Poznal som rodinu,v ktorej bol neustálym objektom záujmu otec. Roky bol na vozíku. Za mladi utrpel pracovný úraz. Museli sa oňho starať. Ktosi sa raz,nie veľmi citlivo,opýtal syna:"Tvoj otec,ťa asi veľa vecí nestihol naučiť,keď je dlhé roky na vozíku?" Syn odpovedal,že otec veľa toho nestihol zanechať,čo sa týka materiálnych záležitostí,ale naučil ho tomu najdôležitejšiemu-schopnosti trpieť a znášať kríž. Nikde inde by nedostal takú školu,ako práve vtedy,keď mal trpiaceho otca denne na očiach. Postihnutý otec mal deťom čo predložiť,mal ich čo naučiť. Evanjelium hovorí o tom,že ktosi v noci zabúchal priateľovi na dvere s prosbou o pôžičku. Nešlo o peniaze,ale o chleby. Povedal:"...prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám mu čo ponúknuť."/Lk 11,1-13/. Nie je to dobré,keď nemáme inému čo predložiť. Ak nemáme,čo ponúknuť vo forme jedla,môže to byť mrzuté. No,keď,nemáme čo predložiť vo forme obety a pomoci,ide o hotovú katastrófu. Ĺudia prichádzajú a očakávajú. Čakajú,že ich niekto vypočuje,prikývne,prejaví súcit alebo uznanie. A niekedy prichádzajú len tak,aby mohli na niekoho vyliať svoju zlosť a nespokojnosť zo životom. Evanjelium hovorí,že "prišiel z cesty priateľ". Sú situácie,kedy je priliehavejšie spojenie "scestný /ne/priateľ. Ide o človeka s doslova scestnými názormi na život. Aj ten,niečo očakáva. Očakáva,že mu niekto niečo predloží resp. naučí ho niečomu. Máme byť pripravení,lebo putujúcich týmto svetom je mnoho. Majú status večného pútnika. Neustále niečo hľadajú,neustále dávajú najavo svoju nespokojnosť,pri nič/k/om dlho nevydržia. Oni sú z cesty,my domáci. Pripravme sa,že im niečo predložíme. Nielen do taniera,ale najmä do srdca.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára