Samuelova duchovná formácia

 

Katechéza pre rodičov prvoprijímajúcich detí

(text podľa 1Sam 3, 1 – 10. 19)

 

        Každý športovec vie, čo znamená zimná príprava. Niekedy tomu hovoria sústredenie, naberanie kondície alebo tvrdý tréning. Túto fázu nemožno podceniť, lebo výkonnosť nie je potom dostatočná. Medzery v slabej zimnej príprave sa skôr či neskôr prejavia. Pri športovcoch je dôležité, aby podávali dlhodobo výkony na vysokej úrovni. Keď majú za sebou plnohodnotnú zimnú prípravu, môžu byť optimisti a môžu očakávať, že ich výkonnosť bude stúpať.

        Samuel bol výraznou osobnosťou vo svojej dobe. Bol to sudca a prorok, ktorý pôsobil v prostredí izraelského ľudu. Aj on sa pripravoval na svoje poslanie. Božie slovo nám pripomína, že sa to dialo v chráme, a to pod dohľadom nie hocikoho, ale veľkňaza Héliho. V texte Božieho slova môžeme vidieť, ako jeho príprava graduje, prehlbuje sa a pomaly vyúsťuje do Pánovej služby. Héli nechcel nič podceniť v príprave mladého chlapca Samuela. Ktoré dôležité body jeho prípravy spomenieme?

1.) Samuel spal v chráme.

Spánok vo všeobecnosti znamená posilu, odpočinok, relax, regeneráciu. Všetci vieme, aký je dôležitý najmä preto, aby sme podali v živote primerané výkony. Na druhej strane platí, že nikto nechce prespať celý život. Pred spánkom všetci myslíme na to, že po čase vstaneme a vrátime sa k práci, k povinnostiam a zodpovednosti.

        Kým sú deti u rodičov, akoby spali v Božom chráme. Naberajú silu, odpočívajú v bezstarostnosti a primerane sa učia zodpovednosti a náročnosti. Nič im nenahradí to, čo majú dostať od rodičovskej domácej výchovy. Rodič má úlohu, ktorá spočíva v tom, aby včas prebudil dieťa zo spánku a snenia. Je potrebné, aby prebudil z detských snov a radovánok a umožnil mu vstať a samostatne žiť a konať. Nie hocijako, ale podľa svedomia, do ktorého má vstupovať Boh.

2.) Veľkňaz Héli bol starý a už dobre nevidel.

Sv. písmo hovorí, že: „...oči mu začali hasnúť.“ Ale vzápätí svätopisec dodáva, že: „Božie slovo nevyhaslo.“ Zrak môže človeku hasnúť, ale Božie slovo nikdy nevyhasne. V inšpirovanom texte počúvame, že Boh zavolal na Samuela. Ten si myslel, že ho volá Héli, preto podišiel k nemu. Héli ho však vrátil naspäť: „Spi ďalej!“ Boh volá ľudí odmala k svedectvu evanjelia. Každého volá po mene. Počíta s každým. Každý má svoje miesto v Božích plánoch. Nikto nie je opomenutý. Boh volá cez rodiča: „Vstaň a konaj v živote ako kresťan! Neprespi celý život v izolácii od evanjelia!

        Héli nevedomky vracal Samuela späť so slovami: „Choď spať!“ No v živote detí sa časom objavia ľudia, ktorí budú hovoriť a negatívne pôsobiť takto: „Len spite, žite ospalo, tzn. bez Krista, sviatostí, modlitby a Cirkvi.“ Ide o nebezpečný spánok, vlastne je to ilúzia životodarného spánku. Nielen to. Tu ide o spánok škodlivý, čo sa týka veci spásy. Treba urobiť všetko pre to, aby sme uchránili deti od takéhoto spánku a dožičili im iný, tzv. samuelovský, a to pod dohľadom Héliho, ktorým sú rodičia. Tí majú príležitosť na to, aby prebudili v dieťati aj túžbu po duchovnom povolaní. Možno niekde spí. Je prítomné v latentnom stave a čaká na podnet zo strany najbližších. Kresťanský rodič sa má usilovať zobudiť v dieťati záujem o zasvätený život.

3.) „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva!“

Zdá sa, že Samuel je pripravený. Jeho vyhlásenie je isté a zdravo sebavedomé. Rodičia chcú vychovať dieťa tak, aby malo sebavedomie, lebo takým patrí svet. Ak vychovávame dieťa vo viere, znamená to, že chceme pôsobiť tak, aby sa učilo podriadenosti Bohu – „...tvoj sluha počúva.“ Kresťan má mať neustále ucho pri Pánových ústach a pritom počúvať Božie slovo. Vo Sv. písme čítame, že: „... Božie slovo bolo v tých časoch vzácne.“

        Deti učíme v tom duchu, že Božie slovo je vždy vzácne a stojí za to sa obetovať pre to, aby sme mali k nemu zabezpečený prístup. Dôvod je jednoduchý: sám Boh sa nám prihovára. Deti sú pripravené na život vtedy, ak uveria, že Boh s nimi hovorí, že má niečo pre každého z nich. Keď sa rozhodnú podriadiť sa Božiemu slovu a riadiť sa podľa Božích zásad, vtedy sú pripravené do života. To sa nevylučuje, aj keď to nie je ľahké: byť zdravo sebavedomým a zároveň počúvať a prijať Božiu vôľu.

        Záverečná etapa Samuelovej formácie prebehla v chráme. Čítame, že tam posluhoval pod dohľadom Héliho. Rodičovská výchova má byť posilňovaná v chráme. Prítomnosť v kostole umocňuje, preniká a oživuje rodičovské pôsobenie. Bez Božej milosti človek nedokáže nič. Sám Ježiš sa všetkým, ktorí vychovávajú a formujú iných, prihovára slovami: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení.“ (Mt 11, 28)

Výpovedná hodnota

 

 

          Občas sa stretneme s výrazom „výpovedná hodnota“. Výraz znamená, že slovo alebo skutok určitého človeka vypovedá viac
či menej silno o určitej skutočnosti.

          V Jánovom evanjeliu v 1. kapitole nachádzame minimálne
2 dôležité otázky s veľkou výpovednou hodnotou. (Jn 1, 35 – 42)

          Prvú z nich položili dvaja učeníci Pánu Ježišovi, keď sa vybrali za ním: „Učiteľ, kde bývaš?“ Druhú otázku položil sám Ježiš, a to učeníkom, ktorí išli za ním: „Čo hľadáte?“

          Prvá otázka vypovedá o tom, že tí, ktorí ju položili, sú ľudia ovplyvnení pozemskými materiálnymi podmienkami života. Bývanie a domov patria medzi najdôležitejšie faktory, ktoré sa nás dotýkajú. Keď máme strechu nad hlavou, máme dobrý základ na to, aby sme sa v živote realizovali.

          Druhou otázkou Pán Ježiš naznačuje, že väčší význam ako vyššie spomenuté materiálne skutočnosti má to, na akom základe postavíme svoj život. Väčší význam má to, keď rozmýšľame nad tým, aké hodnoty je potrebné vyznávať. Alebo aké sú naše priority v živote. Čo znamenajú tieto zásady v praxi života?

1.   „Poďte a uvidíte!“

Pri tejto otázke máme dojem, že Ježiš chce učeníkom predstaviť štýl a komfort svojho bývania. Lenže chudobný Učiteľ z Nazareta toto v úmysle nemal. Ide mu o to, aby povedal, čo očakáva od ľudí, ktorí ho chcú nasledovať.

          Američanka Katie Ledecka je niekoľkonásobná olympijská víťazka a majsterka sveta v plávaní. Prednedávnom preplávala celú dĺžku bazéna so skleneným pohárom kakaa na hlave. Do cieľa doplávala bez toho, aby vyliala čo i len 1 ml nápoja. Toto dokáže iba majstrovsky trénovaný človek. Ak vôbec. Voda v bazéne bola relatívne pokojná. Dokázala by to Katie napríklad v rozbúrenom mori?

          Pán Ježiš od svojich nasledovníkov chce, aby niesli hodnoty evanjelia. Najprv vo svete pokojnom, nerozbúrenom, hoci aj tam je to nebezpečné. V pokojnom svete sme blízko k pohodlnosti a naše svedectvo môže takto stratiť účinnosť. Na druhej strane – vo svete rozbúrenom – je to náročné, lebo treba plávať proti prúdu. Tam však môžeme ukázať životaschopnosť svojej viery, tam nezaspíme na vavrínoch, tam len tak ľahko nespohodlnieme a neustrnieme na mŕtvom bode. Rozbúrené prostredie života nás dokáže udržiavať v evanjeliovej bdelosti.

2.) „Poďte a uvidíte!“

Pán Ježiš nechce povedať, že sa s myšlienkami evanjelia dostaneme všade a ľahko. Dnes sme vo svete svedkami jedného protikladu. V čom spočíva? Na jednej strane chceme mať všade dobrý prístup autom. Chceme zaparkovať pred budovou firmy, obchodným centrom alebo pred objektom, v ktorom sídlia rôzne služby. Na druhej strane je skúsenosť istého diaľkového vodiča, ktorý sa nedávno vrátil z cesty. Počas nej navštívil niektoré európske metropoly. Keď sa vrátil, skonštatoval: „Samý zákaz!“

          Aká je teda dostupnosť evanjelia? My ho chceme dostať všade, ale dnes už je príliš veľa zákazov. Najmä v Európe je samý zákaz. Dvere sveta akoby sa pred evanjeliom postupne zatvárali. Často treba vložiť aj nohu do dverí, aby mohlo evanjelium vstúpiť. Spĺňajú sa tak Ježišove slová o pomyselnej úzkej bráne, ktorá vedie do večnosti. Dnes obetavo potrebujeme hľadať a nájsť takúto úzku bránu, lebo veľké a pompézne vstupy sú obsadené a dobre strážené. Evanjelium na prvý pohľad nemá šancu. Úzka brána – to môže byť nejaké konkrétne ľudské srdce, nejaká rodina alebo evanjeliovo povedané – malé stádo... Týka sa to verných, ktorí si kontakt s Kristom udržujú za každú cenu.

3.) „Poďte a uvidíte!“

Pán Ježiš týmito slovami pohýna a povzbudzuje tých, ktorí majú ohlasovať dobrú zvesť. Mdlý a povrchní ľudia nie sú vhodnými kandidátmi na službu ohlasovania evanjelia.

          Nedávno som čítal na internete svedectvo istej učiteľky. Spomína, že učila v triede deviatakov. Mali čítať postupne daný text z knihy. Kniha priputovala k unudenej slečne v tretej lavici. Tá síce do knihy nazrela, ale vzápätí prevrátila očami, unudene si podoprela hlavu rukou a povedala: „Nechce sa mi, mňa to nebaví!“ Rozmýšľal som, čo by to znamenalo, keby sa niekto takto vyjadril v škole v mojich časoch...

          Sú ľudia, ktorým chýba zápal a záujem. Pred sebou majú prázdnotu, nie je tam nijaká ambícia či nejaký cieľ. Nič, iba prázdna hlava. Aj kdesi v evanjeliu sa píše, že na otcovu výzvu ísť pracovať do vinice, jeden zo synov odpovedal identicky: „Nechce sa mi.“ No potom si to rozmyslel a šiel.

          Ohlasovať evanjelium znamená vstať a ísť. Nešetriť pritom energiou ani časom. Odmietnuť niekedy vlastné pohodlie či úspech.

 

          Takéto počínanie si má vysoký stupeň výpovednej hodnoty. Ľudia sa musia prebudiť a všeličo prehodnocovať. V srdci mladého človeka sa má objaviť otázka: „Učiteľ, kde bývaš?“ Ona musí vzísť z ich vlastného vnútra bez donútenia. Za touto otázkou sa skrýva živý záujem, nie nuda. Skrýva sa za ňou túžba spoznať Ježiša zblízka a výsledok tejto komunikácie odovzdať svetu.

Klaňanie sa Ježišovi

 

 

          Pred niekoľkými rokmi som dostal do daru peknú obrázkovú publikáciu s názvom: Fotografie zo zákulisia Vatikánu. Dvojica autorov Pigozzi – Vian v nej uverejnili 300 unikátnych fotografii, ktoré sa týkajú dejín Vatikánu a služby pápežov až po súčasnosť. Najstaršia fotografia pápeža pochádza z pol. 19. stor. Odkedy existuje fotografia, odvtedy existujú aj pekné dobové fotografie, ktoré zachytili doboví fotografi. Na s. 128 je trojfotografia sv. Jána Pavla II. Robené sú vždy s odstupom času. Najprv vidíme Jána Pavla II. na vrchole síl, ďalšia ho zachytáva ako staršieho človeka poznačeného chorobami a posledná ho zachytáva ako starca, ktorý z posledných síl vedie liturgiu. Na každej fotografii má v ruke pápežský kríž – pastorál. Čo nám tieto fotografie hovoria?

          U sv. Marka nachádzame v evanjeliu zvolanie sv. Jána Krstiteľa: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa...“ (Mk 1, 7) Pápež sa na fotografii zohol pred majestátom toho, ktorý ho povolal do služby a celý čas ho viedol. Vek, choroby, zodpovednosť, problémy, najmä to spôsobilo, že pápež sa postupne zohýnal, aby bol na ňom viditeľnejší Kristus.

1.) Prvá fotografia Jána Pavla II.

Slovanský pápež je na nej vzpriamený. V ruke drží kríž, jeho hlava je na úrovni tej Ježišovej.

          Človek má obdobie, keď je na vrchole. Všetky ukazovatele a dôvody na spokojnosť sú v poriadku. Nie je nikým a ničím limitovaný. Srší energiou a ráznosťou. Má jedinečný pocit v živote, že kráča v jednote s Ježišom Kristom. Je presvedčený, že Boh je na jeho strane, lebo sa mu darí. Nemá veľa dôvodov na nespokojnosť. Oplýva primeraným sebavedomím. Myslí si, že to tak zostane navždy. Symbióza fyzických a psychických síl dosiahla vrcholný bod. Pre toto obdobie života platí výrok Sv. písma: „Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať.“ (Lk 12, 48) Tento výrok je nasmerovaný najmä na adresu tých ľudí, ktorí prežívajú tzv. plnohodnotný život. Nájde sa v ich talóne ochota pomôcť a využiť veľkú energiu na konanie dobra? Nie je tá energia nasmerovaná iba na svoju osobu?  Využívajú takíto ľudia svoj prebytok síl aj na službu Kristovi a Cirkvi? Alebo uznávajú iba potenciál sebectva?

          Anglickí producenti pripravujú celovečerný film o známom spevákovi, Elvisovi Presleym. Pomocou umelej inteligencie a virtuálnej reality pripravili akoby jedno koncertné vystúpenie. Vyberali z množstva fotografií a video materiálov. Výsledkom je Elvis, ktorý bude na vrchole síl a ocitne sa na javisku. Je to však len film, lebo aj Elvis zhasol a musel sa pokloniť Pánovi života a smrti.

2.) Druhá fotografia Jána Pavla II.

Fotografii by sme mohli dať názov: Pápež v rokoch. V ruke opäť drží pastorál. Ruka sa zdá pevná, ale hlava je vo výraznom stupni sklonená pri Pánových nohách na kríži. Je tam ešte energia na to, aby držal kríž vo svojich rukách. Symbolicky má hlavu sklonenú k Ježišovej päte kríža.

          Pán Ježiš počas svojho verejného účinkovania často navštevoval dom Lazára. Sv. písmo hovorí, že jedna z jeho sestier, Mária, si vždy sadla Ježišovi k nohám a počúvala ho. Podľa Ježiša si našla najlepší podiel. (Lk 10, 38 – 42)

          Skloniť sa k Ježišovým nohám je prejavom podriadenosti Ježišovi a prejavom ochoty sa jeho učeníkom do dôsledkov. Pri Ježišových nohách začína iná etapa učeníka Pána Ježiša. V tejto situácii si Ježišov učeník uvedomí, že je závislý na Kristovi, že mu chýbajú záchytné body a dôvody na pozemskú slávu a s tým spojenú absolútnu vitalitu.

          Človek si uvedomí, že musí prijať úbytok síl, ale nie úbytok Ježišovej lásky. Úbytok síl nezmenšuje, nedehonestuje a neničí Božiu lásku k nám. Práve naopak. Zisťujeme, že sami toho veľa nezmôžeme, ale že Boh koná v nás. Náš krok a myseľ už nie sú také suverénne, ale Pán cez nás ukazuje svoju neochvejnú silu.

3.) Tretia fotografia Jána Pavla II.

Pri pohľade na sv. pápeža máme pocit, že už ani kríž nedokáže držať v ruke, ale že Ukrižovaný drží jeho. Hlavu má hlboko pod úrovňou Ježišových nôh.

          Taký je ľudský život. Postupne naša hlava i naše údy klesajú, podstatne strácajú výkonnosť a človek smeruje k smrti. Jedine kríž nás udržiava v nasmerovaní na večnosť. Kríž je nositeľom pokory. Upozorňuje nás, že naša duša má svoje požiadavky, ktoré nebudú nasýtené týmto svetom. Prichádza nám na myseľ výrok Pána Ježiša: „Bezo mňa nemôžete urobiť nič.“  (Jn 15, 5) Kríž nás drží a podporuje našu bdelosť. Učí nás zbavovať nás zbytočností. Preosieva túžby a ambície. Ján Pavol II. na fotografii sa už nevládze pozerať pred seba, už nezdvihne hlavu. Pohľad je nasmerovaný dolu. Kristus je teraz absolútnym Vodcom. On nás vedie a my sa musíme učiť dôverovať mu a odovzdať sa do jeho rúk. Pre túto situáciu je výstižné zvolanie: „Do tvojich rúk, Pane, porúčam svojho ducha.“ (Ž 31)

         

          Počas svojho života sa dostávame na hranicu síl, možností, obetavosti. Trojfotografia pápeža ukazuje, ako prekračoval jednotlivé hranice a dostal sa až do terminálneho bodu poslušného Ježišovho služobníka.

          Ján Krstiteľ dosiahol pozemskú hranicu poznania. Slovami: „Hľa, Boží Baránok...“, sa jeho misia naplnila.  Jeho úloha bola predstaviť zástupom Baránka. Aj my sme k tomu povolaní. Máme predstaviť svojím životom Boha vo svojom prostredí až dovtedy, kým neprekročíme poslednú hranicu, t. j. hranicu časnosti a večnosti.

Zo skúseností troch mudrcov

 

        Pred niekoľkými rokmi vyslali vedci do vesmíru sondu. Jej úlohou bolo skúmať asteroid v istej vzdialenosti od Zeme. Nedávno prišli z vesmíru prvé vzorky hornín, ktoré sa v asteroide nachádzajú. Vedci teraz budú niekoľko rokov skúmať tieto prvky a následne ich vyhodnotia.

        Mudrci sú prvými vzorkami tých, ktorí Krista hľadali, našli ho a poklonili sa mu.  (Mt 2, 1 – 12) Poďme ich skúmať, aby sme zistili, čo obsahujú. Čím nás, dnešných hľadačov pravdy, môžu osloviť s odstupom 2000 rokov.

1.) Mudrci ukazujú, že treba vyjsť von.

Nielen oni, ale aj pastieri, ktorí sa zdržiavali pri svojich stádach, boli vedení akýmsi vnuknutím vyjsť von. Práve preto objavili hviezdu, ktorá im neomylne ukázala miesto, kde sa novonarodený Mesiáš nachádzal. Opakom tejto praxe je situácia Herodesa a jeho dvoranov. Tí ostali uzavretí v útrobách prepychu a honosnosti života, preto hviezdu Mesiáša nemohli vidieť. Táto pravda sa nám odporúča ako celoživotná úloha. Musíme vyjsť von, a to nielen fyzicky opustiť interiér svojho príbytku a zdržovať sa v exteriéroch, ale táto myšlienka má veľký dopad na naše vnútro.

a)   Vyjsť von s pravdou.

Táto pravda má vyjadrovať našu túžbu hľadať Boha, ale zároveň aj sporadickú neochotu zotrvať dlhodobo pri hľadaní pravdy. Nie vždy sa nám chce hľadať Boha, lebo viac nás motivuje blahobyt pozemského života, ktorý nemá ambíciu poháňať nás hľadať hlbšie pravdy.

b)  Vyjsť von s myšlienkou.

Koľko je vzácnych myšlienok, ktoré zostanú „utopené“! Koľko je dobrých myšlienok, ktoré neuzrú svetlo sveta, a to nielen preto, že by boli neprijaté vonkajším prostredím, ale aj preto, že autori týchto myšlienok nemajú ambíciu presadiť ich vo svete. Tieto myšlienky sa týkajú ľudskosti, obetavosti, podelenia sa s dobrami. Na tejto myšlienke musíme všetci viac popracovať, aby sme sa neuspokojili s tým, že žijeme v relatívnom blahobyte a nič negatívne na náš život netlačí.

c)   Vyjsť von s trýzňou svojej duše.

Mnohí ľudia zostávajú zablokovaní pred Bohom tým, že nechcú otvoriť pred ním svoje rany, ktoré utŕžili v živote. Aj tie treba odkryť tak, ako Kristus po svojom zmŕtvychvstaní ukázal na rany umučenia. Aj my máme otvárať svoje bolesti pred Bohom, aby ich on vyliečil, zacelil a posilnil naše vnútro.

2.) Mudrci sa po ceste zastavili na Herodesovom dvore.

Dopytovali sa na novonarodeného židovského kráľa. Je pravdepodobné, že zostali šokovaní, keď zistili, že táto myšlienka je v prostredí paláca neznáma. Ich prítomnosť spôsobila rozruch a mnohým prehovorila do svedomia slovami: „ Vy toto neviete? Vy, ktorí ste v srdci tohto tajomstva, ste o Mesiášovi vôbec nepočuli? Vy, ktorým sa pod oknami narodil Mesiáš, ste neboli schopní zachytiť túto svetovú udalosť?“ Mudrci sa domnievali, že novonarodený židovský kráľ bude v tomto prostredí úplnou samozrejmosťou. No zistili opak.

        Sv. Augustín vo svojich Traktátoch na Jánovo evanjelium kritizuje neschopnosť ľudí prijať Ježišovu náuku o láske k Bohu a k blížnemu. Píše takto: „Uvažujte so mnou, bratia, aké dve prikázania sú to. Veď vám musia byť veľmi známe. Nemôžu vám prísť na myseľ len vtedy, keď vám ich pripomíname; ony nesmú nikdy vymiznúť z vašich sŕdc. Neprestajne myslite na to, že treba milovať Boha aj blížneho... Na toto treba ustavične myslieť, o tomto treba rozjímať, toto treba dodržiavať, uskutočňovať, plniť.“ (LH I, zo dňa: 03. 01. 2024)

        Traja mudrci mali určite v duši podobné posolstvo. Obyvateľom Jeruzalema a okolia chceli povedať, že myšlienky na Mesiáša nesmú vymiznúť z ich sŕdc. Myšlienka na Boha nemá byť iba príležitostná, ale má byť trvalou súčasťou života človeka. Myšlienka na Mesiáša má byť uživotnená a rozvíjajúca sa v duši ľudí, ktorí po Mesiášovi túžili. Svojou krátkou návštevou v kráľovskom paláci zanechali odkaz, že o Mesiášovi treba rozjímať, dodržiavať to, čo hlásal a uskutočňovať v praxi života. Po tejto akejsi katechéze v pohanskom prostredí kráľa Herodesa pokračovali s dobrým svedomím za svojím cieľom.

        Ľudia dnes slávia Vianoce, ale paradoxne, mnohí neveria, že sa narodil Mesiáš. Aj im sa prihovárajú mudrci výčitkou: „Vy toto neviete? Vy, ľudia dnešnej doby, ktorí sa pýšite obrovským pokrokom a hovoríte, že ste civilizovaní ľudia? Neviete, že Kristus sa narodil pre vás a pre vašu spásu?“

3.) Putovanie troch mudrcov bolo dlhé.

Predpokladáme, že o tejto ceste viac nevedeli ako vedeli. Bola pre nich veľkým tajomstvom. Vnútorne však boli pripravení na to, že cesta bude náročná a dlhá. Aj bežne v živote povieme, že je pred nami dlhá cesta.

a)   Dlhá cesta, keď potrebujeme niečo pochopiť.

Je mnoho skutočností, ktoré v živote nepochopíme hneď, lebo nevidíme súvislosti. Až po rokoch, prípadne po desaťročiach, sa nám určité skutočnosti objasnia.

b)  Dlhá cesta, keď hovoríme o zotavení.

Ľudia, ktorí sa vystrábili z akýchkoľvek neduhov, potrebujú podstúpiť rehabilitáciu, t. j. potrebujú sa zotaviť. Aj človek, ktorý vedie dlhodobo hriešny spôsob života, po vyliečení Ježišom potrebuje čas na zotavenie. Boh nám ho umožní, aby sme sa adaptovali na novú situáciu slobodných ľudí. Takých ľudí, ktorí zanechali hriech a definitívne sa otvorili evanjeliu.

c)   Dlhá cesta, keď hovoríme o tom, že sa máme niečo naučiť.

Nikto sa nestal odborníkom v určitej oblasti hneď, z večera na ráno. Aj toto má svoje zákonitosti. Pred nami je dlhá cesta, keď chceme byť zruční, rozumní, tvoriví, cieľavedomí.

d)  Existuje dlhá cesta, počas ktorej sa učíme komunikovať s Bohom.

Potrebujeme sa najprv započúvať do Ježišovej prítomnosti. Je to logické, lebo on je Slovo a Slovo sa Telom stalo a prebývalo medzi nami. Keď je Kristus Slovom, musíme sa učiť započúvať sa doňho. Na Ježiša sa musíme zahľadieť. Aj táto myšlienka má svoju logiku, lebo evanjelium hovorí, že Ježiš prišiel ako Svetlo, ktoré osvecuje každého človeka. A každý, kto má zdravý zrak svojej duše, má toto Svetlo vnímať a sledovať ho. Máme sa učiť upriamiť svoj život a zrak na Krista. Kristus je cieľom nášho života. Tí, ktorí chcú trafiť cieľ, musia dobre zaostriť svoj zrak. Tí, ktorí nechcú minúť Krista ako cieľ svojho života, musia zacieliť na Ježiša tak, aby sa stal pre nich životným pravidlom a náplňou. On sám nás k tomu vyzýva slovami: „Poďte ku mne všetci...“

 

        Traja mudrci nám zanechali vzorky svojho správania. Je pre nás povzbudivé, že sa nikým a ničím nedali odradiť od svojej vízie. Ich cesta určite nebola jednoduchá, ale z duše nikdy nestratili ambíciu stretnúť sa s Mesiášom. Ich viera bola ukážková, vzorová a hodná nasledovania aj pre nás, súčasných kresťanov. Naša viera zvetráva. Mudrci nás povzbudzujú k tomu, aby sme sa pobrali na cestu a svoju „zvetranú“ vieru premenili na úrodnú záhradu, ktorá oplýva ovocím už na tomto svete, ale hlavne vo večnosti.

Závin

 

         Kto z nás by si nepochutnal na doma pripravovanom závine? Závin je koláč, ktorý má v strede väčšinou sladké tajomstvo. Pri konzumovaní závinu sa postupne z kraja dostávame do stredu. Tam očakávame najväčšiu koncentráciu dobroty. Závin je preto závinom, lebo je v ňom zavinuté to najsladšie dobro.

         Sv. Lukáš píše, že Mária: „...porodila svojho prvorodeného Syna, zavinula ho do plienok...“ (Lk 2, 1 – 14) Malý Ježiš bol ako závin, v ktorom je plnosť Božstva. Bol to Máriin batôžtek, ktorý sa stal najsladším darom pre celý svet. Izaiáš to potvrdzuje slovami: „Chlapček sa nám narodil...volajú mocný Boh...“ (Iz 9, 5 – 6) Prišiel na svet Boží Syn, ktorý prináša vykúpenie všetkým ľuďom. Tí stoja pred úlohou, aby tento spolu božsko-ľudský závin postupne odvíjali a zároveň ho spoznávali. On sám im v tomto diele aktívne pomáha. Ako?

1.)Ježiš rozvinul knihu. (Lk 4, 17)

Sv. písmo hovorí, že Pán Ježiš vošiel v sobotu do synagógy v Nazarete. Podali mu knihu proroka Izaiáša. On knihu rozvinul, lebo to bol zvitok. Urobil to preto, aby nám predostrel či rozvinul svoj plán. Tento plán obsahuje uistenie o tom, že prišiel kvôli nám, aby nás vykúpil.

         Niektoré starodávne kultúry nám zanechali o. i. aj písmo. Niektorí odborníci ho dokázali aj po takej dlhej dobe rozlúsknuť. Objavili totiž kľúč na prečítanie a pochopenie textov.

         Ježiš už 2000 rokov odvíja posvätné zvitky a chce, aby sme jeho slovám porozumeli. Zároveň nám pripomína, že kľúčom na pochopenie jeho slov je slovo láska. Ak pochopíme, že prišiel k nám z lásky, nekonečnej Božej lásky, potom ľahšie prijmeme tento zvitok ako posolstvo nádeje na večný život.

 

 

2.)Boh rozvinul plachty v Ježišovom hrobe. (Jn 20, 2 – 8)

Mária Magdaléna ako prvá zistila, že Ježišov hrob je prázdny. Túto skutočnosť si vybehli overiť Peter s Jánom. Čo objavili? Videli tam položené plachty a šatku, ktorá bola zvinutá na inom mieste v hrobe. Žiadne plachty neboli také silné, aby zabránili Ježišovmu zmŕtvychvstaniu. Svet nemá a ani nebude mať také materiály, ktoré by spútali a urobili nehybným Božie tajomstvo spásy. Popri všetkom úsilí ľudstva Boh vždy všetky pozemské putá rozvinie a dosiahne to, že jeho dielo bude naďalej slobodné a účinné.

Odborníci v stavebníctve vedia, ktoré materiály sa používali v minulosti a ktoré sa používajú dnes. Veda pokročila, materiály sú stále nové a nové. Ľudský pokrok umožňuje vyvinúť nové veci. Niet však takých materiálov, ktoré by čo i len pristavili Božiu vôľu, a nie to ju ešte zmarili.

Dokonca aj taký tvrdý materiál, ako je naše srdce, Boh dokáže obmäkčiť. Sú situácie, kedy vydávame povel srdcu, aby zostalo tvrdé a neprijalo Božiu ponuku spásy. Ako reaguje Boh? Sv. Hipolyt píše: „...my veríme slovám, ktoré pochádzajú z Božej moci. A Boh tieto slová zveril Slovu a Slovo ich hovorilo a nimi odvracalo ľudí od neposlušnosti, no nie násilím, akoby ich chcelo zotročiť, lež ich volalo k osobnému a slobodnému rozhodnutiu.“ (LH I, s. 342)

3.)Ježiš rozvinul plátno na vzkriesenom Lazárovi. (Jn 11, 44)

Ježiš prišiel do Lazárovho domu, až 4 dni po pohrebe. Keď ho vzkriesil k životu, povedal okolostojacim: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť.“

Pri istých príležitostiach ľudia povedia: „Mám zviazané ruky.“ Naznačujú tak, že nemôžu konať v istej veci, lebo im v tom niečo bráni (predpisy, normy, zákony, atď.)

 

Častejšie však nastáva situácia, podľa ktorej sú ľudia previazaní so zlom, a nemôžu sa oslobodiť. Vtedy prichádza Ježiš a tým, ktorí sú pri ňom hovorí: „Porozväzujte ho!“ Akoby hovoril: „Ujmite sa ho! Rozviňte to, do čoho sa zamotal a pomôžte mu, aby sa vrátil do života.“ Buďme oporou tým, ktorí zápasia so svojimi slabosťami. Pomôžme im, aby rozvinuli a zničili plachty hriechu, ktorý ich opantáva.

 

Výrok: „Porozväzujte ho!“ má paralelu s iným výrokom: „Vy im dajte jesť!“ (Mk 6, 37) Boh chce, aby sme s ním spolupracovali, keď chce rozvíjať a rozvinúť radostné posolstvo spásy, ktoré nám priniesol v malom betlehemskom Dieťati.

Línia ohlasovania viery

 

         V istej rodine sa zaoberali gazdovstvom. Mali menšie gazdovstvo, na ktorom pracovala celá rodina, vrátane detí, keď nemali školské povinnosti. Každý rok sa tešili z darov, ktoré im hospodárenie prinieslo. Tešili sa z úrody na poli, ale aj z úžitku, ktorý prináša maštaľ. Domáca pani mala vo zvyku každý rok urobiť niekoľko balíčkov z týchto produktov a rozniesť ich chudobnejším v ich okolí. Posielala s nimi deti. Deti sa spočiatku zdráhali a vraveli: „Mama, pošli to po  niekom inom, nemusíme tam ísť my.“ Odpoveď matky bola jednoznačná: „Chcem, aby ste tam išli práve vy. Chcem, aby ich zaniesol niekto z rodiny. V živote sa vám to zíde.“

         Vianočné obdobie mám hlása, že sa narodil Boží Syn, Mesiáš. Boh nám poslal dar – Vykupiteľa a Spasiteľa. Neposlal hocikoho, ale svojho jednorodeného Syna. Chcel, aby práve on ako najvzácnejší dar zostúpil
do ľudského spoločenstva. Zostúpil a nasýtil najchudobnejších. Vlastne,
celé ľudstvo bolo chudobné, lebo nepoznalo Mesiáša. Bez poznania Mesiáša je život človeka chudobnejší. Sám Mesiáš, Boží Syn, neskôr povolával ďalších,
aby radostnú zvesť ohlasovali vo svete. Nie hocikoho, ale tých, ktorých prijal
za svojich a povolal ich do služby.

         My, ktorí sme spoznali evanjelium, nemusíme trpieť duchovnou chudobou. Radostná zvesť evanjelia napĺňa naše duše. Ako sa to prejavuje v praxi života?

1.) Dôležitý je potenciál

Potenciál človeka sú možnosti, ktoré umožňujú vykonávať určité poslanie. Potenciál na ohlasovanie evanjelia sa dokonalým spôsobom prejavil v živote
sv. Jána. (Jn 20, 2 – 8) Prejavujú sa tu dve formy potenciálu: prvý sa týka mladosti – fyzických síl, rýchlosti. Tento potenciál Ján využil na to, aby bol
pri hrobe prvý. Je to logické, pretože ako mladý človek bol na vrchole síl. Každý zdravý mladý človek takýmto potenciálom oplýva. V dnešnom svete sa práve toto považuje za ideál, ktorý  je propagovaný médiami. Sv. Ján nezostal iba
pri tomto potenciáli. Na svet uviedol aj druhý, dôležitejší. Je to potenciál úcty, pokory a rešpektu voči autorite. Prejavilo sa to tým, že síce sv. Ján pribehol k hrobu ako prvý, ale umožnil Petrovi, aby on vošiel do hrobu ako prvý.

         Ukázalo sa, že potenciál úcty, pokory a rešpektovania autority povýšil
nad potenciál, ktorý propaguje tento svet. Optimálnym riešením je, ak by mladosť vyznačujúca sa mladosťou, fyzickými silami a talentami, bola zapojená do vyššieho stupňa potenciálu úcty a rešpektovania autority. Dnešnej generácii mladých ľudí sa toto odporúča ako tzv. „jánovský typ“ ohlasovania evanjelia v tomto svete. Jeho životný príbeh poukazuje na jeho duchovné bohatstvo.

2.) Schopnosť napojiť sa na hlavnú líniu evanjelia

Hlavnú líniu ohlasovania Ježišovho zmŕtvychvstania predstavujú: Mária Magdaléna, Peter a Ján. Títo protagonisti boli prví, ktorí sa objavili
pri Ježišovom hrobe. Týmto je ich svedectvo hodnoverné. Ďalšie generácie kresťanov sa na túto líniu môžu napojiť. V súčasnosti prebiehajú v našich mestách a dedinách rôzne výkopové práce. Kope sa hlavná línia, napríklad telekomunikačných služieb a vytvorí sa možnosť prípojky. Ľudia sa môžu pripojiť a čerpať produkty. Niekde sa však ľudia nepripoja. Tie prípojky sú dočasne mŕtve. Tak je to aj pri ohlasovaní evanjelia. Sú rodiny, spoločenstvá, ktoré čerpajú z hlavnej línie evanjelia. Ale žiaľ, časté sú aj prípojky, ktoré sú dočasne mŕtve. Stále čakajú na oživujúci prvok, ktorý ich uvedie do spásonosnej činnosti. Niekedy ich môžeme ovplyvniť a povzbudiť k tomu aj vlastným príkladom.

         Hlavnú líniu teda tvoria: Mária Magdaléna, u ktorej je výrazný prvok emócie. Evanjelium hovorí, že stála pri hrobe a plakala. Emočný prvok bol u nej silno zastúpený. Takto dávala najavo stratu svojho milovaného Učiteľa.
Na druhej strane sú stĺpy apoštolského zboru – Peter a Ján. Dávajú sa do pohybu až na základe emočného podnetu zo strany Márie Magdalény. Na rozdiel od nej sa však prejavujú racionálnym spôsobom. Rozhodnú sa, že si informáciu o prázdnom Ježišovom hrobe overia. Podnikajú cestu k Ježišovmu hrobu.

         Cirkev potrebuje pri prijímaní a ohlasovaní Božích právd oba prvky. Mária Magdaléna určite nezazlievala Petrovi a Jánovi, že si idú dané skutočnosti overiť. Na druhej strane, Peter a Ján nevytýkajú Márii Magdaléne jej emotívne opísanie situácie. Oba prvky by mali byť v rovnováhe. Nemôžeme nebyť emotívni, keď stojíme pri betlehemských jasliach. Môžeme zostať zatvrdliví, keď vidíme chudobu betlehemskej maštale? Môžeme chladní, keď počúvame zvesť o tom, ako Herodes navždy umlčal betlehemských chlapcov? Toto všetko musí pohnúť naším vnútrom. Na druhej strane nemôžeme tieto pravdy a pohnútky nechať v zlatom obale, musíme ich konfrontovať s tvrdou realitou života. Emotívny prvok musí byť účinne a duchovne plodne prenesený do života, ktorý sa vyznačuje logikou a niekedy aj tvrdou racionalitou života.

3.) Z rybára sa stal evanjelista

Nikto z ľudí by takúto kombináciu nevymyslel. Pre Boha to však nebolo nemožné. Práve naopak. Určité prvky zázemia života rybára sa preniesli
aj do Jánovej služby pisateľa a ohlasovateľa evanjelia. Na čo konkrétne myslíme?

a)    Pri rybolove treba počítať aj s neúspechom. Evanjelium hovorí o tom, že niektoré pokusy apoštolov – rybárov – boli neúspešné. Pri ohlasovaní evanjelia máme pocit – nie raz – že sme neúspešní. Výsledok je neprimeraný náročnosti prípravy na ohlasovanie. Veľká námaha, úsilie a viditeľnosť účinku je minimálna. Takto to aspoň vidíme my, ľudia, svojimi obmedzenými schopnosťami.

b)   Rybári museli pred rybolovom skontrolovať siete a lode. Všetko muselo byť v 100%-tnom stave, aby si nemohli nič vyčítať. Aj pri ohlasovaní evanjelia (či už oficiálnom alebo neoficiálnom) robíme takisto určitú revíziu. Nechceme nechať nič na náhodu. Ohlasovaniu evanjelia musí zodpovedať čo najdokonalejšia úroveň života viery.

c)    Rybári museli pracovať v spoločenstve. Dnes tomu hovoríme tímová práca. Boli neustále v kontakte a navzájom si na mori pomáhali. Pri ohlasovaní evanjelia je takisto dôležitá súčinnosť a spolupráca. Nemala by tam byť rivalita či nezdravé pretekanie sa pri dosahovaní výsledkov. Dôležitá je podpora rôznych spoločenstiev, tímov, rodín a jednotlivcov. Štiepenie rozrieďuje výsledky ohlasovania evanjelia. Naopak, jednota, súdržnosť a spolupatričnosť v dobrom i v zlom môže vytvoriť dobrý predpoklad na bohaté ovocie pri ohlasovaní evanjelia.

Keď zohľadníme tieto momenty z čias rybolovu a premietneme ich
do praxe Cirkvi, ľahšie pochopíme skutočnosť, podľa ktorej sa Ján – bývalý rybár – stal pilierom ohlasovania evanjelia. Akýkoľvek predpoklad, ktorý sme dostali od Boha do vienka, môžeme plodne využiť pri svedectve o Kristovi. Duch Svätý nám poukáže na prostriedky a cesty, ktoré môžeme využiť. Aj toto je
tzv. „jánovský systém“, ktorý nikdy nestratí svoju atraktivitu a platnosť.

 

Pán Ježiš sa vyjadril, že jeho radostná zvesť je adresovaná najmä chudobným. Svet trpí značnou chudobou. Platí to po stránke materiálnej,
aj po stránke duchovnej. Cirkev sa usiluje zmierňovať dopad materiálnej chudoby a odstraňovať duchovnú tým, že ohlasuje evanjelium. Sám sv. Ján o tom hovorí, že ohlasuje „Slovo života.“ (1Jn 1, 1 – 4) Je našou úlohou toto Slovo života podávať ďalej. Sami sa ním živíme, ale podávame ho aj ďalej. Tak ako to v praxi doviedol do dokonalosti Pánov miláčik, sv. Ján apoštol a evanjelista.

Prvý sviatok vianočný

 

         Predstavme si, že nám zavolá niekto známy. Podáva nám správu o tom, že sa niečo stalo. Správa je pre nás významná, či už je dobrá alebo nepríjemná. Aby sme mali vo veciach jasnejšie, kladieme do telefónu otázky: Kto? Kedy? Kde? Ako?

         Každý rok slávime narodenie Pána Ježiša. Hoci túto udalosť dôverne poznáme, každý rok nás akoby prekvapovala a nanovo oslovovala. Preto sú namieste každoročné otázky: Kto? Kedy? Kde? Ako?

1.)Kto?

Úlisný a zločinný kráľ Herodes sa pokúsil zmanipulovať mudrcov od východu. Povedal im: „Choďte a dôkladne sa vypytujte na Dieťa!“ (Mt 2, 1 – 12) Hoci nevedomky, ale účinne nám dal do života podnet, aby sme skúmali, kto je to Dieťa, ktoré sa narodilo v Betleheme. Toto skúmanie neslúži iba pre našu informáciu, ale hlavne na to, aby sme ho dokonalejšie nasledovali. My túto možnosť často zanedbávame, na čo nás upozorňuje sv. Ján Krstiteľ. Vyčíta nám našu nevšímavosť a nedbanlivosť. Hovorí: „Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte.“ (Jn 1, 19 – 28) Vianoce nás povzbudzujú k tomu, aby sme Ježiša, Mesiáša, sústavne hľadali a nikdy nerezignovali.

2.)Kedy?

Mesiáš prichádza v plnosti času. Boh sľúbil židovskému národu, že Mesiáš príde. Nepovedal presný dátum. Neustále prízvukoval, že ľudia majú bdieť.

         Podľa Božieho slova prví, ktorí počuli správu o jeho narodení, boli pastieri. Boli to ľudia, ktorí boli zvyknutí sledovať oblohu. Evanjelium hovorí, že: „...v noci bdeli a strážili svoje stádo.“ (Lk 2, 1 – 14). Boli zvyknutí na to, že sa treba dívať hore a sledovať, čo obloha hovorí.

         Bokom nezostali ani mudrci. Tí sa vyznali takto: „Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“ (Mt 2, 1 – 12) Kto bol zvyknutý dívať sa hore, nepotreboval poznať presný čas Mesiášovho narodenia. Ten, kto sa životom díva hore a verí vo večnosti, preňho sa Pán rodí vždy!

 

3.)Kde?

Každý vie, že Pán Ježiš sa narodil v Betleheme. Od čias sv. Františka z Assisi si ľudia robievajú betlehemy. Sú drevené, plastové, papierové, ale hlavne – idylické. Dopĺňajú ich svetielkami, lampičkami, lebo vedia, že skutočný Betlehem bol chladný.

         Podstatné však je, aby sme v sebe nosili betlehemskú atmosféru. Betlehem odmietal, aby sa tam Ježiš narodil.  V hostinci nebolo miesta. Aj v sebe niekedy registrujeme snahu Ježiša neprijať a zároveň odmietnuť všetky podnety na zveľadenie viery. Chlad totožný s chladom betlehemskej jaskyne, vieme vyprodukovať aj my. Ježiš sa napokon narodil mimo ľudských príbytkov, aby potom, paradoxne, klopal na dvere každého ľudského srdca a ponúkal spásu. A bude tak robiť stále. Vianoce sú akýmsi klopaním na naše tvrdošijné srdce,  ktoré sa má podvoliť Ježišovej nástojčivej láske.

4.)Ako?

Ľudia majú tendenciu upravovať skutočnosti. Vianoce nie sú výnimkou. My sme si Vianoce „prisladili“. Tak, ako si niektorí z nás prisladia čaj alebo kávu, tak si „prisladzujeme“ aj Vianoce. V kostoloch sa to prejavuje výzdobou súvisiacou s ľudovou zbožnosťou. Ale aj ako „prisladenie“ vianočného času nás môže voviesť k autentickému odkazu Vianoc. Sv. otec František píše: „...scéna narodenia Pána osobitným spôsobom nás pozýva cítiť a dotýkať sa tej chudoby, ktorú Boží Syn vzal na seba pri vtelení. Implicitne nás volá, aby sme ho nasledovali na ceste poníženosti, chudoby a sebazáporu, ktoré vedú od jaslí v Betleheme až na kríž.“

         Naša cesta viery má mať tendenciu opúšťať „prisladkú“ príchuť nasledovania Krista a hľadať autenticitu odkazu vtelenia Božieho Syna. Ale k tomu nám môže pomôcť aj atmosféra Vianoc v kostole, lebo aj do ozdobných prvkov v Božom priestore vkladáme svoju vieru. Akýkoľvek vianočný ozdobný prvok nech nám pripomenie, že Vianoce sú ponukou Boha vrátiť sa k Betlehemu a k autentickému životu podľa evanjelia.