1,Skupina ľudí odcestovala na púť. Išli do zahraničia,kde mali ponavštevovať viaceré pútnicke miesta. Hneď po príchode na prvú štáciu poslali domov pozdrav s textom:"Je tu skvelé ubytovanie,máme výhliadku na more". Taká výhliadka má svoj význam,lebo odkrýva obzory,ktoré zo zeme nemusia byť až také viditeľné. Lenže my potrebujeme vnímať výhliadku aj v bežných okolnostiach života. Ak sa ocitneme v ťažkej alebo novej situácii,pýtame sa na svoje výhliadky do budúcnosti. Výhliadka vždy súvisí s budúcnosťou. Aj hriech má mať svoju výhliadku,resp. hriešnik,ktorý počuje na začiatku pôstu výzvu:Kajajte sa a verte evanjeliu. Direktórium,ktoré sumarizuje všetky podstatné informácie o liturgickom roku prináša na Popolcovú stredu túto inšpiráciu:"Človek nevie prijať skutočnosť hriechu,ak nejestvuje kompetentné fórum,ktoré by mu ho vedelo odpustiť. Hriech,ak nemá výhliadku na odpustenie,možno iba poprieť. Riešenie prináša jedine Boh,ktorý sa k nám priblížil v Ježišovi Kristovi,a v ňom nám ponúka zmierenie"/Direktórium 2020,s.121/. Hriešnika nemôžeme len tak,na silu "vtlačiť" do atmosféry pokánia a ľútosti,ak mu nenaznačíme motiváciu,prečo to treba konaťa ak mu nenarysujeme výhliadku slobodného života v Kristovi,lebo to je výsledok kajúceho zmýšľania a konania. Nič by nám nepomohla veľká teória a vedomosť o hriechu,ak by sme nevideli širšie obzory a perspektívy,pre ktoré sa oplatí skoncovať s hriechom. 2, Na pôstnu atmosféru sa treba naladiť. Presnejšie povedané,pokánie nemá súvisieť s náladou v spoločnosti alebo s náladou konkrétneho človeka. Nemôžem povedať,že nemám náladu,aby som robil pokánie. Túžba po pokání sa nás má viac dotýkať,ako náladovosť v našom správaní. Ona musí byť silnejšia,ako všetky tie odstredivé sily,ktoré sa nás usilujú zneistiť a odvrátiť od cesty pokánia. Mnohí si ešte pamätajú na časy komunistického režimu. Koľkokrát sme večer vysedávali pri starých rádioprijímačoch a "ladili" zakázané stanice,napr.Rádio Vatikán alebo Slobodnú Európu. S veľkou chuťou a aj s istým rizikom sme ladili stanice,ktoré nám vniesli do nášho života trochu slobody a to po stránke politickej,či náboženskej. Ľuďom dnešnej doby toto nadšenie naladiť sa pre slobodnejší život v Kristovi cez pôstne obdobie,chýba. Ktorýsi mladý muž,na margo tejto myšlienky povedal,že už ani nepočuje hlas kostolného zvona. Nie preto,žeby zvony na poludnie nezvonili,ale preto,že má"celú hlavu inde". Stane sa mu,že prechádza okolo kostola,na ktorom momentálne zvonia zvony,a ním to nepohne,lebo je pohrúžený do svojho sveta. Už dávno nie je naladený na rytmus zvonov,zvolávajúcivh k modlitbe. Žije iba starosťami a problémami,ktoré mu prerastajú cez hlavu a zároveň prestal hľadať zakotvenie v Bohu. Na rytmus pokánia sa treba neustále nalaďovať. Možno až tak,ako za socializmu ľudia ladili staré prijímače,aby pocítili aspoň závan slobody cez železnú oponu. Hriech je železnou oponou pre kresťana. Rozdeľuje jeho život medzi stavom nemilosti a Bohom,ktorý pre nás predstavuje jedinú podstatnú voľbu slobody.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára