Žiarlivosť a plášť.

V posledných dňoch som si s výnimočnou pozornosťou prečítal liturgické texty,ktoré o.i.riešili otázku   žiarlivosti. Najprv text starozákonný. V Knihe Genezis čítame o tom,ako Izrael miloval viac syna Jozefa,ako ostatných synov. Svoju sympatiu prejavil Jozefovi tým,že mu kúpil krásnu dlhú tuniku/Gn 37,3-28/. Ostatní bratia začali žiarliť. Využili najbližšiu príležitosť a bratovi tuniku zobrali a jeho samého predali za dvadsať strieborných otrokárom.  Žiarlivosť tu priniesla zhubné ovocie. Druhý text je z evanjelia. Ježiš rozpráva podobenstvo o márnotratnom synovi/Lk 15,11-32/. Ten,predtým,ako si zmyslel,že opustí s peniazmi rodný dom,si užíval atmosféru hojnosti. Nepochybujme,že mal v skrini nejednú perfektnú tuniku. Tu urobila svoje chamtivosť. Keď sa vracal domov z potuliek svetom chudobný ako kostolná myš,jeho otec ho okázalo privítal,lebo sa vrátil pokorený a kajúcny. V evanjeliu sa píše,že otec mu dal obliecť "najkrajšie šaty". Vtedy sa vrátil z poľa jeho starší brat a keď videl,ako je jeho lajdácky brat oslavovaný,zahorel žiarlivosťou,lebo videl,čo má brat oblečené a akej sa mu dostalo/podľa neho nezaslúženej/ pocty. Hľa,koľko zla narobí žiarlivosť v našich vzťahoch. A to všetko pre tuniku,vrchné oblečenie. Veľmi často zostávame na povrchu,a človeka hodnotíme podľa zovňajška. Keď zostávame na povrchu,sami sa stávame  povrchnými. Čo s tým? Veľmi sa mi pozdáva iniciatíva našich mladých ľudí vo farnosti. V súčasnosti je veľa,najmä starších ľudí,akoby paralyzovaných:fyzicky aj mentálne. Vedia,že kvôli koronavírusu,by nemali opúšťať svoje príbytky. A čo s nákupmi a liekmi? Kto sa o nich postará? Naša mládež ponúka službu. Chce pomáhať starším ľuďom tak,že záujemcom prinesie nákup a aj lieky. Ide o iniciatívu primeranú pôstnemu času,ale aj situácii súvisiacej s pandémiou. Takáto,či podobná služba je chvályhodná. Zbavuje človeka sebectva,chamtivosti,ale aj žiarlivosti. Tu už nejde o plášte,tuniky alebo o to,čo má človek oblečené. Tu ide o zdravie a nádej. Usilujme sa pomôcť tam,kde sú ľudia odkázaní na iných. Za túto službu sa nám ujde tunika tam,kde ju "moľ ani hrdza ani zlodeji nezničia a neukradnú"/Mt 6,19/.

Z ruky do ruky.

Nie jedna inštitúcia má služobný automobil. Je to nutnosť. Raz som sa rozprával s človekom,ktorý nastúpil do nového zamestnania. Pridelili mu služobné auto. Potešilo ho to. No,keď si ho prezrel,zostal sklamaný. Bol to automobil,ktorého rok výroby a ani rok kúpy nepoznali ani zaslúžilí pracovníci. Komentoval to krátko,ale výstižne:Auto išlo z ruky do ruky,nemalo svojho pána a tak aj teraz vyzerá-je to šrot. Keď ide niečo z ruky do ruky,neveští to nič dobré. Sú však aj výnimky. O deťoch sa hovorí,že idú v rodine z ruky do ruky,t.j. nemajú núdzu o opatrovateľov. Prečítajte si v evanjeliu stať o vinici/Mt 21,33-43/. Je nám jej ľúto,lebo ide z ruky do ruky. Ten,ktorý ju postavil,vtlačil do nej pečať lásky a obety. Ujali sa jej,žiaľ,všelijakí diletanti a nepoctiví ľudia. Napriek tomu je táto vinica v moci hospodára. Je v dobrých rukách. Vo svete zúri koronavírus. Okrem iného,nám umožní získať predstavu o stave nášho zdravotníctva. Ukazuje sa,že tento stav je nedostatočný /použil som školskú stupnicu hodnotenia /,konštatujú mnohí zainteresovaní Toľko sa investovalo,toľkí sa podieľali na profitoch zo zdravotníctva,prešla toľkými rukami rôznych reformátorov,no napriek tomu jeho stav vyvoláva obavy. Práve teraz,keď by malo ukázať svoju vitalitu a kvalitu,vznikajú obavy,čo a ako bude ďalej. Nie je dobré,keď niečo prechádza z ruky do ruky. Konečným rezultátom môže byť iba "kopa šrotu". Zas,ako vždy,to bude o individuálnom prístupe jednotlivcov-lekárov,lekárnikov,zdravotného personálu. Nejeden chorý sa poteší,keď sa ho chopia ruky toho,kto sa bude ochotný obetovať. Bodaj by chorí išli z takýchto rúk do takých istých alebo podobných. Obetaví ľudia dokážu ísť ďaleko za hranicu predpísaného. Títo zachránia,ak nie profesný,tak aspoň morálny kredit zdravotníctva. Boh takých určite pošle. Vyjdú z Božích rúk. A skrze nich sa Boh dotkne každého chorého.

Boh sa postará.

Boh sa postará. Táto formulácia je nám dôverne známa. Má  svoju teologickú výpovednú hodnotu. Niektorí zlomyseľníci hovoria,že človek,ktorý je na konci so silami a už nemá po ruke argumentáciu,použije práve túto frázu. Nemožno jej nič vytýkať. Z pohľadu nábožensko-dogmatického je správna. Boh sa stará o každého človeka tak,že mu posiela najmä prostriedky spásy. Lukášovo evanjelium prináša o.i. zaujímavý dialóg medzi Abrahámom a boháčom,ktorý skončil v pekle,kde je večné utrpenie/Lk 16,19-31/. Abrahám boháčovi pripomína:"Majú Mojžiša a Prorokov,nech ich počúvajú". Sú to slová,ktoré potvrdzujú vyššie uvedenú teologickú pravdu-Boh sa stará alebo Boh sa postará. Myšlienka má svoj kontext aj v Starom Zákone. Priatelia biblisti mi potvrdili,že práve tam sa nachádza výrok :Adonaj jeraeh /Gn 22,14. Do slovenčiny ho môžeme preložiť takto:vidím,aby som sa postaral. Boh vidí všetko tak,že sa o nás postará. Nejde o obyčajnú frázu,ale o činnosť Boha,ktorý vidí nie preto,aby nás mohol z niečoho zlého usvedčiť,ale preto,že nám chce pomáhať. Už týždne až mesiace šarapatí vo svete vírus,ktorý má názov-koronavírus. My,veriaci sme bolestne pocítili,čo to znamená,keď chýbajú bohoslužby v našich kostoloch. Cítime také niečo,ako vnútornú prázdnotu. Chýba nám" Ženích,ktorého nám zobrali",aby sme sa opravdivo postili. Tohtoročný pôst je akýsi reálnejší,životnejší,bolestivejší...Pod vplyvom koronavírusu zomierajú ľudia. Cítime,akoby zároveň umierala  aj naša viera,lebo nám chýba eucharistický Kristus a posvätné zhromaždenie,ktoré nazývame eucharistické spoločenstvo. Mnohí jednotlivci vyjadrujú ani nie tak nespokojnosť,lebo bezpečie a zdravie je prvoradé,ale vnútornú frustráciu z toho,že stratili kontakt s Pánom,ktorý ich denne živil svojim Slovom a Telom. Napriek tomu musíme konštatovať-Adonaj jeraeh-Boh vidí a stará sa. Vidí naše súčasné tápanie,neistotu, strach,aký sme doteraz nezažili. Okrem strachu cítim v ľuďoch určitú ochotu byť si na blízku,vytvárať spoločenstvo,ktoré bude musieť oželieť materiálne ujmy z biznisu,ale znova sa presvedčí o dôležitosti spomalenia životného tempa a hlbšieho sústredenia sa na podstatu života. Boh dopúšťa ťažkosť a kríž preto,aby sme ho neignorovali,ale prisúdili mu reprezentatívne a exkluzívne miesto v živote. Som presvedčený,že nič sa nedeje bez jeho vedomia a že aj súčasný vysiľujúci zápas človeka,nie je zbytočný a že prinesie svoje ovocie. Adonaj jeraeh. Pán nám ponúka seba samého ako vzor. Tesne pred tým,ako ho Judáš zradil,ide s apoštolmi na Olivovú horu/Mt 26/. Učeníkov nabáda,aby sa modlili. No,keď ich po čase nájde spať,napomenie ich a čuduje sa,že "nemohli aspoň hodinu s ním bdieť". Teraz je čas bdenia s Ježišom. Nemôžeme si dovoliť zaspať,keď nás kosí nákazlivá choroba tela a aj zloba diabla,ktorá je taká rafinovaná,že nás chlácholí s tým,že sa vlastne vôbec nič nedeje a že všetko je len výsledkom nedostatočnej telesnej hygieny. Boh dopúšťa,ale vidí a stará sa. Primknime sa bližšie k nemu. Je čas našej "Olivovej záhrady" a čas nášho bdenia pre spásu.

Pár slov o kríze.

Niet človeka,ktorý by neprešiel krízou. Napríklad materiálnou alebo aj duchovnou. Patrí to k životu. V posledných dňoch,týždňoch sme svedkami krízy. Hovorím najmä za svoje prostredie. Kríza vzniká vtedy,keď je niečoho málo,keď niečo chýba,keď sa niečo vyprázdňuje. Ale,o kríze môžeme hovoriť aj vtedy,keď je niečoho veľa,keď je niečo prebujnelé. 1,.Keď niečo chýba.Každý kto vojde dnes do obchodu a navštívi obchodný reťazec,uvidí prázdne regály. Ľudia sa dostali do tranzu,zachvátila ich panika z koronavírusu a poskupovali tovar. Niet ho toľko,ako kedysi. Ide o prejav krízy. Myslím si,že skôr mentálnej ako materiálnej. 2,Keď je niečoho veľa. Pri našom kostole sú betónové nádoby na smeti. Každý deň chodievala istá pani,v oranžovej veste VPP a vyprázdňovala ich. Zvykli sme si na to. No,už dlhší čas pozorujem,že nádoby sú preplnené. Vietor rozfukuje odpad po celom okolí. Pani,ktorú poznám aj z kostola,už nechodí a nečistí prostredie. Až teraz som si uvedomil,ako nám veľmi chýba jej každodenná práca,ktorou mnohí opovrhujú. Buď je chorá alebo má nejaký iný problém. Škoda. Odpad bujnie,je ho príliš,nikto sa o to nestará. Je to istá forma krízy. O tom je pôstne obdobie. Kresťan má skúmať,čoho má málo a čoho má príliš. Keď má málo,nielen materiálne,musí doplňať pri zdroji-pri Pánovi/"Pane,dobre je nám tu"/Mt 17,1-9/. A keď sa uňho niečo rozbujnelo,má povinnosť to odstraňovať,likvidovať. Takto zažehná krízu. Tá sa nezlikviduje sama. Musíme zostať pri Pánovi a nie od neho utekať. Bez neho sa kríza ešte viac prehlbí.

Božia a naša pozícia v pôste a v živote.

Na Slovensku sme v situácii,kedy sa zostavuje nová vláda. Karty má v rukách víťaz parlamentných volieb. t.j. strana,ktorá získala najviac hlasov. Vytvorila koalíciu s inými stranami,ktoré síce získali menej hlasov ako víťaz,no boli pozvaní,aby sa podieľali na zostavení novej vlády. Hovorí sa, že čísla nepustia. Najsilnejšia strana/víťaz volieb/ môže obsadiť najviac dôležitých postov,ostaní už len menej,lebo získali menej hlasov a ich hlas taký silný nie je. Od tohto vzorca sa bude odvíjať zostavenie novej vlády. Toto je relatívne spravodlivá východisková situácia,ktorú musia všetci rešpektovať. Do pôstneho obdobia sme vstúpili s istou východiskovou situáciou. Tá nás nepustí vpred,ak by sme ju chceli obísť,alebo bagatelizovať. Dá sa vyjadriť jedinou vetou,ktorú nájdeme u proroka Daniela:"Tebe,Pane,pristane spravodlivosť a nám zahanbená tvár..."/Dan 9,7/. Uvedená biblická axióma predstavuje určité rozpoloženie vo vzorci:Boh-človek. Zohľadňuje základné životné rozpoloženie,ktorého si má byť vedomý každý človek. A preto:1,Boh je nemenne spravodlivý a dokonalý,človek permanentne hriešny. 2,My máme skladať účty Bohu a nie on nám. 3,My máme prispôsobovať svoj život Božieme zámeru a nie opačne. 4,My potrebujeme Boha,lebo náš život závisí od neho. 5,Bez Boha nemôžeme duchovne rásť. Táto schéma je nadčasová. Bez jej prijatia nemôžeme robiť úprimné pokánie a ani duchovne rásť.

OBRÁTENIE

Pri nedávnej návšteve jednej rodiny som postrehol povzdych starého otca. Mal charakter bôľu a neradostného akcentu: „Ten náš vnuk (XY) sa úplne zmenil. Ako dieťa bol veľmi milý a úslužný, no teraz je s ním veľmi ťažká reč. Myslí si, že pojedol všetku múdrosť sveta.“

         Je to tak. Človek sa môže počas svojho života zmeniť. Nehovoríme o premene človeka, ale o jeho zmene. O jeho vnútornej zmene. Na druhej strane je tu Boh, ktorý človeka stvoril a on sa meniť nemôže. Svedčí o tom Sv. písmo slovami: „Ježiš Kristus  je ten istý včera, dnes i naveky.“ (Hebr 13,8) Boh sa teda nezmení, ale ako sme boli svedkami v evanjeliu, sa Ježiš, Boží Syn, premenil pred očami svojich učeníkov (Mt 17, 1 – 9). Boh sa premenil preto, aby ukázal a naznačil, že aj nás premení raz tak, aby sme mohli vojsť do jeho kráľovstva.

         Prežívame pôstne obdobie. Adekvátnejší výraz na zmenu človeka je výraz „obrátenie“. Myslíme tým obrátenie sa k Bohu, obrátenie sa k hodnotám, ktoré s ním súvisia a zároveň odvrátenie sa od hriechu. To je tá podstatná zmena v človeku, po ktorej voláme počas pozemskej púte. Ako sa má prejaviť v praxi?

1.) Evanjelista Matúš píše, že Ježiš vzal Petra, Jakuba a Jána a vyviedol

ich na vysoký vrch. Prakticky to znamená, že kresťan má byť svojím životom vysoko nad priemerom profánneho spôsobu života. Často sme svedkami javu, podľa ktorého človek bez vysokého spoločenského postavenia môže byť svojím životom vyššie ako ľudia na špičke spoločenského života. Platí to aj opačne. Ľudia, ktorí sú na výške svojho postavenia v spoločnosti sa niekedy nemôžu chváliť svojím morálnym kreditom.

Kresťan by mal byť svojím životom nad všetky trieštivé a nejednotné

prvky v živote. Uvedomuje si totiž, že Boh je najdokonalejší vzor jednoty a vytvárania vzťahov. Ten, kto volá po jednote a po dobrých vzťahoch, volá po Bohu, ktorý jediný môže túto jednotu zabezpečiť. Kresťan je človek, ktorý všetky radostné i bolestné okamihy svojho života prijíma v duchu Kristovho vzoru. Je i človekom, ktorý „z výšky“ dokáže prehodnotiť svoj vzťah k Bohu a k svojmu životu. Ako príklad si môžeme zobrať mýtnika Zacheja, ktorý vyliezol na strom tesne pred Ježišovým príchodom. (Lk 19, 1 – 10) Zachej musel vyliezť na strom, aby z výšky dokázal správne prehodnotiť svoj vzťah k Bohu. Kresťan má vystúpiť vyššie, aby dokázal prehodnotiť svoje životné putovanie vo svetle Kristovho evanjelia.

Pôstne obdobie nám poskytuje dostatok príležitostí, aby sme sa dostali vyššie, a tak k Bohu.

2.) Ježiš vzal Petra, Jakuba a Jána do samoty. Tým chcel naznačiť, že

v živote kresťana má mať dôležité miesto samota. V minulosti ju ľudia ľahšie dosahovali. V dnešnej dobe viažu človeka rôzne povinnosti, ktoré mu neumožnia vzdialiť sa dlhodobo mimo destinácie, kde žije a pracuje. Preto sme svedkami paradoxnej situácie, kedy kresťan žijúci v civilizovanej spoločnosti musí hľadať možnosti samoty. Dosiahne ju tak, že bude aspoň na istý čas mimo dosahu všetkého škodlivého. Mimo dosahu telefónov či techniky a zlomyseľnosti alebo iných negatívnych javov ľudí. Určité veci v domácnosti ukladáme mimo dosahu detí, aby si neublížili. Ako Božie deti sa máme držať v živote bokom od rôznych pokušení, kontaktov a vzťahov, ktoré by mohli ublížiť našej duši a našej spáse. Samota nemôže byť bez Boha. Samota bez Boha je nedozernou a nebezpečnou hlbočinou. Naopak, samota s Bohom je zmysluplným a duchovne bohatým spôsobom prežívania života uprostred hluku a odstredivých síl tohto sveta. Čím sme viac vháňaní do virvaru sveta, tým viac potrebujeme samotu s Kristom, ktorá nám zabezpečí Božiu priazeň a chuť do života. V pôstnom období si nájdime čas na dosiahnutie atmosféry samoty, v ktorej by sme svoj život prehodnotili a stanovili priority.

3.) Na Horu Premenenia vystúpili s Ježišom 3 apoštoli – Peter, Jakub

a Ján. Pre veriaceho človeka je akousi základňou spoločenstvo. Najmä spoločenstvo ľudí, ktorí uverili v Krista a ktorí sa usilujú nasledovať ho aj uprostred tzv. bezbožného sveta. O to viac sa vyníma ich hrdinstvo každodenného života. Dopredu nás „potiahne“ iba spoločenstvo takých ľudí, ktorí hľadajú Krista a podľa neho aj žijú. Je dobré vedieť, že máme okolo seba takto zmýšľajúcich a konajúcich ľudí. V niektorých športových disciplínach oceňujeme rýchlu technickú akciu smerom na bránu. Niekedy máme pocit, že aktéri ju praktizujú takmer poslepiačky. Komentátor obyčajne použije frázu: „vedia o sebe“. Chce tým povedať, že sú zohratí, že čo-to už spolu absolvovali a že sa nepotrebujú dohadovať v základných líniách.

Kresťania by mali o sebe vedieť. Medzi svojimi priateľmi máme ľudí

rôzneho „razenia“. Kontakty s mnohými udržiavame najmä preto, lebo nám niekto môže byť užitočný. Je dobré, keď udržiavame kontakty s ľuďmi, ktorí sú nám užitoční, lebo nás „potiahnu“ smerom k Bohu. Skúsme v pôstnom období porozmýšľať, či máme takýchto ľudí medzi svojimi priateľmi a či sme urobili všetko pre to, aby sme podobne ako Peter, Jakub a Ján svorne a jednotne kráčali za Kristom. Znovu potrebujeme objaviť tajomstvo Cirkvi – teda spoločenstva, ktoré založil Boh a ktoré vlastní neomylné prostriedky spásy.

Pôste obdobie nám pripomína, aby sme sa „obnovili zmenou zmýšľania“. Zmena zmýšľania podľa evanjelia nás vedie k duchovnej obnove. Pozitívna zmena v srdci človeka vedie k zmene v praxi. Táto línia je životodarná, je v nej obsiahnutá spása. Túto líniu hľadajme nielen teraz, v pôste, ale vždy, keď budeme chcieť kráčať cestou spásy.

Príprava pre večnosť,odkiaľ niet návratu.

Ľudia oznamujú rozmanitým spôsobom svojim priateľom a známym odchod niekoho z rodiny do večnosti. Na parte sa dá čítať napríklad,že niekto - XY - odišiel tam,odkiaľ niet návratu. Toto vyjadrenie má charakter pesimizmu,smútku a určitej beznádeje v momentálnej situácii. Pohľad viery nám hovorí,že ten,kto už okúsil atmosféru večnosti,nebude mať záujem,vracať sa naspäť. Jednoducho povedané,človeku sa z lepšieho do horšieho nechce. Čo je potrebné urobiť pre to,aby sme sa vo chvíli lúčenia s pozemskou vlasťou a vo chvíli príchodu k nebeskej bráne,zachovali dôstojne a s vierou? 1,Najúčinnejšia je modlitba. Nemá ísť o takú modlitbu,na základe ktorej by nám Boh blízkeho človeka vrátil. To je nemysliteľné. Boh je Pán života a smrti. On jediný má právo rozhodnúť o jeho osude. Ale,má ísť o modlitbu,ktorou zosnulého odovzdávame do tých najlepších rúk. Máme prosiť,aby Boh prijal k sebe toho,ktorého sme mali radi a na tomto svete ho už neuvidíme. Ak ho tu,na zemi strácame,chceme,aby sa ho vo večnosti ujali tie najlepšie ruky-Božie. Modlitba má však vplyv aj na modliaceho sa. Ona tlmí náraz kríža a ťažkostí tohto sveta. Zmierňuje bolesť,osušuje slzy,očisťuje myseľ zaplavenú smútkom a dáva nádej do budúcnosti. Takejto modlitbe sa oddávame najmä vtedy,keď sme v určitých situáciách bezmocní a jediné východisko nachádzame vo viere. 2,Takáto situácia nás učí zdržanlivosti. Vychováva nás,aby sme sa učili sebaovládaniu,aj v relatívne náročných životných situáciach. Je prirodzené,že sa človeka na istý čas zmocní a prenikne smútok a plač,ale ani v týchto situáciach by sme nemali ísť do extrému. Aj tu sa prejavuje hlbka našej viery. Ak by sme pestovali extrémizmus smútku,znamenalo by to,že Bohu nedôverujeme,že neveríme,že on má "slová večného života". Súvisí to aj s poňatím pôstneho obdobia. Učíme sa zdržanlivosti,aby sme nepreháňali ani čo sa týka nadšenia z tohto sveta,ale ani v procese smútku,ktorý do života patrí. 3, Učíme sa život prežívať, a nie iba prežiť. Keď sa povie prežívať, myslíme tým plnohodnotnosť života, t. j. schopnosť prijať do života všetko, čo prichádza. Patria tam udalosti radostné, optimistické, ale aj tie, ktoré súvisia s krížom a bolesťou. Dokonca aj stratu blízkeho človeka sa snažíme prežívať v duchu viery. Bolesť zo straty človeka prežijeme, ale tajomstvo dotyku Boha cez kríž chceme prežívať, lebo Boh si berie, čo je jeho, ale zároveň nám to kompenzuje duchovne bohatým spôsobom, ak sme odhodlaní prijať jeho vôľu. Prežiť niečo znamená  absolvovať a mať to čím skôr za sebou. Sú také udalosti v živote, kedy si to prajeme. Na druhej strane však máme dostatok príležitostí, aby sme prežívali Pánovu prítomnosť v modlitbe, v eucharistii, v Božom slove, v spoločenstve dobrých a ušľachtilých ľudí. Chvíle rozlúčky s blízkymi by sme mali prežívať. Platí tu, že Boh dal o sebe vedieť, že nás navštívil, vzal si to, čo je jeho a zároveň nám nechal odkaz, aby sme si my, tu žijúci na zemi, pripravovali srdcia na večnosť. 
Boh nás chce pozvať, aby sme večne prebývali s ním. Jeho dokonalosť a krása sú takými atribútmi, ktoré si nedokážeme ani predstaviť. Boh nás raz tak naplní, že nebudeme musieť hľadať nejaké náhrady alebo úniky z Božieho náručia. Boh nám udelí také milosti vo večnosti, ktoré naplnia všetky naše najhlbšie túžby.