Manželom

 

         Počas života sa nie raz ocitneme v náročnej situácii. Dokonca si myslíme, že si ani neporadíme. No zrazu sa niekto pri nás objaví a povie: „Netráp sa! Neboj sa! Nájdeme spôsob, existujú riešenia...“ Či už sa tieto slová povzbudenia splnia alebo nie, psychika ich privíta. Každému odpadne akoby kameň zo srdca. Ide o najlahodnejšiu reč, ktorú môžeme v tej chvíli počuť.

         V evanjeliu sa viackrát objavuje povzbudenie: „Nebuďte ustarostení...“ (Mt 6, 24 – 34) Veľmi dobre to padne najmä manželom. To, čo chcú počuť na prahu svojho manželstva alebo v jeho priebehu, sú tieto slová a myšlienky. Uvedieme niekoľko variácií slova „starosť“.

1.)  Vždy, keď sa niekoho pýtame, aké má zamestnanie, čo robí, čím sa živí, čomu sa venuje, môže odpovedať: „Mám na starosti to a to...“ O čom to hovorí? Hovorí o zodpovednosti. Neberie veci zľahka, ale chce dobrým veciam napomôcť, nespolieha sa na náhody. Nezrieka sa obety a námahy pre Božie dielo. Sviatosť manželstva Božím dielom je. Stojí za to prinášať obety v prospech manželského a rodinného života.

Zodpovednosť je neodmysliteľnou súčasťou obety, ale platí to aj opačne. Obeta úzko súvisí so zodpovednosťou. Je veľmi užitočné, aby manželia čerpali posilu z obety Ježiša Krista. Ona je zdrojom prajného prostredia vo sviatostnom manželstve.

2.)  „Mám starosť o niečo, o niekoho...“ O čo tu ide? O to, že sa o niečo alebo o niekoho zaujímam. Manželstvo je vhodnou príležitosťou, ako sa zbaviť sebectva a o niekoho sa zaujímať. Nie však povrchne, občas či platonicky, ale úprimne, trvalo a s láskou. Občas rodičia so smútkom povedia na adresu svojich detí: „Nič a nikto ho nezaujíma. Žije akoby pre seba.“ Manželský zväzok poskytuje dostatok možností, ako sa otvoriť a vyjsť z ulity a zacieliť potenciál lásky na konkrétneho človeka. Všetko, čo máš v sebe dobré, odovzdaj v prebohatej miere vo zväzku manželstva a rodiny.

3.)  „Mám starosť – niečo má trápi.“ Vzniká otázka, ako si poradím so životom; ako si poradím v tomto svete, keď vyznávam také hodnoty, ktoré svet odmieta. Zvládnem to? V roku 1989 vznikli rôzne revolučné nepokoje v Európe. Pamätáme si to aj z nášho prostredia. O to isté sa usilovali v tom čase ľudia v Číne. Toto povstanie bolo krvavo potlačené. V hlavnom meste, v Pekingu, je Námestie nebeského pokoja. (rozlohou ako Vatikán). Istý americký fotograf tam tajne nafotil zábery, ktoré  obleteli svet. Jedna z fotografií vošla do histórie zvlášť. Predstavme si za sebou 4 veľké tanky a pred nimi, čelom k nim, postavený jeden jediný muž v bielej košeli. Len tak stál, bezbranne, s rozpaženými rukami. Fotografia sa stala súčasťou 10 najvýznamnejších fotografií, odvtedy, čo tento výdobytok techniky evidujeme. Jeden človek sa postavil s holými rukami proti presile.

Manželia žijúci vo sviatostnom manželstve sa dnes môžu cítiť tak, že sú svojimi hodnotami neprijateľní pre tento svet. Neznámy muž v Pekingu tam stál bezmocne s rozpaženými rukami. Manželia sa majú postaviť svetu so zdvihnutými rukami. Tým naznačia, že čakajú posilu zhora. Sám Ježiš sa im prihovára slovami: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet.“ (Jn 16, 33)

 

Prosba o Božiu pomoc je neoddeliteľnou súčasťou manželského života v prostredí viery. Boh ju určite počuje a primeraným spôsobom odpovedá. Odpovedá takto: „O nič nebuďte ustarostení.“ To neznamená, že manželia nemajú v živote starosti. Práve naopak. Je ich viac ako dosť. Ale vedomie, že Boh kráča s nimi, im dáva neuveriteľnú silu. Takú silu, ktorá svedčí o Božej prítomnosti, o jeho láske a o tom, že svojich verných posväcuje a obdarúva hojnými milosťami.

 

 

 

 

 

 

Šetriť

 Od staršej generácie sa máme čo učiť. Od tých starších poznáme pojem: šetriť na "horšie časy". Určité veci si nakúpili vo väčšom množstve, uskladnili a v prípade akejsi núdze ich používali. Odkladali si veci na horšie časy, lebo také naozaj zažili. Preto nijaký čas nebol pre nich dostatočne dôveryhodný. Vždy predpokladali, že aj tie opticky dobré časy sa môžu zvrhnúť. Mladá generácia túto schému myslenia nepozná. Je zvyknutá ne to, že všetko je, že nič nechýba, ba že je vždy aj navyše.

Pán Ježiš nikdy nepovažoval materiálnu stránku života za tú najdôležitejšiu. Práve naopak vystríhal pred jej prezdôraznením. Hovoril síce, že si máme šetriť, no nie na horšie časy. Zdôrazňoval, že treba šetriť na "lepšie časy". V evanjeliu čítame:"V nebi si zhromažďujte poklady" /Mt 6, 19-23/. Lepšie časy ako vo večnosti už čakať nemôžeme. A čas vo večnosti ani neexistuje. Je tam večné-teraz, ktoré nikdy nepominie. Je logické, že investovať treba práve tam. Nevkladajme veľkú dôveru do pozemských súradníc, lebo tie sú veľmi neisté. Viac sa zaujímajme o nepomíňajúcu atmosféru večnosti.

Nie je chlieb ako chlieb

 Pred obchodom s pekárenskými výrobkami sa rozprávali dve dámy v dôchodkovom veku. Vzájomne sa informovali o tom, čo idú kúpiť. Reč prišla aj na chlieb. Jedna z nich konštatovala:"Chlieb nakupujem iba tu. Nikde som lepší od tohto nenašla". Dnes si môžeme chlieb vyberať. Napr: podľa chuti, vône, tvaru, balenia, či trvácnosti. Kto má čas, pobehá aj pol mesta, aby našiel predajňu s tým najlepším chlebom.

Kresťan po chlebe túži. Po tom eucharistickom. V duchovnom slova zmysle lepší nenájde. Sú obdivuhodní tí, ktorí prejdú denne aj celé mesto, aby boli prítomní na sv. omši a mohli prijímať. Viera im pripomína, že prijímajú skutočné Pánovo telo krv, aj keď navonok nevidia nijaký podstatný rozdiel od chleba bežného. Nejde im o to, aby nasýtili svoje telesné zmysly, ale o nasýtenie duše. Aj duša potrebuje primeraný pokrm. Nič ju tak nenasýti ako práve tento Chlieb z neba. Ježiš hovorí:"Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba" /Jn 6,51/. On je náš živiteľ, iba on dokáže nasýtiť človeka tak, aby nehladoval, aby vytrval v dobrom, a aby neochvejne kráčal v ústrety večnosti. Ako sa môže prejaviť prijímanie tohto mimoriadneho pokrmu v praxi života?

1, Eucharistia má preniknúť celého človeka. Má mať v duchu evanjelia priaznivý dopad na jeho myslenie a konanie. Na adresu niektorých svojich činností zvykneme povedať:mám to v krvi!. Myslíme tým na určitú prax, ktorú sme sa v živote naučili, ktorú máme doslova zautomatizovanú. Niekedy obdivujeme iných ľudí, pre to, čo robia a ako to robia. Oni len jednoducho povedia:mám to v krvi!.

Tí, ktorí prijímajú Pánov chlieb, majú mať v krvi určité zásady. Ide o zásady, ktoré sa vyučujú v škole evanjelia. Snažia sa študovať Ježišovo zmýšľanie a riešenie rôznych životných situácii. Študovať a potom preveriť ich platnosť v živote. Boh im k tomu dáva dostatok príležitostí. Majme "v krvi" zmysel pre Božie veci , nielen pre tie, ktoré sú poplatné svetu a jeho výlučne materialistickému zameraniu.

2,Sú situácie, kedy povieme: mám toho plnú hlavu!. Keď sa príliš a dlhodobo venujeme istej situácii alebo činnosti, môžeme jej mať plnú hlavu. A tak máme plnú hlavu všeličoho, aj toho, čo nás vedie k tomu, aby sme Boha odsunuli bokom. Rozmýšľame niekedy o Ježišovi a o jeho obeti na Kalvárii?  Myšlienky pracovné, či také, ktoré sú naplnené starosťami, by sme mali popretkávať myšlienkami spásy. Práve preto hľadíme v kostole na Ukrižovaného, preto ho prijímame v eucharistii, aby sme nosili v hlave i v srdci spomienku na jeho vykupiteľské dielo. Nenechajme vyprchať z mysle spásonosné myšlienky, lebo ich zachovanie nám umožní konať v duchu našej spásy.

3, Skoro každý, koho dnes stretneme, nám povie niečo v tom zmysle, že má plné ruky práce. Ľudia často hovoria o veľkom nasadení, s ktorým sa musia vyrovnávať či už doma alebo v robote. Všade sa od nich čaká veľký výkon. Majú plné ruky práce. Človek, prijímajúci pokrm eucharistie má ešte jednu zodpovednosť. Okrem toho, že má plné ruky práce, má mať ambíciu premieňať svoju činnosť na obetu. Takú obetu, ktorá čerpá motiváciu z Ježišovej obety na kríži. Snaží sa dielo svojich rúk posväcovať modlitbou odovzdania sa do Božích rúk. Má často v duchu povedať Bohu:Pane, obetujem ti túto námahu mojich rúk, aby si ju prijal a zúročil pre vyššie ciele. V eucharistii získava pre takéto zmýšľanie potrebnú silu. "Požehnaj, Pane, námahu našich rúk", tak nás to učí žalmista. Tak budú naše ruky plné nielen, čo sa týka výkonu práce, ale aj plodné na také diela, ktoré ašpirujú na ocenenie vo večnosti.

Život v Trojjedinom Bohu

 

         V súčasnej dobe sme svedkami rôznych paradoxných situácií. Napríklad, ľudstvo ničí život, lebo vedie početné vojnové konflikty, vzdialilo sa od Boha. Zároveň platí aj to, že hľadá nový život, napríklad na Marse alebo na inej planéte. Investuje obrovské prostriedky
do hľadania života.

         Slávnosť Najsvätejšej Trojice nám chce okrem iného povedať,
že v Bohu je život, ba dokonca, že sám Boh je život. Boh je zdroj pravého života, po ktorom sa oplatí pátrať, nachádzať ho a prijímať. Aké o tom nachádzame svedectvo v Božom Slove?

1.)Podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15, 11 – 32)

Božie Slovo hovorí, že keď sa syn vrátil z potuliek, v rámci ktorých prišiel o majetok, otec ho privítal s otvorenou náručou. Pritom nariadil: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho!“

Šaty márnotratného syna ostali v šatníku. Otec odmietol možnosť zbaviť sa ich. Nedbal o to, či vyjdú z módy alebo nie. Odev milosti nepodlieha módnym trendom. Boh Otec ho uchováva
vo svojom šatníku pre každého, kto sa rozhodne pre návrat domov.

Istý kardiológ povedal: „Srdce je orgán, ktorý nemá schopnosť samoregenerácie. Keď je maximálne preťažený, povolí.“ Srdce Otca sa nikdy nepreťaží a nepovolí. Znesie všetko a všetko aj odpustí,
ak človek prejaví aspoň náznak zmyslu pre pokánie. Božie milosrdenstvo je základom dobrého, ba najlepšieho šatníka, ktorým môže disponovať iba Boh.

 

 

2.)Boh je život, lebo nás sýti a posilňuje. Presvedčil sa o tom prorok Eliáš. (1Kr 17, 7 – 16)

Boh ho poslal do sidonskej Sarepty. Zároveň istej vdove prikázal, aby ho chovala. Vdova bola chudobná a mala veľké existenčné problémy. Napriek tomu dostala úlohu, aby chovala božieho muža. Ona tak urobila s vierou a neprišla o Božiu odmenu.

Chudobný Učiteľ z Nazareta – Ježiš, ten, ktorý o sebe povedal, že nemá, kde by hlavu sklonil, práve On živí celú Cirkev. Chudobný Ježiš prekypuje hojnosťou takého pokrmu, ktorý posilňuje pútnika
na ceste do večnosti. Robí tak už 2000 rokov a bude stále,
až do konca čias. Poskytuje pokrm, ktorý nikdy nepodľahne skaze. Pokrm Božieho Slova a eucharistie práve za taký možno považovať.

V istej obci bývali vedľa seba majetný človek a človek, ktorý neoplýval hojnosťou. Ten bohatý raz dostal návštevu. Svojim priateľom, návštevníkom, pripravil vynikajúce prekvapenie. Zistil však, že nemá chlieb. Manželka mu povedala, aby zašiel k susedovi,
t. j. nemajetnému človekovi a poprosil požičať chlieb. On odpovedal: „Nikdy sa neponížim a nebudem prosiť chudáka o chlieb.“ Určite neoplýval čnosťou pokory.

Prekonávajme hrdosť a navštevujme Chudáka z Nazareta, Ježiša a poprosme ho o taký chlieb, aby sme si zaslúžili večnú odmenu v nebi. Zaodejme sa pokorou, zahoďme prílišnú hrdosť a nezabúdajme prosiť o Boží pokrm z neba.

3.)Boh dáva život aj skrze ruky našich blížnych.

Takéto ruky nikdy neochabnú a nezmeravejú. V Cirkvi sa
na výchovu takýchto rúk kladie veľký dôraz.

V niektorých filmoch vidíme takúto scénu: Policajti zastavia podozrivé auto a kričia na vodiča: „Ukážte ruky! Chceme vidieť vaše ruky!“ Robia tak preto, aby mohli odhaliť prípadnú zbraň v rukách človeka. Takéto ruky plné násilia nechce vidieť nikto. Chceme vidieť iné ruky. V ťažko skúšanom ukrajinskom meste Mariupol vynášali z akejsi zničenej budovy mŕtvych. Bolo ich toľko, že ktosi nazval tento jav „nekonečná karavána smrti“. Aj toto spôsobili niečie ruky.

Aj napriek všeobecnej neprajnosti vchádza do Pánovej vinice
aj tohto roku niekoľko služobníkov oltára. To sú tí, ktorí ponúkajú svoje ruky Božiemu kultu. Boh sa stará o to, aby mal kto zhotoviť nebeský chlieb a rozdávať milosti. Tieto ruky a ich služby nevytvárajú karavánu smrti, ale sprievod milosti a života. Boh chce, aby ťažko skúšaný kňazský stav spĺňal Božiu vôľu. Pieseň vďaky na sviatok Ježiša Krista, Najvyššieho a Večného kňaza hovorí: „Jeho (Ježišovo) jediné kňazstvo bude neprestajne trvať v Božej Cirkvi.“(Rímsky misál, s. 510)

Modlime sa, aby si tieto ruky zaslúžili úctu, a to nielen
na základe vykonávania služby, ale aj na základe neustáleho úsilia podobať sa Kristovi Veľkňazovi.

 

Ľudstvo hľadá nové možnosti života. Rozhliada sa pritom okolo seba. Má na to všetky potrebné prostriedky. Niekedy zabúda,
že celkom blízko sa nachádza skutočný život, ktorý je v Trojjedinom Bohu. Ani len netušíme, koľko dobra nám Trojjediný Boh sľubuje a dáva. Zatúžme po tomto pokrme, ktorý je zdrojom života! Nájdeme ho blízko seba a oceníme jeho hodnotu, prínos a Božiu kvalitu
pre večný život.

 

 

 

Schopnosť čítať zo života

 Prišiel my na myseľ záber z istého filmu, ktorý čerpal problematiku z lekárskeho prostredia. Chirurg držal v ruke čerstvý snímok pacienta. Krátko ho si pozeral a skúmal. Pacient k nemu popodišiel a spýtal sa:"Čo tam vidíš, lebo mne ti nič nehovorí". Laikovi takýto rontgenový snímok nepovie takmer nič. Iné je to u skúseného a študovaného chirurga. Nie každý dokáže čítať takéto snímky.

Prorok Izaiáš prednáša oslavnú reč na adresu svojho Boha /Iz 6,1-4/. Hovorí:"Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy". Môžeme sa laicky spýtať odkiaľ to má? Pohľad na svet nepripomína, že by bol preplnený Pánovou slávou, práve naopak. Máme pocit, že v tomto svete je veľa toho, čo je proti Bohu. Kde číta v tomto svete Izaiáš, keď prináša ódu na Pánovu preplnenú prítomnosť ?

Laický pohľad veľmi nepomôže. Treba mať pohľad viery. Človek s vierou v srdci vidí ľudí, ktorí Boha približujú, stvárňujú, odhaľujú. Vidí tých, ktorí sa obetavo venujú nezištne bohumilým činnostiam. Ich situácia a pohľad nie je nasmerovaný iba na kurzy na burze a neskúmajú iba materiálnu prosperitu svojho života. a mocenské ambície. Život podľa Boha sa často odvíja v jednoduchých a priamych líniach každodenného života. Pohľad viery tam dokáže čítať a zachytiť izaiášovskú víziu Pánovej slávy v tomto svete.

Pohnúť sa

 Svojho času vysielali v televízii reklamu, v ktorej účinkoval známy český herec Bolek Polívka. Išlo o reklamu na istú nátierku. Sloganom reklamy bolo:"Bohuš, pohni sa!". Sú ľudia, ktorým trvá dlhšie, kým sa odhodlajú k nejakému kroku. Možno to majú v povahe, možno sú predstaviteľmi "pohodlnejšieho" typu. Vždy ich treba povzbudzovať, nabádať k aktivite, popohnať...Platí to o deťoch, ale aj mnohí dospelí patria do tejto kategórie.    

Sväté písmo hovorí, že "Jozue pohol táborom" /Jozue 3,1/. Bol to vodca, ktorý kráčal v Mojžišových šľapajach. Dôležité je to, že vtedajšie vnímanie viery bolo založené na  určitom strachu z Boha. Kňazi z levitov niesli archu, ale ľud nesmel prísť bližšie ako bola vzdialenosť dvetisíc lakťov, pričom Boh zdôraznil:"...chráňte sa k nej priblížiť...". Boh pohol táborom aj za takúto cenu, že sa ho Židia budú báť. U Židov zohrávali vzdialenosti, kroky, miery, pravidlá vždy veľký význam. Možno až príliš.   

Prišiel Ježiš-pravý Mesiáš. Aj on pohol táborom. Táborom ľudských sŕdc. Nešlo mu o metre, vzdialenosti, či rôzne druhy disciplíny, hoci sám sa židovskému zákonu neraz podriadil. Išlo o niečo dôležitejšie. Pohnúť srdcom človeka tak, aby sa dal na pokánie, je ťažšie ako pohnúť židovským táborom, hoci aj toto patrí do scenára Božej originality. Ježiš napomínal a pohýnal na základe princípu lásky a nie na báze strachu. Prihovára sa nám takto:"Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním /Mt 11,28/.

Boh nám už neraz naznačil:pohni sa! Pohol našimi zmyslami, veď nie sme všetci hluchí a slepí. Ale pohol aj našim vnútrom? Zmenili sme na Boží popud niečo vo svojom živote?  Umožnili sme mu, aby pohol dobre opevneným táborom nášho srdca?

Duch Svätý – nositeľ zmeny

 

 

       Všetci sa zhodneme na tom, že zmeny patria do života. Chtiac-nechtiac sa s niektorými musíme vyrovnať. Predstavme si len situáciu na pracovisku. Počujeme, ako niekto povie: „Budú zmeny.“ Môžu byť personálne alebo aj iného charakteru.

            V istom americkom filme bola scéna, v ktorej vystupoval väzeň. Bol odsúdený za svoje zločiny na dlhé roky. Po čase dostal možnosť skrátenia trestu. Predstúpil pred komisiu, ktorá mala jeho situáciu posúdiť. Okrem iných dostal aj takúto otázku: „Myslíte si, že ste sa zmenili, že sa z Vás stal iný človek?“

            Niektoré zmeny v živote človeka sú potrebné. Napríklad pre jeho telesné i duševné zdravie. Sú však aj zmeny, ktoré urobí človek na základe mylného posúdenia situácie.

            V istej rodine nastala dramatická situácia. Otec nechal manželku a svoje deti a odišiel. Keď sa ho niekto spýtal, prečo to urobil, odpovedal: „Potreboval som zmenu.“ Takáto forma zmeny vychádza z nesprávneho princípu. Namiesto toho, aby urobil zmenu vo svojom vnútri, chcel realizovať zmenu okolo seba. O zmenách v živote by sa dalo ešte veľa povedať.

            Liturgia nám pripomína myšlienku príchodu Božieho Ducha. Väčšine z nás príde na myseľ takáto myšlienka – Duch Svätý prináša zmenu. Od jeho pôsobenia očakávame zmenu vo svojom živote. Túto myšlienku vyjadril sv. biskup Cyril Alexandrijský týmito slovami: „Bolo však naskrze potrebné, ....aby sme sa zriekli svojho života, zmenili ho na iný a začali žiť novým, nábožným životom. A to nebolo možné inak, ako účasťou na Svätom Duchu.“ (LH)

            Aké sú najdôležitejšie zmeny, ktoré môže Boží Duch priniesť?

1.)  Cyril Alexandrijský píše: „Veď on (Duch Svätý) ľahko prenáša od záujmu o pozemské veci k pohľadu na to, čo je v nebesiach.“ (LH)

Istá rodina bývala v jednom byte dlhé roky. Po čase sa rozhodli presťahovať. Ocitli sa na druhom konci mesta. Známi sa ich pýtali, či pociťujú nejakú zmenu. Odpoveď bola prozaická. V starom byte mali monotónny výhľad. Z každého okna videli iba tmavú sivú múrov susedných bytových domov. Nič iné, iba tento obmedzujúci pohľad. Teraz, keď sú v novom, vidia slobodnejší svet. Ide o pohľad do prírody, do lesa, teda pohľad slobody, voľnosti.

             Mnohí ľudia robia chybu v tom, že majú jeden jediný pohľad, a to pohľad na materiálny svet. Nič iné nevidia, iba stereotyp zháňania sa za hmotnými dobrami. Tak veľmi im chýba pohľad slobody. Veľkú výhodu majú veriaci, ktorí vstupujú do chrámu a naskytne sa im iný pohľad. Pohľad slobody a lásky. Ide o pohľad na trpiaceho Krista, ktorý sa obetoval za všetkých ľudí. Ovocím jeho obety je naše vykúpenie. Pokrm jeho Tela Slova, ktorý spočinul na oltári, je prejavom jeho neustálej prítomnosti v našom živote. Nedokážeme celkom doceniť tento vyvažujúci pohľad, ktorý odvracia našu pozornosť od otrockého nazerania na materiálne hodnoty a privádza nás k pohľadu k hodnotám, ktoré vedú do večnosti.

2.)  Boží Duch, povedané slovami Cyrila Alexandrijského, nás prenáša: „...od zbabelej ustrašenosti k odvážnej a ušľachtilej sile ducha.“ (LH)

Potvrdzujú to aj slová evanjelia. Ježišovi učeníci boli najprv: „...zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami...“ (Jn 20, 19) Po zoslaní Ducha Svätého striasli zo seba akýkoľvek strach a stali sa odvážnymi hlásateľmi evanjelia.

Z histórie vieme, že v minulosti mali niektoré národy, resp. kultúry, pripravené rôzne testy odvahy pre svojich príslušníkov. Niektoré z nich boli aj drastické, pri ktorých išlo o prežitie. Naším cieľom nie je ich nasledovanie. Najdôležitejším testom odvahy je schopnosť pozrieť sa Bohu do tváre aj napriek tomu, že náš život je plný hriešnosti. Je veľa ľudí, ktorí toto nedokážu. Rôznym spôsobom pred Bohom uhýbajú, schovávajú sa, utekajú. Počas rokov svojho života nedokážu nájsť odvahu. Tí, ktorí sa k tomuto kroku odhodlajú a majú úmysel vysporiadať sa s Bohom, neprídu o potechu, ktorú im Boh poskytne.

Človek, ktorý nájde odvahu vysporiadať sa s hriechom pred Bohom, dostáva zvláštne dary Ducha, ktoré mu dodajú odvahu vyznávať vieru pred ľuďmi. Môžeme konštatovať, že medzi nami je dosť odvážnych ľudí, ktorí hriech zavrhujú napriek tomu, že svet ho bagatelizuje, zosmiešňuje, ba priam neutralizuje.

3.)  Boží Duch spôsobuje dôležitú zmenu; od čias jeho zoslania všetci ľudia dobrej vôle Bohu porozumeli.

Spoznali Boží jazyk. Podstatná zmena spočíva v tom, že v minulosti sa Boh prihováral ako keby iba jednému národu – vyvolenému židovskému. Od čias Turíc nastáva zmena, ktorá sa dá vyjadriť týmito slovami: „My, Parti, Médi, Elámčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie....počujeme ich (apoštolov) vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“ (Sk 2, 1 – 11)

            Celý svet má dnes možnosť porozumieť Božiemu jazyku. Existuje viacero dôvodov, prečo si ľudia nerozumejú. Napríklad preto, že niekto nerozpráva jazykom iného človeka, príp. preto, že reč jedného je ťažká a nezrozumiteľná. Je to i preto, že každý rozpráva iba zo svojho uhla pohľadu. Božia reč je od čias Turíc zrozumiteľná a spočíva v tomto podstatnom posolstve. Boh miluje človeka, má pripravený preňho večný život a Ježiš Kristus je jediný Mesiáš, ktorý nám môže sprostredkovať milosti tohto večného života.

            Človek nemusí detailne rozumieť všetkým pravdám viery, aj keď je povinný sa v nich vzdelávať. Dôležité však je, aby pochopil Boží zámer spásy. Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení. Boh nám rozumie, ale aj my sa môžeme pochváliť tým, že sme jeho spásonosnému posolstvu porozumeli a chceme podľa neho žiť.

 

            Duch Svätý môže naozaj v nás spôsobiť veľké zmeny. Niekedy si mylne myslíme, že bude konať ráznym, revolučným spôsobom. Nezabúdajme, že mu musíme ísť v ústrety; že musíme byť sami presvedčení, o potrebe zmeny, ktorá nás urobí lepšími. Lepšími nielen v štruktúrach tohto sveta, ale dokonalejšími v zmysle Kristovho evanjelia. Boží Duch očakáva našu otvorenosť a spoluprácu. Len vtedy sa môžeme dočkať takých zmien, ktoré nás vyslobodia z otrockého spôsobu života a pripravia nás na dokonalosť Kristovho posolstva.