ceste učeníka potrebujeme trpezlivo a obetavo popracovať.

Postpandemická reč

Sú ľudia, ktorí si radi prečítajú alebo pozrú v televízii cestopisný program. Zaujímajú sa o cudzie kultúry, spoznávajú zmýšľanie ľudí, ktorí žijú tisícky kilometrov ďaleko. Niektoré dokumenty prinášajú správu o takých ľuďoch, ku ktorým ešte civilizácia nedošla. A pritom vieme,  že civilizácia v našom ponímaní obsahuje aj veľa negatívnych prvkov. Aj na adresu človeka, ktorý sa správa nedôstojne povieme, že k nemu civilizácia ešte nenašla cestu. 

    Evanjelium nachádza apoštolov, ako veslujú proti silnému vetru /Jn 6, 16-21/. More bolo rozbúrené a oni veslovali sami, bez prítomnosti Ježiša. Svätopisec uviedol, že:"...už sa zotmelo a Ježiš k nim ešte neprišiel". Mnohí si myslíme, že všade okolo nás sa, obrazne povedané, zotmelo a Pán a jeho civilizácia a priazeň k nám neprichádza. Na inom mieste evanjelia sa píše o Zmŕtvychvstalom Pánovi, ktorý navštívil svojich učeníkov. Je logické, že sa vyľakali. Ježiš, ako víťaz, k nim ešte nedorazil, ešte sa nedostal do ich povedomia ako ten, ktorému je všetko podrobené /Lk 24, 35-48/. Je Pán pri nás, aj napriek tme pandémie? 

    1, Reč kostola. Aj kostol hovorí. My, kňazi môžeme porovnať reč kostola počas pandémie s tou, ktorá je zrozumiteľná, keď je kostol obsadený ľuďmi. Reč tzv. pandemického/prázdneho/ kostola sa rovná jasnej, zvučnej a rozliehajúcej sa ozvene. Na druhej strane, keď sú v kostole ľudia, reč kostola je akási plnšia, menej zvučná, skôr tlmená a menej efektná. Prečo je to tak? Počas pandémie sa zvuk odráža od stien prázdneho chrámu, ale keď sú tam ľudia, tak zvuk a ozvena akoby vstúpili do človeka. Veríme, že nielen zvuk ako taký, ale aj myšlienka, Slovo-sám Boh vstúpi do ľudského srdca. Práve vtedy vstupuje civilizácia evanjelia do vnútra človeka. Nenechajme sa oklamať zvukom, dôležitejší je moment prijatia Božieho podnetu do srdca. Aj preto je lepšie, keď sú v ňom ľudia, akoby bol prázdny. 

  2,  Reč človeka. Ako nás ovplyvnila pandémia? Istý lekár zo špičkového pracoviska dostal túto otázku. Odpovedal zo zameraním na svoje pracovisko takto:" Lížeme si rany, počítame škody, skúmame, ako nás postihla pandémia materiálne a ľudsky". A ako na nás zapôsobila duchovne? Pravdepodobne dvojako.

    a, V Zjavení čítame:" Si vytrvalý, veľa si zniesol pre moje meno a neochabol si"/Zjv 2,1 -11/. Mnohí museli veľa zniesť, trpeli s Kristom umučeným a ukrižovaným. Poslúžili tým, Božiemu dielu vykúpenia ako trpiaci-jednotlivci, rodiny,mestá. Mnohí zažili veľa utrpenia. 

    b, Sv Ján v Zjavení pokračuje takto:" Mám však proti tebe to, že si zanechal svoju prvotnú lásku. Preto si spomeň, odkiaľ si padol, rob pokánie a konaj ako prv". Na mnohých sú viditeľné stopy zľahostajnenia vo viere. Mnohí spohodlneli a venujú veľa času sebaospravedlňovaniu. Práve pre nich platí schéma: spomeň si-rob pokánie-konaj ako na začiatku. 

    3,Reč Zmŕtvychvstalého. U sv. Lukáša čítame:"Vtedy im otvoril myseľ"/Lk 24, 35-48/. Spomeňme dva pojmy, ktoré sú podobné so slovom myseľ-úmysel a zmysel. Apoštoli mali úmysel sa s Ježišom stretnúť, nájsť ho, nanovo ho spoznať, vyhľadať ho. Len vtedy, by ich život nadobudol zmysel. Človek má vtedy správny zmysel život, ak má úmysel, a robí všetko pre to, aby Ježiša našiel. A úmysel, podopretý úsilím, vedie ku Kristovi, ako ku zmyslu života. Vtedy Boh otvára zatvorené mysle ľudí, vtedy vzniká príležitosť prijať do srdca civilizáciu zmŕtvychvstania. A tá v hrobe nezostáva, tlačí sa von, do praxe života. 

Ľudský život treba zavŕšiť

Niektorí ľudia poznajú prácu umelcov, napríklad sochárov, či maliarov. Namaľovať obraz alebo vymodelovať sochu je dlhodobá záležitosť. Raz sa pýtali istého maliara ako je ďaleko s obrazom, povedal:"Už som skoro hotový, už len dopracovať, dotvoriť niektoré veci a dielo bude hotové". Ono sa to povie, že dotvoriť, dopracovať a zavŕšiť....možno práve táto fáza je najnáročnejšia. 

    Evanjelium nám prináša správu o tom, ako Pán Ježiš zázračným spôsobom nasýtil niekoľkotisícový zástup /Jn 6, 1-15/. Pri pohľade na početný zástup sa Ježiš pýta Filipa:"Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?". Celý deň bol úspešný, pokojný, chýba už len dôstojné zavŕšenie deja a to je hostina, pokrm. Treba už len "dopracovať" dielo tak, aby sa všetci zúčastnení nasýtili. Toto dotvorenie, zavŕšenie diela bolo pre apoštolov neriešiteľným problémom. Pre Ježiša nie. Pri tejto príležitosti sa môžeme spýtať, akým spôsobom má byť zavŕšený a dotvorený život človeka tak, aby sme mohli povedať, že bol vydarený a je pripravený pre večnosť? 

    1,Ľudský život treba dotvoriť utrpením. Tak to chce Boh. Z jeho pohľadu ide o pripodobenie sa Ježišovej obeti na kríži. Nedávno mi ktosi spomínal, že kúpil v pekárni chlieb. Keď ho zaplatil a prevzal, obsluha mu povedala:"A doma si ho dopečte!". Na spýtavý a nechápavý pohľad zákazníka doplnil:"Nestačíme dopekať, musíte to urobiť doma". 

    Sv. Gaudencius Bresciský napísal:"Chlieb sa pripravuje vodou z mnohých pšeničných zŕn rozomletých na múku a musí sa dotvoriť ohňom"/LH II ,s.642/. Život človeka je ako chlieb, ale aby bol pripravený pre večnosť, musí byť dotvorený ohňom utrpenia a kríža. Každý človek prizná, že jeho život obsahoval fázy, ktoré boli alebo sú blízko Pánovho kíža. Nik nepovažuje hotové cesto za chlieb, lebo to nie je pokrm, nikto by ho nekonzumoval. Cesto musí byť dotvorené v peci, aby sme mohli hovoriť o pokrme chleba. Aj ľudský život musí prejsť ohňom rôznych skúšok, aby bol hotový a pripravený pre Božiu slávu. 

    2,Ľudský život treba zavŕšiť úkonom odovzdania sa Bohu. Evanjelium hovorí, že po Ježišovej výzve:"usaďte ľudí", si vyše päťtisícový zástup sadol a dal sa k dispozícii Učiteľovi z Nazareta. Odovzdal sa do jeho božských rúk. Čo znamená-zveriť sa Bohu? 

    a,dôverovať mu, aj keď sa dejú s nami a okolo nás nepriaznivé veci. Napriek všetkému, čo vidíme alebo počujeme, treba vidieť a počúvať Ježiša. 

    b,otvoriť Bohu svoje najhlbšie vnútro. Odstrániť uzavretosť pred Božou láskou, vyznať svoje hriechy, oľutovať ich a tak sa oslobodiť od všetkého ťaživého.

    c,nechať sa viesť Božími pokynmi. Kým je človek relatívne mladý, tak si verí. Rokmi na tejto sebaistote stráca, lebo cíti, že mu odchádzajú sily. Vtedy hľadá druhú fázu-zveriť sa. Od: veriť si, prechádza do: zveriť sa. Ako starší sme niekedy nútení zveriť sa do rúk iného človeka, ale najmä do Božieho náručia milosrdenstva. Všetkých nás táto situácia čaká. 

    3,Ľudský život treba dotvoriť sebareflexiou. Po tom, čo sa zástupy nasýtili, vydal Ježiš nariadenie:"Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!". Treba sa nám učiť, že sa máme vysporiadať vnútorne nielen s veľkými vecami, ale aj s odrobinami. Od Boha sme prijali nielen veľké sústa dobier, ale aj drobnosti, ktoré sa stali rovnako súčasťou plánu Pánovej štedrosti. Voči Bohu sme sa previnili nielen veľkými,  takmer kapitálnymi previneniami, ale všimnime si aj odrobiny, ktoré mohli zanášať, zavíriť naše vnútro,prípadne život blížneho. Ľudia sa zvyknú chváliť tým, že dosiahli veľké veci. My, chváľme Pána, že sme od neho dostali do daru jednu veľkú vec:schopnosť objaviť a stráviťodrobiny. Majme úmysel mať okolo seba i v sebe čisto. Všetko spracujme a odovzdajme Pánovi života a smrti. Dajme si tú námahu, aby sme vyzbierali aj odrobiny možností konať skutky lásky.