OBRÁTENIE

Pri nedávnej návšteve jednej rodiny som postrehol povzdych starého otca. Mal charakter bôľu a neradostného akcentu: „Ten náš vnuk (XY) sa úplne zmenil. Ako dieťa bol veľmi milý a úslužný, no teraz je s ním veľmi ťažká reč. Myslí si, že pojedol všetku múdrosť sveta.“

         Je to tak. Človek sa môže počas svojho života zmeniť. Nehovoríme o premene človeka, ale o jeho zmene. O jeho vnútornej zmene. Na druhej strane je tu Boh, ktorý človeka stvoril a on sa meniť nemôže. Svedčí o tom Sv. písmo slovami: „Ježiš Kristus  je ten istý včera, dnes i naveky.“ (Hebr 13,8) Boh sa teda nezmení, ale ako sme boli svedkami v evanjeliu, sa Ježiš, Boží Syn, premenil pred očami svojich učeníkov (Mt 17, 1 – 9). Boh sa premenil preto, aby ukázal a naznačil, že aj nás premení raz tak, aby sme mohli vojsť do jeho kráľovstva.

         Prežívame pôstne obdobie. Adekvátnejší výraz na zmenu človeka je výraz „obrátenie“. Myslíme tým obrátenie sa k Bohu, obrátenie sa k hodnotám, ktoré s ním súvisia a zároveň odvrátenie sa od hriechu. To je tá podstatná zmena v človeku, po ktorej voláme počas pozemskej púte. Ako sa má prejaviť v praxi?

1.) Evanjelista Matúš píše, že Ježiš vzal Petra, Jakuba a Jána a vyviedol

ich na vysoký vrch. Prakticky to znamená, že kresťan má byť svojím životom vysoko nad priemerom profánneho spôsobu života. Často sme svedkami javu, podľa ktorého človek bez vysokého spoločenského postavenia môže byť svojím životom vyššie ako ľudia na špičke spoločenského života. Platí to aj opačne. Ľudia, ktorí sú na výške svojho postavenia v spoločnosti sa niekedy nemôžu chváliť svojím morálnym kreditom.

Kresťan by mal byť svojím životom nad všetky trieštivé a nejednotné

prvky v živote. Uvedomuje si totiž, že Boh je najdokonalejší vzor jednoty a vytvárania vzťahov. Ten, kto volá po jednote a po dobrých vzťahoch, volá po Bohu, ktorý jediný môže túto jednotu zabezpečiť. Kresťan je človek, ktorý všetky radostné i bolestné okamihy svojho života prijíma v duchu Kristovho vzoru. Je i človekom, ktorý „z výšky“ dokáže prehodnotiť svoj vzťah k Bohu a k svojmu životu. Ako príklad si môžeme zobrať mýtnika Zacheja, ktorý vyliezol na strom tesne pred Ježišovým príchodom. (Lk 19, 1 – 10) Zachej musel vyliezť na strom, aby z výšky dokázal správne prehodnotiť svoj vzťah k Bohu. Kresťan má vystúpiť vyššie, aby dokázal prehodnotiť svoje životné putovanie vo svetle Kristovho evanjelia.

Pôstne obdobie nám poskytuje dostatok príležitostí, aby sme sa dostali vyššie, a tak k Bohu.

2.) Ježiš vzal Petra, Jakuba a Jána do samoty. Tým chcel naznačiť, že

v živote kresťana má mať dôležité miesto samota. V minulosti ju ľudia ľahšie dosahovali. V dnešnej dobe viažu človeka rôzne povinnosti, ktoré mu neumožnia vzdialiť sa dlhodobo mimo destinácie, kde žije a pracuje. Preto sme svedkami paradoxnej situácie, kedy kresťan žijúci v civilizovanej spoločnosti musí hľadať možnosti samoty. Dosiahne ju tak, že bude aspoň na istý čas mimo dosahu všetkého škodlivého. Mimo dosahu telefónov či techniky a zlomyseľnosti alebo iných negatívnych javov ľudí. Určité veci v domácnosti ukladáme mimo dosahu detí, aby si neublížili. Ako Božie deti sa máme držať v živote bokom od rôznych pokušení, kontaktov a vzťahov, ktoré by mohli ublížiť našej duši a našej spáse. Samota nemôže byť bez Boha. Samota bez Boha je nedozernou a nebezpečnou hlbočinou. Naopak, samota s Bohom je zmysluplným a duchovne bohatým spôsobom prežívania života uprostred hluku a odstredivých síl tohto sveta. Čím sme viac vháňaní do virvaru sveta, tým viac potrebujeme samotu s Kristom, ktorá nám zabezpečí Božiu priazeň a chuť do života. V pôstnom období si nájdime čas na dosiahnutie atmosféry samoty, v ktorej by sme svoj život prehodnotili a stanovili priority.

3.) Na Horu Premenenia vystúpili s Ježišom 3 apoštoli – Peter, Jakub

a Ján. Pre veriaceho človeka je akousi základňou spoločenstvo. Najmä spoločenstvo ľudí, ktorí uverili v Krista a ktorí sa usilujú nasledovať ho aj uprostred tzv. bezbožného sveta. O to viac sa vyníma ich hrdinstvo každodenného života. Dopredu nás „potiahne“ iba spoločenstvo takých ľudí, ktorí hľadajú Krista a podľa neho aj žijú. Je dobré vedieť, že máme okolo seba takto zmýšľajúcich a konajúcich ľudí. V niektorých športových disciplínach oceňujeme rýchlu technickú akciu smerom na bránu. Niekedy máme pocit, že aktéri ju praktizujú takmer poslepiačky. Komentátor obyčajne použije frázu: „vedia o sebe“. Chce tým povedať, že sú zohratí, že čo-to už spolu absolvovali a že sa nepotrebujú dohadovať v základných líniách.

Kresťania by mali o sebe vedieť. Medzi svojimi priateľmi máme ľudí

rôzneho „razenia“. Kontakty s mnohými udržiavame najmä preto, lebo nám niekto môže byť užitočný. Je dobré, keď udržiavame kontakty s ľuďmi, ktorí sú nám užitoční, lebo nás „potiahnu“ smerom k Bohu. Skúsme v pôstnom období porozmýšľať, či máme takýchto ľudí medzi svojimi priateľmi a či sme urobili všetko pre to, aby sme podobne ako Peter, Jakub a Ján svorne a jednotne kráčali za Kristom. Znovu potrebujeme objaviť tajomstvo Cirkvi – teda spoločenstva, ktoré založil Boh a ktoré vlastní neomylné prostriedky spásy.

Pôste obdobie nám pripomína, aby sme sa „obnovili zmenou zmýšľania“. Zmena zmýšľania podľa evanjelia nás vedie k duchovnej obnove. Pozitívna zmena v srdci človeka vedie k zmene v praxi. Táto línia je životodarná, je v nej obsiahnutá spása. Túto líniu hľadajme nielen teraz, v pôste, ale vždy, keď budeme chcieť kráčať cestou spásy.