Ako hlboko môže vstúpiť Boh do života človeka?

Spomínam si na istého človeka,ktorého som poznal dlhé roky. Už je vo večnosti. Mal zvláštny zvyk. Vždy,keď vstúpil do nejakého domu na návštevu,zostal stáť pri dverách. Ďalej sa nepohol. Daromne ho domáci pozývali,aby vstúpil ďalej. Vždy odmietol.Zostal stáť na prahu a tvrdil,že on prišiel len  preto,aby v krátkosti niečo dôležité povedal. Tá chvíľa niekedy trvala aj dve hodiny. Zo svojho postoja,však nezľavil ani krok. Ako je to s Ježišom? Nie raz sa ocitol na prahu ľudského príbytku. Dnu vošiel až vtedy,keď sa uistil,že bude prijatý,a to so všetkými dôsledkami. 1,Predstavme si ho,ako ponúka svoju návštevu a prítomnosť v dome Zacheja/Lk 19,1-10/. Zachejova veľkosť je aj v tom,že necháva Ježišovi "voľnú ruku",pri výbere tém na rozhovor v jeho dome. Neskúma podrobnosti. Nekladie si špekulatívnu otázku:čo len ten Ježiš môže odo mňa chcieť? Nelustruje Ježiša dopredu,aby sa mohol vnútorne pripraviť na jeho otázky. Ježiš cíti,že má od Zacheja,hlavy domu,do ktorého chce vstúpiť,plnú "moc" zaujímať sa o čokoľvek. Zachej je pripravený na všetko. Cíti,že Učiteľ nie je záludný podvodník,ale že má vážny záujem byť hosťom v jeho dome. Mýtnik si za tento postoj zaslúži náš úprimný obdiv. Máme odvahu uveriť tak,žeby sme dali Pánovi v našom živote voľnú ruku? 2,Iná situácia vzniká vtedy,keď Ježiš zastane na hranici dediny v ktorej býva Lazár so svojimi sestrami:Martou a Máriou./Jn 11,1-45/. Ježiš v tomto prípade žiada od sestier priame vyznanie viery. Pýta sa:"...veríš tomu? a vzápätí dostáva odpoveď:"áno,Pane,ja som uverila..."Lazárove sestry dostali milosť vyznania viery v neho,ako v Mesiáša,ktorý má prísť na tento svet. A to pred zrakmi a hlavne ušami všetkých susedov. Ježiš ich touto previerkou prekvapil,no nie zneistil. Odpovede sestier boli isté. Ježiš svoju návštevu dopredu neavizival,ba dokonca všetci už boli ako tak zmierení s tým,že nepríde,veď sa nezúčastnil pohrebných obradov. Ježiš zvykne prekvapiť. Z ničoho nič si vyžiada rýchlotest našej viery. Buďme pohotoví a pripravení tak,ako boli sestry nebohého Lazára. Môže to byť aj vtedy,keď to najmenej čakáme. Až potom vojde Ježiš ďalej,aby nás potešil v našich bôľoch a dal nádej do budúcnosti. 3,Ďalšia,vrcholná Ježišova návšteva sa týka svadby v Káne Galilejskej/Jn 2,1-12/. Ježiš tam nevstúpil,dokiaľ nebol presvedčený,že ľudia "urobia všetko,čo im povie". Niekto zvonku by to nazval manipuláciou alebo otroctvom. Učiteľ z Nazareta by povedal,že je to vrcholný bod slobody tu na zemi. Hovorí sa tomu-vplyv. Vplyv na človeka. Niekedy sme nekriticky schopní urobiť všetko,čo nám povie svet. Tohto vplyvu sa chceme zbaviť. Chceme sa kriticky postaviť voči tomuto nášmu nekritickému,nezodpovednému správaniu. Má Pán na nás taký vplyv,že urobíme všetko,čo mu vidíme na očiach? V pôstnom období sa snažme rozšíriť a prehlbiť Boží vplyv na náš život.Chceme sa mu zahľadieť do očí.  V takom prípade sa Boh dostane hlboko do nášho vnútra,a nie iba pod kožu. Ísť niekomu "pod kožu",znamená byť nepríjemný. Boh toto nechce. Chce vojsť do vnútra ľudského srdca. Až potom budeme cítiť lahodnú chuť Ježišovej prítomnosti a jeho blahodarné pôsobenie.

Dôvody na ukončenie sporov.

Vojaci sa začali zhromažďovať už od skorého rána. Slnko už bolo vysoko,črtal sa nádherný deň.No,vojaci na to nedbali. Vytvorili sa dve nepriateľské línie,ktoré neboli ďaleko od seba. Tak akurát na dostrel. Každý sa snažil,aby si našiel nejaké strategické miesto. Niektorí si políhali do priekopy,iný využili akúkoľvek nerovnosť v teréne alebo zaľahli za nejakú prekážku. Ani jeden však,nestratil nepriateľa z dohľadu. Bolo potrebné urobiť všetko v jednej sekunde:nájsť si úkryt,popritom sledovať nepriateľské počínanie a zároveň prstami jednej ruky skontrolovať,či je zbraň v poriadku. Na začiatku bolo hrôzostrašné a nič dobré neveštiace ticho. Zdalo sa,že vojaci z jednej i zdruhej strany línie zaspali. No,bolo to ticho pred búrkou. Potom sa to začalo. Velitelia zavelili a spustil rev a krik. Nepriateľské línie sa zdvihli a za zvukových efektov duniacich zbraní rôzneho druhu sa pustili do seba. Vojaci sa zdvihli,prebehli pár metrov,potom znova zaľahli. Nikto nechcel darovať svoj život zadarmo. Boli odhodlaní bojovať do poslednej kvapky krvi. Zrazu sa ozval silný hlas:"Pozor,ide traktor!". Všetci vojaci vstali,oprášili si nohavice a vytvorili koridor,aby traktor z bývalého JRD mohol prejsť... Scéna,ktorú som opísal nepochádza z nejakého vojnového filmu,ani neopisuje boj s teroristickou skupinou. Opísal som "boj" z raného detstva,ktorý sa odohral u nás na dedine. Bolo to v čase,keď na dedine bolo veľa detí,ktorí sa cez prázdniny hrali vo veľkom počte na vojakov. Bolo to v čase,keď zápal a vojnové nadšenie boli porovnateľné s vojakmi súčasnými,s tým rozdielom,že naše drevené pušky vystreľovali iba akési gumenné projektily a nie ostré. Bolo to v čase,keď "bojovníci" dokázali ukončiť boj v sekunde,lebo cez dedinu sa hnal družstevný traktor s nákladom hnoju,v lepšom prípade slamy. Toto bol veľmi vážny faktor a dostatočný dôvod na to,aby aj najtvrdší bojovníci vstali z bojiska a radšej uhli pred rútiacim sa Zetorom,akoby riskovali nejaký ten frk močovky na svojom odeve. Traktor prešiel a vojaci sa vrátili do zákopov. Detské vojny nepoznajú dezertérov. Všetci do jedného sa vrátili v plnej zbroji a v boji sa pokračovalo. Nezvíťazil ani neprehral nikto. Prečo? Okolo poludnia,keď boli boje najtuhšie,ozvali sa v smere od domov hlasy:"Vojaci,dosť bolo! Je čas obeda". Pomaly,pomaličky vojnové rady riedli. Nikto neodchádzal otočený chrbtom k nepriateľovi. Ustupovalo sa so cťou a hrdosťou a tvrdé,až neúprosné pohľady,adresované nepriateľovi, neveštili nič dobré.Ani stopy po zmierení! Všetkým bolo jasné-po obede bude boj pokračovať. A bojovalo sa až do tmy..V nedeľu sme sa stretli všetci v kostole na svätej omši.Po vojne ani stopy!.Prečo spomínam túto,už pomaly vyblednutú historku zo svojho detstva? Prišla mi na myseľ,keď sa v správach ocitla informácia z prostredia OSN,podľa ktorej generálny tajomník tejto inštitúcie Antonio Guterrez vyzval účastníkov vojenských konfliktov,aby z dôvodu koronavírusu ukončili boje. Má to opodstatnenie. Koronavírus naozaj kosí ako na fronte. Mŕtvych môže byť v globále mnoho,temer ako na skutočnom bojisku. Prečo sa zabíjať,keď to za nás robí vírusová pandémia? Na prvý pohľad sa zdá,že táto výzva môže znamenať stopku vojnám,lebo v priebeho koronavírusu. Akoby po skončení niekto prišiel a povedal:"Dobre,vírus sme zvládli. Chce sa niekomu z vás ešte bojovať?Nestačilo?Nejdeme sa poučiť?". Naše vojenské "konflikty" z čias detstva hovoria o tom,že boje sa prerušujú z dvoch dôvodov.1,Vtedy,keď sa blíži nejaké iné zlo/traktor z JRD,alebo koronavírus/. 2,Vtedy,keď je prítomné nejaké veľké dobro/navarený obed od mamy/. Prvoradým motívom ukončenia akéhokoľvek konfliktu medzi ľuďmi má byť prítomnosť dobra a nie strach zo zla. Aj keď ten druhý faktor niekedy zaváži viac. Prítomnosťa blízkosť hostiny a pokrmu,by mali byť na prvom nieste. To by malo byť lákadlo číslo jeden,aby sa ukončili konflikty. Tí,ktorí prijímajú so sviatostného stola,tí,ktorí sa sýtia pokrmom "zhotoveným nie rukou",ale pokrmom,ktorý pripravil Boží Syn pre nás na Kalvárii,môžu títo ľudia viesť a udžiavať konflikty? Nie je prítomnosť tohto dokonalého dobra v pozemskom živote ,dostatočným dôvodom na ukončenie sporov? Keď má niekto podiel na vrcholných Božích dobrodeniach,môže sa spreneveriť a chystať pre niekoho vrcholné zlo? Môže/Judáš/. Potom, však,ide o zradu. Súčasnosť nás stavia pred takúto výzvu. Ak bojujete proti sebe vy,ktorí prijímate pokrm z oltára,reflektujte na Božiu ponuku pokoja nielen preto,že ste v ohrození spásy,ale preto,že Boží pokrm nie je kompatibilný s nenávisťou a násilím. Naozaj je čas zložiť zbrane. Doslova i v prenesenom zmysle slova. Výnimkou môžu byť hrajúci sa chlapci/ak takí ešte sú/,kdesi na ihrisku , nie so skutočnými,ale drevenými puškami,ako z mojich detských čias. Im stačí vidina dobrého obeda od mamy,aby boje ukončili...A čo na to potrebujeme my,dospelí?...

Pristihnutí.

Jedného z popredných slovenských hokejistov,ktorý hrával dlhé roky na úrovni NHL,prezývali:tichý zabijak/Miroslav Šatan/. A to preto,lebo z ničoho nič zaútočil a strelil gól alebo vymyslel nejakú perfektnú akciu. Hovorí to o jeho genialite a inteligencii. A to nielen v športe. Ľudstvo dnes denne pochováva stovky mŕtvych. Zomierajú na dôsledky vírusu COVID 19. Je to tichý zabijak. Z ničoho nič sa objavil na scéne a zostávajú po ňom iba ľudské obete a trúchliaci na celom svete. Svätý Otec František konal v piatok 27.marca odprosujúcu pobožnosť na prázdnom svätopeterskom námestí. Vo svojom príhovore zdôrazňoval,že tohto nepriateľa ľudstva dokážeme zdolať modlitbou a tichou službou. Ak je vírus našim najväčším nepriateľom a považujeme ho za tichého zabijaka,paradoxne potom,našou najsilnejšou zbraňou je modlitba a tichá aktivita služby. Klin sa klinom vybíja. V tichosti života môžeme prichytiť,prekvapiť život pri rôznych prejavoch. Druhý album skupiny Team má názov:Prichytený pri živote/1989/. 1,V rámci pozemského života prichytili ľudia Ježiša pri tom,ako "zaslzil"/Jn 11,1-45/. Nájdeme to v stati,ktorá hovorí o vzkriesení Lazára. Veľa zmienok o tom,že Ježiš zaslzil nenájdeme. Ježiš sa neostýcha vyroniť slzu práve vtedy,keď sa človek nachádza vo vypätej situácii. Týmto gestom odobruje všetky ľudské slzy budúcnosti,ktoré sa objavia v očiach práve vtedy,keď pôjde o vyhranenú situáciu. Práve v súčasnosti prežívame obdobie sĺz. Objavili sa v očiach nejedného z nás.Dnes viac,ako inokedy chápeme,čo myslí pohrebná liturgia pod pojmom-sĺzavé údolie. Plačeme,lebo ľudia hynú,ale s   nimi hynie aj zlý systém života,ktorý nás zotročoval. Za nim nám ľúto nebude. Chceme oplakať vlastnú biedu,podľa ktorej sme Boha odstavili na druhú koľaj. Evanjelium cituje kohosi zo zástupu,ako reakciu na Ježišov plač:"Hľa,ako ho miloval/Lazára/". Je to určitá chvála na Ježišov prejav kondolencie. Dnes,by sme mali zaslziť my a to nad stavom našej spoločnosti. /Ne/zainteresovaní povedia na našu adresu:"Hľa,ako ho miloval/tento svet/". A to na našu chválu nebude. Stav spoločnosti je výsledkom nezriadenej lásky k tomuto svetu. 2,Evanjelium hovorí aj o ženy pristihnutej pri cudzoložstve/Jn 8,1-11/. Židovskí starší privliekli pred Ježiša "ženu pristihnutú pri cudzoložstve". Z kontextu sa nám javí,že zrejme mali pre ňu pripravenú pascu. Išli na istotu. Predpokladáme,že nešlo o jej prvý prešľap v živote. Nemali záujem priviesť ju na správnu cestu. Mali iný záujem-pristihnúť ju a vzápätí potrestať. Spravodlivému človekovi svet chystá pasce. Sleduje iba jeden cieľ-spochybniťhodnoty,ktoré vyznáva, a tým spochybniť ľudí,ktorí sa k nim hlásia. Neodpustia nijaké pochybenie. Neprepáčia,ak by si chcel niekto zobrať "oddychový čas", a na chvíľu sa vymedziťz dodržiavania správnych zásad. 3,Božie slovo uvádza ešte jeden dôležitý moment pristihnutia. Samosudcovia cudzoložnej ženy boli pristihnutí Ježišom pri nepriamom potvrdení stavu svojej hriešnosti. Stalo sa tak vtedy,keďsa Pán vzpriamil a oslovil ich:"Kto z vás je bez hriechu,nech prvý hodí do nej kameň". Potom nastalo ticho a podľa slov evanjelia sa všetci zo scény povytrácali. V duchu vidíme,ako im spadli nielen sánky,ale aj kamene z rúk...Nepriamo,síce,ale priznali sa,že sú hriešni. Usvedčil ich Ježiš. Prílišné sebavedomie im  nepomohlo. Tam,kde je veľké až nezdravé sebavedomie,tam býva niekedy prázdne vnútro a hlavne žalostný stav svedomia. Tí,čo najviac kričia a domáhajú sa aktu spravodlivosti na niekom,kričia,lebo chcú prehlušiť hlas svedomia,ktoré ich volá,aby vykonali úkon spravodlivosti nad svojim vlastným životom. Mnohým,ktorí začali brať väžne svätopôstne dni,povypadávali z rúk  zbrane,ktorými kedysi ubližovali svojmu okoliu. Ruky začali využívať na niečo iné. Možno na častejšie prežehnanie,možno na aktívnejšiu službu voči núdznym,možno na ráznejšie odmietnutie tých pokušení,ktoré ich kedysi vťahovali do biedy,možno na ochotnejšie prijatie kríža,ktorý im podal Kristus...V tichosti môžeme byť pristihnutí a prekvapení Božou priazňou a rôznymi podnetnými myšlienkami. Aj v tichu momentálneho mlčania kostolov nájdeme chvíle prekvapenia. Kým znova zaznejú  tóny organov ako sprievodného znaku bohoslužieb,môžeme v súkromnej modlitbe objaviť mnoho prekvapujúcich momentov spásy. Byť prichytený práve pri nich,je výsadou a odmenou každého veriaceho človeka.

Zmŕtvychvstalý nás prebudí a oživí.

Pred niekoľkými dňami som sa zarozprával s človekom,ktorý nám priviezol nejaký tovar. Mali sme jednu tému-vírus a jeho vplyv na Veľkú noc. Náš rozhovor plynul v tom zmysle,že tohtoročné sviatky už nebudú také,aké bývajú obvykle. Až záver rozhovoru ukázal,že sme sa na vec dívali z rozličných uhlov. Rozhovor som ukončil ja,lebo môj spoludiskutér zvolal:"Neviem si predstaviť veľkonočné sviatky bez oblievačky!". Ja,pre zmenu áno. On,zasa bez slávenia v kostole...Každý z nás si vykladal význam sviatkov podľa svojho. V čom  máme vidieťvýznam sviatkov my,veriaci? Pomôžme si,nie príliš obvyklým autorom,ktorým je prorok Ezechiel. Napísal:"Ľud môj,ja otvorím vaše hroby,vyvediem vás z vašich hrobov a vovediem vás do krajiny Izraela"/Ez 37,12/. Boh dáva na vedomie ľudstvu,že jedine on nám môže otvoriť brány nebeského kráľovstva. A že mu v tom nezabráni ani smrť človeka. Najjagavejší príklad pre potvrdenie tejto myšlienky nachádzame vo vzkriesení Lazára/Jn 11,1-45/. V tejto udalosti dominuje najmä Ježišovo zvolanie:"Lazár,poď von!". Podľa očitých svedkov sa následne vo vchode do hrobu ukázala oživená postava Lazára. Ezechiel hovoril pravdu-Boh má moc otvárať naše hroby a kriesiť nás k životu. Čo to znamená?1, Tu nejde iba o tých,ktorí fyzicky umreli. Boh chce povedať,že ,takmer každý z nás má "svoje hroby". Niekto je už za pozemského života,akoby mŕtvy. Pochoval,napríklad, svoje nádeje,dobré ciele-stratil zmysel života. Dnes je na svete mnoho ľudí,ktorí sú zúfalí,lebo nemajú nijakú oporu pre svoj život. Paradoxne,niektorí hľadajú oporu pre svoj nesprávny až zvrátený zmysel života. Hovoria,že nemajú oporu,ale žeby porozmýšľali nad zmenou vlastného života,to si nikdy nepripustia...Niektorí sa uzatvorili do hrobu izolácie pred svetom,lebo ten ich sklamal. Nevedia,že tento pozemský svet ani zďaleka nereprezentuje a nenapĺňa vnútorné túžby človeka po šťastí,pokoji a nádeji. Iní zas,neuzavreli do pomyselného hrobu celý život,ale možno nejakú časť z neho. A toto ich limituje,aby pookriali a nadýchli sa pravej slobody. Práve takým sa prihovára sv.Pavol v Liste Efezanom:"Prebuď sa,ty,čo spíš,vstaň z mŕtvych a bude ti svietiť Kristus"/Ef 5,14/. 2,Aby sa ukázala veľkosť Ježiša,ktorý kriesi k životu,povoláva si občas ako asistentov ľudí,ktorí mu sekundujú pri jeho zázrakoch. Výchovné je najmä to,že ide o ľudí,ktorí pred tým akoby neverili ,že on je darca a nositeľ života. Práve Marta,Lazárova sestra,patrí do tej kategórie,hoci pred tým svoju vieru vyznala,no potrebovala ešte jednu lekciu. Chcela Ježiša odhovoriť,lebo požiadal,aby odvalili mohutný náhrobný kameň. Povedala:"..už je štyri dni v hrobe". Telo je už v rozklade. Tu už nikto nič nezmôže. Práve takým Ježiš hovorí,aby odvalili kameň. Myslím si,že najprv ten,ktorý nosia v duši...Takýto balvan  najviac spôsobuje nepriechodnosť absolútnej dôvery voči Božej prozreteľnosti. Niektorí z nás "zakonzervovali" svoje vnútro do pomyselného hrobu a iní ešte,aby sa poistili, na  ten hrob privalili akýsi balvan nedôvery voči všetkému nadprirodzenému...3,Lazár vystupuje v tomto úryvku akosi pasívne. On už reagovať nemôže. Iní musia konať okolo neho. Ježiš vyjadril jeho situáciu slovami:"Náš priateľ Lazár spí,ale idem ho zobudiť". Spiaci-mŕtvy Lazár neposlúži ničomu a nikomu. Ako živý, stane sa dôležitým svedkom Božej moci. Ježiš budí k životu aj spiacich apoštolov,lebo spiaci užitoční nebudú/Mt 26,40-46/. Máme na mysli spánok,ktorý limituje človeka práve vtedy,keď treba konať. Dnes je tá doba,ktorá nestrpí/a kedy bola?/ "spiaceho "kresťana. Svoje si vypočuli o tom práve apoštoli,ktorých musel Ježiš zobúdzať a nabádať k aktivite,lebo vzápätí na to ho zatkli a znemožnili mu tak ďalšie účinkovanie. Sme v podobnej situácii. Našťastie tu platí to,čo povedala Marta svojej sestre Márii:"Učiteľ je tu a volá ťa". Volá každého z nás,aby opustili svoje hroby,modly či rôzne fetiše a vstali k novému životu. Veľkonočná oblievačka nám chýbať nebude. Ale veľkonočné ráno bez prázdneho hrobu by bolo najväčším sklamaním a tragédiou života...

Všetko je inak.

V istej rodine chystali slávnosť. Jeden z členov rodiny jubiloval. Išlo o početnejšiu rodinu,každý dostal úlohu,ktorú mal splniť. Všetko režírovala mama. Ráno zvolala "grémium" a hovorila:ty urobíš to,ty zas ono a ty pôjdeš tam a tam a všetko mi budete hlásiť! Inak to nejde.  Niekto musí zaveliť. Jedno z detí sa vrátilo z vybavovačky a chcelo oznámiť splnenie úlohy. No,matka ho predišla a povedala:všetko je inak,situácia sa zmenila. Oznámenia tipu:všetko je inak,nie sú veľmi príjemné. Najmä vtedy,ak už človek mal rozrobené konkrétne plány. V súvislosti s vírusom pandémie sa nám zmenil štýl života. Všetko je inak,ako bolo predtým,za normálnych "bezvírusových" dní.1, V minulosti sme dosť kritizovali,ak niekto urobil iba to najzákladnejšie. Niekedy si povzdychneme a povieme:mohol sa snažiť viac,urobil iba odtiaľ potiaľ. Prekáža nám,ak človek aspoň niekedy, neurobí nad rámec toho povinného. V súčasnosti,v dňoch pandémie,sa v inštrukciách  spomína toto usmernenie:rob iba to najnutnejšie! Paradoxne,stáva sa,že nutné veci dávno nerobíme,rezignovali sme na ne,akoby už pre nás prestali existovať. Tento čas, môže byť pre nás časom znovaobjavovania podstatného...možno toho,čo je potrebné pre spásu duše. 2,V nedávnej minulosti sme kritizovali štýl života založený na izolácii. Hovorili sme,že nie je dobre,ak človek s nikým nekomunikuje. Z hľadiska psychiky to nie dobré. Povzbudzovali sme sa navzájom slovami:choď medzi ľudí,lebo sa ťa zmocní poriadne depka. Dnes,v dobe extrémnych vírusov,hovoríme opačne:s nikým sa nestýkaj a svoje kontakty s vonkajším svetom sa snaž obmedziť na minimum. Aspoň na jedno je táto výnimočná situácia dobrá: na to,aby sme sa "prehrabali" vo svojich kontaktoch a našli tie,ktoré by mali byť naj...Myslím na zanedbané a zabudnuté sľuby,ktoré sme niekomu dali,alebo na nesplnené povinnosti niekomu poďakovať za niečo,prípadne "dohnať" omeškané gratulácie...je čas zdvihnúť telefón a začať. 3,V minulosti sa niektorí ľudia sťažovali na to,že z dôvodu extrémneho vyťaženia poznajú iba:svoju spálňu,kanceláriu,auto,lietadlo...Dnes sa nám núka príležitosť byť doma. V jednom priestore môže byť spálňa,pracovňa,telocvičňa,čitáreň,spoločenská miestnosť. Nezabudnime na také niečo,ako je modlitebňa...V zhone života nám to nepríde ani na myseľ. Je čas to zmeniť. Najprv v hlave,potom v praxi. Doprajme si v rámci svojho programu aj chvíle s ružencom,Svätým Písmom,prípadne s niektorým,z bohatých duchovných programov v našich médiach...Všetko je inak. A ešte len bude,ak aspoň v niektorých bodoch zachováme stabilitu a vytrvalosť. A to aj vtedy,ak život bude mať tendenciu vrátiť nás do starých koľají.

Čo robiť v pôstnom čase?

Streamuješ?/vyslov:strímuješ?/ to je častá otázka v kňazskom spoločenstve v tomto čase. V čase,keď sú kostoly zatvorené a verejné bohoslužby sú zakázané,sa práve toto ponúka ako istá alternatíva. Ide o audiovizuálny prenos nejakého materiálu. Napríklad kňaz celebruje sám v kostole a pomocou techniky sa prenos vysiela do jednotlivých domácností. Na území našej diecézy bývajú aj čistokrvní spišiaci,ktorí za nič na svete neopustia svoje nárečie. Kedysi som telefonoval do srdca Spiša svojim známym. Opýtal som sa,čo robia v pôste. Odpovedali mi:"Strimujeme še...Na vysvetlenie-táto odpoveď nemá nič spoločné s nejakým audio prenosom. Aj keď sú to výrazy,ktoré znejú rovnako,nemajú rovnaký obsah. Na Spiši_"strimovač še",znamená zriekať sa niečoho,niečoho dovoleného/cigarety,alkohol,káva,mäsitý pokrm atď./ Som presvedčený,že aj táto činnosť má vysokú výpovednú hodnotu v zmysle konania pokánia. Jeden i druhý výraz jednoznačne patria do pôstnej terminológie. S tým rozdielom,že ten prvý výraz,pochádzajúci z angličtiny,sme objavili vo väčšom meradle až teraz,keď zúri pandémia a naše kostoly osireli a druhý je chronicky známy od pradávna. Do pôstnej aktivity patrí ešte výraz-nestrimujem. Používa sa v nárečí a znamená asi toľko,ako keď niekto povie,že nechce zdržiavať. Prečo práve toto nevyužiť ako pôstnu aktivitu?! Niekedy zdržiavame náročky dobré veci. Mnohí na ne čakajú,ale my sme takmer dokonalou brzdou...Po tom,čo sme sa pohrali so slovami a načrtli určité možnosti pôstnej disciplíny v praxi,prejdime k iným pôstnym možnostiam. Teraz už povinne nosíme na tvári rúško. Má zakryť hlavne nos a ústa. Tadiaľ sa prenáša infekcia,aj keď sa hovorí niekedy:preklal ma očami...Teda aj oči sú nebezpečné,ale rovnako nebezpečné,ba ešte viac,by bolo,keby sme aj na ne hodili nejaký závoj...Oči musia zostať voľné...Rúško je užitočné,lebo brzdí 1,"kýchačov". S nejedným sme už mali do činenia. Kvapôčky,ktoré produkuje priemerný "kýchač" môžu mať solídny a veľmi nepríjemný polomer dopadu. Spokojne by mohol nahradiť ostrekovač na aute. Ide o nepríjemnú záležitosť. Som presvedčený,že aj pre "kýchača". Sú ľudia,ktorí systematicky šíria zlo. Polomer dopadu ich činnosti je veľmi ďaleký a hlavne toxický. Ak sa aj staneme objektom nejakého zla,nešírme ho ďalej. Pokúsme sa docieliť,aby sa to zlo na nás,ako poslednej inštancii,zastavilo. To dokáže iba silná osobnosť. Zlo dokáže konať "silná nátura",ale zlo zdržať a nepustiťďalej, dokáže iba silná osobnosť. 2,Rúško pribrzdí "pľuvačov". Táto činnosť sa týka najmä ľudí,ktorí sa pohybujú v nižších sociálnych vrstvách. Nedávno som počul v správach informáciu z jedného mesta na Slovensku. Radnica vydala zákaz pľuvania na zem. Má to logiku,veď v čase koronavírusu nejeden príslušník takejto sociálnej vrstvy zodvihne zo zeme ohorok,aby ho ešte použil a pritom sa nakazí. Len neviem,ako to budú kontrolovať...Pôstne obdobie je vhodné na to,aby sme sa zamysleli,či nešpiníme do vlastného hniezda,sebe pod nohy..Dnes treba nanovo prehodnotiť vzťah k Cirkvi,ktorá ani nie je hniezdom,ale ovčincom,podľa slov Dobrého pastiera,ktorý za každú ovečku položil svoj život. V pôste upravme,zdokonaľme svoju cestu k matke Cirkvi...3,Rúško pribrzdí aj "kašľačov". Ich aktivita je doprevádzaná rozmanitými zvukovými efektami. Majú rôzny odtieň a intenzitu. Všade vyrušujú,nemyslím si,že vedome. Viac vyrušujú takí,ktorí "kašlú" na dobré veci a zanedbávajú ich. Je im jedno,v akom stave je ich život,život v obci,v spoločnosti...V pôstnom období sa chceme zrieknuť schémy myslenia-je mi to jedno. Buďme radšej jedno s tými,ktorí,aj za cenu obety,chcú urobiť požehnané dielo. Tí,ktorí kašlú na všetko,sa prejavujú aj zvukovými efektami v podobe neustáleho frflania,hundrania,kritizivania...Všetky tieto,alebo podobné aspekty,nech nám prídu na myseľ,keď si dávame na tvár rúško. Určite nemá len fyzicko-hygienický význam. Poslúži aj ako duchovná zbraň proti zlu,ktoré vidíme okolo seba.

Čo bude s nami?

V súčasnosti  vznikajú prognózy,ktoré môžeme označiť ako postpandemické. Činia sa najmä ekonómovia a im podobní prognostici. Na všetko sa vždy dívajú cez čísla,a ani teraz to nie je inak. Pri čítaní rôznych komentárov sa človeka môže zmocniť hrôza. Určitú podobnosť nájdeme v knihe Numeri. Židovský vodca Mojžiš posla vyzvedačov do kanáanskej krajiny. Za úlohu mali zmapovať všetky,pre život dôležité okolnosti. Keď sa vrátili domov,predstúpili pred Mojžiša a spoločenstvo s tým,že nebudú hovoriť pravdu. Uchýlili sa ku lži. Hovorili takto:"Krajina,ktorú sme prešli,požiera svojich obyvateľov. Ľud,ktorý sme videli,je vysokej postavy. Aj obrov sme tam videli,Enakových synov z rodu obrov. Popri nich sme sa zdali ako kobylky"/Nm 12,32-33/. Mnohí prognostici,/nemyslím iba odborníkov,ale aj rôznych laických prognostikov/ponúkajú práve takýto scenár budúcnosti pre ľudstvo. Hovoria o niečom,čo človek nezdolá,domnievajú sa,že budúcnosť nás "požerie" a že výhliadky sú hmlisté a vonkoncom neisté. No,existujú aj iné náhľady,ktoré sa usilujú nájsť v novej,určite nie príjemnej situácii,pozitívne východiská. Napríklad hovoria,že sa nachádzame v bode,v ktorom sa môžeme veľa dozvedieť o jadre nášho národa z pohľadu vnútornej morálnej sily. Na počudovanie,pomôcť si znova môžeme vyššie citovaným biblickým textom. Svätopisec sa nám takto prihovára ústami Mojžiša,ktorý rozposiela vyzvedačov do krajiny,ktorú chce obsadiť:"Keď prídete k vrchom, zisťujte, aká je to krajina  a aký je to ľud,čo ju obýva,či je silný alebo slabý ,či ho je málo alebo veľa ,aká je to krajina ,dobrá či zlá,aké sú mestá ,bez múrov alebo opevnené ,či je pôda žírna ,alebo planá,zalesnená alebo bez stromov"/Nm 12, 16-13,3. 17-33/. Teraz sa ukáže,aké je ľudstvo,či je vnútorne silné,či dokáže zdolávať ťažkosti a hlavne,či si uvedomíme,že bez Boha niet dobrého progresu,najmä,čo sa týka vzťahov a hodnôt. Postupne prejdeme skúškou,ktorá odhalí základy nášho životného smerovania. Nech nás nesklátia nepriaznivé čísla a biedne východiská,ktorými nám šermujú pred očami "naslovovzatí odborníci". Nad tým všetkým je stále Boh. Veľmi povzbudivé sú slová svätého pápeža Leva Veľkého,ktorý hovorí:"Nech nás nezaujme činnosť terajšieho života ani tak úzkostlivo ani tak pyšne ,aby sme neboli schopní celým srdcom sa pripodobňovať nášmu Vykupiteľovi  a kráčať v jeho šľapajach. Veď všetko,čo urobil a vytrpel ,bolo na našu spásu,aby sila,ktorá bola v hlave,bola aj v tele"/LH II. s.287/. Naša sila je v prítomnosti Pána v našom živote. On je bezodný zdroj posily a občerstvenia na ceste rekonštrukcie života,ktorý sa po vyčíňaní vírusu zrejme zmení. Veľa si sľubujeme od mladej generácie. Dúfame,že sa neukáže ako príliš "gaučová", znudená a znechutená dedičstvom,ktoré sme jej zanechali my,príslušníci staršej generácie. Povzbudivé stanovisko nájdeme v zamyslení,ktoré vychádza zo zdroja KBS. Na dnešný deň si môžeme prečítať toto podnetné a optimistické stanovisko:"U mnohých mladých nachádzame hlbokú túžbu po inom živote. Sú tu autentické východiská,vnútorné energie,ktoré s otvorenosťou čakajú na podnetné slovo,svetlo a povzbudenie". Možnosť zmeniť život na tejto zemi,je ideálnou príležitosťou-podnetom na nástup novej krvi a nového vnímania života v nás i okolo nás.