Zostupuje Boží Duch aj v súčasnosti?

 

 

         Mnohé firmy, ktoré ponúkajú rôzne služby a produkty, si najskôr urobia prieskum trhu. Na základe veku alebo sociálneho rozvrstvenia si nájdu konkrétnu cieľovú skupinu. Potom svoje produkty zameriavajú na tento cieľ. Je otázkou, akým spôsobom a na koho zostupujú dary Ducha v súčasnej dobe.

         V Nedeľu Krstu Krista Pána (Mt 3, 13 – 17), sme sa dozvedeli, že keď Ján pokrstil Pána Ježiša v Jordáne, zostúpil Duch Svätý a vznášal sa nad Ježišom. Túto skutočnosť potvrdzuje aj evanjelium dnešnej nedele (2. nedeľa cez rok), ktoré obsahuje vyjadrenie: „Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom...“ (Jn 1, 29 – 34) Na koho zostupuje Duch v súčasnosti? Ktorú cieľovú skupinu si vyberá Boh na udelenie svojich darov?

         Niečo podobné nachádzame v Starom zákone v Druhej Knihe kráľov (2Kr 2). Čítame tam o tom, ako mocný prorok Eliáš bol vo víchre vzatý do neba. Hneď za ním kráčal jeho nástupca Elizeus, ktorý si vzal Eliášov plášť, prehodil si ho cez plecia a položil si otázku: „Kde je Pán, Eliášov Boh, teraz?“

Analogicky sa môžeme spýtať, kde je Pánov Duch teraz.

 

1.) Tam, kde sa ohlasuje evanjelium

Cirkev vždy považovala ohlasovanie Božieho Slova za prioritu. Dialo sa to od čias Pána Ježiša až do dnešných dní a bude sa to diať až do večnosti.

         V dnešnej dobe sa ujala výzva: „Odstúp!“ Najčastejšie sa objavuje v sfére politicko-spoločenskej. Dnes je v móde vyzvať hocikoho, aby odstúpil. Týmto výrazom manévrujeme takmer nezmyselne. Niekedy je to namieste, ale sú situácie, kedy sa tento výraz používa neuvážene, hlava-nehlava.

         Aj Cirkev mnohí vyzývajú, aby odstúpila. Aby odstúpila z pozície morálnej autority, ktorá sa vyjadruje k dôležitým spoločenským otázkam. Mnohým by vyhovovalo, aby prestala presadzovať svoje záujmy v tomto svete. Jednoducho, aby odstúpila z popredných pozícií. Niekedy je táto kritika na mieste vzhľadom na viaceré diskriminačné momenty v živote cirkevného spoločenstva. Nikdy nie je možné dosiahnuť to, aby Cirkev odstúpila z pozície ohlasovateľa spásy. Tento úrad totiž nemá z poverenia človeka, alebo z nejakého ľudského spoločenstva, ale z poverenia Božieho. Výstižne to vyjadril sv. Pavol, ktorý píše svojmu žiakovi Timotejovi, aby: „...kázal Božie slovo, či je to vhod alebo nevhod.“ (2Tim 4, 2) Cirkev neprestajne ohlasuje podmienky spásy. Stále má ambíciu pozývať veriacich do Božieho kráľovstva. Jej úloha je nezastupiteľná. Z tejto pozície odstúpiť nemôže, lebo napriek všetkému, v tejto službe účinkuje a zostupuje Boží Duch.

2.) Boží Duch pôsobí tam, kde ľudia rozlišujú medzi dobrom a zlom

V súčasnosti existuje tendencia v spoločnosti stierať rozdiel medzi dobrom a zlom. Ako keby v ľudskom konaní neboli rozdiely. Z toho potom vyplýva to, že aj svedomie sa má chápať ako zbytočná skutočnosť, ktorá je prázdna a nemá zmysel.

Naopak, vyzdvihnúť treba úsilie mnohých, ktorí nesúhlasia so zlievaním a prelínaním sa dobra a zla. Tie hranice majú byť jasne vytýčené na základe Kristovho posolstva.

         Istý človek rozprával o tom, že musel skončiť so šoférovaním. Prejavila sa u neho choroba, ktorá spôsobovala, že sa mu svetlá na semafore zlievali do jedného celku a nedokázal ich rozlíšiť. Na istý čas musel so šoférovaním skončiť.

         Určite nie je v poriadku, ak nám splýva dobro so zlom. Boží Duch pôsobí tam a tak, aby videnie človeka bolo jasné a zreteľné. Musí byť zrejmé, že existujú v počínaní človeka určité hranica, ktoré nemožno prekročiť. Ak áno, musíme to považovať za hriech a pomenovať to ako hriech a vyvodiť z toho dôsledky pre svoj život. Na druhej strane ten, kto pestuje jasnú líniu čnosti a dobra, vytvára priestor na to, aby Boží Duch zostupoval a spočinul na ľuďoch, ktorí prijímajú a chcú žiť čistý produkt Ježišovho evanjelia.

3.) Boží Duch spočíva na tých ľuďoch, ktorí sa pričiňujú o odstránenie, prípadne zmiernenie biedy vo svete

Miera existencie biedy je veľká. Vyjadrila ju liturgia Veľkého piatku. Jedna z prosieb Modlitieb veriacich v tento deň obsahuje toto: „Modlime sa, milovaní bratia a sestry, k Bohu, Otcu všemohúcemu, aby oslobodil svet od všetkých neporiadkov, odvrátil choroby, zahnal hlad, oslobodil nevinne väznených, ujal sa utláčaných, cestujúcim doprial bezpečnosť, vzdialeným z domova šťastný návrat, chorým zdravie a umierajúcim večnú spásu.“ (RM, s. 304)

         Týmito vyjadreniami je ohraničené pole možného pôsobenia Božieho Ducha. Všetci by sme mali mať ambíciu spolupôsobiť na odstraňovaní materiálnej alebo duchovnej biedy. Každý by si mal počas svojho života vybrať aspoň jednu konkrétnu zložku činnosti, pri ktorej sa bieda zmierňuje, ba až odstraňuje. Sila tejto činnosti jednotlivca alebo spoločenstva je veľká.

         Sú ľudia, ktorí biedu iných spôsobujú a ťažia z nej, no Bohu vďaka, poznáme aj hrdinské skutky tých, ktorí prinavracajú iným radosť a pokoj. Boží Duch v ich činnosti pôsobí a pomáha im, aby nestrácali motiváciu a zmysel pre obetu.

 

         Boží Duch vo svete stále  pôsobí. Žiaľ, aj duch zloby. Preto Boží Duch potrebuje tých, ktorí sa identifikujú s Ježišovou náukou; ktorí uverili v Krista ako jediného Mesiáša. Lebo cez nich pôsobenie Božieho Ducha je najistejšie. Oni sú cieľovou skupinou, ktorej Boh posiela svoje dary. Každý z nás môže byť ich prijímateľom. Aby sa tak stalo, má vydať svedectvo, že preňho je najdôležitejšia spása svojej duše a spása ľudí v blízkom spoločenstve.

Čo poskytuje Boh u seba?

Už dlhé mesiace zúri vojna na Ukrajine. Ľudia sú tam teraz bez svetla a tepla. V mestách sa vytvorili miesta, kde sa ľudia schádzajú, aby sa zohriali, nabili si mobilný telefón a porozprávali sa spolu. Potom každý odchádza niekam pomáhať. Niektorí hovoria, že sú ľudia, ktorí sa už nevrátia do tohto spoločenstva. Nevrátia sa, lebo zahynú a stanú sa obeťou nepriateľskej streľby. 

    Život na zemi pripomína také spoločenstvo, ktoré umožňuje ľuďom, aby pookriali, aby sa zohriali telesne či duševne a nabili sa energiou do životných zápasov. Čím sme starší, tým viac si všímame, že okolo nás  ľudí ubúda. Rady blízkych a známych preriedli. Povolal si ich Boh, aby im poskytol nekonečne dokonalejšie podmienky života. Sú to podmienky, v ktorých už nebudú pociťovaťakýkoľvek chlad, nebudú pociťovať, že majú málo energie a už vôbec nebudú chudobní na spoločenstvo, ktoré chváli Boha. Čo nám teda Pán života a smrti sľubuje? Odpovede nachádzame v evanjeliu/Mk 1, 29-39/.

    1.,Pán Ježiš zbavil Šimonovu testinú horúčky. Horúčka ju opustila a ona ho obsluhovala. Tu, na zemi prežívame rôzne formy horúčky. Kedysi bola známa napr. zlatá horúčka. Tá súvisela s ťažbou zlata. Dnes poznáme najmä cestovateľskú horúčku. Ale poznáme aj tzv. horúčkovitý štýl života. Horúčkovito zháňame materiálne istoty a horúčkovito sa klaniame tomuto svetu, lebo si myslíme, že je hoden našej poklony. Týchto a aj iných horúčok nás Boh zbavuje. Všetko, čo nás ničí, odstraňuje Pán a ukazuje nový život. Ukazuje, že on je jedinou skutočnou istotou a spása človeka a zmysel všetkého spočíva v klaňaní sa Bohu. Pastieri a traja mudrci pri betlehemských jasliach sú toho dôkazom.

    2.,Ježiš zbavuje človeka všetkých obmedzení. Evanjelium hovorí, že po západe slnka mu ľudia poprinášali chorých a postihnutých rôznymi neduhmi. Boli tam ľudia hendikepovaní, obmedzení v činnosti, nemohúci pre akúkoľvek činnosť. Ježiš dáva všetko do poriadku a súladu. Ide o ľudí, ktorým "nebolo dopriate". A to nielen fyzicky, ale všeobecne. Niekedy precitneme v tom, že rozmýšľame o oblastiach života, v ktorých nám niečo nebolo dané  alebo nie v takej miere ako iným.  Boh skúma našu ochotu prijať aj určité životné obmedzenia tj. vysporiadať sa so situáciou, kedy sa nám máli,kedy požadujeme od Boha viac. On nám raz dá všetko. Sľubuje, že vo večnosti nebudeme o nič, čo je primerané spáse, ukrátení. Sľubuje, že "kto bol verný v malom, nepríde o veci veľké"/Lk 16, 10/.

    3., Pán Ježiš nám oznamuje, že neexistuje ušľachtilejšia činnosť, ako je hľadanie Boha. Evanjelium síce hovorí."Všetci ťa hľadajú" a myslia naňho, ale to je hľadanie z miesta, spoza stola, z pohovky vlastného pohodlia. Iba Ježišovi učeníci sa vybrali fyzicky za ním. A našli ho ho ako sa modlí. Najvyššou odmenou pre človeka ja to, že nájde Boha. A hľadanie Boha sa potom javí ako účasť na tejto odmene. Už len samotné hľadanie Boha si zaslúži Pánovu pozornosť a odmenu. V živote je dôležité, aby sme prešli od výroku:"Všetci ťa hľadajú" k inému zvolaniu:"Našli sme Mesiáša!"/Jn 1,41/." Všetci ťa hľadajú" je zvolanie alibistické, neurčité, nezáväzné. My máme pokročiť, máme urobiť konkrétne kroky, ktoré nás ku Kristovi dovedú. V ňom je naša vrcholná odmena, ktorá nekonečne predčí akékoľvek iné odmeny.

     

Krst Pána Ježiša

 

        Počas svojho života niektorí stretnú a pozdravia sa s významnou osobnosťou. Je to pre nich celoživotný zážitok. Často o tom rozprávajú celý život. Takéto rozprávanie má veľmi jednoduchú myšlienku, ktorá sa dá vyjadriť takto: „Pristúpil ku mne a podal mi ruku.“ Znamená to, že medzi desiatkami či stovkami natiahnutých rúk si dotyčná osobnosť vyberie niektoré, ktorým podá svoju ruku. Ten, kto zažije takúto alebo podobnú scénu, vyjadrí prekvapenie nad tým, že vysoko uznávaný a rešpektovaný človek sa prihovorí neznámemu a osloví ho.  Takýchto situácií v živote veľa nie je. Z takýchto mávame aj fotografie vo svojom súkromnom archíve.

        Predstavme si situáciu, ktorá sa odohrala pri rieke Jordán pred 2000 rokmi. Účinkuje tam prorok Ján Krstiteľ. Na scéne sa však objavuje Ježiš z Nazareta. Pristupuje k Jánovi a žiada o krst. Krstiteľ udivený hovorí: „Ty prichádzaš ku mne?“ V týchto slovách cítime jeho prekvapenie, údiv a nadšenie. Ako keby chcel povedať: „Ty, Pane, ktorý si Boží Syn; ktorý si vekmi očakávaný Mesiáš, ty sa tak znižuješ, že prichádzaš ku mne?“ Týmito slovami vyjadruje zároveň aj náš vianočný údiv. V duchu Vianoc si totiž ujasňujeme pravdu, podľa ktorej Boží Syn prichádza medzi nás, hriešnych a slabých ľudí. Nenachádzame pritom výstižnejšie volanie, ako je toto: „Ty prichádzaš k nám?“

        Sv. písmo spomína viaceré situácie, v ktorých sa Ježiš z Nazareta priblížil k niektorým jednotlivcom.

1.)           Ježiš a Peter

Pri istej príležitosti padol Peter, vedomí si svojich zlyhaní, na kolená pred Ježišom a zvolal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny!“ V tomto zvolaní cítime hlbokú ľútosť a zároveň aj prekvapenie, že Ježiš, Boží Syn, sa ujíma toho, kto robí pokánie. Apoštol Peter akoby chcel povedať: „Ktože som ja, že sa Ježiš vôbec mnou vôbec zaoberá?“

        My sa niektorými ľuďmi vôbec nezaoberáme, mnohých si nevšímame a najviac chceme ignorovať tých, ktorí ubližujú iným. U Ježiša je to opačne. On prišiel kvôli hriešnikom; on sa chcel nimi zaoberať. Očakával iba jedno: že prejavia takú hĺbku ľútosti nad svojimi činmi, ako to urobil apoštol Peter. Sme my, ľudia dnešnej doby, vôbec schopní ľútosti, ktorou sa prezentoval sv. Peter, budúci prvý pápež?

        Naše prejavy ľútosti bývajú veľmi často plytké, neprenikajú do hĺbky nášho srdca, často sú štylizované alebo majú charakter pretvárky a sú nehodné Pánovho odpustenia.

        Božie slovo nás povzbudzuje k tomu, aby sme prehodnotili hĺbku ľútosti nad spáchanými hriechmi.

2.)           Ježiš a pohanský stotník

Pri istej príležitosti pristúpil k Ježišovi akýsi pohanský stotník prosbou o uzdravenie niekoho vo svojej domácnosti. Ježiš mu nielenže chcel vyhovieť, ale rozhodol sa, že ho aj osobne navštívi. Stotník v pokore protestoval: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Ale povedz iba slovo...“

Stotník nemal v úmysle prijať Ježiša vo svojom dome. Nebola v tom arogancia ani nezdvorilosť, ale pokora. Naozaj sa cítil nehodný prijať Ježiša pod svojou strechou. Navyše, už všetci vedeli, že Ježiš uzdraví aj na diaľku; že mu stačí, aby si len pomyslel a povedal pár slov.

        Do istej miery je táto scéna vyjadrením súčasnosti. Mnohí vravia, že uverili, ale chcú udržať Ježiša „na dištanc“, chcú mať od Ježiša odstup. Sú si vedomí toho, že Ježiš zblízka je nebezpečný preto, lebo môže v ich živote urobiť zmeny; že ich bude chcieť zbaviť plytkosti, pohodlnosti a povrchnosti. Vyhovuje im taký status, podľa ktorého je medzi dotyčným človekom a Ježišom určitý odstup. Ich viera spočíva v tom, že uverili v Ježiša, Božieho Syna, ktorý robí divy a zázraky aj dnes, ale nepotrebujú k tomu osobnejšiu či bezprostrednejšiu komunikáciu. Keby vedeli, ako sa mýlia!

        Čím je nám Ježiš bližšie, tým viac poznania a milosti sa nám môže dostať. Vianočné sviatky nám prinášajú tento odkaz: Boh je nám tak blízko, že v osobe malého Dieťaťa vstúpil do bezprostredného kontaktu s ľudským spoločenstvom. Bližší nám môže byť už len vo večnosti.

3.)           Ježiš a Lazarove sestry

Podľa svedectva Sv. písma je známe, že Ježiš sa omeškal na pohreb Lazara, svojho priateľa. Do ich domu vstúpil až neskoršie. Jedna zo sestier zosnulého mu vyšla v ústrety so slovami: „Pane, keby si býval tu...“ Znie to ako výčitka, ktorú vyslovuje ubolená a utrápená duša.

        Táto myšlienka vyjadruje o. i. aj počínanie človeka, ktorý by rád určoval Ježišovi, kde, kedy a ako má byť. Boli by sme radi, keby sa Ježiš správal presne podľa našich inštrukcií, aby nevybočoval z noriem nášho chápania a našich predstáv. Ak Boh koná inak, ako si to prajeme, začíname byť nervózni až nepriateľskí voči nemu. Lenže Božia prítomnosť v tomto svete má mnoho podôb. Vyjadril to aj text ranných chvál zo 7.1. 2023. V texte prosíme, aby sme: „... odhaľovali mnohostrannú prítomnosť Pána Ježiša v tomto svete.“ Boh nechce, aby sme mu určovali, ako sa má správať a podľa čoho má konať. Ani naše modlitby nemajú mať tú tendenciu. Práve naopak. Našou úlohou je hľadať naše vlastné miesto, konkrétny bod, v ktorom by sme boli schopní hľadať, objavovať a nachádzať Ježiša. Ježiš vždy koná tak, aby to bolo v prospech našej duše, aj keď je to pre nás niekedy ťažko pochopiteľné.

 

        Ani v súčasnosti sa na konaní Ježiša nič nezmenilo. Stále má a bude mať úmysel približovať sa k nám. Nie každý z ľudí si to uvedomuje a nie každý to vie. Zrak viery však odhalí Ježišovu blízkosť, blízkosť jeho slov a jeho spásonosného konania. Keď si to uvedomíme, už sa nebudeme pýtať: „Ty prichádzaš ku mne?“ Zvoláme slovami Písma: „Príď, Pane, nemeškaj!“

Zjavil sa Pán

 

 

         Počas vianočného obdobia vysielal jeden z televíznych kanálov dokumentárny film o kráľovských sídlach vo Švédsku. Vo filme vystupovali členovia kráľovskej rodiny a zvlášť korunná princezná Viktória. Divákov a návštevníkov sprevádzala veľkým objektom ich kráľovského sídla. Diváci mali možnosť vidieť nádhernú dobovú architektúru, unikátne kusy nábytku a rôzne bytové doplnky, ktoré siahajú do minulosti niekoľkých storočí. V jednej časti programu pristúpila k dverám, otvorila ich a tam sa otvoril nový svet. Bol to svet služobníctva. Jednoduché dvere, ktoré splývali s akousi tapisériou oddeľovali dva svety – svet kráľovského života a svet chodieb a miestností podstatne jednoduchších, ktoré slúžili pre potreby personálu. Ľudia z jedného sveta sa príliš nezaoberali tými s druhej strany dverí. Pritom ich delili len jedny dvere.

         Evanjelium na sviatok Zjavenia Pána nám predstavuje dva svety. Ten prvý v luxusnej forme predstavuje kráľ Herodes. Druhý za akousi virtuálnou oponou predstavuje svet 3 mudrcov. Oba svety čosi od seba oddeľovalo. Pulzovali životom, ale každý kvalitatívne iným. Predstavitelia jedného sveta nevedeli príliš veľa o tých z druhej strany opony. Herodes o 3 mudrcoch nevedel a tí zasa nevedeli veľa o Herodesovi. Čím je charakteristický svet Herodesa a svet 3 mudrcov?

1.) Reakcia na prijatie správy o narodení nového židovského kráľa.

Herodes sa po prijatí správy prekvapil a zhrozil. Bol si istý svojím trónom a tým, že nemá konkurenta. Jeho reakcia spočívala v tom, že si zavolal židovských zákonníkov a vyzvedal sa o tajomstve Mesiáša. Oni mu poskytli odpoveď. Potvrdili, že Mesiáš sa má narodiť v Betleheme. Nepovedali mu však základnú informáciu – kto bude ten Mesiáš a aké bude jeho poslanie; aký bude zmysel jeho života na zemi. Na druhej strane mudrci dôverovali vede, poznatkom a svojmu duchovnému inštinktu. Spôsob prijatia správy o Mesiášovi bol rozdielny v tom, že Herodes zostal vo svojom paláci a mudrci vykročili do terénu hľadať Mesiáša.

Čo znamená správa o narodení Mesiáša pre nás? Znamená toľko, že nemôžeme ostať zavretí vo svojej bubline a že musíme vykročiť, hľadať a spoznávať Mesiáša. Pre mnohých je Ježiš taký, ktorý je vysoko nad nami a predstavuje typ akéhosi vzdialeného šéfa. Takého, ktorý všetko riadi, nad všetkým má dohľad a všetko ide cez jeho plány. Nič blízke, nič osobné. Ak chceme Mesiáša spoznávať, musíme ísť s ním do bližšieho vzťahu. Musíme sa naučiť spoznať, čo Ježiš prináša pre náš osobný život; prečo je Ježiš naším Mesiášom; v čom vidíme zmysel našej viery v toho, ktorý prináša slobodu od hriechu a pripravuje nás na večné radosti. Ak to neurobíme, zostaneme uviaznutí vo svojich obmedzených prejavoch viery tak ako Herodes vo svojom paláci.

2.) Zmena života po narodení Mesiáša

Ako sa zmenil Herodes po prijatí správy o narodení Ježiša? Reagoval hnevlivo, podráždene, nervózne. Narodenie Mesiáša sa stalo preňho životným problémom. Snažil sa zorganizovať veci tak, aby Mesiáša eliminoval a aby sa jeho život čím skôr vrátil do starého režimu. Nechcel byť vyrušovaný nijakým vplyvom a starý štýl života mu vyhovoval.

         Ako boli na tom mudrci? Tých prenikli opačné myšlienky. V žiadnom prípade nechceli, aby po poznaní Mesiáša sa ich život vrátil do starých koľají. Uverili, že on je pôvodca nového spôsobu života; t. j. života bez hriechu. Túto novosť života môže priniesť iba Ježiš Kristus. Starý režim života im už nevyhovoval. Potom, čo spoznali Krista, potom, čo sa mu poklonili, ich život nadobudol inú vážnosť, iný zmysel. Symbolicky to bolo vyjadrené v evanjeliu, kde sa píše, že sa: „...inou cestou vrátili domov.“ Stali sa reprezentantmi novej cesty a nového spôsobu života, ktorý priniesol so sebou Mesiáš. Vedeli, že takéto prevratné veci môže priniesť iba novonarodený židovský kráľ. Čo to znamená pre nás? Napríklad to, že vždy znova a znova máme hľadať cestu k slobode, ktorú nám priniesol Kristus.

         Prednedávnom som si všimol zaujímavý údaj o živote ukrajinského prezidenta, Volodimira Zelenskeho. Novinári priniesli jeho podobizeň spred roka a tú súčasnú. Na jeho tvári je viditeľná veľká zmena. Očividne mu pribudli vrásky a akoby zostarol pod vplyvom ťažkej situácie, v ktorej sa nachádza jeho národ. Napriek tomu neprestáva byť nádejou pre svojich a neustále volá po slobode.

         Aj nám pribudli vrásky – tie skutočné i vrásky v prenesenom slova zmysle. Napriek tomu nemáme prestať hľadať slobodu, ktorá je v Kristovi. Máme odmietať starú cestu hriechu a ukázať, že jedinou možnosťou pre nás je cesta nevinnosti a boja proti hriechu.

3.) Dary pre Mesiáša

O dary pre Mesiáša sa postaral i Herodes i 3 mudrci. Akým spôsobom? 3 mudrci mu priniesli zlato, kadidlo a myrhu. Herodes priniesol tiež dar a ani netušil, o aký ide. Podľa svedectva Písma vieme, že dal povraždiť v Betleheme a v okolí židovských chlapcov od 2 rokov nadol. Myslel si, že medzi nimi bude novonarodený židovský kráľ. Jeho gesto bolo šialené. Napriek tomu nevedomky priniesol Bohu špeciálny dar – životy nemluvniat – mučeníkov. Jeho besnenie položilo základy mučeníctva v židovskom národe. To sú prvé výhonky mučeníkov na oslavu Krista a na oslavu jeho kráľovstva. Ktovie či niektorá z betlehemských matiek mala takého poznanie. Predpokladáme, že veľa takých nebolo. Napriek tomu porodili a vychovali dieťa, ktoré bolo obetované Kristovi. Čo človek začne, to Boh doplní.

Pred niekoľkými dňami vysielali v správach ukážku o spolupráci postihnutých detí s umelcami. Deti trpiace určitou chorobou namaľovali obraz podľa svojich predstáv. Potom sa toho obrazu ujali profesionálni umelci a dotvorili ho. Tak vzniklo zvláštne dielo, ktoré bolo kombináciou detskej aktivity a odbornej činnosti. Bohu môžeme dávať rôzne dary. Nemusíme sa báť, že budú príliš malé a nepatrné. Boh je ako najvyšší umelec, ktorý ich dotvorí. Mnohé dary preňho majú charakter našich každodenných obiet. Možno nevyzerajú príliš vábivo tak ako kresby postihnutých detí. Boh sa ich ujíma a doplní, dotvorí, dokreslí veci do takej podoby, aby boli ušľachtilé a slúžili na Božiu slávu.

Kým neprišiel Mesiáš, svet Boha bol pre nás vzdialený. Akoby existovala neviditeľná bariéra, ktorá nás od Boha oddeľovala. Prišiel však Kristus, narodil sa z Panny Márie do ľudského spoločenstva. Zbúral pomyselné dvere a spojil nebo so zemou – ako hovorí vianočná liturgia. Prijal údel života človeka, aby sme my prijali údel života Božieho dieťaťa. Ako Božie deti máme blízko k Ježišovi, ktorý sa pre nás stal cestou slobody a spásy.

Silvester - Starý rok 2022

 

         Občas stretneme človeka, ktorý nám chce vyrozprávať nejakú príhodu. Chce hovoriť o tom, čo zažil a vidíme, že ním lomcujú veľké emócie. Nedokáže súvisle zosúladiť myšlienky, a preto  pri rozprávaní skáče z jednej udalosti do druhej, prechádza od jednej osoby k druhej a kombinuje udalosti staršie a novšie. Chvíľu ho počúvame, povieme mu, aby sa upokojil a dodáme: „Začni pekne od začiatku.“

         Je koniec kalendárneho roka. Viacerí ho budeme bilancovať. Aj v tomto prípade sa odporúča začať pekne od začiatku a prejsť ho celý chronologicky. Pritom môžeme parafrázovať myšlienku sv. Jána, apoštola a evanjelistu: „Na počiatku bolo Slovo...“

         Na úvod nášho bilancovania nech je teda slovo.

1.)Slovo, ktoré sme dali sami sebe

Ono spočíva v tom, že sme si kedysi, možno v januári, povedali, že všetko bude inak v našom živote. Vonkajší život nás presviedča, že všetko je iné. Prežívali sme ťažkosti s pandémiou, citlivo vnímame vojnu na neďalekej Ukrajine, počúvame o energetickej kríze a doliehajú na nás starosti súvisiace s potrebou šetrenia. Toto všetko nás zvonku zahlcuje. Žijeme uprostred týchto problémov a zisťujeme, že všetko je inak, ako bolo kedysi a že aj my potrebujeme byť iní ako kedysi. Vnútorne iní-silnejší.

         Dnešná doba si žiada vnútorne silného človeka. Viac ako kedykoľvek predtým. Istý sociológ sa vyjadril, že krízu musíme chápať v dnešnom svete ako novú normu života. Hovoríme o kríze materiálnej, ale hovoríme aj o kríze ľudskej a duchovnej. Musíme počítať s prítomnosťou krízy a musíme jej primeraným spôsobom čeliť. Nedokážeme to, ak nebudeme ľuďmi viery a silného charakteru.

2.)Slovo, ktoré sme dali blížnym

Dali sme im slovo, že ich život urobíme krajším, lepším. Možno sa nám to nepodarilo a máločo sme z tohto plánu zrealizovali. Miestami máme pocit, že sa deje opak, že vzniká veľa konfliktov, pretože sa ľudia postavili proti sebe. Prax ukazuje, že aj z dávnych priateľov sa môžu stať protivníci. Ľudia, ktorí mali kedysi voči sebe úctu, zraňujú sa vzájomným osočovaním a neprávosťami. Ľudia, ktorí kedysi zvýrazňovali svoju pokrvnú pripútanosť a súlad, stávajú sa odporcami na život a na smrť. Vonkajšia kríza akoby vnikla do celého systému ľudského života.

         Pred niekoľkými dňami či hodinami sme pochovali výraznú osobnosť nášho národa, prof. Vladimíra Krčméryho. Odišiel vynikajúci odborník, človek, kresťan. Pri truhle spomínali na jeho život najbližší príbuzní a spolupracovníci. Niektorí z nich hovorili o tom, že zosnulý profesor zmenil ich život. Našli vieru alebo ju znova objavili. Takéto príklady náš národ potrebuje. Potrebujeme takých ľudí, ktorí svojou prítomnosťou budú meniť naše životy k lepšiemu. Alebo sa pokúsia o to, aby dopad zla nebol taký agresívny. Čas bremien prenesú na seba. Takéhoto ducha viery potrebuje dnešná doba.

3.)Slovo, ktoré sme dali Bohu

Je možné, že sme sľúbili Bohu, že mu umožníme, aby účinnejšie pôsobil v našom živote. Zostalo iba pri sľuboch. Snažili sme sa, ale možno sme zostali stáť na polceste. Tá je najhoršia. Musíme sa znovu pustiť dopredu. Polcesta nič nerieši.

V Katolíckych novinách (47/2022) bol článok a obrázok tzv. ekokostola. Inými slovami, tzv. rastlinný kostol. Nachádza sa na Slovensku na Jasovskej planine. Projektoval ho architekt z Budapešti. Pred sebou máme drevenú stavbu, ktorá ako keby nebola dokončená. Pozostáva z brvien, trámov a krovu. Chýbajú steny, múry, strecha. Tomuto dielu hovoríme výtvarný efekt. Takéto dielo v súlade s prírodou vytvára príjemný efekt. Napriek tomu cítime, že ten kostol nie je dokončený, že nespĺňa kritériá typického chrámu, v ktorom sa vysluhujú posvätné tajomstvá. Máme pocit, akoby projektant a staviteľ zastali na polceste. Oni však tento zámer nemali. Realizovali tzv. náznakovú architektúru.

Náš život niekedy kopíruje túto stavbu. Naša viera je iba náznakovitá, akoby sme zastali na polceste. Produkujeme obrysy toho, čomu hovoríme viera, ale nášmu svedectvu chýbajú múry, strecha a prvky, ktoré by jednotlivé komodity spájali. Je čas pohnúť sa dopredu a vykročiť z pohodlnej polcesty do úplnej realizácie viery. Tá si žiada, aby sme dopĺňali spomenuté detaily častejšou komunikáciou s Bohom a presvedčivejším výrazom štýlu života podľa Kristovho evanjelia.

 

O niekoľko hodín, resp. chvíľ, začne nový rok. Preklenieme sa svojím životom do nového začiatku a znovu sa dočítame v Božom slove, že na počiatku bolo Slovo. Je to Slovo, ktoré sa nám znovu prihovára a uisťuje nás, že zostáva s nami. Znovu sa môžeme tešiť zo slov evanjelia: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ A vzápätí dodáva: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“

 

 

 

 

 

Na konci kalendárneho roka chcem vám všetkým poďakovať za spoluprácu. Aj napriek tomu, že prežívame náročné časy, oheň našej viery nevyhasol. Nevyhasol ani pri bohostánku a na sviečkach v našom chráme. Liturgický, sviatostný, duchovný život pretrváva stále.

Okrem Božej milosti je dôvodom aj vaša starostlivosť a zodpovednosť. Obslúžiť priestor kostola a farského úradu nie je jednoduché. Zvlášť v našej farnosti. Pohybuje sa tu relatívne dosť veľa ľudí, ktorí nám, kňazom, pomáhajú. Som im veľmi vďačný za ich službu. Denne sa starajú o chod kostola a aj fary. Bez nich by to možné nebolo. Mali sme šťastie, že koho sme oslovili a ponúkli mu službu, väčšina z ľudí ju prijala. Dnes je taká doba, ktorá si vyžaduje tím ľudí, ktorí spolupracujú. Vidíme, že aj napriek slabostiam a nejakým nedostatkom môžeme vysloviť maximálnu spokojnosť a potešenie.

Ďakujeme za službu p. kaplánovi Milanovi, spoločenstvu rehoľných sestier, kostolníkom, lektorom, organistom, spevákom, mimoriadnym vysluhovateľom sv. prijímania a miništrantom.

Svoju vďaku adresujeme tým, ktorí sa starajú o výzdobu a čistotu priestorov kostola a fary. Takisto ďakujeme Pánu Bohu za dar tých, ktorí tvoria určité spoločenstvá vo farnosti a starajú sa o program a o ich chod.

Sme vďační aj za dar takých ľudí, ktorí pomáhajú pri rôznych sezónnych prácach. Veľmi si vážim ľudí, ktorí nám pomáhajú s administratívnymi, ekonomickými a pastoračnými povinnosťami.

Neustále sa modlíme za to, aby neplatil výrok z evanjelia vzťahujúci sa na človeka, ktorý bol v núdzi: „Nemám človeka...“

Priali by sme si zapojiť do rôznych aktivít ľudí strednej a mladšej generácie, čo nie je také jednoduché. Chceme zabezpečiť s pomocou Božou kontinuitu a odovzdávanie štafety medzi jednotlivými generáciami. Celá farnosť sa musí o to usilovať, ak chceme, aby praktické činnosti v našej farnosti fungovali minimálne tak, ako doteraz.

Existuje stála ponuka pre tých, ktorí chcú prinášať dobrovoľnú obetu služby v prospech našej farnosti.

         Na záver vám prečítam štatistické údaje liturgického a sviatostného života v našej farnosti:

 

V roku 2022 sa u nás zosobášilo 11 párov.

Pokrstili sme 61 detí, z toho 30 chlapcov a 31 dievčat.

Z tohto počtu je iba 39 detí, ktoré sa narodili do legálneho sviatostného manželstva a až 22, ktoré sa narodili vo vzťahoch.

Tohto roku sme pochovali 51 farníkov, 26 mužov, 25 žien; z toho bolo sviatostne zaopatrených, žiaľ, iba 31.

V roku 2022 66 birmovancov prijalo z rúk o. biskupa Mons. Andreja Imricha sviatosť birmovania.

P. kaplán, rehoľné sestry a katechéti pripravili na prvé sv. prijímanie 36 detí.

 

Udalosťou roka boli ľudové misie, ktoré konali bratia minoriti. Bola to možnosť, prostredníctvom ktorej sme mohli prehĺbiť svoju vieru. Spätná väzba, ktorej sa nám dostalo, hovorí, že mali úspech. Bodaj by ovocie misií pretrvávalo! Chcem poďakovať všetkým, ktorí organizačne, liturgicky a duchovne spolupracovali a pomáhali. Boli prípravou na vianočné sviatky a povzbudením do ďalšieho obdobia nášho života. Naučili nás o. i., že nemáme rezignovať, ale s dôverou hľadať Krista a opierať svoj život o základy, ktoré nám priniesol vo svojej blahozvesti.

 

Narodenie Pána Ježiša

 

         Asi pred mesiacom som si prečítal takúto správu: „Z niektorých sociálnych sietí ako sú Fb a Twitter húfne odchádzajú ich používatelia.“ Dôvod spočíva v tom, že na týchto sieťach sa vytvorili kontrolné systémy, ktoré blokujú nevhodný obsah. Zároveň sa vytvára nová platforma – Mastodon. Tá naopak neobmedzuje nikoho a obsahuje viacero útvarov nezávislých na sebe. Ak zablokujú určitého používateľa na jednom útvare, môže slobodne prejsť do druhého. Takto môže hľadať dovtedy, kým nenájde to, čo mu vyhovuje, ak vôbec také niečo nájde.“

         Pripomína mi to situáciu súčasného človeka, ktorý nenachádza veľa pokoja. Duchovne blúdi, hľadá, s nikým a s ničím nie je spokojný. Napríklad mnohým nevyhovuje Cirkev, preto sa obzerajú po niečom inom a nedokážu zakotviť v niečom, čo je zmysluplné. Pre niektorých ľudí dnes nie je jednoduché konštatovať: „Mám to! Našiel som to, čo som hľadal.“

         Pre nás sú pravzorom betlehemskí pastieri a mudrci z Východu. U nich niet pochýb, že sa vo svojej dobe, bez prítomnosti sociálnych sietí zorientovali najlepšie. Čo vlastne zistili?

1.)Boh má o človeka záujem.

Pohľad do jaslí nám hovorí, že Boh si našiel cestu k človeku. Sám sa stal človekom. Staňme sa ľuďmi aj my, ale nie hocijakými, ale takými, ktorí sa jeden o druhého zaujímajú.

         Pred sviatkami často vysielali reklamu zameranú na istého človeka, ktorý sa celý deň pohyboval medzi ľuďmi a každému, koho stretol, položil otázku: „Máš sa dnes dobre?“

         Sv. Otec František hovorí: „Bratské vzťahy budú prekvitať, ak sa budeme spoznávať a zaujímať jeden o druhého.“

2.)Pútnici – pastieri a mudrci – ukázali, že dokážu žasnúť, ale zároveň aj uznať biedu vlastného života.

Prednedávnom sa skončili MS vo futbale. Jedna fotografia mi zvlášť utkvela v pamäti. Nemecké reprezentačné družstvo veľa vody nenamútilo. Ďaleko sa nedostali. Pred prvým zápasom sa nechali odfotiť ako základná jedenástka. Všetci na fotografii si rukou zakrývajú ústa. Mal to byť akýsi z mnohých protestov, ktoré dnes vo svete registrujeme. Táto fotografia však bola nadčasová a prorocká. Na ich výkon sa na MS veľmi pozerať nedalo. Hrali slabo. Mnohí si pri pohľad na ich hru iba zakrývali tvár. Futbalisti akoby chceli povedať: „Na našu hru sa nebude dať pozerať.“

         Tvár si zakrývame vtedy, keď nad niečím žasneme alebo aj pri pocite hanby. Pri pohľade do jaslí, v ktorých uvidíme Mesiáša ako malé Dieťa, sa musíme naučiť žasnúť. Napríklad tak, ako to dokážu malé deti. Dnes, keď sme ubití životom tak, že nám úžas pripadá ako cudzí a neznámy element. Pri pohľade do jaslí uzrieme nevinnosť samú, a preto sa musíme učiť zakryť si tvár od hanby pri pohľade na svoj hriešny život. Úžas i pocit hanby môže byť pre nás spásonosný.

3.)Súčasťou rôznych podujatí sú aj svetelné efekty.

Napríklad na reklamných alebo kultúrnych podujatiach. Je isté, že pastierov a mudrcov priviedlo k jasliam svetlo. Také svetlo, ktoré sa ukázalo na oblohe. Ale nešlo o svetelný efekt za účelom rozptýlenia. Pri pohľade do jaslí uzreli iné svetlo. Také, ktoré im bude svietiť na pozemskej púti celý život.

         V meste Le Havre vo Francúzsku sa nachádza jeden zaujímavý kostol. Vznikol v 50-tych rokoch minulého storočia pri prestavbe mesta po 2. svetovej vojne. Veža meria 107 metrov a má podobu majáka, ktorý je rozsvietený a viditeľný hlavne za tmy. Aká nádherná symbolika!

         Cez Vianoce sa nám Ježiš javí ako Svetlo, ktoré preniká nielen tmou fyzickou, ale aj tmou bludu. Iba vo Svetle Kristovom spoznávame skutočné hodnoty života; iba vo Svetle Kristovom sme schopní vidieť v blížnom svojho brata; iba vo Svetle Kristovom dokážeme spoznať svoje hriechy; iba vo Svetle Kristovom uvidíme cestu, ktorá vedie do večnosti. Iné svetlá hasnú, no toto nikdy.

         My, ľudia, často hľadáme to, čo nám vyhovuje. Sčasti to aj nájdeme. Neskoršie pochopíme, že máme hľadať najmä to, čo vyhovuje Bohu. Bohu najviac vyhovuje to, aby sme sa mu klaňali stále, pravidelne svojím spôsobom života.

Polnočná

 

 

         Prednedávnom sa skončili MS vo futbale. Konali sa v Katare. Medzi hráčmi boli aj veľké mená. Keď sa šampionát blížil do finále, vrcholila medzi hráčmi na ihrisku nervozita. Tá sa miestami dostala až za hranicu únosnosti. Po zápase hráči komunikovali s médiami. Ešte aj vtedy sa stalo, že pred televíznymi kamerami sa „častovali“ navzájom nadávkami. Veľkí hráči, veľké mená, veľa slávy, veľa peňazí, ale menej úcty a charakteru.

         Len nedávno odhalili v Európskom parlamente obrovskú korupciu. Obvinili podpredsedníčku a iných činiteľov. Veľkí hráči v politike, veľké mená, veľa slávy, veľa peňazí, ale málo úcty a charakteru.

         Vianočné evanjeliá spomínajú veľké mená: Augustus, Kvirínius, Herodes a pod... Veľké mená, veľa slávy a prepychu, ale málo charakteru. Nikto z nich nebol schopný očakávať a pripravovať sa na príchod Mesiáša. Lebo iba Mesiáš predstavuje vrchol blaženosti a bohatstva. Na túto ľahostajnosť reaguje prorok Izaiáš, keď hovorí: „Keby si si bol všímal moje príkazy, tvoj pokoj by bol ako rieka a tvoja spravodlivosť ako morské vlny.“ (Iz 48, 17 – 19)

Čo si mali Ježišovi súčasníci všímať, na čo mali byť pozorní? Na to poukazuje sám Ježiš, keď hovorí: „...slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium.“ (Mt 11, 2 – 11)

1.) Treba si všímať pozitívne skutočnosti.

Pred niekoľkými dňami sa konali v našej farnosti misie. Veríme, že v srdciach účastníkov sa konali veľké veci. Vďakabohu, mnohí pookriali, nadobudli pokoj, odhodlali sa na pokánie, povzbudili sa atmosférou a hlavne Božou milosťou tak, že sa rozhodli dať svojej viere hlbšiu a aktívnejšiu pečať.

Je tomu niekoľko týždňov, čo sprístupnili verejnosti zrekonštruovanú budovu Slovenskej národnej galérie.

Tam sa vystavujú diela našich najlepších umelcov. Väčšina národa do galérie nikdy nevkročí, ale aspoň sa dozvie, že takáto reprezentatívna inštitúcia u nás existuje.

         Existuje aj reprezentatívna galéria tých, ktorí našli Boha a cestu k nemu. Tu na zemi na nej nevstúpime, ale nemôžeme si nevšimnúť, že mnohým sa vrátil pokoj, vyrovnanosť a konanie v duchu Lásky, ktorá sa dnes v Betleheme narodila.

2.) Mnohé aktivity dnes konáme „z tepla domova“.

Existujú reklamy, ktoré začínajú alebo obsahujú tento výraz. Z tepla domova pomocou internetu vybavíme veľa užitočných vecí. Inštitúcie, s ktorými komunikujeme, nám to umožňujú. Z tepla domova sme si zvykli pozerať aj bohoslužby a teraz šomreme, lebo v kostole je nám chladno.

         Betlehemské Dieťa nezažilo fyzické teplo domova, iba studenú maštaľ. Zažilo však teplo božsko-ľudskej lásky. Nebeský Otec chcel, aby sa jeho Jednorodený Syn narodil z Panny Márie. Boží Syn sa stal poslom lásky. Koľko tepla milosti vložil do vychladnutých ľudských sŕdc? Koľko svojich darov odovzdal osobne každému z nás? Chlad vo vzťahoch dokáže roztopiť iba Ježišova láska.

         Na budúci rok uplynie 800 rokov odvtedy, čo dal sv. František z Assisi postaviť prvý betlehem. Vždy na Vianoce si uvedomujeme, že ho nosíme v srdci. Okúsime a aj vyprodukujeme veľa chladu. Zmrzli by sme v ňom, keby sme neuverili v Božiu lásku, ktorá vstupuje v podobe malého Dieťaťa a triumfuje v scéne umučenia na Kalvárii. Božie Dieťa prináša pozvanie k tomu, aby naša láska rástla a neľakala sa nijakého vrcholu.

3.) Nezanedbajme príležitosť a všimnime si aj iných svedkov

narodenia Ježiša Krista – pastierov.

Nie je dôležité to, koľko ich bolo a či prišli aj s celým stádom k maštali. Podstatné je, že tam boli a ich úloha vôbec nie je druhoradá. Práve naopak!

         Občas sa nám dostanú do rúk nejaké doklady. Sú dôležité, lebo obsahujú údaje, napr. k zúčtovaniu alebo v podobe záručného listu. Listina obsahuje aj drobné písmená. Kto z nás ich číta? Nájdu sa takí, ktorí čítajú všetko, aj to drobné. V drobných riadkoch sa môžu nachádzať aj podstatné informácie.

         Mnohí ľudia, keby mohli, písali by o pastieroch z Betlehema malým či drobným písmom. Ich úloha by nemusela byť považovaná za vážnu, ale my vieme, že opak je pravdou. Pastieri sú veľmi dôležití, lebo ukazujú, že aj pastieri potrebujú svojho Pastiera.

         Pápež František hovorí: „Jedine Pastier, ktorý sa podobá Ježišovi, požíva dôveru stáda.“ Pastieri pri Ježišových jasliach reprezentujú všetkých tých, ktorí niekoho vedú, spravujú, formujú. Každý, kto vedie nejaké spoločenstvo, sa potrebuje pokloniť Ježišovi  - Dobrému Pastierovi. Čím častejšie to robí, tým viac vzrastá jeho dôveryhodnosť a úcta, ktorú požíva. Poklony Pánovi sa nepíšu v drobnom formáte. Tie tvoria základ a podstatu duchovne plodného účinkovania pastiera, ktorému je zverená časť stáda.

         Aj tohto roku sa objavia pri jasliach Pána Ježiša iba veľké mená. Lebo veľkí sú iba tí, ktorí majú pokorného ducha a Dieťaťu z Betlehema sa poklonia. Nájdime aj my pokoru a prechovávajme veľa úcty voči svojmu okoliu, aby sme raz boli zahrnutí slávou Pána Ježiša, ktorý sa narodil ako zdroj našej spásy.