Vianoce a pastieri

 

 

               Ťažko by sme si vedeli predstaviť Vianoce bez zmienky o pastieroch. Božie slovo evanjelia im pripisuje priam exkluzívnu úlohu – povzbudení anjelom mali byť prví, ktorí mohli nazrieť do útrob betlehemskej maštale a uvidieť narodeného Božieho Syna. Ich úloha je o to čestnejšia, o čo viac schybili duchovní pastieri vtedajšieho Izraela – farizeji a zákonníci. (Lk 2, 1 – 14) Obyčajní pastieri s čistou dušou a menšou vzdelanosťou ako farizeji, sa stali skutočnými svedkami prítomnosti Spasiteľa v ľudskom spoločenstve. Čo je cenné a hodné zamyslenia, keď sledujeme, ako sa zhostili svojej úlohy?

1.)         Pastieri v noci bdeli a strážili svoje stádo.

Svoje povinnosti vykonávali nanajvýš zodpovedne. Niet pochýb, že sú to správni ľudia na správnom mieste. A takých hľadá Boh, aby im dal úlohy, ale zároveň aj odmeny. Ich úloha ísť do Betlehema bola pre nich životným poslaním i odmenou.

       Jedine narodený nový Pastier, dobrý Pastier, Pastier všetkých pastierov, mal tú moc, že im prerušil čas nočného bdenia. A nielen to, ale povolal ich aj k sebe, aby sa s nimi stretol a umožnil im prvú historickú adoráciu živého Krista. A oni, aj keď silno pripútaní k svojmu povolaniu, neodolali vyššiemu vnuknutiu.

       Žneme v dobe, v ktorej máme čas nastavený doslova na sekundy, jedna povinnosť v rýchlom slede strieda druhú. Často počúvame ponosy, že nemáme na seba čas až do takej miery, že my, veriaci, upúšťame od základných prvkov poklony Pánovi (sv. omša, modlitba). Takto sa môže viera v Boha vytratiť a zaniknúť. Betlehemskí pastieri nás vo svojej jednoduchosti a spontánnosti zahanbujú. Neboja sa prerušiť svoju zodpovednú prácu a venovať sa Božskému Dieťaťu, ktoré prináša spásu. Po tomto posvätnom úkone sa určite vrátili k svojej práci. Stretnutie s Božím Synom bolo pre nich životnou udalosťou. Prečo by nemohlo byť aj pre nás?

2.)         Pastieri bránili stádo najmä pred divou zverou.

Ide o večný a nikdy nekončiaci údel pastierov všetkých čias – chrániť zverené stádo pred neľútostnou pravosťou sveta. Nikdy nevedia, z ktorej strany nepriateľ príde. Ale už vedia, z ktorej strany môžu očakávať pomoc – zo strany betlehemského Dieťaťa, lebo dobrý Pastier sa stal patrónom tých, ktorí bránia a chránia vznešené skutočnosti života. Dravosť sveta má záujem ničiť vieru a aj tých, ktorí sa zasadzujú za myšlienky evanjelia. Dravosť, nenávisť, podvod, úlisnosť, atď. sú silné zbrane tohto sveta. Ale kresťan má eucharistický Betlehem, spoločenstvo a pohľad hore, odkiaľ prichádzajú vnuknutia a povzbudenia. Slabí, nemajetní, nevzdelaní pastieri s tými istými prostriedkami Mesiáša spoznali, zaradovali sa a ho aj ohlasovali. Prečo by sme to nedokázali aj my?

3.)         Všetci, ktorí pastierov počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. (Lk 2, 16 – 21)

Pastieri sa zrazu ocitli za katedrou či kazateľnicou v prenesenom slova zmysle. V prípade novozákonných pastierov to chápeme ako samozrejmú vec. Duchovní pastieri stoja za ambónom a katedrou. To je ich povinnosť a služba.

       Od betlehemských pastierov by sme očakávali skôr historky viac či menej uveriteľné z pastierskeho prostredia. A možno kvôli deťom aj  trochu prifarbené. Objavením Mesiáša a poklonou sa ich svedectvo dostalo na kvalitatívne vyššiu úroveň. Do konca života zostali legendami a priekopníkmi pri hľadaní Boha.

        O čo vyššie má možnosť vystúpiť náš život, keď bude obsahovať stopy prítomnosti Boha?! Všetci môžeme stúpať, ak udelíme Kristovi výsostné právo pôsobiť v našej duši. AK za nás bude hovoriť život, bude to najdôležitejšia katedra, na ktorú môžeme vystúpiť. Nezáleží na tom, kde sme, čo robíme, aké máme vzdelanie. Podstatné bude naše napojenie na zdroj milosti – na Krista.

       Na pastieroch z Betlehema je cenné, že sa nebáli vykročiť nepoznaným smerom. O Mesiášovi určite počuli, že má prísť. Je obdivuhodné, ako zvládli komunikáciu s anjelmi, ktorí ich vyslali do Betlehema a ako zvládli komunikáciu s Mesiášom, ktorý ich vítal na prahu maštale. Pochopili, že prepojenie neba a zeme je realitou. Staňme sa aj my pastiermi, aby sme o tom svedčili pred dnešným svetom!

Kritéria večnosti

Na Slovensku máme veľa kultúrnych pamiatok. Niektoré sú pekne zrenovované a slúžia svojmu účelu. Iné procesom renovácie prechádzajú a iné čakajú na svoju príležitosť a popritom aj chátrajú. V lete stála pred zrenovovanou historickou budovou kaštieľa skupina turistov a čakala na vstup. Niektorí hovorili:" Konečne je to obnovené a konečne nás pustia dnu". Išlo o nedočkavých milovníkov kultúrnych pamiatok.

Čo je večnosť? Je to trvalý stav života s Bohom. Večnosť väčšinou obchádzame, tvárime sa, že ju nevidíme, že sa  nás táto záležitosť netýka. Ale raz ju pre nás otvoria...Pre každého z nás ju otvoria. Večnosť nepotrebuje renováciu, lebo je to príbytok Boha. Obnovu potrebujeme my, ak chceme, aby sa nám otvorili tie správne dvere. Boh si nás pripravuje tak, aby sme večnosť zo svojich myslí nevytratili.

1.,V bežnej praxi života používame výraz- vhodný, nevhodný. Napr. je vhodná alebo nevhodná doba na niečo? Je vhodný okamih pre nejakú aktivitu, alebo nie? Je vhodný čas na nejaké rozhodnutie alebo nie? Sú situácie, kedy časovú /ne/vhodnosť posúdime správne, ale niekedy sa aj pomýlime.

Existujú úvahy na tému vhodnosti alebo nevhodnosti spôsobu, podľa ktorého mienime niečo urobiť. Čas ukáže, či náš postup bol vhodný alebo nebol. 

Boh je jediný, ktorý dokáže správne posúdiť napr. vhodnosť času alebo spôsobu odchodu človeka do večnosti. My, len môžeme hádaťprečo niekto zomrel vo vysokom veku a prečo dieťa zomrelo hneď po narodení. Prečo niekto trpel kým zomrel a niekto odišiel ako blesk z jasného neba. Boh každého volá po mene a každého individuálne k sebe pozýva. On vie, čo nám každému osoží pre večný život. Všetko ordinuje tak, aby nám to bolo užitočné, keď odchádzame na druhý svet a aby to bolo užitočné tým, ktorí nás na večnosť vyprevádzajú. A to niele fyzicky, ale aj modlitbami.

2.,Máš všetko? To je notoricky známe otázka, ktorú adresujeme niekomu z rodiny, kto odchádza z domu. Aká je jeho reakcia? Pozrie sa do zrkadla, pošmátra vo vreckách a možno nazrie aj do aktovky. To všetko preto, aby sa uistil, že na nič nezabudol. Je pravda, že všetko budeme mať až vo večnosti, ale sme povinný podrobiť sa sebakontrole, či zodpovedáme Božím predstavám. 

Pohľad do zrkadla. Ide o to, ako vyzerám fyzicky, ale najmä duchovne. Niekedy si kladieme rečnícku otázku: ako teraz budem vyzerať pred ľuďmi? Skôr sa zamestnajme otázkou ako vyzerám pred Bohom, či sa snažím svoj duchovný profil vylepšovať.

 Preskúmať vrecká. A to preto, aby sme zistili, či nenosíme zbytočnú záťaž. Najmä, či si nedávame do depozitu života hriechy, ktoré je potrebné oľutovať a následne v atmosfére sviatosti vyznať.

 Pohľad do tašky. Občas je žiadúce, aby sme urobili vo veciach revíziu, vytriedili a doplnili čo treba. Najmä zdroje milosti-sviatosti potrebujeme dopĺňať, aby sme boli v primeranej duchovnej kondícii. 

3.,Nie raz sledujeme, ako sa vyvinú určité rozhovory či rokovania na najvyššej úrovni. Už vopred sú známe témy a body, ktoré budú predmetom rokovania. Niekedy sa treba pýtať, inokedy vedieť odpovedať. 

Raz sa bude Boh pýtať každého z nás. Nijaký formulár otázok a odpovedí, vopred vypracovaný, neexistuje. Nie je možné ho stiahnuť z nejakej stránky a použiť. Máme čítať evanjelium. Čítať a uvažovať. To, čo sa pýta Ježiš v evanjeliu, bude predmetom aj nášho skúmania. Ježiš je čitateľný. Znamená to, že jeho myšlienky sa dobre čítajú, ale  aj to, že jeho myšlienky nie sú falošné, ale každý vie, o čo Bohu  ide. Ježišove slová nie sú pascou, sú pravdivé a konečné. Neskrýva nikdy v rukáve nejaké eso, aby nás ponížil a oklamal.

Jedna z liturgických piesní začína slovami:" Hľa, otvára sa brána nebies dokorán a oko hľadí ta k nebeským výšinám" /JKS 417/. Myšlienka vyjadruje túžbu človeka po večnom spojení s Bohom a zároveň ho uisťuje, že on nie je nikdy skúpy na milosti. A už vôbec nie na milosti večného života. On otvorí každému, kto svojim životom na túto bránu zaklope. 

Dispozícia pre Božie kráľovstvo

Každý z nás pozná výraz- zaspať. Mnohí vieme, zistiac na vlastnej koži, čo to môže znamenať v praxi života. Tento výraz dávame do súvisu skôr s negatívnymi skutočnosťami. Napr. zaspať na štarte v prípade športových pretekov znamená, že niekto už tú stratu nemusí dohnať a tak príde o víťazstvo. A zrejme väčšina z nás má na rováši moment, keď sme zaspali do školy, do práce, na vlak atď. Nehovoriac o situácii, keď nám niekto vytkol, že sme z nejakého dôvodu zaspali dobu...Väčšinou ide o momenty, ktoré chápeme skôr negatívne. 

Ale je minimálne jedna pozitívna situácia, ktorá vzniká vtedy, keď niekto zaspí a tak odíde do večnosti.  A odíde pripravený. Občas počujeme dialóg: ako zomrel?. Len tak zaspal. Určití ľudia sa uložia na nočný t.j. čiastočný odpočinok a zobudia sa v atmosfére odpočinku večného. Ide o odpočinok, ktorý vyjadruje naša liturgia  slovami: Odpočinutie večné daj im Pane, a svetlo večné nech im svieti. Nech odpočívajú v pokoji. 

1.,Starý zákon prináša veľmi pekný výraz ohľadom známej biblickej postavy-Jóba. Jeho životné peripetie poznáme. Ale keď po dlhých rokoch zomrel, svätopisec uviedol dôležitú poznámku-Jób zomrel sýty svojich dní.

 Ale životná sýtosť to nie sú iba úspechy, radosti, ovácie, ocenenia. Do sýtosti života treba zaradiť aj kríže a životné bolesti. Ide o všetko, čo sa do človeka "zmestí". Charakter a veľkosť človeka sa ukazuje najmä v situácii, kedy musí niečo znášať. Niekedy aj dlhodobo musí ukazovať veľa hrdinstva a statočnosti.

 Keď niekto prezentuje svoj projekt, ponúka najprv z neho ukážky. Ukážky musia byť silné, motivačné a presvedčivé. A  nakoniec môže z toho vzniknúť ukážkové dielo, ktoré mnohých zaujme. Môže vzniknúť aj ukážkový život, ktorý sa nezakladá na blahobyte materiálnom, ale na ukážkovom zvládnutí náročných životných situácii. Odkaz takéhoto života je potom pamätný a plný svedectva až do takej miery, že plný sýtosti si odíde po odmenu k Bohu do večnosti. 

2.,V živote postretáme dosť ľudí, ktorých označujeme ako darcov. V tom najlepšom slova zmysle. Myslíme napr. na tých, ktorí darovali krv. Sú takí, ktorí dajú prehlásenie, že darujú telesné orgány, ak si to vyžiada situácia a niekto bude v núdzi. Evidujeme aj takých ľudí, ktorí dajú určité vzácne veci do dražby a výťažok putuje na pomoc núdznym. 

Vrcholom však zostáva, keď niekto daruje život. Iste aj vtedy, keď víťaz daruje život zajatcovi, ale aj vtedy, keď matka prinesie na svet deti. Daruje život. Nie je to hocičo, ale naplnenie pozemského poslania. Nie je to jednoduché priviesť na svet potomstvo, vychovať ho  a postaviť na cestu. Je to proces, ktorý si žiada zodpovednosť, trpezlivosť, pokoru a nezlomnú vôľu. Je veľkou vecou, ak niekto dostane do vienka aj vieru v Boha a poctivý príklad statočného života. S takouto výbavou by sa človek vo svete nemal stratiť. Matky sú tie, ktoré idú na maximum. Keď dávajú fyzický život, dávajú všetko. Keď dávajú výchovu, dávajú ešte viac. A keď dávajú lásku, viac už dať nemôžu.

3.,Pred časom som videl v TV reportáž o nejakej bani, ktorú už dávno zavreli. Pamätníci už iba spomínali a hovorili, že niet čo ťažiť. A že možnosti ďalšej ťažby sú minimálne. 

Existujú dva protichodné postoje vo vzťahu k tomuto svetu. Niektorí ľudia hovoria, že z nášho sveta niet čo "ťažiť", lebo , vraj, všetko je v ňom zlé. Iní zastávajú opačný názor a idú po dobrách  a bonusoch tohto sveta "pohlave" a to bez akejkoľvek kritiky a rozmyslu. Obidva názory sú extrémne. Sú však ľudia, ktorí ponúkajú unikátny spôsob života. Oni síce ťažia dobrá z tohto sveta a tešia sa z nich, ale zachovajú pritom správnu mieru, ktorú im diktuje svedomie. A túto hranicu snáď niekdy neprekročia. Svet nemožno "zatvoriť" preto, že je zlý alebo preto, že jeho benefity môžeme bezhlavo zneužívať. Múdrosťou od Boha sú obdarení tí ľudia, ktorí získavajú a ťažia dobrá sveta. Napr. spoznávajú svet, sú aktívni, venujú sa priateľom a skúšajú aj nové veci.  No popri tom nazabudnú byť vďační a vedia, kedy dosiahnu situáciu určitej sýtosti. Tej sýtosti, ktorá sa nemeria iba hmotnými statkami a zážitkami, ale aj duchovnými dobrodeniami. Vtedy je v živote človeka správna rovnováha a harmónia. Kto využije dobrá sveta, má hľadať aj dobrá, ktoré ponúka Boh. 

O niektorých ľuďoch sa hovorí, že zaspali " na vavrínoch". Myslí sa tým skutočnosť že zleniveli, že stagnujú a že už nemajú čo ponúknuť. Ale sú aj takí, ktorí zaspia, lebo si zaslúžia vavríny Božej odmeny. Boh si ich povolal preto, lebo namiesto pozemských pochvál je čas na nebeskú korunu, ktorá sa už nikdy nestratí. Zaspať a prebrať sa v Božom náručí je to najlepšie, čo si môžeme priať. 

Večný domov.

Počas svojho pozemského života absolvujeme mnohé akcie a podujatia: spoločenské, kultúrne, športové i náboženské. Vždy keď ich niekto organizuje, chceme , ako ich účastníci, vedieťniektoré informácie. Aspoň tie základné. Napr. kedy je odchod a kedy príchod domov. Keď vkročíme po čase do svojho domu sme šťastní a vďační za to, že máme svoje zázemie. Pozemských návratov a príchodov domov je mnoho. Ani by sme ich nedokázali spočítať. Jeden bude definitívny a nik z ľudí nevie, kedy ten okamih  preňho nastane. Ide o prekročenie prahu večného domova. Skôr ako sa tak stane, pripomeňme si niektoré dôležité skutočnosti, ktoré dobre poznáme. 

1.,V spoločnosti evidujeme ľudí, ktorí sú bez domova. Vlastnou chybou alebo nepriazňou iných sa dostali mimo skutočnosť, ktorú nazývame domov. Je ich mnoho, a ich počet ešte rastie. Najhoršia je pre nich zima. Treba si všimnúť fakt, že nepoužívame výraz-ľudia bez domu, ale bez domova. Lebo tento výraz je plnší a obsahovo  bohatší. 

Tí, ktorí sú pokrstení, nie sú nikdy ľuďmi bez domova vo večnosti. Kristus si ich krstom akoby poznačil, že patria jemu. Ich život má nádej a perspektívu, ak dokázali milosť krstu rozvinúť do podoby, ktorá je milá Bohu. O nich platí:"...keď sa tento stánok-náš pozemský dom rozpadne, máme od Boha príbytok nie rukou zhotovený, ale večný dom v nebi" /2 Kor 5,1/. Kresťania nie raz žili na zemi ako ľudia bez domova a to pre silu svojho svedectva. No Božiu domovinu im nikto vziať nemôže. 

2., Veľmi často sa v našom slovníku objavuje výraz-domácnosť. O čo ide? Domácnosť to sú ľudia,  vzťahy, jedlo, upratovanie, hygiena atď. Do domácnosti pozemskej treba neustále investovať. Materiálne,  ľudsky i duchovne.

Boh má svoju domácnosť. To sú anjeli, to sú svätí a vôbec všetci, ktorí otvárali svoju dušu pre Božie milosti a odišli z tohto sveta v stave priateľstva s ním. Do Božej domácnosti patrí jedine láska. Tam, kde je láska je skutočný život. Do Božej domácnosti nikto investovať nemusí. Urobil to Boh raz a navždy tým, že poslal svojho Syna, aby sa za nás obetoval a pripravil nám nehynúci príbytok vo svojom kráľovstve. Tí, ktorí sú obyvateľmi Božej domácnosti, si užívajú "slobodu, ktorú im vydobyl Kristus" /Gal 5,1/.

3., V slovenčine existuje výraz-podomácky. Je logické, že doma sa správame podomácky. Znamená to, že sme uvoľnení, nestrojení. Cítime sa voľne. Keď ideme medzi ľudí, už sme iní. Doma z nás všetko napätie väčšinou opadne.

Viera znamená byť s Bohom podomácky. Byť s ním uvoľnený bez strojenosti a pretvárky, lebo tá by nám aj tak nepomohla pred jeho prenikavým pohľadom. Boh nás chce mať v prirodzenej rovine a podobe. Kňaz pri sv. omši hovorí tieto slová pred obradom umývania rúk:"Prijmi nás Pane v duchu pokorných a v srdci skrúšených a naša dnešná obeta nech nájde zaľúbenie v tvojich očiach". Táto charakteristika má vyjadrovať naše postoje viery, ktoré máme tak podomácky prezentovať pred Bohom. Pre Boha nie sme cudzinci, ale jeho domáci a on nás chce trvalo hostiť vo svojom domove. Sv. Pavol to vyjadril takto:"...už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny" /Ef 2,19/. 

Prežívame obdobie Adventu. Slovo "adventus" znamená príchod. Očakávame narodenie t.j. príchod Božieho Syna. Prijmime ho do svojho srdca, aby bol u nás ako doma. On bude čakať na ten náš príchod pred jeho tvár a uisťuje nás, že pohodlie jeho domácnosti nebudeme nikdy ľutovať. 

Keď padajú mosty...

Podľa informácii, ktoré sme dostali včera v správach, je isté, že na Slovensku je cca 2000 mostov, ktoré sú v havarijnom stave. Údajne sa nachádzajú jeden stupeň pod vrcholným bodom stupnice, ktorý signalizuje  definitívnu deštrukciu.  Ako to už býva u nás, nie sú peniaze, aby sa mosty dali do poriadku. Ak sa nenájdu, mosty budú padať.

Evanjelium hovorí tom, že za Jánom Krstiteľom prichádzajú ľudia rozličných spoločenských vrstiev. Majú jedinú otázku: čo máme robiť? /Lk 3, 10-18/. Naznačujú, že ich život sa začína rúcať. U mnohých z nich sa dá hovoriť, že sa nachádzajú blízko bodu zrútenia vlastného života. Žijú doteraz taký život, ktorý im priniesol iba deštrukciu. Preto hľadajú v Jánovi záchrancu, ktorý ich z biedy vyvedie, kým sa úplne nezrútia. Čo im tento najväčší z prorokov poradil?

1.,Aby si navykli podeliť sa. /kto má dvoje šiat, nech sa podelí s tým, ktorý chodí v roztrhaných.../.Je rozdiel, keď povieme oddeliť sa a keď povieme podeliť sa. Oddeľujeme sa vtedy, keď vidíme ľudí v núdzi, ktorí sa defilujú pred našim zrakom a istým spôsobom provokujú svojimi potrebami, ktoré nemajú naplnené. Spoločnosť sa radšej nedíva a presunie svoju záujmy inde. Radšej sa fyzicky i morálne oddelí, aby nemusela čeliť zodpovednosti za daný stav človeka. Naopak, keď sa naučíme podeliť sa s núdznymi, prispejeme k tomu, že sa nebudeme v spoločnosti oddeľovať, ale vzájomne sa doplnať a budovať jednotu v Kristovi 

2.,Aby poznali svoje hranice /nevymáhajte viac, ako vám určili/. Ak sa nachádzame v situácii, že musíme vymáhať od iných, nezabudnime najprv vymáhať od seba. Buďme najprv nároční na seba, pracujme na sebe. Vtedy budeme inak pozerať na tých, u ktorých sa domáhame nejakej kvality. Nie raz stretneme človeka o ktorom sa vyjadríme, že je zanedbaný zovňajškom, ale aj inak. Ak nevymáhame od seba, stávame sa zanedbanými ľuďmi my. Vymáhame od iných, ale popritom zanedbávame seba, lebo upúšťame od náročnosti na seba. Preto, keď od iných vymáhame ľudskosť, súdnosť, profesionalitu, zhovievavosť či trpezlivosť, vymáhajme tieto vlastnosti aj od seba a to vo vyšších normách náročnosti.

3.,Aby sa aspoň niekedy uspokojili s menším podielom /buďte spokojní so svojim žoldom/. Žijeme v takom svete, v ktorom niektorí majú viac niektorí menej darov rôzneho druhu. Obidvom sa prihovára sv. Pavol slovami:"Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?" /1 Kor 4,7/. Pavol upozorňuje všetkých na to, že aj s menším kontom darov sa môžeš dostať na piedestál večnosti. Zároveň však pripomína, že ak prekypuješ hojnosťou, nemusí to znamenať, že si vydobyješ Božiu hojnosť, ak nebudeš vďačný a nezúžitkuješ správne svoje dary. Je veľmi užitočné, aby sme sa denne pýtali seba.čo som dnes dostal? Ale zároveň či som /sa/ aj rozdal? Ak dostaneš menej, ale stále zostaneš v nastavení , podľa ktorého chceš dávaťokolo seba plným výkonom, zaslúžiš si ovácie Božieho kráľovstva. Boh nie je trochár, on každému dáva toľko, aby pri správnom využití mohol dosiahnuť spásu.

Keď sú mosty zostarnuté a zanedbané, tak sa menia v trosky. Mnohí sme si všimli známu fotografiu s názvom: Jasličky v troskách. Znázorňuje zúbožený manželský pár s dieťaťom, ktorý sa práve nachádza medzi troskami zbombardovaného mesta. Aké typické pre dnešný svet! Ide o smutný a poľutovaniahodný výjav. Ak nechceme, aby sme mali jasličky t.j. vianočné sviatky v troskách stratených hodnôt, musíme posilniť svoju vieru. Preto je tu Advent, ktorý dvíha naše duše.  Chce ponúknuť prostriedky hlbokej diagnostiky, aby sme slávili sviatky Vianoc nie v "rozbombardovanom stave" vnútra, ale pokoji srdca, ktorý môže nastoliť jedine Pán.

Vysoký vek

Sú situácie, pri ktorých na adresu nejakého človeka povieme: ten sa má, Boh mu doprial, nič mu nechýba, má všetko, čo len chce ,netrpí núdzou...Aspoň takto zdiaľky sa nám vidí situácia niekoho, o ktorom platí to, čo je vo Svätom Písme, že dostal "mieru dobrú, natrasenú a vrchovatú..." S tým si spájame najmä vysoký vek človeka.

1.,Dlhovekosť. Najmä v Starom zákone vidíme, že dlhovekosť sa považovala za znak Božieho požehnania a hojnosti. S čím sa nám, dnešným ľuďom ,spája tento prvok ľudského života? Najmä s tromi prvkami: múdrosťou, vedomosťami a skúsenosťami. Máme predstavu, podľa ktorej by mali tieto tri prvky vytvoriť v živote staršieho človeka určitú symbiózu a súlad. Hovorí to o vyváženosti človeka a je to každopádne Boží dar nielen pre toho, kto takéto dary dostal, ale aj pre tých, ktorí sú dennými adresátmi posolstva takto vyznačeného človeka. 

2.,V istých situáciách, však musíme konštatovať-ide to s vekom...Tu je už reč o obmedzeniach a limitoch, ktoré človek ovplyvniť nedokáže stopercentne. Všímame si ich vtedy, keď vidíme, že kedysi vitálnemu človekovi ubúdajú sily /fyzické a i duševné/. Sledujeme, že zabúda v malých i veľkých veciach, že jeho životná akcelerácia nie je taká dokonalá ako  kedysi, že je pomalší, ťažkopádnejší, alebo robí veci naopak a treba ho kontrolovať. 

Je to čas, kedy treba niečo znášať. Znášať kríž, ktorý Boh dopustí, lebo aj takto sa chce k dotyčnému priblížiť, aby aj v takomto rozpoložení poslúžil Božiemu zámeru. Tu platí azda najprimeranejšie to, čo čítame v evanjeliu: Poďte ku mne všetci, čo sa namáhate a ja vás posilním...Boh skúma vernosť aj takouto cestou, lebo chce vidieť našu pokoru pri znášaní kríža, ktorý je najdokonalejšou cestou do Božieho kráľovstva. A Kristus dodáva: Moje bremeno je ľahké... Čím naznačuje, že je blízko  človeka v jeho náročných situáciách...

3.,Celá večnosť. Sú situácie, kedy na adresu niekoho povieme: trvá ti to celú večnosť...Táto myšlienka vzniká vtedy, keď si myslíme, že niekomu trvá veľmi dlho, kým niečo urobí.  A že my by sme to urobili rýchlejšie. Používame pritom výraz-celá večnosť...Ani len netušíme, o čom je reč.

 Raz sa o tom dozvieme viac, a to vtedy, keď prekročíme hranicu  časnosti večnosti...To, čo nás bude očakávať, ak sme boli s Bohom zadobre, je celá večnosť...Nebude to však žiadna nuda, či rutina, ani ponorková záležitosť...Kto niečo s Bohom prežíva, takýmto situáciám len tak ľahko prepadnúť nemôže. O to viac sa to týka večnosti. Už počas života na zemi máme získavať predstavu, ktorá sa dotýka spoločenstva s Bohom. Vytvárame a dotvárame si ju počas pozemského putovania, ale v plnosti radosti a šťastia sa nám otvorí až vo večnosti...Celá večnosť s Bohom- to je vízia, ktorá by nás mala motivovať a povzbudzovať najmä počas pozemských zápasov.

Je pekné a dôležité, aby sme sa pri pohrebe blízkeho človeka modlili: Pane, nech je mu dopriate...To, čo tu na zemi videl iba v zárodku a v nedokonalej forme. To, čo tu prežíval iba chvíľkovo, lebo starosti a kríže nás oberajú o úplnú radosť. To, čo Boh sľúbil tým, ktorí preukázali veľa lásky ako produkt obetavej a hlbokej viery.

Vplyv púšte

Azda najťažšie motocyklové preteky sú Rallye Dakar. Preteká sa v púšti v nesmierne tvrdých podmienkach. Dokonca niektoré z etáp týchto pretekov vyústili do tragédie, keď niektorý zo štartujúcich zahynul.  Tí, ktorí preteky  absolvovali viackrát, hovoria, že sa tam dá veľmi ľahko zablúdiť. A to napriek tomu, že majú k dispozícii špičkovú navigáciu. Môže sa stať, že napr. osem pretekárov , ktorí idú spolu, po čase sa rozdelia a každý ide iným smerom. A každý je presvedčený, že ide správne a neomylne. Nie všetci sa dokážu správne zorientovať. Púšť môže človeka pomýliť.

Na púšti sa kedysi správne zorientoval istý muž, o ktorom hovorí evanjelium :" ...na púšti zaznel Boží hlas nad Jánom synom Zachariáša" /Lk 3,1-6/. Tento mladý muž strávil celý svoj krátky život na púšti, až kým sa nedostal do nemilosti vtedajšej vrchnosti a následne bol násilne umlčaný. Aké impulzy nám prichádzajú z púšte, teda z prostredia, ktoré Ján Krstiteľ dôverne poznal? 

1.,Liturgia hodín nám v jednom hymne pripomína: "Hľa, z púšte hlas už zaznieva..."Je to paradox, lebo z púšte väčšinou počuť krik, ktorý nepripisujeme človeku, ale divej zveri. To je pre púšť a život na nej charakteristické.

 A zrazu sa dozvedáme, že z púšte zaznieva hlas. Hlas človeka-Božieho muža. Táto skutočnosť znamená, že púšť pozemského života sa kultivuje. Hlas nám pripomína, že sa priblížili časy Mesiáša, Vykupiteľa, ktorý prináša radostnú a nádejnú perspektívu budúcnosti. Kultivovaný znamená-vychovaný, pestovaný, formovaný. Evanjelium- náuka Ježiša Krista vychováva všetkých, ktorí sa pre jeho prijatie otvárajú. Podľa týchto myšlienok sú kresťania t.j. tí, ktorí prijali Pána Ježiša ako Mesiáša, najlepšie "vychovaní" a pripravení pre Božie kráľovstvo. O tom nás poúča sv. Pavol, keď píše:" ...zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a  svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne..." / /Tit 2, 11-12/. Výchovný charakter evanjelia by mal viditeľný na živote každého, koho život je inšpirovaný Ježišom Kristom.

2.,Každý líder v spoločnosti, ktorú vedie a spravuje , vyžaduje pozornosť. A domáha sa jej rôznymi prostriedkami. Lukášovo evanjelium spomína viacerých: Tibérius, Pilát, Herodes, Filip, Lyzaniáš, Annáš a Kajfáš...Všetci títo vyžadovali poslušnosť a pozornosť. Robili to prostredníctvom zákonov a noriem, ktoré neboli vždy spravodlivé. Ján Krstiteľ ohlásil príchod Mesiáša, ktorý bude tiež vyžadovať pozornosť, úctu ba dokonca poklonu. Ale nie cestou násilia, ale cestou vnútorného oslovenia človeka. 

V dnešnej dobe nadobúda veľký význam slovo recenzia. Ide o posudok, či hodnotenie nejakého diela. Skôr, ako si kúpime knihu alebo pozrieme nový film, prečítame si recenzie o tom diele. Iné recenzie pochádzajú od odborníkov a iné od laikov, ale majú určitý vplyv na naše rozhodnutie. Až potom povieme-to je niečo pre mňa...! 

Do Božieho slova sa treba dobre začítať a skúmať recenzie, ktoré akoby publikovali určití ľudia svojim životom. Povrchnosť nám veľmi nepomôže. Božie slovo treba skúmať hlbšie. Nestačí iba povedať, čo sa mi páči a čo nie. Treba skúmať, čo alebo kto naplňa môj život pokojom , silou a schopnosťou rozlišovať medzi dobrom a zlom. Až potom sme schopní úprimnej poslušnosti a pozornosti voči Tomu, ktorý nám prináša spásu.

3.,Ján Krstiteľ z katedry púšte prevoláva: "Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!" Tu nejde o prírodu ani o skúmanie terénu. Ján cituje proroka Iziáša preto, aby vyzval ľudí k tomu, aby urobili všetko preto, aby bol Ježiš z Nazareta pre nich prijateľný ako Mesiáš. 

Často počujeme, že niekto povzbudzuje iného slovami:"Urob už konečne , niečo so sebou!" Naráža na to, že je nespokojný s jeho vlastnosťami, postojom k niektorým situáciam alebo ho vyzýva urobiť v určitej veci viac ako doteraz. 

Urob niečo so sebou, aby si bol bližšie k Ježišovi.

 Nám na Slovensku sa veľmi s diaľnicami nedarí. Desaťročia meškáme a naši susedia už sú blízku hraníc so svojimi diaľnicami a čakajú , kým sa napojíme my.

 Boh tak veľa pre nás urobil, a čaká, kým sa s ním spojíme dôvernejšie, vernejšie, pravdivejšie. Cirkev nám vychádza v ústrety cez možnosti Adventu. Vianoc, či Jubilejného roku. Prihovára sa nám, aby sme niečo so sebou urobili, aby sa naša viera nestala biblickou stavbou, ktorá je postavená na piesku /Mt 7,24-27/....Viera potrebuje pevný základ a nikde inde ako v Ježišovi ho nenájdeme.

Ján Krstiteľ prežil svoj život na púšti. Odtiaľ išiel už iba do väzenia, ktoré sa stalo jeho popraviskom. Svet často chápeme ako väzenie, v ktorom sa odohrávajú naše každodenné povinnosti. Púšť vo vlastnom slova zmysle nemusí byť pre nás riešením. Ale miesta duchovného rastu áno. Znova objavme chrám, znova nájdime modlitbu a dôvernú silu Božieho slova. Všetko to, čo nás urobí a uschopní prijať myšlienku Ježišovho kráľovstva a čo nás na tejto ceste udrží.