Počas svojho pozemského života absolvujeme mnohé akcie a podujatia: spoločenské, kultúrne, športové i náboženské. Vždy keď ich niekto organizuje, chceme , ako ich účastníci, vedieťniektoré informácie. Aspoň tie základné. Napr. kedy je odchod a kedy príchod domov. Keď vkročíme po čase do svojho domu sme šťastní a vďační za to, že máme svoje zázemie. Pozemských návratov a príchodov domov je mnoho. Ani by sme ich nedokázali spočítať. Jeden bude definitívny a nik z ľudí nevie, kedy ten okamih preňho nastane. Ide o prekročenie prahu večného domova. Skôr ako sa tak stane, pripomeňme si niektoré dôležité skutočnosti, ktoré dobre poznáme.
1.,V spoločnosti evidujeme ľudí, ktorí sú bez domova. Vlastnou chybou alebo nepriazňou iných sa dostali mimo skutočnosť, ktorú nazývame domov. Je ich mnoho, a ich počet ešte rastie. Najhoršia je pre nich zima. Treba si všimnúť fakt, že nepoužívame výraz-ľudia bez domu, ale bez domova. Lebo tento výraz je plnší a obsahovo bohatší.
Tí, ktorí sú pokrstení, nie sú nikdy ľuďmi bez domova vo večnosti. Kristus si ich krstom akoby poznačil, že patria jemu. Ich život má nádej a perspektívu, ak dokázali milosť krstu rozvinúť do podoby, ktorá je milá Bohu. O nich platí:"...keď sa tento stánok-náš pozemský dom rozpadne, máme od Boha príbytok nie rukou zhotovený, ale večný dom v nebi" /2 Kor 5,1/. Kresťania nie raz žili na zemi ako ľudia bez domova a to pre silu svojho svedectva. No Božiu domovinu im nikto vziať nemôže.
2., Veľmi často sa v našom slovníku objavuje výraz-domácnosť. O čo ide? Domácnosť to sú ľudia, vzťahy, jedlo, upratovanie, hygiena atď. Do domácnosti pozemskej treba neustále investovať. Materiálne, ľudsky i duchovne.
Boh má svoju domácnosť. To sú anjeli, to sú svätí a vôbec všetci, ktorí otvárali svoju dušu pre Božie milosti a odišli z tohto sveta v stave priateľstva s ním. Do Božej domácnosti patrí jedine láska. Tam, kde je láska je skutočný život. Do Božej domácnosti nikto investovať nemusí. Urobil to Boh raz a navždy tým, že poslal svojho Syna, aby sa za nás obetoval a pripravil nám nehynúci príbytok vo svojom kráľovstve. Tí, ktorí sú obyvateľmi Božej domácnosti, si užívajú "slobodu, ktorú im vydobyl Kristus" /Gal 5,1/.
3., V slovenčine existuje výraz-podomácky. Je logické, že doma sa správame podomácky. Znamená to, že sme uvoľnení, nestrojení. Cítime sa voľne. Keď ideme medzi ľudí, už sme iní. Doma z nás všetko napätie väčšinou opadne.
Viera znamená byť s Bohom podomácky. Byť s ním uvoľnený bez strojenosti a pretvárky, lebo tá by nám aj tak nepomohla pred jeho prenikavým pohľadom. Boh nás chce mať v prirodzenej rovine a podobe. Kňaz pri sv. omši hovorí tieto slová pred obradom umývania rúk:"Prijmi nás Pane v duchu pokorných a v srdci skrúšených a naša dnešná obeta nech nájde zaľúbenie v tvojich očiach". Táto charakteristika má vyjadrovať naše postoje viery, ktoré máme tak podomácky prezentovať pred Bohom. Pre Boha nie sme cudzinci, ale jeho domáci a on nás chce trvalo hostiť vo svojom domove. Sv. Pavol to vyjadril takto:"...už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny" /Ef 2,19/.
Prežívame obdobie Adventu. Slovo "adventus" znamená príchod. Očakávame narodenie t.j. príchod Božieho Syna. Prijmime ho do svojho srdca, aby bol u nás ako doma. On bude čakať na ten náš príchod pred jeho tvár a uisťuje nás, že pohodlie jeho domácnosti nebudeme nikdy ľutovať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára