Posledná kvapka.

Počas koronakrízy sa objavila kampaň v súvislosti s nedostatkom krvi. Ľudia-darcovia sa spočiatku zľakli,no odborná verejnosť ich ubezpečovala,že urobia všetko preto,aby sa pri odbere nikto nenakazil. Aká dôležitá je ľudská krv! Kampaň išla tak ďaleko,že zvýrazňovala potrebu "každej kvapky",ktorá môže zachrániť ľudský život. Táto myšlienka,určite ušľachtilá,sa niesla zároveň s tajomstvom Ježišovej vykupiteľskej obety,v ktorej "každá kvapka Ježišovej krvi,vyliatej na kríži",má nekonečnú cenu.1, V reštaurácii pri stole sedel starší manželský pár. Prišli slávnostne oblečení. Zrejme mali nejaké výročie. Čašníčka priniesla polievku. Pani,veľmi decentne načerpala sebe i manželovi. Začali jesť. Pani sa znepokojene pozrela na muža. Povedala:"Oci,prosím ťa,dávaj si pozor,ako chlípeš. Máš na sebe novú bielu košeľu". Pán niečo zamrmlal popod nos,niečo v tom zmysle,že neje prvýkrát v živote polievku. Pani táto odpoveď neuspokojila. Pokračovala:"Ocko,nedáš si predsa len pod bradu utierku?". Muž dôraznejšie oponoval:"Ale,mamka,veď už jej mám len za lyžicu.." A vtedy sa to stalo! Posledná kvapka polievky,pochádzajúca z posledne lyžice na tanieri,sa nebezpečne otočila na hrane lyžice a pomalým,ťahavým spôsobom skončila na slávnostnej bielej košeli...Pani vyskočila zo stoličky a natiahla ruku,aby zastavila voľný pád polievkovej kvapky,no nestihla...Čo všetko môže spôsobiť posledná kvapka?!  Emauzskí učeníci to mali s Ježišom dobre rozbehnuté. Vyjadrovali sa o ňom v superlatívoch. Hovorili,že on je :"prorokom ,mocným v čine i v reči pred Bohom i ľuďmi"/Lk 24,13-35/. V jeho potencionálnej sláve,možno,videli aj kus tej svojej...A potom prišlo to,čo nikto nečakal. Posledná kvapka,ktorú nemohli stráviť a ktorá im spôsobila akúsi neviditeľnú škvrnu na vízii víťazného Mesiáša-Ježišovo umučenie. Toto museli znášať ťažko. Kým žijeme na zemi,ešte si nemôžeme byť istí svojim úspechom. Aj keď sme v čnostiach,cez veľkonočné obdobie pokročili,ešte nie je koniec. Boh môže mať pre nás pripravenú poslednú kvapku. Zostaňme pozorní a sústredení,zostaňme v živom kontakte so Zmŕtvychvstalým. 2,Výraz-posledná kvapka,má aj prenesený význam. Predstavme si,že oddiaľujeme nejaké rozhodnutie. Ide o radikálne riešenie. Stále,však,čakáme,že sa niečo zmení. No potom,sa stane situácia neudržateľnou. Stane sa niečo,čo charakterizujeme ako "poslednú kvapku",ktorá výrazne urýchli naše rozhodnutie a konanie. Existuje u Boha také niečo,ako posledná kvapka? On nás napomína,varuje,upozorňuje/čo iné môže znamenať súčasná situácia, v súvislosti s pandémiou?/. Čakáme,na povestnú poslednú kvapku,ktorou sa pretečie pohár Božej spravodlivosti? Alebo u Boha to tak nefunguje,ako u človeka? Bude Boh ešte s nami trpezlivý? Apelujme v modlitbe na  jeho príslovečnú trpezlivosť. Prosme si ešte príležitosti,aby sme mohli ukázať svoj formát viery a pokánia. 3,Predstavme si taký typický bufet,ku ktoréme patrí aj zopár stolíkov v štýle "na stojaka". Bolo po záverečnej. Majiteľ ešte nestihol stolíky upratať a vyčistiť. S tým počítal ošumelý muž,ktorý sa k bufetu zakrádal. Uhnutý,s pomalou chôdzou,zarastený,špinavý...Išlo o fajnšmekra,ktorý sa špecializoval na "vyciedzanie pohárov" v miestnych bufetoch. S veľkým očakávaním sa priblížil k najbližšiemu stolíku. Neskrýval radosť,keď zbadal,že sú tam nedopité poháre. Veľkým jazykom sa zalizol a so značným zvukovým efektom docedil obsah pohára. Celý úkon trval asi tak sekundu. Vychutnal si to do poslednej kvapky. Aká blaženosť! Keď je niečo skutočne dobré,hodnotné,treba si to naplno vychutnať. Do poslednej kvapky. Napríklad:prítomnosť priateľov a rodiny,chvíle ticha a samoty na zoradenie myšlienok a rozhovor s Bohom,situáciu,ktorá umožňuje pomôcť tým,ktorí to potrebujú/aj takým,ktorí iba "dociedzajú" poháre/,zoznámiť sa s náplňou vysielania náboženského média,ktoré bežne ignorujeme,vytiahnuť zaprášené Sv. Písmo,alebo snažiť sa nájsť ruženec,ktorý nám kedysi dávno zapadol za skriňu...Užime si Boha do poslednej kvapky. On to už urobil:vylial aj svoju poslednú  na záchranu človeka.

Boh sa vrátil.

Je to malá firma. Počíta niekoľko ľudí. Zárobky sú relatívne dobré,nie nadpriemerné. Pracovníci sa tu veľmi nemenia. Chcú zostať,lebo sú tu dobré vzťahy a dobrý šéf. Mnohým to stačí a tí,ktorí majú ambície vyššie,idú za svojimi ideálmi. Pracovníci sú v strednom veku a pravdepodobne sa držia týchto zásad:"Skončil som s veľkými vecami a veľkými plánmi, s veľkými inštitúciami a veľkým úspechom. Venujem sa tým drobným, nevediteľným láskavým ľudským činnostiam, ktoré idú od človeka k človeku, ktoré prerastajú praskliny sveta ako korienky..."/Wiliam James:1842-1910/. Raz šéf odcestoval na školenie. Medzi tým sa nakopilo dosť problémov. Jediný,kto sa mohol nimi zaoberať,bol práve šéf. Zavládla nervozita,napätie. Po niekoľkých dňoch sa rozniesla správa,že šéf sa vrátil. Všetko sa upokojilo. Mnohí ho ani fyzicky nevideli. Stačilo im,keď počuli dobrú správu:šéf je späť. Evanjelisti píšu,že apoštoli sa zaradovali,keď zbadali Zmŕtvychvstalého Pána/Jn 20,19-31/. Výnimkou neboli ani emauzskí učeníci/Lk 24,13-35/. Správa sa rozniesla veľmi rýchlo/primerane dobe/:Ježiš sa vrátil,Boh je späť. Veriacim ľuďom svitá na lepšie časy. Po týždňoch odmlky sa možno budú môcť v máji vrátiť do kostolov,za istých podmienok. Viete,aký budú mať pocit? Povedia si:"Boh sa vrátil". Takto si povedia,lebo majú dojem,že Boh od nich odišiel. Hoci,v skutočnosti,Boh nikam neodišiel. To len ľudia na čas ostali doma. Ale ten radostný pocit,že sa Boh vrátil,im nikto nebude môcť vziať. Uisťuje ich o tom sám Pán slovami:"Aj vy ste teraz smutní, ale zasa vás uvidím a vaše srdce sa bude radovať. A vašu radosť vám nik nevezme"/Jn 16,22/. Pre apoštola každej doby,niet väčšieho dôvodu na radosť,ako fakt,že ten Ježiš,ktorý trpel a zomrel na kríži, sa vrátil. On je späť. Prítomnosť duchovného pastiera medzi Božím ľudom predstavuje práve túto myšlienku. Keď vidia kňaza,vedia,že Boh je tu. Keď sa očistia v spovedi,vedia,že Boh sa vrátil. Do ich srdca. Keď sa napravia vzťahy v nejakom spoločenstve,to znamená,že sa tam vrátil  Boh. Keď si niekde na sídlisku postavia nový kostol,znamená to,že tam prišiel Boh. Keď stretneš dobrého človeka,môžeš vedieť,že Boh je stále tu. Najmä pred nedeľou Dobrého Pastiera prosme Pána,aby posielal takých pracovníkov do svojej vinice,ktorí budú radostne sprítomňovať Božiu prítomnosť. Nech môžu veriaci s istotou konštatovať-Boh je tu.

Sacrum.

Rozprávali sa dve kolegyne z rozdielnych pracovísk. Vekovo boli rovesníčky,a tak spoločných tém na rozhovor bolo dosť. Napríklad:mladšie kolegyne. Jedna účastníčka debaty rozhorčene konštatovala,že mladí vytláčajú starších,že im skáču do reči,že ich nepustia k slovu atď. "To my sme museli čušať a prehovoriť sme mohli len vtedy,keď nás vyzvali",pohoršovala sa. A dodala:"Nevedno,kde sa podela úcta?". Čosi na tom bude,ale mňa viac zaujal článok,ktorý som si prečítal nedávno,a ten mal nadpis:Kde sa podelo sacrum?/čítaj.sakrum/ Aj  úcta,do určitej miery, súvisí s tým,čo je "sacrum". Autorom článku je kňaz,ktorý chcel reagovať na súčasnú situáciu,spôsobenú koronavírusom. Zdôraznil skutočnosť,že naši veriaci sú dlhodobo mimo kostol,a uvažoval, či to nebude mať negatívny dopad na ich život. Napríklad tak,že sa s ich života vytratí "sacrum"...Sacrum znamená niečo,čo je posvätné. Predsa len,,kto chodí do kostola,nielen z dôvodov kultúrno-umeleckých,získava podiel na tom "sacrum". Preniká ho milosť,ale zároveň ho niečo božské formuje aj navonok,vychováva ho,modeluje do formy určitého úctivého správania. Ak toto bude ľuďom dlhodobo chýbať,nestratia zmysel pre "sacrum"? Všetci veriaci potrebujeme zažiťniečo na spôsob zážitku sv.Štefana,ktorý mal počas výsluchu u Židov videnie a zvolal:"Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha"/Sk 7,51-8,1/. Kde sa veriacemu otvára nebo viac,ako práve v kostole? Kde sa viac nadýchne Božej atmosféry,ak nie v spoločenstve,ktoré sa zhromažďuje okolo oltára? Iný dôkaz pre sacrum poskytuje sám Ježiš,ktorý učí zástupy a hovorí:"Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba,ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba"/Jn 6,30-35/. O akom chlebe hovorí,ak nie o tom,ktorý nás pripravuje pre večnú hostinu? Čo môže byť pre človeka posvätnejšie,ako práve eucharistický chlieb,ktorý nevyprodukuje nijaký človek? V týchto situáciách býva nebo otvorené najviac,priam dokorán. Jednoducho povedané:sme zvyknutí byť denne v kontakte s posvätným tajomstvom,ktoré sýti našu dušu. Nestratíme to,z dlhodobého hľadiska? Boh sa postará,že nie. Prežívame Týždeň modlitieb za duchovné povolania. Boh nám posiela do života kňazov. Niektorí z nich nám nevyhovujú,kvôli niečomu,nesadnú nám... Možno väčšina...Ale,to nie je podstatné. Podstatné je to,že pri stretnutí s kňazom,mám do činenia s tým,čo je posvätené a posvätné. Kňaz je vysvätený a potom koná  tajomstvá,ktoré sú posvätné,ktoré presahujú rámec bežného života. Keď stretneš kňaza,stretneš "sacrum"...Nech to znie akokoľvek nadnesene,podstata je pravdivá. Sme ešte schopní pozdvihnúť svoju dušu od profánneho k tomu,čo je "sacrum"? O to sa musia pousilovať všetci:aj kňazi aj veriaci. Kňazi si musia uvedomiť,že to "sacrum" nemajú iba pre seba. A veriaci to" sacrum",dosiahnu iba od kňaza...Boh to tak chce. Hľadajme jeden druhého. Boh je ten,kto vytvára posvätný priestor,a to aj skrze vysvätených služobníkov...

Znova je čas povolaní.

Nedávno som v rozhlase/Lumen/ počúval reláciu o  problematike vyhorenia. Hosť v štúdiu,okrem iného ,povredal,že človekovi nestačí,keď má pre svoju aktivitu stimuly,on potrebuje aj motiváciu. Stimuly sa týkajú skôr vonkajších podnetov/plat,benefity,služobný postup atď./ Motivácia  je vnútornou záležitosťou. Zdá sa,že optimálne je ,keď sú tieto dve skutočnosti v človekovi zastúpené rovnomerne. Treťou veľkonočnou nedeľou vstupujeme do Týždňa modlitieb za povolania. Ten vyústí do Nedele Dobrého pastiera. Cirkev myslí na to,aby mala dostatok povolaní a aby tie,ktoré skutočne aj nastúpia na cestu formácie,uprednostnili viac motiváciu pre svoje rozhodnutie,ako materiálne stimuly. Nedá mi,aby som pri reflexii na túto tému,nespomenul hlavných protagonistov/popri Ježišovi/ evanjelia,ktoré sa číta na tretiu veľkonočnú nedeľu-emauzských učeníkov/Lk 24,13-35/. Prečo? 1,Svätý otec František,práve v túto nedeľu,pri poludňajšej modlitbe Raduj sa...povedal,že emauzskí učeníci prešli v relatívne krátkom čase dve cesty. Prvá, bola cesta sklamania,smútku,bezradnosti,lebo ich milovaný učiteľ, Ježiš z Nazareta bol ukrižovaný. Druhá,opačným smerom,bola cesta návratu v radosti a v nádeji,lebo sa im zjavil po svojom zmŕtvychvstaní a pripojil sa k nim ako spolupútnik. Kňazova motivácia má spočívať v ochote vysvetľovať ľuďom,že na svojej životnej púti sa stretnú s obidvomi cestami. Má ľuďom vysvetliť,že Boh dopúšťa cestu sklamania,smútku,trápenia,ale nie natrvalo. Niekedy dáva ochutnať slasti druhej cesty-cesty radostného pozdvihnutia. Aj jemu samému,nie je striedanie týchto periód,skutočnosťou neznámou,pretože ju okusuje sám,  možno  ešte intenzívnejším spôsobom. Ľudia na svojej púti životom takýchto sprievodcov potrebujú. Sklamaní a znechutení v živote zažívajú dosť. Len či zažijú verných a odolných duchovných sprievodcov,ktorí ich  budú povzbudzovať? Veríme,že Ježiš takýchto sprievodcov pravidelne do sveta posiela. 2,Emauzskí učeníci stručne,ale hutne, opisujú udalosti súvisiace s Ježišovým odsúdením a smrťou. Používajú výraz:naši...Adresujú ho dvom kategóriám ľudí-veľkňazom/naši poprední muži/ a potom tým,ktorí sa ku Kristovi hlásili,a po jeho smrti sa ho vybrali hľadať/niektorí z našich odišli ku hrobu/. Kňaz sa musí preorientovať v živote a musí prijať za "našich",čiže "svojich",tých,ktorí majú odhodlanie nasledovať evanjelium. Tí,ktorí boli doteraz "jeho",t.j. boli prví na zozname kamarátov,musia ustúpiť požiadavke evanjelia a prepustiť v duši duchovného pastiera, miesto pre hľadajúcich Boha. Optimálne je,ak tí,ktorí boli doteraz "naši",takými aj zostanú,lebo tiež chcú hľadať Ježiša. Kňaz musí neraz prerušiť staré väzby,alebo ich aspoň minimalizivať,lebo do popredia jeho pôsobenia sa dostávajú takí,ktorí sú mu špeciálne zverení. Emauzskí učeníci pravdepodobne pochopili,že "naši"t.j. veľkňazi,prestávajú byť pre nich autoritami a na ich miesto sa dostávajú tí,ktorí Ježiša sprevádzali,hľadali pri hrobe a s ním,ako Zmŕtvychvstalým aj komunikovali. V prvom rade "našimi" sa stávajú tí,ktorých život sa točí okolo Ježišovho tajomstva a oni ho chcú vo svojom živote aj zviditeľniť. 3,Emauzskí učeníci odhalili Ježišovu "pretvárku". Lebo podľa evanjelistu sa "Ježiš tváril,že chce ísť ďalej". On nechcel ísť ďalej,chcel s nimi stolovať a tak dokonať ich konverziu. Duchovný pastier má za úlohu pochopiť,že Ježiš skúša takúto formu "pretvárky" aj voči nemu,keď sa tvári,že z jeho života a služby odišiel. Týka sa to tzv. neúspechov pri vedení Božieho ľudu. Naráža na nepochopenie,alebo na sklamanie,lebo vkladané nádeje sa ukázali ako prázdne. Vtedy je presvedčený,že Ježiš od neho poodišiel,a že zostal sám. Kňaz musí túto "pretvárku" Božieho Syna odhaliť a uvedomiť si,že Boh neopúšťa nikoho,koho poveruje službou oltára,prípadne akoukoľvek inou službou. Kňaz a Kristus sú nerozlučne spätí. Toto by mali vidieť aj tí,ktorí hľadajú akoby sprievodcu na ceste do Božieho kráľovstva. Stále ešte existujú ľudia,s ktorými Boh prebýva a komunikuje. Stále existujú a sú pripravení pripojiť sa k pútnikom či už v Jeruzaleme alebo Emauzoch,teda na mieste utrpenia a bolestného sklamania,alebo na ceste radostného objavenia zmyslu života v Kristovi.

Rúško a Božie slovo.

Rúško sa stalo takmer trvalou súčasťou našej výbavy. Každý máme k dispozícii niekoľko sád,niekoľko druhov,farebných prevedení atď. Sledoval som v televízii zábery,ktoré priniesli postrehy a počiny umeleckých dizajnérov na túto tému. Vážne sa ňou zaoberajú nielen študenti dizajnu,ale aj samotní umelci. Nechali sa počuť,že rúško má byť:1, praktické a účinné, 2,priliehavé a príjemné,a 3,malo by ladiť so životom a vyhovovať aj módnym trendom. Odbočím. Niekto povie,že porovnávam dve neporovnateľné skutočnosti,ale stojí to za to. Božie slovo. Porovnajme,v hrubých rysoch,rúško a Božie slovo. To,Božie slovo,o ktorom sa vyjadrili apoštoli takto:"Nie je správne,aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali pri stoloch"/Sk 6,1-7/. Teda,slovo Boha musí mať prioritu. Čo sa dozvieme,keď porovnáme /ne/obyčajné rúško s neobyčajným Božím slovom? 1,Rúško má byť praktické a účinné,lebo chráni zdravie človeka. Slovo,ktoré povie Boh,chráni dušu človeka účinným spôsobom. Ak sa mu podvolíme,oceníme jeho blahodarné účinky. Istá osoba vystriedala za života niekoľko liečebných pobytov. Hovorí,že až ten,ktorý bol ostatný jej najviac pomohol. Človek by povedal:voda ako voda. Vidíme,že to tak celkom nie je. Rovnako môžeme povedať:slovo ako slovo. Nie je to tak. Všetky ľudské slová môžu byť príjemné,poučné,logické. Ale až Božie slovo môže dať životu zmysel. Až slovo Božie,môže  naplniť človeka tak,že sa preňho stane prednejším ako každodenný chlieb. Jeden môj farník často spomína súvislosti so svojim obrátením. Vraví,že jedna ,jediná veta povedaná kňazom pri istej príležitosti, spôsobila v jeho živote revolúciu. Odvtedy pociťoval nepokoj ,až kým neprijal vieru a dal sa pokrstiť. V tom okamihu sa všetky ostatné slová  stali druhoradými. Odvtedy u ňho triumfuje Božie slovo. Nepochybuje,že je účinné. 2,Rúško má byť priliehavé a príjemné. Božie slovo má byť tiež priliehavé a primerané. Musí priliehavým spôsobom "sadnúť" na situáciu,v ktorej sa ocitol človek. Ono sadne "ako uliate". Okrem tejto vlastnosti má aj tú,že dokáže primeraným spôsobom motivovať človeka k pokániu. Ten niekedy reaguje pozitívne na jeho ostrosť,výčitku,inokedy na jemné povzbudenie a občas aj na jeho "dotieravé" a neustále pôsobenie v duši. Božie slovo je tak primerané,že neberie ohľad na to,čo považuje konvencia za primerané v štýle života. Ono neberie ohľad na primeranosť,či neprimeranosť v ľudskom chápaní. Ak zakryjete nejakú nádobu vekom,môže sa stať,že neprilieha a obsah nádoby sa dostane von. Božie slovo prilieha tak silno,že nepripustí,aby z človeka vyšla akákoľvek zloba do vonkajšieho prostredia. Ba stane sa to,čo je optimálne,že pod vplyvom pôsobenia Božieho slova,sa v ľudskom vnútri ani len nezrodí pomyslenie na nejakú zlobu...3,Rúško by malo ladiť s prostredím a s ostatnými časťami odevu. Božie slovo by malo človeka "naladiť" tak,aby neladilo so všetkým,čo svet vymýšľa a produkuje,najmä v morálnej oblasti. Božie slovo nie je výstrelkom módy. Ono chce človeka naladiť,aby v prvom rade budoval priateľstvo s Ježišom. Ak vnútro človeka a jeho správanie ladia s Božou vôľou,vzniká harmónia,ktorá je predzvesťou Božieho kráľovstva. Ak sme dlhodobo odkázaní na nosenie rúška,tak nech to stojí za to po každej stránke. Ak sme odkázaní na Božie slovo,ktoré má moc spasiť naše duše,tak potom ten život nech stojí za to. Nech nikto z nás nezanedbáva Božie slovo na úkor iných tzv. povinností,ktoré mätú ľudí tým,že budia dojem nepostrádateľnosti. Služba Slova je dôležitou podmienkou na ceste k spáse.

Pomoc skrehnutým.

Pred rokmi,počas snehovej fujavice,uviazlo niekoľko áut na zasneženej ceste. Nedalo sa ani dopredu,a už vôvec nie vzad. Posádky ´áut boli nútené bezmocne čakať na techniku,ktorá by im pomohla. Istí ľudia,postihnutí týmto osudom,spomínali,že keď sa konečne,po niekoľkých hodinách dostali do chaty,prvé,čo urobili bolo to,že v kozube založili oheň. Kým,sa ten rozhorel,obliekli si niekoľko vrstiev oblečenia a ešte pred tým si nejakou hojivou masťou ošetrili skrehnuté ruky. Neboli ďaleko od štádia omrzlín prvého stupňa. Toto zabezbečenie sa ukázalo ako dostačujúce. V priebehu hodiny boli schopní sa hýbať a venovať rôznym činnostiam. Každý,kto sa začíta do knihy Zjavenia sv. Jána apoštola,nadobudne dojem,že Boh mu ponúka všestrannú pomoc do života. Napríklad:"Radím ti: odo mňa si kúp zlato vyskúšané ohňom,aby si zbohatol,a biele rúcho,aby si sa zaodel a aby nebolo vidieť hanbu tvojej nahoty,i masť,ktorou si potrieš oči,aby si videl"/Zjv 3,1-22/. 1,Mnohí ľudia vedia,čo to znamená "skúška ohňom". Môžeme si domyslieť,že ide o vrcholnú skúšku v hociktorej oblasti života. Ide sa naostro. Televízia Lux vysielala v tomto veľkonočnom čase dvojdielny film o lekárovi,profesorovi,ktorý bol vyhlásený za svätého. Volal sa Giuseppe Moscati a žil na prelome 19. a 20.storočia. Jedna scéna filmu je mimoriadne dojímavá. Po zemetrasení sa v meste zrútili niektoré budovy a niektoré začali horieť. Moscati aj so svojim kolegom pribehli k budove nemocnice,ktorá bola v plameňoch. Všetkých pacientov povynášali von. Lekárovi sa zdalo,že z vnútra počuje hlasy. Vbehol cez oheň do budovy a v zadnom trakte našiel zamknutých psychiatrických pacientov. Všetci boli prikovaní k posteliam. Ten pohľad bol žalostný. Moscati ich oslobodil a vyviedl von. Dokonca aj pacienta,ktorý najprv tvrdohlavo odmietal transport z budovy. Lekár ho presvečil,aby šiel s ním. Vykonal veľké dielo lásky. Nemávol rukou,že sú to iba "blázni",ale všetkým pomohol k slobode. Boh "cez oheň" skúša našu vieru. Chce,aby sme iných zachraňovali pre večnosť. Dokonca aj takých,ktorí sú akoby v zadnej a zároveň zapadnutej časti nášho prostredia. Aj takých,s ktorými je ťažká reč. Aj takých,ktorých zlé návyky "prikovali" k životu bez Boha,a odmietajú ísť na slobodu. Koľkých takých poznáme z praxe života? Moscati bol označovaný ako "lekár tela i duše". Mnohým,totiž,pomohol,aby sa zmierili s Bohom predtým,ako odišli k Otcovi. Čo by sme urobili preto,aby sme zachránili človeka? Celého. Jeho telo i dušu. 2, Evanjelista spomína biele rúcho vernosti. Sú situácie,kedy sa zaoberáme tým,čo si na seba oblečieme. Raz ktosi zazvonil na rodinnom dome. Domáci otvorili okno a vonku ich čakali susedia. Pozývali ich na rodinnú slávnosť. Domáci namietali:"Veď,nie sme oblečení"... Toto vyjadrenie sa používa vtedy,keď človek nie je vystrojený primerane situácii,v ktorej sa má ocitnúť. Neznamená to,že je nahý. Hovoríme,že nie sme oblečení pre niečo,čo nás čaká...Pre slávnosť,sobáš,pohreb atď. Máme mať záujem byť vystrojení a zaodetí pre stretnutie s Bohom, a to pozemské i nebeské. Ideálne je,keď sa človek stará o to,aby si uchoval odev milosti aj vtedy,keď sa ocitne v nepriaznivom,ba morálne škodlivom prostredí života. Odev milosti je dnes,žiaľ,akýmsi luxusom,na ktorý sa málokto podujme. Každý deň by sme mali skúmať,či sme "zaodetí" pre večnosť. Takýto odev nás uchráni pred akýmkoľvek momentom nebezpečenstva a pripraví pre vyššie hodnoty. 3,Zjavenie spomína "masť viery",ktorou si treba potrieť oči,aby sme videli. Je potrebné,aby človek videl veci okolo seba. To však,nestačí. Potrebuje ich správne vidieť t.j. posúdiť správne,vyhodnotiť v duchu evanjelia. A teraz to najdôležitejšie-potrebuje podľa toho konať. Musí sa pýtať sám seba:aký zámer má Boh s tým,čo vidím,čo mi svet ukazuje a predvádza? Skúma,či jeho zámery s niečím,alebo s niekým sú totožné s Božími? Každý nepestuje takýto pohľad. Preto je dosť ľudí,ktorí sa nechávajú uniesť sebectvom,chamtivosťou,sú nenástní po materiálnych skutočnostiach. Je to zlé,keď sa človeka necháva uniesť zlobou a žiadostivosťou,je pre ňho šťastím,keď sa nesie na vlne lásky a obetavosti. Práve táto vlna lásky je teraz,vo veľkonočnom čase,mimoriadne viditeľná a výdatná. Nech nám poslúži ako dostatočný dôvod k tomu,aby sme ďakovali Bohu za neoceniteľnú pomoc v našej pozemskej slabosti. 

Cítiť so životom.

Koronadisciplína sa pomaly uvoľňuje na celom svete. Napríklad,športovci sa pomaly vracajú do svojich areálov. Za istých podmienok začínajú trénovať v exteriéroch. Zaujal ma postreh reprezentanta vo vodných športoch. Povedal,že doma v posilňovni má natrénované dosť,ale už potrebuje ísť na vodu,lebo potrebuje "cítiť vodu". Bez tohto citu,by nemohol úspešne pretekať. Voda je jeho život, v prenesenom slova zmysle. Naša planéta potrebuje ozdravujúcu kúru. Každý normálny človek to potvrdí. Existuje iniciatíva,ktoré nabáda ľudí,aby venovali našej planéte nejaký darček. Všetko sú to enviroaktivity. Napríklad voda. Bez nej žiť nemožno. Odborníci varujú,že tej pitnej nieto dosť. Darček pre planétu spočíva v tom,že nebudeme ňou plytvať a najmä znečisťovaťju. Musíme sa učiť "citiť s vodou". Voda je síce živel,ale je to aj náš život. Kedysi som zachytil rozhovor dvoch mojich spolubratov. Rozprávali sa o príprave dospelého človeka na prijatie sviatosti krstu. Vymieňali si skúsenosti,lebo každý to robí podľa svojho,hoci hlavné zásady dodržiavajú všetci rovnaké. Jeden z nich,hovoril,že ten jeho kandidát ešte "necíti vodu". Myslel tým vodu krstu. Naznačil,že dotyčný ešte nie je dostačne pripravený,aby naňho naliali vodu,pri úkone krstu. Táto voda je náš život. Táto voda je spásonosná. Voda má veľký význam pre bežný život,ale aj pre život v poriadku spásy. Bežná voda uhasí smäd v spare dňa,voda krstu,uhasí smäd po spáse,po pravom živote,ktorým je Ježiš Kristus. Je veľmi dôležité,aby mal človek cit pre život. Dnešný svet sa prebúdza,a uvedomuje si,že k životu okolo sa musí správať úctivo. Pred niekoľkými dňami zaujala svojim postojom pani ombudsmanka-ochrankyňa práv. Nabádala ministra zdravotníctva,aby napriek koronavírusu, "neprekážal ženám,ktoré chcú ísť na potrat." Apelovala na "zachovávanie ľudských práv". Človeku sa ani nechce veriť. Všetci dnes hovoríme o nutnosti a potrebe čistejšieho života,a zrazu sa prejaví verejný činiteľ,ktorý nabáda,aby sa umožnilo vykonávať potraty,t.j. nechať plynulý chod vraždeniu živých,aj keď ešte nenarodených detí. Ekonomika ožíva. A potraty môžu byť dobrým biznisom. Ešte musíme veľa urobiť,aby sme dokázali cítiť so životom,a to v každom smere. Nový život,to nie sú iba stromy,zeleň,čistá voda,ekopotraviny. Život,to je najmä človek. Ten, sa musí v prvom rade očistiť od zvrhlého zmýšľania. Život je to,čo chce Boh,náš Stvoriteľ a Vykupiteľ. Cítiť so životom predpokladá to,čo napísal sv. Pavol:"Máte sa duchovne obnovovať premenou zmýšľania, obliecť si nového človeka,ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti"/ Ef 4,23-24/. Ak "necítime" takúto vodu Božej milosti,ešte nie sme pripravení na to,aby sme začali budovať lepší svet.