Sú Vianoce stereotypom?

 "Všetko,len nie stereotyp!", takto volala pracovníčka v supermarkete na zamestnankyne, ktoré je pracovne podliehali. Týmito slovami uviedla ich najbližšiu pracovnú náplň-premiestňovanie regálov. Občas sa to vo väčších predajniach  robieva. Premiestňuje sa tovar, striedajú sa jednotlivé sekcie tovaru a niekedy sa vymieňajú zamestnanci. Všetko sa robí preto, aby sa zabránilo stereotypom, ktoré môžu obchod, údajne, pochovať. Z tohto dôvodu sa vymýšľajú novinky, akcie a zmeny rôzneho druhu. Položme si otázku:Netrpia vianočné sviatky stereotypom? Každý rok slávime to isté, v rovnakom čase, tá istá výzdoba...Nezunuje to človeka, ktorý vidí v kostole stromčeky-umelé alebo živé, sviečky-pokojné alebo blikajúce, betlehemy-drevené, či kamenné a výzdoby od výmyslu sveta? Aj keď si myslím, že v poslednom čase, sa výzdoba v našich kostoloch stáva strohejšou a jednoduchšou, a to zdôvodu čo najjednoduchšej manipulácie pri výzdobe a potom pri jej odstraňovaní. Čo treba robiť, aby nás Vianoce nezunovali? 1, Naučiť sa zotrvať pri tajomstve. Starší manželský pár hovorieval na adresu svojho dospelého, už ženatého syna, toto:"Pribehne autom, chvíľku je tu/mysľou je inde/, neustále sa díva na hodinky a vzápätí uteká preč". Takto to prebieha už roky, cyklus sa pravidelne opakuje. Tento postoj, ktorý mnohí dobre poznáme, vyjadruje aj spôsob prežívania Vianoc v dnešnej dobe. Pribehnúť do kostola, k rodine a  vzápätí odbehnúť. Chýba najdôležitejší článok- zotrvať, sústrediť sa a ponoriť sa do tajomstva. Pribehnúť a odbehnúť, formálne si splniť určitú povinnosť, to nás dnešná doba naučila dôkladne. Zotrvať, meditovať, uvažovať pri životodarnom tajomstve, to nás učí Cirkev, ale v zápase s duchom doby, ktorý presadzuje rýchlosť a povrchnosť, má to veľmi ťažké. 2, Naučiť sa ako zvoliť správne svetlo do života. Koľko je ho všade okolo nás, najmä teraz cez Vianoce?! Najmä umelé. Napr. výklady, pútače, záhrady, ploty, domy, sa priam prehýbajú pod ťarchou osvetlenia. Škoda, že ich ľudia nenechávajú svietiť celý rok, lebo bežné pouličné osvetlenie niekedy iba sliepnia... Každopádne je tu veľa trblietavého svetla, ktoré akoby chcelo omámiť človeka, resp. jeho zmysly a odvrátiť ho od Svetla skutočného, ktoré je podstatou slávenia sviatkov Božieho narodenia. Je to Svetlo, o ktorom sv. Ján píše:"Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet"/Jn 1,1-18/. Paradoxne, toto svetlo nie je na nejakom vyvýšenom mieste. Ono je dole, leží v sene, v jasliach. Aby sme ho uvideli, musíme sklopiť zrak, prípadne si aj kľaknúť, len tak sa nám toto pravé Svetlo zjaví. V pokore, na kolenách, v jednoduchosti, skromnosti, čistote a láske sa stáva človek disponovaným, aby uvidel Boha a uveril. 3,Naučiť sa spoznávať narodeného Mesiáša. Ján sa takto prihovára svojim súčasníkom, ale i nám:"Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte"/Jn 1,19-28/. On je medzi nami. Nie je jedným z mnohých, ale jeden medzi ostatnými. Niekedy, poznačení negatívnymi skúsenosťami, povieme: Všetci sú rovnakí!" Myslíme na fakt, že niekedy je problém nájsť dobrého človeka. Samozrejme, že tento výrok je na diskusiu. Medzi všetkými z ľudského spoločenstva sa vyníma ten, "ktoréme nie sme hodní rozviazať remienok na obuvi". My musíme, medzi toľkou nespravodlivosťou, spoznať toho, ktorý je Spravodlivosť sama-medzi neúctou okolo, spoznať toho, ktorý slúžil a položil svoj život "ako výkupné za mnohých"-medzi brutalitou verbálnou i fyzickou, spoznať toho, ktorý je "nevinný Baránok"-medzi tými, ktorých život sa vyznačuje podvodmi, úskokmi, je ten, ktorý nám odporúča, aby sme boli "jednoduchí ako holubice a opatrní ako hady". Čím viac zla zažijeme, zároveň, však, čo i len nepatrné množstvo dobra, už to je dôvod na to, aby sme neprestávali hľadať Dieťa. Dieťa, ktoré sa dnes síce narodilo v maštali, ale všetkým ľuďom dobrej vôle prináša vytúžený pokoj v duši teraz, a v absolútnej miere vo večnosti. 

Starý rok 2020 - sv. Silvester

 

    Michelangelo Buonarotti, svetoznámy umelec, sochár a architekt, všestranne talentovaná osobnosť, je autorom mnohých umeleckých diel. Z hľadiska zbožnosti oko veriaceho človeka má vzhliadnuť najmä na jeho Pietu. Ide o unikátne sochárske dielo, ktoré zobrazuje prebolestnú Matku držiacu v náručí umučené a mŕtve telo jej Syna.

         Umelec dokončil dielo asi v roku  1500 po Kr. Pracoval na ňom asi jeden rok. Dielo je zaujímavé aj tým, že je vytesané z jedného kusa mramoru. Toto dokáže iba skutočný umelec, pretože ak by sa stalo, že pri manipulácii a sekaní uberie z postavy človeka viac ako je únosné, už sa to nedá opraviť.

         V roku 1973, za pontifikátu pp. Pavla VI., vbehol do chrámu akýsi šialenec s kladivom v ruke a poškodil sochu Panny Márie. Prakticky vzápätí nastúpili reštaurátori a dielo  obnovili.

         Všetci znalci umenia oceňujú najmä tú skutočnosť, že umelec detailne zvýraznil každý sval, každú nerovnosť ľudského tela.

 

         Ako nás môže v tomto duchu osloviť obdobie na prelome rokov?

 1.) Pokúšame sa zreštaurovať vo svojom živote to, čo bolo naším pričinením alebo pričinením iných zničené alebo narušené.

Každý jeden z nás sa má snažiť dať dielo svojho života do súladu s vôľou pôvodcu života – Stvoriteľa. Aby sme to dokázali, musíme poznať Božiu vôľu, aby sme podľa nej aj žili. Máme poznať jeho zámer lásky k nám. Nezanechajme za sebou iba ruiny. Tie by nemali byť konečnou výslednicou nášho životného úsilia. Poupratujme si za sebou! To, čo je zničené, obnovme v Pánovom duchu a stále môžeme mať zo svojho života hodnotné umelecké dielo.

 2.) Michelangelo tesal Pietu z jedného kusa mramoru. Musel si dávať pozor. Toto dokáže iba skutočný umelec. Rozhodne nemohol vytesať viac ako je v norme, lebo už by to nemohol opraviť.

         Boh nám dáva milosť konať pokánie a možnosť nápravy za naše hriechy. Dokonca aj vtedy, keď uberieme niekomu zo života svojou podlosťou a neprimeraným správaním. Alebo naopak – keď urobíme málo pre nejaké dobro. Mali by sme však poznať mieru vo všetkom.

Keď si dávame ušiť nejaké šaty, musia nám krajčíri zobrať miery. Všetko môže mať svoju mieru okrem miery lásky ľudského srdca. Tam miera neexistuje. Dokonca aj vo vzťahu k takému človeku, ktorého miera otvorenosti pre Božie posolstvo je minimálna. Popracujme aj na rozšírení miery nášho vnútra!

 3.) Michelangelova Pieta má vypracované detaily do dokonalosti.

Tak pracuje pozorné oko a istá ruka umelca. Oko vidí a ruka vykonáva. Majme pozorné oko aj na detaily svojho života. Z detailov sa totiž rodí dokonalosť a veľké dielo.

         V sídle istej inštitúcie chystali rekonštrukciu. Išlo o rekonštrukciu kultúrnej pamiatky, ktorá obsahovala veľké množstvo detailov. Zrazu ohlásili, že príde návšteva. Nie hocijaká. Treba sa na ňu pripraviť. Čo s rekonštrukciou? Bolo nariadené, že rekonštrukciu treba urobiť „nahrubo“, t. j. to najpotrebnejšie a to ostatné – detaily – sa urobia potom.

Už sa nikdy k detailom nevrátili. Dielo tak zostalo nedokončené dlhý čas. Neoplatí sa detaily odkladať s tým, že sa dokončia, keď bude čas. Pracujme priebežne na detailoch svojej služby vo vzťahu k blížnym! Ak by sme odkladali detaily, t. j. aj „menšie veci“ ad acta, dielo nášho života by nemuselo vyznieť ako celok.

 

         Dielo Piety majstra Buonarottiho nás môže všeličo naučiť. Podľa odborníkov v tomto majstrovskom diele sa snúbi dokonalé poznanie ľudského tela s nadprirodzenou túžbou človeka po večnom živote. Túto pečať chcel majster vtlačiť do svojho diela.

Nechajme sa inšpirovať týmto modelom! Všetky dokonalosti nášho života, ktoré vytvoríme alebo chceme tak urobiť, nechajme preniknúť Svetlom pochádzajúcim zhora. Nech je naša každodenná činnosť preniknutá duchom viery v Mesiáša, ktorý všetko obnoví a pripraví cestu do svojho kráľovstva. Náš život môže byť potom hoden pozvania do tejto „galérie“ ľudských životov, ktoré si zaslúžia svoje výstavné miesto v nebesiach.

 

Končí sa kalendárny rok 2020. Bilancia je ovplyvnená prítomnosťou pandémie. Do konca života si budeme pamätať tento čas ako čas náročný, bolestivý, ale aj čas, v ktorom sa v plnej kráse ukázala obetavá láska mnohých ľudí v službe blížnemu. Chcem poďakovať všetkým, ktorí vo farnosti zabezpečovali jej chod so zanietenosťou a obetavosťou.

Chod farnosti je závislý od mnohých služieb – či už vo veľkom meradle alebo už vo vyššie spomenutých detailoch.

Všetky služby veriaceho božieho ľudu sú dôležité. Boh ich raz určite odmení.

Ďakujem za službu našim p. kaplánom – Milanovi a Miroslavovi, rehoľným sestrám a aj vám, ostatným, ktorí ste zahrnutí do služieb v rámci liturgie alebo mimo nej.

Niekedy je to veľmi náročné získať človeka pre konkrétnu službu, ale Pán nám všetkým dáva potrebné milosti, za čo mu dnes zo srdca ďakujeme.

 

Ži primerane.

 Keď sa stretnú nejakí ľudia po dlhšom čase, položia si obligátnu otázku:ako sa máš? ako žiješ? Niektorí odpovedia výrazom-primerane. Primerane dobe, nejakej situácii, veku, zdravotnému stavu atď. Touto odpoveďou naznačujú, že nemôžu ani veľmi vyskakovať, ale nežijú ani v nejakej defenzíve, či úpadku. Jednoducho-taký stred. Primeraný. Evanjelium spomína prorokyňu Annu/Lk 2,36-40/, ktorá dáva pojmu primeranosť nový, dôstojnejší význam. Prináša nádhernú charakteristiku jej života. Pred sobášom žila ako panna, v manželstve bola verná svojmu manželovi a po jeho smrti žila ako vdova. V každom z týchto stavov žila primerane t. j.žila tak, ako to podstata toho ktorého stavu vyžaduje. Je to zvláštne, lebo pre niektorých  ľudí dneška je to niečo nepredstaviteľné-zachovať si svoj stav, žiť primerane svojej situácii. Dnes radi hranice prekračujeme. Ťažko prijímame fakt, podľa ktorého sa niečo môže, iné nie je dovolené, alebo sa neodporúča. Tak, ako sme boli zvyknutí v poslednom čase hranice len tak preletieť/autom/, tak sme si navykli nerešpektovať hranice v správaní, vo vzťahoch, celkovo v morálke. Pojem:primeranosť, akoby neexistoval. Znova sa to naučme. Aj nepríjemný coronavírus, nás na túto čnosť odkazuje. 

Ja si to môžem dovoliť.

 Koľkokrát sme počuli takéto sebavedomé vyhlásenie?! Napríklad v situácii, kedy chceme niečo povedať niekomu "do duše". Iná situácia vzniká vtedy, keď niekto potrebuje zdôvodniť drahý obsah nákupnej tašky. A znova niečo iné sa rodí vo svete, keď niekto koná z pozície moci. Vianočné evanjelium hovorí, že cisár Augustus vydal nariadenie s tým, že sa má konať súpis ľudu po celej krajine/Lk 2,1-14/. Urobil to, lebo si to mohol dovoliť. Iné evanjelium, na sviatok Neviniatok/Mt 2,13-18/, píše, že kráľ Herodes nariadil pozabíjať v okolí Betlehema všetkých chlapcov do dvoch rokov. Mohol si to, žiaľ, dovoliť. Každý z nás si môže niečo dovoliť navyše, ale z pozície lásky. Z pozície moci, postavenia, bohatstva je to vždy riskantné a diskutabilné. Všetci máme v sebe tendenciu zneužiť mocensky  nejakú situáciu. Ak chceme, môžeme životnú energiu využiť na službu lásky, a to vo veľmi pestrej podobe. Toto si môžeme dovoliť všetci, nikto nás hatiť nebude.

Spolu vyrastať.

 Občas sa stane, že niekto z nášho okolia sa stane populárnym, alebo vyrastie v osobnosť veľkého formátu. Aká je naša reakcia? Vo väčšine prípadov je to tak, že sa snažíme vo svojom prostredí poukázať na určitú blízkosť voči tejto osobnosti. Povieme:bol to náš sused,je to môj spolužiak, cestovali sme spolu v mestskej doprave, párkrát sme prehodili pár slov, alebo:vyrastali sme spolu. Evanjelium hovorí, že kráľ Herodes dal povraždiť v Betleheme a na okolí všetkých chlapcov do dvoch rokov/Mt 2,13-18/. Urobil tak preto, leby si myslel, že medzi nimi bude novonarodený,prorokmi ohlasovaný Mesiáš, nový židovský kráľ, ktorý ho bude chcieť zosadiť z trónu. Preto, plný bezmocnosti, hnevu a brutality nariadil vykonať tento ohavný čin. Keby boli betlehemskí chlapci vyrastali a nebolo by ich postihla tragédia, pravdepodobne by po niekoľkých rokoch poukázali na určitú blízkosť s Ježišom. Povedali by:žil tu istý čas medzi nami, vyrastali sme spolu. Nebolo im Prozreteľnosťou dopriate, aby s ním vyrastali vôbec, ani postupne, ale dostali milosť vyrásť v okamihu,až na úroveň Božieho života. Stali sa,hoci nevedomky, mučeníkmi a takto vydali svedectvo o Kristovi. Koľké matky sa občas posťažujú, hoci sú v kútiku duše na to aj hrdé, že ich dieťa "zo dňa na deň" fyzicky vyrástlo. Priamo pred očami. Tak,ako niektoré deti vyrastú fyzicky veľmi rýchlo, tak duchovne vyrástli betlehemskí chlapci, a to na úroveň mučeníctva. My,pokrstení, sme dostali milosť, že môžeme "vyrastať popri Ježišovi". On, náš starší brat, nám ukazuje cestu. Rastieme v jeho svetle. On je priamy svedok nášho rastu, lebo bez jeho milosti by sme to nedokázali. Cieľom nie je, aby sme behom chvíle vyrástli z detských nohavíc viery. Tu nejde o to:kto skôr, ale o to, aby sme rástli vo viere postupne. Nikto nemá takú trpezlivosť ako Pán. Celý náš život je poznačený rastom. Ba dokonca aj naše pády nám môžu poslúžiť ako prostriedok rastu. Betlehemským neviniatkam poslúžilo k rastu besnenie kráľa Herodesa. Akúkoľvek zlobu, či neprávosť, ktorú okúsime, využime ako príležitosť na duchovný rast.

Ešte niečo k Vianociam.

Na východnom Slovensku je obec, v ktorej sa nachádza zariadenie pre ľudí bez domova. Keďže ide o cirkevné zariadenie, majú tam aj kaplnku. Nedávno si ju zrenovovali, ale nie hocijako. Jeden z umelcov pozbieral vo svojom prostredí nepotrebné veci, ktoré boli určené na vyhodenie. Nikto ich už nechcel, a tak ich postupne zbieral a priebežne doplňal liturgický inventár kaplnky napr. kríž, bohostánok, obetný stôl atď. Vzniklo z toho zaujímavé dielo, hodno obdivu. Občas sa to stáva-človek vyhodí niektoré veci ako nepotrebné. Iný sa ich ujme a vytvorí niečo vkusné, zaujímavé a možno aj dojímavé a nabádajúce k zbožnosti. Čo nám to pripomína? Napríklad to biblické:"Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným"/Ž 118/. Teraz, vo vianočnom čase môžeme použiť slová sv Jána:"Prišiel do svojho vlastného a vlastní ho neprijali", alebo:"A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali"/Jn 1,1-18/. Všetky tieto myšlienky poukazujú na Ježiša, ktorého vlastní zavrhli, no Boh ho poslal ako Mesiáša a Vykupiteľa pre celé ľudské spoločenstvo. Jeho príbeh na začiatku pozemského života sa odohral v trojakej atmosfére. 1,Atmosféra administratívna. /Lk 2,1-14/. Z rozhodnutia cisára Augusta sa konal súpis ľudu. Každý sa musel ísť zapísať do mesta, z ktorého pochádzal. Tak konal aj Jozef, ktorý so svojou manželkou Máriou putoval do Betlehema. Samotný úkon zápisu bol pravdepodobne jednoduchý a odohral sa v časti, ktorú by sme dnes mohli nazvať ako kancelária. Išlo o záležitosť administratívnu. Pred nejakým časom som sa rozprával s človekom, ktorý je zručný remeselník. Pýtal som sa ho, čo ešte plánuje do konca roka. Odpovedal, že už len "kanceláriu", nič viac. Mnohí to tak robia. Sú dni, kedy prerušia výrobu a povedia, že majú kanceláriu, t. j. musia dať do poriadku administratívu, faktúry, papiere, doklady. Je  osožné pre človeka, kedy na čas preruší životný zhon, možno raz v týždni,a nájde si čas, aby podoťahoval veci svedomia. Stáva sa, že zostávajú často nedoriešené a preto veľmi ťažia na duši. Vianočný čas je časom na takúto kanceláriu, v ktorom riešime vzťah: ja a Boh. 2,Musíme sa zmieniť o atmosfére hostinca. Pravdepodobne Jozef bol ten, ktorý vyjednával s majiteľmi takýchto zariadení. Tí už mali naplnené kapacity, boli spokojní s tržbou a tak už nepotrebovali ďalších nájomníkov. Odkázali ich na maštaľ a k sebe ich neprijali. Aké je dôležité, aby človek prijal Slovo! Autor listu Hebrejom píše:"On /Kristus/ je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojim mocným slovom"/Hebr 1,1-6/. Našou snahou je prijať do života toto mocné Slovo, ktoré je pokrmom našej duše. Pri diakonskej vysviacke hovorí biskup-svätiteľ:"Prijmi Evanjelium Kristovo. Stal si sa jeho hlásateľom". Tu nejde o dobrovoľnú činnosť, ale o povinnosť. Nedávno som sa rozprával s ľuďmi, ktorí sa často zdržiavajú v Taliansku. Už roky tam chodia pravidelne a tamojšie pomery poznajú. Hovorili aj o tom, ako Taliani /ne/rešpektujú dopravné predpisy. Je to lokálne, závisí to od územia. V jednej časti územia je semafór na križovatke chápaný ako-imperativo. Bez diskusie ho vodiči rešpektujú. V inej časti územia platí iný stupeň /ne/záväznosti. Môžeme ho vyjadriť pojmom-informativo. Slúži ako informácia, ktorú si každý musí prečítať, no je otázne, či ju budú rešpektovať. A do tretice iná oblasť. Tam majú semafór za niečo, čo vyjadríme slovom-decoratívo, t. j. ako niečo ozdobné, nie príliš dôležité a už vôbec nie záväzné. Prijatie Slova môže ísť v našom živote touto líniou. Božie slovo nech pre nás nie je iba ozdobným prvkom, ale imperatívom, ktoré našu dušu naplní pokojom. 3,Nezabúdajme na atmosféru maštale. Ľudia, ktorí sa venovali gazdovstvu vedia, že musia ísť každé ráno a každý večer do maštale, aby obriadili statok. Maštaľ je pre nich akoby posvätné miesto. Ich snahou je to, aby v jasliach bol dostatok potravy. Vždy tam idú a doplnia primeraný pokrm pre statok. My, veľmi často používame výraz-eucharistické jasle. V nich je dostatok pokrmu pre dušu človeka. Sme zvyknutí prísť a prijímať. Pandémia nám to tohto roku sťažila. No, euch. jasle nevyhasli, nezostali prázdne. Kristus zostáva pokrmom, po ktorom môžeme siahnúť a prijímať ho. Je mnoho ľudí, ktorí deň s euch. Kristom začínajú alebo končia. Niet pre nich posvätnejšieho úkonu, ako prijať Ježiša sťa pokrm pre večný život. Ak poznáme ľudí, ktorí tieto skutočnosti zanedbávajú alebo nimi opovrhujú, pozbierajme aj za nich to, čo zahodili ako nepotrebné. Paradoxne, z biedy, do ktorej sa človek dostane pre svoju ignoranciu, môže vyrásť veľa hodnotných skutočností. Pozbierajme to, čo sme pozahadzovali a znova oživme v sebe atmosféru prvých Vianoc, kedy sa Slovo telom stalo a prebývalo medzi nami.

Vianočné zamyslenie II.

 

           Piesne niektorých populárnych spevákov sa spievajú dlhé roky. Dotyční interpreti ju musia spievať na všetkých koncertoch, lebo si to priaznivci želajú. Na tlačových konferenciách dostávajú otázky, či majú ešte motiváciu roky spievať to isté. Odpoveď znie: „Nie je to jednoduché, aj keď je to niekedy proti srsti, musíme fanúšikom vyhovieť.“

         Iný príklad. Predstavme si situáciu,  podľa ktorej rodič karhá svoje dieťa a pritom používa tieto výrazy: „Koľkokrát som ti povedal, že to nemáš robiť.“ Rodič opakuje niektoré výzvy mnohonásobne. Ani ich nepočíta. Sám je z toho nervózny a podráždený, unavený, ale musí to robiť vždy – znovu a znovu.

            Autor Listu Hebrejom píše: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet.“ (Hebr 1, 1 – 2)

         Z týchto slov vyplýva, že Boh neustále dáva o sebe vedieť a že rozmanitým spôsobom o sebe hovorí. Ľudsky uvažujúc by sme si mohli položiť otázku: „Neunaví sa?“ Nie je vyčerpaný toľkými svedectvami o sebe? Nie je unavený z toho, ako sa neustále ľuďom pestrým spôsobom zjavuje? Odpoveď je: „Nie.“

         Boh nielenže nie je unavený či nebodaj roztrpčený svedectvami o sebe. Práve naopak. Svoju činnosť prejavovania sa vygradoval či vyšperkoval tým, že prehovoril vo svojom Synovi... Presne tak, ako nás učí dikcia Listu Hebrejom. Ako sa teda Boh zjavuje prostredníctvom vianočného posolstva?

         Pomôžme si slovami Evanjelia sv. Lukáša.

 1.) Mária zavinula Dieťa do plienok.

Týmto nám Boh nechal odkaz. Aby sme vtedy, keď ho objavíme zavinutého v plienkach, dostali podnet rozvinúť svoju vieru. Boh nás motivuje a ukazuje, že pred našimi očami v priebehu pozemského života bude odvíjať veľké tajomstvá jeho lásky k nám. Od toho sa odráža aj naše prehĺbenie a rozvinutie viery.

         Kedysi som navštívil textilnú galantériu. Predo mnou stála pani, ktorá si vyberala látku. Ukázala na bal s konkrétnou látkou. Povedala predavačke, aby jej odvinula 2 metre, aby videla, ako sa jej bude látka páčiť. Je isté, že iný pohľad sa nám naskytne vtedy, keď tu látku vidíme zvinutú do balu. Oveľa detailnejší a presnejší máme pohľad na látku, ktorá je odvinutá. Iný je život podľa viery, ktorá je ešte „zavinutá v plienkach“. Duchovne bohatší spôsob života si osvojíme vtedy, keď svoju vieru rozvinieme nielen v poznaní, ale aj v praxi života. Boh náš život použije ako motiváciu a rozvinie naše skutky tak, aby boli odrazovým mostíkom pre ostatných.

 2.) Sv. písmo hovorí, že Panna Mária uložila Dieťa do jasieľ.

        Jasle boli súčasťou jednoduchého, až primitívneho zariadenia maštale. Napriek tomu sa stali viditeľným a posvätným miestom. Boh chcel tým naznačiť, že vstupuje do sveta, ktorý je slabý a biedny, lebo ho poznačuje hriech. Napriek všetkým svojim ohromujúcim objavom zostáva svet biednym priestorom, v ktorom sa realizuje aj hriech. Boh sa však aj v tomto svete stáva viditeľným.

         Boh je viditeľný, lebo všade naokolo máme kostoly či posvätné miesta. Boh je viditeľný aj pre život nás, kresťanov. Skvie sa na poli morálnej biedy, v ktorej sa svet zmieta.

         Pred niekoľkými rokmi som v rámci pravidelných prvopiatkových návštev zavítal do jednoduchého príbytku starších ľudí. V dome mali starý nábytok, staré zariadenie. Byt prezrádzal jednoduchosť a čistotu. Uprostred tejto jednoduchosti opatrovali staré obrazy Božského Srdca Ježišovho a Panny Márie. Boli na najdôstojnejšom mieste. Hneď bolo vidieť, akú dôležitosť v ich živote zohráva viera. Všetko ostatné bolo pre nich druhoradé. Na prvom mieste bol Boh.

3.) Evanjelista uvádza, že Mária s Jozefom sa usadili v maštali, lebo v hostinci nebolo miesta.

V ľudových pobožnostiach má práve táto scéna časté a dramatické miesto. Existujú viaceré naštudované verzie tejto udalosti. Umelecké i amatérske. Väčšinou je to podané tak, že Mária s Jozefom narazili na ľudský necit a chlad. Možnože to tak nebolo. Možnože išlo o to, že všetky hostince naokolo boli obsadené a mali naplnené kapacity.

         Súčasný svet je ten, ktorý hovorí, že má naplnené kapacity pre Boha, že už pre neho nemá miesto. Pre všeličo iné áno, ale pre Boha už nie. Ľudstvo zisťuje, že má vyprázdnené kapacity surovín. Napr. uhlia, ropy a hovorí sa, že je aj nedostatok vody. Odborníci preto hľadajú alternatívne riešenia.

         Svet hľadá alternatívne riešenia, lebo vyhnal Krista. Poslal ho hanebne do maštale. Keďže Boh chýba, hľadajú sa alternatívne zdroje. Tie však nikdy nemôžu naplniť vnútro človeka.

         Odkaz vianočných sviatkov je v tom, že nám, kresťanom, sa treba zdvihnúť a opäť klopať na príbytky ľudských sŕdc. Znovu sa nám treba domáhať miesta v tzv. hostincoch a zabezpečených existenciách, ktoré predstavujú hodujúci ľudia dnešnej doby. Je to hanebné, ale Kristus si stále musí hľadať svoje miesto v príbytkoch i v srdciach.

 

         Bežne sa stáva, že ľudia sú unavení z každodennej rutiny a plnenia každodenných povinností ako cez kopírovací papier. Mnohí zostávajú vyhorení a frustrovaní. Hľadanie a ohlasovanie Krista nás nikdy neunaví. Sme schopní niečo obetovať na tento cieľ? „Boh sa neunaví vo svojej láske a milosrdenstve,“ hovorí pápež František. Vytrvalo bude vydávať svedectvo o sebe. Pri tom počíta aj s nami. Neváhajme obetovať životnú energiu na to, aby sme v ohlasovaní narodeného Mesiáša našli nielen záľubu, ale aj zdroj posily do života.