Chlieb a slovo.

Včera vysielala Slovenská televízia filmovú reportáž o zájazde folklórneho súboru Urpín v USA a v Kanade. Na viacerých miestach ponavštevovali našich rodákov,aby im priniesli kus rodného kraja v podobe folklórneho vystúpenia. Po skončení každého koncertu sa pýtali divákov ako sa im predstavenie páčilo. Odozva bola neopísateľná. Najlepšie o tom svedčil dlhotrvajúci potlesk. Zazneli,však,aj ďalšie otázky. Napríklad:čo vám najviac chýba zo Slovenka? Jedna staršia dáma sa na chvíľu zamyslela a povedala:chlieb. Najviac jej chýbal pravý slovenský chlieb,ktorý tam nedostať. Občas sa opýtam, najmä starších ľudí,či im niečo nechýba. Veľmi málo hovoria,že by im chýbali materiálne veci. Najviac im chýba slovo. Obyčajné ľudské slovo. Niektorým ľuďom sa ho nedostáva. Osamotenosť určite nie je príjemná. Matúšovo evanjelium nám prinieslo túto myšlienku:"Nielen z chleba žije človek,ale z každého slova,ktoré vychádza z Božích úst"/Mt 4,1--11/. Pre život človeka je chlieb potrebný,no bez ľudského slova vzniká nebezpečenstvo smútoku,beznádeje,uzavretia sa do vlastného sveta. Skúsme porovnať tieto dve,pre život dôležité,skutočnosti. 1,Chlieb aj slovo treba pripraviť. Pri pečení chleba treba poznať technológiu,pomer rôznych prísad a pod. Určite sme v živote ochutnali chlieb,ktorý sme ohodnotili ako výborný,ale možno aj taký,ktorý za veľa nestál,ktorý sa nevydaril. Ako je to so slovom?Aj slovo treba pripraviť. Vedia o tom svoje ľudia,od ktorých sa slovo očakáva. Politici,verejní činitelia,organizátori rôznych podujatí musia ef offo mať pripravené slovo. Život každému z nás pripraví situáciu,kedy sa od nás očakáva slovo. Slovo poďakovania,vyjadrenia úcty,ľútosti,posmelenia,povzbudenia,ale aj napomenutia. Odkiaľ ho vziať? Človek,ktorý žije s Bohom,ktorý s ním rozpráva,vytvára si potenciál a základňu. Celkom spontánne Boh z neho  a cez neho hovorí. Komunikácia s Bohom je základom našej schopnosti odovzdať slovo,ktoré v príhodný čas a primeraným spôsobom nájde svojho adresáta a môže priniesť ovocie.2,Chlieb i slovo idú k niečomu. Chlieb obyčajne nekonzumujeme bez niečoho. Aj keď existujú výnimky. Ku chlebu ešte niečo patrí. Chlieb jeme s niečím. Ani slovo by nemalo byť osamotené. K slovu niečo patrí. K slovu patrí život,pravda,skutok. Medzi slovom a spôsobom života by mal byť súlad. Mali by do seba zapadať. Vtedy vzniká správna rovnováha. Osamotené slovo zvykneme nazývať:mlátením prázdnej slamy. A život bez opory slova môže predstavovať divoké,živelné,bezbrehé dobrodružstvo. Tu sa žiada dokonca nielen slovo obyčajné,ale Božie slovo. Lebo iba to dokáže život správne formovať a poskytne mu plnohodnotnú a oživujúcu náplň. Bez Božieho slova sa duchovne vyššie nedostaneme. Ak sa chce človek dostať vyššie v zmysle postavenia a kariéry,niekto musí zaňho "stratiť slovo". A ktovie,čo ešte. Ak chce človek rásť vo viere,je to opačne.Nesmie strácať Slovo,musí ho získavať a otvárať sa pred ním. 3,Chlieb aj slovo možno odhodiť,znehodnotiť. Ani dnešná doba nie je výnimkou. Ľudia stále nachádzajú vyhodený chlieb a to vo veľkom množstve. Ide o prejav úpadku spoločnosti,ktorá chlieb vyhadzuje. Hazarduje s tým,že možno raz bude chýbať. Prejavom úpadku je aj to,keď sa pohŕda Božím Slovom. Dobre si to uvedomovala prvotná Cirkev, Ústami apoštolov konštatovala:"Nie je správne,aby sme zanedbávali Božie slovo a obsluhovali pri stoloch"/Sk 6,2/. Život bez Božieho slova je živorením.Nie je dobré,aby sme posluhovali tomuto svetu a zanedbávali službu Bohu. Keď sa Božím slovom vážne a s vierou zaoberáme,slúžime Bohu. Život človeka môže byť niekedy v takej hlbokej biede,že už nedokáže pozdvihnúť myseľ k výške Božieho slova. Chlieb a slovo dvíhajú náš život. A skrze túto posilu dokážeme dvíhať iných. Pri slávení eucharistie sa nám dostáva jedno i druhé,ale premenené na Pánov pokrm. Modlime sa za to,aby nám práve takýto chlieb nechýbal. 

Mojžiš a Ježiš.

Mnohokrát sme svedkami situácie,kedy sa v hlúčiku rozprávajú dvaja alebo viacerí ľudia. Obyčajne zoberieme tento fakt za relatívne prirodzený. No bývajú aj situácie,kedy sa pozastavíme a položíme si otázku:o čom sa môžu títo ľudia,tak povahovo rozdielni,medzi sebou rozprávať? Podľa nás ich vôbec nič nespája. Nemali by mať medzi sebou nijaké styčné body,sú tak od seba rozdielni,a predsa vášnivo diskutujú...Všetci poznáme udalosťevanjelia o Ježišovom premenení. Stojí tam,že Ježiš sa rozprával okrem Eliáša aj s Mojžišom.../Mk 17,1-9/. O čom sa mohli rozprávať? Určite o myšlienkach spásonosného Ježišovho poslania. Boli naozaj takí odlišní? Mali nejaké styčné body,odhliadnuc od skutočnosti,že Ježiš je Božím Synom a Mojžiš,aj keď človek na veľkej morálnej výške,no predsa len človek? Ježiš a Mojžiš. Dvaja vodcovia do zasľúbenej zeme. V prípade Mojžiša,danej konkrétnymi hranicami a v prípade Ježiša nelimitovanej nijakými ľudskými obmedzeniami,siahajúcej do večnosti. Skúsme,predsa len, nájsťzopár myšlienok na porovnanie týchto velikánov. 1,O Mojžišovi sa píše,že pásol ovce svojho tesťa,madiánskeho kňaza Jetra/Ex 3,1/. O Ježišovi vieme,že používal výraz"Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa"/Jn 10,14/. Mojžiš pásol ovce cudzie,aj keď bol s Jetrom v príbuzenskom vzťahu. Neboli to jeho ovce. Ježiš,naopak,prisvojuje si vlastnícke právo na všetkých,lebo vylial svoju krv za všetkých ľudí. Dokonca tvrdí,že bude hľadať aj tie,ktoré sú "rozptýlené a stratené"/Lk 15,3-7/. Aj tie berie pod svoj patronát. Mojžiš mal stádo obmedzené počtom. Kto dokáže spočítať ovce,ktoré patria Kristovi? O čomkoľvek na tomto svete povieme,že je to moje,je to naše len relatívne. Bohu patrí všetko,či sa nám to páči alebo nie. V pôstnom čase hľadajme spôsob, na základe ktorého,by sme sa pokúsili vymaniť sa z pozície naviazanosti na čokoľvek materiálne,pozemské. Iste,máme už vybudované silné väzby k pozemským skutočnostiam. A ak niečo vlastníme,tak len v presvedčení,že to máme v prenájme,že to patrí Bohu. On nám zveril určitú zodpovednosť,ktorú by sme mali každý večer prehodnocovať a povedať:"Pane,vraciam ti to,čo je tvoje. Ak mi dáš milosť,a ráno vstanem,som ochotný tvoj podiel znova prevziať a ďalej sa oň starať". Takouto,alebo podobnou modlitbou,sa môžeme naučiť,že sme adresátmi Božích dobrodení a že nič hmotné nie je predmetom záujmu Božieho kráľovstva. 2,Pán Mojžiša označil podľa mena:"Mojžiš,Mojžiš!"/Ex 3,1-20/. Tieto slová zazneli akoby súkromne,bez prítomnosti verejnosti. Boh,však označil prítomnosť svojho Syna pred svedkami slovami:Toto je môj milovaný Syn,v ktorom mám zaľúbenie.Počúvajte ho"/Mt 17,5/. Pán ešte Mojžišovi pripomenul"Nepribližuj sa sem!. Jeho prístup k Bohu bol vymedzený na istú vzdialenosť. Naopak,Ježiš-pravý Boží Syn,k sebe pozýva slovami:"Poďte ku mne všetci,ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním"/Mt 11,28/. Boh v Kristovi sa stáva verejne známym. Akoby sprístupňoval  a zverejňoval svoje kontakty verejnosti. Chce povedať ľuďom,aby sa nebáli,aby pred ním neutekali,aby ho nevyháňali,lebo on prišiel kvôli nim. A chce ešte povedať,aby sa ľudia nehanbili k nemu priznať. Vyznať vieru v Ježiša znamená priznať,že máme zaľúbenie v Božích veciach,že nám myšlienka spásy nie je ľahostajná. Pokúsme sa v pôstnom období  posunúťprejavy viery cez pomyselnú hranicu prísneho súkromia a povedať svojim životom:"Toto je môj milovaný Pán,v ktorom mám zaľúbenie!On mi nepovedal,aby som sa nepribližoval. Práve naopak. Vyzval ma ako Léviho z mýtnice/Lk 5,27-32/ slovami:Poď za mnou .A naznačil mi,že má so mnou plány,že sa chce zaoberať mojou budúcnosťou,nie výlučne v pozemskom slova zmysle. 3,Svätopisec prináša dôležitú informáciu,podľa ktorej si Mojžiš musel zakryť tvár,keď stál pred Bohom,ktorý k nemu hovoril z horiaceho kra. O Ježišovi,Božom Baránkovi čítame:"...tvár som si neskryl pred potupou a slinou"/Iz 50,6/.  Tieto myšlienky nás povzbudzujú k tomu,aby sme čelili životu a jeho nástrahám vzpriamení a posilňovaní Pánovou prítomnosťou. V pôstnom čase budeme mať dosť možností poučiť sa od Ježiša,lebo ho budeme vidieť kráčať na Kalváriu,úplne bezbranného a vystaveného brutálnej krutosti davu. Neschovávajme tvár/srdce/ pred evanjeliom,pred osudom Cirkvi,pred liečivou milosťou pokánia. Neschovávajme srdcia pred požiadavkami bratov,pred biedou,ktorá panuje v našej spoločnosti. Ukážme tvár radostnú z dôvodu prijatia Krista a ponúkajúcu zmysel života pre tých,ktorí stratili /skoro/všetky pozemské ilúzie.

Dôkaz,že Kristul zomrel a vstal z mŕtvych.

V moderných dobách sa dostala do popredia profesia plastického chirurga. Je dôležitý pre ľudí,ktorí prežili nejakú nehodu s devastačnými následkami,ale vyhľadávajú ho aj celebrity,aby sa nechali skrášliť a hlavne,aby omladli/údajne/. Ale,že plastický chirurg bude skúmať Turínske plátno,to je udalosť! Skúmali ho chemici,biológovia,hematológovia. Ale plastický chirurg? To je novinka. Volá sa Bernardo Hontanilla a pôsobí na klinike Navarrskej univerzity. Každého zaujíma k čomu dospel? V závere skúmania sa vyjadril takto:"Ak všetky stopy,ktoré sa na plátne nachádzajú ,prepojíme s tým,čo opisujú evanjeliá,všimneme si,že sa všetko dokonale zhoduje,nielen pokiaľ ide o smrť,ale aj o zmŕtvychvstanie. Na jednom a tom istom predmete  nachádzame ako statické znaky smrti,tak aj dynamické znaky života. Ak podoba na plátne je Ježišovou podobou,potom majú kresťania doklad o jeho smrti a zmŕtvychvstaní". Ďalej hovorí,že týmto plátnom/turínskym/ bolo prikryté telo,ktoré bolo mŕtve,ale znova sa pokúšalo vstať. Toľko vedecké analýzy prof.Hontanillu/KN 9/2020 s.6/. Teraz na inú téme. Pred niekoľkými dňami odsúdili dvoch mužov za extrémne majetkové sprenevery. Dostali po devätnásť rokov. Som presvedčení,že väčšina národa to prijala ako istú satisfakciu. Dokonca sám prokurátor po skončení procesu povedal,že ak si človek začne o sebe myslieť ,že je" bohorovný",je schopný čohokoľvek,akéhokoľvek činu. Podľa mňa sú to trefné slová. Takto,po stránke morálnej,vyhodnotil konanie dvoch "bohorovných" mužov . Na Slovensku ich bude ešte dosť. Nefandime si. Ale tento úspech sa počíta. Človek v nijakom ohľade nemôže byť Bohu rovný. Môže sa správať bohorovne,ale nikdy nemôže byť rovný Bohu. Ale v niečom sa môže k nemu priblížiť. Ak je dokázané na základe vedeckej expertízy,že Turínske plátno zakrývalo bytosť ktorá bola fyzicky mŕtva a teda pasívna, ale zároveň sa dá dokázať,že nesie  evidentné znaky povstania a dynamiky,tak potom aj my,kresťania máme motiváciu na pôstne obdobie. Ten istý človek/hocikto z nás/ môže na sebe vykázať známky duchovnej biedy,úpadku a v istom slova zmysle duchovnej smrti/lebo hrešíme/. Ale ten istý človek môže na sebe ukázať prvky duchovného povstania. Sme biedni a hriešni,akoby duchovné mŕtvoly,no s pomocou milosti zhora sme schopní vzkriesiť svoje "mŕtvolné údy",vykročiť a začať nový život. Bohorovnosť,ako čŕta správania,nás robí akoby mŕtvymi,no ak prijmeme milosť pokánia,môžeme sa k Ježišovi Zmŕtvychvstaléme priblížiť. Sami sa stávame svedkami Pánovho zmŕtvychvstania. Sami sa stávame akoby turínskym plátnom,ktoré je svedkom našich pádov a bohorovných postojov,ale vďaka Bohu,svedčí aj o našich víťazstvách nad hriechom.

Zmeniť zmýšľanie.

V posvätných textoch pôstnej liturgie často počúvame výzvu,že treba "zmeniť zmýšľanie". Ako keby to bolo také ľahké?!Veru,kto je raz zvyknutý nejako konať a rozmýšľať,len tak ľahko sa nezmení. Iba žeby mal silnú motiváciu a dospel by k názoru,že zmena by mu prospela. Pri úvahách na túto tému som našiel aktuálny príklad. Má aj meno. Volá sa Alexander Loginov. Ide o Rusa,ktorý vyhral tohto roku na Majstrovstvách sveta v biatlone. Na tom nie je nič zvláštne,keby sme sa nedozvedeli,že súperi mu odmietli gratulovať a podať ruku. To sa nerobí,za tým niečo musí byť. Má to korene v minulosti. Loginov vhupol de pretekov v biatlone ako kométa. Bol to talent. Ale,na istom svetovom podujatí mu dokázali doping. Nie taký,ktorý obsahuje napr. nejaký iný liek. On konzumoval špeciálne pripravený prostriedok,ktorý ho vrhol do nemilosti u celej športovej verejnosti. Dostal dištanc. Potom sa znova vrátil a víťazí. Aj to je v poriadku. Prečo mu teda súperi odmietajú podať ruku na znak úcty? Preto,lebo sa im neosoravedlnil. Svetová špička si na takéto správanie potrpí. Neprijali ho medzi seba. On je ich dlžníkom. Dlhuje im spoločné stretnutie,pri ktorom by povedal:"Urobil som hlúposť. Ľutujem to. Ospravedlňujem sa. Mrzí ma to. Prijmite ma medzi seba". Jeho pýcha alebo príslovečná hrdosť príslušníkov jeho národa,mu nedovolí pokoriť sa a naučiť sa takto rozmýšľať. Súperi na tréningu drú,potia krv a tu príde niekto,kto za pomoci dopingu zvíťazí! Právom sa môžu cítiť dotknutí a právom môžu očakávať satisfakciu. Zatiaľ sa jej nedočkali od Alexandra Loginova. Na svete je veľa ľudí,ktorým sa ťaží vypovedať slovo ľútosti,priznať si chybu a poprosiť o odpustenie. Ak sa niekto pre tento krok odhodlá,veľmi pozitívne to zmení atmosféru v nejakom spoločenstve. Niečo veľké sa pohne. Je to úder pre diabla,lebo zvíťazí pokora,milosrdenstvo a kajúcnosť. Diabol je voči tomu bezmocný. Zmenou zmýšľania,každý primerane svojej situácii,prispejeme k likvidácii zla. Myslíme v modlitbe na takýchto ľudí.Mnohým chýba odvaha,aby vykonali úkon ľútosti. Loginov je len jeden z mnohých. Nikomu z nás nie je na škodu,aby preskúšal svoju pokoru a zmysel pre vyššie dobro.

Vovedenie do tajomsva významu pokánia.

Pri čítaní z proroka Joela som si vybavil v pamäti návštevu istej ženy. Prišla vybaviť nejakú administratívnu zálažitosť. Poznám rodinu,viem,že má deti,ba dokonca je už viacnásobnou babkou. O to viac ma to prekvapilo,keď som si všimol,že má na kolenách roztrhnuté rifle. Dívajúc sa na tie franforce,som sa spýtal:"Idete zo stavby,však?". Považoval som to,v dobrej viere,za pracovný odev a myslel som si,že len tak,popri robote odbehla,aby vybavila svoju záležitosť. Ona sa však ohradila a povedala:"Nie!Neviete,že je dnes taká móda?". Zriekol som sa ďalšej konverzácie,lebo tu by som ťahal za kratší koniec. A čo má s tým spoločné prorok Joel? Z jeho diel čítame pri liturgii na Popolcovú stredu o.i. aj túto myšlienku:"...srdcia si roztrhnite,nie šaty.."/2,12/. Tá návštevníčka určite namala roztrhnuté rifle na znak pokánia a ako  bola nastavená duchovne,neviem. Je možné,že ľudia s roztrhnutými džínsami majú aj "roztrhnuté srdce" na znak pokánia t.j. pokánie je v ich živote dôležitou skutočnosťou. Nebudeme sa  však ďalej zaoberať garderóbou a módnymi vlnami. Viac nás zaujíma srdce človeka a jeho dispozícia oľutovať hriech, zmieriť s Bohom a aj "včas sa pokonať so svojim protivníkom"/Mt 5,25/. Čo sa od nás,od kajúcnikov žiada,aby sme dokázali "skrúšiť svoje srdce",na znak pokánia? Istú schému nám môže ponúknuť článok v Katolíckych novinách s nadpisom:Žilinská katedrála prejde obnovou/KN 9/2020,s.2/. Reštaurátor a konateľ dodávateľskej firmy Mário Flaugnatti hovorí:"Celý kostol by mal ísť do vizuálneho stredoveku,interiér sa podstatne zmení-zjednoduší sa. Katedrála bude mať novú farebnosť,keďže sa sa odsráni brizolitová omietka a svetložltú farbu nahradí svetlá". 1,Stavba nadobudne vizuál stredoveku. Znamená to,že sa vráti čo najvernejšie k pôvodine. Aj duchovná obnova človeka má mať ambíciu vrátiť sa k pôvodine-k ideálu evanjelia,lebo pre nás,kresťanov,nič pôvodnejšie ako evanjelium,neexistuje. Nezatvárajme oči pred skutočnosťou,podľa ktorej je aj dnes Cirkev považovaná za repliku života stredovekej atmosféry,prirodzene s hanlivým podtónom. My,kresťania,nenájdeme taký dôležitý a verný ideál k nasledovaniu,ako je evanjelium Ježiša Krista. Ak chceme hovoriť o obnove života v duchu pokánia,nemôžeme obísťtento fenomén,ktorý môže formovať náš život do hĺbky. V pôstnom období hľadajme pôvodinu,najčistejšiu formu života,ktorá sa nám dáva v osobe Ježiša Krista. Nasledujme ho. 2,Mário Flaugnatti hovorí,že stavba katedrály sa zjednoduší,čo sa týka interiéru. V rámci pokánia sa pokúsme svoj život zjednodušiť. Odbremeňme ho od rôznych záťaží,ktoré zamestnávajú náš interiér-srdce. Pripomeňme si aj výčitku,ktorú adresoval Ježiš Marte,sestre Lazára. Napomenul jej,že sa" stará a znepokojuje pre mnohé veci,a potrebné je len jedno"/Lk 10,38-42/. Dajme si námahu,aby sme život zjednodušili a zverili ťarchu života Pánovi. V našom vnútri je príliš veľa závislostí,ktoré vyžadujú,pre prehlbenie viery,odstránenie.To preto,aby sme boli "voľnejší" pre milosti,ktoré môžeme získať iba na základe obnoveného srdca. 3,Napokon,podľa slov talianského reštaurátora,chrám nadobudne novú farebnosť-stane sa svetlejším.  Druhá pôstna nedeľa nám pripomenie udalosť Ježišovho premenenia, a to za asistencie Petra,Jakuba a Jána/Mt 17,1-9/. Sv. Matúš uvádza,že Ježišova tvár "zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo". Potrebujeme sa zbaviť  zbytočnej "farebnosti" života. Spočíva najmä vo výstrednosti,či v ostentatívnom predvádzaní a schvaľovaní zla. Dnešný svet sa honosí práve takouto farebnosťou,dúhovosťou a to je veľmi ďaleko od jednoduchého,ale prenikavého svetla,ktorým je Kristus. Najdokonalejšiu svetlosť života dosiahneme,ak bude pre nás Kristus "Svetlom sveta". Pripomňme si ta najmä na Bielu sobotu,keď kňaz vstúpi s paškálom/veľkonočnou sviecou/  do kostola a zaintonuje práve túto invokáciu. Svetlá tohto sveta sú krikľavé,chýba im prirodzenosť.Sú vtieravé,chýba im úcta.  Sú draždivé,lebo nemajú pokoj vo svojom vnútri. Kristus jediný môže o sebe povedať:"Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje,nebude chodiť vo tmách,ale bude mať svetlo života"/Jn 8,12/.

Sprievodné slovo k tajomstvu pôstneho obdobia.

Pred niekoľkými dňami ma navštívil príbuzný,ktorý je veterinárom. Okrem iného som sa ho spýtal,ako sa mu darí v profesii. Hoci má už dvadsaťročnú prax v obore,povedal,že sa musí stále učiť. Stále musí pozerať do novej literatúry a stále sa chodí radiť s niektorými kolegami a konzultovať operačné techniky. Veru,človek sa musí stále učiť. Po roku je tu znova Popolcová streda a s ňou začiatok pôstneho obdobia. Prečo donekonečna opakujeme tento liturgický cyklus? Lebo sa stále učíme byť čnostnými ľuďmi a kým sme tu na zemi,nemôžeme byť so sebou spokojní. Je dobre,že nám Cirkev vždy znova a znova ponúka možnosti reparátu a návratu k evanjeliovým hodnotám. Na Popolcovú stredu celebroval Sv.Otec František bohoslužby v Bazilike sv. Sabiny v Ríme. V homílii o.i. poukázal na životný vzorec,na ktorý máme neustále pamätať:od prachu k Životu a od Života k prachu. Podľa tohto pomyselného vzorca vstávame v Pôste z prachu vlastnej biedy k životu,ktorý je sám Kristus,lebo iba on nás môže oslobodiť. A potom od života s Bohom tu na zemi kráčame v ústrety prachu,ktorý môže byť pre nás premostením do Božieho kráľovstva. Je tu Veľký pôst,ktorý nám pripomína,aby sme znova povstali zo svojej ľudskej biedy  a začali nový život v Kristovi. A aby sme pritom pamätali a premeditovali slová,ktoré hovorí kňaz pri udeľovaní popolca:Pamätaj,že si prach a na prach sa obrátiš. Tento popol je akoby spásonosný,lebo znamená,že sme pozemskú púť dokonali a naša duša spočinie v Bohu naveky. Čo máme robiť? Poradí nám opäť Sv. Otec František. Vo svojom posostve na Pôstne obdobie 2020 nám ponúka cenné rady. 1,Hovorí:"V tejto príhodnej dobe sa preto nechajme viesť ako Izrael po púšti/Oz 2,16/,aby sme mohli napokon začuť hlas nášho Ženícha a ochotnejšie ho nechali v nás rezonovať". Sv.Otec tu dáva do protikladu negatívnu tendenciu dnešného človeka,ktorý preferuje:"..istý druh klebetenia,diktovaný prázdnou a povrchnou zvedavosťou,charakterizujúc svetského ducha každej doby a vnašich časoch môže byť aj výsledkom nevhodného používania komunikačných prostriedkov". Odporúča nám,aby sme sa nenechali viesť prázdnymi rečami tohto sveta,ale,aby sme na základe stíšenia počuli hlas Pána,ktorý nás chce viesť správnou cestou. Nechajme sa viesť Bohom. Povedali sme mu,aby nás priviedol do svojho kráľovstva. Nechajme sa viesť po cestách,ktoré on pozná najlepšie a denne si v pôstnom období opakujme slová,ktoré povedal Ježiš kajúcemu lotrovi na kríži a ktoré sú vhodné aj pre nás:"Dnes budeš so mnou v raji"/Lk 23,43/. 2,Sv. Otec ďalej pripomína:"Nenechajme teda uplynúť tento čas milosti nadarmo, v klamnej predstave,že my určujeme čas a spôsob nášho obrátenia k nemu". Boh je ten,ktorý určuje posvätnosť určitej chvíli,ktorú dostávame ako dar. Upozorňuje na to Apoštol národov:"Hľa,teraz je milostivý čas,teraz je deň spásy"/2 Kor 6,2/. Sme zvyknutí z domova alebo z práce alebo z iného prostredia na to,že niekto z nás,ľudí,určuje vhodný čas na začatie nejakej činnosti,prípadne jej ukončenie. Vždy má niekto z ľudí zodpovednosť a ľudské spoločenstvo to akceptuje,lebo potrebuje systém a poriadok. Bohu nemožno nanútiť podmienky a stanoviť akýsi harmonogram,ktorý by on prijal. Ak hovorí,že práve tento-pôstny čas je vhodný pre získanie milosti,tak sa máme aj nasilu odtrhnúť od stereotypov a hriešnych zlozvykov a primknúť sa k nemu. Dirigentskú taktovku má v rukách on. 3,Pápež pripomína dôležitosť modlitby,keď hovorí:"Modlitba môže nadobudnúť rôzne podoby ,no v Božích očiach je skutočne dôležité to,že preniká do nášho vnútra a narúša tvrdosť nášho srdca ,obmäkčuje ho ,aby sa čoraz viac obracalo k Bohu a jeho vôli". Ide tu o náväznosť na proroka Joela,ktorý hovorí:"Pán hovorí: "Obráťte sa ku mne celým svojim srdcom,pôstom,plačom a nárekom,srdcia si roztrhnite,nie šaty"/2,12/. Modlitba má nájsť slabé miesta v živote. Niektoré z nich zaceliť a vyhojiť,no niektoré odstrániť a narušiť to,čo sa javí ako hriešne. Nejde o sladkú modlitbičku akoby vo vatičke a v  sterilnom prostredí,ale niekedy ňou vzývame Božiu pomoc,aby sme dokázali byť nemilosrdní k tomu,čo nás od Boha vzďaľuje. Sila modlitby je tu viac ako potrebná. Nášmu snaženiu by bez modlitby chýbala hnacia sila a zredukovalo by sa na sizyfovské, nikdy nekončiace galeje. Všetci už máme za sebou prax pôstu. S väčším či menším úspechom. Stále nie sme majstri. Vítame fakt,že je tu štyridsťdňové pôstne obdobie. Dal nám ho Boh,aby sme z neho vyťažili čo sa dá. A odkazuje nám:"Nezatvrdzujte dnes svoje srdcia..."/Hebr 3,8/.

Na začiatok pôstneho obdobia.

1,Skupina ľudí odcestovala na púť. Išli do zahraničia,kde mali ponavštevovať viaceré pútnicke miesta. Hneď po príchode na prvú štáciu poslali domov pozdrav s textom:"Je tu skvelé ubytovanie,máme výhliadku na more". Taká výhliadka má svoj význam,lebo odkrýva obzory,ktoré zo zeme nemusia byť až také viditeľné. Lenže my potrebujeme vnímať výhliadku aj v bežných okolnostiach života. Ak sa ocitneme v ťažkej alebo novej situácii,pýtame sa na svoje výhliadky do budúcnosti. Výhliadka vždy súvisí s budúcnosťou. Aj hriech má mať svoju výhliadku,resp. hriešnik,ktorý počuje na začiatku pôstu výzvu:Kajajte sa a verte evanjeliu. Direktórium,ktoré sumarizuje všetky podstatné informácie o liturgickom roku prináša na Popolcovú stredu túto inšpiráciu:"Človek nevie prijať skutočnosť hriechu,ak nejestvuje kompetentné fórum,ktoré by mu ho vedelo odpustiť. Hriech,ak nemá výhliadku na odpustenie,možno iba poprieť. Riešenie prináša jedine Boh,ktorý sa k nám priblížil v Ježišovi Kristovi,a v ňom nám ponúka zmierenie"/Direktórium 2020,s.121/. Hriešnika nemôžeme len tak,na silu "vtlačiť" do atmosféry pokánia a ľútosti,ak mu nenaznačíme motiváciu,prečo to treba konaťa ak mu nenarysujeme výhliadku slobodného života v Kristovi,lebo to je výsledok kajúceho zmýšľania a konania. Nič by nám nepomohla veľká teória a vedomosť o hriechu,ak by sme nevideli širšie obzory a perspektívy,pre ktoré sa oplatí skoncovať s hriechom. 2, Na pôstnu atmosféru sa treba naladiť. Presnejšie povedané,pokánie nemá súvisieť s náladou v spoločnosti alebo s náladou konkrétneho človeka. Nemôžem povedať,že nemám náladu,aby som robil pokánie. Túžba po pokání sa nás má viac dotýkať,ako náladovosť v našom správaní. Ona musí byť silnejšia,ako všetky tie odstredivé sily,ktoré sa nás usilujú zneistiť a odvrátiť od cesty pokánia. Mnohí si ešte pamätajú na časy komunistického režimu. Koľkokrát sme večer vysedávali pri starých rádioprijímačoch a "ladili" zakázané stanice,napr.Rádio Vatikán alebo Slobodnú Európu. S veľkou chuťou a aj s istým rizikom sme ladili stanice,ktoré nám vniesli do nášho života trochu slobody a to po stránke politickej,či náboženskej. Ľuďom dnešnej doby toto nadšenie naladiť sa pre slobodnejší život v Kristovi cez pôstne obdobie,chýba. Ktorýsi mladý muž,na margo tejto myšlienky povedal,že už ani nepočuje hlas kostolného zvona. Nie preto,žeby zvony na poludnie nezvonili,ale preto,že  má"celú hlavu inde". Stane sa mu,že prechádza okolo kostola,na ktorom momentálne zvonia zvony,a ním to nepohne,lebo je pohrúžený do svojho sveta. Už dávno nie je naladený na rytmus zvonov,zvolávajúcivh k modlitbe. Žije iba starosťami a problémami,ktoré mu prerastajú cez hlavu a zároveň prestal hľadať zakotvenie v Bohu. Na rytmus pokánia sa treba neustále nalaďovať. Možno až tak,ako za socializmu ľudia ladili staré prijímače,aby pocítili aspoň závan slobody cez železnú oponu. Hriech je železnou oponou pre kresťana. Rozdeľuje jeho život medzi stavom nemilosti a Bohom,ktorý pre nás predstavuje jedinú podstatnú voľbu slobody.