Mojžiš a Ježiš.

Mnohokrát sme svedkami situácie,kedy sa v hlúčiku rozprávajú dvaja alebo viacerí ľudia. Obyčajne zoberieme tento fakt za relatívne prirodzený. No bývajú aj situácie,kedy sa pozastavíme a položíme si otázku:o čom sa môžu títo ľudia,tak povahovo rozdielni,medzi sebou rozprávať? Podľa nás ich vôbec nič nespája. Nemali by mať medzi sebou nijaké styčné body,sú tak od seba rozdielni,a predsa vášnivo diskutujú...Všetci poznáme udalosťevanjelia o Ježišovom premenení. Stojí tam,že Ježiš sa rozprával okrem Eliáša aj s Mojžišom.../Mk 17,1-9/. O čom sa mohli rozprávať? Určite o myšlienkach spásonosného Ježišovho poslania. Boli naozaj takí odlišní? Mali nejaké styčné body,odhliadnuc od skutočnosti,že Ježiš je Božím Synom a Mojžiš,aj keď človek na veľkej morálnej výške,no predsa len človek? Ježiš a Mojžiš. Dvaja vodcovia do zasľúbenej zeme. V prípade Mojžiša,danej konkrétnymi hranicami a v prípade Ježiša nelimitovanej nijakými ľudskými obmedzeniami,siahajúcej do večnosti. Skúsme,predsa len, nájsťzopár myšlienok na porovnanie týchto velikánov. 1,O Mojžišovi sa píše,že pásol ovce svojho tesťa,madiánskeho kňaza Jetra/Ex 3,1/. O Ježišovi vieme,že používal výraz"Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa"/Jn 10,14/. Mojžiš pásol ovce cudzie,aj keď bol s Jetrom v príbuzenskom vzťahu. Neboli to jeho ovce. Ježiš,naopak,prisvojuje si vlastnícke právo na všetkých,lebo vylial svoju krv za všetkých ľudí. Dokonca tvrdí,že bude hľadať aj tie,ktoré sú "rozptýlené a stratené"/Lk 15,3-7/. Aj tie berie pod svoj patronát. Mojžiš mal stádo obmedzené počtom. Kto dokáže spočítať ovce,ktoré patria Kristovi? O čomkoľvek na tomto svete povieme,že je to moje,je to naše len relatívne. Bohu patrí všetko,či sa nám to páči alebo nie. V pôstnom čase hľadajme spôsob, na základe ktorého,by sme sa pokúsili vymaniť sa z pozície naviazanosti na čokoľvek materiálne,pozemské. Iste,máme už vybudované silné väzby k pozemským skutočnostiam. A ak niečo vlastníme,tak len v presvedčení,že to máme v prenájme,že to patrí Bohu. On nám zveril určitú zodpovednosť,ktorú by sme mali každý večer prehodnocovať a povedať:"Pane,vraciam ti to,čo je tvoje. Ak mi dáš milosť,a ráno vstanem,som ochotný tvoj podiel znova prevziať a ďalej sa oň starať". Takouto,alebo podobnou modlitbou,sa môžeme naučiť,že sme adresátmi Božích dobrodení a že nič hmotné nie je predmetom záujmu Božieho kráľovstva. 2,Pán Mojžiša označil podľa mena:"Mojžiš,Mojžiš!"/Ex 3,1-20/. Tieto slová zazneli akoby súkromne,bez prítomnosti verejnosti. Boh,však označil prítomnosť svojho Syna pred svedkami slovami:Toto je môj milovaný Syn,v ktorom mám zaľúbenie.Počúvajte ho"/Mt 17,5/. Pán ešte Mojžišovi pripomenul"Nepribližuj sa sem!. Jeho prístup k Bohu bol vymedzený na istú vzdialenosť. Naopak,Ježiš-pravý Boží Syn,k sebe pozýva slovami:"Poďte ku mne všetci,ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním"/Mt 11,28/. Boh v Kristovi sa stáva verejne známym. Akoby sprístupňoval  a zverejňoval svoje kontakty verejnosti. Chce povedať ľuďom,aby sa nebáli,aby pred ním neutekali,aby ho nevyháňali,lebo on prišiel kvôli nim. A chce ešte povedať,aby sa ľudia nehanbili k nemu priznať. Vyznať vieru v Ježiša znamená priznať,že máme zaľúbenie v Božích veciach,že nám myšlienka spásy nie je ľahostajná. Pokúsme sa v pôstnom období  posunúťprejavy viery cez pomyselnú hranicu prísneho súkromia a povedať svojim životom:"Toto je môj milovaný Pán,v ktorom mám zaľúbenie!On mi nepovedal,aby som sa nepribližoval. Práve naopak. Vyzval ma ako Léviho z mýtnice/Lk 5,27-32/ slovami:Poď za mnou .A naznačil mi,že má so mnou plány,že sa chce zaoberať mojou budúcnosťou,nie výlučne v pozemskom slova zmysle. 3,Svätopisec prináša dôležitú informáciu,podľa ktorej si Mojžiš musel zakryť tvár,keď stál pred Bohom,ktorý k nemu hovoril z horiaceho kra. O Ježišovi,Božom Baránkovi čítame:"...tvár som si neskryl pred potupou a slinou"/Iz 50,6/.  Tieto myšlienky nás povzbudzujú k tomu,aby sme čelili životu a jeho nástrahám vzpriamení a posilňovaní Pánovou prítomnosťou. V pôstnom čase budeme mať dosť možností poučiť sa od Ježiša,lebo ho budeme vidieť kráčať na Kalváriu,úplne bezbranného a vystaveného brutálnej krutosti davu. Neschovávajme tvár/srdce/ pred evanjeliom,pred osudom Cirkvi,pred liečivou milosťou pokánia. Neschovávajme srdcia pred požiadavkami bratov,pred biedou,ktorá panuje v našej spoločnosti. Ukážme tvár radostnú z dôvodu prijatia Krista a ponúkajúcu zmysel života pre tých,ktorí stratili /skoro/všetky pozemské ilúzie.