Alter Christus

Skončilo divadelné predstavenie. Malo veľký úspech. Herci zožali neutíchajúci potlesk. V zákulisí bolo dosť miesta pre rozhovory a interview. Predstaviteľ hlavnej úlohy o.i. povedal aj toto:"Musel som si svoju úlohu dobre naštudovať a naučiť sa myslieť a konať ako hlavná postava". 

    Apoštol Pavol po rokoch formácie Kristovým Duchom konštatuje:"Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" /Gal 2,20/. Dokonalým spôsobom sa naučil zmýšľať a konať ako Kristus. Nie ako herci, na istý čas, ale navždy.  Zmenu vylučuje a nepripúšťa. Jeho štýl života tu na zemi považuje za definitívny. V Kristovi sa našiel. Má dušu na mieste a cíti pokoj. 

    Dnes je módne hovoriť:zostaň sám sebou!. Tento výraz zahŕňa mnoho skutočností. Dobré aj zlé. Každý si ho aplikuje na seba tak, ako sa mu vidí, nie vždy objektívne. Pre tých, ktorí uverili, platí: byť sám sebou, znamená naučiť sa zmýšľať a konať ako náš Pán. 

Uložiť si vieru

Pri bežnej komunikácii medzi ľuďmi zaznievajú  aj takéto frázy: už si uložený, už som si ťa uložil, môžem si uložiť tvoje číslo? atď. Hoci človek by nikdy nemal byť chápaný ako číslo, aj tak si ľudí  ukladáme do akejsi pomyselnej hierarchie. Nielen ich telefónne čísla, ale aj dôležitosť nášho vzťahu k nim je pre nás smerodajná. Mnohí ľudia sú v tejto hierarchii dôležitosti vysoko, podľa toho, čo k nim cítime. Niektorí zas zostávajú pre nás epizódnou skutočnosťou. 

    Evanjelisti nám pripomínajú, že Mária Magdaléna po Ježišovej smrti a následnom pochovaní jeho tela, obchádzala cintorín. Keď ju privítal prázdny hrob, chodila dookola vypytovala sa, kde ho uložili. Dokonca samotného Pána, považujúc ho za záhradníka,  sa spýtala  :"Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem" /Jn 20,1-18/. Týmto úkonom hľadania dala na vedomie, že má Ježiša uloženého v hierachii najvyššie, ako sa len dá. A zároveň kladie ľuďom všetkých generácii nadčasovú otázku: kde ste ho položili.,kde ste ho uložili..? Znamená to, že sa pýta ako vysoko je Ježiš v hierachii hodnôt ich osobného života? Je tam Ježiš vôbec uložený, má tam svoje miesto?

    Ako má byť Pán uložený v našom živote? Hĺboko a zároveň blízko. Nie, tieto výrazy si neodporujú. Hĺboko preto, aby nám vieru v Boha nikto nevyrval a blízko preto, aby sme počuli jeho hlas a mohli s ním komunikovať. Je len na dôvtipe a úsilí jednotlivca, ako dokáže tieto dve skutočnosti zladiť do jednej harmónie života. 

Krivka vývoja dobrého diela

 

         Každá etapa vývoja dobrého diela má svoje zákonitosti. Hneď na začiatku hovoríme, že sa potrebuje dostať „z detských chorôb“ alebo použijeme inú formuláciu - toto dielo „je ešte len v plienkach“. Potom, čo sa podarí túto etapu prekonať, nastáva nová – obdobie rastu. Ide o situáciu, keď sa dobrá vec stavia na vlastné nohy, učí sa, zvyká si, formuje sa. Napokon sa dielo dostáva do svojej vrcholnej formy. Ide o tzv. finále. Všetku energiu koncentruje do toho, aby udržalo svoju kvalitu, svoju stabilitu. Dlhodobá výkonnosť je zárukou toho, že dobré dielo sa podarilo.

         Pozrime sa na jednotlivé etapy podrobnejšie.

       1.)   Je to dieťa!

V športovom programe TV som si vypočul informáciu o nádejnom športovcovi. Už ako dieťa udivoval svojou výkonnosťou a hovorili o ňom: „Veď je to ešte len dieťa!“ Tým naznačili, že má pred sebou ešte veľkú perspektívu, že je nádejou do budúcnosti.

Sv. písmo spomína príbeh faraónovej dcéry, ktorá vytiahla z vody košík s plačúcim dieťaťom. Zobrala ho, adoptovala a dala mu meno Mojžiš (Vytiahnutý z vody). Keď ho zbadala, zvolala: „To je hebrejské dieťa!“
(Ex 2, 1 – 15) Z malého dieťaťa sa všetci doma tešia. Napriek tomu, že je na potechu, každý dospelý dúfa, že to dieťa vyrastie a nezostane navždy dieťaťom.

         Keď sa nás, kresťanov, niekto opýta, v koho veríme, môžeme odpovedať, že veríme v hebrejské dieťa. Novodobý Mojžiš – Ježiš z Nazareta, Boží Syn, nás vytiahol z hlbiny hriechu k novému životu. Hrdo musíme konštatovať,  že veríme v hebrejské Dieťa, ktoré našli betlehemskí pastieri v chladnej jaskyni; mudrci a potom celé generácie až do konca čias. To Dieťa vyrástlo. Svätopisec na jeho adresu napísal: „Vzmáhal sa v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.“ (Lk 2, 52)

         Tomuto hebrejskému chlapcovi prorokoval starec Simeon: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať.“ (Lk 2, 34) Ježiš určitým spôsobom rastie tak, ako rastieme my vo viere. Už to nie je iba hebrejské dieťa, ktoré našli v prítmí betlehemskej chudoby. Je to náš Spasiteľ, ktorý nás nachádza v tme našich hriechov a vedie nás na cestu svetla –večného života.

2.) Máš ešte pred sebou cestu!

Mnohým ľuďom sa stáva, že pri návšteve rodičov alebo starých rodičov počujú toto: „Posilni sa, zajedz si, lebo máš pred sebou cestu!“ Obrazne povedané – ten, ktorý je dnes malým dieťaťom, raz vyrastie, ale chvíľku to potrvá. Hovoríme o raste fyzickom, duševnom i duchovnom. Presvedčil sa o tom prorok Eliáš. Sv. písmo hovorí, že bol na úteku pred kráľovnou Jezabel. Ocitol sa na púšti a žiadal si umrieť. Zjavil sa mu Pán a posilňoval ho: „Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou ešte veľkú cestu.“ (1Kr 19, 1 – 21)

Boh nás volá napriek tomu, že sme svojimi hriechmi oslabení. Práve preto nám hovorí: „Jedz!“ Bez eucharistie ľudsky a duchovne nevyrastieme, nedospejeme. Eucharistia ako sviatostný pokrm obsahuje v duchovnom slova zmysle „rastový hormón“. Ten nám pomáha, aby sme dospeli do štádia: „Kým vo vás nebude stvárnený Kristus.“ (Gal 4, 19)

Ak je „rastového hormónu“ chorobne málo, vyskytne sa u človeka tzv. trpaslíctvo – nanizmus. V duchovnom slova zmysle ak chýba duchovný pokrm, môže nastať duchovný nanizmus, ktorý je primeraný človekovi, ktorý nerastie a nestúpa „po schodoch evanjelia“.

3.) Som plný horlivosti!

Čo je to horlivosť? Tento výraz vyjadruje intenzitu činnosti. Venujeme sa niečomu alebo niekomu viac ako sa to bežne robí. Robíme to so zápalom a nadšením asi tak, ako to vyjadril prorok Eliáš. Na Pánovu výzvu, čo tu robí, odpovedal: „Plný som horlivosti za Pána.“ (1 Kr 19, 1 – 21)

Ide o udržiavanie si duchovnej kondície, výkonnosti, udržiavanie sa v istej forme. Počas obdobia pandémie sa pýtali športovcov a umelcov, ako preklenuli toto obdobie. Odpovedali, že sa udržiavali v rámci svojho odboru v kondícii a vo forme. Takto chceli preklenúť medziobdobie, kým nepríde finále.

V duchovnom slova zmysle znamená horlivosť udržiavanie sa v duchovnej forme tak, aby sme nezleniveli, aby sme preklenuli medziobdobie pozemského života, kým neprídeme do finále. Nám toto stále zostáva ako motivácia do každodenného života - venovať sa duchovným, nadprirodzeným hodnotám viac ako iba bežným spôsobom. Tzv. bežné snaženia väčšinou vedú k plytkosti, k povrchnosti a priemernosti. Naopak, horlivosť nás dvíha na vyšší stupeň dokonalosti pred Pánom.

Čo mi zostane?

 

         Je pravdou, že priebehu života rozdáme množstvo vecí. Často podporujeme nemajetných, slabých, chorých alebo trpiacich nejakým nedostatkom.

         Sú ľudia, ktorí rozdávajú zo svojho nadbytku, ale sú aj takí, ktorí pocítia, že niečo darovali. Dávajú zo svojho rozpočtu. Vždy, keď kalkulujeme, ako posledná zostáva otázka: „Čo mi zostane? alebo: „Koľko zostane mne?“

         Presuňme sa do atmosféry, v ktorej Pán Ježiš rozposiela svojich apoštolov. Dáva im rady a ponaučenia a prechádza aj do konkrétností, lebo ich upozorňuje na to, aby si nebrali so sebou chlieb, kapsu, ba ani peniaze. (Mk 6, 7 – 13)

         Je prirodzené, že po takomto upozornení sa mohla zrodiť otázka: „Čo mi zostane na cestu, keď si podstatné veci vziať nemôžem?“

          1.)Na cestu si neberte chlieb

Chlieb dnes nepatrí medzi nosné prvky jedla. Kedysi bol. Dnes sa priam odporúča, aby sme konzumovali čím menej chleba a čím menej múčnych výrobkov.

Táto prax akoby sa premietala aj do duchovného života moderného človeka. Mnohí dnes nepovažujú eucharistiu za nosný prvok duchovného života a duchovného pokrmu. Je to preto, lebo prijímanie eucharistického chleba predpokladá snahu o čnostný život, boj s pokušeniami a nesúhlas s hriechom. Takáto schéma odriekania a duchovného zápasu každému nevyhovuje.

Pred časom som videl pekára, ktorý mal na svojom automobile nápis – Vráťme chlieb na stôl!  Tým naznačil, že vyrába chlieb výbornej kvality a že je určený pre každého konzumenta.

V duchovnom slova zmysle by sme mohli výrok parafrázovať -Vráťme eucharistický chlieb na duchovný stôl súčasnej doby! Týmito slovami nás Cirkev pozýva k častému sv. prijímaniu. Vychádza pritom zo slov Pána Ježiša: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ (Jn 6, 51)

2.) Neberte si kapsu

Kapsa slúžila na dočasné uloženie a ochranu určitých vecí. Aj dnes používame rozličné obmeny káps, ktoré slúžia rovnakému účelu. Používame ich na pracovné účely, školské, ale i pri cestovaní. Kapsa bude mať stále tento význam. Slúžila najmä na uchovanie a ochranu vecí potrebných na cestovanie.

         V duchovnom slova zmysle ľudské srdce pripomína svojím významom kapsu. Tiež slúži na dočasné uloženie a ochranu hodnotných skutočností. Presviedča nás o tom Matka Božia, Panna Mária, o ktorej sa píše: „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ (Lk 2, 19)

         Tam, v ľudskom srdci, si uchovávame akoby v pokladnici svoje stretnutia s Bohom, skúsenosti s ľuďmi, etapy prežívania viery a zápasy s hriechom. Stretnutia s Bohom viac či menej pravidelné, skúsenosti s ľuďmi viac či menej kladné, etapy prežívania viery viac či menej uvedomelo a zápasy viac či menej úspešné.

         Toto všetko, čo je obsahom nášho srdca tej „duchovnej kapsy“, raz skonfrontujeme na prahu večnosti. Obsah srdca treba pravidelne preveriť, či je v súlade s duchom evanjelia. Boh najviac miluje srdce, ktoré je skrúšené.

            3.) Neberte si peniaze

Peniaze sa používajú ako platidlo za niečo, za nejaký tovar. Od tohto slovo sa odvodzuje slovo „odplatiť sa“.

V Knihe Genezis sa píše o Jozefovi Egyptskom, ktorý sa už ako človek vysokého postavenia v Egypte, stretáva svojimi bratmi. Tí ho pred rokmi chceli zabiť. Ako im to odplatil teraz? Odplatil sa im odpustením. Vyjadril to takto: „Vy ste osnovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobré. Povýšil ma, ako vidíte, a tak zachránil mnoho ľudu. Nebojte sa už! Ja vás budem živiť, aj vaše deti.“ (Gn 49, 29 – 32; Gn 50, 15 – 26)

         Jozef Egyptský predstavuje Ježiša, Božieho Syna, ktorý naznačuje, že ľudia svojimi hriechmi osnovali zlo voči nemu, ale Boh jeho utrpenie obrátil na dobré. On svojou obetou nasýtil všetkých. Najvyššiu cenu platíme, ak odpúšťame, lebo Pán Ježiš zaplatil najvyššiu cenu nie peniazmi, ale vlastnou krvou. Túto myšlienku predpovedal už prorok Izaiáš, ktorý píše: „Oj, všetci smädní, poďte k vodám, a ktorí nemáte peňazí, poďte, kupujte a jedzte, poďte, kupujte bez peňazí, bezplatne víno a mlieko.“ (Iz 55, 1)

        

         Keď sa vcítime do pozície apoštolov, ktorí sú rozposlaní do celého sveta, položíme si otázku: „Čo nám zostane?“ Čo nám zostane na cestu, keď sa máme mnohých vecí zrieknuť? Boh nedopustí, aby sme išli s prázdnymi rukami. Chce nás presvedčiť o tom, že materiálne prostriedky nie sú v diele ohlasovania evanjelia prvoradé. Môžu byť pomôckou, ale prvoradá je naša dôvera v jeho prítomnosť a duchovné prostriedky, ktoré nám zanechal ako svoje dedičstvo.

Starobylosť a novosť pri ohlasovaní evanjelia

 

 

         Pred časom som sledoval v televízii program, ktorý bol venovaný ľuďom, ktorí sa zaoberajú tým, že zo starých vecí robia nové. Okolo seba nachádzajú rôzne predmety, ktoré opracujú, očistia a znovu použijú. Využijú ho podľa toho, na aký účel bol vyrobený alebo mu dajú nový zámer a novú myšlienku. Z ich činnosti vznikajú pekné a účelné veci.

         Jeden z týchto ľudí, ktorý má za sebou niekoľko výstav, povedal zaujímavú vetu: „Ľudstvo vyrobilo už mnoho vecí. Ďalšie vyrábať nemusí. Stačí, keď opraví a použije tie staré.“

         Iste, treba ho brať s rezervou, ale v tomto výroku je aj veľa pravdy. Denne produkujeme tony odpadu. Nevieme, čo s ním; nevieme, ako ho využiť.

         V histórii Cirkvi sa vyvinulo relatívne veľa spôsobov ako ohlasovať evanjelium. Počas 2000 rokov sa to deje neustále. Nemusíme za každú cenu objavovať nové. Stačí pripraviť, očistiť
a „sprevádzkovať“ pôvodné spôsoby. Najúčinnejší spôsob predstavil sv. Ján. Vo svojom Prvom liste píše: „Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život.“ (1Jn, 1,2)

 1.) My sme videli

Sú ľudia, ktorí pochodili veľký svet. Veľmi často a veľmi radi o tom hovoria. Vyjadrujú sa takto: „Videl som toľko vecí! Veľa som zažil, skúsil, zažil, precestoval.“ Za to ich možno obdivovať. Popri tom je však dôležité niečo iné. Napríklad to, čo povedal prorok Simeon na prahu jeruzalemského chrámu, keď tam vchádzali Jozef s Máriou a s malým Ježišom. Starec Simeon povedal: „...lebo moje oči uvideli tvoju spásu...“ (Lk 2, 29 – 32)

Je otázne, či tí ľudia, ktorí toľko toho v živote videli, zažili, skúsili, precestovali, či uvideli aj svoju Spásu – Ježiša. Ak nie, čo im osoží, keď majú toľko vnemov a zážitkov, ale nemajú zážitok s Bohom, a nedokázali ho identifikovať medzi mnohými skutočnosťami pozemského sveta? Všetci by sme si mali položiť otázku, keď sme v živote videli a zažili toľko vecí, či sme uzreli Boha. Je to ten Boh, ktorý sa pred hľadajúcimi neschováva. Pre úprimne hľadajúcich
sa stáva zrejmý a viditeľný.

         Traduje sa, že rímsky cisár Cézar, je autorom výroku: „Veni, vidi, vici.“ V preklade to znamená: „Prišiel som, uvidel som, zvíťazil som.“ Tí, ktorí Boha hľadajú, ho určite nájdu. Ak ho našli v osobe Ježiša Krista, tak potom aj zvíťazili. Našli cestu spásy.

         Vo Sv. písme nájdeme tento citát: „Uvidia, koho prebodli.“ (Jn 19,37) Týmto výrokom Boh adresuje výčitku ľuďom, ktorí mali možnosť vidieť Pána, a zanedbali ju. To sú tí, ktorí „prebodli“ alebo aspoň dočasne „umrtvili“ cestu hľadania Boha.

         Táto myšlienka nás povzbudzuje, aby sme celý život Boha hľadali, udržiavali s ním kontakt a žili preňho až do smrti.

 

 2.) Dosvedčujeme

Dosvedčiť niečo znamená vyjsť zo zákulisia a zrieknuť sa postoja neutrality. Deje sa to tak, že kvôli skutočným hodnotám sa oplatí vystúpiť zo zástupu a potvrdiť slovo evanjelia.

         Tí, ktorí sa učili viesť motorové vozidlo, medzi prvé lekcie, ktoré museli zvládnuť, bolo aj zaradenie rýchlosti. V rámci teórie a praxe sa stretávajú aj s funkciou – neutrál. Vodič, ktorý má zaradený neutrál, sa nemôže pohnúť z miesta. Musí naštartovať, zaradiť rýchlosť, a tak sa môže pohnúť smerom vpred.

         Ak chceme duchovne rásť a svedčiť o evanjeliu, nemôžeme ostať neutrálni. Týka sa to najmä vecí, ktoré súvisia s Ježišovým posolstvom.

         Pred niekoľkými týždňami prebehlo sčítanie obyvateľstva v našej krajine. O nejaký čas si vypočujeme „reč čísel“. Čísla nie sú všetko, ale určite dajú nejaký obraz o tom, kto nechcel ostať vo veciach viery neutrálny. Kto sa aj v dnešných ťažkých časoch prihlásil ku Kristovi a k jeho Cirkvi. Stále existujú ľudia, ktorí nesúhlasia so sekulárnym tónom spoločnosti a nedokážu si predstaviť život bez svojho postoja voči Pánu Bohu.

         Takýmito ale aj inými spôsobmi dosvedčujeme, že viera v Krista je pre nás absolútnou hodnotou.

 

 

 

 3.) Zvestujeme

„Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich...“
(Mt 28, 16 – 20). Ježiš zanechal takýto testament pred svojím vystúpením na nebesia. Zvesť evanjelia je určená „na mieru“ každému.

         Pri istej príležitosti prišli pracovníci odevnej firmy do azylového domu, kde väčšinu klientely tvorili Aziati. Priniesli so sebou obleky a šaty. Mali úmysel ich odovzdať azylantom, ktorí nemali strechu nad hlavou a ani si nemali čo obliecť. Pracovníci firmy sa však museli vrátiť a doniesť viac odevov chlapčenských veľkostí, pretože Aziati sú menšieho vzrastu.

         Boh ponúka svoju blahozvesť každému „na mieru“. Dáva to, čo je pre každého primeranú. Pomáha nájsť cestu, ktorá prilieha na jeho životné okolnosti. Každý dostáva povestnú biblickú „mieru natlačenú a natrasenú“. Nezabúdajme, že sme nielen prijímateľmi blahozvesti, ktorí ju dostávajú podľa miery Božej dobroty, ale sme aj protagonistami ohlasovania. Boh nám dáva potenciál, ktorý máme využiť na cieľ ohlasovania.

 

         Život každého z nás, ktorí sa k viere hlásime, sa orientuje väčšinou podľa týchto Jánových slov. Nech nás to povzbudí kráčať v ústrety Kristovi a v ústrety jeho ambície spasiť všetkých ľudí.

Posledný zápas

Všetkých vrcholových športovcov čaká raz posledný zápas. Človek ho absolvuje za zvláštnych okolností. Sú tam emócie, slzy, dojatie, podania rúk, potlesk, prípadne nejaký darček ako poďakovanie.  Vždy, keď usádzajú staršieho človeka do sanitky, povieme si, že to môže byť preňho posledný zápas. Týka sa to aj mladších, u ktorých sa náhle objaví nejaké vážnejšie ochorenie. Každého z nás, raz čaká posledný zápas. U niekoho bude mať trvanie krátke, u iného môže trvať dlhší čas. Aj tam sú emócie, slzy, stisky rúk, dojatie...Na čo myslí človek vtedy, keď vie, čo bude nasledovať? Možno si vybaví priebeh života a možno si ozrejmí aj svoj vzťah so Stvoriteľom. 

    Presne to urobil aj veľduch prvotnej Cirkvi sv. Pavol. Svojmu žiakovi Timotejovi napísal:"....Pán stál pri mne...posilňoval ma ....a vyslobodil zo všetkého zla..."/ 2 Tim 4, 6-8, 17-18/. Ide o povzbudivý moment pre každého  z nás. Kiežby sme všetci mohli pred posledným zápasom, takto bilancovať svoj život. 

    1.,Pán stojí pri mne. V niektorých životných situáciách konštatujeme: mal som šťastie, stálo pri mne šťastie, narodil som sa na šťastnej hviezde atď. Šťastie tu na zemi je vrtkavou záležitosťou. Nikto si ho nedokáže udržať natrvalo. Nemožno sa spoliehať iba na šťastie, ako také. Samo o sebe nemá pevný základ, musí obsahovať isté oporné  body. Je iné, ak povieme: stál pri mne Pán. Prítomnosť Boha nie je otázkou šťastia, to by bolo veľmi naivné. To, že Boh stojí pri mne znamená, že som Bohom milovaný, a že tento postoj lásky je trvalý. Vždy môžem dúfať v Božiu lásku, ktorú môžeme vyjadriť jednoducho-Pán stojí pri mne. Toto je obsahom dialógu, ktorý sa objavuje v liturgii katolíckej Cirkvi:Pán s vami-I s duchom tvojim! 

    2.,Pán ma posilňuje. Človeka najviac posilní spoločenstvo. Privedie ho na iné myšlienky, umožní mu nazrieť do problémov iných, rozveselí ho, môže dať jeho životu zmysel a určitú hĺbku. Nič tak neposilní veriaceho človeka ako eucharistické spoločenstvo. A to preto, lebo ho vedie Kristus, ktorý je Chlieb života. Spoločenstvo samo o sebe, by požadovanú, t.j. spásonosnú kvalitu, nedosiahlo. Ale je tam prítomný Kristus, ktorý dáva tomuto spoločenstvu spásonosnú pečať. Posilňujúce spoločenstvo prináša svoje plody aj formou modlitby. Cirkev sa modlí za všetkých svojich členov, ba za celý svet. Ďakujme Bohu, že sa môžeme modliť za všetkých ľudí, a že sú takí, ktorí sa neustále modlia za nás. Ďakujme, že sme spoznali modliacich sa ľudí. 

    3.,Pán ma vyslobodil. Z praxe života vieme, čo znamená výraz- oslobodenie. Oslobodenie z poroby, otroctva, expanzie. Chápeme to skôr ako formu vonkajšej úľavy. Pavol píše o vyslobodení. Boli vyslobodení z otroctva hriechu. Kristus prináša najmä vnútornú úľavu. Slobodný je ten, kto proti hriechu bojuje, kto spoznal v Kristovi svojho Spasiteľa, kto sa pripravuje na večnosť, kto zmysel života spoznáva v službe blížnemu. Treba obdivovať ľudí, ktorí takto pochopili možnosť získať slobodu v Kristovi a dočkali sa jej. 

    Pred niekoľkými dňami prezidentka republiky rozdávala niektorým ľuďom najvyššie štátne vyznamenania. Často sa tam objavil výraz-za prínos. Musíme ďakovať Pánovi za to, že sme stretli ľudí, ktorí do nášho života niečo priniesli. Ich prínos je v svedectve viery, v pokornom znášaní utrpenia a odovzdania sa do Božích rúk, v tom, ako treba vybojovať posledné zápasy.  Ich prínos je v tom, že nič z tohto sveta nepovýšili nad rámec spásy svojej duše. Boh ich za to odmení tým, čo si prial sv. Pavol:"Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca, a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod"/ 2 Tim 4, 6-8, 17-18/. 

Bol tu prorok

 

 

         Mnohé inštitúcie si vedú štatistiky napríklad o tom, koľko majú členov, koľkí odišli, prišli a podobne. Výnimkou nie je ani Cirkev. Každoročne vyplňujeme štatistiky týkajúce sa novopokrstených detí, dospelých, ale aj konverzií, rovnako však aj počty tých, ktorí odišli do večnosti.

         Štatistiky sú dôležité, lebo vyjadrujú vnútorný život v tej - ktorej organizácii, ale aj v Cirkvi. Majú význam aj vo vzťahu k štátu a k občianskej spoločnosti. Napriek tomu, že štatistiky sú dôležité, nie sú najdôležitejšie. Najdôležitejšie je to, že sa hlása evanjelium, že Kristov prorocký hlas skrze Cirkev zaznieva po celom svete a individuálne v ľudských dušiach.

         Cirkev toto poslanie plní aj napriek tomu, že nežije všade v optimálnych, t. j. priaznivých podmienkach. Presne to vyjadril prorok Ezechiel, ktorý píše: „Ja ťa k nim posielam a povieš im: Toto hovorí Pán, Boh! A oni, či už ťa počúvnu, alebo odmietnu – lebo je to odbojný dom -, nech vedia, že bol uprostred nich prorok.“
(Ez 2, 2 – 5)

         Kristov prorocký hlas znie už 2000 rokov. Počty a štatistiky nie sú to najpodstatnejšie. Zmyslom ohlasovania je priblížiť Krista, ktorý jediný môže dať ľuďom večný život. Sme svedkami rôzneho druhu postoja voči tomuto prorockému hlasu. Svedčí o tom úryvok z Markovho evanjelia (Mk 6, 1 – 6)

         Ježiš prišiel do svojej vlasti a začal učiť v synagóge.

1.)Údiv

Prvá reakcia ľudí na obsah Ježišovho posolstva je údiv. Údiv je vec neutrálna. Neznamená, že niekto niečo prijme alebo odmietne. Vyjadruje určité vymanenie sa z rutinného spôsobu života.

         Ježišovi rodáci vycítili, že Ježiš priniesol nové učenie, ktorému začali venovať pozornosť. Čosi podobné sa udialo počas putovania Židov po púšti. Keď im Boh zoslal pokrm z neba – mannu, pýtali sa: „Manhu?“ (Čo to je?) Vyvolalo to údiv. Začali to skúmať a konzumovať. Počas dlhšieho obdobia im manna slúžila ako podstatný prvok pokrmu na ceste. (Ex 16,15)

         Ježišovi rodáci takýmto alebo podobným spôsobom budú testovať Ježišovu náuku. Údiv nad niečím znamená, že to treba rozbaliť, preskúmať a konfrontovať s praxou života.

         Presne to robievame my, kresťania, stále. Nemali by sme rezignovať na údiv nad hĺbkou Božieho slova i modlitby a skúmať ich dopad v praxi života.

 2.) Pohoršenie

Evanjelium hovorí, že u Ježišových rodákov údiv prešiel do pohoršenia. Počuli od Ježiša vznešené veci, ale zároveň si uvedomili, že jeho pôvod je nízky. Bol to jednoduchý Žid a nevedeli, z akého zdroja pochádzajú jeho myšlienky. Považovali to za trúfalosť, že tento jednoduchý muž bez spoločenského postavenia hovorí takéto vznešené veci.

         Sú situácie, kedy sa Cirkev javí ako trúfalá. Kde-kto jej vytýka rôzne chyby, slabosti a trhliny. Ona ale svoju trúfalosť vždy znova a znova preukazuje tým, že sa hlási k Ježišovmu odkazu a hlása, že vlastní prostriedky spásy. Táto trúfalosť evanjelia je príznačná aj pre život každého veriaceho kresťana.

         Pred časom som čítal zaujímavý článok o istom mladom človeku. Pomaly, postupne sa dostával do povedomia stále širšieho okruhu verejnosti. Niet sa čo čudovať, že s ním urobili rozhovor do časopisu. Hovoril veľmi pekne, mnohí to vysoko vyzdvihovali. Ktosi to komentoval takto: „Článok je veľmi pekný, ale prečo sa dotyčný neprihlásil k viere?“ Mal k tomu ideálnu príležitosť, aby sa verejnosť dozvedela, že je veriaci. On na to odpovedal: „Teraz, v tomto štádiu, keď som na ceste hore, by mi to mohlo poškodiť.“ Škoda, že nevyužil možnosť byť trúfalým vo veci evanjelia.

         Potrebujeme prekročiť pomyselnú hranicu opatrnosti a takzvaným trúfalým spôsobom vojsť do povedomia ako veriaci kresťania.

 3.) Neviera

         Evanjelista týmto výrazom vyjadruje záverečné vyhodnotenie Ježišovho pobytu medzi rodákmi. Ide o smutné konštatovanie. Týmto dali najavo, že Ježiš bol pre nich epizódnou záležitosťou. Epizóda znamená, že ide o malú, časť celku. Navyše – nie veľmi významnú. Skôr ako tak učinili definitívne židovskí veľkňazi v spolupráci s Pilátom, Ježišovi rodáci tento úkon vykonali už skôr. Ježiš sa stal pre nich uzavretou kapitolou.

         O veľkosti niektorých veľkých hercov svedčí to, že dokázali zahrať aj epizódne postavy vo svojej hereckej kariére. Ježiš je ochotný „zahrať“ aj takúto epizódnu úlohu v živote každého človeka. Objavil sa tam možno iba na malú chvíľu, ale podstatné je niečo iné. Podstatné je to, že takýto človek, pre ktorého Ježiš predstavoval iba bezvýznamnú epizódku, bude pri záverečnej bilancii svojho života počuť: „U teba bol prorok. Aký postoj si voči nemu zaujal? Prijal si ho alebo odmietol? Lebo on ti priniesol cestu spásy.“

        

Povýšme Ježišovu prítomnosť v našom živote z epizódnej na podstatnú. Tešme sa, že on – Najvyšší Prorok“ sa k nám prihovára, nachádza k nám cestu a zjednocuje sa s nami vo všetkom okrem hriechu. Ďakujme Pánovi za túto milosť a chváľme sa tým, že sme spolu s apoštolom Tomášom mohli spoznať Zmŕtvychvstalého, dotýkať sa ho a konštatovať: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 24 – 29)