Chrám

       V programe našich televízií sa objavuje program súvisiaci s novým bývaním. Ide o ponuku bytov na celom Slovensku, ktorá je limitovaná finančnými možnosťami záujemcu. Realitný pracovník uvedie záujemcu do nových priestorov, prevedie ho interiérom, spomenie cenu a všetky náklady spojené s bývaním. Nezabudne uviesť výhody lokality, napr. blízkosť obchodného centra, prírodu, autobusovú či vlakovú stanicu, atď. Nikdy som nepočul, že by realitný maklér spomenul, že sa v blízkosti nehnuteľnosti nachádza aj kostol... Som si istý, že keby tak urobil, bude mať v zamestnaní problémy. Prítomnosť kostola sa dá zistiť aj inak, ale dnes sa kostol nepovažuje za prínos v oblasti bývania, skôr je to naopak.

       „46 rokov stavali tento chrám,“ pripomínajú židia Ježišovi dôležitý historický údaj. Židia boli na chrám naviazaní. (Jn 2, 13 – 25) Nevedeli by si bez neho ani predstaviť život. Bola to ich hrdosť a pýcha. Čo nám chrám pripomína?

1.)         Stavali ho 46 rokov

Dnes by sme povedali, že to boli dve generácie. Išlo o náročnú a nákladnú záležitosť. Ani dnes to nie je jednoduché. Jedna generácia dostane milosť kostol postaviť. Tie ďalšie generácie už nemusia pociťovať k nemu citovú, ba ani fyzickú blízkosť. Kostol prijímajú ako súčasť života a keby prišlo na pretras, že by oni mali postaviť chrám, ktovie, či by boli ochotní obetovať sa.

       Novým generáciám má kostol pripomenúť, že majú duchovne rásť a obnovovať sa – a to nie hocijako, ale popri chráme a atmosfére v ňom.  Existuje tu nebezpečenstvo odcudzenia sa. Je tam základ v zmysle: urobiť niečo cudzím, t. j. nie svojim. A keď niečo svoje urobíme cudzím, nechávame to napospas iným vplyvom. Ak nespojíme svoj život s milosťami kostola, čo sa dnes deje aj u nás, tak riskujeme stratu viery a hlboký prepad do plytkosti. Svoj život tak zverujeme svetu, a nie Bohu. Ak chceme patriť Bohu, tak sa musíme do istej miery odcudzovať svetu, lebo ten nie je pre nás istotou.

2.)         Z chrámu sa neodchádza

Ideálom pre nás je istá prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra. Sv. písmo ju krátko, ale krásne charakterizuje: „Z chrámu neodchádzala, vo dne, v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami.“ (Lk 2, 36 – 38) V niektorých rodinách a komunitách dodržiavajú múdre pravidlo: od stola sa neodchádza, kým na to nedá pokyn autorita alebo je na to iný, vážny dôvod.

       Od Krista a jeho príbytku sa neodchádza. Nikde inde nenájdeme taký výdatný zdroj duchovného pokrmu, ktorý nám poslúži na spásu, ako práve v Božom slove.

       Prorokyňa Anna dala mnohým ľuďom inšpiráciu, pretože si zvolili častú prítomnosť v chráme ako princíp života alebo aj ako každodennú prax.

       Dnes viac ako inokedy nadobúda výrok z Listu Rimanom zvláštny význam. Čítame tam: „A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie, nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 8, 35 – 39)

3.)         Chrám sa má zveľaďovať

Chrám sa má zveľaďovať materiálne i duchovne. Svedčí o tom Ježišovo zvolanie v chráme: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ Do chrámu nepatria niektoré skutočnosti, ktoré nosíme vo svojich srdciach. Do chrámu patrí radosť, nadšenie, bolesť, smútok, sklamanie i určitá horkosť, nie však súhlas so zlom. Zloba nemá v chráme, v ľudskom srdci miesta.

Rodičom poriadnu chvíľu trvá, kým naučia svoje deti, že každá vec v dome má mať svoje miesto. Stojí to nemálo úsilia, ale efekt stojí za to. Aj v chráme sa riadime liturgickými predpismi, lebo tam má mať všetko svoje miesto.

       Chrám dosahuje svoju dokonalosť vtedy, keď ľudia, ktorí sú v ňom prítomní, majú v duši to, čo majú mať. Božou eucharistickou prítomnosťou a ľudským potenciálom v dušiach sa chrám duchovne zveľaďuje a udržiava. Dôstojnosť, úcta, koncentrácia a zbožnosť – to sú prvky, ktoré Boh vždy víta a nepovie: „Odneste to odtiaľto!“

 

       Keď Pán Ježiš vstúpil do chrámu, našiel tam na svoju nevôľu predavačov rôzneho druhu. Boh je rád, keď nájde v chráme tých, ktorí predávajú pred tvár jeho prítomnosti všetko, čo zažili a skúsili. Aj vlastnú biedu a nedostatky. Ľudia to predávajú s tým, že on to všetko očistí, obnoví, posvätí. Bohu všetko predávajme, či odovzdávajme s vierou. Len tak sa to stane naším kapitálom do večného života.