Nedeľa Božieho Slova.

K Nedeli Božieho Slova chcem povedať niekoľko myšlienok. 1,V praxi života sa občas stretneme s výrazom-verbálny útok. Podstatou tohto javu je to,že niekto niekomu vulgárne vynadá alebo hrubým, nevyberaným spôsobom ho slovne urazí. Niekedy to môže byť bolestivejšie ako fyzický útok. Spomínam to preto,lebo raz mi jeden človek povedal,že ho Boh "verbálne napadol". Chcel tým povedať,že ho vyrušil z tzv.bezstarostného prežívania viery. Pri istej príležitosti,nie celkom dobrovoľne,si musel vypočuť prednášku,ktorú predniesol rehoľný kňaz. Dlhé hodiny mu potom neschádzala z mysle. Napokon to trvalo niekoľko dní,kým sa rozhodol konať a zmeniť niektoré veci v živote a to podstatným spôsobom. S odstupom času hovorieva,že Boh ho vyrušil z plytkého prežívania viery a že ho-svojim Slovom t.zn.verbálne zmenil. Treba povedať,že nie je jediný,koho postihol tento osud. Boh zlomil zatvrdlivosť hriešnika v mnohých prípadoch. A to preto,aby ho naviedol na cestu spásy. Mnohí vedia o tejto tajomnej Božej sile,preto pred Božím Slovom,doslova utekajú. Napodobňujú tak Aténčanov,ktorí na areopágu počúvali Pavlovu reč. Keď hovoril o vzkriesení,prerušili ho a povedali:"Vypočujeme ťa o tom inokedy"/Sk 17,32/. To,čo tak odmietame,znova sa nám hlási o slovo. Je Rok Božieho Slova a s ním príležitosť zažiť verbálne oslovenie z nebies. Neodkladajme možnosť počuť Boha,ako to,na vlastnú škodu ,urobili Aténčania pri Pavlovej kázni. Nečakajme a nežiadajme logické argumenty a presvedčivé dôkazy,ale milosť. Lebo len tá nám môže otvoriť  srdce,aby sme prijali Spasiteľa "ako hosťa". Presne tak to urobil sv.Matúš evanjelista,ktorý,ešte ako mýtnik,prijal Spasiteľa do svojho domu a zmenil svoj život. 2,S Božím Slovom súvisí aj výraz-osloviť. Vysvetľujeme ho ako prejav komunikácie s iným človekom. Bežne sa stáva,že sa potrebujeme niečo vážne dozvedieť,a preto niekoho oslovíme,niekoho,kto je na blízku,aby nám poskytol informáciu. Výraz.osloviť má však aj iný,hlbší význam. Napríklad-získať niekoho pre nejakú vec alebo činnosť. Osloviť nás môže nejaká myšlienka,životná múdrosť,počínanie iného človeka. My, jeden druhého oslovujeme verbálne,ale aj životom. V Roku Božieho Slova čakáme,že nás Boh osloví a prekvapí niečim novým? Myslíme si,že budeme iba pasívne a bezstarostne hlivieť a zostávať na pozícii priemernosti prežívania viery a liturgie? Práve naopak! Nečakajme,že Boh sa "zapotí",aby nás motivoval. Nečakajme od neho informácie. To my sa máme dostať medzi tých,ktorí chcú byť oslovení Bohom. To my hľadáme spoločenstvo,ktoré dychtí po Božom Slove,lebo je už z mnohých slov,vypovedaných medzi ľuďmi,sklamané,znechutené. Pod vplyvom Božieho Slova pookrejeme a duchovne zregenerujeme. 3,Zaujať nás môže aj výraz-vysloviť. Aj on obsahuje termín-slovo. Najväčšou výsadou pre nás veriacich je to,že môžeme vysloviť meno Boh. Hoci Boh je nevýslovný,my ho predsa len dokážeme vysloviť. Skúste v nejakom spoločenstve alebo len tak,sami pre seba,povedať niečo o svojej viere v Boha. Ako sa zrodila,akými krízami,či peknými etapami prešla? Veľa o tom povedať nemôžeme. Nenachádzame slov. Radšej vyslovme s úctou meno Boh. To on je za našou vierou. Týmto menom môžeme vypovedať všetko. Alebo,kto z nás,kňazov a rehoľníkov,vie povedať všetko o svojom povolaní? Sme schopní povedať pár viet a sme na konci. Ale,ak povieme Boh,nepomýlime sa. On je za každým povolaním. Sv Matúš píše,že Ježiš objavil pri Galilejskom mori talentovaných a pre ohlasovanie Božieho Slova nadaných adeptov/Mt 4,12-23/. Povedal im:"Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí". Možno nám práve uvedomelejšia aktivita,konaná pod záštitou Boha,pomôže k novéme životu. Je čas znova vysloviť s úctou a vierou meno Boh. Ním zároveň vyslovíme aj zmysel života a dôvod,pre ktorý neprestaneme dúfať v Božiu prozreteľnosť. Čím častejšie počujeme vysloviť meno Boh neúctivým a vulgárnym spôsobom,tým viac nás viaže povinnosť prinášať ho  v čistej podobe do svojho prostredia. Naučme sa v Roku Božieho Slova naspamäť krátku vetu,ktorú opakuje kňaz po prečítaní evanjelia:Slová svätého evanjelia,nech zmyjú naše previnenia. Často si ju opakujme.Najmä vtedy,keď čítame,alebo počúvame Božie Slovo. A pritom si dajme záležať,aby sa tak stalo aj v praxi každodenného života,aby sme boli hodní očisťujúcej schopnosti Božieho Slova.

Povolanie apoštolov

Počas života sa nám stane, že sa stretneme s významnou osobnosťou. Väčšinou ide o moment prekvapenia. Udeje sa to až to takej miery, že nemáme pripravený ani scenár, podľa ktorého by sme sa mali správať. Takéto stretnutie zostáva na celý život. Väčšinou z neho dlho čerpáme.

Stretnutie môže mať trojnásobnú hĺbku. Tá najnižšia sa prejaví v bežnom pozdrave, ktorý je prejavom základnej slušnosti. Druhá forma je hlbšia. Vzniká vtedy, keď autorita so svojím okolím „prehodí pár slov“. Prejaví záujem o jej situáciu, zaznejú základné zdvorilostné frázy. Tretia, najhlbšia forma, spočíva nielen v bežnej komunikácii, ale aj v snahe autority získať iných pre dobré dielo.

         Evanjelium sv. Matúša (Mt 4, 12 – 23) opisuje udalosti povolania prvých apoštolov. Udialo sa to pri Genezaretskom jazere. Pre apoštolov išlo o stretnutie s najväčšou autoritou ich života. Scenár stretnutia pripravený nemali, ale Ježiš áno.

         Ježišova prítomnosť medzi rybármi nemala len zdvorilostný a spoločenský charakter. Pre Ježiša ale aj pre rybárov by bolo málo, keby boli spolu „prehodili len pár slov“. Ježišovi išlo o viac. V túto chvíľu povoláva prvých učeníkov do svojej služby, t. j. do služby evanjelia.

         Čím si ich získal?

   1.)  „Ja z vás urobím rybárov ľudí.“

Všimnime si, že Ježiš hovorí o sebe ako o prvku, ktorý formuje. On dáva zmysel všetkému. On je princíp, ktorému sa má všetko podriadiť skôr či neskôr. Práve o tom sa usiluje rybárov presvedčiť. V službe evanjelia je vždy podstatný on. Ostatní sú nástrojmi v jeho rukách. On je ten, ktorý môže v nás niečo zmeniť.

         Pri bežnej komunikácii často hovoríme, že by sa svet, v ktorom žijeme, mal zmeniť k lepšiemu. Niekedy zabúdame na to, že aj my podľahneme jeho tlaku. Deje sa to prostredníctvom rôznych lákadiel alebo vyhrážok. Svet na nás tlačí, aby sme prijali jeho podmienky a jeho štruktúru zmýšľania. Tu prichádza Pán, ktorý nás vyzýva, aj apoštolov, aby sme prijali Ducha Ježiša Krista. Jedine on je schopný zmeniť náš život podľa Božej vôle.

         Často sa stáva, že náš život je akousi súkromnou oázou pokoja, čistoty a spravodlivosti tak, že by sme ho chceli vtlačiť aj do vonkajšieho sveta. Boh chce prostredníctvom rybárov, t. j. apoštolov, aj prostredníctvom nás, ktorí sme prijali jeho štýl zmýšľania, odovzdať svoju vôľu do prostredia vonkajšieho sveta. Takouto úlohou boli poverení Ondrej, jeho brat Šimon a vzápätí iní dvaja bratia – Jakub a Ján Zebedejovci. Takéto poslanie sa im zapáčilo a celí sa mu odovzdali.

  2.)  Sv. Matúš píše, že po tejto Ježišovej výzve rybári „ihneď zanechali sieť, loď a svoje príbuzenstvo.“

Patriť Kristovi znamená zriekať sa. Pritom toto zrieknutie nechápať tragicky, ba až fatálne, ale práve naopak – tešiť sa z toho, že Boh chce, aby sme zostali slobodní pre ohlasovanie evanjelia. Aby sme neboli otrokmi tohto sveta, aby sme sa nezaplietli do hriešnych sietí a spletitých okolností, ktoré snuje diabol v tomto svete.

Túžba po svetských a materiálnych veciach v človeku pretrváva. Aj súčasnosť ukazuje, že kvôli dobrám tohto sveta je človek schopný urobiť aj najhorší zločin. Neštíti sa akéhokoľvek podvodu. Aby sa pevnejšie uchytil v hmotne založenom svete. Taký človek nie je vhodný do služby evanjelia.

Ježiš nás učí, že sa treba dostať čím viac a čím bližšie na úroveň takej slobody, ktorá nás motivuje zriekať sa škodlivých materiálnych skutočností, ale aj vzťahov s ľuďmi, ktorí sú prázdni, prípadne takí, ktorí nás zvádzajú na zlú cestu.

Apoštoli sa zriekli všetkých existenčných pút. Siete a loď predstavujú zdroj ich živobytia a otec, resp. rodina, úzke pokrvné putá. V prípade apoštolov, ale aj iných, ktorí pre nebeské kráľovstvo opustili veľa skutočností platí, že ich služba evanjelia bola neoceniteľná a priniesla viac ako stonásobnú úrodu. Oni nás učia, že máme svoj život neustále skúmať a odstraňovať to, čo by bolo prekážkou priameho pôsobenia Božej milosti na náš život.

  3.)  Pán Ježiš chce urobiť z apoštolov „rybárov ľudí“. Rybár je človek, ktorý

používa rôzne návnady, aby ulovil ryby a sýtil seba i ľudí. Odjakživa je postavený princíp rybolovu na tejto skutočnosti. Získavať ľudí pre Božie kráľovstvo nespočíva v tom, že im treba hodiť návnadu, t. j. formu lesti ich pripútať k Božiemu slov. Výraz „navnadiť“ je prijateľný.

         Každý jeden z nás, preto, že uveril, môže ďakovať Bohu, že poslal ľudí, ktorí nás „navnadili“ pre život podľa evanjelia. Boh niektorých zvlášť povýši a ponúkne im službu „navnadiť“, t. j. motivovať ľudí, aby svoj život vložili do služieb Božieho kráľovstva. Svojou službou sýtia ľudí milosťami, ktoré dostali ako sprievodný znak svojej služby. Táto služba má podobu kňazskej služby a rehoľného zasvätenia. Ale aj ktokoľvek z Božieho ľudu, kto berie na seba zodpovednosť hlásať evanjelium, sa zapája do štruktúry a reťazca, ktorý začali vytvárať rybári pri Galilejskom mori. Je to služba Bohu, ale aj človeku. Služba evanjelia vychádza od Boha a k nemu sa vracia v podobe života podľa zásad evanjelia.

         V určitom slova zmysle môžeme povedať, že Kristus nás našiel pri tom našom Galilejskom mori, t. j. v našej životnej situácii. Využil ju tak, ako využil rybárske schopnosti apoštolov. Všetci máme ťažiť z darov a schopností, ktoré sme od Pána dostali a ponúknuť v službe Kristovi. Boh prijme akúkoľvek obetu, ktorá vychádza z úprimného srdca.

Ako využiť potenciál ?

Možno si spomeniete na takéto výjavy z filmov alebo rozprávok: nejaký šéf,majiteľ,biznisman,kráľ,či iný vladár vydá svojim asistentom,personálu nariadenie. Povie im:pripravte mi koč,auto prípadne súkromné lietadlo. Vtedy sa dajú podriadení do pohybu a  začnú konať,lebo šéf niekam cestuje a potrebuje byť na mieste včas a bezpečne. Niekto si to môže dovoliť,lebo má potenciál,zázemie a prostriedky. Aj preto bývajú mnohí ľudia dnes označovaní ako úspešní ľudia. Porovnajme si tieto myšlienky s Ježišovou situáciou,materiálnym zázemím a prostriedkami. Aj  on vydal interné nariadenie,že mu majú pripraviť nie auto,či vrtuľník,ale-loďku!/Mk 3,7-12/. Kým v prípade mocných tohto sveta sú k dispozícii ľudia,špeciálne určení pre tieto servisné činnosti,v prípade Ježiša to tak nie je. On má k dispozícii Dvanástich,ktorých zoznam zostáva do konca sveta/Mk 3,13-19/. Nejde o vyslovene školených špecialistov. Sú to poväčšine obyčajní jednoduchí ľudia,ktorí urobia pre svojho Učiteľa hocičo. Vedia,že nevlastní modernú kanceláriu,že nemá k dispozícii špičkovú aparatúru,že si neuľahčuje život prostredníctvom zaplatených zamestnancov...Z loďky a s pomocou niekoľkých chabo vzdelaných ľudí sa zmocňuje celého sveta...Neuveriteľné! Trúfalosť? Dobrodružstvo? Hazard s ľudskými osudmi? Nič z toho. Kto by kedy povedal,že jeden chudobný rabbi s minimálnym rozpočtom vzhľadom na veľkosť svojho diela,urobí revolučné veci po celom svete? Menej je niekedy viac. Jednoduchosť v zmýšľaní a konaní je účinnejšia z dlhodobého hľadiska,ako zložitosť a prefíkanosť. Človek,ktorý je slobodný od materialistického zmýšľania,ľahšie zdoláva prekážky a nenechá sa neúspechom odradiť. A to preto,lebo nestavia pre tento,ale budúci svet. Taký,pre ktorý Ježiš obetoval svoj život.

Forma či umenie?

V poslednom čase dosiahla naša lyžiarka P.Vlhová niekoľko víťazstiev po sebe. Už nejde o občasné,sporadické úspechy,ale o úspech.ktorý zabodoval aj u odborníkov. Tí sledujú najmä to,či výsledky nie sú dielom náhody,ale či ide o stabilnú výkonnosť. Ktorýsi z odborníkov sa zamýšľa nad úspechmi P.Vlhovej slovami:Iba dobrá forma alebo už majstrovstvo? Autor rozlišuje,lebo podľa neho dobrá forma síce predstavuje určitú stabilitu dobrých výsledkov,ale majstrovstvo už nepripúšťa časté zlyhania. Čiastkové možno,ale nie fatálne. Aj medzi formou a majstrovstvom vidí rozdiel. V Prvej knihe Samuelovej sa o.i.dočítame o tom,ako Dávid zabil Goliáša. Stačil mu na to obyčajný prak,jeden ploský kameň a iba jeden vydarený pokus/1 Sam 17,32-51/. Bola to iba náhoda? Keby mal svoj pokus opakovať,trafil by Filištínca znova do čela? Išlo iba o "dobrú formu" alebo je to majstrovstvo? V tomto prípade nejde iba o manuálnu zručnosť,dobrú techniku,či presné oko. Je pravda,že Dávid sa učil s prakom zaobchádzať od detstva. Vieme o ňom,že pásol ovce a určite dobrý prak sa mu zišiel. Nepredpokladáme,žeby ním strieľal ľuďom do okien. Podstata je inde. Spočíva v presvedčení,že Boh je na jeho strane a že mu bude pomáhať. Vidno to zo slov:"Pán,ktorý ma vytrhol z moci leva a z moci medveďa,vyslobodí ma aj z ruky tohto Filištínca". Dávidov optimizmus vyplýva zo skúsenosti z predchádzajúcich zápasov,ktorých mal za sebou veľa a boli nebezpečné. Zápasy človeka posilňujú a dodávajú mu sebevedomia. Víťaziť môžeme iba s Bohom. Ak sme s ním dôverní,naše víťazstvo nemusí byť utópiou. Ak mal Dávid od detstva v ruke prak,a ten mu poslúžil v krušných chvíľach,prečo by nám v duchovných zápasoch nepomohli naše zbrane?! Od detsva máme v rukách ruženec,Sväté Písmo,spovedné zrkadlo na spytovanie svedomia a navyše niektorí držíme denne v rukách Pánovo Telo... Viac chcieť nemôžeme. Treba nám viac Bohu dôverovať a častejšie s ním komunikovať,aby naša viera nebola dielom náhody,ani iba dobrej formy,ale majstrovstva v obrátení a pokání.

Loď,ktorá sa plaví do neznáma.

Jedna zo slovenských populárnych  skupín má pieseň so slovami:Loď,ktorá sa plaví do neznáma. Budúcnosť nášho života často spájame s niečim,čo je neznáme. Platí to aj pre bežné okolnosti. Napríklad sú ľudia,ktorí v rámci zamestnania musia veľa cestovať. Niektorí hovoria,že prídu ráno do práce a ešte nevedia,kam dnes pôjdu. Povedia:ráno ešte neviem,kam idem. Predstavme si inú situáciu. Niekomu zveria do rúk inú prácu,akú robieval do teraz. Prípadne sa sám rozhodne zmeniť zamestnanie. Vtedy povie:neviem do čoho idem. Vidíme,že často nás zamestnáva cieľ a zmysel nášho putovania,nehovoriac o večnom cieli,ktorý pre nás,veriacich, predstavuje Boh. Napriek tomu,že on je pre nás neznámy,resp.nepoznáme ho tu na zemi tak,akoby sme si to predstavovali,necháva nám výrazné odkazy na svoju prítomnosť. Ako sa to prejavuje? 1,"Hľa,Boží Baránok ,ktorý sníma hriech sveta"/Jn 1,29/. Boh nám dáva na vedomie,že on je jediný,ktorý nás môže zbaviť ťarchy hriechu. Všetci cítime ťarchu svojich slabostí. Až tak,že nám bránia kráčať životom s ľahkosťou,po ktorej túžime. Vlastné slabosti nás miestami zdolávajú. Tu prichádza na scénu nášho života Boh,ktorý z nás chce odstrániť ťažkosť slabosti. Sme odkázaní na takúto komunikáciu s Bohom. Často sa máme k nemu hlásiť a požiadať o zbavenie ťarchy,ktorá nás gniavi a do istej miery bráni a spomaľuje nás v tom,aby sme konali osožné a spásonosné skutky. Tento výjav,ktorý má svoj pôvod pri rieke Jordán za čias Jána Krstiteľa,si vybavujme najmä vtedy,keď sme účastní sv.omše a počúvame slová kňaza:Hľa,Baránok Boží...2,Pokoj vám zanechávam,svoj pokoj vám dávam"/Jn 14,27/. Pokoj,to je najmä hodnota vnútorného sveta človeka. Vonkajší svet a naše slabosti nás môžu o ňu obrať. Zápasy so slabosťami človeka vysiľujú. Keď sa nám ich nepodarí zdolať raz a navždy,nastáva v človekovi nepokoj a istá nervozita a napätie. Ba dokonca aj vtedy,keď aj telo poznačené chorobou neposlúcha tak,ako by sme chceli. Práve vtedy potrebuje veriaci človek nájsť pokoj v Kristovi. Potrebuje vstúpiťdo tajomného,ale blahodarného tajomstva,ktoré Boh rozdáva vo sviatostiach cirkvi. Oni sú hlavným zdrojom pokoja a vyrovnanosti,po ktorých duša túži. Učme sa prekročiť pomyselný prah strachu zo zanechania slabostí a radšej častejšie vstúpme do atmosféry Božieho pokoja,ktorý má veľký vplyv na telo,ale hlavne na dušu. Nikdy tak človek nehľadal pokoj,ako práve v dnešnej dobe. 3,"Nikdy tak človek nehovoril"/Jn 7,46/. Veľkňazi poslali sluhov,aby Ježiša priviedli na výsluch.  Vrátili sa bez Učiteľa,lebo boli fascinovaní Ježišovou rečou. Tá si ich doslova podmanila. Za Ježišom treba ísť. Určite je užitočné,ak nám niekto sprostredkuje Božie Slovo,ale po čase zistíme,že to nestačí. Za Ježišom potrebujeme vykročiť. Slovo Boha človeka pohýna z miesta. Motivuje ho,aby konal pokánie,aby sa viac zaujímal o to,čo chce od neho Boh. Božia reč má byť vo vnímaní človeka zvýraznená a vymedzená oproti rôznym profánnym zdrojom,ktorých je neúrekom v tomto svete. Tak,ako má nejaká vzácna vec v domácnosti výhradné miesto,tak má mať Božie Slovo podstatné miesto v duši človeka. Komunikovať s Bohom je radosť a dôležitý zdroj duchovného pokrmu,ktorý ničím svetským,pozemským nenahradíme. Po týchto myšlienkach zistíme,že Boh nie je až tak Bohom neznámym. To podstatné nám vždy povie a predstaví. Nebojme sa neznámeho Boha,lebo Vianoce nám zanechali správu,že on je Emanuel-Boh s nami. Nech je teda s nami všetkými a nech sprevádza naše kroky smerom k večnosti.

Dať to najlepšie.

Jedna z množstva každodenných reklám v televizii obsahuje slogan:chceme pre vás len to najlepšie. Hoci reklamy prijímame s rezervou,o schopnosti  a ochote dať len to najlepšie v rodine a medzi priateľmi nepochybujeme. Keď sa dostaví nejaká milá návšteva,na stôl položíme len to najpepšie,čo máme,vo forme občerstvenia. Rovnako,nenecháme vzácnych ľudí stáť pri dverách,ale ich usadíme tam,kde je to najpohodlnejšie. Predstavme si situáciu,že sme pozvaní na nejaké spoločenské podujatie. V šatníku vyhľadáme,čo máme najlepšie na seba a tak ideme za svojim cieľom. V Prvej knihe Samuelovej nachádzame nádhernú stať o Samuelovi,ktorí pomazal Dávida za kráľa/1 Sam 16,1-13/. Skôr,ako sa tak stalo,navštívil v Betleheme Izaiho a spomedzi jeho synov mal vybrať kandidáta na kráľovský trón. Izai mu predviedol všetko,to najlepšie,čo doma mal-všetkých synov. Mnohí sa Samuelovi pozdávali,no Pán vnukol myšlienku predviesť najmenšieho-Dávida. Izai bol presvedčený o tom,že okrem starších synov,nemá už doma nič lepšie. Izai schovával doma klenot,hoci o tom ani nevedel. Napokon,Samuel pomazal Dávida za kráľa-toho najlepšieho,čo mali v Izaiho dome. Často si myslíme,že Bohu dávame len to najpepšie. Pritom si však dávame akoby pozor,žeby sme to v obete Bohu neprehnali. Volíme veci,činnosti,ktoré sú pre nás pohodlné a relatívne dostupné. Boh nás však občas prekvapí,že si vezme niečo iné,čo mi nečakáme. Napríklad nejaké utrpenie,skúšku,alebo niečo,na čom lipneme..Pritom akoby povedal:práve toto chcem,toto je pre teba najlepšie z hľadiska spásy. A tak zistíme,že nič pred Bohom neskryjeme,tak,ako ani Izai neschoval Dávida pred Samuelom a pred Božím vyvolením. Boh niekedy nechce tzv.reprezentačné veci. Požaduje to,čo je zaznávané,ošumelé,nepovšimnuté v očiach tohto sveta. Každý jeden z nás má,čo by Bohu predložil,nik nie je úplne chudobný na Božie dary.

Príprava,priebeh a uživotnenie viery.

Nedávno absolvoval istý človek operáciu oka. Uskutočnila sa v stave celkovej anestézy. Stručne opísal túto udalosť takto:najprv mu "rozkvapkali" oko,t.j. aplikovali špeciálne kvapky,ktoré pripravili oko na samotný zákrok. Potom nasledoval samotný operačný úkon. Po skončení operácie,keď sa prebral z narkózy, mi zavolal s tým,že sa mu teraz ešte len"rozvidnieva"... Uvedomil som si,že všetky dôležité veci v živote majú mimimálne tri fázy. 1,Príprava. V slovenčine používame predponu "roz" najmä vtedy,keď chceme poukázať na prípravnú fázu niečoho. Napríklad-rozkvapkať/oko/,ako príprava na operáciu,rozcvičiť/fyzicky/,ako príprava na vrcholový športový úkon, atď. Aj prijatie Božieho Slovo potrebuje fázu "rozkvapkania" duchovného zraku. Dôležité je zbaviť sa ťarchy a nánosu sveta,aby sme boli slobodní prijať s úžitkom Pánovo Slovo. Je isté,že na to nemáme vždy dostatok času,ale využime ten,čo máme,aby sme boli slobodní pre prijatie tajomstva viery. Vhupnúť rovnými nohami do slávenia tajomstva by bolo riskantné. To postatné by sme mohli premeškať a ušli by nám dôležité myšlienky. Darmo,príprava vnútra nie je zbytočnou vecou. Od nej veľa závisí. 2,Samotný priebeh úkonu viery. Boh to od nás vyžaduje. V Prvej knihe Samuelovej čítame rozhovor medzi Samuelom a Saulom. Samuel vyčíta Saulovi neposlušnosť voči Pánu Bohu slovami:"Vari,Pán chce zápalné a krvavé obety,a nie skôr poslušnosť Pánovmu slovu?"/1 Sam 15,16-23/. Úkon viery má svoj základ v poslušnosti Bohu a zachovaniu v praxi života. Samuel končí kritickú reč voči Saulovi slovami:"A pretože si opovrhol Pánovým slovom,Pán opovrhne tebou-nebudeš kráľom": Bez súladu s Božou vôľou nedokážeme byťkráľmi, pánmi nad svojou vierou ani nad inými situáciami,ktoré vieru zvlášť vyžadujú. Už tu na zemi dokážeme kráľovať nad svojim životom,nad slabosťami a pokušeniami. Ale len vtedy,keď Božie Slovo bude stvárňovať náš život. Viera v Boha nám dáva veľkú duchovnú silu,aby sme opanovali svoje vášne a chúťky,ktoré nie sú v súlade s jeho vôľu. Presviedča nás o tom biskup a mučeník sv.Ignác Antiochijský,ktorý píše Efezanom:"Usilujte sa častejšie zhromažďovať na vzdávanie vďaky Bohu a na jeho oslavu. Lebo keď sa často schádzate na tom mieste,narúša to satanove sily  a svornosť vašej viery ničí dielo jeho skazy. Nič nie je vznešenejšie ako pokoj,ktorý marí každú vojnu na nebi i na zemi"/LH III,s. 46/. 3,Po prežití úkonu viery nastáva to,čo môj známy po operácii oka pomenoval výrazom-rozvidnieva sa mi. Náš duchovný zrak vidí potom inak-dokonalejšie. Vidíme viac do hĺbky,do dôsledkov,čo bez viery možné nie je. Prítomnosť Božieho Slova treba potom "rozdýchať" t.j.uplatniť v praxi. Každú veľkú udalosť,či horšiu alebo lepšiu,musíme rozdýchať t.j. spracovať,prijať do finálnej podoby praxe viery. Nemusíme sa trápiť s tým,či sa budeme  vedieť správne teologicky vyjadrovaťalebo myslieť. Vyššie spomenutý svätec z Antiochie nás učí:"Strom možno poznať po ovocí. Tak aj tých,čo vyznávajú,že patria Kristovi ,poznať podľa ich skutkov. Lebo teraz nejde o to,či niekto vyzná vieru slovom,ale či vytrvá  v činnej viere až do konca. Je lepšie mlčať a byť,ako hovoriť a nebyť. Je dobre učiť,ak ten,čo hovorí,aj koná"/LH III s.47/. Či už hovoriť/lebo aj to je potrebné a spásonosné/ alebo viac konať,toto všetko patrí do pokladnice Božieho kráľovstva. V Roku Božieho Slova si túto schému často premietnime a tak vytvorme silné puto medzi Slovom a vierou v Slovo,ktoré sa stalo telom a ktoré sa nám často ponúka.