Ako prijať Ježiša

 

          V španielskej Barcelone sa vyníma nádherný chrám architekta Gaudího. Volá sa Sagrada  Família. Stále nie je dokončený. Jedným z architektov, ktorí dostali príležitosť pokračovať v diele Gaudího, bol istý Etsur Soto, Japonec. Ten po čase konvertoval na katolícku vieru. V jednom rozhovore sa vyjadril, že Európania majú tendenciu všetko si podriadiť, podmaniť a ovládať. Aj prírodu. Ďalej hovorí, že tí, ktorí žijú východnejšie, sú stavaní inak. Oni si nechcú prírodu podmaňovať, ale žiť s ňou v súlade. A to aj napriek tomu, že sa u nich vyskytujú búrky, povodne a tsunami...

          Pán Ježiš katechizuje svojich učeníkov a hovorí, že bude trpieť, zomrie krutou smrťou, ale na tretí deň vstane z mŕtvych (Mk 9, 30 – 37). Zároveň učí, že ho musíme takto prijať (Kto prijíma mňa....prijíma aj toho, ktorý ma poslal.) Hovorí, že sa máme učiť žiť v súlade s touto pravdou, a to aj napriek tomu, že správa o Ježišovom umučení zapôsobila na jeho učeníkov a priaznivcov ako tsunami... Nikto z ľudí nemohol vziať Ježišov osud do vlastných rúk a podmaniť si ho. Ježiš musel splniť vôľu Otca, ktorý ho poslal na svet.

Ako máme prijať Ježiša?

1.)                             Ježiša máme prijať ako toho, ktorý „žije a kraľuje naveky vekov“.

Takto sa končia mnohí liturgické modlitby. „Lebo Pán je živý...“ Takto spievame v ktorejsi piesni pri liturgii. Vyššie spomínaný architekt Antonio Gaudí používal živé tvory ako vzor či model. Napríklad živých ľudí z ulice alebo aj živé zvieratá, z ktorých vyrábal odliatky. Všetky tieto živé prvky sa objavili v interiéri alebo na fasádach chrámu Sagrada  Família. Z mŕtveho materiálu by osoh nemal, ale zo živého áno.

          My máme úžitok, síce z umučeného, ale živého Pána. Kristus je živý a prináša život a ako taký môže neustále formovať náš život. 

2.)                             Ježiša treba prijať ako takého, v ktorom sa snúbi staré s novým.

V istom časopise, ktorý sa zaoberá problematikou bývania, sa objavili rôzne vzory interiéru. Boli tam fotografie nového bývania až v modernistickom štýle. Potom zábery priestorov, ktoré riešili všetko po starom, tradične. Nakoniec sa objavili zábery, ktoré zachytili odvážny počin – kombináciu starého s novým. Všetko bolo spracované na vysokej úrovni.

          Náročnou úlohou nás, veriacich, je zladiť nové so starým bez ohľadu na to, či považujeme evanjelium za starú a tradičnú súčasť života alebo sa u nás objaví ako nový, doteraz nepoznaný prvok. Je umenie kombinovať staré evanjelium s novou dobou. Evanjelium nám však pripomína, že „nové víno treba naliať do nových nádob.“ (Lk 5, 39) Evanjelium treba vždy považovať za nové víno, ale myslenie človeka môže zostarnúť v módnom svete bez Boha.

          Spomeňme si na Ježišovo premenenie. Na vrchu sa rozprával s predstaviteľmi starého sveta (Mojžiš a Eliáš), ale so sebou si vzal tých, ktorí reprezentujú nový svet (Peter, Jakub, Ján) (Mt 17, 1 -9). Iba v Ježišovi sa môže kombinovať staré s novým tak, aby mal človek z toho úžitok pre večný život.

3.)                             Ježiša prijímame v súlade s jeho prienikom do nášho života.

V matematike sa s pojmom prienik stretávame. Napr. prienik jednej množiny do druhej, pričom vzniká nová množina, ktorá obsahuje prvky pôvodných množín.

          Viera preniká do každodennej praxe života. Vytvára sa nový život, ktorý obsahuje Božiu milosť a tá má ambíciou preniknúť myslenie a konanie človeka. Vzniká akoby nový človek, ktorý prijal Pánovo evanjelium, ale pritom stojí pevne na zemi. Ide o Boží prienik do postavenia človeka, aj keď je vysoké. O prienik Boha do povinností, aj keď je ich mnoho, ale aj o prienik do radostí a úspechov, aj keď si človek myslí, že nič a nikoho nepotrebuje. Viera je v podstate vystavením „zelenej“ Božej prítomnosti v živote. Boh vstupuje, formuje a pripravuje človeka tak, aby prinášal primerané ovocie.

 

          Občas počujeme výraz, podľa ktorého je niečo kompatibilné s niečím. Ide o súlad, zlučiteľnosť určitých vecí tak, aby spolupracovali a komunikovali spolu. Ľudia sa vždy zaujímali o to, či viera v Boha môže korešpondovať s ich životom. Viera človeka dvíha, dáva mu zmysel, posilňuje ho a motivuje k skutkom, ktoré mu pripravujú cestu do Božieho kráľovstva. Viera život nedeformuje, ale dáva mu vnútornú náplň a vonkajšiu podobu, ktorá sprítomňuje samotného Krista v pozemskom svete.

Ježišove slová

 

Sú situácie, kedy na slovách záleží. Rodičia učia svoje deti tzv. zázračné slová – ďakujem a prosím. Pripomenú, že tieto slová otvárajú ľudské srdce.

          Pre osamelého človeka má každé slovo, ktorým sa mu niekto prihovorí, cenu zlata. Nehovoriac o tom, že ľudské slovo môže búrať predsudky a stavať mosty.

          Pán Ježiš uzdravil hluchonemého človeka a pritom povedal jediné slovo: „Effeta!“ (Mk 7, 31 – 37). Pánovo slovo má veľkú silu a hodnotu.

1.)         V istých situáciách slová starostlivo vyberáme.

Napr. pri formulovaní nejakej žiadosti alebo pozdravu. Vtedy dávame pozor na každý detail.

          Pri Božom slove nemusíme byť veľmi prieberčiví. V rámci liturgie sv. omše vyjadrujeme presvedčenie, podľa ktorého stačí „iba slovo“ a naša duša bude uzdravená. Čítame a počúvame Božie slovo s takým úmyslom, že nás môže uzdraviť? Ak navštevujeme bohoslužby pravidelne, snažíme sa pripraviť si dušu tak, že pokrm Božieho slova padne na úrodnú pôdu? Je naša účasť na slávení iba akoby náhodná, trpená alebo zameraná na užitočné prijatie pokrmu spásy?

2.)   V bežnej komunikácii medzi ľuďmi nie raz počujeme: „Dávam ti slovo!“

Znamená to, že niekto sa za niečo zaručuje. Tie naše ľudské záruky bývajú nestabilné, prelietavé, ale aj Boh prehovoril a záruku svojej lásky dal vo svojom Synovi, keď povedal: „Dávam vám Slovo.“ T. j. svojho Syna, ktorý vás vykúpi a spasí. Boh nie je nemý. Boh prehovoril, lebo nám posiela Božie slovo. Ako reagoval človek na dar Slova, ktoré poslal Boh? Zbavil sa Slova za 30 strieborných (cca 60 Eur), a to v osobe zradcu Judáša. (Mt 26, 14 – 16)

          Na druhej strane píše sv. Pavol: „...všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky...“ (Flp 3, 8)

          Aká je naša reakcia na slovo Boha? Vtedy je správna, ak pohne mysľou človeka, aby vykročil a pohol svojím statickým postojom viery. Nech je pre nás akcia vyššie citovaného sv. Pavla inšpiráciou!

3.)         V slovenčine existuje výraz: slovné spojenie.

Ide o spojenie niekoľkých slov. Aká bude sila evanjelia vo svete, keď tí, ktorí uverili, spoja svoje slovo s tým, ktoré zoslal Boh? Keď svoj život zladia s Božím slovom, vznikne taká symbióza, ktorá bude silná v každom protivenstve.

          V súdnej praxi existuje výraz: slovo proti slovu. Vyjadrujeme tým určitú patovú situáciu. Horšie je, keď je slovo človeka a jeho život proti Slovu, ktoré prichádza, aby nám prinieslo spásu. Výraz dnešného sveta viac a viac, žiaľ, potvrdzuje túto myšlienku deštrukcie človeka. Snažme sa obhajovať Božie slovo praxou života!

 

          V rámci rôznych stretnutí a konferencií sa používa výraz: odovzdávam slovo... Človek dokáže v spoločenstve odovzdávať slovo. Nech je nás táto situácia výzvou, aby sme ho dali aj Bohu. Boh rozpráva, aj keď mlčí! Ale keď hovorí (sv. omša), je to slávnosť, ktorá svojou vznešenosťou a obsahom sýti dušu poslucháča.

Božia dynastia

 

          Občas sa stretneme s výrazom dynastia. Ide o to, že na určitom území vládnu členovia jedného rodu, rodiny dlhší čas, dlhšiu dobu.

          V určitom slova zmysle vytvárame dynastie vtedy, keď si odovzdávame vieru. Ak je v rodine táto myšlienka živá, vzniká Ježišova dynastia, ktorá je veľkým požehnaním. Ako sa to prejavuje v praxi? Pomôžme si úryvkom evanjelia. (Lk 8, 9 – 21)

1.    Ježiš učí a okolo neho je veľký zástup.

Všetci ho počúvajú. Podstatné je, že na istý čas všetko dali bokom, všetky svoje povinnosti a okolnosti, o ktorých hovoríme, že sa  nedajú odložiť. Príklad Ježišových poslucháčov nás povzbudzuje k presvedčeniu, že chvíle strávené s Ježišom nie sú strateným časom.

2.    K Ježišovi sa chcú dostať jeho príbuzní.

Ide o jeho Matku a ďalších z rodiny. Nie je im to umožnené, lebo Ježiša obstúpil dav poslucháčov a dostať sa k nemu je nemožné.

          Tu máme príklad pokory a trpezlivosti, nie pasivity. Niekedy treba čakať na dobré veci a nebyť náhlivý, čo je črtou dnešných čias. Všetko chceme tu a teraz. Ježišovi príbuzní poslali odkaz a výzvu – Sme tu a tešíme sa na teba! Ich čakanie bolo aktívne, lebo s Ježišom komunikovali aj na diaľku. Aj keď Boh nekoná hneď podľa našich predstáv, nestraťme kontakt. Boh dá v pravý čas to, čo potrebujeme.

3.    Ježiš vyzdvihuje tých, ktorí plnia Božiu vôľu.

Hovorí o nich, že sú jeho skutočnou rodinou. Toto je nadčasová úloha. Žiť tak, ako chce Boh, a nie ako diktuje svet. Ten, ktorý sa usiluje takto žiť, má úžitok, zážitok a jeho život nikdy nebude prežitok. Úžitok ako pokrm pre hladnú dušu. Zážitok ako stimul k obdareniu a jeho život bude vždy aktuálne nasmerovaný na Božie kráľovstvo.

Srdce

 

        V r. 2023 dokončili 1. slovenský mrakodrap-Eurovea Tower. Stojí v Bratislave. Meria 168 metrov a nachádza sa v ňom 46 poschodí. V televízii o ňom vysielali dokument. S kamerou vošli do ešte rozostavanej budovy a povedali: „Nachádzame sa v srdci celého objektu.“

V súčasnosti lekárska veda aj s pomocou techniky pokročila. Dnes si dovolia vojsť s kamerou do srdca človeka. Možno majú aj tí lekári zvláštny pocit, keď si uvedomia, že sú v srdci iného človeka.

Je dôležité, aby človek niekedy vstúpil do svojho vlastného srdca. Prečo? Pán Ježiš hovorí, že človeka poškvrňuje to, čo vychádza zo srdca: „...zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť...“ (Mk 7, 21 – 23)

Prečo je dôležité, aby sme sa zamerali na svoje srdce?

1.)   Gesto

Dnes žijeme v dobe, v ktorej sú v móde veľké až ostentatívne gestá. Paradoxne, nemusia nič znamenať.

        Futbalista domáceho mužstva strelil gól. Desaťtisíce fanúšikov sa dostalo do vytrženia. Hráč sa rozbehol smerom k tribúne. Spojil prsty oboch rúk, vytvoril z nich srdce a ukázal ho fanúšikom. Táto symbolika dostala dav do ešte väčšej extázy. Hráč chcel takto vyznať, aké veľké srdce má pre fanúšikov. Po čase ho vystriedali. Neuniesol to. Kopol do plastovej stoličky pri odchode z ihriska. To srdce tam   už nebilo...

        Dobré nastavenie srdca nespočíva vo veľkých gestách, ktoré sa míňajú účinku, ale v tom, že s ľahkosťou konáme drobné diela.

2.)  Nastavenie srdca

Ako každé ráno otec si sadol do auta, aby porozvážal rodinu za povinnosťami. Hneď zbadal, že tu niečo nesedí.  Výška sedadla. Dorastajúci syn sa už totiž oboznamoval s interiérom auta a sedadlo si nastavil podľa seba, nevrátil ho do pôvodnej polohy.

        Srdce veriaceho človeka má byť nastavené v duchu evanjelia, ktoré má veriaci často počúvať. Toto nastavenie treba neustále aktualizovať, tzn. srdcu sa treba venovať. AK to človek nerobí, jeho srdce nastaví svet – a to podľa svojho. Dotyčný to možno ani nezbadá. Srdce človeka má byť stále pod Božím dohľadom.

 

3.)  Dedičstvo

Na úrade notára sa otvorili dvere. Pojednávanie sa skončilo. Drobné skupiny účastníkov sa vyrojili na chodbu. Niektorí hneď odchádzali domov, iní ešte živo prejednávali výsledky dedičského konania. Zazneli aj takéto uznanlivé hlasy: „Rozdelili to múdro, mali srdce.“

        Niekedy je situácia taká, že po materiálnej stránke nieto čo dediť z rôznych dôvodov. Ale jedno možno dediť stále – srdce! Rodičia a príbuzní odovzdávajú srdce, spôsob života, zmýšľanie a hodnotový systém. Toto dedíme chtiac-nechtiac aj bez oficiálneho dedičského konania.

 

        Srdce je vždy „v kurze“. Nikdy nebude devalvovať. V ňom je princíp nášho života. Máme žiť tak, aby mali v tomto svete čo odovzdať a iní čo dediť-srdce.

 

Našli sme...

 

        V dnešnej dobe sa obce a mestá chcú pochváliť údajom o prvej písomnej zmienke. Prakticky niet u nás obce, ktorá by sa o tento údaj nezaujímala. Sme hrdí na svoju históriu a s radosťou a hrdosťou vyhľadávame o tom akékoľvek informácie.

        Delegácia takejto obce sa vrátila z archívu s touto radostnou správou: „Našli sme to! Údaj bol overený, našiel sa dôkaz o prvej písomnej zmienke.“ Právom mali dôvod na radosť.

        Sv. Peter komunikuje s Pánom Ježišom pričom Učiteľ ponúka civilizovaný odchod: „Aj vy chcete odísť?“ Je to reakcia na voľbu, ktorú dostali mnohí Ježišovi učeníci. Niektorí ju aj využili a Ježiša opustili. Peter rozmýšľal inak. Povedal: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“
(Jn 6, 69) Je to to isté, ako by povedal: „My sme už našli, nepotrebujeme už nič hľadať. Našli sme zmysel života, našli sme ideál, za ktorým pôjdeme.“ Rozhodnutie Šimona Petra a jeho kolegov bolo nezvratné s výnimkou Judáša. Ako k tomu došlo, že Ježiš bol pre nich všetkým?

1.)Apoštoli zistili, že popri Ježišovi povyrástli.

Starší ľudia o svojom dospievaní veľa povedať nevedia. Dospievanie je skôr témou súčasnosti. V minulosti nebol čas na zvláštne prežívanie dospievania. Už ako deti mali na starosti nejaké rodinné povinnosti. Na sladkosti dospievania nebol čas. Ľudia sa akoby skôr stali dospelými oproti dnešným deťom. Mnohí ľudia povedia, že ani nemali nejakú špeciálnu mladosť. Treba však zdôrazniť, že nijaký extrém nie je dobrý. Lebo aj detstvo a dospievanie má mať svoje čaro.

        Učeníci pri Ježišovi dospeli relatívne rýchlo. Myslíme na dospievanie duchovné, nie fyzické – veď skoro všetci už mali svoje rodiny.

        Byť blízko pri Ježišovi predstavuje určité riziko. Ježiš nás bude dvíhať vyššie. Je to sprievodný znak komunikácie s ním. Kráčať s ním vyššie znamená niekedy vystúpiť aj na Kalváriu.

2.)      Apoštoli zistili, že pri Ježišovi sa stávajú slobodnejšími.

Učeníci nepotrebovali veľa času na to, aby zistili, že sú v jeho prítomnosti slobodnejší (3 roky). Videli, že ich Učiteľ odmietal niektoré predpisy Zákona, lebo zotročovali človeka a tým stratili svoj význam. Zistili, že aj Ježiš má určité požiadavky. Uňho nemá miesto bezzásadovosť, pričom stanovuje nové kritériá, ktoré prinášajú nový život a neprijímajú sa ľahko. (odpustiť 77 ráz, stať sa služobníkom vo vzťahu k blížnym). To boli požiadavky, s ktorými učeníci museli vnútorne bojovať a až tak prijať Ježišove tézy. Ježišova sloboda nie je zadarmo.

        Sloboda v Kristovi neznamená, že on zruší všetky požiadavky a normy pre večný život. Práve naopak. Stanovuje nové, ale tak, že sa už meniť nebudú. Stávajú sa nadčasovými a budú mať zmysel a úžitok pre tých, ktorí ich príjmu za svoje. Nič ideálnejšie pre Božie kráľovstvo nebude ako je poznanie Ježiša Krista.

3.)  Ježiš dáva výnimočnú nádej.

Kdesi sa konali voľby. Tie sú súčasťou nášho života. Istý človek dal hlas svojmu kandidátovi. No po určitých krokoch tohto zvoleného kandidáta konštatoval: „Hanbím sa za svoju voľbu. Choval som plané nádeje.“

        Chlapec po skončení ZŠ nastúpil do učilišťa. Chcel sa naučiť remeslu. Dostal sa k určitému majstrovi odborného výcviku. Ten mal už dobré meno. Starší kolegovia mu vraveli: „Za to, čo sa u neho naučíš, sa nikdy nebudeš hanbiť.“

        Sv. Pavol svojho času napísal Rimanom: „Nádej nezahanbuje.“ (Rim5, 5) Za to, čo sa naučíš od Ježiša, sa nikdy nebudeš hanbiť. Život apoštolov to potvrdzuje. Apoštol národov píše na inom mieste: „...nehanbi sa za svedectvo v našom Pánovi...“ (2Tim 1, 8)

        Poslaním tohto sveta je vsugerovať nám, kresťanom, aby sme sa za svoju vieru v Ježiša Krista hanbili. Toto sa nesie od vzniku kresťanstva až do dnešných čias. Kresťania nie raz prežívajú zbytočný komplex menejcennosti. Konajú tak pod nátlakom a názorom sveta. Hanbiť sa treba za iné. Napríklad za to, že odmietame evanjelium alebo ho prijímame v instantnej forme, t. j. rozpustené v bludoch a zmätkoch tejto doby. Niekedy si pod vplyvom tejto tendencie ani nevychutnáme nádej vyplývajúcu z evanjelia. My, kresťania, sme stále v strehu. Veľa energie míňame na to, aby sme sa vyhýbali a odrážali dehonestujúce názory a útoky tohto sveta.

        U sv. Jána čítame: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš a proroci...“ (Jn 1, 45) Toto oznámil Filip Natanaelovi. Mnohí ľudia hľadajú to alebo toto, ale nie Toho, tzn. samotného Pána. Keď spoznáme jeho, všetko ostatné stratí svoju dôležitosť. Platí biblické: „Hľadajte Pána, kým ho možno nájsť...“ (Iz 55, 6)

Chlieb z neba

 

       Istý človek sa vrátil domov zo zahraničia. Pracoval tam niekoľko rokov. Keď sa vrátil domov, rozprával o svojich skúsenostiach. Svoje rozprávanie vždy zakončil touto vetou: „Nič ti tam nespadne z neba iba tak.“ Všetko, čo dosiahol, je výsledkom veľkého úsilia. Každý a všade žiada od človeka výkon. Je pravdou, že bez úsilia a námahy sa človek nikam nedopracuje.

       Ježiš hovorí o sebe, že je chlieb z neba. On je Boží Syn, ktorý zostúpil z neba a ponúkol sa nám ako chlieb. Tiež nespadol „iba tak“. Prijal ľudskú prirodzenosť, narodil sa do ľudského spoločenstva, pracoval a vyučoval na Božiu slávu a svoj život ukončil bolestnou smrťou na kríži. Toto všetko malo svoj význam. Jeho obeta bola potrebná. Prečo je Ježiš pre nás chlebom z neba?

1.)         Naši predkovia zvykli zabaliť chlieb do obrúska.

Niekde tento zvyk ešte pretrváva. Vždy, keď ho išli krájať a podávať, museli najprv obrúsok rozbaliť.

       Pomyselný obrúsok Pána Ježiša a jeho Tela je chudoba, v ktorej sa narodil a v ktorej prežil celý pozemský život. Patrí tam aj jeho nevýslovné utrpenie a krutá smrť na kríži. Každý, kto chce uveriť v neho ako v Božieho Syna, musí tento pomyselný obrúsok rozbaliť a preniknúť do podstaty. Bez pochopenia Ježišovej chudoby, utrpenia a smrti by sme veľa z jeho poslania nepochopili. Tento prienik do Ježišovho tajomstva môže dokázať iba viera. Ona jediná má schopnosť preniknúť cez šat Ježišovej postavy do vnútra poslania, ktoré mal na tomto svete. Tento obrúsok na Ježišovi odvíjame vždy s úctou a s láskou. Len tak pocítime sladkosť a hodnotu viery v neho.

2.)         Vždy, keď sa dokončieva proces pečenia chleba, niekto naň pozrie, povie: „Už je upečený a pripravený.“

Niektorým ľuďom stačí iba jeden pohľad na to, aby zistili, či je chlieb upečený, alebo mu ešte niečo chýba.

       Aby sme boli pripravení na prijatie chleba z neba, musíme sa pozrieť na kríž a uvedomiť si, že Ježišova obeta bola vykonaná aj za mňa. Som pripravený prijať tento čistý chlieb ako ovocie Pánovej obety alebo ho prijímam iba automaticky, bez myšlienky.

       Prijímanie eucharistického chleba má byť sprevádzané uvedomením si pravdy, podľa ktorej Ježišova obeta bola vykonaná aj za moje hriechy. Ježišova obeta je dokonalá, ale moja príprava trpí občas nedostatkami. Častý pohľad na Ukrižovaného nám pomáha vrátiť sa do reality.

3.)         Spomínam si na čas strávený v základnej vojenskej službe.

My, mladí, ktorí sme narukovali, sme sa k strave ani nedostali. Prebiehali nás starší, ktorí dostali kompletný obed. Kým sme my prišli na rad, niekedy už nebolo čo jesť. Stalo sa aj to, že v polovici obeda velitelia zavelili: „Vstyk, odchod!“ Okamžite sme museli vstať a odísť. Mohli sme však jedno urobiť. V kuchyni pri okienku bol nakrájaný chlieb. Bohuvďaka, bolo ho dosť. Každý si bral plnými priehršťami a kládol ho do vojenskej kapsy. Chlebom sme suplovali nedostatok varenej stravy. Chlieb sa nám vtedy zdal ako pokrm v núdzi života.

       Eucharistický chlieb je dar a pokrm najmä pre núdznych tohto sveta. Človek sa môže ocitnúť v núdzi materiálnej i duchovnej. Eucharistický chlieb mu pomáha preklenúť všetky neduhy a ťažkosti spojené s pozemským životom.

       Pri návšteve banky som si všimol slogan. Bola to reklama na jeden z bankových produktov. Znel takto: „Ak budete používať tento náš produkt, už vás nič nezastaví.“

       Ak budeme prijímať chlieb z neba, nič nás nezastaví na ceste za Kristom. Nijaká ťažkosť alebo absencia nejakého dobra. Eucharistický chlieb nás pohýna k tomu, aby sme za Kristom neochvejne kráčali. Nehanbime sa priznať, že eucharistia je pre nás všetkých, ktorí môžeme byť v stave akejkoľvek núdze.

Všetci veríme, že eucharistia, to je sám Kristus. Ten je darom nebies. Ježiš sa identifikoval s chlebom života. Jeho prítomnosť cítime denne. V sile tohto pokrmu sa snažíme vykonávať si svoje povinnosti a hlavne vytrvať vo viere.

       Eucharistia je chlieb z neba, a to preto, aby sme vo večnosti našli pôvodcu tohto pokrmu, Ježiša, Božieho Syna.

EŠTE PÁR SLOV O CHLEBE...

 

       Občas vidím pri kontajneri na odpad pohodený chlieb. Býva už od dažďa premočený, rozťahaný po okolí. Hostinu si z neho urobili vtáci, pridali sa mačky, aj iná háveď.

Pripomína mi to Ježiša. Jeho Sv. Telo bolo akoby „rozťahané“ Annášom aj Kajfášom či inými židovskými predstaviteľmi a hlavne Pilátom z Pontu. Nakoniec si na ňom zgustli tí najagresívnejší a najprimitívnejší – žoldnieri, ktorí ho mučili a ukrižovali.

Ježiš často hovorieval o svojom tele – eucharistii. Hovorieval, že on je „pravý chlieb z neba“, že on je ten „chlieb, ktorý zostúpil z neba a dáva život“, a napokon, že on je „chlieb života“. (Jn 6, 24 – 35) Čo možno o tomto vzácnom pokrme povedať každodenným spôsobom?

 

1.)Skupinka ľudí vošla do jedálne. Hľadala voľné miesto na stolovanie.

Miestnosť bola už takmer prázdna, no služba ešte nedala stoly hygienicky do poriadku. Napokon si našli miesto za stolom, na ktorom dominovali omrvinky. Ktosi povedal: „Tu niekto nedávno jedol chlieb.“ Počas svojho života dokážeme nájsť aspoň omrvinky dobra. A ak vieme, že za nimi stoja ľudia, ktorí prijímali eucharistický pokrm, tak vieme, že tento pokrm bol pre nich všetkým. Iba v sile eucharistie dokážeme konať Božie skutky, ako ich spomína evanjelium. Aj omrvinky dobra na stole nášho života stačia na to, aby sme postúpili na večnosť. Aj omrvinky dobra stačia ako svedectvo pre iných, že sme eucharistický chlieb neprijímali nadarmo.

 

2.)„Čo máme jesť?“ spýtal sa študent doma po návrate z internátu.

Typická otázka , lebo ju poznajú mladí aj starí, deti aj rodičia. Odpoveď rodičov znela: „Chlieb, lebo je pôst.“ Mladý ohrnul nos, ale pôstnu disciplínu narušiť nechcel, a tak si
na chlebe pochutil.

       Dnešný človek hľadá módne veci, to, čo je atraktívne.  Ide mu o prestíž a postavenie. Eucharistický chlieb je jednoduchý svojím výzorom. Cirkev nič „lepšie“ nemá ako je Pánovo telo. Ono nie je módnou skutočnosťou. Nie je ani vecou prestíže ani spoločenského postupu. My radi hľadáme exkluzívnejšie skutočnosti, no na eucharistickom pokrme nič také nenájdeme, iba strohosť, pokoru, poklonu, mlčanie a oddanosť.

 

3.)       Do obchodu vbehol tesne pred záverečnou

zákazník. Hľadal chlieb, ale v tom čase už bol vypredaný.

Pracovníka sa spýtal, či im nejaký nezostal. Išli sa pozrieť a s veľkou úľavou konštatovali, že ešte jeden bochník zostal. Zošuchol sa a zapadol medzi ostatné pečivo, takže ho nebolo vidieť.

Najhoršie je, keď eucharistický pokrm „zapadne“ medzi iné skutočnosti. Nie je dobré, keď sa sprofanizuje a dá s na úroveň takých vecí, ktoré nemajú nič spoločné s pokrmom duše. Človek potom hľadá niečo na duchovné osvieženie a nenachádza nič, čo by mu prinieslo pokoj. Potom musí prácne vymaniť eucharistický chlieb spomedzi iných lákadiel a znova objaviť čaro Božieho chleba z neba.

Núdza nie raz človeka k takémuto kroku privedie, aby hľadal a nachádzal. Lebo možno ten pravý chlieb z neba zapadol, čo sa týka nášho záujmu o poschodie nižšie. Treba sa pred Pánom zohnúť a pokloniť a aj pokľaknúť, aby sme jeho úžitok znova objavili.

 

Eucharistia vyvoláva v človekovi tzv. sväté túžby. Motivuje, aby prijímajúci túžil po vyšších veciach. Ona aj udržiava človeka v tomto nastavení. Čím častejšie ju prijímame, tým viac po Bohu túžime.